Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5CoPr-4-2023.pdf
PDF · 115.2 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/4/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho, v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XXXX/XX, právne zastúpený Advokátska kancelária MÚDRY & MINÁRIKOVÁ s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Palackého 6403, IČO: 52 418 219, proti žalovanému F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., E. XXXX/X, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Legionárska 7735/31B, IČO: 52 536 891, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 7. marca 2023, č.k. 10CPr/17/2022-57, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.04.2022, ktorý bol založený pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 01.04.2016 medzi F. G. - H. - C., s miestom podnikania I. XXX, C., J. H., IČO: XX XXX XXX, pôvodne zapísaný v živnostenskom registri vedenom Okresným úradom Trenčín, odbor živnostenského podnikania, č. živnostenského registra: 309-1920, ako zamestnávateľom, a žalobcom ako zamestnancom, je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.04.2022 medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 59 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. e), ods. 6, § 61 ods. 1, 2, 4, § 68 ods. 1 písm. b), § 70, § 77, § 83 ods. 1 Zákonníka práce. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bola riadne uzavretá pracovná zmluva na dobu neurčitú na pozíciu dozorná a poriadková služba. Žalovaný mienil so žalobcom skončiť pracovný pomer z dôvodu, že žalobca si vopred nevyžiadal písomný súhlas podľa § 83 ods. 1 Zákonníka práce, teda že žalobca, bez súhlasu žalovaného, popri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere vykonával inú zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter. Za týmto účelom žalovaný doručil žalobcovi list, v ktorom uviedol, že mu dáva výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce a zároveň mu oznámil, že s ním okamžite končí pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Súd takýto postup žalovaného vyhodnotil za neurčitý, nespôsobilý vyvolať právne účinky z dôvodu, že z tohto úkonu nie je možné
jednoznačne uzavrieť, či žalovaný mienil dať žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, alebo mienil s ním skončiť pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, čo má za následok neplatnosť tohto úkonu z formálno-právnych dôvodov. Kumulácia viacerých dôvodov skončenia pracovného pomeru v jednom úkone nie je vylúčená. Nie je však možné, aby tými istými skutkovými okolnosťami boli súčasne naplnené dva alebo viac dôvodov skončenia pracovného pomeru. Z týchto dôvodov súd bez ďalšieho rozsiahlejšieho dokazovania žalobe vyhovel, keďže žalobca trval na ďalšom zamestnávaní a žalovaný nežiadal postupovať podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce napr. z dôvodu, že ukončil podnikateľskú činnosť, rozhodol, že pracovný pomer naďalej trvá. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že zamestnanec závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, prichádza výnimočne do úvahy najmä vtedy, ak zamestnanec nerešpektuje pokyny nadriadeného, neplní si svoje pracovné povinnosti, má neospravedlnenú absenciu a podobne, pričom zamestnávateľovi vznikla škoda, alebo mu reálne hrozí. Súd považoval obranu žalovaného, že nevedel o tom, že žalobca má podpísanú novú pracovnú zmluvu s rovnakou náplňou práce ako žalovanú, a že túto skutočnosť nevedel ovplyvniť, za účelovú a iluzórnu. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný predal prevádzku, kde žalobca pracoval, pričom nový majiteľ pokračoval so žalobcom za rovnakých pracovných podmienok ako mal žalobca dovtedy na podklade tej istej zmluvnej dokumentácie. Ak v tomto smere žalobca porušil svoje povinnosti podľa § 83 ods. 1 Zákonníka práce, automaticky to neznamená, že porušil závažným spôsobom pracovnú disciplínu. Vzhľadom na okolnosti tohto konkrétneho prípadu súd dospel k záveru, že takéto porušenie nie je možné považovať za závažné, keďže žalovaný už reálne nemal možnosť žalobcovi v zmysle pracovnej zmluvy prideľovať mu prácu. Žalovanému týmto pochybením nevnikla zo strany žalobcu žiadna škoda a žalovanému nič nebránilo, aby minimálne postupom podľa § 63 ods. 6 Zákonníka práce umožnil žalobcovi vyjadriť sa k takémuto pochybeniu. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Čo sa týka formálnych vád danej výpovede, uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu, ktorý považuje za príliš formalistický. Z obsahu výpovede a z konania zamestnávateľa vyplýva, že žalovaný chcel skončiť pracovný pomer okamžite, pričom nedopatrením namiesto § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce uviedol v obsahu výpovede § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Nie je podstatné ako je nazvaný úkon, ktorým končí zamestnávateľ pracovný pomer, podstatné je to, či z tohto obsahu úkonu je zrejmý dôvod skončenia pracovného pomeru. Formalizmus žalovaný vidí v tom, že okamžite možno skončiť pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) vtedy, ak zamestnanec poruší pracovnú disciplínu závažným spôsobom, pričom výpoveďou možno podľa § 63 ods. 1 písm. e) rovnako skončiť aj vtedy, ak zamestnanec poruší pracovnú disciplínu závažným spôsobom. Jediný rozdiel predstavuje následok takéhoto úkonu vo sfére zamestnanca v tom smere, že zamestnanec bude mať výpovednú dobu alebo nie. Žalovaný sa preto nestotožňuje s názorom súdu v tom, že nie je možné, aby jedným konaním boli naplnené dva alebo viaceré dôvody skončenia pracovného pomeru, a to z dôvodu, že § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce uvádza, že sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, a teda priamo § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce uvádza, že ak je možnosť so zamestnancom skončiť pracovný pomer okamžite z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, možno ho skončiť z týchto dôvodov aj výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e), teda jedným konaním môže dôjsť k naplneniu viacerých dôvodov skončenia pracovného pomeru. Formalizmus spočíva v tom, že súd považoval za neplatnú výpoveď len preto, že žalovaný nesprávne označil paragraf Zákonníka práce, podľa ktorého končil pracovný pomer. Z obsahu úkonu a konania zamestnávateľa vyplývalo, že končí pracovný pomer okamžite, teda podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Po celý čas zamestnávateľ tvrdil, že okamžite končí pracovný pomer, pričom zamestnancom svojím konaním neumožnil čerpanie výpovednej doby. Poukazom na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky R 29/97, 21Cdo/2625/98. Žalovaný sa tiež nestotožňuje s názorom súdu ohľadom vyriešenia otázky v tom smere, či o podpise novej pracovnej zmluvy vedel. Ak by aj žalovaný o podpise vedel, naskytá sa otázka, prečo súd neposúdil novú pracovnú zmluvu podpísanú žalobcom ako dohodu o zmene obsahu pôvodnej pracovnej zmluvy, ktorou sa mení zamestnávateľ. Ak súd dospel k záveru, že žalovaný vedel o podpise novej pracovnej zmluvy, naskytá sa otázka, prečo nepreskúmal a neposúdil konanie strán žalobcu, tretej strany nového vlastníka nehnuteľností a žalovaného a ich novú pracovnú zmluvu ako dohodu o zmene
obsahu pôvodnej pracovnej zmluvy, ktorou sa mení len zamestnávateľ, keďže z prejavu vôle jednotlivých strán a ich konania muselo byť zrejmé, že ich cieľom nebolo uzatvoriť novú pracovnú zmluvu, keďže žalovaný uviedol, že pred skončením pracovného pomeru ponúkol zamestnancom možnosť pokračovať v pracovnom pomere u nového vlastníka nehnuteľností. Žalobca uviedol, že o predaji nehnuteľností vedel, pričom vedel, že novú pracovnú zmluvu vypracovala manželka žalovaného, a teda zároveň v kontexte toho, že žalobca v konaní nespochybnil, že by mu žalovaná neponúkla pokračovanie pracovného pomeru u nového vlastníka nehnuteľností pred skončením jeho pracovného pomeru. Zo strany žalobcu nebolo preukázané, že žalovaná nechcela ponúknuť pokračovanie pracovného pomeru. To, že žalovaný, resp. jeho manželka pripravila novú zmluvu, možno pričítať aj neznalosti právnych predpisov zo strany žalovaného, respektíve jeho manželky. Podľa názoru žalovaného po tom, ako by súd vyhodnotil, či nedošlo konaním strán k uzatvoreniu dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy, mal súd posúdiť, či konanie zamestnanca je závažným porušením pracovnej disciplíny a súčasne riadne odôvodniť, prečo zamestnávateľ vedel o tom, že došlo k podpisu novej pracovnej zmluvy a v akom úmysle žalobca podpisoval novú pracovnú zmluvu. Žalovaný sa nestotožňuje s tým, že by porušenie § 83 Zákonníka práce zo strany žalobcu nebolo závažným porušením pracovnej disciplíny. Súd toto odôvodnil, že nejde o závažné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že žalovaný aj tak už nemal možnosť žalobcovi prideľovať prácu, pričom prideľovanie práce v takomto prípade nie je podstatné, keďže aj keby prácu žalovaný žalobcovi neprideľoval, je aj naďalej mu povinný platiť mzdu a to v rozsahu 100 %, keďže neprideľovanie práce je prekážkou v práci na strane zamestnávateľa, za ktorú zamestnancovi patrí náhrada. Ďalším dôležitým faktom je aj to, že podstatou zákazu konkurenčnej činnosti je istá forma zamedzenia používania know-how a prostriedkov nadobudnutých u prvotného zamestnávateľa zamestnancom u nového zamestnávateľa v rámci konkurencie v podnikateľskom prostrední. V čase skončenia pracovného pomeru žalobcu žalovaný stále podnikal v obdobných predmetoch činností ako nový zamestnávateľ spoločnosť K., J., pričom žalovaný ukončil podnikateľskú činnosť až 02.08.2022. Nie je preto podstatné, či zamestnávateľ prideľoval prácu alebo nie, podstatné je porušenie zákazu konkurencie.
4. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil. Vyslovil presvedčenie, že súd postupoval správne, keď vyhodnotil postup žalovaného za neurčitý a nespôsobilý vyvolať právne účinky. Určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a je považovaná za náležitosti prejavu vôle. Právny úkon možno považovať za určitý aj vtedy ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne jeho predmet jasne určený. Neplatnosť právneho úkonu, teda výpovede, spočívala v tom, že z tohto úkonu nebolo možné zistiť žalovaným zamýšľaný spôsob skončenia pracovného pomeru. Argumentácia žalovaného o tom, či vedel o podpise novej pracovnej zmluvy je čisto účelová. Pripomenul, že právnemu úkonu skončenia pracovného pomeru, ktorého určenia neplatnosti sa žalobca domáha, predchádzalo zo strany žalovaného predloženiu dohody o skončení pracovného pomeru s tým, že žalovaný odmietol ukončiť pracovný pomer z dôvodu, že sa jeho prevádzka zrušuje. Zo všetkých tvrdení žalovaného vyplýva, že tento chcel skončiť so žalobcom pracovný pomer dohodou podľa § 60 Zákonníka práce, pričom mu odmietal vyplatiť príslušné odstupné, na ktoré by mal žalobca nárok podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobca už v podanej žalobe, ako vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že novú pracovnú zmluvu uzatvoril z dôvodu, že sa domnieval, že mu nová pracovná zmluva garantuje prechod práv a povinností z pôvodnej pracovnej zmluvy. Tieto tvrdenia boli zo strany žalovaného účelové a klamlivé. Zmenou zamestnávateľa dochádza ku generálnej sukcesii práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov. Práve naopak v tejto veci sa však jednalo o nový pracovný pomer, v ktorom je dojednaná nová skúšobná doba, čo pri generálnej sukcesii práv a povinností je neprijateľné, pretože prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je právnym následkom zmeny zamestnávateľa. Samotný žalovaný prvotne nabádal žalobcu k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru aj k tomu, aby uzatvoril pracovnú zmluvu s novým zamestnávateľom. Vo vzťahu k know-how poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Odo/20/2018. Žalobca vykonával práce dozornej a poriadkovej služby objektu, teda bol strážnikom objektu a počas trvania pracovného pomeru nezískal prístup k akýmkoľvek zručnostiam, znalostiam alebo postupom, ktoré by pri výkone dozornej a poriadkovej služby pomáhali nachádzať efektívnejšie a rýchlejšie riešenia. Preto vyslovil presvedčenie, že súd postupoval správne, keď vzhľadom na okolnosti celého prípadu vyhodnotil, že ak žalobca porušil svoje povinnosti, neznamená to, že by porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom. Poukázal tiež
na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo/617/2005 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/17/2011. Čo sa týka konania žalovaného, jeho jediným cieľom bolo nevyplatiť žalobcovi odstupné, a to napriek tomu, že žalovaný obdržal za predaj prevádzky vysoký obnos finančných prostriedkov. Žalobca sa pokúšal so žalovaným mimosúdne dohodnúť s tým, že žalovaný túto mimosúdnu dohodu odmietol.
5. K podanému vyjadreniu sa písomne vyjadril žalovaný, v ktorom uviedol, že sa nestotožňuje s právnymi názormi žalobcu a v plnom rozsahu zotrváva na svojich názoroch obsiahnutých v odvolaní.
6. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v súlade s § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
7. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje a v zmysle § 387 ods. 2 CSP k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:
8. Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť: a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe. Podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec, výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne zmeniť.
