Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Sa-5-2020.pdf
PDF · 111.95 KB
Case nature
Area
Subarea
23Sa/5/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v konaní pred sudcom JUDr. Martinom Ľuptákom, PhD. v právnej veci žalobcu U.. I. D., bytom Z. XXX, XXX XX Prenčov, právne zastúpený JUDr. Rudolf Fajbík, advokát, so sídlom Dobšinského 14, 969 01 Banská Štiavnica proti žalovanej Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 27. januára 2020 takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 27. januára 2020 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 24. júla 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Sociálnej poisťovni, ústredie na ďalšie konanie.
II. Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej aj orgán verejnej správy prvého stupňa) rozhodnutím č. XXXXXXXXX X zo dňa 24.7.2019 zamietla žiadosť žalobcu o starobný dôchodok z 11. júna 2019, pretože v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2, písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 100/1988 Zb.) získal iba 5 rokov a 5 dní, a preto na starobný dôchodok mu podľa uvedených podmienok k 26. februáru 2018 nárok na starobný dôchodok nevznikol. Súčasne nesplnil ani podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok podľa ustanovenia § 174 ods. 1 zákona č.100/1988 Zb. nakoľko zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie netrvalo k 31. decembru 1999. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedla, že podľa § 65 ods. 2 a § 65a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 461/2003 Z. z.) sa dôchodkový vek stanovuje v rokoch, kalendárnych mesiacoch a je známy na 5 rokov dopredu. V súčasnosti, v čase vydania rozhodnutia bol známy dôchodkový vek platný v rokoch 2019 až 2023. Žalobcov dôchodkový vek nebol známy. Dôchodkový vek poistencov na kalendárne roky 2024 a nasledujúce sa každoročne stanovia opatrením, ktoré vydá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vždy do konca októbra kalendárneho roka, ktorý 5 rokov predchádzal príslušnému kalendárnemu roku.
2. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že v jeho prípade bola nesprávne hodnotená doba výkonu práce spoločnosti HELL s.r.o. od 17.10.1991 do 31.1.1996, kedy žiadateľ pracoval v podzemí hlbinnej bane v Banskej Štiavnici (jama Šobov a Maximilián), ktorá bola zaradená do kontrolovaného pásma pre výskyt ionizujúceho žiarenia. Bola teda postavená naroveň uránovej bane. Poukázal na to, že táto skutočnosť bola Sociálnej poisťovni známa z vlastnej činnosti, nakoľko bola už predmetom skúmania v rôznych predchádzajúcich konaniach. Uviedol, že spolu odpracovaná doba v Banských stavbách n. p. (na pracovisku v Banskej Štiavnici a v Hodruši - Hámroch na bani Rozália ako baník a revírnik) a spoločnosti HELL s.r.o. v kategórii I.AA v uránovej bani je 9
rokov a 112 dní. Zároveň poukázal na to, že žalobca ako študent SPŠ baníckej v Banskej Štiavnici, odbor 21-43-6 Dobývanie a úprava rudných surovín v rokoch 1980 až 1982 vykonával odbornú prax v podzemí hlbinnej bani. Vek 18 rokov dosiahol 26.2.1981, teda minimálne v tejto časti praxe mala byť zohľadnená aj pre účely dôchodkového poistenia. Súčasťou prípravy na výkon povolania v baníctve bol aj samostatný učebný predmet „odborný výcvik“, ktorý vykonávali študenti daného odboru aj v podzemí hlbinnej bane a to už od druhého ročníka. Zo zachovanej triednej knihy v rovnakom študijnom odbore zo školského roka 1981/1982 boli preukázané skutočnosti, že túto prax vykonávali v hlbinných baniach s výskytom ionizujúceho žiarenia, ktoré boli postavené na roveň uránovej bane a to baňa Šobov, prezývaná aj Nová šachta a šachta Ondrej, ktorá je súčasťou Slovenského banského múzea tzv. skanzen v Obci Hodruša - Hámre bane Rozália. V uvedenom školskom roku študenti tretieho ročníka absolvovali 13 dní odborného výcviku v uvedených hlbinných baniach v rozsahu celých pracovných zmien - 8 hodín, súčasne absolvovali súvislé tri týždne sústredenej odbornej praxe baníckeho kurzu, a preto tieto tri týždne bolo potrebné zohľadniť pre účely sociálneho poistenia ako jeden celok.
