Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_18CoE-101-2020.pdf
PDF · 106.24 KB
Case nature
Subarea
18CoE/101/2020
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Moniky Školníkovej, v exekučnej veci oprávneného: C.. C. Y., L.. XX.XX.XXXX, J. X. XXXX/XX, XXX XX J., zastúpená zákonným zástupcom - matkou C. C., O.. O., L.. XX.XX.XXXX, J. X. XXXX/XX, XXX XX J., zast.: Advokátska kancelária JUDr. Marcel BORIS, s. r. o., so sídlom Ružinovská 40, 821 03 Bratislava, IČO: 36 863 319, proti povinnému: E. Y., L.. XX.XX.XXXX, J. Y. XXXXX/XXC, J., zast.: Advokátska kancelária JUDr. Juraj Juríček, s.r.o., so sídlom Robotnícka 5, 831 03 Bratislava, IČO: 35 876 654, o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť dlžné výživné 1.650,- Eur, ďalšie bežné výživné od apríla 2017 vo výške 550,- Eur mesačne do 15. dňa v mesiaci vopred a trovy exekúcie vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Michala Birková, so sídlom Exekútorského úradu Lazovná 20, 974 01 Banská Bystrica, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II, č. k. 39Er/2418/2017-281 zo dňa 16.06.2020, pomerom hlasov 3 : 0, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave, uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č. k. 39Er/2418/2017-281 zo dňa 16.06.2020, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 80 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej aj „EP“) A) zastavil exekúciu, B) rozhodol o trovách konania, C) rozhodol o trovách exekúcie súdneho exekútora. V odôvodnení uznesenia uviedol, že povinný podal opätovne návrh na zastavenie exekúcie, dôvodiac tým, že konanie trpí neodstrániteľnou vadou konania, nakoľko je vykonávaná voči osobe podnikateľovi, ktorý nie je povinným v exekučnom titule, pohľadávka sa netýka predmetu podnikania, ale povinnosti otca platiť výživné na svoje dieťa. Vo svojom návrhu taktiež poukázal na zmenu vyživovacej povinnosti rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 59P/87/2016-299 zo dňa 19.06.2017 tak, že táto bola znížená zo sumy 550,-Eur na sumu 270,- Eur mesačne počnúc dňom 17.06.2016 vždy ku 15. dňu v mesiaci k rukám matky. Rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.06.2018, č.k. 11CoP/577/2017-371. Povinný žiadal zastaviť exekučné konanie, dôvodiac tým, že už takmer rok nemá žiadny dlh na výživnom a bežné výživné hradí k rukám matky riadne každý mesiac. K návrhu priložil kópie výpisov z účtu povinného, z ktorých sú preukázané platby výživného.
2. Súd prvej inštancie vyhovel návrhu povinného a rozhodol v predmetnej veci uznesením č.k. 39Er/2418/2017-154 zo dňa 21.05.2019, v ktorom v I. výroku exekúciu zastavil, II. výrokom oprávnenej a povinnému náhradu trov konania nepriznal a III. výrokom súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v sledovanom období od júna až do novembra 2018 povinný uhradil zameškané výživné, uhradil aj trovy konania, trovy právneho zastúpenia oprávnenej i predbežné trovy, pričom bežné výživné hradí k rukám matky podľa priznanej výšky rozsudkom č.k. 59P/87/2016-299. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením oprávnenej, podľa ktorej si povinný plní svoje povinnosti len pod hrozbou exekúcie a pokiaľ sa exekúcia zastaví aj povinný prestane hradiť výživné riadne a včas. Tento stav nastal 3 roky dozadu a bol zapríčinený zhoršeným zdravotným
stavom povinného, o čom bolo zmienené aj v rozhodnutí o znížení výživného. Súd prvej inštancie dňa 25.09.2019 vydal opravné uznesenie č.k. 39Er/2418/2017-154, ktorým opravil dátum vydania rozhodnutia. Voči predmetnému rozhodnutiu bolo podané odvolanie oprávnenou, ktorá nesúhlasila s tvrdením súdu, že povinný hradí výživné riadne a včas, poukázala na bankové výpisy za mesiace január až apríl 2019, z ktorých je zrejmé, že povinný uhradil výživné po dobe jeho splatnosti, pričom výživné za mesiac máj neuhradil vôbec. S poukazom na uvedené má reálne obavy, či si povinný bude plniť vyživovaciu povinnosť aj budúcnosti, preto žiadala, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo, aby uznesenie zmenil tak, že návrh na zastavenie exekúcie zamietne ako nedôvodný. