Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoCsp/20/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, právne zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, P.O.BOX 205, Bratislava, proti žalovanému: Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, K., o zaplatenie 5.314,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 19. decembra 2019, č.k. -81, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 685,10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 685,10 eur od 21.06.2018 až do zaplatenia zastavil, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.629,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4629,38 eur od 21.06.2018 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením a výrokom IV. vrátil žalobcovi titulom zaplateného súdneho poplatku sumu 34,30 eur.

2. Súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. , , až 3, , ust. , o bankách a o zmene a o doplnení niektorých zákonov, ust. , , až 3, až 4, až 3 a , , , , , , ust. , , , Zz. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, vecne súd dôvodil, že pôvodný žalobca Všeobecná úverová banka, a.s. sa žalobou doručenou súdu dňa 30.07.2018 domáhal zaplatenia sumy 5.314,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo žalovanej sumy od 21.06.2018 do zaplatenia ako neuhradených záväzkov z úverovej zmluvy. Keďže po podaní žaloby žalobca z dôvodu čiastočnej úhrady dlhu zo strany žalovaného vzal žalobu späť v sume 685,10 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania, súd preto za použitia ust. konanie v tejto časti zastavil a predmetom sporu zostalo zaplatenie 4.629,38 eur s príslušenstvom. Z dôvodu, že Rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 30.11.2017 a oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 22.08.2018 mal súd preukázané, že pôvodný žalobca postúpil pohľadávku voči žalovanému na žalobcu, súd uznesením zo dňa 28.03.2019 pripustil, aby na miesto pôvodného žalobcu, spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s., vstúpil žalobca. Súd dokazovaním zistil, že pôvodný žalobca uzatvoril so žalovaným na základe jeho žiadosti dňa

16.01.2014 Zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, a.s. č. 45229765, ktorou sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet č. 0045229765, a žalovanému bol poskytnutý úver. V zmysle vyššie uvedenej zmluvy bol žalovanému predschválený úverový rámec vo výške 2.400,- eur s výškou štandardnej mesačnej splátky vo výške 80,- eur, výška úroku bola v zmluve dohodnutá na 22,80 %. Súčasťou zmluvy boli obchodné podmienky veriteľa, ktoré neboli podpísané žalovaným. Podľa výpisu z pôžičkovej karty žalovaného ku dňu 31.05.2018, konečný stav pohľadávky žalovaného ku dňu 31.05.2018 bol vo výške - 5.314,48 eur. Podaním zo dňa 04.07.2015 označeným ako ,,Predžalobná upomienka“, pôvodný žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 240,- eur najneskôr do 11.07.2015, s tým, že v opačnom prípade pristúpi k zosplatneniu úveru. Žalovaný si upomienku prevzal dňa 13.07.2015. Podaním zo dňa 20.08.2015 označeným ako ,,Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“, pôvodný žalobcu oznámil žalovanému, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky, čím sa stala splatnou celá pohľadávka žalovaného, pričom dlžná suma bola vo výške 2.785,86 eur. Z podania označeného ako „Oznámenie o postúpení pohľadávky“ zo dňa 22.08.2018 mal súd preukázané, že pôvodný žalobca oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu.

3. Súd prvej inštancie sa najskôr vysporiadal s otázkou, či bola pohľadávka pôvodného žalobcu platne postúpená na žalobcu a dospel k záveru, že listinnými dôkazmi bolo preukázané, že pôvodný žalobca