3. Z jeho pohľadu bolo zrejmé, že v prípade žiadateľa mohlo dôjsť k prekročeniu celkovej doby výkonu práce vo zvýhodnenej kategórii 9,5 roka, a teda v jeho prípade by bol dôchodkový vek 56 rokov. Žalobca vo svojom odvolaní zároveň poukázal na aplikáciu § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., nakoľko podľa jeho názoru zmyslom a účelom tohto zákona bolo umožniť skorší odchod do dôchodku za rovnakých právnych podmienok všetkým, ktorí spĺňali rovnaké podmienky, teda vykonávali rovnakú prácu v období do nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy. Pôvodne to bolo do 31.12.1992, neskôr sa dátum 7krát posúval. Podľa jeho názoru najvyšší súd vo viacerých prípadoch skúmal predmetné ustanovenie a vždy deklaroval, že cieľom zákonodarcu pri posúvaní dátumu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým zostávajú zachované nároky, ale naopak umožniť ďalším osobám, aby získali potrebnú dobu. Účelom tohto ustanovenia teda bolo vymedziť skupinu zamestnancov, ktorým zostanú nároky zachované postupným predlžovaním doby túto skupinu rozšíriť. Pri zaužívanom výklade tohto ustanovenia je však skutočný účinok presne opačný. Je síce pravda, že niektorí ďalší zamestnanci posunutím dátumu nárok získajú, ale súčasne ho niektorí stratili. Presne to sa stalo aj žiadateľovi. Keď uzatváral dohodu o rozviazaní pracovného pomeru 31.1.1996, platil zákon č. 100/1988 Zb. v znení, podľa ktorého bolo podmienkou nároku trvanie zamestnania k 31.12.1995 a to že žiadateľ splnil. Mohol preto spokojne s vedomím odísť, lebo zákon v tom čase garantoval zachovanie nároku na skorší odchod do dôchodku.
4. O predmetnom odvolaní rozhodla žalovaná prostredníctvom Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 27.1.2020 tak, že odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaná uviedla, že podľa tvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Štátneho archívu v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Banská Štiavnica zo 6. novembra 2019, pracovisko Archívu v Banskej Štiavnici nevedelo posúdiť z triednych katalógov Strednej priemyselnej školy baníckej, ktoré sa v archíve nachádzajú, či sa jedná o štúdium vo zvýhodnenej pracovnej kategórii v školskom roku 1978/1979 až 1981/1982. Podľa prevádzkového pokynu SSSZ č. 1/1991 z 11. januára 1991 sa do zvýhodnenej pracovnej kategórie sa započítava učebný pomer žiaka Stredného odborného učilišťa baníckeho. Nakoľko žalobca študoval na Strednej priemyselnej škole baníckej v Banskej Štiavnici, nie na baníckom učilišti, nebolo možné dobu štúdia účastníka konania hodnotiť ako zamestnanie zavedené do zvýhodnenej pracovnej kategórie. V časti námietok týkajúcich sa doby zamestnania u zamestnávateľa HELL s.r.o. od 17. októbra 1991 do 31. januára 1996 túto žalovaná zohľadnila a zhodnotením uvedenej doby zamestnania, žalobca na nárok na starobný dôchodok získal celkom v I. AA kategórii 3 398 dní obdobia dôchodkového poistenia, čo je 9 rokov a 113 dní.
