Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_11CoCsp-17-2020.pdf
PDF · 122.93 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/17/2020
Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: Ing. X. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. N., W. K. XXXX/X, právne zastúpená AK Antol, s.r.o. so sídlom Pezinok, Hviezdoslavova 546/14, IČO: 47 257 024, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, právne zastúpená Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri, s.r.o., so sídlom Košice, Bočná 10, IČO: 36 863 017, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 3.620,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 10Csp/28/2018-313 zo dňa 11. decembra 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.141,86 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 26.05.2018 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e .
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. m e n í tak, že žalovaná je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 478,54 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 26.05.2018 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobkyňa m á proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Dolný Kubín (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.141,86 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 26.05.2018 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74 % (výrok III.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalovanou ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou bola dňa 30.05.2012 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 5028872751 (ďalej len „zmluva o úvere“), predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebného úveru žalobkyni vo výške 12.000,- Eur. Žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť celkovú čiastku spojenú s úverom vo výške 25.235,33 Eur v 120 mesačných splátkach po 217,63 Eur mesačne so splatnosťou splátky k 15. dňu v kalendárnom mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná dňa 15.07.2012, konečná splatnosť úveru bola stanovená na deň 15.06.2022. Úroková sadzba bola určená vo výške 15,90 %, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola vo výške 18,39 %. Priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške 13,80 %. Úver bol poskytnutý žalobkyni v plnej výške. V časti II. bod 1 zmluvy o úvere boli dojednané poplatky: 1/ spracovateľský poplatok vo výške 239,- Eur jednorazovo, 2/ poplatok za správu úveru vo výške 2,99 Eur mesačne a 3/ poplatok za poistenie úveru vo výške 7,36 Eur mesačne. Charakter predmetnej zmluvy súd prvej inštancie posúdil ako spotrebiteľský podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež zákona č. 120/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Okresný súd vychádzal z toho, že žalovaná konala v predmete svojej obchodnej, resp. podnikateľskej činnosti, teda vystupovala ako dodávateľ a naopak, žalobkyňa ako fyzická osoba bola spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3.620,46 Eur tvrdiac, že o túto sumu bol predmetný úver preplatený, nakoľko zmluva nezodpovedá ustanoveniam zákona č. 129/2010 Z. z., okresný súd sa v prvom rade zaoberal tým, či sporná zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a) - k), r) a y) zákona č. 129/2010 Z. z. Osobitne sa súd prvej inštancie zameral na to, či je v zmluve o úvere uvedená celková čiastka úveru v správnej výške a či je správne uvedená RPMN. Tieto skutočnosti boli žalobkyňou namietané už od počiatku. Pokiaľ ide o celkovú čiastku spojenú s úverom, okresný súd konštatoval, že v zmluve je uvedená suma 25.235,33 Eur. Zo zmluvy vyplýva, že dlžníčka sa zaviazala zaplatiť úver v 120 mesačných splátkach po 217,63 Eur mesačne, čo však spolu predstavuje 26.115,60 Eur. S ohľadom na vyššie zistenú sumu skutočné náklady spojené s úverom predstavujú sumu 14.115,60 Eur (26.115,60 Eur - 12.000,- Eur) a uvedená suma nezodpovedá celkovým nákladom spojených s úverom uvedených v zmluve 13.235,33 Eur. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že skutočným nákladom, t. j. 14.115,60 Eur zodpovedá RPMN vo výške 19,78 % a nie 18.39 % tak, ako je uvedená v zmluve o úvere. Z uvedených skutočností je zrejmé, že v zmluve bola uvedená nielen nesprávne výška celkového úveru, ale aj RPMN, a to v neprospech spotrebiteľa. S ohľadom na predmetné zistenia okresný súd označil spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyni podľa § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a za bez poplatkov. Z uvedeného vyplýva aj oprávnenie žalobkyne požadovať od žalovanej vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, teda všetkého toho, čo plnila nad rámec poskytnutej istiny úveru. Žalovaná však voči nároku žalobkyne okrem iných námietok vzniesla aj námietku premlčania, a preto sa súd prvej inštancie ešte pred definitívnym rozhodnutím musel zaoberať aj tým, či nárok uplatnený žalobkyňou nie je premlčaný. Vychádzal pritom z toho, že žalobkyňa plnila svoj dlh v splátkach a keďže išlo o mesačné platby (t. j. čiastkové platby), bolo potrebné zohľadňovať premlčanie u každej platby samostatne. Pokiaľ ide o objektívne premlčaciu dobu, tá začala u každej jednotlivej splátky plynúť okamihom, kedy boli jednotlivé splátky pripísané na účet žalovaného. Pri vyriešení otázky, kedy začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, okresný súd v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR citovanou v bodoch 26 a 27 rozhodnutia vychádzal z toho, že oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď reálne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a osobe obohateného. V danom prípade sa tak počiatok behu subjektívnej premlčacej doby s počiatkom behu objektívnej premlčacej doby, t. j. okamihom, kedy boli jednotlivé splátky pripísané na účet žalovaného, nakoľko už v tom čase boli žalobkyni známe všetky rozhodujúce a skutkové okolnosti, keďže vedela, kto sa na jej úkor obohatil a v akom rozsahu. S ohľadom na uvedené, za nepremlčané splátky považoval okresný súd úhrady od splátky uvedenej pod poradovým číslom 62, ktorá bola uhradená dňa 15.08.2016, pričom v súlade s výpismi z úverového účtu za obdobie od augusta 2016 do apríla 2018 (doklady založené na č. l. 23 a č. l. 303 - 306 spisu) považoval za nepremlčané úroky a poplatky za poistenie k úveru v celkovej výške 3.141,86 Eur, keď vychádzal z toho, že žaloba bola podaná na súd dňa 18.07.2018. Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie ohľadne sumy 3.141,86 Eur žalobe vyhovel (výrok I.) a vo zvyšku žalobu žalobkyne ako nedôvodnú s ohľadom na vznesenú námietku premlčania zamietol (výrok II.). Súčasne s uložením povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni istinu jej uložil aj povinnosť podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.141,86 Eur od 26.05.2018 do zaplatenia. V závere svojho rozhodnutia ešte uviedol, že pokiaľ žalovaná v záverečnej reči namietala pluralitu dlžníkov v spotrebiteľskom úvere, keď ako dlžníci v zmluve o úvere vystupovali žalobkyňa a ručiteľka I. G., v dôsledku čoho by mala žalobkyňa podľa žalovanej nárok na pohľadávku len v polovičnej výške, s týmto názorom sa nestotožnil, keďže z pripojených výpisov z úverového účtu jednoznačne vyplynulo, že splátky, z ktorých pozostáva priznaná istina, boli platené výlučne žalobkyňou, ktorej úhrady boli následne zaúčtované na I. G.. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 255 CSP tak, že priznal žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov v rozsahu 74 % vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu tej - ktorej strany v spore.
2. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie tak žalobkyňa, ako aj žalovaná.
3. Žalobkyňa vo svojom opravnom prostriedku súdu prvej inštancie vytýkala nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie veci. Uplatnila teda odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Konkrétne uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne za nepremlčané splátky považoval splátky č. 62 s dátumom úhrady 15.08.2016 a nasledujúce. Okresný súd na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľskej zmluvy. Za správnu aplikáciu uvedeného záveru žalobkyňa označila taký stav, keď súd bude pri vzniku bezdôvodného obohatenia vychádzať z toho, že prvá splátka, ktorou na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie, je splátka pod por. číslom 68 zo dňa 16.02.2017, pretože od uvedenej splátky žalobkyňa začala plniť žalovanej nad rámec poskytnutej istiny. