Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25CoE-39-2020.pdf
PDF · 102.55 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoE/39/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Renáta Gavalcová, v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná poisťovňa, a.s., IČO: 36 284 831, so sídlom Bratislava, Karadžičova 10, proti povinnému: Y. K., nar. XX.XX.XXXX, adresa O. N., J.. N. XXX/XX, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Ing. Roman Liščák, v z. JUDr. Lukáš Liščák, so sídlom Hlohovec, Nám. Sv. Michala 5/A, pre vymoženie sumy 114,32 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 8Er/1397/2013-28 zo dňa 11. novembra 2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. exekúciu zastavil a výrokom II. zaviazal oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 56,03 Eur, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 57 ods. 1 písm. h), § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 2, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (EP) v znení účinnom do 31.3.2017, ako aj ust. § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.
3. Vecne súd prvej inštancie dôvodil tým, že súdny exekútor mu doručil podnet na zastavenie exekúcie, keďže jeho šetrením bola zistená nemajetnosť povinného. Súd pritom dospel k záveru, že zastavenie exekúcie je v danom prípade dôvodné, nakoľko exekútor vykonal majetkové zistenie povinného v dostatočnom rozsahu, na základe ktorého bolo preukázané, že povinný nemá žiadny majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. Podľa uvedeného stavu nie je predpoklad na uspokojenie pohľadávky oprávneného, a preto by bolo pokračovanie v exekúcii neúčelne a nehospodárne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd exekúciu z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, zastavil. Súd zároveň poznamenal, že rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie podľa citovaného zákonného ustanovenia nezakladá prekážku res iudicata pre začatie konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade toho istého exekučného titulu. Súd prvej inštancie vzhľadom k tomu, že k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu nemajetnosti povinného, zaviazal oprávneného na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku), a to v celkovej výške 56,03 Eur.
4. Proti tomuto uzneseniu podal včas proti výroku I. odvolanie oprávnený. Nesúhlasil so zastavením exekúcie. Mal za to, že takéto rozhodnutie je predčasné. Poukázal pritom na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2CoE/218/2016. Uviedol, že právo posúdiť, či je ďalšie pokračovanie v
exekúcii hospodárne, prislúcha oprávnenému. Pre zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku, ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav a nie je predpoklad nadobudnutia majetku v budúcnosti. Dôvodil, že povinný je osoba v produktívnom veku, a teda existuje predpoklad, že v budúcnosti nadobudne majetok, či už výkonom zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. Oprávnený mal za to, že predčasné zastavenie exekúcie by upieralo oprávnenému právo na uplatnenie jeho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj nútený výkon súdnych, či iných rozhodnutí. Podľa oprávneného súdny exekútor a ani súd pravdepodobne dôkladne nezistili majetkové pomery povinného. Poukázal na to, že povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by vymáhaná pohľadávka mohla byť uspokojená, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Súdny exekútor dostatočne nepreskúmal ani možnosť, či povinný nie je vlastníkom majetkových práv, ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie (napr. práv na plnenie z poistných zmlúv).Namietal tiež, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ani presvedčivým spôsobom neodôvodnil, a to v súlade s s ust. § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP, pretože z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutočnosti rozhodol o zastavení exekúcie. Oprávnený tiež uviedol, že v prípade, ak by bola predmetná exekúcia zastavená hrozí, že jeho právo vyplývajúce z exekučného titulu bude premlčané. Mimo prebiehajúcej exekúcie oprávnený nemá inú možnosť zistiť, či povinný nadobudne majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Úspešné uplatnenie práva oprávneného na vymoženie dlžnej sumy prípadným novým návrhom je limitované premlčacou dobou v zmysle platných právnych predpisov. Oprávnený zároveň poukázal na to, že vymáhaná pohľadávka predstavuje neuhradené poistné. Vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosťou vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Preto je dôležité, aby pri dobrovoľnom neplnení povinnosti platiteľmi poistného sa obzvlášť dôsledne postupovalo pri vymáhaní týchto nedoplatkov. Na základe uvedeného oprávnený žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z.z. účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou - účastníkom (§ 37 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017), v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 57 ods. 1 písm. h/ EP v znení účinnom do 31.3.2017), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
6. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 20.09.2013 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne bola okresnému súdu dňa 01.10.2013 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal dňa 03.10.2013 poverenie, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Union zdravotnej poisťovne, a.s. č. k. 1300200369 zo dňa 02.07.2013 na vymoženie sumy 114,32 Eur a trov exekúcie. Dňa 30.04.2019 súdny exekútor doručil okresnému súdu podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že vykonaným šetrením bola zistená nemajetnosť povinného. Z predmetného podnetu vyplýva, že exekútor počas priebehu exekučného konania zistil, že povinný nevlastní žiadny nehnuteľný majetok, nie je vlastníkom ani držiteľom žiadnych motorových vozidiel, nemá vedený účet v žiadnej banke, nie je v žiadnom pracovnom pomere, nepoberá žiaden dôchodok ani dávky, z ktorých by bolo možné vykonávať zrážky, pričom je voči povinnému vedených celkovo 48 exekučných konaní. K tomuto podnetu povinný pripojil listiny, preukazujúce vykonané šetrenia, a to odpovede bánk o poskytnutie súčinnosti s negatívnymi výsledkami, negatívny výsledok lustrácie ohľadom motorového vozidla, výsledok lustrácie v katastri nehnuteľností, ako aj zoznam vedených exekúcií (č. l. 9 - 15 spisu). Okresný súd následne napadnutým uznesením exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku zastavil.
7. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
8. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. Podľa § 9a ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie.
10. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Podľa § 387 ods.2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Podľa § 243b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
14. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
15. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
16. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku o zastavení exekúcie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s tou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorou súd prvej inštancie odôvodnil výrok o zastavení exekúcie, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
17. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa výroku o zastavení exekúcie a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní uvádza, že v prípade rozhodovania o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku) musí exekučný súd vždy v konkrétnom prípade zvážiť okolnosti tohto prípadu a posúdiť situáciu so zreteľom na základné procesné princípy a zásady. Exekučný súd v zásade rozhoduje o zastavení exekúcie pre nemajetnosť na podnet (najčastejšie od exekútora), nie je však vylúčené, aby súd rozhodol o zastavení exekúcie pre nemajetnosť aj ex offo, ak sa o nemajetnosti povinného dozvie inak.
18. V prejednávanej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že súdny exekútor preukázal dostatočným spôsobom nemajetnosť povinného, keďže odkedy mu bolo doručené vydané poverenie na vykonanie exekúcie zo dňa 03.10.2013 (č. l. 6), nebol pri lustráciách vykonaných súdnym exekútorom za účelom zistenia exekvovateľného majetku povinného do podania podnetu súdneho exekútora zo dňa 25.04.2019 na zastavenie exekúcie zistený žiaden majetok povinného, z ktorého by bolo možné exekúciu ukončiť vymožením. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, ku ktorému dospel predovšetkým na základe výsledkov vykonaných lustrácii majetku povinného, ktoré sú obsiahnuté v spise. Zo súdneho spisu vyplýva, že bolo správne skutkové zistenie súdu prvej inštancie o nemajetnosti povinného, ktoré založil na tom, že povinný nie je vlastníkom nehnuteľností, nie
je vlastníkom motorového vozidla, ktoré by možné úspešne zexekvovať, nepoberá žiadny príjem aspoň v takej výške, aby sa z neho mohli vykonať exekučné zrážky (a to či už z výkonu pracovnej činnosti, či z dávok sociálneho poistenia), na účtoch v bankách nemá dostatočné finančné prostriedky, ako aj že je proti nemu vedených niekoľko ďalších exekúcii. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v exekučnom konaní nebol zistený majetok, ktorý by bolo možné speňažiť a možný výťažok by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie a dopĺňa, že nezistil v prejednávanej veci žiadne také okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť na strane povinného predpoklad nadobudnutia majetku v blízkej budúcnosti. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že v danom prípade bola dôvodom na zastavenie exekúcie skutočnosť, že majetok povinného práve v čase rozhodovania nestačil ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku).
19. Odvolací súd zastáva právny názor, že je vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu podať podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach súdneho exekútora a relevantných dôkazoch. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súdny exekútor opakovane preskúmal majetkové pomery povinného a až na základe riadne a opakovane zisteného skutkového stavu, v ktorom v priebehu niekoľkých rokov trvania exekúcie nenastala žiadna zmena spočívajúca v tom, že by povinný nadobudol akýkoľvek exekvovateľný majetok, z ktorého bolo možné vyvodiť záver o aspoň takej majetnosti povinného, ktorá by postačovala na úhradu trov exekúcie, podal súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie.
