Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_6CoPr-5-2020.pdf
PDF · 141.09 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/5/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov Ivety Anderlovej a Mgr. Mareka Anovčina v spore žalobcu: Ing. I. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. P. XXXX/ XX, XXX XX H., právne zastúpený ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU ŠTRBÁŇ, s.r.o., so sídlom Dvory 1932, Púchov, proti žalovanému: MESTSKÝ BYTOVÝ PODNIK, s.r.o., so sídlom Sedlišťská 1446/7, 020 01 Púchov, IČO: 31 632 157, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Treskoňova 816/1, Bytča, o zaplatenie 16.959,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20. novembra 2018, č.k. 10Cpr/72/2017-295 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.145,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške vo výške 5,00 % ročne zo sumy 8.145,- eur od 11.01.2017 do zaplatenia a súvisiacom výroku III. o trovách konania, z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.145,- Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške vo výške 5,00 % ročne zo sumy 8.145,- Eur od 11.01.2017 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol . Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na vec aplikoval ust. čl. 2, § 43 ods. 1, 4, § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 563, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia 16.959,- Eur s úrokom z omeškania z tejto sumy v sadzbe 9,00 % ročne od 11.01.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že za výkon dotknutých funkcií mu prináleží v zmysle čI. 3 Dohody základná mzda a v zmysle čI. 4 Dohody ročná odmena. Predpokladom pre vyplatenie ročnej odmeny za príslušný rok bolo teda i) splnenie jednotlivých kritérií (splnenie podnikateľského zámeru) v zmysle príloh Dohody, ii) uskutočnenie prídelu zo zisku do rezervného fondu alebo ostatných fondov a iii) schválenie ročnej účtovnej závierky pre príslušný rok, za ktorý mal vzniknúť nárok na ročnú odmenu. Žalobca za hospodársky (účtovný) rok 2014 a 2015 splnil, resp. boli splnené všetky vyššie uvedené podmienky pre vyplatenie ročnej odmeny za výkon manažérskej funkcie u žalovaného, a to: žalovaný v príslušných hospodárskych (účtovných) rokoch splnil svoj podnikateľsky zámer, valné zhromaždenie žalovaného rozhodlo o prerozdelení zisku do rezervného fondu a fondu na rozvoj žalovaného a boli tiež schválené účtovné závierky za príslušné roky. Nepochybne teda boli naplnené všetky podmienky pre vyplatenie ročných odmien za rok 2014 a 2015 v prospech žalobcu. Okresný súd Banská Bystrica postúpil vec dňa 06.09.2017 na Okresný súd Považská Bystrica. Okresný súd Považská Bystrica nesúhlasil s postúpením veci z dôvodu, že sa jedná o spor z pracovnoprávneho vzťahu. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn.: 5Ndc/10/2017 zo dňa 29.11.2017 rozhodol, že na prejedanie veci je kauzálne príslušný Okresný súd Nové Mesto nad Váhom s poukazom, že vo veciach v individuálnych pracovnoprávnych sporoch a v sporoch z kolektívnych pracovnoprávnych
vzťahov, štrajku a výluky sú príslušné od 01.07.2016 súdy určené v obvodoch krajských súdov (§ 23 CSP). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 4Ndob/6/2017 zo dňa 25.08.2017, kde v obdobnej veci rozhodol, že na konanie je príslušný Okresný súd Považská Bystrica z dôvodu, že predmetom konania nie je pracovnoprávny spor. Na nariadenom pojednávaní zo dňa 31.05.2018 medzi stranami sporu bolo sporné, že žalovaný za roky 2014-2015 nehospodáril s takým kladným výsledkom, ako to tvrdí žalobca, aká má byť výška odmeny, či je odmena nárokovateľnou zložkou alebo nie, či odmenu malo alebo nemalo odsúhlasiť valné zhromaždenie žalovaného.
2. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že dňa 01.03.2012 žalovaný uzatvoril so žalobcom "Dohodu o podmienkach výkonu manažérskej funkcie a hmotnej zainteresovanosti". Predmetnú dohodu podpísal žalobca ako pracovník a žalovaný ako konateľ spoločnosti. Predmetnou dohodou sa žalobca zaviazal zabezpečovať úlohy vyplývajúce zo Zákonníka práce, Obchodného zákonníka, všeobecne záväzných predpisov a z interných noriem spoločnosti. Okrem základných povinností stanovených Zákonníkom práce a pracovným poriadkom sa žalobca zaviazal poznať a rozvíjať strategické zámery spoločnosti, vypracovávať vlastné strategické zámery, uplatňovať progresívne prvky v riadení, plniť uznesenia riadiacich orgánov spoločnosti, účelne a logicky hospodáriť so zdrojmi, zachovávať mlčanlivosť atď. Dohoda ďalej obsahuje úpravu zákazu konkurencie. Predmetnou dohodou bola základná mzda žalobcu stanovená na 1.308,- Eur mesačne. Žalobca a žalovaný sa dohodli aj na tom, že pracovník môže okrem základnej mzdy obdržať pohyblivú časť mzdy
- ročnú odmenu, ktorej výška sa na rok 2012 stanovuje s väzbou na podnikateľský zámer spoločnosti a je prílohou č. 1 "Dohody" s tým, že úlohy podmieňujúce výplatu ročnej odmeny v plánovanej výške sú uvedené v prílohe č. 1. Ročnú odmenu bolo možné priznať, len ak bude uskutočnený prídel zo zisku do rezervného fondu s tým, že výsledná výška ročnej odmeny sa stanoví po overení a schválení ročnej účtovnej uzávierky. V prípade, že s pracovníkom bola uzatvorená dohoda o zmluvnej mzde v priebehu roka, bude výška ročnej odmeny prepočítaná úmerne k dobe uzatvorenia tejto dohody. Obdobne sa postupuje pri zmenách funkčného zaradenia. Ak dôjde k skončeniu platnosti tejto dohody z dôvodu okamžitého zrušenia pracovného pomeru, výpovede, odvolania z funkcie alebo ak sa pracovník funkcie vzdá, budú s ním vysporiadané len mzdové záležitosti vyplývajúce z podmienok dohodnutého mesačného platu.
3. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 08.05.2012 bola podpísaná príloha č. 1 pre rok 2012, dňa 07.05.2013 bola podpísaná príloha č. 2 pre rok 2013 a dňa 05.05.2014 bola podpísaná príloha č. 3 pre rok 2014. Ďalej nebolo sporné, že príloha č. 4 pre rok 2015 nebola podpísaná. V rámci týchto príloh boli stanovené ukazovatele, ktoré mal žalobca dodržať, aby mu vznikol nárok na vyplatenie ročnej odmeny (hospodárske výsledky, limit pohľadávok, objem miezd žalovaného) a stanovená výška odmeny vyjadrená percentom a to 40 % z vyplatenej hrubej mzdy. Taktiež nebolo sporné, že žalobca ako konateľ žalovaného mal okrem vyššie uvedenej dohody uzatvorenú aj zmluvu o výkone funkcie konateľa, na základe ktorej poberal odmenu konateľa. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca dodržal ukazovatele za rok 2012 a 2013 a ročná odmena mu bola vyplatená v rámci bežnej mzdy v plnej výške. Žalovaný v písomných podaniach namietal, že žalobca nesplnil ukazovatele za rok 2014, pôvodne aj navrhol v tomto smere vykonať znalecké dokazovanie, od tohto však na nariadenom pojednávaní zo dňa 31.05.2018 upustil a pod hrozbou sudcovskej koncentrácie žiadne relevantné listiny alebo tvrdenia nepredložil, preto súd s poukazom na § 151 CSP vychádza z toho, že žalobca splnil hospodárske ukazovateľa žalovaného za rok 2014 a výška odmeny je 8.145,- Eur, ktorej správnosť výpočtu žalovaný v podstate ani nenamietal. Medzi stranami sporu zostalo sporné, či na ročnú odmenu má žalobca nárok po splnení všetkých ukazovateľov alebo ide o nenárokovateľnú odmenu, ktorej priznanie závisí od odsúhlasenia valného zhromaždenia žalovaného. V obdobnej veci Okresný súd Považská Bystrica sp.zn.: 14Cb/147/2017 zo dňa 30.07.2018 žalobu v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že aby konateľovi vznikol nárok na odmenu, Obchodný zákonník vyžadoval a vyžaduje, aby o tejto odmene rozhodlo valné zhromaždenie. Pokiaľ však ide o ročné odmeny za roky 2014 a 2015, žalobca nepreukázal, že by mu valné zhromaždenie takéto odmeny priznalo. Žalobcovi teda nárok na sumy 10.769,- Eur a 11.580,- Eur nevznikol.
4. Na podklade vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh je čiastočne dôvodný. Radiac sa názorom Najvyššieho súdu SR (uznesenie NS SR 5Ndc/10/2017 zo dňa 29.11.2017) súd konštatuje, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bol dňa 01.03.2012 uzatvorený pracovný pomer, na základe ktorého žalobca pre žalovaného vykonával riadiacu pozíciu u žalovaného. Medzi stranami sporu boli dohodnuté mzdové podmienky, ktoré sa odvíjali od
nasledovného: žalobcovi patrila základná mzda stanovená na mesačnej báze (§ 43 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce) a ročná odmena (§ 43 ods. 4 Zákonníka práce), stanovená ako pohyblivá časť mzdy, ktorá závisí nie od vôle žalovaného, ale od splnenia ukazovateľov, ktoré mali byť medzi zmluvnými stranami každoročne odsúhlasené a žalobcom splnené. Na podklade vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca a žalovaný dňa 05.05.2014 si dohodli hospodárske ukazovatele na rok 2014, pričom súd mal za preukázané, že žalobca tieto ukazovatele za rok 2014 splnil, a preto mu mala byť priznaná ročná odmena za rok 2014 vo výške 8.145,- Eur. Keďže nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd ho rozsudkom zaviazal na úhradu ročnej odmeny za rok 2014, spolu príslušenstvom, ktoré určil v súlade s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z., platného v rozhodnom čase. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že ročná odmena nebola nárokovateľnou zložkou mzdy, ale len dispozitívnou, ktorá závisí výlučne od vôle žalovaného. Vychádzajúc z celého zmluvného dojednania, bolo zrejmé, že žalobca, aby dostal ročnú odmenu, musel splniť viaceré hospodárske ukazovatele, a teda po ich splnení, bolo legitímne, že žalobcovi táto časť mzdy bez ďalšieho schvaľovania žalovaného patrí. Ak aj praxou bolo, že túto ročnú odmenu ešte schvaľovalo valné zhromaždenie žalovaného, toto nebolo obligatórnou povinnosťou (súd tento zmluvný vzťah posúdil ako pracovnoprávny, nie obchodnoprávny), pričom túto podmienku si zmluvné strany v zmluve nedohodli. O správnosti právneho záveru súdu svedčí aj fakt, že zmluvné strany si v zmluve výslovne uviedli, že ide o pohyblivú časť mzdy a nie o odmenu s poukazom na Obchodný zákonník a ďalej si stanovili podmienky, za akých okolností sa ročná odmena nebude vyplácať, resp. sa bude krátiť. Čo sa týka ročnej odmeny žalobcu za rok 2015, súd zistil, že neboli splnené podmienky na vyplatenie tejto odmeny, nakoľko pre tento rok neboli medzi žalobcom a žalovaným písomne odsúhlasené hospodárske ukazovatele, ktoré mal žalobca splniť, pričom žalobca vychádzal z fiktívnych ukazovateľov, ktoré si sám určil. Skutočnosť, že ukazovatele neboli odsúhlasené z dôvodu napätej situácie, to ešte neoslabuje zmluvný vzťah v prospech žalobcu, nakoľko išlo o pohyblivú časť mzdy a žalobca si musel byť od začiatku vedomý, že ak nemá odsúhlasené hospodárske ukazovatele, nemôže mať ani nárok na ročnú odmenu. Preto v tejto časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že ak v obdobnej veci Okresný súd Považská Bystrica žalobu zamietol s poukazom, že na daný právny vzťah sa vzťahuje Obchodný zákonník, súd uvádza, že táto okolnosť je spôsobená rozdielnym názorom Najvyššieho súdu SR, teda oba okresné súdy sú týmto názorom vo svojej veci viazané.
5. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo z dôvodu rovnakého pomeru úspechu strán vo veci.
6. Proti tomuto rozsudku , výroku I. a III., podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci / § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP/. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 31.5.2018 v zmysle ust. § 172 CSP vyjadril predbežný právny názor , čo vyplýva i zo zvukového záznamu a uviedol, že pravdepodobne žalobu zamietne z dôvodu, že v Dohode o podmienkach výkonu manažérskej funkcie a hmotnej zainteresovanosti sa v čl. 4 zmluvné strany dohodli, že pracovník “ môže” okrem základnej mzdy stanovenej podľa čl. III. tejto dohody obdržať aj pohyblivú časť mzdy- ročnú odmenu. V dohode nie je dojednaná povinnosť žalovaného takúto ročnú odmenu vyplatiť. Takýmto postupom súd prvej inštancie v rámci tzv. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia predniesol predbežné právne posúdenie, pričom počas konania nebol predložený taký dôkaz zo strany žalobcu, ktorý by mohol zvrátiť resp. zmeniť názor súdu. Inštitút predbežného právneho posúdenia má zabrániť tzv. prekvapivým súdnym rozhodnutiam, keďže jeho výsledkom by malo byť vyjasnenie predmetu sporu, otázok dôkazného práva a právneho posúdenia. Súd je viazaný iba samotným rozsudkom. Ak však súd nariadil predbežné právne posúdenie a do rozhodnutia súdu sporové strany žiadne nové, právne významné skutočnosti súdu nepredložili, súd bez náležitého odôvodnenia zmeny svojho predbežného právneho posúdenia nastolil stav právnej neistoty, čo žalovaný považuje za nezákonný postup v rozpore s princípmi CSP. Obsah dohody upravuje právo Valného zhromaždenia udeliť odmenu, pričom tento nárok nie je automatický. V Dohode v čl. IV. bod 1. sa uvádza: “ pracovník môže okrem základnej mzdy stanovenej v článku III. dohody obdržať aj pohyblivú časť mzdy- ročnú odmenu “. Na základe vyššie uvedeného žalovaný nemal povinnosť vyplatiť žalobcovi odmenu, ale žalobca má iba právo. Prílohy č. 1-21 k Dohode ustanovujú základné predpoklady pre výpočet výšky ročnej odmeny žalobcovi, dopĺňajú ustanovenia dohody. Žalobca poukazoval na zaužívanú prax medzi žalobcom a žalovaným, podľa ktorej ak žalovaný v príslušnom hospodárskom roku splnil podnikateľský zámer, žalovaný v súlade s princípom hmotnej zainteresovanosti manažérov na výsledku hospodárenia priznal žalobcovi odmenu.