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s určením momentu premlčania nároku žalobkyne vo vzťahu k určeniu prvej splátky, od ktorej žalobkyňa považuje pohľadávku zo spotrebiteľského úveru za splatnú v časti istina pohľadávky. Žalobkyňa už počas prvoinštančného konania poukazovala na to, že prvá splátka, ktorou vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie, je splátka zo dňa 16.02.2017, a teda že nárok žalobkyni sa nepremlčal tak, ako uvádza súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Z uvádzaných dôvodov žalobkyňa odvolací súd žiadala, aby rozsudok okresného súdu v ňou napadnutom výroku II. zmenil tak, že uloží žalovanej zaplatiť celkovo sumu 3.620,46 Eur spolu s príslušenstvom. Alternatívne žiadala rozsudok v napadnutom výroku II. zrušiť a vec vrátiť v uvedenom rozsahu okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Žalovaná v podanom odvolaní napadla rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým jej bola uložená povinnosť na plnenie a tiež v súvisiacom výroku III. o trovách konaniach. Namietla, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tiež nesprávne skutkové zistenia okresného súdu a nesprávne právne posúdenie veci. Uplatnila teda odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP videla v tom, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu je podľa jej názoru nepreskúmateľné, nepresvedčivé, nezodpovedajúce náležitostiam zákonného rozhodnutia. V tomto smere bližšie uviedla, že žalobkyňa po celú dobu sporu nešpecifikovala riadne, čo tvorí žalovanú sumu v kontexte požiadaviek právnej úpravy bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ aj istú špecifikáciu predložila, tak táto nemala žiadnu oporu ani v zmluvných podmienkach posudzovaného záväzkového vzťahu, ani v žiadnom ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu. Okresný súd si ale zjavne osvojil tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých všetky úvodné platby mali byť započítané výlučne na istinu a až po jej splatení sa malo začať generovať bezdôvodné obohatenie. Následne v bode 29. odôvodnenia písomného vyhotovenia určil za nepremlčané splátky úhrady od splátky uvedenej pod poradovým číslom 62., ktorá bola uhradená 15.08.2016 „...pričom v súlade s výpismi z úverového účtu za obdobie od augusta 2016 do apríla 2018 považoval za nepremlčané úroky a poplatky za poistenie k úveru v celkovej výške 3.141,86 Eur, keď vychádzal z toho, že žaloba bola podaná na súd dňa 18.07.2018...“ Takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa žalovanej vôbec neumožňuje určiť, aké právo vlastne aplikoval súd prvej inštancie, keď zdôvodnil, že všetky počiatočné plnenia dlžníkov by mali byť v celom rozsahu plnením na istinu úveru. Takýto záver rozhodne nevyplýva z obsahu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Práve naopak, zo zmluvy o splátkovom úvere je zrejmé, že každé plnenie, každá splátka dlžníkov mala byť čiastočne plnením na istinu, čiastočne na úroky a čiastočne na poplatky. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno vyvodiť, že v prípade bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru by takáto dohoda zanikla alebo sa stala neplatnou. Práve naopak, predmetný zákon nemá žiaden osobitný režim pre úverové vzťahy spojené so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, a teda všetky zmluvné dojednania - samozrejme s výnimkou tých, ktoré priznávajú právo na úroky a poplatky - pôsobia aj naďalej a nie sú prípadnou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru dotknuté. Ak preto bolo v zmluve uzavretej so žalobkyňou dohodnuté, že z každej splátky sa na uspokojenie úverovej istiny použije iba určitá časť platby dlžníkov, táto dohoda platí aj v prípade uplatnenia sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, resp. nie je touto sankciou nijako zmenená (zmena obsahu záväzkového vzťahu by musela vyplývať priamo z právnej normy, tomu však v zákone č. 12/2010 Z. z. nič nezodpovedá). Ak by sa hypoteticky pripustila dôvodnosť argumentácie žalobkyne o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, znamenalo by to, že žalovaná mala z každej splátky iba právo na jej časť pripadajúcu na istinu, pričom akékoľvek plnenie na takú časť by bolo nevyhnutným plnením bez právneho dôvodu a teda v každom takom jednotlivom prípade by išlo o plnenie zakladajúce samostatný právny vzťah z bezdôvodného obohatenia. Napadnutý rozsudok nedáva žiadnu odpoveď na otázku, na základe čoho bola objektívna realita - dlhodobé a žalobkyňou (ani druhou dlžníčkou)
