Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23CoCsp/28/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, D., o zaplatenie 1.957,40 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. -153 zo dňa 20. apríla 2020, výlučne voči výroku II. o zamietnutí zvyšku žaloby a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Súd I. inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.817,04 eur, úrok z omeškania 0,79 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.817,04 eur od 25.03.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi oproti žalovanému nárok na náhradu trov konania 85,66 %.

2. Po právnej stránke odôvodnil rozhodnutie aplikáciou ust. až 4, až 3, a (ďalej iba „OZ“), (ďalej len „“), , , , , , , , a Z. z o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zo zisteného stavu veci vyvodil súd ten právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne iba čiastočne, a to v časti priznanej vo výroku tohto rozhodnutia.

3. Súd preskúmal úverovú zmluvu z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zistil, že úverová zmluva bola uzavretá v písomnej forme, obsahuje niektoré náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve o úvere je ako jedna z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedená RPMN 13,23 %. Súd zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zistil, že sa v nej žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému úver 2.000,- eur a dohodol si so žalovaným poplatok za poskytnutie úveru 60,- eur. Súdu je známe z iných súdnych konaní, v ktorých vystupuje Prima banka, a. s. ako žalobca a spotrebiteľ ako žalovaný, že v prípade, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru, spotrebiteľovi je bankou poskytnutý dohodnutý úver, ale znížený o poplatok za poskytnutie úveru. Uvedené vyplýva aj z výpisu z účtu s názvom čerpanie, kde je uvedené, že z úveru 2.000,- eur bol odpočítaný poplatok za poskytnutie

úveru 60,- eur a na účet klienta bola vyplatená suma 1.940,- eur. V súvislosti s uvedeným má súd má za to, že v zmluve o úvere je výška RPMN uvedená v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa.

4. RPMN je jedným z kritérií, ktoré ovplyvňuje spotrebiteľa pri výbere konkrétneho úveru, je preto nevyhnutné, aby výška RPMN bola v zmluve o úvere uvedená správne. Súd nemal výpisom z účtu, ktorý žalobca súdu predložil, preukázané skutkové tvrdenie žalobcu, že poskytol žalovanému celú sumu úveru 2.000,- eur. Súd preto pristúpil k prepočtu RPMN a zistil, že v prípade, že bola žalovanému poskytnutá len suma úveru 1.940,- eur (teda suma úveru po odpočítaní poplatku za poskytnutie úveru), pričom žalovaný sa zaviazal na vrátenie sumy 2.000,- eur, ako aj úrokov a poplatkov v 108-mich mesačných splátkach po 30,- eur, je potom výška RPMN 14,06 %. V zmluve o úvere je uvedená výška RPMN 13,23 %, teda v nižšej výške ako mala byť správne uvedená, z čoho vyplýva, že RPMN v zmluve je uvedená v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca bol povinný v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch uviesť aj celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, v zmluve o úvere je uvedená čiastka 3.300,- eur, táto suma pozostáva zo súčtu splátok po 30,- eur mesačne za 108 mesiacov a poplatku za poskytnutie úveru 60,- eur, nezahŕňa však v sebe poistné, ktoré sa zaviazal žalovaný zaplatiť a ktoré predstavuje ďalšie náklady žalovaného, teda v zmluve uvedená suma 3.300,- eur nepredstavuje celkovú čiastku, ktorú musí žalovaný ako spotrebiteľ zaplatiť.

5. Odvolací súd v bode 38 svojho uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie posúdi, či žalobca pri uzatváraní zmluvy postupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch.

6. Súd prvej inštancie sa preto zaoberal vyjadrením žalobcu z 25.09.2019, v ktorom žalobca tvrdil, že povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch splnil, keď posúdil príjmy a výdavky žalovaného na základe údajov uvedených v žiadosti o spotrebný úver a taktiež na základe údajov o výške príjmu žalovaného z reportu zo Sociálnej poisťovne a na základe údajov z reportu zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI). Podľa žalobcu vykonal dňa 21.07.2015 dopyt do úverového registra a dopyt do Sociálnej poisťovne, výsledkom týchto dopytov je výstup z úverového registra vo forme listiny označenej ako CREDIT REPORT - ANALYTIC a výstup z údajov Sociálnej poisťovne. Súd v súvislosti s posúdením splnenia povinnosti žalobcu podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 25.03.2019, podľa ktorého je úlohou žalobcu pre vysvetlenie, či konal s odbornou starostlivosťou, uviesť, čo o žalovanom zistil, s akým výsledkom sa uskutočnilo preverovanie žalovaného prostredníctvom internetových stránok (napr. OR, ŽR) a v registri SOLUS, NRKI, kde sa zhromažďujú údaje o klientoch neplniacich si svoje záväzky. Ak pri žiadosti o úver na základe dlžníkovho (žalovaného) rodného čísla dostáva odpoveď o pozitívnych aj negatívnych existujúcich záväzkoch dlžníka, mal výsledok oznámiť súdu a tiež ho preukázať. Ak žalobca ani len netvrdil, s akým výsledkom nahliadol do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácať úvery vo vzťahu ku konkrétnemu žalovanému, jeho konanie je možné považovať za hrubé porušenie povinnosti podľa a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

