Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-7-2024.pdf
PDF · 156.46 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/7/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej veci žalobcu Pilz Slovakia s.r.o., so sídlom Ludvíka Svobodu 2674/1, 058 01 Poprad, IČO: 48 036 846, právne zastúpeného JUDr. Andrejom Patakym, advokátom so sídlom Hlavné námestie 176/2, 060 01 Kežmarok, IČO: 42 039 738, proti žalovanému Manufacturing s.r.o., so sídlom Rudohorská 33, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 50 983 407, právne zastúpenému JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátom so sídlom Nezábudková 22, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 973 219, o zaplatenie 2.579,29 Eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Cb/2/2022-194 zo dňa 22. septembra 2023 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Cb/2/2022-194 zo dňa 22. septembra 2023 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.579,29 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 2.053,92 Eur od 02.01.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 525,37 Eur od 26.02.2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, druhou výrokovou vetou priznal žalobcovi nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, treťou výrokovou vetou vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a štvrtou výrokovou vetou priznal žalobcovi nárok voči žalovanému na náhradu trov konania zo vzájomnej žaloby v rozsahu 100 %.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.579,29 Eur s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr za dodaný tovar – bezpečnostné komponenty, objednaný žalovaným na základe objednávok. Žalobca objednaný tovar riadne žalovanému doručil, čo preukazujú dodacie listy a žalovaný za dodaný tovar kúpnu cenu nezaplatil. Žalovaný v konaní namietal, že objednaný tovar nebol žalobcom doručený riadne a včas, keďže v objednávke bol dohodnutý čas dodania dňa 12.12.2018. Tovar nebol dodaný v požadovanej kvalite, keďže bol nefunkčný a nebola mu doručená ani korektná dokumentácia, keďže na jej základe sa dodaný tovar nedal zapojiť a sfunkčniť. Žalovaný musel u žalobcu uskutočniť ďalšiu objednávku, čím žalovanému vznikla škoda, dodatočné náklady a zároveň aj oddialenie finálneho odovzdania výsledného diela koncovému klientovi. V prípade, že by žalobca navrhol žalovanému správne riešenie, nemusel by
ďalší tovar objednávať. O spôsobenej škode žalovaný žalobcu informoval prostredníctvom e-mailovej správy zo dňa 12.08.2019.
3. Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalovaný dňa 11.10.2022 doručil súdu písomné podanie, ktoré súd vyhodnotil podľa obsahu ako vzájomnú žalobu, kde žalovaný uviedol, že v dôsledku oneskoreného dodania tovaru, ktorý mal navyše vady, vznikla žalovanému škoda, ktorá bola riadne uplatnená, a to e-mailom zo dňa 12.08.2019. Doplnil, že si splnil aj svoju notifikačnú povinnosť, keďže okamžite po zistení, že tovar nie je možné zapojiť podľa predloženej dokumentácie, kontaktoval žalobcu a predmetnú vadu u žalobcu reklamoval. Táto vada bola so zamestnancami žalobcu riešená viac ako tri dni. Vzniknutá škoda pozostáva z náhrady mzdy v čase riešenia vád tovaru, náhradu mzdy za prácu vo sviatok (počas ktorých by v prípade včasného doručenia tovaru žalobcom pracovníci žalovaného nepracovali) a cestovných nákladov. Škodu žalovaný vyčíslil vo výške 4.783,68 Eur, pričom po vznesení započítacej námietky s pohľadávkou žalobcu si žalovaný uplatnil zvyšnú časť škody vo výške 2.204,39 Eur s príslušenstvom.
4. Žalobca považoval námietky žalovaného za absurdné, nakoľko medzi žalobcom a žalovaným nešlo o dodanie služieb, ale o uzavretie kúpnej zmluvy, pričom termín dodania bol platný v čase vytvorenia cenovej ponuky po odsúhlasení termínu žalobcom, a to z dôvodu vyťaženosti žalobcu. Podľa názoru žalobcu, pokiaľ žalovaný nesúhlasil s termínom dodania, o ktorom bol informovaný, mohol žalobcovi túto skutočnosť oznámiť, príp. objednávku zrušiť alebo stornovať, čo však žalovaný neurobil. Žalovaný nepreukázal, v čom mala spočívať nekorektnosť dokumentácie a neuviedol príčinnú súvislosť medzi údajnou nekorektnosťou dokumentácie a ďalšou objednávkou žalovaného. Všetky dokumenty k dodanému tovaru mal žalovaný ako kupujúci k dispozícii už pred dodaním tovaru, nakoľko v cenovej ponuke, ktorú akceptoval sa nachádzal odkaz na webovú stránku - e-shop žalobcu k danému tovaru, kde stránka obsahuje obrazový ako aj písomný popis tovaru spolu s potrebnými dokumentmi v zmysle smerníc EÚ k dodanému tovaru, ako sú certifikáty o zhode, deklarácie výrobcu a samozrejme aj operačný manuál na stiahnutie s podrobným popisom zapojenia zakúpeného tovaru. Naviac zo strany žalovaného žalobca neeviduje žiadnu sťažnosť súvisiacu s dokumentáciou, či nemožnosťou zapojenia dodaných bezpečnostných komponentov. Žalovaný si podľa názoru žalobcu nesplnil notifikačnú povinnosť, nepodal u žalobcu reklamáciu tovaru, a ak žalovaný tvrdí opak, je otázne, kde sa nachádza žalobcom dodaný tovar, keď je podľa názoru žalovaného nefunkčný.
5. K vzájomnej žalobe žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný nepreukázal a nedefinoval základné atribúty pre uplatnenie vzniku škody, konkrétne skutočnosť, či išlo o porušenie povinností zo záväzku, alebo inej právnej povinnosti stanovenej v zákone a ak išlo o porušenie zo záväzku, tak z akého. Ďalej nepreukázal samotný vznik škody, kedy k nemu došlo, za akých okolností, výšku škody - podklad pre jej výpočet, ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Odvolávanie sa žalovaného na mechanizmus vzniku kúpnej zmluvy je podľa názoru žalobcu nedostatočný, nakoľko nepopisuje práva a povinnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy, teda neuvádza porušenia akého ustanovenia zmluvy sa mal žalobca dopustiť. Žalobca uviedol, že žalovaný bol práve naopak vopred informovaný o dodacích podmienkach zo strany zamestnancov žalobcu, ako to vyplýva aj zo samotnej cenovej ponuky. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že z vyčíslenia škody žalovaným nie je zrejmé, z čoho žalovaný vychádzal, čo je koeficient, aká trasa, pokiaľ sú to cestovné náhrady, aké motorové vozidlo bolo použité, s akou spotrebou, nebol doložený technický preukaz a iné. Rovnako nie je zrejmé, o akých zamestnancov ide, v akých termínoch pracovali a kde, neboli doložené pracovné zmluvy, príkaz na služobnú cestu a iné.