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 21CoE/188/22019-231 zo dňa 26.11.2019 napadnuté uznesenie č.k. 39Er/2418/2017-154 v spojení s opravným uznesením č.k. 39Er/2418/2017-159 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nedôsledne vyhodnotil úhrady výživného za mesiac júl až august 2018, pri úhradách ktorých došlo k nedodržaniu lehoty splatnosti bežného výživného. Odvolací súd sa v tejto súvislosti nestotožnil s argumentáciou povinného, že skutočnosť, či došlo k úhrade výživného niekoľko dní neskôr, nezakladá obavy o budúce plnenie vyživovacej povinnosti, ale dôležitá je skutočnosť, že došlo k plneniu dobrovoľne, bez zásahu súdneho exekútora. K tomuto uviedol, že v prípade uspokojovania nárokov maloletého dieťaťa, ide o prednostnú pohľadávku a je v záujme maloletého dieťaťa, aby výživné bolo hradené nielen v stanovenej výške, ale i v stanovenom termíne, pričom len v prípade dodržania všetkých podmienok možno konštatovať riadne a včasné plnenie vyživovacej povinnosti rodiča k maloletému dieťaťu. Odvolací súd taktiež vytkol súdu prvej inštancie aj chýbajúce ustanovenie Exekučného poriadku, podľa ktorého zastavil exekúciu, pričom jednoznačne a presvedčivo neodôvodnil svoje rozhodnutie.
3. Súd prvej inštancie v zmysle zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, po opätovnom preskúmaní celého spisového materiálu, dospel k záveru o dôvodnosti návrhu povinného na zastavenie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozhodoval o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, za splnenia podmienok ustanovených § 80 Exekučného poriadku a teda o možnosti zastavenia exekúcie v prípade, ak ide o exekúciu zrážkami zo mzdy, ak sa zrážky vykonávajú na bežné výživné a možno predpokladať, že povinný bude výživné plniť ďalej dobrovoľne. Za sledované obdobie od júna 2019 do mája 2020, t.j. 12 mesiacov mal povinný povinnosť uhradiť sumu celkovo 3.240,- Eur a povinný uhradil 3.310,- Eur, teda navyše preplatil 70,- Eur. Je pravdou, že na základe doložených dokladov, povinný neuhrádzal presnú sumu v deň splatnosti, resp. pred týmto dňom v zmysle exekučného titulu, avšak z platieb za sledované obdobie vyplýva, že povinný uhradil výživné vo vyššom rozsahu ako mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Je síce faktom, že povinný sa s platením výživného omešká o jeden, príp. dva dni, resp. platby dvakrát za posledný rok rozdelil tým spôsobom, že platil 2 x v jednom mesiaci (jún 2019 -a február 2020), svoju povinnosť si až do predchádzajúceho mesiaca splnil i keď mu chýba zrejme vyššia disciplína pri sledovaní termínu splatnosti. Súd prvej inštancie prihliadol aj na tú skutočnosť, že k nepriaznivej situácii voči povinnému svedčí aj to, že súdny exekútor na dve nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného na LV č. XXXX, k.ú. O. zriadil exekučné záložné právo, ktoré už trvá tri roky. Pričom hodnota nehnuteľností, na ktoré je zriadené záložné právo, k hodnote pohľadávky je v značnom nepomere a súdny exekútor nerešpektuje zásadu primeranosti, ktorú má za povinnosť skúmať počas celého priebehu exekúcie, zvlášť ak v tomto konaní je predmetom vymoženia už len bežné výživné. S poukazom na uvedené skutočnosti skonštatoval, že zastavil exekúciu z toho dôvodu, nakoľko je toho názoru, že ďalšie pokračovanie exekúcie, ktorá je vedená už len na bežné výživné a vzhľadom k záložnému právu k nehnuteľnostiam, neúmerne zaťažuje povinného, ktorý sa snaží hradiť výživné v rámci svojich možností, i keď je pravdou, že nie presne tak, ako mu bolo uložené rozhodnutím súdu. Exekučný súd pri hodnotení splnenia podmienok na zastavenie exekúcie prihliadol aj na zhoršený zdravotný stav povinného, ktorý je invalidným dôchodcom v rozsahu obmedzenia 50 %.
4. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podala odvolanie oprávnená z odvolacích dôvodov vymedzených § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Uviedla, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru, že povinný si svoju vyživovaciu povinnosť plní riadne a dokonca mal mať na výživnom preplatok, hoci ku dňu podania odvolania mal povinný dlh na výživnom vo výške 200,- Eur. Taktiež uviedla, že jej nebolo riadne doručené rozhodnutie odvolacieho súdu č.k. 21CoE/188/2019-231 a doklady doručené povinným do súdneho spisu, ktoré mali preukazovať úhrady výživného povinným, k týmto sa nemala možnosť vyjadriť. Súd prvej inštancie dostatočne nepreveril tvrdenia povinného o riadnom plnení vyživovacej povinnosti u oprávnenej, ani u súdneho exekútora. V odvolacej argumentácii ďalej uviedla, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď exekučný súd aplikoval ustanovenie § 80 EP, ktorého aplikácia je možná iba v prípade, ak sa vykonávajú zrážky zo mzdy povinného, ktoré v súčasnej dobe realizované nie sú. Oprávnená namietala i nepriznanie nároku na náhradu trov konania voči povinnému, nakoľko má za to, že z jej strany ide o dôvodné bránenie jej práv a preto jej mal byť priznaný nárok na náhradu trov vynaložených na jej právne zastupovanie v exekučnom konaní. S poukazom na uvedené žiadala napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
5. Povinný v písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávnenej uviedol, že ho Okresný súd Bratislava II rozsudkom, č.k. 59P/87/2016-299 zo dňa 19.06.2017 zaviazal na vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej mal. C. Y. na sumu 270,-Eur mesačne splatnú vždy do 15. dňa v mesiaci vopred do rúk matky počnúc dňom 17.06.2016, čím sa zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 49P/461/2011-51 zo dňa 27.01.2012 v časti o výške vyživovacej povinnosti, ktorá pôvodne znela na sumu 550,-Eur mesačne. Uvedený rozsudok potvrdil Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 12.06.2018, č.k. 11CoP/577/2017-371. Povinný prostredníctvom čestného prehlásenia zaslaného súdu prehlásil, že uhradil celé dlžné zameškané výživné a zaviazal sa aj naďalej riadne uhrádzať bežné výživné tak, ako mu ukladá exekučný titul. Povinný si plní svoju vyživovaciu povinnosť riadne a včas, o čom už v minulosti zaslal súdu doklady. Už takmer tri roky povinný neeviduje žiadne zameškané dlžné výživné. V súčasnosti je na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného stále vedené exekučné záložné právo, čo spôsobuje povinnému nemalé problémy. Exekučné záložné právo zaťažujúce všetky nehnuteľnosti povinného je výrazne neúmerné voči pôvodne vymáhanej pohľadávke, ktorú má povinný už niekoľko rokov splatenú. Nakoľko si po splatení zameškaného výživného aj bežného výživného, riadne plní vyživovaciu povinnosť uhrádzaním jednotlivých splátok, domnieva sa, že tak odpadol dôvod na pokračovanie v exekučnom konaní, ďalšie vedenie exekúcie by spôsobilo len navyšovanie trov exekúcie, čo je v rozpore s princípom hospodárnosti konania. Odvolanie matky oprávnenej tak považuje za účelové, skutočnosť, že sa každý mesiac dostáva do omeškania s platením výživného, považoval za klamlivú. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.