5. Zamestnanie žalobcu v spoločnosti v HELL s.r.o. od 17. októbra 1991 do 31. januára 1996 ako aj v rozhodnutí zhodnotené zamestnanie od 6. októbra 1986 do 9. októbra 1991 u zamestnávateľa Banské stavby Prievidza, závod Banská Štiavnica bol pre výskyt ionizujúceho žiarenia zavedené na roveň uránovej bane, čo znamenalo, že ide o zamestnanie uvedené v § 14 ods. 2, písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. a pre nárok na starobný dôchodok vo veku 55 rokov bolo potrebné získanie najmenej 10 rokov takéhoto zamestnania. Žalobca však získal len 9 rokov a 113 dní doby zamestnania v I.AA pracovnej kategórii. Žalovaná uviedla, že ani po dodatočnom zhodnotení doby zamestnania vo zvýhodnenej I.AA pracovnej kategórii, kedy účastník konania vykonával prácu v spoločnosti HELL spol. s r.o. Banská Štiavnica v období od 17. októbra 1991 do 31. januára 1996 nárok na starobný dôchodok nevznikol. Súčasne žalobca nesplnil ani podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok podľa ustanovenia § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb., nakoľko zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie netrvalo
do 31. decembra 1999. Podľa názoru žalovanej žiadny právny predpis neumožňuje na vznik starobného dôchodku vychádzať zo znenia právneho predpisu určeného k dátumu ukončenia zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii a to ani na účely zníženia dôchodkového veku, preto považoval za nesprávny názor právneho zástupcu žalobcu, že na posúdenie vzniku nároku na starobný dôchodok sa má v súlade s § 175g vychádzať zo znenia ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 76/1997 Z. z. účinného od 1. januára 1998, ktoré v čase, kedy žalobca konania dovŕšil 58 veku, už nebolo platné. Nárok na dávku sa posudzoval podľa predpisov platných v čase vzniku nároku na dávku, to znamená ku dňu splnenia všetky zákonom stanovených podmienok, z ktorých jednou z nich je dovŕšenie dôchodkového veku.
6. Žalovaná poukázala na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 1So/69/2014 zo dňa 29. septembra 2015, v ktorom bolo uvedené, že predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie v stanovenom rozsahu, ale podľa § 174 ods. 2 tohto zákona aj splnenie podmienky, že takéto zamestnanie trvalo do 31. decembra 1999.
7. Žalovaná v závere rozhodnutia uviedla, že žiadny právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu ukončenia služobného pomeru a to ani na účely zníženia dôchodkového veku. Účelom prechodného ustanovenia § 175g Zák. č. 100/1988 Zb. v znení Zákona č. 355/1999 Z. z.. Bolo v záujme právnej istoty umožniť zaraďovanie zamestnaní vykonávaných od januára do 31. 12. 1999 do prvej alebo druhej pracovnej kategórie a prvej alebo druhej kategórie funkcií dodatočne a umožniť priznať dôchodky, na ktoré vznikol nárok podľa § 174 Zák. č. 100/1988 Zb. v znení zák. č. 376/1998 Z. z. (t. z. v účinnom znení „odo dňa nadobudnutia účinnosti“ zák. č. 355/1999 Z. z. konkrétne od 22. 12. 1999). Ustanovenie § 175 ods. 2 Zák. č. 100/1988 Zb. v znení zák. č. 355/1999 upravuje len konanie o priznaní starobného dôchodku podľa § 174, v ktorom, ak nebolo do účinnosti zák. č. 355/1999 Z. z. právoplatne skončené, sa rozhodne už podľa tohto zákona, a pri konaniach právoplatne skončených sa takto znovu rozhodne len na základe žiadosti. Zároveň žalovaná uviedla, že v súlade s § 196 ods. 7 Zák. č. 461/2003 Z. z. zhodnotila každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a dospela k záveru, že odvolanie žalobcu nebolo dôvodné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací orgán rozhodol tak, ako bolo uvedené vo výroku odvolacieho rozhodnutia.