6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a prednesov strán sporu zistil, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu dvoch kúpnych zmlúv, ktoré boli uzatvorené medzi stranami sporu na základe objednávky žalovaného potvrdenej žalobcom. Z cenovej ponuky a potvrdenia objednávok vyplynulo, že predmetom dojednania bolo dodanie tovaru - bezpečnostných komponentov. Tovar bol dodávaný žalovanému kuriérom. Dňa 19.12.2018 bol vyskladnený a dňa 21.12.2018 bol žalovaným prevzatý. Vo vzťahu k druhej objednávke, aj v tomto prípade bol tovar dodávaný kuriérom žalovanému. Vyskladnený a prevzatý bol dňa 13.02.2029. Dokumentácia k tovaru sa nachádza na webovej stránke žalobcu. Následne boli vystavené faktúry na zaplatenie kúpnej ceny v celkovej sume 2.579,29 Eur, ktoré zo strany žalovaného neboli zaplatené. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, ktorá bola uplatnená vzájomnou žalobou súd zistil, že žalovaný e-mailom zo dňa 12.08.2019 uplatnil u žalobcu náhradu škody vo výške 4.783,68 Eur spôsobenú oneskoreným dodaním, nedostatočným technickým riešením a neúplnou dokumentáciou, kvôli ktorej sa predĺžila doba spustenia a ukončenia inštalácie.
Pričom uviedol, že tieto náklady v sebe zahŕňajú náklady na pracovníkov, cestovné a prestoje. K e-mailu nebola priložená žiadna príloha.
7. Súd prvej inštancie zmluvný vzťah medzi stranami sporu právne posúdil podľa § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“) ako relatívny obchodnoprávny vzťah medzi podnikateľmi, ktorý vznikol v rámci ich podnikateľskej činnosti uzatvorením dvoch kúpnych zmlúv upravených v ustanovení § 409 a nasl. ObZ., pričom konštatoval, že zákon pre uzatvorenie kúpnej zmluvy vyžaduje splnenie nasledovných podstatných náležitostí: (1) určenie zmluvných strán, (2) určenie predmetu kúpy, (3) záväzok predávajúceho dodať predmet kúpy kupujúcemu a previesť na neho vlastnícke právo k predmetu kúpy a (4) záväzok kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu. Považoval za nesporné, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v decembri 2018 došlo akceptovaním cenovej ponuky žalobcu objednávkou žalovaného, ktorá bola zaslaná e-mailom dňa 03.12.2018. Zároveň nebolo sporné, že došlo k uzatvoreniu aj druhej kúpnej zmluvy vo februári 2019.
8. Podľa záverov súdu prvej inštancie spornou skutočnosťou bol predmet kúpnej zmluvy, keď žalovaný tvrdil, že si kupoval „riešenie“, a nie iba tovar. Z predložených cenových ponúk, objednávok ako aj z výsluchu svedkov p. A. a p. B. však vyplynulo, že predmetom zmluvného dojednania bolo dodanie tovaru. Súd prvej inštancie obranu žalovaného, že sa jednalo o dohodu na dodanie riešenia považoval za nepreukázanú, nakoľko tieto tvrdenia sa objavili až v rámci konania a nevyplývajú zo žiadneho listinného dôkazu. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie svedeckú výpoveď p. C. v tejto časti považoval za nepreukázanú a obranu žalovaného v tejto časti považoval za účelovú. Podľa záverov súdu prvej inštancie skutočnosť, že mohli prebiehať pred kúpou tovaru diskusie o tom, ktorý komponent by bolo vhodné kúpiť, samo o sebe nevplýva na konečné rozhodnutie žalovaného o tom, ktorý tovar si ide kúpiť. Uvedený záver súd oprel aj o svedeckú výpoveď p. B., z ktorej vyplynulo, že žalobca poskytoval aj služby analýzy bezpečnostných rizík ako samostatný produkt. Túto službu si však žalovaný neobjednal.
9. Za sporný súd prvej inštancie ďalej považoval čas plnenia z prvej kúpnej zmluvy, keďže žalovaný v konaní namietal, že tovar nebol zo strany žalobcu dodaný včas, keď nebol dodržaný termín dodania. Z potvrdenia objednávok mal súd prvej inštancie preukázané, že dátum dodania je dátumom odoslania tovaru zo skladu žalobcu, pričom dospel k záveru, že žalobcom uvedený dátum dodania na potvrdení objednávky bol len orientačný, keďže reálne dodanie tovaru záviselo od skladových zásob žalobcu. Konštatoval, že pokiaľ mal žalovaný záujem na konkrétnom limite, kedy chcel, aby mu tovar bol dodaný, mal si so žalobcom túto skutočnosť dohodnúť v zmluve. Kúpnu zmluvu mal dojednať ako tzv. fixný obchod, kedy by bolo jednoznačné, že kupujúci pripisuje osobitný význam času, v ktorom sa má uskutočniť plnenie predávajúceho s tým, že kupujúci už nemá záujem na dodávke tovaru a kúpa sa neuskutoční, ak mu tovar nedodá v určenom termíne. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by medzi zmluvnými stranami došlo k takejto dohode. Navyše túto skutočnosť po obdržaní tovaru žalovaný nenamietal a tovar riadne od kuriéra prevzal a nakladal s ním. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie uzavrel, že tovar bol dodaný pri prvej kúpnej zmluve oneskorene (keďže bol vydaný zo skladu dňa 19.12.20018) a pri druhej kúpnej zmluve bol dodaný včas (13.02.2019) s tým, že omeškanie s dodaním tovaru o dva dni pri neexistencii dohody o fixnom obchode nespôsobuje zánik zmluvného dojednania.