7. V súvislosti s citovanou časťou rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 25.03.2019 má súd za to, že žalobca vo svojom vyjadrení z 25.09.2019 neuviedol skutkové tvrdenia, čo konkrétne zistil o žalovanom z príslušných lustrácií a databáz, nepredložil súdu lustráciu v registri NRKI, iba odkazuje na vykonané lustrácie v Sociálnej poisťovni a SRBI bez toho, aby uviedol, čo konkrétne zistil, s akým výsledkom nahliadol do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch. Z uvedeného súdu vyplýva, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver a jeho konanie možno považovať za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

8. Pokiaľ ide o listinu - Výzva na predčasné splatenie úveru z 24.03.2016, ktorou žalobca oznámil žalovanému zosplatnenie úveru ku dňu 24.03.2016, súd zistil, že si účastníci zmluvy o úvere dohodli právo veriteľa zosplatniť úver v článku 2.8. Obchodných podmienok. Listinou Druhá upomienka z 25.01.2016 mal súd preukázané, že banka dodržala postup podľa a pred zosplatnením pohľadávky z úveru vyzvala žalovaného na úhradu dlhu vo výške 91,64 eur. Súd zistil, že žalovaný

podpísal zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorej súčasťou je bod 2.8., v ktorom klient vyhlasuje, že okrem iného prevzal a oboznámil sa so zmluvou a jej súčasťami - formulárom, OP, VOP a Sadzobníkom. Preto má súd za to, že OP sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a z tohto dôvodu na ich obsah týkajúci sa práva veriteľa na zosplatnenie úveru prihliadol.

9. Súd mal v predmetnej veci za preukázané, že žalovaný a žalobca uzavreli úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver znížený o poplatok za poskytnutie úveru, teda poskytol sumu 1.940 eur, uvedené vyplýva z výpisu z účtu s názvom Čerpanie. Pokiaľ aj žalovaný tvrdil, že mu žalobca poskytol úver znížený o sumu približne 100,- eur, dôkazné bremeno pre jeho skutkové tvrdenie ležalo na žalovanom, ako uviedol aj odvolací súd, žalovaný však dôkazné bremeno pre svoje tvrdenie neuniesol. Z prehľadu splátok mal súd preukázané, že žalovaný do dňa podania žaloby na súd uhradil žalobcovi celkom sumu 122,96 eur. Súd považuje úverovú zmluvu za platnú a úver za bezúročný a bezpoplatkový. Nakoľko žalovaný svoj záväzok nesplácal riadne a včas, žalobca dôvodne pristúpil k zosplatneniu úveru v zmysle bodu 2.8. Obchodných podmienok, keď predtým druhou upomienkou vyzval žalovaného na zaplatenie aktuálne dlžnej čiastky, teda dodržal postup podľa . Súd preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.817,04 eur, ako rozdiel sumy poskytnutého úveru 1.940,- eur po odpočítaní zaplatených splátok žalovaným v sume 122,96 eur a vo zvyšku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

10. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, keď splátky úveru neuhrádzal riadne a včas v dohodnutom termíne. Súd preto s odkazom na priznal žalobcovi úrok z omeškania 0,79 eur, vypočítaný do zosplatnenia 24.03.2016, ako aj úrok z omeškania 5 % ročne, ale len z priznanej sumy 1.817,04 eur, a to od 25.03.2016 do zaplatenia, teda odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia 24.03.2016.

11. Žalovaný na pojednávaní žiadal povoliť splátky z dôvodu viacerých exekúcií. Žalovaný ale neuviedol žiadnu konkrétnu sumu splátky ani dôkazy na preukázanie svojej nepriaznivej situácie. Zo strany žalovaného absentovali podklady k posúdeniu odôvodnenosti splátok. Zo strany žalovaného chýbali podklady súdu k rozhodnutiu o povolení splátok, ktorých výšku a zročnosť má povinnosť podľa ustanovenia súd určiť. Každá splátka určená výškou a splatnosťou má vlastnosť vykonateľnosti. Nedostatky súdu bránili, aby mohol rozhodnúť o určení opakujúcich sa splátok. Z dôvodu, že žalobca požadoval zaviazať rozsudkom žalovaného plniť mu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia v zmysle (ďalej len „“), rozhodol súd o povinnosti žalovaného plniť žalobcovi podľa .