nespochybňované rozúčtovanie platieb v zhode s dohodnutými podmienkami na istinu, úroky a poplatky
- nahradené jej jednostrannou subjektívnou následne a najmä účelovou (keďže jej umožňuje vyhnúť sa nepriaznivým dôsledkom premlčania) predstavou o úplne inom spôsobe použitia platieb. Uvedené je v rozpore s jedným z ťažiskových princípov súkromného práva - záväzkový vzťah nemožno meniť bez súhlasu jeho strán, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak (§ 493 Občianskeho zákonníka). Okresný súd nesprávne dohodnutý zmluvný režim splácania úveru nahradil bez zrejmej normatívnej opory úplne inou konštrukciou, podľa ktorej majú byť prvotné splátky úveru výhradne výlučne plnením na istinu. Tento záver súdu nemá nielenže žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, ale z kľúčových listinných dôkazných prostriedkov, z ktorých napadnutý rozsudok vychádza - výpisy z úveru vyplýva úplne iné rozpočítanie platieb dlžníčkou. Rozsudok okresného súdu je preto arbitrárny a nepreskúmateľný, neidentifikuje žiadne ustanovenia zmluvy ani všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý by takýto postup súdu umožňovali. Za ďalšie, z viacerých tvrdení, ktorými žalobkyňa presadzovala dôvodnosť žalobného nároku, si napadnutý rozsudok osvojil tie o údajne nesprávnom zmluvnom údaji o ročnej percentuálnej miere nákladov. V tomto smere sú závery súdu prvej inštancie produktom neprípustného procesného postupu a vo všetkých zásadných ohľadoch sú aj opäť nepreskúmateľné. Z procesného hľadiska žalovaná namietla spôsob zistenia príslušných skutočností prezentovaných v napadnutom rozsudku, keď súd vykonal dokazovanie výpočtom na webovej stránke, ktorým postupom nielenže nEurčil presný spôsobom vykonania dôkazu, ale predovšetkým ho vykonal v rozpore s fundamentálnymi požiadavkami spravodlivého a kontradiktórneho procesu, vrátane princípu verejnosti. Nielenže súd žalovanej nijako nekomunikoval spôsob ním zvoleného vykonania dôkazov, ale odoprel jej tiež akúkoľvek prítomnosť pri jeho vykonávaní a s tým spojenú realizáciu partikulárnych procesných oprávnení. Inak povedané, žalovaná nemohla vyjadriť svoje stanovisko k vierohodnosti dôkazných prostriedkov (webových kalkulačiek), ani preveriť údaje do nich zadávané, a to nielen z hľadiska ich súladu s obsahom zmluvy uzavretej so žalobkyňou, ale najmä z hľadiska kritérií špecifikovaných prílohou č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z., ktorá postuluje presný matematický vzorec výpočtu RPMN i špecifické postupy jeho používania. Pokiaľ ide o ďalšie skutkové zistenia okresného súdu o nesprávne uvedenej celkovej sume spotrebiteľského úveru, ktorú mala žalobkyňa vrátiť, žalovaná poukázala na zákon č. 129/2010 Z. z., konkrétne na jeho ustanovenie § 2 písm. g) a h), v ktorom sú definované celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Celkovou čiastkou sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je úplne zjavné, že súd prvej inštancie neaplikoval správne tieto právne normy pre zhodnotenie rozhodujúcich skutočností. V citovaných ustanoveniach sa nikde neuvádza spôsobom, akým napadnutý rozsudok posúdil správnosť zmluvného údaja. Keďže celková výška úveru bola jednoznačne zistená, „otvorenou“ zostala len kategória celkových nákladov spotrebiteľa. Ak by okresný súd riadne aplikoval ustanovenie § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z., musel by sa nevyhnutne sústrediť na preverenie, či do údaja uvedeného v zmluve boli zahrnuté všetky položky, ktoré doň patria. Záver o nesprávnosti zmluvného údaja by prichádzal do úvahy iba vtedy, ak by bol súd schopný identifikovať náklad, ktorý doň zahrnutý nebol, hoci sa tak malo stať, prípadne ktorý bol do neho premietnutý v nesprávnej výške. Súd prvej inštancie však k žiadnemu tomuto zodpovedajúcemu zisteniu nedospel. Namiesto uvedeného postupu postupoval vlastnou zjednodušenou úvahou, že celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, sa má počítať ako súčin počtu splátok a ich výšky. Vonkoncom mu neprekážalo, že táto metóda nemá žiadnu oporu v znení právnej úpravy. Zákon ale stanovuje úplne iné kritériá pre určenie celkových nákladov spotrebiteľa a celkovej úverovej čiastky, tieto sa ale súd prvej inštancie jednoducho rozhodol znegovať. Zjednodušene povedané, výpočet celkových nákladov nemožno