10. V súvislosti s uplatnenými vadami užívateľskej dokumentácie súd prvej inštancie konštatoval, že predávajúci má povinnosť odovzdať kupujúcemu doklady, ktoré sa vzťahujú na tovar (§ 411 ObZ). Žalovaný až v odpore namietal skutočnosť, že dokumentácia bola nedostatočná. Neuviedol však, v akej časti a čoho sa nedostatky dokumentácie týkali. Tvrdenie žalovaného ohľadom neúplných dokladov v e- maily zo dňa 12.08.2019 súd prvej inštancie nevyhodnotil ako notifikáciu vád dokladov, pretože nie je z tohto tvrdenia žalovaného zrejmé, ktorá časť dokladov chýba a čoho sa má týkať. Rovnako tomu je aj pri podaniach žalovaného, ktoré urobil v priebehu konania. Žalovaný tvrdil len skutočnosť, že boli vadné, avšak bez bližšieho určenia, v čom sú vadné. Na druhej strane žalobca predložil do konania dokumentáciu k tovaru, ktorá sa nachádza na ich webovej stránke a je prístupná širokej verejnosti. Súd prvej inštancie uzavrel, že neboli preukázané vady dokladov k dodanému tovaru a nebolo preukázané splnenie notifikačnej povinnosti v prípade, ak by aj vady v dokladoch existovali.
11. Vo vzťahu k námietke žalovaného o vade tovaru spočívajúcej v akosti a vyhotovení tovaru súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto vady neboli riadne a včas žalovaným namietané. Poukázal na to, že pokiaľ žalovaný vady tovaru zistil, mal ich hneď po prevzatí uplatniť u predávajúceho. V konaní nevyplynulo, že by žalovaný takýto úkon po prevzatí tovaru spravil. Preto sankciou za nevykonanie tohto
úkonu je prenesenie dôkazného bremena na kupujúceho pri uplatnení nároku z vád tovaru. V konaní žalovaný len tvrdil, že tovar mal vady, avšak žiadne konkrétne vady tovaru nešpecifikoval. Na druhej strane žalobca konštantne v konaní tvrdil, že k oznámeniu vád a ich špecifikácii zo strany žalovaného nedošlo. Z uvedeného teda vyplýva, že zo strany žalovaného nedošlo k splneniu si notifikačnej povinnosti, ktorá je nevyhnutná na to, aby došlo k uplatneniu nárokov z vád tovaru. Konštatoval, že včasné oznámenie vád je predpokladom úspešnej súdnej vymáhateľnosti nárokov z vád tovaru. Ak si kupujúci nesplní včas svoju notifikačnú povinnosť, jeho nároky z vád nezanikajú, avšak oslabuje sa ich vymáhateľnosť v súdnom konaní, pretože ak predávajúci vznesie v súdnom konaní námietku nesplnenia včasnej notifikačnej povinnosti predávajúcim, súd nemôže priznať v tomto konaní nároky z vád tovaru. Súd prvej inštancie ďalej vo vzťahu k námietke, týkajúcej sa zapracúvania bezpečnostných komponentov do výrobného procesu u žalovaného uviedol, že predmetom kúpnej zmluvy bolo dodanie tovaru a nie poskytovanie služieb, predmetom ktorých by bolo nastavenie a sfunkčnenie technického riešenia, na ktorom pracoval žalovaný. Z listinných dôkazov nevyplynula skutočnosť, že by žalobca na seba preberal záväzok za výrobné riešenie u žalovaného. Žalovaný si službu žalobcu na analýzu bezpečnostných rizík u neho aj napriek ponuke neobjednal. Preto sa zodpovednosť žalobcu zúžila len na samotný tovar a jeho vlastnosti. Keďže v konaní neboli preukázané vady dodaného tovaru, nebolo preukázané splnenie notifikačnej povinnosti žalovaného, súd dospel k záveru, že táto argumentácia nebola preukázaná.
12. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody uplatneného žalovaným vo vzájomnej žalobe súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 ObZ sú porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, pričom všetky uvedené predpoklady majú objektívnu povahu a bolo procesnou povinnosťou žalovaného existenciu každého z nich preukázať. Žalovaný existenciu svojej pohľadávky voči žalobcovi na náhradu škody odôvodnil tým, že ku škode došlo oneskoreným dodaním, nedostatočným technickým riešením a neúplnou dokumentáciou, kvôli ktorej sa predĺžila doba spustenia a ukončenia inštalácie vo výške 4.783,68 Eur, pričom výška škody zahŕňala v sebe náklady na pracovníkov, cestovné a prestoje. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo preukázané oneskorené dodanie tovaru, ktoré sa sa týkalo len prvej kúpnej zmluvy. Strany si však kúpnu zmluvu nedojednali ako fixný obchod, z ktorej by bolo evidentné, že žalovaný by nemal záujem na oneskorenom dodaní tovaru. Preto bolo potrebné, aby žalovaný preukázal, že práve oneskoreným dodaním tovaru došlo k vzniku škody. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že nebola splnená podmienka preukázania vzniku škody a jej výška. Iba tvrdenie, že došlo k vzniku škody je nedostatočné pre priznanie nároku na náhradu škody. Zároveň ako nepreukázanú považoval aj skutočnosť, že došlo k porušeniu zmluvných dojednaní dodať tovar bez vád (konkrétne v časti namietaných vád dokladov k tovaru a akosti tovaru). Z tohto dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebol splnený predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorý sa týkal porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu.
13. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný neuviedol, na podklade akých skutočností nastal úbytok v jeho majetkovej sfére a v akej výške, teda nešpecifikoval škodu ako takú. Rovnako súdu neponúkol žiadne svoje tvrdenia o tom, že škoda mu mala vzniknúť ako nevyhnutný dôsledok porušenia tvrdených zmluvných povinností žalobcu, pričom súd sa nedozvedel ani to, aká škoda mu mala vzniknúť v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný bremeno tvrdenia vo vzťahu k ostatným podmienkam vzniku nároku na náhradu škody neuniesol a v tomto smere neoznačil, ani nepredložil žiadne relevantné dôkazné prostriedky, keď e-mail zo dňa 12.08.2019 škodu ako takú nešpecifikuje a nie je ani dôkazom preukazujúcim jej výšku. Uviedol, že číselné určenie výšky škody bez preukázania splnenia ďalších atribútov je nedostatočné a nemôže byť súdom akceptované. Poukázal na to, že ak si strana nesplní, resp. nedostatočne splní svoju dôkaznú povinnosť, súd nemá povinnosť vykonávať iné dokazovanie, ale rozhodne na základe výsledkov dokazovania navrhnutého stranami sporu a bez návrhu ďalšie dôkazy nevykonáva (§ 185 ods. 2 CSP). Pokiaľ žalovaný jeden deň pred pojednávaním tento nedostatok chcel napraviť, súd tejto jeho požiadavke vyhovieť nemohol. Súd prvej inštancie zdôraznil, že strany sporu majú v konaní pred súdom rovnaké postavenie, súd potom v záujme zachovania rovnosti strán v priebehu súdneho konania nemôže žiadnu z nich navádzať, aké dôkazné prostriedky má predložiť za účelom preukázania svojich tvrdení. Dôkazná iniciatíva je vždy v zásade v rukách sporových strán. Súd potom mohol vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu.