6. Oprávnená v replike k vyjadreniu povinného uviedla, že prehlásenie povinného o riadnom a včasnom plnení vyživovacej povinnosti sa nezakladá na pravde, povinný sa pravidelne dostáva do omeškania s úhradou výživného. Povinný žiadnym dôkazom nepreukázal riadne plnenie si vyživovacej povinnosti, naviac exekučnému súdu nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenie oprávnenej, že v čase podania odvolania, bol v omeškaní s úhradou výživného vo výške 200,-Eur a potvrdil by riadne a včasné plnenie si svojej vyživovacej povinnosti. Z uvedeného mala za preukázané, že nie sú naplnené všetky podmienky o riadnom plnení si vyživovacej povinnosti povinného a teda nie sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie. Taktiež oprávnená odmietala tvrdenia povinného o tom, že by ďalšie pokračovanie exekúcie malo byť pre povinného šikanózne v súvislosti so zablokovaním nehnuteľností povinného. K tomuto uviedla, že listom zo dňa 10.08.2020 udelila súdnemu exekútorovi súhlas s odblokovaním predmetných nehnuteľností pod podmienkou, že povinný uhradí dlžné výživné vo výške 200,-Eur. Exekúcia bude voči povinnému dôvodná do tej doby, pokiaľ povinný preukáže, že si svoju povinnosť bude po zastavení exekúcie plniť riadne a včas. V súčasnosti táto podmienka zo strany povinného splnená nie je. Na základe uvedených skutočností trvala na podanom odvolaní. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 07.10.2020 oprávnená prostredníctvom svojho PZ oznámila, že povinný v mesiaci september 2020 výživné neuhradil, a to ani z časti. Vyživovaciu povinnosť si teda riadne neplní. Podaním zo dňa 09.02.2021 oprávnená oznámila dlh povinného na výživnom aj za mesiac január 2021.
7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP) po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej je dôvodné.
8. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie má odvolací súd preukázané, že exekučné konanie v prejednávanej veci začalo dňa 30.03.2017 doručením návrhu oprávnenej (maloletého dieťaťa zastúpeného matkou ako zákonnou zástupkyňou) súdnej exekútorke JUDr. Michale Birkovej, ktorej súd udelil poverenie dňa 05.04.2017 pod č. 5102206613.
9. Ako exekučný titul v prejednávanej veci vystupuje rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 49P/461/2011-51 zo dňa 27.01.2012, právoplatným dňa 06.02.2011, ktorý v časti výroku o výživnom
nadobudol vykonateľnosť dňa 16.02.2012. Predmetným rozsudkom uložil súd povinnosť otcovi (povinnému) prispievať na výživu mal. C. Y., L.. XX.XX.XXXX výživným v sume 550 Eur mesačne.
10. Oprávnená z exekučného titulu, v čase začatia exekúcie zastúpená matkou ako zákonným zástupcom, sa domáhala vykonania exekúcie na zameškané výživné splatné v mesiacoch január 2017 až marec 2017 v sume 1.650,- Eur, bežné mesačné výživné počnúc od mesiaca apríl 2017 vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred v sume 550,- Eur mesačne, trov oprávneného v exekučnom konaní a trov exekúcie. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 19.06.2017 pod č.k. 59P/87/2016-299, I. výrokom znížil vyživovaciu povinnosť povinného k oprávnenej zo sumy 550,-Eur na sumu 270,-Eur mesačne splatnú vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky počnúc dňom 17.06.2016, II. výrok rozhodol, že sa týmto mení rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 49P/461/2011-51 zo dňa 27.01.2012, v časti o výške výživného, II. výrokom rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, predmetný rozsudok nadobudol vykonateľnosť dňa 13.07.2017 a bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.06.2018 pod č.k. 11CoP/577/2017-371.
11. Povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 28.05.2018, doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.05.2018 opätovne žiadal zastaviť exekúciu argumentujúc tým, že súdny exekútor vo vyúčtovaní exekučného konania zo dňa 11.05.2018 potvrdil vymoženie celkovej sumy 9.479,65 Eur, v prospech oprávnenej bolo vymožených 5.990,-Eur, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 106,84 Eur, trovy spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie 4,79 Eur a trovy exekúcie vo výške 3.378,02 Eur, čím už takmer rok nemá žiadny dlh na výživnom. Ďalej dôvodil tým, že bežné výživné hradí k rukám matky oprávnenej riadne každý mesiac. Za dôkaz svojich tvrdení označil a priložil kópie výpisov z jeho účtu vedenom v peňažnom ústave P. J., S..s. Taktiež poukázal na čestné prehlásenie zo dňa 28.05.2018, v ktorom vyhlásil, že výživné bude hradiť v stanovenej výške a včas. O návrhu povinného na zastavenie exekúcie exekučný súd rozhodol dňa 29.05.2019 rozhodnutím č.k. 39Er/2418/2017-162, avšak nakoľko bolo voči nemu podané odvolanie oprávnenou, rozhodol o ňom Krajský súd v Bratislave dňa 26.11.2019 č.k. 21CoE/188/2019-231 tak, že ho zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie opätovne preskúmal podaný návrh povinného a v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu o ňom opätovne rozhodol napadnutým uznesením.
12. Ako odvolací súd už uviedol vyššie, oprávnená v odvolaní prvoinštančnému súdu vytýkala nedostatočne zistený skutkový stav veci, nesprávne právne posúdenie návrhu povinného na zastavenie exekúcie a z neho vyvodený nesprávny záver súdu prvej inštancie o splnení podmienok na zastavenie exekúcie, nakoľko súd prvej inštancie nevychádzal z aktuálneho stavu, ktorý bol v čase rozhodovania a nevysporiadal sa s jej argumentáciou a predloženými dôkazmi svedčiacimi o nesplnení si vyživovacej povinnosti povinného riadne a včas a teda o nedôvodnosti návrhu povinného na zastavenie exekúcie.
13. Podľa § 243h ods. 1 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konanie začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa §55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
14. Podľa § 9a ods. 1, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
15. Podľa § 57 ods. 2 EP ( v znení účinnom do 31.03.2017), exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
16. Podľa § 75 ods. 1 EP, ak sa vykonáva rozhodnutie, v ktorom sa oprávnenému priznáva právo na opakujúce sa dávky, vzťahuje sa exekučný príkaz aj na dávky, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti. To isté platí, ak sa v rozhodnutí povinnému uložilo zaplatiť peňažnú sumu v splátkach.
17. Podľa § 80 EP (v znení účinnom do 31.03.2017), na návrh povinného môže súd zastaviť exekúciu zrážkami zo mzdy(§ 57 ods. 2), ak sa zrážky vykonávajú už len bežné výživné a možno predpokladať, že povinný bude výživné plniť ďalej dobrovoľne. Proti tomuto rozhodnutiu je odvolanie prípustné.
18. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
19. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
20. Odvolací súd sa zaoberal správnosťou postupu exekučného súdu a jeho rozhodnutia, teda či boli v predmetnom konaní naplnené zákonom predpokladané podmienky na to, aby súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého uznesenia.
21. Dôvody pre zastavenie exekúcie vo všeobecnosti špecifikuje ustanovenie § 57 Exekučného poriadku. Dôvodom zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 80 Exekučného poriadku je predovšetkým správanie sa povinného a existujúci predpoklad dobrovoľného plnenia rozhodnutím uloženej povinnosti. Ide o jediný prípad, v ktorom zákon umožňuje povinnému na jeho návrh dosiahnuť zastavenie exekúcie aj vtedy, keď pohľadávka nie je zaplatená a naďalej existuje zákonný podklad na pokračovanie v exekúcii (nárok na výživné trvá). Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je skutočnosť, že exekúcia je vedená už len na bežné výživné a nedoplatky za minulé obdobie boli v plnom rozsahu uhradené. Dôvodnosť návrhu nemožno založiť iba na konštatovaní, že na výživnom aktuálne nie je dlh, ale je potrebné dôkladne zohľadniť aj predpoklad jeho dobrovoľného platenia v budúcnosti. Na zastavenie exekúcie v takomto prípade nie je právny nárok a je vecou voľnej úvahy súdu, ako rozhodne o návrhu povinného, avšak rozhodnutie súdu musí byť riadne zdôvodnené. Úvaha súdu musí mať oporu predovšetkým v poznatkoch súdu o tom, kedy možno dôvodne predpokladať, že povinný bude výživné naďalej plniť dobrovoľne, pričom súd pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie prihliada aj na to, z akého dôvodu sa povinný pôvodne omeškal s plnením vyživovacej povinnosti, ako aktívne sa v rámci možností postavil k splateniu zameškaného výživného a v neposlednom rade prihliadne aj na stanovisko oprávneného.
22. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že povinný síce uhradil zameškané výživné, ktoré dlhoval v čase začatia exekúcie a následne navrhol jej zastavenie. Odvolací súd sa dôsledne oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahom spisového materiálu, a k záveru súdu prvej inštancie, že povinný bude aj naďalej dobrovoľne plniť vyživovaciu povinnosť voči mal. oprávnenej, konštatuje, že exekučný súd pri posudzovaní tejto otázky nedostatočne vyhodnotil všetky skutkové okolnosti daného prípadu z vyššie uvedených hľadísk.
23. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že povinný doložil na preukázanie svojich tvrdení o riadnom plnení si vyživovacej povinnosti do súdneho spisu potvrdenia o úhradách výživného v sledovanom období od mesiaca december 2018 až máj 2020. Z týchto mal odvolací súd preukázané, že povinný si plnil vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu, ktoré uhrádzal bankovým prevodom na účet matky maloletej, avšak tieto platby boli pripísané na účet s dvoj až trojdňovým oneskorením, po lehote splatnosti, t.j. po 15. dni v mesiaci. Konkrétne za mesiac máj 2019 povinný bežné výživné neuhradil vôbec, túto splátku výživného uhradil až v nasledujúcom mesiaci jún 2019 tak, že dňa 27.6.2019 uhradil súčasne dve splátky výživného za mesiac máj a júl 2019. Takisto si povinný za mesiac apríl 2020 riadne nesplnil svoju vyživovaciu povinnosť, keď dňa 16.04.2020 výživné uhradil iba v sume 70,-Eur, pričom mal za dané obdobie uhradiť výživné v sume 270,- Eur. Za sledované obdobie od mesiaca december 2018 do mesiaca máj 2020 vznikol povinnému dlh na výživnom vo výške 200,- Eur, tak ako ho deklarovala oprávnená, pričom povinný túto skutočnosť žiadnym spôsobom nevyvrátil. Dlh na výživnom mu podľa oznámenie oprávnenej vznikol aj za mesiac 10/2019, 9/2020 a 1/2021. Z predložených dokladov odvolací súd vyvodil zrejmú platobnú nedisciplinovanosť povinného, čo vôbec nezakladá dôvodnosť záveru súdu prvej inštancie o včasnom plnení si vyživovacej povinnosti zo strany povinného. Vzhľadom na zistené skutočnosti je nutné konštatovať dôvodnosť odvolacích námietok oprávnenej a teda, že povinný neosvedčil riadne a včasné plnenie si svojej vyživovacej povinnosti tak, ako ho z predložených dokladov o úhradách výživného vyhodnotil súd prvej inštancie, ktorý prijal záver o riadnom a včasnom plnení vyživovacej povinnosti povinného. Odvolací súd s poukazom na uvedené považuje záver súdu prvej inštancie o tom, že v danom prípade sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, za nesprávny.
24. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje tak, ako to už uviedol i v predchádzajúcom rozhodnutí, že skutočnosť, že povinný uhrádza bežné výživné po lehote jeho splatnosti vyplývajúcej z exekučného titulu, preukazuje platobnú nedisciplinovanosť povinného a zakladá dôvodnú obavu, či si povinný bude v budúcnosti aj naďalej plniť vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu a či si túto bude plniť riadne a včas. Je nutné podotknúť, že povinný mal možnosť poučiť sa aj z predchádzajúcich rozhodnutí exekučného súdu, či už kedy bol návrh povinného na zastavenie exekúcie v tejto veci zamietnutý alebo z napadnutého rozhodnutia, kedy povinný bol na platobnú nedisciplinovanosť zo strany súdu upozornený, byť dôslednejším pri uhrádzaní splátok výživného tak, aby boli pripísané na účet zákonnej zástupkyne oprávnenej včas, čo znamená 15. dňa v mesiaci. V danom prípade ide o uspokojovanie potrieb maloletého dieťaťa, pričom nárok na výživné predstavuje prednostnú pohľadávku a je v záujme maloletého dieťaťa, aby výživné bolo hradené nielen v stanovenej výške, ale aj v termíne vyplývajúcom z exekučného titulu, pričom len za súčasného splnenia oboch podmienok možno konštatovať riadne a včasné plnenie si vyživovacej povinnosti rodiča k maloletému dieťaťu.
25. Pokiaľ ide o zriadené záložné exekučné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve povinného, na ktorú skutočnosť exekučný súd prihliadol pri vyhodnocovaní dôvodnosti zastavenia exekúcie v tejto veci, ktorú skutočnosť exekučný súd považoval za neúmerne zaťažujúcu povinného, je nutné uviesť, že exekučné záložné právo je zabezpečovacím inštitútom, ktoré bolo zriadené na návrh oprávnenej na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného v čase, kedy mal povinný dlh na výživnom, za účelom, aby povinný svoj dlh splnil. Z obsahu vyjadrenia sa oprávnenej k vyjadreniu sa povinného k odvolaniu vyplýva, že povinný požiadal súdneho exekútora dňa 27.07.2020 o odblokovanie časti nehnuteľností, ku ktorým bolo záložné právo zriadené. Sama oprávnená udelila listom zo dňa 10.08.2020 súdnemu exekútorovi súhlas s ich odblokovaním pod podmienkou, že povinný uhradí dlžné výživné vo výške 200,-Eur. Z uvedeného vyplýva, že ak si povinný bude riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť, súdny exekútor so súhlasom oprávnenej vyhovie žiadosti povinného na odblokovanie nehnuteľností vo vlastníctve povinného.
26. K odvolacej námietke oprávnenej ku skutočnosti, že jej nebolo doručené rozhodnutie súdu druhej inštancie č.k. 21CoE/188/2019-231 zo dňa 26.11.2019, odvolací súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplýva, že predmetné rozhodnutie bolo dňa 11.12.2019 doručované a dňa 22.06.2020 doručené právnemu zástupcovi oprávnenej, o čom svedčí aj elektronická doručenka na č.l. 297 spisu.
27. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP, zrušil a vec mu, podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP, vrátil na ďalšie konanie.
28. Nakoľko odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie v konečnom (hlavnom) I. výroku o zastavení exekúcie, bolo postupom vyplývajúcim z § 379 písm. a) CSP, potrebné zrušiť aj II. a III. výrok o trovách a o trovách exekúcie súdneho exekútora, ktorý síce odvolaním dotknutý nebol, avšak ide o výroky závislé. V prípade zrušenia konečného rozhodnutia, ktorým je v prejednávanej veci I. výrok o zastavení exekúcie, nie je možné ponechať v platnosti výroky o trovách, ktoré sú od tohto výroku závislé a ich právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním konečného (hlavného) výroku. 29. Úlohou súdu prvej inštancie bude vysporiadať sa výhradami odvolacieho súdu obsiahnutými v odsekoch 22. až 24. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní, pri skúmaní danosti podmienok na zastavenie exekúcie podľa § 80 EP, vykoná dokazovanie zamerané na zistenie aktuálneho stavu ohľadom plnenia si vyživovacej povinnosti povinného. Takto zistené skutočnosti súd prvej inštancie následne dôsledne vyhodnotí z hľadiska, či si povinný plní vyživovaciu povinnosť riadne a včas. Na tomto základe opätovne posúdi dôvodnosť návrhu povinného na zastavenie exekúcie, vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).