- banka, si splnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko právny predchodca žalobcu písomne vyzval dňa 13.07.2015 žalovaného k úhrade dlžných splátok úveru, následne oznamom zo dňa 20.08.2015 oznámil žalovanému vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celej pohľadávky a napokon bola celá pohľadávka postúpená Rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 30.11.2017 na žalobcu, na čo pôvodný žalobca žalovanému písomne oznámil postúpenie pohľadávky oznamom zo dňa 22.08.2018. Ďalej súd ustálil, že predmetná zmluva o kreditnej karte má charakter spotrebiteľskej zmluvy a to konkrétne spotrebiteľského úveru - kontokorentného, preto je treba na tento vzťah aplikovať , ako aj ostatné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Medzi pôvodným žalobcom a žalovaným došlo dňa 16.01.2014 k platnému uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí úveru, ktorej súčasťou sú Obchodné podmienky, pričom zmluva obsahuje . a súd nezistil jej rozpor so zákonom. Žalovaný sa v konaní nevyjadril k žalobe, nezúčastnil sa pojednávania a ani neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by spochybňovali nárok žalobcu. Preto súd rozhodol tak, že vyhovel žalobcovi v rozsahu po čiastočnom späťvzatí žaloby a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.629,38 eur, ktorá predstavuje nesplatenú istinu a úrok z úveru. Keďže žalovaný nezaplatil svoj dlh riadne a včas, dostal sa do omeškania, čím žalobcovi vzniklo právo aj na úroky z omeškania zo sumy priznanej súdom vo výške 5 % ročne od 21.06.2018 až do zaplatenia. O trovách konania súd rozhodol v zmysle a žalobcovi podľa pomeru jeho úspechu vo veci priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník samostatným uznesením. Zároveň vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby súd rozhodol o vrátení zodpovedajúcej časti súdneho poplatku za návrh podľa

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný v celom rozsahu. Rozsudok považoval za nezákonný, nezohľadňujúci okolnosti predmetnej veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a bolo ním porušené právo na spravodlivý proces. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné a zakladá jeho nepreskúmateľnosť. Žalovaný legitímne očakával, že žalobe nebude vyhovené, nakoľko súdy Slovenskej republiky rozhodovali o neprijateľnosti zmluvných podmienok Consumer Finance Holding, o neplatnosti zmlúv a o bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Rovnako zmluvné podmienky u neho posudzovala aj komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách SOI a rovnako aj NBS a udeľovali pokuty z dôvodu obsahu neprijateľných zmluvných podmienok. Vo veci sa jedná o úver poskytnutý bankou, kedy postupník - tu žalobca, je povinný tvrdiť a preukázať splnenie podmienok aktívnej vecnej legitimácie vrátane splnenia zákonných podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, s čím sa súd nesprávne vysporiadal. Podľa predložených dokladov žalobca riadne nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Nestačí len doložiť list oznámenie o postúpení pohľadávky, ale aj doručenku s podpisom žalovaného o prevzatí oznámenia. Žalovanému toto oznámenie o postúpení pohľadávky poslané nebolo. Rovnako nestačí priložiť len zmluvu o postúpení pohľadávok. NBS pod rozhodnutím č. NBS-000-024-396 zo dňa 27.11.2018 pokutovala spoločnosť Consumer Finance Holding, kde jasne uviedla, že doručovanie zásielok tak, ako má v zmluvách uvedené, je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou. Ďalej odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal, či žalobca stihol podať žalobu v trojročnej premlčacej lehote, pričom žalovaný je toho názoru, že žaloba bola podaná po jej premlčaní. Žalovaný si nesplnil svoju povinnosť z úverovej zmluvy, nakoľko manželka ostala dlhodobo práceneschopná, čím bol znížený príjem v domácnosti. Žalobca vyzýval žalovaného listom zo dňa 04.07.2015 na zaplatenie dlžnej sumy do 11.07.2015. Podľa tejto predžalobnej výzvy bol žalovaný v omeškaní za mesiac 15.04.2015, 15.05.2015, a 15.06.2015. Výzva zo dňa 04.07.2015, ktorú možno považovať za výzvu v zmysle svedčí o tom, že bol v omeškaní s tromi splátkami 80 eur x 3. Prvá splátka v omeškaní bola dňa 15.04.2015, ak žalovaný neuhradil túto splátku do 11.07.2015 mohol žalobca úver zosplatniť. Keďže právny predchodca žalobcu pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dňa 20.08.2015, pre omeškanie žalovaného so splátkou zo dňa 15.04.2015, premlčacia doba uplynula 15.04.2018 a žaloba bola doručená súdu až po uplynutí trojročnej premlčacej doby 30.07.2018. Premlčacia doba vo vzťahu k celej neuspokojenej pohľadávke začne plynúť od splatnosti nesplnenej splátky, pre ktorú nastala strata výhody splátok. V danom prípade je jednoznačne listinnými dôkazmi preukázané, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru pre omeškanie so splátkou zročnou dňa 15.04.2015 a teda premlčacia doba nemohla začať plynúť od zročnosti splátky zročnej bezprostredne pred zosplatnením. Poukázal na veta druhá . Trojročná premlčacia lehota v zmysle vychádza z kogentného ustanovenia a nie je možné sa od neho odkloniť. Ustanovenie predstavuje lex specialis voči , čo znamená, že premlčacia doba nezačína plynúť od okamihu, kedy sa záväzok stal splatný, teda kedy bol dlžník vyzvaný na splatenie celej pohľadávky, ani od okamihu využitia práva podľa veriteľom, ale od okamihu splatnosti tej splátky, kvôli ktorej k zosplatneniu došlo. V súvislosti s namietnutým premlčaním poukázal žalovaný aj na viaceré rozhodnutia okresných súdov, v ktorých je účastníkom žalobca a sú už právoplatné. Navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol v celom rozsahu a zaviazal žalobcu k náhrade trov konania.

5. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril a odvolanie nepodal.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( , ďalej len ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny.

7. Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý v plnom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu o zaplatenie sumy 4.629,38 eur s príslušenstvom a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu (výroky II. a III. rozsudku). Výrok I, ktorým došlo k čiastočnému zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby odvolaním napadnutý nebol, (keď odvolanie neobsahuje žiadnu naň sa vzťahujúcu argumentáciu a to isté platí o výroku IV, ktorým súd rozhodol o vrátení časti súdneho poplatku žalobcovi.

8. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či súd prvej inštancie správne právne posúdil otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, otázku platnosti úverovej zmluvy, otázku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a či správne postupoval, pokiaľ nevzal do úvahy premlčanie pohľadávky.

9. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Po preskúmaní veci odvolacím súdom však uvedené pochybenie zistené nebolo.

10. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia dlžných súm zo zmluvy o úvere, ktorá je svojím charakterom zmluvou spotrebiteľskou, uzavretou medzi žalovaným ako dlžníkom a právnym predchodcom žalobcu Všeobecnou úverovou bankou, a.s. ako veriteľom. Žalobca tvrdí, že pohľadávku nadobudol od pôvodného veriteľa zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 30.11.2017. Súd prvej inštancie posudzoval, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa (tu tiež pôvodného žalobcu) na žalobcu a dospel k záveru, že listinnými dôkazmi bolo preukázané splnenie všetkých podmienok platného postúpenia pohľadávky, vrátane podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalovaný v odvolaní namietal, že podmienky postúpenia ustanovené v zákone o bankách neboli žalobcom preukázané, s čím sa ale odvolací súd nestotožnil.

11. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné. Tak je tomu v prípade postupovania pohľadávok banky na nebankové subjekty, kedy o bankách upravuje osobitné podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje k tomu, aby bolo postúpenie platné.

12. Podľa v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

13. Zákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky z úveru je teda v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že banka môže postúpiť iba splatné pohľadávky.

14. v umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh (tzv. strata výhody splátok). Veriteľ v takom prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu. Ak ide o záväzok zo spotrebiteľských zmlúv, v upresňuje podmienky, za akých môže veriteľ uplatniť právo zosplatniť celý dlh a podľa tejto úpravy veriteľ môže uplatniť právo vyplývajúce z (teda žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky - za predpokladu, že to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Toto právo však môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní.

15. Ustanovenie teda upravuje tzv. stratu výhody splátok v spotrebiteľských veciach oproti ostatným (nespotrebiteľským) veciam osobitne tak, že toto právo na zaplatenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej splátky môže veriteľ, ktorý je dodávateľom, uplatniť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (teda, na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy, nie okamžite po omeškaní so zaplatením splátky) a zároveň ak bola splnená podmienka (na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy), že súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Je teda zrejmé, že citované ustanovenie stanovuje okamih a podmienky uplatnenia práva na zaplatenie celého dlhu pre nesplnenie splátky v spotrebiteľských veciach odlišne od všeobecnej úpravy.