12. Súd rozhodol o trovách konania s použitím ustanovenia . Žalobca bol pri prvom rozhodovaní súdu I. inštancie neúspešný (skorším rozsudkom č. k. -66 z 14.11.2018 súd zamietol žalobu žalobcu) a v odvolacom konaní (Krajský súd v Trnave zrušil rozsudok súdu I. inštancie) bol úspešný 100 %, novým rozhodnutím súdu I. inštancie bol žalobca úspešný 92,83 % (v priznanej sume 1.817,04 eur), žalovaný bol úspešný 7,17 % (v nepriznanej sume 140,36 eur), čistý úspech žalobcu bol 85,66 %, súd preto priznal žalobcovi oproti žalovanému nárok na náhradu trov konania 85,66 %.

13. Proti rozsudku súdu I. inštancie, výlučne voči výroku II. o zamietnutí zvyšku žaloby a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania, podal žalobca odvolanie. Nesúhlasil s argumentáciou súdu I. inštancie vo vzťahu k zamietnutiu zvyšku žaloby, na základe čoho považoval rozsudok v napadnutej časti za nesprávny. Podľa žalobcu rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) a súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ).

14. K tvrdeniu súdu I. inštancie o nesprávne uvedenej výške RPMN a o poplatku za poskytnutie úveru žalobca uvádza, že žalovanému bol na základe úverovej zmluvy poskytnutý úver vo výške 2.000,- eur, z ktorého žalovaný časť finančných prostriedkov vo výške 60,- eur použil na úhradu poplatku za poskytnutie úveru. Žalobca uvádza, že použitie časti poskytnutej sumy žalovaným na úhradu poplatku dohodnutého priamo v úverovej zmluve v ods. 1.2 Základné podmienky nijako nespochybňuje výšku sumy poskytnutého úveru, ani neznižuje istinu dlhu žalovaného. Neexistujú zákonné ustanovenia v rozpore s ktorými by bol takýto postup. Poplatok bol v zmluve uvedený jasne zrozumiteľne, vyznačený aj tabuľkou spolu s ostatnými kľúčovými podmienkami poskytnutia úveru. Podmienka úhrady poplatku za poskytnutie úveru sa týka hlavného predmetu plnenia a bola okrem vyššie uvedenej úpravy priamo

v texte úverovej zmluvy v čl. 1 ods. 1.2, upravená aj v Sadzobníku poplatkov, taktiež vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Spotrebiteľ mal navyše možnosť oboznámiť sa s predmetným poplatkom aj prostredníctvom formulára obsahujúceho Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý mu bol poskytnutý pred uzatvorením úverovej zmluvy. Žalovaný bol s poplatkom za poskytnutie úveru teda riadne a preukázane oboznámený a uzrozumený a vyjadril s nim podpisom na úverovej zmluve súhlas. Priamo úverová zmluva navyše v ods. 2.5 upravuje podmienky, za ktorých tento poplatok bude klientovi vrátený v celom rozsahu, pričom podmienkou je len riadne plnenie jeho povinností, t.j. riadne a včasné splácanie dohodnutých splátok úveru.

15. Poplatok za poskytnutie úveru je uhrádzaný na zákonnom základe a tvorí zložku ceny predmetu plnenia. Právny základ poplatku za poskytnutie úveru vyplýva z ustanovenia . Hlavným predmetom plnenia podľa úverovej zmluvy, z ktorej nároky si žalobca uplatňuje v tomto konaní bolo poskytnutie úveru. Na poskytnutie úveru sa použijú ustanovenia nasledovných právnych predpisov: a) a nasl. o úverovej zmluve, b) a nasl. o spotrebiteľských zmluvách, c) zákon o spotrebiteľských úveroch, d) , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . Ustanovenie upravuje základné náležitosti zmluvy o úvere, v zmysle ktorých je základom záväzku z úverovej zmluvy povinnosť veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky do určitej sumy a záväzok dlžníka vrátiť peňažné podmienky. Okrem základného ustanovenia, ktoré determinuje esentialia negotii úverovej zmluvy, obsahuje v aj kogentné ( ) ustanovenie o poplatku za poskytnutie úveru ako tzv. záväzkovú províziu. Na túto kogentnú normu nadväzujú aj ustanovenia ďalších právnych predpisov, ktoré úpravu obsiahnutú v dopĺňajú. Konkrétne ide o ustanovenie , zákona o spotrebiteľských úveroch odkazujúceho na úpravu v a 1a vyhlášky č. Úpravu účtovania poplatkov spojených s úverom ďalej upravuje a , a nariadenia č. Vyššie vymedzené právne normy predstavujú nepochybný základ poplatku za poskytnutie úveru.