8. V zákonnom stanovenej lehote podal žalobcu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy prvého stupňa. Žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
9. V žalobe žalobca tvrdil, že rozhodnutiami žalovanej a prvostupňového orgánu verejnej správy a ich postupom došlo k porušeniu jeho práv tým, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“), vychádzalo z nedostatočného zistenia skutkového stavu v zmysle § 191 ods. 1 písm. e) SSP a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Poukázal na to, že žalovaná nesprávne právne posúdila § 174 ods. 2 Zák. č. 100/1988 Zb., ktoré vyložila príliš reštriktívne a v rozpore s jeho zmyslom a účelom. Zároveň úplne chýbalo právne odôvodnenie vo vzťahu k nezapočítaniu odbornej praxe počas štúdia, kde žalovaná poukázala na prevádzkový pokyn SSSZ č. 1/1991, ktorý nebol všeobecne záväzným právnym predpisom. Vo vzťahu ku skutkovému stavu žalobca namietol nedostatočné zisťovanie rozsahu vykonania odbornej praxe v podzemí hlbinnej bane s výskytom ionizujúceho žiarenia. Takéto zistenie mohlo mať zásadný význam aj preto, lebo žalovaný uznal v odvolacom konaní dôvodnosť započítania doby odpracovanej spoločnosti Hell s.r.o. a teda žalobca mal uznané obdobie 9 rokov a 113 dní vo zvlášť zvýhodnenej pracovnej kategórii. V prípade zistenia uznania ďalšieho obdobia mohla celková doba prekročiť aj 10 rokov, čím by odpadla druhá sporná skutočnosť a nebolo by potrebné aplikovať § 174 ods. 2 Zák. č. 100/1988 Zb.. Podľa jeho názoru v tomto smere žalovaná nevykonala relevantné dokazovanie, keď žiadala potvrdenie štátneho archívu, ktorý nemal právomoc vydávať takéto potvrdenia. Nevyžiadal si však správy od prevádzkovateľov baní, ktorý označil v odvolaní žalobca a ktorým mohli potvrdiť odpracované obdobie žalobcom počas doby štúdiá (v rámci odbornej praxe, ale aj v rámci dobrovoľných platených brigád, ktoré žalobca absolvoval v podzemí hlbinnej bane ako bežný baník mimo vyučovania a za riadnu mzdu).
Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo nevykonala toto dokazovanie žalovaná. Zároveň uviedol, že s poukazom na prevádzkový pokyn žalovaná robí rozdiel medzi žiakom odborného učilišťa a žiadnej odbornej strednej školy, pričom pre takéto rozlíšenie však neexistuje skutočný právny základ akceptovateľný v demokratickom štáte. Rozdielny prístup k týmto dvom kategóriám študentom v minulosti vyplýva z ideologických dôvodov, keď bola definovaná robotnícka trieda, ako vládnuca trieda, nositeľ moci a pokroku. Obe kategórie študentov však pri výkone práce v podzemí hlbinnej bane boli vystavené rovnakému rizikovému faktoru a nebol rozumný dôvod pre účely sociálneho poisťovania pristupovať k nim rozdielne. Zároveň poukázal na skutočnosť, že zamestnanci v baníctve neboli objektívnu možnosť vykonávať zamestnanie vo zvýhodnenej pracovnej kategórii v období od 01. 01. 1992 do 31. 12. 1999 resp. mali túto možnosť len teoreticky. Bolo nutné vziať do úvahy, že štát pre týchto zamestnancov nevytvoril žiadny osobitný program, či už rekvalifikačný, alebo stimulujúci tvorbu nových pracovných miest postihnutých regiónov.
10. Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na prvostupňové rozhodnutie, obsah podaného odvolania, obsah správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, obsah podanej žaloby a považovala námietky žalobcu uvedené v žalobe za nedôvodné. V písomnom vyjadrení v zásade zopakovala argumentáciu so správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, pričom zdôraznila, že podľa § 196 ods. 6 Zák. č. 461/2003 je účastník konania povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonávať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenia a objasnenia skutočného stavu veci. Podkladmi pre vydanie rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej bolo potvrdenie Ministerstva vnútra SR, Štátneho archívu v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Banská Štiavnica a prevádzkový pokyn Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia v Bratislave č. 1/1991 zo dňa 11. 01. 1991, na základe ktorých žalovaná vykonala dokazovanie v potrebnom rozsahu na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. V odvolacom konaní účastník konania zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré do konania vniesol. Žalobca v rámci odvolacieho konania nepreukázal žiadne nové skutočnosti, ktorým by preukázal, že štúdium žalobcu v školskom roku 1978/1979 až 1981/1982 bolo štúdiom, ktoré bolo zaradené vo zvýhodnenej pracovnej kategórii.
