Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/110/2020

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne T. M., nar. XX.X.XXXX, bytom F. K., M. Q. XXXX/X, právne zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Šramkom, so sídlom C., N. XX., proti žalovanej Z. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. K., M. Q. XXXX/X, právne zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Svrčkom, so sídlom Q., M. XXXX/X, o vypratanie nehnuteľnosti, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. -152 zo dňa 28. mája 2020 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu (v celom rozsahu) zamietol. Východiskovo konštatoval existenciu dvoch práv, ktoré z hľadiska svojho obsahu oprávňujú ich nositeľov k užívaniu nehnuteľnosti - rodinného domu č. súp. XXXX kat. úz. F. K. - popri sebe. Ide o právo žalobkyne zodpovedajúce vecnému bremenu doživotného práva úžitku predmetnej domovej nehnuteľnosti a spoluvlastnícke právo v rozsahu 1 žalovanej k danému rodinnému domu; pričom došlo k stretu týchto práv a žalobkyňa sa domáhala rozšírenia priestorov, ktoré užíva, o obývačku na poschodí domu. 2. Okresný súd mal preukázané (a nebolo to sporné ani medzi stranami), že riešenie bytovej otázky na jednej strane rodiny žalovanej (spoločne s jej vtedajším manželom a zároveň synom žalobkyne A. M.) a na strane druhej žalobkyne po smrti manžela žalobkyne vyplynulo z dohody dedičov v dedičskom konaní v roku 1999. Domovú nehnuteľnosť nadobudol v celosti A. M. a súčasne bolo zriadené vecné bremeno doživotného úžitku rodinného domu v prospech žalobkyne. Nadväzne sa A. M. s rodinou - manželkou/ žalovanou a (v tom čase) s jedným maloletým dieťaťom nasťahovali do predmetného domu. Po určitom čase (cca po 1-2 rokoch, keď bola žalovaná tehotná so synom Z. a dcéra H. nastúpila do školy) došlo k dohode o užívaní domu, v zmysle ktorej žalobkyňa začala užívať priestory v spodnej časti rodinného domu ako vlastnú bytovú jednotku (výlučne pre svoje bytové účely) a žalovaná s rodinou bývala na poschodí, ktoré postupne prispôsobovala štandardným potrebám bývania. Takéto užívanie rodinného domu na základe dohody medzi žalobkyňou a synom A. M. s manželkou/žalovanou trvalo dlhodobo a žalobkyňa sa za celé obdobie nedomáhala iného spôsobu užívania. 3. Okresný súd ustálil, že darovacou zmluvou zo dňa 4.6.2018 A. M. previedol polovičný spoluvlastnícky podiel na manželku/žalovanú. Medzi manželmi došlo k rozvratu ich partnerského vzťahu, čo vyústilo až do rozvodu manželstva (rozsudkom tamojšieho súdu zo dňa 4.2.2019). Zároveň bol A. M. právoplatne uznaný za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania (vo vzťahu k žalovanej); (aj) v ktorej spojitosti sa z rodinného domu odsťahoval. V dome tak zostala bývať žalovaná a deti pochádzajúce z manželstva spoločne so žalobkyňou. Medzi žalobkyňou a žalovanou došlo k zhoršeniu vzťahov a nezhodám, čo viedlo žalobkyňu k podaniu posudzovanej žaloby. 4. Okresný súd za určujúce pre stanovenie spôsobu užívania nehnuteľnosti považoval vôľu strán pri zriaďovaní vecného bremena, a to najmä užívanie nehnuteľnosti v minulosti, resp. úmysel strán