16. Pre charakter tohto poplatku v zmysle ustáleného výkladu platí, že „ak úver poskytuje subjekt, ktorý má poskytovanie úveru v predmete podnikania, tak z ustanovenia vyplýva, že má nárok na odplatu, nemá však povinnosť ju dojednať. Odplatu treba odlišovať od úroku dojednaného v zmluve, ktorý predstavuje cenu (výnos) za poskytnutie úverovej sumy. Odplata na rozdiel od úrokov má jednorázový charakter a nie je viazaná na reálne poskytnutie úveru“ (Ovečková O. a kol.: . Veľký komentár. II. zväzok, Bratislava: Wolters Kluwer, 2017, s.762). „Úplata představuje odměnu věřiteli za to, že po dobu mezi sjednáním smlouvy o úvěru a skutečným čerpáním úveru musí pro dlužníka rezervovat peněžní prostředky, popřípadě mít zajištěné jejich zdroje“ (Štenglová, I., Plíva, S., Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákoník. Komentář. 8. vydání. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 1163). Účelom odplaty „je kompenzovat věřiteli náklady vyplývající z povinnosti mít k dispozici prostředky určené pro dlužníkův úvěr, a kterou tedy nelze směšovat s úrokem z úveru“ (Pokorná, J., Kovařík, Z., Čáp, Z. a kol.: Obchodní zákoník. Komentář. II. díl. Praha: Wolters Kluwer, 2009, s. 1584).

17. Zo znenia vyplýva, že poplatok za poskytnutie úveru možno dojednať ako jeden z dvoch nárokov na protiplnenie za poskytnutie hlavného predmetu plnenia - úveru. Žiadať tento poplatok je však možné len v prípade, ak veriteľ poskytuje úvery v rámci predmetu svojho podnikania (žalobca/ banka). Poplatok pritom nemožno zamieňať ani stotožňovať s úrokom. Ustanovenia zmluvy o úvere a ustanovenia osobitných predpisov nárok na účtovanie tohto poplatku priznávajú popri úrokoch, pričom ho možno uplatňovať ako samostatnú zložku celkovej ceny plnenia, ktorá sa uhrádza jednorazovo. Osobitné predpisy na účely porovnania cien služieb poskytovateľov, ktorí tento poplatok uplatňujú, prikazujú zahrnúť ho do výpočtu ceny služby a RPMN, v dôsledku čoho si spotrebiteľ môže porovnať výhodnosť služieb jednotlivých dodávateľov. Nie je teda pravdou, že tento poplatok len skryto zvyšuje sumu úrokov ako ceny úveru, keďže úroky a poplatok sú odlišné zákonné nároky za poskytnutie úveru. Z opísaného charakteru poplatku, dôvodu a spôsobu jeho uplatnenia je zrejmé, že poplatok za poskytnutie úveru je riadnou, tradičnou a zákonnou súčasťou ceny úveru. Nejde teda o cenu za internú službu vykonávanú bankou alebo službu, ktorú poskytuje banka ako súčasť hlavného predmetu plnenia bez toho, aby ju mohol spotrebiteľ ovplyvniť.

18. Žalobca poskytnutím úveru celkom jednoznačne poskytol žalovanému plnenie (protiplnenie vo forme poskytnutia finančných prostriedkov), za ktoré mu prináleží protiplnenie, a to jednak v podobe zmluvných (obchodných) úrokov a jednak v podobe výslovne, jasne a zrozumiteľne v zmluve dohodnutého poplatku,

čo vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení, v ktorých majú obe formy odplaty dokonca svoju samostatnú zákonnú úpravu. Táto pritom reflektuje fakt, že s poskytnutím úveru pritom žalobcovi reálne vznikajú nevyhnutne súvisiace organizačné, administratívne a ostatné priame či nepriame náklady, na pokrytie ktorých je určený aj uvedený poplatok za poskytnutie úveru.