11. K námietke žalobcu, že rozlíšenie medzi žiakom odborného učilišťa a žiakom odbornej strednej školy nemá právny základ, žalovaná uviedla, že prevádzkový pokyn SSSZ č. 1/1991 zo dňa 11. 01. 1991 má právny základ so zmocnením podľa § 176 písm. a) a b) Zák. č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 30. 06. 1990, na základe ktorého prijala Vláda Československej federatívnej republiky dňa 30. 11. 1999 Nariadenie č. 557/1990 Zb. o mimoriadnom poskytovaní starobného dôchodku niektorým baníkom. Z tohto dôvodu mala žalovaná za to, že námietky žalobcu nie sú dôvodné a preto navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
12. Žalobca v uplatnenej replike uviedol, že žalovaná ani vo vyjadrení neuviedla, prečo nevykonala dôkazy, ktoré navrhol žalobca. Citovala zákonné ustanovenia, podľa ktorého mal účastník administratívneho konania navrhnúť dôkazy, ale keď to žalobca urobil, žalovaný to vytrvalo ignoroval. Tak isto nezaujal žiadne stanovisko k listinným dôkazom, predloženým žalobcom v administratívnom konaní. Podľa jeho názoru si vyberá žalovaná len to, čo sa jej hodí a všetko ostatné ignoruje, podľa zákona sa však má vysporiadať so všetkými dôkazmi a zrozumiteľne uviesť svoje stanovisko k ním, inak je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Zároveň argument, že prevádzkový pokyn SSSZ má právny základ v § 176 písm. a) a b) zákona č. 100/1988 Zb. a nezakladá na pravde, nakoľko toto ustanovenie dáva kompetenciu vláde a nie SSSZ. Prevádzkový pokyn nikdy nemôže byť nad zákonom, ani proti zákonu, ani doplnením zákona, má byť len jeho vykonávateľom.
13. Žalovaná nevyužila právo dupliky.
14. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, nakoľko nezistil žiadny z dôvodov, pre ktoré by bolo potrebné pojednávanie nariadiť v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP. V danom prípade ide o správnu žalobu v sociálnych veciach upravenú v tretej časti SSP v ustanovení § 199 až 205.
15. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ako aj postup Sociálnej poisťovne v oboch stupňoch, vrátane prvostupňového rozhodnutia a skutočnosti, že sa jedná o správnu žalobu fyzickej osoby, kedy súd posudzuje správnu žalobu neformálne (§ 202 ods. 2 SSP), že správny súd nie je viazaný
žalobnými bodmi v zmysle ustanovenia § 203 ods. 2 SSP v spojení s § 134 ods. 2 písm. d) SSP, že na rozhodnutí správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP), pričom dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, preto v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa a vec vrátil Sociálnej poisťovni, ústredie na ďalšie konanie.
16. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
17. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
18. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP; správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
20. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.; poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
21. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.; nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.
22. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Z. z.; občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e), c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e) 60 rokov.
23. Podľa § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Z. z.; do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to b) ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, c) zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, d) zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, e) zamestnania členov posádok námorných lodí, f) zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, g) zamestnania kesonárov a potápačov, h) zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktoru,
24. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Z. z.; občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.
25. Podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.; dôchodkový vek poistenca sa určí podľa prílohy č. 3a, ak tento zákon v § 274 neustanovuje inak; ak obdobie výchovy dieťaťa nemožno zohľadniť na určenie dôchodkového veku žene, dôchodkový vek muža narodeného po roku 1956, ktorý dieťa vychoval, sa určí podľa prílohy č. 3b.
26. Podľa § 65a ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.; ak skutočnosťou rozhodujúcou na posúdenie vzniku, trvania alebo zániku sociálneho poistenia a na posúdenie platenia poistného na sociálne poistenie je dovŕšenie dôchodkového veku alebo priznanie dôchodku, právne účinky a) dovŕšenia dôchodkového veku nastávajú dňom, ktorý Sociálna poisťovňa určila ako deň dovŕšenia dôchodkového veku, najskôr dňom jeho určenia, b) priznania dôchodku nastávajú dňom vydania rozhodnutia o priznaní dôchodku.