16. V prípade spotrebiteľskej zmluvy musí teda veriteľ (dodávateľ) podľa čakať s využitím práva na predčasné zosplatnenie ( ) ešte tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky, čo v danom prípade znamená, že banka (ktorá si v preskúmavanej veci s dlžníkom dohodla možnosť zosplatnenia v čl. V bode 35 OP) mohla využiť a aj využila právo zosplatnenia (vyhlásila splatnosť dňa 20.08.2015) až po uplynutí 3 mesiacov odo dňa splatnosti splátky, pre ktorú k zosplatneniu pristúpila (pre splátku splatnú dňa 15.05.2015), preto uvedená podmienka splnená bola.

17. Právny predchodca žalobcu z dôvodu neplnenia dohodnutých splátok písomne vyzval žalovaného na úhradu dlžných splátok úveru výzvou - predžalobnou upomienkou zo dňa 04.07.2015 (doručenou 13.07.2015) a súčasne v zmysle § v tejto výzve aj upozornil dlžníka na možnosť uplatnenie práva veriteľa zosplatniť celú pohľadávku ak neuhradí dlh v určenej lehote. Hoci v tejto výzve banka neuviedla ako lehotu na splnenie dlhu 15 dní, je nepochybné, že v danom prípade podmienka zakotvená v § splnená bola, pretože banka upozornila spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (má sa na mysli právo zosplatnenia pohľadávky), nakoľko k zosplatneniu došlo až dňa 20.08.2015, čiže je zrejmé, že lehota 15 dní, ktorá musí byť od výzvy dodržaná na to, aby veriteľ mohol pohľadávku platne zosplatniť, dodržaná aj bola. Listom zo dňa 20.08.2015 banka vyhlásila okamžitú splatnosť celej pohľadávky, čo listom oznámila žalovanému. Z obsahu výzvy zo dňa 04.07.2015 jednoznačne vyplýva, že dôvodom zosplatnenia celej pohľadávky bolo neuhradenie splátky splatnej dňa 15.05.2015. Uplatnenie práva veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (tu splátky za máj 2015) bolo teda v tomto prípade realizované v súlade so zákonom, po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky tak ako to vyžaduje ustanovenie .

18. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 30.11.2017 postúpila potom banka celú pohľadávku voči žalovanému na žalobcu, pričom dodržala podmienky vyžadované ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z rozpisu kreditných transakcií žalovaného na predmetnom účte je zrejmé, že po zosplatnení celej pohľadávky, kedy celková dlžná suma ku dňu 20.08.2015 predstavovala 2.785,86 eur, žalovaný následne uhradil iba zanedbateľnú časť dlhu a to tak, že v októbri 2016 zaplatil sumu 25,52 eur, v novembri 2016 sumu 51,03 eur, v decembri 2016 sumu 72,29 eur, v januári 2017 sumu 72,29 eur, a v marci až máji 2017 po 10 eur. V čase postúpenia pohľadávky bola splnená podmienka aby dlžník bol napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a nepochybne nešlo o prípad, kedy klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva (vyplývajúca z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách). Preto odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným uzavrel, že v prejednávanom prípade podmienky pre platné postúpenie pohľadávky naplnené boli, pričom oznámením zo dňa 22.08.2018 si pôvodný žalobca voči žalovanému riadne splnil aj svoju notifikačnú povinnosť.

19. Keďže odvolací súd mal vyššie uvedeným preukázané, že postúpenie pohľadávky na žalobcu bolo platné, je treba považovať žalobcu za aktívne vecne legitimovaného v tomto spore.

20. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ odvolateľ rozporuje v odvolaní doručenie zásielky - oznámenia banky o postúpení pohľadávky žalovanému, takáto výhrada nie je namieste, keďže bola namietaná až v odvolacom konaní, zatiaľ čo pred súdom prvej inštancie žalovaný nič také netvrdil (odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca na preukázanie svojho tvrdenia predložil kópiu poštového podacieho hárku zo dňa 22.08.2018 osvedčujúcu odoslanie zásielky žalobcu zo dňa 20.08.2018 žalovanému na jeho adresu uvedenú v zmluve, na ktorej dodnes zásielky preberá).