ohľadom jej užívania do budúcnosti. Zdôraznil, že dohoda o užívaní predmetného rodinného domu medzi žalobkyňou a jej synom s manželkou/žalovanou nikdy nebola uzavretá v takom znení, akého rozhodnutia sa domáha žalobkyňa v súdenom spore. Vôľou strán pri zriadení vecného bremena bolo zabezpečiť vždy (teda aj do budúcnosti) bývanie rodiny syna žalobkyne A. M. a žalovanej. Okresný súd uviedol, že je nesporné užívanie domu cca dvadsať rokov vyššie popísaným spôsobom bez námietok strán. Na danom fakte nič nemení to, že neskôr došlo k rozvodu manželstva A. M. a žalovanej a jeho odsťahovaniu sa z rodinného domu. V byte na poschodí naďalej býva žalovaná spolu so synmi Z. a E. (dcéra H. má vlastné bývanie, ale matku a bratov navštevuje), čiže tento naďalej slúži na zabezpečenie bývania rodiny žalovanej. 5. Okresný súd uzavrel, že len s poukazom na aktuálne zlé medziľudské vzťahy so žalovanou a narušené spolunažívanie sa žalobkyňa nemôže voči nej úspešne domáhať vypratania a uvoľnenia obývacej izby na poschodí domu. V existujúcej problematickej situácii by žalobkyňou požadované riešenie ani nesplnilo ňou deklarovaný cieľ - upokojenie situácie; naopak, skôr by prispelo k jej vyhroteniu. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že ňou užívané priestory nie sú vyhovujúce na bývanie, okresný súd podotkol, že vlhkosť a plesne boli aj v hornej časti domu, žalovanou však bola vykonaná rekonštrukcia dotknutých priestorov. Priestory, ktoré užíva žalobkyňa, sú v pôvodnom stave, čo pri rodinnom dome postavenom v sedemdesiatych rokoch minulého storočia nepochybne vyvoláva pochybnosti ohľadom kvality bývania. Okresný súd nezistil a ani to nebolo žalobkyňou tvrdené, že by v minulosti vzniesla námietky takéhoto charakteru voči vlastníkovi/jej synovi; žalovaná je pritom spoluvlastníčkou len od roku 2018. 6. O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol tak, že v spore plne úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa alternatívne domáhala jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Tvrdila, že pokiaľ nie je dohodnutý konkrétny rozsah užívania - vecného bremena, má právo užívať priestory rodinného domu minimálne v rozsahu, ktorý zodpovedá jej právu ako oprávnenej z vecného bremena a žalovaná je povinná rešpektovať toto právo a umožniť užívanie minimálne v rozsahu jednej obytnej miestnosti, ktorá je vhodná aj stavebne, technicky a zdravotne (a to vzhľadom na nevyhovujúce hygienické prostredie v pivničných priestoroch, ktoré obýva žalobkyňa). Považovala za nepodstatné a právne irelevantné, že v čase pred podaním žaloby doterajší stav „trpela“. 8. Odvolateľka uviedla, že dohodu o rozsahu užívania rodinného domu nie je možné rozširovať, ale ani zužovať iným výkladom či ústnou dohodou alebo argumentovať stavom, ktorý trval v minulosti. Ide totiž o písomný právny úkon, ktorý by bolo možné meniť (teda aj špecifikovať či upresňovať) len písomnou formou. Neobstojí ani záver o údajne „účelovej“ námietke žalobkyne ohľadne technického stavu (osobitne vlhkosti), pretože jej právo dohodnuté ako vecné bremeno trvá od povolenia vkladu a „nemôže byť degradované počas súdneho konania“. Žalobkyňa bola presvedčená, že stav pred tým, než sa stala žalovaná podielovou spoluvlastníčkou, nemôže byť relevantný, lebo žalovaná vtedy nemala žiadne vlastnícke právo k nehnuteľnosti, teda nebola ani povinnou z vecného bremena. Dodala, že v praxi nie je možné vylúčiť prípady dohody zmluvných strán o zriadení vecného bremena s obsahom blížiacim sa obsahu vlastníckeho práva.

9. Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť, keď sa stotožňovala aj s jeho odôvodnením. Zopakovala, že skutkové okolnosti v podstatných otázkach medzi stranami sporné neboli. Tie, ktoré sa mali preukázať ohliadkou (stav miestností obývaných žalobkyňou), bez ohľadu na to, že na rozhodnutie nemajú nijaký vplyv, mal súd za preukázané na základe fotografií. Správne bol okresným súdom ustálený aj obsah práv a povinností vyplývajúcich z vecného bremena, t.j. že žalobkyňa má právo na užívanie spodných a spoločných priestorov rodinného domu. 10. Žalovaná uviedla, že nie je jej chybou, že žalobkyňa sa o priestory, v ktorých býva, nestará. Naproti tomu ona (žalovaná) investovala nemalé prostriedky do rekonštrukcie horných priestorov a nebolo by spravodlivé, aby ich teraz mohla obývať žalobkyňa, ktorá do obnovy spodných priestorov neinvestovala nič. Pokiaľ sa žalobkyňa domnieva, že súčasťou práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je aj právo na bezplatnú údržbu ňou obývaných priestorov, môže sa s takouto požiadavkou na (spolu)vlastníkov domu obrátiť; ide však o iný - než aktuálne posudzovaný - nárok. Žalovaná doplnila, že oprávnenie vyplývajúce z vecného bremena musí byť vykonávané tak, aby povinného zaťažovalo čo najmenej a vecné bremená nemôžu byť svojvoľne rozširované. Navyše, z vyjadrení samotnej žalobkyne na pojednávaní dňa 27.2.2020 vyplýva, že v skutočnosti ani nemá záujem o užívanie jednej izby z domácnosti žalovanej.