14. Súd prvej inštancie uviedol, že nevyužil postup podľa § 150 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak strana konania nesplní, resp. nedostatočne splní svoju povinnosť tvrdenia, na zistenie podstatných a
rozhodujúcich skutočností, môže súd strany sporu požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia, resp. nevyužil postup podľa § 181 ods. 4 CSP, podľa ktorého ak strana alebo jej zástupca nie sú schopní (na pojednávaní) predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, súd im môže určiť lehotu na dodatočné splnenie tejto povinnosti, a to z dôvodu, že skutkové tvrdenia prednesené zo strany žalovaného a v tomto smere označené dôkazné prostriedky k porušeniu zmluvnej povinnosti umožňovali súdu prvej inštancie skutkovo a právne posúdiť jeden z atribútov vzniku nároku na náhradu škody, a to či zo strany žalobcu došlo v dôsledku oneskoreného dodania tovaru k vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom škody, avšak s negatívnym výsledkom. Zdôraznil, že v rámci hospodárnosti konania nebolo namieste akceptovať oneskorené podanie žalovaného, keďže počas písomnej fázy konania žalovanému nič nebránilo tieto skutkové tvrdenia doplniť (keďže sám podával vzájomnú žalobu, predmetom ktorej bol uplatnený nárok na náhradu škody) a navyše, keď bol na túto skutočnosť zo strany žalobcu stále vyzývaný. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný mal tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti ku všetkým atribútom vzniku nároku na náhradu škody (škoda, kauzálny nexus) riadne a včas, keďže všetky predpoklady vzniku nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne, k čomu však nedošlo. Keďže nedošlo k preukázaniu porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu vo vzťahu k vadám tovaru, ale len vo vzťahu k oneskorenému dodaniu tovaru v decembri 2018, bolo by nehospodárne predlžovať konanie a zaoberať sa ďalej vznikom škody, jej výškou a existenciou príčinnej súvislosti.
15. Súd prvej inštancie na základe uvedeného posúdil obranu žalovaného proti uplatnenému právu žalobcu ako nedôvodnú, keď dospel k prejudicálnemu záveru, že žalovanému sa existenciu svojej pohľadávky na náhradu škody spôsobilej na započítanie s pohľadávkou žalobcu na úhradu časti kúpnej ceny preukázať nepodarilo.
16. Keďže žalovaný nezaplatil kúpnu cenu za dodanie tovaru, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný si záväzok z kúpnej zmluvy zaplatiť za dodaný tovar kúpnu cenu nesplnil riadne a včas, preto žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal popri istine aj úrok z omeškania v požadovanej výške. Nakoľko súd návrhu žalobcu vyhovel v celom rozsahu, žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
17. Zároveň, keďže žalovaný nepreukázal nárok na náhradu škody, ktorú si uplatňoval v rámci vzájomnej žaloby súd vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. O nároku na náhradu trov konania zo vzájomnej žaloby rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a za použitia zásady úspechu žalovanej strane (žalobcovi v tomto konaní), ktorá bola v konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi (žalovanému v tomto konaní) v plnom rozsahu s tým, že o samotnej výške trov konania bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením.
18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý napadol rozsudok v celom rozsahu z dôvodu, že súd prvej inštancie napriek vykonanému rozsiahlemu dokazovaniu dospel k nesprávnemu skutkovému záveru. Zároveň súd prvej inštancie nepripustil dôkazy, ktoré predložil žalovaný v podaní zo dňa 20.09.2023, pričom tieto mali taký charakter, že mohli ovplyvniť celé rozhodnutie vo veci v prospech žalovaného. Žalovaný mal za to, že tým, že súd prvej inštancie neprihliadal na predložené dôkazy (podanie zo dňa 20.09.2023 spolu s prílohami), mohlo dôjsť k vydaniu takého rozhodnutia, ktoré porušuje základné zásady sporového konania a základné práva žalovaného zakotvené Ústavou Slovenskej republiky. Zotrval na svojich tvrdeniach, že žalobca nedodal žalovanému dohodnuté plnenie v požadovanej kvalite, v požadovanej lehote a riešenie navrhnuté žalobcom nebolo možné použiť tak, ako tvrdil žalobca. Na samotnom ústnom pojednávaní a v písomných vyjadreniach žalovaný uviedol množstvo právne relevantných dôkazov, ktoré rozporujú tvrdenia žalobcu a ktoré vyvracajú tvrdenia súdu.