27. Podľa § 65a ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.; ak skutočnosťou rozhodujúcou na posúdenie splnenia podmienok podľa osobitných predpisov je dovŕšenie dôchodkového veku, právne účinky dovŕšenia dôchodkového veku nastávajú dňom, ktorý Sociálna poisťovňa určila ako deň dovŕšenia dôchodkového veku, najskôr dňom jeho určenia, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
28. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Z. z.; ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania (§ 129) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h).
29. Správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že v predmetnom prípade jednoznačne došlo zo strany žalovanej k nedostatočne zistenému skutkovému stavu a zároveň obe predmetné rozhodnutia neobsahujú dostatok dôvodov, a teda sú nepreskúmateľné.
30. Preskúmaním administratívneho spisu správny súd zistil, že predmetné rozhodnutia sú postavené na vyhodnotení dôkazu, a to prevádzkového pokynu SSSZ č. 1/1991 z 11.01.1991, a to Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia v Bratislave, v ktorom sa uvádza, že ide o mimoriadne opatrenie s obmedzenou dobou účinnosti na 10 rokov, t. j. na dobu do roku 2000, zamerané predovšetkým na odchod baníkov, s výrazne prekročenou expozíciou, z pracovísk v podzemí hlbinných baní. Vychádza tak z nariadenia vlády tiež s účinnosťou do roku 2000.
31. Vzhľadom k tejto skutočnosti aj s poukazom na argumentáciu samotnej žalovanej, že sa vychádza zo skutočností zistených v čase podania žiadosti na starobný dôchodok, je nutné poukázať, že sa žalovaná, ani orgán verejnej správy prvého stupňa nevysporiadali so všetkými argumentáciami v podanom odvolaní žalobcom, a to týkajúcimi sa štúdia na Strednej priemyselnej škole baníckej a hutníckej v Banskej Štiavnici, a to v školských rokoch 1978/79 až 81/82. Správny súd má za to, že predmetné doby by mali byť opätovne preskúmané aj vzhľadom k tomu, že študijný odbor 21436 bol ťažba a úprava rúd a nerudných surovín a žalovaný bol v triednom katalógu školy evidovaný tak, ako vyplýva z potvrdenia štátneho archívu Ministerstva vnútra, pracovisko archív Banská Štiavnica. Zároveň správny súd zistil, že žalobca v rámci vyššie spomenutého odboru absolvoval štúdium v školských rokoch 1978-1982. Skutočnosť, že samotný štátny archív nevie posúdiť, či sa jedná o zvýhodnenú pracovnú kategóriu
neznamená, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán k tejto skutočnosti nemohol a nemal zaujať vlastný právny názor.
32. Správny súd považuje za neudržateľný taký skutkový stav, z ktorého vyplývajú skutočnosti, ktorých posúdenie patrí do kompetencie žalovaného a samotný žalovaný nepostupoval správne, ak pre účely rozhodnutia o starobnom dôchodku žalobcu vylúčil niektoré z období dôchodkového poistenia bez toho, aby predmetným skutočnostiam zaujal samostatný názor, resp., aby v prípade pochybností a skutočností, a to, ak zo strany žalobcu došlo k označeniu ďalších dôkazov, tieto bez riadneho a zákonného odôvodnenia nevykonal. 33. V ďalšom konaní orgán verejnej správy prvého stupňa opätovne posúdi nárok žalobcu na priznanie starobného dôchodku a opätovne zohľadní celé obdobia jeho dôchodkového poistenia a v prípade, ak niektorú časť dôchodkového poistenia nebude považovať za relevantnú, musí tak vykonať na základe riadne zisteného skutkového stavu.
34. Podľa § 167 ods. 1 SSP súd priznal žalobcovi právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, keďže žalobca mal vo veci úspech. O výške trov konania bude rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b) SSP).