11. Na predmetné vyjadrenie k jej odvolaniu už žalobkyňa nereagovala.

12. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní ( a ) a bez nariadenia pojednávania ( a contrario v spojení s ) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa .

13. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd náležite vymedzil konkrétny (a trvajúci takmer 20 rokov) spôsob užívania predmetného rodinného domu rešpektujúci zriadené vecné bremeno na strane jednej a (spolu)vlastnícke oprávnenia na strane druhej. Už pri zriadení vecného bremena bol spôsob, resp. rozsah užívania rodinného domu žalobkyňou (ako subjektu oprávneného z vecného bremena) determinovaný účelom nadobudnutia rodinného domu A. M., ktorým bolo uspokojenie bytových potrieb menovaného a jeho rodiny. Bezprostredný spôsob užívania sa na základe jednoznačne súhlasne prejavenej vôle všetkých zainteresovaných ustálil tak, ako je dlhodobo (a aj aktuálne) realizovaný; t.j. žalobkyňa obýva(la) dolnú časť rodinného domu a žalovaná s jej rodinou (predtým aj s manželom) obýva(la) jeho hornú časť. Nikdy pred podaním žaloby sa žalobkyňa nedomáhala voči vlastníkovi rodinného domu práv, aké uplatňuje v aktuálnom spore. Zároveň, nikdy počas vyššie spomínaných takmer 20 rokov nedošlo ani k zmene spôsobu užívania rodinného domu.

14. Zjednodušene povedané žalobkyňa v prebiehajúcom spore uplatňuje nárok, ktorý z ničoho nevyplýva. Nevyplýva z dohody o zriadení vecného bremena uzatvorenej medzi ňou a jej synom A. M. v rámci dedičského konania po manželovi žalobkyne/otcovi syna žalobkyne A. M. a ani z darovacej zmluvy medzi menovaným a žalovanou z roku 2018. Rovnako nevyplýva z dlhodobého spôsobu/rozsahu užívania rodinného domu. 15. Žalobkyňa v podstate ani bližšie neuviedla, čo by malo podmieňovať ňou požadovaný nárok (vypratanie obývačky žalovanou a jej uvoľnenie pre žalobkyňu). Vyjadrenie prezentované v odvolaní, podľa ktorého - pokiaľ nie je dohodnutý konkrétny rozsah vecného bremena - má právo užívať priestory rodinného domu minimálne v rozsahu jednej obytnej miestnosti, ktorá je vhodná (stavebne, technicky a zdravotne), vzhľadom na nevyhovujúce hygienické prostredie v pivničných priestoroch, ktoré ona obýva, je vyslovene samoúčelným tvrdením bez akéhokoľvek právneho a skutkového základu. Navyše, ako už bolo konštatované, o konkrétnom spôsobe užívania rodinného domu/o rozsahu naplnenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu medzi stranami existovala a existuje jasne definovaná dohoda.

16. Nesprávnou je východisková (minimálne) nepriamo naznačovaná argumentácia žalobkyne, podľa ktorej jej právo doživotného užívania domu je prioritné a nadradené akémukoľvek inému právu k dotknutému rodinnému domu (v konkrétnostiach súdenej veci najmä spoluvlastníckemu právu žalovanej, či odvodenému právu na obydlie jej vnukov). Ako už bolo konštatované, od vzniku vecného bremena v prospech žalobkyne bol obsah práva mu zodpovedajúcemu limitovaný súčasne existujúcim a aj reálne napĺňaným vlastníckym právom. V nadväznosti na uvedené je nesprávnou aj súvisiaca úvaha žalobkyne, že ako osoba oprávnená z vecného bremena si podľa vlastnej ľubovôle môže kedykoľvek a v akokoľvek rozsahu určovať (a tým aj meniť), ktoré časti rodinného domu bude v danom momente užívať. Presne k opísanému však smeroval jej prístup v štádiu pred podaním žaloby, keď mienila zbaviť žalovanú i vlastných vnukov v plnej miere práva na bývanie.

17. Neopodstatneným je i zdôrazňovanie žalobkyňou faktu, že žalovaná sa spoluvlastníčkou rodinného domu stala až v roku 2018. Z obsahu súvisiacej darovacej zmluvy je nepochybné, že dotknuté spoluvlastnícke práva nadobudla žalovaná vrátane zaťaženia vecným bremenom doživotného práva a úžitku pre žalobkyňu. V plnom rozsahu tak žalovaná vstúpila do práv a povinností predchádzajúceho vlastníka dotknutého podielu, ktoré boli (a sú) jasne definované práve vyššie spomínanou dohodou o spôsobe užívania rodinného domu. Uvedené korešponduje i s určujúcou právnou úpravou § 151n ods. 2 Obč. zák., podľa ktorej vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.