9. Zmyslom a účelom citovaného ustanovenia je, aby zamestnanec bol voči výpovedi z pracovného pomeru náležite chránený, hlavne aby sa mohol brániť, že uplatnený výpovedný dôvod nie je daný. Je preto nevyhnutné, aby vo výpovedi bolo jednoznačne uvedené, z ktorého zákonného dôvodu je dávaná. Keďže výpovedným dôvodom je určitá skutočnosť vykazujúca znaky zákonného výpovedného dôvodu treba, aby dôvod v písomnej výpovedi bol skutkovo uvedený. Zákon nestanovuje akým spôsobom má byť dôvod vo výpovedi uvedený, takže spôsob jeho uvedenia je otázkou výkladu, či už zo strany účastníkov pracovnoprávneho vzťahu alebo súdu v prípadnom súdnom spore. Podľa povahy toho, ktorého výpovedného dôvodu, bude miera jeho skutkového vymedzenia rôzna. Niekedy sa bude kryť so skutkovou podstatou uvedenou v zákone, niekedy postačí jeho stručné skutkové ozrejmenie, inokedy si vyžaduje bližšiu skutkovú konkretizáciu, aby nevznikali pochybnosti, ktorý výpovedný dôvod sa vo výpovedi uplatňuje. Z prejavu zamestnávateľa totiž musí byť so zreteľom na všetky okolnosti prípadu dostatočne zrejmé, ktorý z výpovedných dôvodov zamestnávateľ vo výpovedi uplatnil a z čoho vyvodzuje, že tu tento zákonný dôvod je, a čo bude teda predmetom dokazovania v prípadnom spore o neplatnosť výpovede. V tomto smere treba rozlišovať medzi skutočnosťami uvedenými v písomnej výpovedi zamestnávateľom a ich preukázaním, dokázaním v prípadnom súdnom spore z hľadiska jej platnosti a účinnosti pre účastníkov pracovnoprávneho vzťahu.
10. Ako teda bolo vyššie uvedené, je pravdou, že na splnenie požiadavky písomnej formy výpovede, v ktorej musí byť dôvod výpovede uvedený stačí niekedy stručné skutkové uvedenie dôvodu. Ak so zreteľom na to čo výpovedi predchádzalo je medzi účastníkmi skutkovo nepochybné čo je dôvodom výpovede, stačí aj citácia zákona. Hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce je daná vtedy, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných 6 mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny
písomne upozornení na možnosti výpovede. V takomto prípade upravuje plynutie výpovednej doby ust. § 62 Zákonníka práce. Následne ust. § 68 upravuje podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa s tým, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy ak zamestnanec podľa § 68 ods. 1 písm. b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
11. Pokiaľ teda vychádzame z obsahu samotnej listiny označenej ako výpoveď pracovného pomeru zo dňa 01.04.2016, v záhlaví sa konštatuje, že sa jedná o výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov uzatvoreným medzi žalobcom a žalovaným s tým, že následne sa v texte konštatuje, že zamestnávateľ, teda žalovaný, okamžite končí pracovný pomer zo dňa 01.04.2016 z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré spočíva vo výkone inej zárobkovej činnosti zamestnanca od 01.04.2022 počas pracovného pomeru v rozpore s ust. § 83 Zákonníka práce. Podľa ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec môže pri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa len s jeho predchádzajúcim písomným súhlasom. Zamestnanec o súhlas písomne nepožiadal a od 01.04.2022 vykonáva súbežne rovnakú pracovnú činnosť na tom istom pracovisku a za rovnakých pracovných podmienok. Zamestnávateľ uvedené konanie zamestnanca posúdil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pracovný pomer sa končí ku dňu 01.04.2022, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o inej zárobkovej činnosti. V závere danej listiny sa konštatuje, že zamestnanec odmietol výpoveď prevziať. To znamená, že z tejto listiny teda v konečnom dôsledku vyplýva, že na začiatku je označená listina ako výpoveď pracovného pomeru, obsah danej listiny je označený ako okamžité skončenie pracovného pomeru a v závere danej listiny sa zase pre zmenu konštatuje, že sa jedná opätovne o výpoveď z pracovného pomeru, v čom aj odvolací súd videl zásadné obsahové rozpory tohto právneho úkonu. 12. Preto ako správne uzavrel súd prvej inštancie, odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, v prejednávanej veci nie je zrejmé, či bolo úmyslom žalovaného ako zamestnávateľa dať žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce alebo s ním okamžite skončiť pracovný pomer tak ako to predpokladá § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Je síce pravdou, že žalovaný v prejednávanej veci uviedol, že vo výpovedi uviedol, že okamžite končí pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré vymedzil v danej výpovedi, avšak tak ako správne uviedol súd prvej inštancie vnútorný rozpor v tejto písomnej listine spočíva v tom, že nie je zrejmé, či zamestnávateľ mal v úmysle okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom alebo mu dať výpoveď z pracovného pomeru s následkami a dôsledkami stanovenými v § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Faktom je, že zamestnávateľ nemusí vo výpovedi uviesť paragraf, na ktorý sa odvoláva pri danej výpovedi, a preto postačuje skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu, avšak v tomto kontexte vnútorný rozpor v rámci danej výpovede má za následok neplatnosť danej výpovede, tak ako správne uzatvoril súd prvej inštancie. Neobstojí obrana žalovaného v odvolaní, ktorý namietal príliš formalistický postup súdu prvej inštancie s tým, že jeho úmyslom bolo okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom práve z toho dôvodu, že oba výpovedné dôvody majú rôzne dôsledky s prihliadnutím na plynutie výpovednej doby, ako aj následky pre samotného zamestnanca, a preto sa odvolací súd plne stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že daná výpoveď je neplatná z formálno-právnych dôvodov.
13. Ďalej sa súd prvej inštancie ako aj odvolací súd zaoberal tým, či aj v prípade výkladu daného právneho úkonu v tomto kontexte, že úmyslom žalovaného bolo okamžite skončiť pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny tak, ako ho definoval vo výpovedi žalovaný, spĺňa predpoklady okamžitého skončenia pracovného pomeru stanovenými v § 68 Zákonníka práce. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon adresovaný druhej strane, ktorého cieľom je skončiť pracovný pomer okamžite, pretože existujú tak vážne dôvody, pre ktoré strana, ktorá robí okamžité skončenie pracovného pomeru nechce v ňom pokračovať. Ide o pomerne radikálny spôsob ukončenia pracovného pomeru spôsobujúci vážny zásah do postavenia dotknutého subjektu, ktorého účinky nastávajú okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia druhému účastníkovi. Vzhľadom na túto skutočnosť zákon umožňuje okamžite skončiť pracovný pomer len z taxatívne stanovených dôvodov. Praktická aplikácia okamžitého skončenia pracovného pomeru je z dôvodu jej závažnosti ako aj striktne stanovených podmienok jej uplatnenia skôr výnimočná. Z pojmu okamžité skončenie pracovného pomeru vyplýva, že pracovný pomer sa skončí okamžite, a to okamihom doručenia právneho úkonu o okamžitom skončení pracovného pomeru druhej strane s tým, že tento pracovný pomer končí okamžite bez ohľadu na to, aký deň skončenia bol v zrušovacom právnom úkone uvedený. Zákonník práce
zároveň neupravuje možnosť odvolania okamžitého skončenia pracovného pomeru tak ako pri výpovedi, a preto nie je možné okamžité skončenie pracovného pomeru odvolať.
14. Pokiaľ teda vychádzame z ustanovení zákona, ktorý umožňuje okamžite skončiť zo strany zamestnávateľa pracovný pomer so zamestnancom pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, odvolací súd dodáva, že čo možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny závisí od posúdenia zamestnávateľa. Stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny posudzuje zamestnávateľ v závislosti od konkrétnych okolností, za ktorých zamestnanec porušil pracovnú disciplínu a taktiež prihliada aj na osobu zamestnanca. Zamestnávateľ musí preukázať, že porušenie pracovnej disciplíny bolo zavinené zamestnancom. I v takomto prípade má zamestnávateľ možnosť rozhodnúť sa, či v prípade závažného porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom zvolí výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou abstraktnou hypotézou je vždy úvahou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či zamestnanec sa dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru potom rozhodol o tom, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Žalovaný teda svoje okamžité skončenie pracovného pomeru odôvodnil tou skutočnosťou, že žalobca v zmysle § 83 ods. 1 Zákonníka práce vykonával popri svojom zamestnaní inú zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter bez predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľa. V tomto kontexte sa odvolací súd plne stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, kedy zo skutkových okolností je zrejmé, že žalovaný predal prevádzku, v rámci ktorej žalobca pracoval, nový majiteľ pokračoval so žalobcom za rovnakých pracovných podmienok ako mal žalobca na podklade tej istej zmluvnej dokumentácie, avšak je zrejmé, že takéto pokračovania v tom istom predmete činnosti nie je možné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože samotný žalovaný už nemal možnosť prideľovať žalobcovi prácu, nevznikla mu žiadna škoda a žalovanému nič nebránilo v tom, aby minimálne postupom podľa § 63 ods. 6 Zákonníka práce umožnil žalobcovi vyjadriť sa k takémuto pochybeniu.