zredukovať na jednoduchý násobok počtu a výšky splátok. Týka sa to predovšetkým inštitútu poistenia úveru, náklady na ktoré vstupujú do celkových nákladov iba pri splnení zákonom presne stanovených podmienok, ktoré však v prípade žalobkyne neboli prítomné a ktorých splnenie ani žalobkyňa nijako netvrdila a nepreukazovala. Za takých okolností dochádza k tomu, že náklady poistenia nie sú súčasťou údaja o celkových nákladoch, a teda ani o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Závery sformulované súdom prvej inštancie v otázke správnosti/nesprávnosti zmluvného údaja o celkovej čiastke podľa § 2 písm. h) v spojení s § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom dňa 30.05.2012, nie sú výsledkom riadnej aplikácie práva a sú aj v konflikte so skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov. Záverom podaného odvolania žalovaná prvoinštančnému súdu ešte vytkla, že sa nezaoberal jej námietkou, že stranami sporu musia byť všetky zmluvné strany dotknutej zmluvy, pričom v danom prípade na strane žalobcov vystupovala len žalobkyňa ako dlžníčka, hoci v zmluve vystupovala aj spoludlžníčka, a to pani I. G., ktorá mala byť podľa názoru žalovanej tiež účastníčkou sporu.
5.1 Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní v súlade s ust. § 379 až § 381 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním žalovanou napadnutom výroku I. podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil a vo výroku II. o zamietnutí časti žaloby z dôvodu premlčania a v súvisiacom výroku III. o trovách konania podľa § 388 CSP zmenil. 5.2. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 5.3. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
6. V danom prípade súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ktorým v prevažnej časti žalobe žalobkyne vyhovel (výrok I.) na konštatovaní o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru poskytnutého žalobkyni na podklade uzatvorenej zmluvy o splátkovom úvere dňa 30.05.2012, keď dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje zákonom požadované náležitosti, konkrétne správny údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru a o RPMN. Táto je uvedená v zmluve v nesprávnej výške, a to v neprospech spotrebiteľa (18,39 % oproti okresným súdom zistenej RPMN vo výške 19,78 % zodpovedajúcej skutočným nákladom) a tiež celková čiastka spojená s úverom je uvedená v nesprávnej výške 25.235,33 Eur oproti súdom zistenej sume 26.115,60 Eur (120 mesačných splátok po 217,63 Eur =26.115,60 Eur). S poukazom na uvedené sa podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy považuje sporná spotrebiteľská zmluva za bezúročnú a za bezpoplatkovú.
7. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd teda preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní.
8. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne posúdil zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere ako spotrebiteľský podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu jeho uzavretia, pretože bol uzavretý medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery (žalovaná) a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver mimo rámca akejkoľvek obchodnej či inej podnikateľskej činnosti (žalobkyňa) Žalobkyňa mala v zmysle ustanovení predmetného zákona v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z tohto titulu postavenia požívala zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu (§ 52 a nasl.) Občianskeho zákonníka. Žalovaná právny záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy ani nespochybňovala.
9. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že žalovanou uplatnené odvolacie dôvody vo vzťahu k ňou napadnutému výroku I. nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal v preskúmavanej veci náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 CSP) a na základe tohto ustálil správny skutkový stav, z ktorého potom pri rozhodnutí vychádzal.
10. V hodnotení stranami sporu predložených listinných dôkazov, tak ako ich prezentoval súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia (bližšie viď bol 12. až 21. rozsudku okresného súdu), odvolací súd nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami, a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať alebo doplniť. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.