19. K RPMN uvedenej v zmluve vo výške 13,23 % žalobca uvádza, že tento údaj je aj vzhľadom na vyššie uvedené, uvedený v zmluve správne a v súlade so zákonom. Poukazuje na základnú rovnicu vyjadrujúcu RPMN uvedenú v zákone o spotrebiteľských úveroch. Výpočet RPMN uskutočnený bankou vychádza z daného vzorca, pričom zohľadňuje presný dátum čerpania prostriedkov z úveru (t.j. dňa 21.07.2015) a prípady, kedy dátum splátky pripadne na deň pracovného pokoja, pri ktorých sa dátum reálnej splátky časovo posúva na neskorší pracovný deň. Nezohľadnenie vyššie vymedzených aspektov môže spôsobiť nesúlad vo výpočte banky a teda údajom uvedeným v úverovej zmluve oproti iným výpočtom (online RPMN kalkulačky a pod.), pri ktorých nie je zrejmé, či zohľadňujú uvedené aspekty, resp. ktoré uvedené aspekty zohľadňovať neumožňujú. Žalobca trvá na tom, že hodnota RPMN bola v zmluve uvedená správne, t. j. v súlade so zákonom. V prípade ak mal prvostupňový súd pochybnosti o správnosti výpočtu RPMN, resp. považoval jeho správnosť za dôvodne spochybnenú, mal nepochybne vykonať dokazovanie vyjadrením odborne spôsobilej osoby, resp. znaleckým dokazovaním súladu výpočtu RPMN v úverovej zmluve so zákonom. Nakoľko výpočet RPMN podľa zákonom stanovenej rovnice vyžaduje odborné matematické znalosti.

20. K tvrdeniu súdu, že zmluva neobsahuje správny údaj o celkovej čiastke, keďže žalobca do nej nezapočítal náklady na poistenie, žalobca uvádza, že celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť uvedená v úverovej zmluve vo výške 3.300,- eur je správna zodpovedá násobku počtu splátok (108) a výšky splátok (30,- eur) a súčtu s poplatkom za poskytnutie úveru (60,- eur), t. j. 3.300,- eur. Uvedené je v súlade s § 2 ods. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého poistenie sa zarátava do celkových nákladov iba vtedy, ak spotrebiteľ musel poistnú zmluvu uzavrieť. V konaní nevyvstali žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné zakladať domnienku, že poistenie bolo podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy, či zvýhodnenia jej podmienok. Ani z predloženej zmluvnej dokumentácie, o ktorú žalobca opiera svoj nárok, nie je možné vyvodiť čo i len nepriamo takýto záver. Naopak z viacerých ustanovení zmluvnej dokumentácie vyplýva opačný záver a síce, že úverovú zmluvu bolo možné bez akýchkoľvek dôsledkov na jej podmienky (najmä bez negatívnych dôsledkov pre spotrebiteľa) uzatvoriť aj bez uzatvorenia poistenia a uzatvorené poistenie bolo možné tiež kedykoľvek zo strany žalovaného zrušiť.

21. Poistenie je v každom prípade individuálne a žalobca poskytuje úvery s poistením aj bez poistenia a to za rovnakých podmienok. V rámci predzmluvných rokovaní má každý klient žalobcu možnosť zvoliť si uzatvorenie úverovej zmluvy bez poistenia. s poistením Súboru A alebo poistenie Súboru B, pričom v danom prípade si žalovaný vybral súbor poistenia A. Poistné nebolo uvedené v celkových nákladoch spotrebiteľa v úverovej zmluve, pretože uzatvorenie Poistenia nebolo podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným a ani nemalo vplyv na žiadnu podmienku úverovej zmluvy. Žalobca ako banka uzatvoril aj v čase uzatvorenia úverovej zmluvy medzi sporovými stranami množstvo úverových zmlúv s inými dlžníkmi a s totožnými podmienkami, pri ktorých si dlžníci ako spotrebitelia nezvolili poistenie úveru. Žalobca doručuje súdu ako dôkaz úverové zmluvy ďalších klientov, ktoré boli uzatvorené v rovnakom období ako dotknutá zmluva a v ktorých poistenie nebolo dojednané, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca poskytuje úvery aj bez poistenia, a teda získanie spotrebiteľského úveru nie je podmienené uzavretím poistenia. Keďže neobstojí premisa ohľadom povinného uzatvorenia poistenia k úverovej zmluve, neobstojí ani tvrdenie ohľadom nesprávnosti výpočtu celkovej čiastky, ktorú musí klient zaplatiť. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že poistné úveru nebolo povinné. Súd do celkových nákladov započítaval aj poistné, čo je v rozpore so zákonom a na základe uvedeného dospel k nesprávnemu záveru, že suma celkových nákladov je v zmluve uvedená nesprávne. V tejto súvislosti žalobca poukazuje aj na vyjadrenie Odboru ochrany finančných Spotrebiteľov NBS (OFS) zo dňa 02.09.2019, ktoré dokladá v prílohe. V rámci poskytnutia súčinnosti Okresnému súdu Revúca: NBS pri preverovaní súladu výšky RPMN uvedenej v Úverovej zmluve žalobcu Prima banka Slovensko, a.s. so zákonom, konštatovala aj že v obdržanej dokumentácii nie sú podklady, ktoré by nasvedčovali tomu, že uzavretie Zmluvy resp. uzavretie Zmluvy za ponúkaných podmienok bolo podmienené pristúpením spotrebiteľa k poistnej zmluve. V danom prípade NBS skonštatovala aj súlad hodnoty RPMN uvedenej v úverovej zmluve žalobcu so zákonom. V uvedenom žalobca odkazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 04.10.2018. Žalobca poukazuje najmä na tú skutočnosť, že žalovaný

počas celého súdneho konania nerozporoval ani dobrovoľnosť uzatvorenia poistenia schopnosti splácať spotrebiteľský úver, a preto mal súd tieto skutočnosti považovať za nesporné a vziať ich do úvahy pri svojom rozhodovaní.

22. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením súdu prvej inštancie o tom, že nekonal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver. Zo samotného ustanovenia § 7 je zrejmé, že posudzovanie schopnosti dlžníka splácať úver nie je exaktne určené, neexistuje všeobecný vzorec, podľa ktorého sa dá vypočítať. Samotné ustanovenie bližšie špecifikuje len hrubé porušenie povinnosti skúmať schopnosť splácať úver. Je potrebné skúmať, či veriteľ porušil svoje povinnosti vyplývajúce z §7 ods. 1 zákona, pričom v danom prípade nemusí ísť o hrubé porušenie. Súd vyhlásil poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkový, nakoľko žalobca nedostatočne posúdil schopnosť žalovaného splácať úver a hrubo porušil svoje povinnosti v zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca má za to, že súd nesprávne právne posúdil vec, pretože žalobca v žiadnom prípade hrubo neporušil svoje povinnosti pri skúmaní bonity žalovaného, pričom zákon o spotrebiteľských úveroch nestanovuje, že v prípade, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Banka povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 splnila. Žalobca poukazuje na okolnosti uzavretia zmluvy a obsah VOP a OP. Podľa nich samotné rokovanie o uzavretí zmluvy o úvere sa začína na žiadosť klienta, ku ktorej musí pripojiť všetky bankou požadované doklady a informácie potrebné najmä na identifikáciu klienta, posúdenie jeho platobnej schopnosti. Žiadosť sa považuje za doručenú banke až v momente predloženia posledného z požadovaných dokladov, ktoré sú prílohou žiadosti o poskytnutie úveru (bod 2.1.1 OP).

23. Žalobca má za to, že pri poskytnutí úveru konal v súlade s právnymi predpismi a bonitu žalovaného overil dostatočne. Žalobca bonitu žalovaného preveril jednak reportom SRBI, zo Sociálnej poisťovne, na základe údajov poskytnutých žalovaným v žiadosti o úver. Uvedené doklady o preverení bonity žalovaného boli doručené súdu spolu s doterajšími vyjadreniami žalobcu. Žalobca na posúdenie bonity využil až tri rôzne zdroje informácií. Je zrejmé a logické, že existujú aj iné možnosti preverenia bonity klienta, avšak podstatné je, že zákon nestanovuje povinnosť využiť všetky dostupné možnosti preverenia bonity a nestanovuje ani konkrétne spôsoby overenia. Žalobca však riadne vykonal dopyt do úverového registra. Výsledkom tohto dopytu je výstup z úverového registra vo forme listiny označenej ako CREDIT REPORT - ANALYTIC. Z reportu SRBI vyplynulo aj to, že k dátumu podania žiadosti o úver žalovaný nemal žiadne omeškané dlžné splátky, dodržiaval platobnú disciplínu a všetky svoje záväzky plnil riadne a včas, čo jednoznačne vyplýva hneď z prvej strany listiny CREDIT REPORT - ANALYTIC (Zostávajúce splátky 0, Dlžné splátky 0) a teda z jeho obsahu je zrejmé, že bonita žalovaného bola overená dostatočne. Žalobca si ďalej preveril zamestnanosť a príjem žalovaného aj prostredníctvom reportu zo Sociálnej poisťovne. Report bol vytvorený v súlade s ust. o sociálnom poistení, podľa ktorého Sociálna poisťovňa overuje (na žiadosť banky a za úhradu) informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa prostredníctvom súboru otázok. Súbor otázok stanovuje vyhláška Ministerstva financií SR (aktuálne č. 11/2018 Z.Z.), ktorou sa stanovuje súbor otázok súvisiacich s príjmom spotrebiteľa, pričom z tohto reportu sú úplne jednoznačné odpovede na jednotlivé otázky, ktoré žalobca starostlivo zobral do úvahy pri svojom rozhodovaní o poskytnutí úveru žalovanému. Žalobca taktiež vychádzal aj z údajov poskytnutých mu samotným žalovaným a to v žiadosti o úver, pričom z tejto žiadosti vyplývajú údaje o rodinnom stave, príjmoch a výdavkoch žalovaného. Uvedenie nulových alebo nereálne nízkych výdavkov do žiadosti o úver neznamená, že tieto výdavky banka posudzuje v takejto (0- lovej/nerálnej) výške, banka totiž posudzuje vždy výdavky minimálne v zákonnej výške podľa životného minima. Pri skúmaní bonity žalovaného banka berie vždy do úvahy pomer príjmu k výdavkom, a to k výdavkom klienta na domácnosť pri zohľadnení zákonného životného minima a výdavkom na splátky všetkých poskytnutých úverov. Popri tomto pomere banka skúma aj komplexne ďalšie kritériá - najmä platobnú disciplínu, omeškanie v minulosti, podané žiadosti, časový odstup od žiadosti/omeškania, dĺžku zamestnanosti, vek a pod. Žalovaný v predmetnej žiadosti vyhlásil, že všetky údaje uviedol pravdivo a úplne a je si vedomý možných majetkovo - právnych, ako i trestno-právnych následkov z uvedenia nepravdivých údajov, čo potvrdil svojim podpisom.