21. Podľa , , skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (2). Podľa , prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

22. Civilné sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy, t.j. súd vychádza len z tých skutočností, ktoré strany sporu v konaní tvrdili. Jednou zo základných procesných povinností strán sporu je teda povinnosť uvádzať skutkové tvrdenia (strany zaťažuje bremeno tvrdenia). Odvolací súd poukazuje na vyššie citované ustanovenie , podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. V sporovom konaní súd zásadne nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení, tieto si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádza. Vzhľadom na vyššie uvedené je treba považovať tvrdenia žalobcu, ktoré zo strany žalovaného neboli spochybnené, za nesporné. Súd nemôže suplovať pasivitu žalovaného v konaní. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný sa k žalobe nevyjadril ani sa neustanovil bez ospravedlnenia na nariadenom pojednávaní, kde mal možnosť oboznámiť sa s tým, čo súd považuje za sporné a čo za nesporné ako i s predbežným právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Počas celého konania však zostal pasívny, nevyjadril sa k jednotlivým skutkovým tvrdeniam žalobcu, žiadne jeho tvrdenie nespochybnil, ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré navrhuje vykonať vo vzťahu k prípadným svojim tvrdeniam. Je potom neprípustné, aby súd bez spochybnenia skutkových tvrdení žalobcu žalovaným, tieto sám svojou vlastnou činnosťou spochybňoval.

23. Vychádzajúc z obsahu spisu mal odvolací súd za to, že žalobca si v predmetnom konaní splnil svoju povinnosť tvrdenia a splnil si aj povinnosť doložiť listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca uviedol rozhodujúce skutočnosti, týkajúce sa výšky žalovanej pohľadávky, jej príslušenstva a poplatkov, tiež týkajúce sa zosplatnenia pohľadávky a jej následného postúpenia a žalovaný žalobcove tvrdenia nepoprel, preto správne súd žalobe vyhovel. Ani odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu nevidel dôvod, pre ktorý by nemal žalobe vyhovieť. Pokiaľ žalovaný v odvolaní vyslovil názor, že súd mal žalobu zamietnuť z dôvodu neplatnosti zmluvy, alebo pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy, toto svoje tvrdenie v odvolaní nijakým spôsobom neupresnil, neuviedol, v čom videl neplatnosť zmluvy, alebo aké konkrétne náležitosti podľa neho v zmluve chýbajú, pričom ani odvolací súd žiadne závady v náležitostiach predloženej úverovej zmluvy nezistil. Správne v danej veci súd prvej inštancie posúdil zmluvný vzťah, z ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok, ako spotrebiteľský úver poskytnutý prostredníctvom kreditnej karty s možnosťou opakovaného čerpania ( revolvingový úver), ktorým sa banka zaviazala poskytnúť žalovanému kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet č. 0045229765, a v zmysle tejto zmluvy bol žalovanému schválený úverový rámec vo výške 2.400,- eur s dohodnutou výškou úroku 22,80 % ročne s tým, že žalovaný mal splácať úver v mesačných splátkach po 80 eur splatných v 15. deň v kalendárnom mesiaci. Pri tejto forme úveru je stanovený len tzv. úverový rámec, teda suma, do výšky ktorej spotrebiteľ úver môže čerpať. Skutočná výška čerpaných prostriedkov a od nej sa odvíjajúci počet splátok, prípadne spôsob čerpania (pravidelnosť, výška atď.) sú v čase uzatvorenia úverovej zmluvy neznáme. Nakoľko tieto údaje sú podkladom pre určenie RPMN, nemožno údaj o reálnej výške RPMN pre daný, ešte len budúci úver v čase uzatvorenia úverovej zmluvy určiť na celé obdobie trvania zmluvného vzťahu. Z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov vyplynulo, že je možné stanoviť výšku RPMN pre určitú modelovú, východiskovú situáciu, vychádzajúc z nastavených parametrov úverovej zmluvy v čase jej podpisu a takýto indikatívny výpočet predmetná zmluva obsahovala (24,22%), rovnako zmluva obsahovala aj priemernú hodnotu RPMN (25,09%). Chýba síce údaj o konečnej splatnosti úveru a počet splátok, avšak treba uviesť, že revolvingový úver je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať po neurčitú dobu (aj v prejednávanej veci bola zmluva dohodnutá na neurčito). Dlžník stále spláca poskytnutý úver, pretože veriteľ mu tento úver stále dopĺňa a časť splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu, keďže úver je odplatný právny úkon. Preto počet splátok úveru a jeho konečnú splatnosť dopredu určiť nemožno. Na podklade takto zisteného skutkového stavu nebolo možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalovaného, že by zmluva nemala byť platne uzatvorená, ani že by poskytnutý úver mal byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov.