11. Vo vzťahu k prvému dôvodu, na základe ktorého okresný súd konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť žalobkyni poskytnutého úveru, a síce nesprávne uvedenej RPMN, odvolací súd uvádza, že ročná percentuálna miera nákladov vyjadruje mieru nákladov na daný úverový produkt. RPMN má teda zohľadňovať všetky náklady, ktoré má dlžník vynaložiť v súvislosti s uzatvorenou zmluvou. Ide predovšetkým o úrok, poplatok za uzatvorenie zmluvy, poplatok za vedenie účtu, rôzne
administratívne náklady, či inak označené náklady. RPMN musí zohľadňovať všetky náklady spotrebiteľa tak, aby bolo možné porovnať výhodnosť či nevýhodnosť jednotlivých produktov na trhu úverových či finančných produktov. Pokiaľ je ročná percentuálna miera nákladov v úverovej zmluve uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, považuje sa v zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade bola výška RPMN v zmluve uvedená 18,39 %, ktorá však nezohľadňovala jednorazovo poskytnutý spracovateľský poplatok, poplatok za správu úveru a poplatok za poistenie úveru. Dlžníčka mala podľa úverovej zmluvy zaplatiť spolu 120 mesačných splátok po 217,63 Eur mesačne, čo predstavuje spolu sumu 26.115,60 Eur, čomu ale zodpovedá ročná percentuálna miera nákladov 19,78 %. To, že okresný súd neumožnil žalovanej vyjadriť sa k výberu internetovej kalkulačky slúžiacej na overenie správnosti výpočtu RPMN, odvolací súd nepovažoval za porušenie procesných práv žalovanej, pretože k vyššie uvedeným skutkovým zisteniam okresný súd dospel v rámci procesu hodnotenia dôkazov, ktorá činnosť patrí výlučne do kompetencie súdu. Správny je aj ďalší dôvod, pre ktorý okresný súd považoval zmluvu za bezúročnú a za bezpoplatkovú, a síce nesprávne uvedená celková čiastka spojená s úverom v sume 25.235,33 Eur oproti zistenej 26.115,60 Eur. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k žalovanou napadnutému výroku odvolací súd uvádza, že rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14 Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti Finway a.s. bola okrem iných riešená aj otázka, čo je potrebné považovať za celkovú výšku úveru poskytnutého spotrebiteľovi veriteľom. V bode 91. rozsudku Súdny dvor uvádza, že článok 3 písm. l/ a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48, ako aj bod I. prílohy I. tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetom úveru a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Z uvedeného vo vzťahu k preskúmavanej veci vyplýva to, že pokiaľ bola žalovanou žalobkyni poskytnutá jednorázovo suma spotrebiteľského úveru vo výške 12.000,00 Eur znížená o spracovateľský poplatok 239,00 Eur, nebola žalobkyni poskytnutá reálne tá suma, na ktorej poskytnutie sa veriteľ zaviazal. Bezpochyby bol teda žalovanou poskytnutý úver v nižšej sume než, ako sa v skutočnosti so žalobkyňou dohodol, čo má dopad aj na výšku RPMN, ktorá aj z tohto dôvodu bola uvedená nesprávne. Na základe uvedeného preto odvolací súd konštatuje, že nielen pomocou kalkulačky na výpočet RPMN možno dospieť k záveru, že výpočet RPMN je nesprávny v neprospech spotrebiteľa. Preto aj prípadné procesné pochybenie okresného súdu v procese dokazovania nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť výroku I. rozsudku okresného súdu.
12. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že správne mal súd prvej inštancie započítavať pri závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru každú splátku žalobkyne sčasti na istinu a sčasti na úroky, tento názor odvolací súd nepovažuje za správny. Je síce pravdou to, čo tvrdí žalovaná, že zákon nemá žiadny osobitný režim pre úverové vzťahy spojené so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, avšak pri uvedenom východiskovom závere je neakceptovateľný taký postup veriteľa, ktorý si splátky dlžníka
- spotrebiteľa započítava sčasti na istinu a úroky, na ktoré od samého počiatku zmluvy nemá nárok. Nemožno preto súhlasiť so žalovanou, že naďalej zostávajú v platnosti tie ustanovenia zmluvy, ktoré jej priznávajú úroky a poplatky a že tieto ustanovenia zmluvy nie sú bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru dotknuté. Pri akceptácii žalovanou prezentovaného názoru by došlo k absurdnej situácii, že súd by na jednej strane od počiatku konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a na druhej strane by pri výpočte eventuálne vzniknutého bezdôvodného obohatenia zohľadňoval aj čiastočné platby na úroky, na ktoré veriteľ nemá právo. 13. Napokon, odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil ani s poslednou odvolacou námietku žalovanej o tom, že stranami sporu mali byť všetky zmluvné strany dotknutej - spornej zmluvy, v ktorej vystupovala ako spoludlžníčka aj pani I. G.. Vychádzajúc z toho, že v danom prípade bol predmetom žaloby nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúcom na závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru, pričom z vykonaného dokazovania vyplýva, že splátky spotrebiteľského úveru boli zasielané výlučne žalobkyňou, niet žiadneho rozumného dôvodu, aby na strane žalobcu vystupovala aj spoludlžníčka, na ktorej strane nevzniklo žiadne bezdôvodné obohatenie. 14. Pokiaľ ide o druhý preskúmavaný výrok II., ktorým súd prvej inštancie čiastočne zamietol žalobu žalobkyne, vychádzajúc z toho istého skutkového základu ako v prípade výroku I., a to z dôvodu premlčania nároku odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne (namietajúcej nesprávne právne posúdenie v otázke premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu konštatovaného záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľskej zmluvy) proti uvedenému výroku je v celom rozsahu dôvodné.
15. Okresný súd založil svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalobkyňou napadnutému výroku II. na závere o premlčaní nároku žalobkyne týkajúceho sa splátok pod poradovým číslom 61. a starších, pretože úver splácala v splátkach, pričom splátka pod poradovým číslom 61. bola uhradená dňa 16.07.2016 a žaloba bola podaná dňa 18.7.20218, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty lehota (viď § 107 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného je zrejmé, že prvoinštančný súd zohľadňoval premlčanie u každej platby (splátky - pozn. odvolacieho súdu) samostatne. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, tu konštatoval, že začala u každej jednotlivej splátky plynúť okamihom, kedy bola pripísaná na účet žalovaného. Za nepremlčané považoval splátky od poradového čísla 62 a nasledujúce. Splátka číslo 62 bola uhradená dňa 15.8.2016, preto v jej prípade bola žaloba (18.7.20218) podaná včas.
15. Odvolací súd je toho názoru, že správne určenie momentu, kedy začína plynúť začiatok subjektívnej premlčacej doby u spotrebiteľa, ktorému bol v dôsledku porušenia povinnosti veriteľa v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa poskytnutý bezúročný a bezpoplatkový úver, sa odvíja od momentu, keď reálne dôjde k plneniu spotrebiteľa nad rámec poskytnutej istiny. Do uvedeného momentu nie sú namieste úvahy o plynutí premlčacej lehoty, pretože do výšky poskytnutej istiny musí spotrebiteľ veriteľovi plnenie vrátiť. Až od toho okamihu ako toto plnenie presiahne rámec poskytnutej istiny, sa veriteľ na úkor spotrebiteľa/dlžníka obohacuje bezdôvodne, z čoho vyplýva povinnosť bezdôvodné obohatenie vrátiť. V danom prípade prvá splátka, ktorou na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie, je splátka pod poradovým číslom 68, ktorá bola splatná dňa 16.02.2017. Keďže žaloba bola podaná dňa 18.07.2018, nárok uplatnený žalobkyňou rozhodne premlčaný nemôže byť. Opodstatnená je preto odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP)/o nesprávnej aplikácii záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vo vzťahu k určeniu momentu začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty prvej splátky, ktorou na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie.
16. Keďže zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa zaplatila žalovanej nad rámec poskytnutej istiny sumu 3.620,40 Eur, pri uplatňovaní ktorej bola v prvoinštančnom konaní úspešná len z časti v sume 3.141,86 Eur s príslušenstvo, pričom vo zvyšku bol jej nárok z dôvodu nesprávneho rozhodnutia okresného súdu zamietnutý odvolací súd žalobkyňou napadnutý výrok II podľa § 388 CSP (podľa predmetného ustanovenia odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie) zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
17. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanej, ktorá vo veci úspech nemala. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)