24. Žalobca má za to, že súd postupoval v rozpore so zákonom, keď mal za to, že žalobca hrubo porušil povinnosť preverovať bonitu klienta. Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch jasne definuje hrubé porušenie, a to ako posudzovanie bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V konaní bolo preukázané, že žalobca za účelom preverenia bonity nahliadol do 2 registrov, a to Sociálnej poisťovne a SRBI, z ktorých údajov následne pri poskytovaní úverov vychádzal. Za situácie, keď zákon jasne definuje hrubé porušenie povinnosti, pričom konanie žalobcu danej definícii nezodpovedá, nemôže súd v rozpore so zákonom svojvoľne takéto konanie podriadiť pod pojem, ktorého definícii nezodpovedá. Ak by aj súd mal za to, že žalobca nepreskúmal bonitu klienta s odbornou starostlivosťou, následkom porušenia tejto povinnosti by nebola bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Žalobca zohľadnil dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a aj účel spotrebiteľského úveru, nahliadol do príslušných databáz (SRBI, Sociálna poisťovňa) a vychádzal z údajov poskytnutých mu žalovaným v žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru, berúc do úvahy aj ďalšie kritéria potrebné na vyhodnotenie bonity klienta, a teda povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v žiadnom prípade neporušil a už v žiadnom prípade sa nejedná o hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. - 99 zo dňa 22.03.2018 a na uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 26.06.2019.

25. Záverom svojho odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

26. Žalovaný odvolací návrh nepodal a k odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu I. inštancie je v napadnutej časti vecne správne.

28. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu I. inštancie dňa 27.06.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.957,40 eur, úroku 78,16 eur, úrokov z omeškania 0,79 eur, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.957,40 eur od 25.03.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 78,16 eur od 25.03.2016 do zaplatenia, nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 1,48 eur, ako aj náhrady trov konania.

29. Súd I. inštancie napadnutým rozsudkom č. k. -153 zo dňa 20. apríla 2020 (v poradí druhým) žalobe v časti vyhovel, keď výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.817,04 eur, úrok z omeškania 0,79 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.817,04 eur od 25.03.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd I. inštancie zároveň výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi oproti žalovanému nárok na náhradu trov konania 85,66 %.

30. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na odvolacie argumenty žalobcu v odvolaní je posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov súdu I. inštancie vedúcich k zamietnutiu žaloby vo zvyšnej časti z dôvodu, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanému zo strany žalobcu na základe úverovej zmluvu č. 0000000000229813 uzatvorenej dňa 21.07.2015 je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko proti vyhovujúcemu výroku I. nebolo podané odvolanie, tento výrok nebol predmetom odvolacieho prieskumu a nadobudol právoplatnosť.

31. Jedným z argumentov v preskúmavanej veci, na ktorom súd I. inštancie založil svoje rozhodnutie o tom, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, bola nesprávne uvedená RPMN v úverovej zmluve (§ 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy). Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu I. inštancie o nesprávnej výške RPMN uvedenej v úverovej zmluve.