24. Rovnako nebolo možné akceptovať námietku premlčania uplatnených nárokov žalobcu, ktorú žalovaný vzniesol až v odvolaní. Je tomu tak z dôvodu, že námietku premlčania ako prostriedok procesnej obrany upravený v zákon v ustanovení nepripúšťa, nakoľko v

danom prípade nemožno konštatovať, že odvolateľ nemohol prostriedok procesnej obrany bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (v ktorom bol celkom pasívny). Ide o rozdielnu právnu úpravu oproti , kde ustanovenie sa zaoberalo skutočnosťami a dôkazmi, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a netýkalo sa námietky premlčania, ktorá nepatrí medzi skutočnosti a dôkazy, týkajúce sa skutkových tvrdení alebo aplikácie práva, ale je námietkou právnou. Na rozdiel od tejto prekonanej úpravy, dnešné ustanovenie v spojení s ust. a medzi novoty v odvolacom konaní zahŕňa aj hmotnoprávnu námietku, ktorou je okrem iného aj námietka premlčania. Od nadobudnutia účinnosti možno teda v odvolacom konaní vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej obrany a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení , ktoré však žalovaný nepreukázal a ani netvrdil.

25. Namieste nebola ani možnosť aplikácie ustanovenia , podľa ktorého premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať ani ho platne zabezpečiť, ustanovenie tým nie je dotknuté. Podľa dôvodovej správy k ust. a to účinného od 05.12.2018, zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich zabezpečenia je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -60 zo dňa 07.02.2018, v ktorom ústavný súd rozhodol, že Z.z,. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zbierky o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s . Základným cieľom tejto právnej úpravy bolo vytvorenie priestoru na to, aby dlhy plynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli vymáhané len v rozumnom a primeranom čase a dlžník nebol nútený prostriedkami s prvkami štátneho donútenia zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia. Právo plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy sa uplynutím premlčacej doby tak ex lege dostáva do polohy naturálneho záväzku, ktoré je možné splniť dobrovoľne povinným subjektom, avšak toto právo nemožno vymáhať proti vôli povinného subjektu, teda dlžníka. Na účely zachovania právnej istoty účastníkov spotrebiteľských vzťahov sa však prijali prechodné ustanovenia, v zmysle ktorých sa táto nová právna úprava nebude aplikovať vo vedených konaniach o vymoženie práva zo spotrebiteľskej zmluvy, teda v konaniach ktoré boli začaté na základe návrhu na začatie konania podaného pred dňom účinnosti tohto zákona. V preskúmavanej veci ide o žalobu podanú na súde dňa 27.07.2018, teda konanie začalo predtým, než nadobudol účinnosť a vymáhaniu premlčaného práva teda uvedené ustanovenie nebráni pretože konanie sa dokončí podľa doterajších predpisov ( ).

26. Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd nezaoberal ďalšou argumentáciou žalovaného vo vzťahu k otázke premlčania uplatnených nárokov a aj túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

27. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalovaného nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu žalovanému. Keďže odvolacie dôvody neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti ( ), preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti z dôvodu vecnej správnosti potvrdil ( ) rovnako ako vecne správne rozhodnutie v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s , ako aj Základných princípov zakotvujúcich procesnú ekonómiu, a rozhodol priamo tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli a bolo by zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu, priznať mu nárok na náhradu trov konania.

29. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).