15. Preto bol v plnom rozsahu správny záver súdu prvej inštancie, ktorý aj v prípade, že by sme sa zaoberali samotným obsahom daného skončenia pracovného pomeru, dospel k záveru, že konanie na strane žalobcu nespĺňalo predpoklady pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany jeho zamestnávateľa, teda žalovaného.
16. Čo sa týka ďalších odvolacích námietok ohľadom skúmania novej pracovnej zmluvy a prípadného pokračovania daného pracovného pomeru s rovnakým obsahom u nového zamestnávateľa, teda prípadnej zmene pracovnej zmluvy, týmito okolnosťami sa odvolací súd ďalej nezaoberal s prihliadnutím na tú skutočnosť, že z ust. § 149 CSP vyplýva, že strany sporu majú právo a povinnosť uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany z hľadiska zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania v zmysle § 153 CSP včas s tým, že pokiaľ strana nepredloží včas takéto prostriedky, súd na ne nemusí prihliadnuť. Zároveň v zmysle § 154 CSP z hľadiska zákonnej koncentrácie konania platí, že prostriedky procesného útoku a obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Na takýto nový dôkaz v odvolacom konaní uplatnený žalovaným po okamihu zákonnej koncentrácie konania, teda vyhlásenia dokazovania súdom prvej inštancie za skončené, by mohol odvolací súd prihliadať len za podmienok stanovených v § 366 CSP, teda ak sa: a) týka procesných podmienok, b) týka sa vylúčenia sudcov alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť ním preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d) odvolateľ ho bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd však v tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z týchto dôvodov ustanovených v § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalovaného v odvolacom konaní. Novoty uplatnené žalovaným sa netýkajú procesných podmienok, medzi ktoré patrí napríklad právomoc, príslušnosť súdu, existencia prekážky začatého konania, litispendencie, prekážky právoplatne rozhodnutej veci rei iudicatae, spôsobilosť strany samostatne konať pred súdom, procesná spôsobilosť a podobne. Netýkajú sa ani vylúčenia sudcu, prípadne nesprávneho obsadenia súdu a nejedná sa o návrh, ktorý by žalovaný bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a to ani samotný žalovaný netvrdí. Novotami žalovaného nemá byť ani preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, toto súvisí s uplatnením odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Príkladom tejto inej vady môže byť napríklad nesprávne realizované poučenie zo strany súdu, pochybenie pri vykonávaní dôkazov, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami a podobne. Žalovaný vo svojom odvolaní ani takúto konkrétnu vadu netvrdil, odvolací súd sám takúto vadu po preskúmaní veci nezistil.
17. Je síce pravdou, že v pracovných sporoch v zmysle § 320 CSP sa uplatňuje osobitná právna úprava, ktorá vylučuje použitie prísneho princípu koncentrácie konania typického pre všeobecnú úpravu sporového konania, avšak s tým, že je to práve zamestnanec, ktorý môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Preto ustanovenia sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania sa nepoužijú s tým, že prostriedky procesného útoku a obrany sa môžu uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V prejednávanej veci, pokiaľ teda vychádzame z obsahu zápisnice pred súdom prvej inštancie, na ktorom sa zúčastnil tak žalobca ako aj žalovaný, žalovaný žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, prípadne na svoju obranu v prejednávanej veci ako zamestnávateľ nenavrhol, a preto sa odvolací súd ani ďalej v tejto veci nezaoberal námietkami v odvolaní týkajúcej sa prípadnej zmeny pracovnej zmluvy medzi stranami sporu. Rovnako odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ pred súdom prvej inštancie v rámci dokazovania a pojednávania, nenavrhol žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že by zo strany žalobcu malo dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny s prihliadnutím na tzv. zákaz konkurenčnej činnosti, a preto ani týmito námietkami sa odvolací súd ďalej nezaoberal s prihliadnutím na vyššie uvedené.
18. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
19. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, kedy v odvolacom konaní bol úspešný žalobca, a preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).