Žalobca však neuviedol, že zaužívanou praxou bolo, že ročné odmeny boli prideľované na základe rozhodnutia spoločníkov na Valnom zhromaždení spoločnosti. Táto prax sa vytvorila z dôvodu, že dohoda určuje možnosť udeliť odmenu, nie je to automatický nárok. Preto o tomto práve spoločnosti a zároveň o vytvorení rezervy v účtovníctve rozhodovalo Valné zhromaždenie a odmena nebola vyplácaná automaticky. Súd prvej inštancie vychádzal z predložených dôkazov a v bode 32. odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že schvaľovanie ročnej odmeny valným zhromaždením nebolo jeho obligatórnou povinnosťou. Zo vzájomne rešpektovanej a zaužívanej praxe medzi sporovými stranami vyplýva, že ročná odmena bola udelená , ak a/ boli splnené ukazovatele uvedené v príslušnom Dodatku k Dohode a b/ zamestnávateľ- žalovaný prostredníctvom valného zhromaždenia vyjadril svoju vôľu a chcel udeliť odmenu za príslušný kalendárny rok. Ak súd určil bez ohľadu na to, či žalovaný chce, alebo nechce udeliť odmenu, svojím rozhodnutím nahradil vôľu zmluvných /sporových/ strán, čím z práva žalovaného vytvoril povinnosť žalovaného udeľovať ročné odmeny. Súd uviedol, že táto pohyblivá časť mzdy závisí nie od vôle žalovaného, ale od splnenia ukazovateľov, ktoré mali byť medzi zmluvnými stranami každoročne odsúhlasené a žalobcom splnené, pričom takýto názor je v rozpore s písomne uzavretou Dohodou . Ročná odmena žalobcu nie je automaticky nárokovateľnou zložkou, ale je podmienená vôľou zamestnávateľa- žalovaného. S výrokom II. sa stotožnil, keď v priebehu konania ako i v podanom odpore uviedli, žalovaný neschválil ukazovatele pre výpočet ročnej odmeny pre rok 2015 a žalovaný si ich vyčíslil sám, teda aj sám si určil výšku ročnej odmeny pre rok 2015, čo je absolútne v rozpore s ustanoveniami uzavretej dohody. Súčasne namietal výrok III. o trovách konania, keď žaloba mala byť zamietnutá v celom rozsahu a teda žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie pochybil a jedine odvolací súd má možnosť zamedziť svojvôli súdu prvej inštancie a navodiť stav právnej istoty garantovaný spravodlivým rozhodnutím vo veci. Postup súdu je nespravodlivý, v rozpore s právnou istotou strán sporu, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení. Žiadal, aby rozsudok vo výroku I. a III. odvolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalobca v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že z obsahu a vecnej súvislosti tvrdení žalovaného sa javí, že žalovaný namieta nezákonnosť procesného postupu súdu prvej inštancie, ku ktorému malo dôjsť tým, že súd prvej inštancie sa bez relevantného dôvodu pri konečnom právnom posúdení veci odklonil od svojho predbežného právneho názoru deklarovaného na pojednávaní konanom dňa 31.05.2018. Poukázal na ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, keď odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi, pričom žiada, aby bolo v rámci odvolacieho konania prihliadané na produkované tvrdenia žalovaného ohľadom údajného nezákonného procesného postupu. Žalobca sa s názorom žalovaného nestotožňuje , že zo strany súdu došlo k zmene právneho posúdenia veci. Rovnako žalobca namieta tvrdenia žalovaného, že počas konania nebol zo strany žalobcu predložený dôkaz, ktorý by mohol zvrátiť, resp. zmeniť názor súdu prezentovaný v rámci predbežného právneho posúdenia veci. Na pojednávaní konanom dňa 31.05.2018 súd prvej inštancie uložil sporovým stranám pod hrozbou sudcovskej koncentrácie podľa § 151 CSP predložiť všetky relevantné listiny a navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca produkoval písomné vyjadrenie zo dňa 24.08.2018, poukazom na zaužívanú prax a splnenie ekonomických ukazovateľov podmieňujúcich vyplácanie ročných odmien tvrdil, že ročné odmeny sú nárokovateľnou zložkou mzdy žalobcu nezávislé od vôle žalovaného. Súčasne predložil listinné dôkazy a to spoločenskú zmluvu zo dňa 24.05.1995, Dohodu o podmienkach výkonu manažérskej funkcie a hmotnej zainteresovanosti zo dňa 01.08.1995 v znení dodatkov č. 21-24 a príloh č. 2-21, podklady k výpočtu ročných odmien vedúcich pracovníkov MsBP za rok 2014, rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 28.03.2018, sp.zn. 14Cb/173/2017. S poukazom na vyššie uvedené došlo k zmene právneho názoru súdu prvej inštancie , ktoré odôvodnenie vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, bod 19. a 20. /pasivita žalovaného/. Teda k zmene došlo na podklade právne významných a preukázaných tvrdení, ktoré boli výsledkom procesnej aktivity žalobcu a na druhej strane procesnej pasivity žalovaného. Inštitút predbežného právneho posúdenia veci je potrebné aplikovať a vykladať v spojení s procesnou povinnosťou súdu vymedziť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré nesporné. Súd na pojednávaní konanom dňa 31.05.2018 jednoznačne vymedzil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a či je odmena nárokovateľnou zložkou. Súd v súlade s ust. § 181 CSP stanovil predmet dokazovania a notifikoval stranám priestor na ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu. Predbežné právne posúdenie má slúžiť na vytvorenie priestoru na prehodnotenie procesnej pozície sporových strán. V časti II. odvolania žalovaný poukazuje na právnu argumentáciu prezentovanú už počas konania pred súdom prvej inštancie a zotrváva na izolovanom výklade Dohody, že žalovaný nemal povinnosť vyplatiť odmenu žalobcovi, ale žalobca má iba právo- vychádzajúc zo slova “ môže” obdržať ročnú