19. Nesúhlasil s odôvodnením súdu prvej inštancie, že tvrdenia ohľadne predmetu sporu (dodanie riešenia) sa objavili až v konaní, pretože je nesporné, že uvedené bolo minimálne napísané žalobcovi dňa 12.08.2019 v e-maily, v ktorom žalovaný vyčíslil žalobcovi škodu, ktorá mu bola spôsobená vadným tovarom, resp. dokumentáciou, nedostatočným riešením a oneskoreným dodaním. Uviedol, že práve odporúčania a odborné tvrdenia žalobcu, spolu s informáciami a zárukami o jeho fungovaní boli podkladom pre výber tovaru. Žalobca je zodpovedný za správne fungovanie svojho tovaru a za to, že tovar bude fungovať tak, ako tvrdí, v opačnom prípade, nastupuje zodpovednosť žalobcu z
vád tovaru. Súd prvej inštancie si osvojil tvrdenie žalobcu, že žalovaný si u neho neobjednal analýzu bezpečnostných rizík, teda neobjednal si službu, avšak toto sa nezakladá na skutočnosti. Faktom je, že žalovaný si objednal u žalobcu riešenie, t. j. tvrdenie so zárukou, že tovar bude fungovať určitým spôsobom. Predmetné riešenie však funkčné nebolo, čím žalobca porušil zmluvné povinnosti, dodal nefunkčné riešenie, vadný tovar, resp. dokumentáciu a navyše oneskorene. Poukázal na to, že súd sa nedostatočne oboznámil s predloženými dôkazmi, keď tvrdil, že žalovaný neoznámil žalobcovi vady tovaru, pričom súčasne e-mail zo dňa 12.08.2019 nevyhodnotil ako notifikáciu vád tovaru. Žalovaný trval na tom, že si riadne a bezodkladne splnil svoju notifikačnú povinnosť podľa § 428 ObZ, keďže okamžite po zistení, že tovar nie je možné zapojiť podľa predloženej dokumentácie, bol žalobca kontaktovaný a predmetná vada bola u neho reklamovaná, a teda uplatnená u predávajúceho. Žalovaný opakovane vo svojich vyjadreniach tvrdil, že predmetné vady notifikoval okamžite po ich zistení, a to ešte v decembri 2018, kedy vady oznámil obchodnému zástupcovi p. B., ktorý žalovaného odkázal na ich technika p. D. D., a s týmto boli tieto vady riešené viac ako tri dni, pričom žalobca predmetné skutočnosti v žiadnom dokumente účinne nepoprel. Mal za to, že vadu tovaru, resp. dokumentácie aj riadne špecifikoval, keďže vada spočíva v tom, že zapojenie zariadenia nie je možné podľa elektrických schém predložených v dokumentácii. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie sa neoboznámil s predloženými dôkazmi dostatočne, čo mohlo viesť k vydaniu arbitrárneho rozhodnutia.
20. Žalovaný ďalej namietal, že dostatočne obsiahlo preukázal vo svojich vyjadreniach vznik škody a aj ju detailne vyčíslil vo svojom vyjadrení zo dňa 20.09.2023, pričom konkrétne špecifikoval zloženie všetkých nákladov, t. j. škody, ktorú vyčíslil žalobcovi aj v e-mailovej správe zo dňa 12.08.2019. Súd predmetné fakty nezohľadnil a dôkazy nepripustil. Súd prvej inštancie považoval za preukázané skutočnosti len v súvislosti s oneskoreným dodaním tovaru, a nezaoberal sa otázkou, či došlo k vzniku škody v dôsledku vád tovaru, resp. dokumentácie. Predmetnú skutočnosť súd prvej inštancie neoprávnene zúžil na malú časť, ktorú sa mu podarilo preukázať. Ostatné skutkové tvrdenia a predložené dôkazy, ktoré preukazovali vznik škody v dôsledku dodania vadného tovaru, resp. dokumentácie opomenul. Žalovaný tvrdil podstatné a rozhodujúce skutočnosti ku všetkým atribútom vzniku nároku na náhradu škody (škoda, kauzálny nexus) a preukázal tak všetky predpoklady vzniku nároku na náhradu škody súčasne. Žalovaný v závere odvolania uviedol, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní vo výroku III. opomenul dôsledne zaoberať a zapodievať dôkazmi, ktoré vo vzájomnom žalobnom návrhu žalovaný označil. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
21. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného podaním doručeným okresnému súdu dňa 30.11.2023, v ktorom uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne a odvolanie žalovaného za neopodstatnené. Mal za to, že žalovaný v odvolaní neuviedol, z akých dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 CSP napáda predmetné rozhodnutie a v čom má spočívať nezákonnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Poukázal na to, že žalovaný v priebehu celého konania nerešpektoval koncentráciu konania, neplnil si svoju povinnosť tvrdenia, keď súdu neuviedol všetky relevantné skutkové tvrdenia v dostatočnom rozsahu pre posúdenie jeho nároku, ale uviedol len všeobecné tvrdenia, neoznačil a následne nepripojil dôkazy, hoci ich mal k dispozícii. Uviedol, že žalovaný v rámci odvolania iba opakovane zhrnul svoje tvrdenia, tak ako ich uvádzal počas celého konania vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach, ktoré však boli vyvrátené písomnými podaniami žalobcu, doloženými dôkazmi a boli potvrdené aj vypočutými svedkami v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný vo vzťahu k preukázaniu vzniku škody a jej výšky odkazuje na podanie zo dňa 20.09.2023, avšak počas celého konania nárok žalovaného na náhradu škody nebol zrejmý. Žalovaný nedoložil pracovné zmluvy, ani žiadne iné zmluvy s treťou stranou, aby bolo možné vyhodnotiť projekt, na akom pracoval, nič bližšie nepopisoval a nedokazoval. Žalovaný nepreukázal podstatné predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody, teda porušenie povinností zo záväzku alebo inej právnej povinnosti stanovenej v zákone, samotný vznik škody, jej výšku ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Žalovaný si nesplnil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 167 CSP, nepripojil listiny, na ktoré sa odvoláva a neoznačil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Rovnako jeho tvrdenie o splnení notifikačnej povinnosti e-mailom dňa 12.08.2019 je neprijateľné, a to vzhľadom na dátum dodania tovaru v decembri 2018. Žalovaný vady tovaru nereklamoval a nepredložil o tejto skutočnosti akýkoľvek dôkaz. Pokiaľ by sa tak stalo a žalovaný by nemohol riadne užívať dodaný tovar ako uvádza, uplatnil by si nároky z vád tovaru v zmysle zákona, čo sa však nestalo. Žalovaným uvádzaná komunikácia s technikom žalobcu nie je dôkazom vád tovaru, žalovaný si dodaný tovar ponechal, evidentne ho dodal svojmu
klientovi, vystavenú faktúru – daňový doklad zaviedol aj do účtovníctva, avšak nikdy neuhradil. Žalovaný počas celého konania nepredložil akýkoľvek dôkaz o nemožnosti zapojenia dodaného tovaru, pričom dôkazné bremeno spočívalo na žalovanom. Ak by to bolo tak, ako tvrdí žalovaný, vedel by doložiť minimálne odborný posudok alebo súkromný znalecký posudok, nič z toho však žalovaný neurobil. Žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
22. Súd prvej inštancie dňa 19.12.2023 doručil žalovanému písomné vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného a zároveň mu umožnil, aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní od jeho doručenia. Žalovaný sa k podaniu žalobcu nevyjadril.
23. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 ods. 1 CSP prejednal odvolanie v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
24. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti napadnutého výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.579,29 Eur s príslušenstvom, uplatnenú titulom kúpnej ceny za dodaný tovar, výroku II., ktorým žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, výroku III., ktorým súd prvej inštancie zamietol vzájomnú žalobu žalovaného o náhradu škody a výroku IV., ktorým žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania zo vzájomnej žaloby v plnom rozsahu.
25. Základnou odvolacou námietkou žalovaného je tvrdenie, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, keď konštatoval, že žalovaný si nesplnil svoju notifikačnú povinnosť a zistené vady tovaru bezodkladne neoznámil žalobcovi, pričom nesprávne vyhodnotil aj samotnú existenciu vád dodaného tovaru. Zároveň podľa žalovaného súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď neakceptoval tvrdenia a dôkazy preukazujúce jeho nárok na náhradu škody, ktoré boli súčasťou podania doručeného súdu dňa 20.09.2023, čo podľa žalovaného malo za následok vydanie arbitrárneho rozhodnutia a porušenie jeho práva na spravodlivý proces.
26. Odvolací súd pri rozhodovaní s poukazom na ustanovenia § 383 CSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, kde súd prvej inštancie konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu dvoch kúpnych zmlúv, ktoré boli uzatvorené medzi stranami sporu na základe objednávky žalovaného potvrdenej žalobcom, pričom podľa cenovej ponuky a potvrdenia objednávok predmetom zmluvy bolo dodanie tovaru - bezpečnostných komponentov. Nebolo sporné, že v prípade prvej objednávky bol tovar vyskladnený dňa 19.12.2018 a žalovaným prevzatý dňa 21.12.2018 v prípade druhej objednávke bol tovar vyskladnený a prevzatý žalovaným dňa 13.02.2019. Žalobca vystavil žalovanému dve faktúry, a to faktúru č. 24903673 zo dňa 18.12.2018 na sumu 2.053,92 Eur a faktúru č. 24903826 zo dňa 11.02.2019 na sumu 525,37 Eur, ktoré žalovaný neuhradil. Následne žalovaný si e- mailom zo dňa 12.08.2019 uplatnil u žalobcu nárok na náhradu škody vo výške 4.783,68 Eur spôsobenej oneskoreným dodaním, nedostatočným technickým riešením a neúplnou dokumentáciou, kvôli ktorej sa predĺžila doba spustenia a ukončenia inštalácie dodaných bezpečnostných komponentov s tým, že tieto náklady v sebe zahŕňajú náklady na pracovníkov, cestovné a prestoje.
27. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalovaný si v rámci písomného vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu (tzv. dupliky), ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 11.10.2022, v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku oneskoreného dodania tovaru a v dôsledku vád tovaru s tým, že táto škoda pozostáva z náhrady mzdy v čase riešenia vád tovaru, náhrady mzdy za prácu vo sviatok (počas ktorých by v prípade včasného doručenia tovaru zamestnanci žalovaného nepracovali) a cestovných nákladov. Škodu žalovaný vyčíslil sumou 4.783,68 Eur, pričom po vznesení započítacej námietky s pohľadávkou žalobcu si žalovaný uplatnil zvyšnú časť škody vo výške 2.204,39 Eur. V predmetnom podaní žalovaný navrhol vykonať dokazovanie e-mailom obsahujúcim cenovú ponuku žalobcu č. 7792661, e-mailom obsahujúcim objednávku žalovaného a výsluchom svedka E. C., pričom z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie dokazovanie týmito dôkazmi riadne vykonal.
28. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že súd prvej inštancie podanie žalovaného zo dňa 11.10.2022 posúdil podľa obsahu ako vzájomnú žalobu a uznesením sp. zn. 67Cb/2/2022-97 zo dňa 08.03.2023 postupom podľa § 129 ods. 1 CSP vyzval žalovaného, aby svoje podanie doručené súdu dňa 11. 10. 2022 doplnil o náležitosti žaloby, uviedol do súladu žalobný návrh s obsahom vzájomnej žaloby, teda uviedol, akého konkrétneho žalobného návrhu sa domáha (§ 132 ods. 1 CSP) tak, aby vzájomný žalobný návrh bol určitý, jasný, zrozumiteľný a vykonateľný, teda aby konkrétne špecifikoval vo vzájomnom žalobnom návrhu istinu a príslušenstvo pohľadávky, ktoré žiada voči žalobcovi priznať. Zároveň bol žalovaný súdom prvej inštancie vyzvaný, aby v zmysle ustanovenia 150 ods. 2 CSP doplnil skutkové tvrdenia spolu s listinnými dôkazmi, ktoré budú preukazovať výšku uplatňovaného nároku s odôvodnením, že ním uvedené skutkové tvrdenia, na ktoré sa vo vzájomnej žalobe odvoláva, ani prílohy pripojené k žalobe, nie sú dostačujúce na preukázanie uplatneného nároku. Žalovaný na predmetnú súdnu výzvu reagoval písomným podaním doručeným súdu dňa 31.03.2023, v ktorom upresnil svoj žalobný návrh, avšak žiadne dôkazné prostriedky na preukázanie jeho tvrdení v podaní neoznačil. Bez označenia dôkazných prostriedkov bolo aj ďalšie písomné podanie žalovaného nachádzajúce sa v súdnom spise, ktoré bolo okresnému doručené dňa 08.06.2023.
29. Z obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie na deň 18.09.2023, pričom predvolanie na termín pojednávania bolo právnemu zástupcovi žalovaného doručené dňa 22.08.2023. Z dôvodu žiadosti žalovaného zo dňa 01.09.2023 súd prvej inštancie zmenil termín pojednávania na deň 22.09.2023 o 09.00 hod., na ktorom krátkou cestou doručil právnemu zástupcovi žalobcu podanie žalovaného s prílohami, odoslané súdu právnym zástupcom žalovaného pred pojednávaním dňa 20.09.2023 o 23.21 hod. Zároveň súd prvej inštancie na pojednávaní vo vzťahu k tomuto podaniu uplatnil sudcovskú koncentráciu konania v zmysle § 153 ods. 1 CSP s tým, že na oneskorené podanie žalovaného a listinné dôkazy neprihliadal.
30. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
31. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
32. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
33. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
34. Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
35. Podľa § 153 ods. 3 CSP, ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
36. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
37. Odvolací súd po preštudovaní spisu konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k svojim záverom na základe riadne vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu, pričom svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Náležite vysvetlil, prečo po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.579,29 Eur spolu s príslušenstvom a podrobne opísal, akými úvahami sa pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcu riadil. Rovnako dostatočne vysvetlil,
prečo nárok žalovaného na náhradu škody uplatnený vzájomnou žalobou považoval za nedôvodný a z akých dôvodov vzájomnú žalobcu zamietol. Zároveň súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil a považuje za nehospodárne ich opätovne uvádzať.
38. Iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodnú kompenzačnú námietku vznesenú zo strany žalovaného a uplatnenú vzájomnou žalobou, ktorou si žalovaný voči pohľadávke žalobcu uplatnil na započítanie svoju pohľadávku titulom náhrady škody. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď konštatoval, že žalovanému sa nepodarilo existenciu jeho pohľadávky na náhradu škody spôsobilej na započítanie s pohľadávkou žalobcu vzniknutej titulom kúpnej ceny preukázať. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie uvádza, že právnym predpokladom započítania je existencia vzájomných pohľadávok, ktoré sú spôsobilé na započítanie a vzájomne sa kryjú. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v prejednávanej veci bolo potrebné vyriešiť skutkovo, či žalovaný má nárok na náhradu škody a správne konštatoval, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 ObZ sú porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Všetky uvedené predpoklady majú objektívnu povahu a bolo procesnou povinnosťou žalovaného existenciu každého z nich preukázať.
39. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý správne posúdil, že iba tvrdenie žalovaného, že oneskoreným dodaním, nedostatočným technickým riešením a neúplnou dokumentáciou, sa predĺžila doba spustenia a ukončenia inštalácie komponentov, čím malo dôjsť k vzniku škody, nepostačuje na priznanie nároku na náhradu škody žalovanému. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný k tvrdeným vadám tovaru týkajúcej sa kvality tovaru a užívateľskej dokumentácie neuviedol, v akej časti a čoho sa nedostatky tovaru týkali, pretože okrem všeobecného tvrdenia, že dodané bezpečnostné komponenty sa nedali zapojiť, žiadne konkrétne vady tovaru nešpecifikoval. Rovnako neuviedol, ktorá časť dokladov chýbala a čoho sa mali nedostatky dokumentácie týkať. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že žalovaný o tvrdených vadách nepredložil žiadny dôkaz. Argumentoval, že po zistení nedostatkov okamžite kontaktoval obchodného zástupcu žalobcu, ktorý ho odkázal na svojho technika pána D. D. a s týmto boli vady dodaných komponentov riešené viac ako tri dni, čím si podľa jeho vyjadrenia riadne splnil svoju notifikačnú povinnosť v zmysle § 428 ObZ. Žalovaný však v priebehu konania v súdom určenej lehote na označenie všetkých dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia výsluch pána D. ako dôkazný prostriedok, spôsobilý preukázať toto tvrdenie, nenavrhol. Predložený e-mail zo dňa 12.08.2019, ktorým si u žalobcu uplatnil nárok na náhradu škody, ani odvolací súd nepovažoval za dostatočný dôkaz o existencii tvrdených vád a navyše bol žalobcovi doručený až so značným časovým odstupom niekoľkých mesiacov od prevzatia tovaru, preto v súvislosti s týmto dôkazom nemožno hovoriť o riadnom a včasnom splnení notifikačnej povinnosti žalovaného. Odvolací súd konštatuje, že táto argumentácia žalovaného zostala len v rovine tvrdení a súd prvej inštancie dospel k správnym záverom, že porušenie zmluvných povinností žalobcu dodať tovar bez vád (v časti namietaných vád dokladov k tovaru a akosti tovaru) v konaní žalovaný nepreukázal.
40. V súvislosti s oneskoreným dodaním tovaru odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobcom uvedený dátum dodania na potvrdení objednávky bol len orientačný, keďže reálne dodanie tovaru záviselo od skladových zásob žalobcu. Navyše z výsluchu svedkyne B. F. A. vyplynulo, že žalovaný bol na túto skutočnosť, ako aj na posun termínu dodania tovaru na deň 16.12.2018 upozornený, čo žalovaný výslovne nepoprel. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že pokiaľ mal žalovaný záujem na konkrétnom limite, kedy chcel, aby mu bol tovar dodaný, mal si so žalobcom túto skutočnosť dohodnúť v zmluve. Keďže nebolo preukázané, že strany sporu si kúpnu zmluvu uzavretú v decembri 2018 dojednali ako tzv. fixný obchod, kedy by bolo jednoznačné, že kupujúci pripisuje osobitný význam času, v ktorom sa má uskutočniť plnenie predávajúceho s tým, že kupujúci už nemá záujem na dodávke tovaru a kúpa sa neuskutoční, ak mu tovar nedodá v určenom termíne, potom odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalovaný nepreukázal, že by ním tvrdená škoda (ktorá mala spočívať v náhradách miezd za prácu vo sviatok zamestnancov žalovaného a v cestovných nákladoch), vznikla práve v dôsledku oneskorenej dodávky tovaru.
41. Predkladanie dôkazov a unesenie dôkazného bremena je v sporovom konaní úlohou a zodpovednosťou strán. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 8 CSP, v zmysle ktorého sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Tým je vymedzená základná povinnosť sporovej strany predkladať skutkové tvrdenia aj dôkazy. Strana konania má najprv rozhodujúce skutočnosti tvrdiť a následne dôkazmi má byť ich pravdivosť preukázaná, teda až vykonanými dôkazmi majú byť tieto skutkové tvrdenia potvrdené, alebo vyvrátené.
42. Žalovaný predložil súdu e-mail obsahujúci cenovú ponuku žalobcu a e-mail obsahujúci objednávku žalovaného, čím preukázal uzavretie kúpnej zmluvy a existenciu zmluvného vzťah medzi stranami sporu. Splnenie všetkých predpokladov na vznik zodpovednosti žalobcu za tvrdenú škodu však nepreukázal, a to ani napriek predloženiu e-mailu zo dňa 12.08.2019, ktorým si u žalobcu uplatňoval nárok na náhradu škody. Odvolací súd konštatuje, že tento listinný dôkaz sám o sebe nie je dôkazným prostriedkom spôsobilým preukázať vznik škody na strane žalovaného. Súd prvej inštancie správne uviedol, že dopad núdze tvrdenia a dôkaznej núdze je potrebné pričítať tej strane, na ktorej podľa predpisov hmotného práva leží povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva pre posúdenie uplatneného nároku. Aj podľa odvolacieho súdu žalovaný v tomto smere svoje dôkazné bremeno neuniesol a splnenie všetkých základných zákonných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody nepreukázal.
43. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie neprihliadol na tvrdenia a dôkazy predložené žalovaným pred pojednávaním dňa 20.09.2023, odvolací súd uvádza, že strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 CSP v spojení s § 153 CSP). Povinnosť tvrdenia má pritom v súdnom konaní každá strana sporu. Prostriedky procesnej obrany, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe, resp. prostriedky procesného útoku, ktoré sú obsahom vzájomnej žaloby podanej zo strany žalovaného sú predložené včas, ak sú predložené v lehotách podľa § 167 CSP. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní, resp. krátko pred pojednávaním, kedy protistrana nemá dostatok času na oboznámenie sa s týmito skutkovými tvrdeniami a dôkaznými návrhmi (§ 178 ods. 2 CSP), nie je včasné. Ustanovenie § 153 ods. 2, ods. 3 CSP preto zakotvuje sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153 ods. 1 CSP. Preto pokiaľ v danom prípade ide o aplikáciu sudcovskej koncentrácie vyjadrenú v ustanovení § 153 CSP, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že je v tzv. diskrečnej právomoci súdu rozhodnúť o tom, či prihliadne na prostriedky procesného útoku, resp. prostriedky procesnej obrany predložené až po uplynutí lehoty určenej súdom na ich predloženie.
44. Je nutné uviesť, že procesné pravidlá sú v Civilnom sporovom poriadku upravené v záujme rovnocennej ochrany oboch sporových strán. Súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že žalovaný si zvolil právneho zástupcu, dôsledne poučil procesnú stranu o skutočnosti, že na skutočnosti a dôkazy predložené a označené po uplynutí súdom určenej lehoty súd prihliadnuť nemusí, a to v liste zo dňa 22.05.2023. Uznesením sp. zn. 67Cb/2/2022-97 zo dňa 08.03.2023 súd prvej inštancie dokonca v zmysle ustanovenia 150 ods. 2 CSP vyzval žalovaného, aby doplnil skutkové tvrdenia spolu s listinnými dôkazmi, ktoré budú preukazovať výšku uplatňovaného nároku s odôvodnením, že ním uvedené skutkové tvrdenia, na ktoré sa vo vzájomnej žalobe odvoláva, ani prílohy pripojené k žalobe, nie sú dostačujúce na preukázanie uplatneného nároku, čo žalovaný nevyužil a ďalšie dôkazy predložil súdu až krátko pred pojednávaním dňa 20.09.2023, kedy už nebolo možné dodržať právo protistrany na zachovanie lehoty na prípravu na pojednávanie upravené v ustanovení § 178 ods. 2 CSP. V súvislosti so základnými princípmi sudcovskej koncentrácie je treba pripomenúť, že z ustanovenia § 153 ods. 2 CSP výslovne vyplýva, že na také prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktorých realizácia by vyžadovala nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, nemusí súd prihliadnuť, pokiaľ neboli predložené včas. Prihliadnutie na oneskorene navrhnuté dôkazy zo strany žalovaného by pri zachovaní práva protistrany na včasnú prípravu na pojednávanie, ktoré v sebe zahŕňa aj včasné oboznámenia sa s navrhovanými dôkazmi, vyvolalo odročenie pojednávania a predstavuje tak situáciu predvídanú v § 153 ods. 2 CSP, kedy je súd oprávnený na oneskorene predložené dôkazy neprihliadnuť a vo veci na pojednávaní rozhodnúť. Úlohou súdu nie je sanovať predchádzajúcu pasivitu sporovej strany. Osobitne, ak žalovaný mal dostatočný časový priestor na to, aby predložil alebo aspoň označil všetky dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenie. Popretím princípov sudcovskej koncentrácie
by súd prvej inštancie naopak zasiahol do práva druhej sporovej strany, ktorá si svoje povinnosti predkladania skutkových tvrdení a navrhovania dôkazov riadne a včas splnila.
45. Súd prvej inštancie svojim postupom účinné uplatnenie námietok a argumentov stranám sporu umožnil. Z predloženého spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vyzval žalobcu aj žalovaného, aby v lehote stanovenej na uplatňovanie námietok a argumentov predložili všetky svoje tvrdenia a navrhli dôkazy. Rovnako dôsledne doručoval stranám ich vzájomné vyjadrenia, takže z procesného hľadiska boli práva strán na spravodlivý súdny proces zabezpečené. Postup, pri ktorom súd aplikuje pravidlá sudcovskej koncentrácie nepredstavujú porušenie práva na predkladanie argumentov a dôkazov, iba ich koncentrujú do sudcom určenej lehoty. Ak lehota určená súdom sporovej strane nevyhovuje, má možnosť požiadať o jej predĺženie, čo žalovaný neurobil, hoci vo veci doručil súdu dve písomné vyjadrenia dňa 31.03.2023 a dňa 08.06.2023, a to bez označenia akýchkoľvek ďalších dôkazných prostriedkov.
46. Súd prvej inštancie tak podľa názoru odvolacieho súdu neporušil právo žalovaného na spravodlivý proces a rozhodnutie súd prvej inštancie nemožno považovať za arbitrárne. Námietky žalovaného uvedené v odvolaní nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijatie takéhoto rozhodnutia, ktoré je zrozumiteľné a presvedčivé. Súd prvej inštancie sa v ňom logickým spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými, ako aj právnymi otázkami dôležitými pre správne posúdenie súdenej veci, a teda spĺňa základné kritéria odôvodnenia rozsudku obsiahnuté v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
47. Rozhodnutie súdu prvej inštancie poskytuje primeranú odpoveď aj na žalovaným uvádzané dôvody odvolania, keďže žalovaný v podanom odvolaní zotrval na svojej argumentácii prednesenej v priebehu konania. Argumenty žalovaného boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom (výrok I.), ako aj v časti, v ktorej súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného zamietol ako nedôvodnú (výrok III.). Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o veci samej (výrok I. a III.), ako aj v závislých výrokoch o náhrade trov konania (výrok II. a IV.) je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
48. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení v § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí podľa § 262 ods. 2 CSP.
49. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).