20. Odvolacie námietky oprávneného o tom, že existuje predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov povinného, čím by mohla byť pohľadávka oprávneného uspokojená niektorým zo spôsobov vykonávania exekúcie sú len ničím nepreukázané tvrdenia oprávneného (oprávnený žiadnym konkrétnym dôkazom predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov nepreukázal). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že podľa § 217 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd musí vždy vychádzať zo stavu v čase vydania rozhodnutia a nie z ničím nepodložených domnienok, ktoré by v budúcnosti ani vôbec nemuseli nastať.
21. Na dôvažok odvolací súd ďalej ešte uvádza, že exekučný súd bol povinný prihliadnuť na zákonné prekážky výkonu exekúcie takým spôsobom, aby súčasne účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť konať pred súdom, a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v tých prípadoch, v ktorých mu Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť aj bez návrhu a práve o taký prípad ide aj pri rozhodovaní o zastavení exekúcie, ktorú exekučný súd môže zastaviť aj bez návrhu. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť vedenia exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
22. Právna úprava výslovne nerieši situáciu, kedy oprávnený má záujem, aby exekúcia napriek nemajetnosti povinného nebola zastavená. Jedná sa najmä o prípady, kedy oprávnený očakáva, že povinný nadobudne určitý majetok v budúcnosti (napr. dedením, darovaním, reštitúciou alebo pracovným pomerom). V tomto smere je potrebné poukázať najmä na zámer zákonodarcu, podľa ktorého účelom exekúcie nie je len úhrada jej trov, ale predovšetkým uspokojenie pohľadávky oprávneného. V prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku je nevyhnutné uvažovať o celom majetku povinného a nie iba o časti, ktorá sa v konkrétnom prípade exekvuje. Preto je potrebné zabrániť nedôvodnému nárastu trov exekúcie, ktoré by v konečnom dôsledku aj tak zaplatil oprávnený. Právny záujem na vymožení pohľadávky oprávneného totiž prevyšuje záujem súdneho exekútora na vymožení trov exekúcie.
23. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že práve nemajetnosť povinného je jedným z dôvodov zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Jedná sa o osobitný spôsob, kedy sa exekúcia končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu, ktorý existenciu dôvodov na jej zastavenie skúma na návrh alebo aj bez návrhu a predmetom tejto prieskumnej činnosti súdu je zistenie, či existujú dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. V prípade zistenia niektorého dôvodu na zastavenie exekúcie, je súd povinný exekúciu zastaviť a to aj bez zreteľa na návrh, či súhlas účastníka konania, osobitne oprávneného.
24. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené poznamenáva, že uskutočňovanie ďalších úkonov exekučnej činnosti v prípade zistenia nemajetnosti povinného by neviedlo k účelnému vymáhaniu pohľadávky a uspokojeniu oprávneného, ale iba k zbytočnému navyšovaniu trov exekúcie, čo by v konečnom dôsledku mohlo byť na ťarchu oprávneného. Pokračovanie v exekúcii by bolo v rozpore aj so zásadou hospodárnosti konania, a to najmä vzhľadom na dlhé časové obdobie od začatia exekučného konania dňa 01.10.2013, pričom pohľadávka doposiaľ nebola vymožená ani len sčasti, čo svedčí o nemožnosti reálneho uspokojenia pohľadávky oprávneného počas dlhšieho časového obdobia (viac ako 7 rokov od začatia exekučného konania).
25. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
26. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému povinnému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP, použitých s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí.
27. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešný povinný bol v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
28. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
29. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania povinného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
30. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
31. Naostatok odvolací súd upriamuje pozornosť na zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2020 a ktorý upravuje postup ukončenia exekučných konaní (starých exekúcií) začatých pred 1. aprílom 2017 a vedených podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, podľa ktorého v danej veci v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) došlo k predĺženiu rozhodnej doby (resp. neprišlo k uplynutiu rozhodnej doby), v kontexte čoho odvolací súd ďalej konal a o podanom odvolaní rozhodol.
32. V kontexte účelnosti pokračovania v tejto exekúcii teda odvolací súd upriamuje pozornosť na prijatý zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní, podľa ktorého by evidentne došlo k zastaveniu aj tejto exekúcie podľa § 2.
33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).