odmenu . Súd na podklade produkovaných dôkazov dospel k záveru, že ročná odmena má povahu nárokovateľnej zložky mzdy. Žalovaný však založil svoju procesnú obranu na vyššie uvedenom slovnom spojení v zmysle čl. IV. bod 1 Dohody “ môže”. Žalovaný zotrváva na tvrdení, že ročné odmeny boli prideľované na základe rozhodnutia spoločníkov na valnom zhromaždení spoločnosti, pričom ide len o subjektívnu interpretáciu žalovaného, bez akéhokoľvek základu stanoveného v interných dokumentoch spoločnosti- spoločenskej zmluve alebo v Dohode. Súd prvej inštancie mal jednoznačne za preukázané, že schvaľovanie ročných odmien valným zhromaždením nebolo obligatórnou povinnosťou , keďže si ju zmluvné strany nedohodli. V zmysle § 13 bodu 2 písm. b/ Spoločenskej zmluvy zo dňa 28.09.2015, valné zhromaždenie rozhoduje najmä o výške odmien spoločníkov a odmien konateľov, ktorí sa osobne podieľajú na podnikaní spoločnosti bez existencie pracovného vzťahu. Samotná Dohoda a ani jej prílohy explicitne neustanovovali, aby jednou z podmienok pre vyplatenie ročných odmien bolo rozhodnutie alebo schválenie valného zhromaždenia. Žalovaný v podanom odvolaní nepreukázal naplnenie ním deklarovaných odvolacích dôvodov na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie . Rozsudok súdu prvej inštancie je správny a zákonný, odôvodnenie je logické a presvedčivé a z odôvodnenia je zrejmé, ktoré právne a skutkové dôvody súd považoval za dôvodné uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 8.145,- eur s príslušenstvom. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. potvrdil.
8. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.04.2019 uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, na podklade ktorých dôkazov, skutočností a tvrdení zmenil právny názor, ktorý vyslovil ako predbežný právny názor na pojednávaní zo dňa 31.05.2018, rozhodnutie riadne a dostatočne neodôvodnil, čím došlo k stavu právnej neistoty a legitímnych očakávaní . Z obsahu Dohody o podmienkach výkonu manažérskej funkcie a hmotnej zainteresovanosti vyplýva, že ročná odmena žalobcu nie je nárokovateľná ani vynútiteľná . Podľa čl. IV, bod 1. Dohody pracovník môže okrem základnej mzdy stanovenej podľa článku III. tejto Dohody obdržať pohyblivú časť mzdy- ročnú odmenu. Plánovaná výška ročnej odmeny na rok 2012 sa stanovuje s väzbou na podnikateľský zámer vedenia spoločnosti a je prílohou č. 1 tejto dohody . Podľa čl. IV., bod 2 Dohody úlohy, ktoré podmieňujú výplatu ročnej odmeny v plánovanej výške sú uvedené v prílohe tejto dohody. Pracovník nemá automaticky nárok na vyplatenie ročných odmien. Skutočnosť, že sú splnené podmienky/ hospodárske ukazovatele/ neznamená, že žalobca má automaticky nárok na vyplatenie ročnej odmeny. V prípade, ak by mal záujem vyplácať ročnú odmenu, formulácia by neobsahovala slovo môže, ale bolo by uvedené: “ Pracovník obdrží ročnú odmenu vždy, ak….. Súd nahradil svojím rozhodnutím vôľu zmluvných strán, keď právo žalobcu na vyplatenie ročných odmien zmenil na povinnosť.
9. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 07.06.2019 namietal, že žalovaný v podaní zo dňa 26.04.2019 neuviedol žiadnu novú skutkovú ani právu argumentáciu, ale výlučne odkazuje na tvrdenia a právne názory, ktoré produkoval v konaní pred súdom prvej inštancie a v podanom odvolaní. Žalobca zotrváva na svojim predchádzajúcich podaniach v celom rozsahu a z pohľadu hospodárnosti a rýchlosti odvolacieho konania nepovažuje za potrebné reagovať opätovne na jednotlivé tvrdenia a právne názory žalovaného. Žalovaný nepreukázal naplnenie deklarovaných odvolacích dôvodov na zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za právne správny a zákonný a navrhol, aby odvolací súd v intenciách normatívneho ustanovenia § 387 CSP napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a III. potvrdil.
10. Krajský súd v Trenčíne , ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v jeho odvolaním dotknutej časti vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúce konania.
11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1,2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých výrokoch I. ako i súvisiacom výroku III. o trovách konania , podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie /§ 391 ods. 1 CSP/. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP.
12. Odvolateľ odvolaním namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP/.
13. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2015/160/>, podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
14. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP. <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému ustanoveniu.
15. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
16. Nesprávne právne posúdenie veci /§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP/ je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
17. Súd prvej inštancie svojim rozhodnutím v napadnutej- vyhovujúcej časti , zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 8.145,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 8.145,- eur od 11.01.2017 do zaplatenia , založiac svoje rozhodnutie na záveroch, že žalobca a žalovaný dňa 05.05.2014 si dohodli hospodárske ukazovatele na rok 2014, pričom súd mal za preukázané, že žalobca tieto ukazovatele za rok 2014 splnil. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že ročná odmena nebola nárokovateľnou zložkou mzdy. Vychádzal zo zmluvného dojednania, keď žalobcovi patrí ročná odmena po splnení viacerých hospodárskych ukazovateľov a po ich splnení táto časť mzdy patrí žalobcovi bez ďalšieho schvaľovania žalovaného. Schvaľovanie odmien valným zhromaždením nebolo obligatórnou povinnosťou, keď súd tento vzťah posúdil ako pracovnoprávny a nie obchodnoprávny. Zmluvné strany sa výslovne dohodli, že ide o pohyblivú časť mzdy a nie o odmenu s poukazom na Obchodný zákonník a ďalej si stanovili podmienky, za akých okolností sa ročná odmena nebude vyplácať, resp. sa bude krátiť.
18. Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje z nasledujúcich dôvodov:
19. Žalovaný v podanom odvolaní namietal odklon od predbežného právneho posúdenia , keď súd vydal prekvapivé súdne rozhodnutie ako i skutočnosť, že obsah Dohody upravuje právo Valného zhromaždenia udeliť odmenu /čl. IV., bod 1 Dohody/, pričom zo strany žalovaného nejde o povinnosť, vychádzajúc zo slovného spojenia „môže”. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že schvaľovanie ročnej odmeny valným zhromaždením nebolo jeho obligatórnou povinnosťou, čím svojím rozhodnutím nahradil vôľu sporových /zmluvných/ strán a z práva vytvoril povinnosť žalovaného na udeľovanie ročnej odmeny. Súčasne namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci, napádal nedostatočne odôvodnené rozhodnutie v rozpore s princípom právnej istoty.
20. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že v spore žalobcu Ing. Vladimír Motúz, bytom Lysá pod Makytou č. 169, právne zastúpený ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU ŠTRBÁŇ, s.r.o., so sídlom Dvory 1932, Púchov, proti žalovanému: Mestský bytový podnik, s.r.o., so sídlom Sedlišťská 1446/7, Púchov, IČO: 31 632 157, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Treskoňova 816/1, Bytča, v konaní o zaplatenie 22.349,- eur s prísl. o nesúhlase Okresného súdu Považská Bystrica s postúpením veci vedenej pod sp.zn. 4Cb/147/2017 Okresným súdom Banská Bystrica Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25. augusta 2017, č.k. 4Ndob/6/2017 určil, že na konanie je príslušný Okresný súd Považská Bystrica. V odôvodnení skonštatoval, že žalobca uplatňuje obchodnoprávny nárok na základe Dohody o podmienkach výkonu manažérskej funkcie a hmotnej zainteresovanosti v znení jej príloh. V čl. VII bod 1. Dohody sa uvádza, že táto dohoda tvorí neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy, pričom pracovná zmluva k žalobe priložená nebola, keďže žalobca si neuplatňuje nároky vyplývajúce z pracovnej zmluvy, ale nárok obchodnoprávny z predloženej dohody. Pre posúdenie vecnej a miestnej príslušnosti v danom prípade je rozhodujúce posúdenie povahy uplatňovaného nároku, ktorý nevyplýva z pracovnej zmluvy, ale z manažérskej dohody, ktorá nemá povahu pracovnej zmluvy, preto nesúhlas s postúpením Okresným súdom Považská Bystrica nie je dôvodný, pretože predmetom konania nie je pracovno- právny spor.
21. V predmetnej veci Najvyšší súd SR dňa 29.11. 2017 , č.k. 5 Ndc 10/2017 rozhodol, že kauzálne je na prejednanie veci, vzhľadom na predmet nároku, príslušný Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, keď v súlade s ust. § 23 CSP sú na konania vo veciach v individuálnych pracovnoprávnych sporoch a v sporoch z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky príslušné od 01. júla 2016 súdy určené v obvodoch krajských súdov, ktorým je v danom prípade v súlade s ust. § 23 písm. c/ CSP Okresný súd Nové Mesto nad Váhom pre obvod Krajského súdu v Trenčíne.
22. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. augusta 2017, č.k. 4Ndob/6/2017 bolo rozhodujúce posúdenie povahy uplatňovaného nároku, ktorý nevyplýval z pracovnej zmluvy, ale z manažérskej dohody, ktorá nemá povahu pracovnej zmluvy, pretože predmetom konania nie je pracovno- právny spor. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že i keď bol súd prvej inštancie povinný danú vec prejednať, pričom najvyšší súd posudzoval príslušnosť, nevyslovil aj svoj právny názor, podľa akých konkrétnych ustanovení a konkrétneho zákona je potrebné danú vec posúdiť, teda samotný nárok. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. augusta 2017, č.k. 4Ndob/6/2017 je uvedené, že vzhľadom na predmet nároku ide o kauzálnu príslušnosť Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že rovnako aj v danej veci žalobca uplatňuje svoj nárok z Dohody o podmienkach výkonu manažérskej funkcie a hmotnej zainteresovanosti.
23. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 27. augusta 2020, č.k. 10Cpr/72/2017-338 súd návrh žalovaného na prerušenie konania v súlade s ust. § 162 CSP, zamietol, keď mal za preukázané, že na prejednanie a rozhodovanie predmetného sporu je príslušný daný súd. O kauzálnej príslušnosti Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením 5 Ndc 10/2017 zo dňa 29.11.2017 s odôvodnením, že konania vo veciach v individuálnych pracovnoprávnych sporoch a v sporoch z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky sú príslušné od 01.07.2016 súdy určené v obvodoch krajských súdov /§ 23 CSP/.
24. Odvolací súd zdôrazňuje, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu bola posudzovaná otázka príslušnosti súdu na prejednanie veci za situácie, že v danom prípade nedošlo k meritórnemu prejednaniu veci, preto závery súdu prvej inštancie , že ak v obdobnej veci rozhodol Okresný súd Považská Bystrica s poukazom na aplikáciu Obchodného zákonníka, táto okolnosť je spôsobená rozdielnym názorom Najvyššieho súdu SR teda, oba súdy sú týmto právnym názorom vo svojej veci viazané, nie sú správne.
25. Podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa odseku1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
26. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).
27. K odvolateľom namietanému postupu súdu prvej inštancie v rozpore s ust. § 181 ods. 2 CSP odvolací súd uvádza, že o tom, aby bol procesný postup súdu a ako prebiehalo konanie, si odvolací súd môže urobiť obraz len z obsahu spisu. Takto zistil, že na pojednávaní konanom dňa 31.5.2018 súd uviedol, že za nesporné skutkové tvrdenia považuje, že dňa 29.02.2012 bola medzi stranami sporu podpísaná dohoda o podmienkach výkonu manažérskej funkcie a hmotnej zainteresovanosti a že valné zhromaždenie neschválilo vyplatenie odmien. Súčasne uviedol, že za sporné skutkové tvrdenia považuje, že žalovaný za roky 2014-2015 nehospodáril s takým kladným výsledkom , ako to tvrdí žalobca , výška odmeny, či je odmena nárokovateľnou zložkou alebo nie a či odmenu malo alebo nemalo odsúhlasiť Valné zhromaždenie žalovaného. Z vykonaného zvukového záznamu, ktorý je súčasťou elektronického súdneho spisu odvolací súd zistil, že sudca uviedol, že je to momentálne na zamietnutie, pričom polemizoval, či na danú vec bude aplikovať ustanovenia obchodného zákonníka resp. zákonníka práce. Na pojednávaní konanom dňa 25.10.2018 súd prvej inštancie uviedol, že na základe doteraz tvrdených a preukázaných skutočností sa podaná žaloba javí ako čiastočne dôvodne podaná, a to z toho dôvodu, že vychádza z rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktorý posúdil túto vec ako pracovnoprávnu, teda sa bude vychádzať zo Zákonníka práce a nie z Obchodného zákonníka. Čo sa týka nároku na odmenu za rok 2015, táto sa mu javí ako nedôvodná z dôvodu, že neboli odsúhlasené ukazovatele v zmysle prílohy k dohode.
28. Sudca je povinný stranám a ich zástupcom oznámiť na prvom pojednávaní predbežné právne posúdenie veci. Stanovisko súdu musí byť určité a zrozumiteľné, pričom stranám sporu musí byť dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej možno očakávať. Predbežné právne posúdenie nemôže súd zúžiť do jednoduchého konštatovania, že sa mu javí žaloba ako nedôvodná, resp. čiastočne dôvodná. Významné skutkové okolnosti musí subsumovať pod konkrétne hmotnoprávne ustanovenie a prezentovať relevantný právny záver. Nie je účelné, aby súd uviedol so stranami konfrontačnú polemiku o vecnej správnosti prezentovaných záverov. Je potrebné umožniť objektívnu predvídateľnosť súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán. Súd však nie je viazaný takto formulovaným záverom.
29. Cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán sporu na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany sporu už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu, preto odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 31.05.2018 vyjadril svoj predbežný právny názor, čo je zrejmé aj zo zvukového záznamu z pojednávania, keď žalobu pravdepodobne zamietne, pričom vydal prekvapivé rozhodnutie, je dôvodná .Na ďalšom pojednávaní súd uviedol, že žaloba sa súdu javí ako čiastočne dôvodne podaná a bude vychádzať zo zákonníka práce, pričom zmenou predbežného právneho posúdenia sa nezaoberal. V prípade odklonu od predbežného právneho posúdenia veci je potrebné tento odklon aj náležite odôvodniť, vyzvať strany sporu na predloženie nových návrhov na dokazovanie vzhľadom na zmenu jeho právneho posúdenia veci. S poukazom na uvedené je zrejmé, že súd prvej inštancie si nesplnil zákonom uloženú povinnosť postupovať v zmysle 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku , čím odňal stranám možnosť konať pred súdom a porušil ich právo na spravodlivý proces, v dôsledku čoho je preskúmavané rozhodnutie nepredvídateľné a prekvapivé /viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 503/2018-15 17.10.2018/. S týmto odklonom sa súd náležite nevysporiadal ani
v odôvodnení rozhodnutia. Súd prvej inštancie nevytvoril stranám procesnú možnosť na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv. Prezentovaný odklon mal vplyv na meritórne rozhodnutie . Súd sa však s vyššie namietaným postupom v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal.