32. V čl. 1.2. Základných podmienok úverovej zmluvy č. 0000000000229813 je uvedený poplatok za poskytnutie úveru 60,- eur. V odvolaní žalobca dôvodí tým, že neexistuje zákonné ustanovenie v rozpore, s ktorým by bol nezákonný postup žalobcu, pokiaľ časť finančných prostriedkov vo výške 60,- eur použil na úhradu poplatku za poskytnutie úveru. Odvolací súd nespochybňuje právny nárok žalobcu na poplatok za poskytnutie úveru, avšak pokiaľ z úveru 2.000,- eur bol hneď odpočítaný poplatok 60,- eur, reálne bol žalovanému poskytnutý úver iba v sume 1.940,- eur. Žalobca si už na úvod zmluvného vzťahu zúčtoval z poskytnutého úveru sumu 60,- eur, v dôsledku čoho ukrátil žalovaného ako spotrebiteľa o skutočnú výšku dojednaného spotrebiteľského úveru. Žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 2.000,- eur, ale v skutočnosti mu poskytol úver iba vo výške 1.940,- eur. Do výpočtu RPMN bol teda nesprávne zahrnutý údaj o celkovej výške úveru, keď do nej bola zahrnutá aj suma, ktorú si žalobca od žalovaného ihneď zúčtoval, čo spôsobuje podhodnotenie skutočnej RPMN, v dôsledku čoho je nutné konštatovať, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. Hodnota RPMN vychádzajúca z takto nesprávne určenej položky bola potom nesprávne určená nižšie, podhodnotená v neprospech spotrebiteľa. Aj keď žalobca tvrdí, že úverová zmluva v ods. 2.5 upravuje podmienky za ktorých tento poplatok bude klientovi vrátený, samotné zmluvné ustanovenie, však ráta s vrátením poplatku iba za splnenia vopred dohodnutých podmienok. Za týchto okolností potom nie je možné tvrdiť o nároku žalovaného na vrátenie daného poplatku v prípade nesplnenia stanovených podmienok a reálne úver (jeho výška) nezodpovedá dohodnutej výške. Preto záver súdu prvej inštancie bol správny a v tejto súvislosti poukazuje odvolací súd i na výklad súdneho dvora EÚ vo veci C-377/14 z 21. apríla 2016.

33. Žalobca tiež sám uviedol, že do výpočtu RPMN nezahrnul poplatok za poistenie. V zmysle zákonného ustanovenia , vyplýva, že do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. V zmysle predloženej zmluvy o úvere, kolónka (uzavrieť zmluvu bez poistenia vo formulári nebola), z čoho vyplýva povinnosť spotrebiteľa uzavrieť úverovú zmluvu s podmienkou jej poistenia. Avšak i v prípade, že žalovaný nebol povinný uzatvoriť aj poistnú zmluvu, zo žiadnych listinných dôkazov nie je zrejmé, či jej uzavretie nejakým spôsobom ovplyvnilo poskytnutie úveru, resp. jeho podmienok. Pokiaľ žalovaný uzatvoril poistnú zmluvu, malo by byť zrejmé akým spôsobom uvedené ovplyvnilo podmienky uzatvorenia zmluvy o úvere, teda či v konečnom dôsledku nebol nútený poistnú zmluvu uzavrieť za účelom získania úveru za daných podmienok. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) je pojem vyskytujúci sa v úverových zmluvách (v ekonomickom slova zmysle) a podľa názoru odvolacieho súdu je pre spotrebiteľov najdôležitejší ukazovateľ ceny úveru. Náklady sú v tomto prípade suma, ktorú musí dlžník zaplatiť za požičanú sumu. RPMN teda vyjadruje celkovú úrokovú mieru úveru alebo pôžičky, lebo zohľadňuje nielen úrok, ale aj ostatné poplatky súvisiace s úverom. Takúto približnú charakteristiku RPMN možno nájsť na ktoromkoľvek internetovom portáli po zadaní slovného spojenia RPMN. Z uvedenej definície teda vyplýva, že pri výpočte RPMN by mali byť zohľadnené i poplatky za poistenie schopnosti splácať úver s prihliadnutím na vyššie uvedené. Z dôvodu absencie týchto náležitostí je dôvodné a správne zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov.

34. Napokon bol správny záver súdu prvej inštancie, pokiaľ skonštatoval, že zmluva neobsahovala údaj v zmysle ust. (správne má byť , to je celkovú čiastku, ktorú má žalovaný ako spotrebiteľ uhradiť. Do celkovej čiastky (podľa ), ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a ktorú tvorí súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktorú žalobca uviedol v sume 3.300 eur, nebol uvedený i poplatok za poistenie, ktorý mal žalovaný uhradiť. Takýto údaj potom je pre spotrebiteľa zavádzajúci.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd I. inštancie v preskúmavanom rozsudku správne uzavrel, že predmetný úver vzhľadom na nesprávne uvedenú RPMN v neprospech

spotrebiteľa, neuvedenie celkovej čiastky, je nevyhnutné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch.

36. Už len z týchto dôvodov nemôže byť žaloba žalobcu vo zvyšnej časti dôvodná. Súd I. inštancie preto postupoval správne, keď žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Vzhľadom na zásadu procesnej ekonómie ( ) už odvolací súd nepovažoval za potrebné sa zaoberať ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu.

37. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie v zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutom, s použitím ako vecne správny potvrdil.

38. Žalovaný má voči žalobcovi podľa a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný. Žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu ich odvolací súd nepriznal.

39. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).