18. Bezpredmetnou je odvolacia argumentácia žalobkyne ohľadne požiadavky na písomnú formu zmeny dohody o vecnom bremene. V danej súvislosti si zamieňa (nie je podstatné či nevedome alebo úmyselne) otázku samotného vzniku vecného bremena, k čomu došlo schválením dohody dedičov v konaní o dedičstve po poručiteľovi A. M. (ktorý zomrel XX.X.XXXX), s otázkou bezprostrednej úpravy práv a povinností osôb z vecného bremena povinných a osôb z vecného bremena oprávnených. O dotknutých

(bezprostredných) právach a povinnostiach neexistovala žiadna písomná dohoda (žalobkyňa to napokon ani len netvrdí); takže niet písomnej dohody, ktorá by mohla byť len písomnou formou menená.

19. Odvolateľka/žalobkyňa pomerne účelovo v súvislosti so spôsobom užívanie rodinného domu používa pojem „trpela“. Žalobkyňa ani len konkrétne skutkovo netvrdila (nie to ešte preukázala), že by jej dlhodobý spôsob užívania rodinného domu mal byť (doslova) nanútený proti jej vôli. V žiadnom prípade teda nejde o „trpenie stavu“, ale o dodržiavanie dohody, na vymedzení obsahu ktorej sa nielen aktívne podieľala, ale ju v plnej miere i dlhoročne rešpektovala. Je zrejmé, že žalobkyňa uplatňuje voči žalovanej sporný nárok v reakcii na zhoršenie vzťahov, ktoré nastalo v dôsledku rozvodu manželstva žalovanej a syna žalobkyne A. M.; znásobené právoplatným odsúdením menovaného za prečin nebezpečného vyhrážania, ktorého sa dopustil práve voči žalovanej. Aj v tejto spojitosti žalobkyňa značne skreslene a tendenčne opakovane uvádza, že žalovaná „dala zavrieť“ syna A. M.. Ide o vyložene účelové zamieňania príčiny a následku. Trestné stíhanie a následné odsúdenie A. M. nie je dôsledkom aktivity žalovanej (žalobkyňou navyše prezentovanej ako aktivity neprimeranej), ale ide o následok postihujúci jeho vlastné protiprávne konanie.

20. Z hľadiska predmetu sporu vymedzeného žalobným návrhom žalobkyne nie je osobitnejšie významným aktuálny (technický) stav rodinného domu, resp. jeho jednotlivých súčastí. Okresný súd sa s predmetnými okolnosťami náležite vyporiadal v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Aj v prípade vyhovenia žalobe žalobkyne (uvoľnenie pre jej potreby obývacej miestnosti v hornej časti domu) by táto nevyhnutne musela naďalej užívať tiež priestory v spodnej časti domu (predovšetkým kuchyňu, či kúpeľňu), ktoré označuje za nevyhovujúce. Je namieste pripomenúť, že v zmysle § 151n ods. 3 Obč. zák. osoba oprávnená z vecného bremena je spravidla povinná primerane znášať náklady na zachovanie a opravu cudzej veci (v súdenom prípade rodinného domu). 21. Taktiež v danej spojitosti je zrejmé určité nepochopenie zo strany žalobkyne oprávnení z práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Z jej postojov sa minimálne javí, že za súčasť svojho oprávnenia považuje i také správanie, v zmysle ktorého po tom, čo v dôsledku neinvestovania, či nedostatočnej údržby došlo k značnému opotrebeniu priestorov ňou užívaných, sa na úkor ostatných osôb, ktorých bytová potreba je uspokojovaná v dotknutom dome, presťahuje do priestorov zrekonštruovaných a náležite udržiavaných (spolu)vlastníkom nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom. Takýto prístup odporuje nielen právnej podstate vecných bremien, ale aj kritériu dobrých mravov, zohľadňovania ktorého sa žalobkyňa sama dovoláva.

22. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobkyňou, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti ( ), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. 23. Žalobkyňa síce odvolaním napadla rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k výroku o trovách prvoinštančného konania nevymedzila žiadnu konkrétnu námietku. Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s . Odvolateľka - žalobkyňa nebola v tomto štádiu konania (vôbec) úspešná, preto má žalovaná voči nej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.

25. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v a . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v .