30. V zmysle článku 2 ods. 2, 3 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať , že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
31. Základným atribútom právnej istoty v zmysle vyššie citovaného článku je požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorá je spätá s požiadavkou, že zásadne rovnaké právne prípady sa majú posudzovať rovnako a rozdielne prípady rozdielne .
32. Odvolací súd s poukazom na odvolaciu námietku žalovaného, ktorý považuje postup súdu za nespravodlivý, v rozpore s právnou istotou strán sporu , vychádzajúc z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení, ako i náležité odôvodnenie súdnych rozhodnutí , poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť na odvolacom súde, kde v obdobnej veci rozhodoval senát 8Cob a to rozhodnutím zo dňa 22.04.2020, sp.zn. 8Cob/93/2018-234 /rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. 14Cb/147/2017 zo dňa 30.07.2018/. Súd prvej inštancie na predmetné konanie poukázal vo svojom rozhodnutí, bod 22., keď skonštatoval, že súd žalobu zamietol s odôvodnením, že aby konateľovi vznikol nárok na odmenu, Obchodný zákonník vyžaduje, aby o odmene rozhodlo valné zhromaždenie. Za rozhodné obdobie rokov 2014 a 2015 žalobca nepreukázal, že mu valné zhromaždenie takéto odmeny priznalo. V závere súd prvej inštancie, v bode 34. rozhodnutia uzavrel, že Okresný súd Považská Bystrica na právny vzťah aplikoval Obchodný zákonník, pričom daná okolnosť je spôsobená rozdielnym názorom Najvyššieho súdu SR, teda oba okresné súdy sú týmto názorom vo svojej veci viazané.
33. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje a už vyššie, v bode 21. odôvodnenia rozhodnutia skonštatoval, že najvyšší súd posudzoval v danej veci príslušnosť súdu na prejednanie a rozhodnutie veci. Preto odvolacia námietka žalovaného, že súd vec nesprávne právne posúdil je dôvodná. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že právny názor treba vnímať ako názor na aplikáciu práva hmotného i procesného na rovnaký skutkový stav, čo v danom prípade splnené nebolo, keď najvyšší súd posudzoval len kauzálnu príslušnosť. Najvyšší súd v rozhodnutí nevyslovil svoj právny názor na danú vec.
34. Ďalšia odvolacia námietka žalovaného, že poukazom na čl. IV., bod 1 Dohody, keď pracovník môže okrem základnej mzdy obdržať aj pohyblivú časť mzdy- ročnú odmenu, žalovaný nemal povinnosť vyplatiť žalobcovi odmenu, je dôvodná. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca, aby dostal ročnú odmenu, musel splniť viaceré hospodárske ukazovatele a teda po ich splnení bolo legitímne, že žalobcovi táto časť mzdy bez ďalšieho schvaľovania patrí. Obligatórnou povinnosťou nebolo, aby ročnú odmenu schvaľovalo valné zhromaždenie žalovaného, keďže tento zmluvný vzťah posúdil súd ako pracovnoprávny, nie obchodný . Zmluvné strany si v zmluve výslovne uviedli, že ide o pohyblivú časť mzdy a nie o odmenu a stanovili podmienky, za akých okolností sa ročná odmena bude vyplácať. Z odôvodnenia rozhodnutia však odvolací súd nezistil tak, ako to súčasne namietal aj odvolateľ, že žalobca neuviedol, že ročné odmeny boli prideľované na základe rozhodnutia spoločníkov valného zhromaždenia, pričom určuje možnosť udelenia odmeny, ktorá nie je automatická. Preto aj ďalšia odvolacia námietka žalovaného, že súd vytvoril z práva povinnosť žalovaného na udelenie odmeny, je dôvodná. Táto skutková okolnosť z vykonaného dokazovania nevyplýva, nie je zrejmé, z akých skutkových okolností vyvodil súd prvej inštancie tento právny záver bez riadneho odôvodnenia poukazom na citáciu príslušných zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na predmetnú vec.
35. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c) CSP rozsudok v napadnutých výrokoch I. ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko nezrozumiteľné, resp. nedostatočne zdôvodnené rozhodnutie je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu,
ktorým bolo znemožnené oprávnenému- odvolateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ako i nesprávne právne posúdenie veci.
36. Úlohou súdu prvej inštancie v priebehu ďalšieho konania bude opätovne prejednať vec v rozsahu, v akom bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený. Vysporiada sa s dôvodmi, pre ktoré bolo jeho rozhodnutie zrušené, ako aj s odvolacími námietkami žalovaného v rozsahu, na ktorý poukázal odvolací súd. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal s tvrdenými skutočnosťami, či ročné odmeny boli prideľované na základe rozhodnutia spoločníkov Valným zhromaždením, právnym režimom prideľovania odmien, hospodárskymi ukazovateľmi , konkrétnymi zmluvnými dojednaniami . Len samotné konštatovanie postupom súdu prvej inštancie, v bodoch 31. a 32. rozhodnutia , bez náležitého odôvodnenia s vysporiadaním sa s relevantnými skutočnosťami, listinnými dôkazmi, nie je možné bez ďalšieho podrobiť odvolaciemu prieskumu. Pred novým rozhodnutím sa vysporiada so všetkými vyššie uvedenými pochybeniami a vo veci opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 391 ods. 3 CSP).
37. Podľa § 391 ods. 2 CSP je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
38 . Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).