Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-160-2020.pdf
PDF · 85.6 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/160/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Jany Richterovej, v spore žalobcu: P.. F. M., A.. XX.XX.XXXX, W. Q. W., W. XX, zast. JUDr. Máriou Peráčkovou, bytom v Bratislave, Hrušková 21, proti žalovanej: B. O., A.. XX.XX.XXXX, W. P., zast. JUDr. Fridrichom Tanglmayerom, bytom v Bratislave, Kresánkova 22, o zaplatenie 7.569,19 eur, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 27. septembra 2019 č.k. 27C/94/2017-79 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 4.286,19 eur v mesačných splátkach vo výške 120 euro, splatných do 15. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie so zaplatením jednej splátky má za následok zročnosť celého zostávajúceho plnenia. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanej v rozsahu 13,26%. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1/ Súd prvej inštancie (potom, čo konanie o zaplatenie sumy 3.283 eur zastavil pre späťvzatie žaloby v tejto časti) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.286,19 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súčasne žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 13,26%. 2/Vychádzal zo zistenia, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co 295/20012-504, právoplatným dňa 28.11.2013 (vyporiadanie BSM), bola žalovanej súdom uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 68.346,91 eur do 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Žalovaná tak bola povinná predmetnú sumu uhradiť do 28.01.2014. Z tvrdení žalobcu, ktoré žalovaná nepoprela bolo preukázané, že žalovaná dlžnú sumu žalobcovi zaplatila až v exekučnom konaní dňa 10.04.2015. V konaní teda nebolo sporné omeškanie žalovanej s plnením peňažného dlhu, ktoré nastalo odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti dlžnej sumy 68.346,91 eur, t.j. odo dňa 29.01.2014 a trvalo do 10.04.2015, t.j. 436 dní. 3/Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania je jedným z právnych následkov omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem vlastného plnenia (istiny) tiež stanovené percento z tej časti peňažného dlhu (záväzku), s ktorým je v omeškaní. V dôsledku omeškania dlžníka dochádza k zmene v obsahu záväzkového právneho vzťahu účastníkov spočívajúcej v tom, že vedľa povinnosti splniť hlavný záväzok je dlžník povinný splniť tiež záväzok vedľajší (akcesorický), teda vznikne dlžníkovi povinnosť zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania. Na rozdiel od obchodno-záväzkových vzťahov, kde povinnosť dlžníka zaplatiť úrok z omeškania je upravená ako zákonná povinnosť (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka), v občianskoprávnych vzťahoch ide o právo veriteľa požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri určení výšky úrokov z omeškania vychádzal súd
zo základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, ktorá ku dňu omeškania predstavovala výšku 0,25 % ročne (0,25 % + 5% = 5,25 %), čím žalobcovi vzniklo právo na úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne. Súd preto vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovanú na úradu sumy 4.286,19 eur ako vyčísleného úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 68.346,91 eur, t.j. odo dňa 29.01.2014 do 10.04.2015. 4/Súd prvej inštancie konštatoval, že nemohol prihliadnuť na obranu žalovanej, pretože táto preukázala len to, že sa síce snažila situáciu riešiť, ale podľa názoru súdu neefektívne a neskoro. Žalovanej nič nebránilo v tom, aby spôsoby, akými nakoniec dlh splatila, podnikla už omnoho skôr, čím by omeškaniu predišla. Žalovaná už počas celého sporu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva vedeného Okresným súdom Bratislava pod sp.zn. 25C12/2007 musela predpokladať, že bude potrebné sa so žalobcom nejakým spôsobom vyporiadať, a teda že prichádza do úvahy aj tá eventualita, že bude povinná žalobcu vyplatiť. Žalovaná si však túto skutočnosť nechcela uvedomiť a to ani potom ako jej bola právoplatne krajským súdom (rozsudok sp.zn. 14Co 295/2012) uložená povinnosť plnenia, keď rozhodnutie krajského súdu nerešpektovala. Podľa potvrdenia o odovzdaní a prevzatí úverovej dokumentácie požiadala o úver v Prima Banka, a.s. až dňa 26.08.2014, teda až keď bola už takmer 7 mesiacov v omeškaní a k predaju nehnuteľnosti pristúpila ešte neskôr, až keď jej bol doručený exekučný príkaz č. EX 259/2014-48 zo dňa 2.12.2014 a EX 259/2014-65 zo dňa 12.12.2014. Žalovaná síce uviedla, že listom zo dňa 06.02.2014 ponúkla žalobcovi, ako odplatu za súdom určenú povinnosť vyplatiť mu dlžnú sumu 68.346,91 Eur, 3-izbový byt, ktorého bola spoluvlastníčkou so svojou sestrou. Táto ponuka však okrem toho, že bola realizovaná už v čase omeškania žalovanej s úhradou dlžnej sumy, bola navyše pre žalobcu nevýhodná, jednak z dôvodu pracovného zaradenia žalobcu v Bratislave (čo žalobca v odpovedi na ponuku žalovanej uviedol) a jednak preto, že na predmetnom byte, ako sa žalobca neskôr dozvedel, viazli dve ťarchy - záložné právo v prospech oprávneného G. U., A.. XX.XX.XXXX, X. X, W. na pohľadávku vo výške 9.958 eur a exekučné záložné právo - Ex 5/2014 zo dňa 13.03.2014. Žalovaná napriek zákazu exekútora v upovedomení o začatí exekúcie č. Ex 259/2014 svoj spoluvlastnícky podiel k bytu previedla na tretiu osobu kúpnou zmluvou (vklad povolený 02.02.2015) bez súhlasu a vedomia exekútora, avšak výťažok z tohto predaja nepoužila na úhradu svojho záväzku voči žalobcovi. Svoj záväzok voči žalobcovi uhradila až z výťažku predaja rodinného domu v k.ú. P.. 5/Obviňovanie žalobcu zo strany žalovanej, že omeškanie vzniklo z dôvodov na strane žalobcu, a to preto, že žalobca odmietol prijať od žalovanej byt (prevod bytu žalovanej darovacou zmluvou), na ktorom viazlo záložné právo v rámci exekučného konania a tiež preto, že žalobca zaťažil rodinný dom, ktorý chcela žalovaná predať, exekúciou, v ktorej si uplatnil predmetnú pohľadávku voči žalovanej po splatnosti, čím predaj trval dlhšie, tu nie je na mieste. Nie je možné dávať za vinu žalobcovi, že namiesto peňažného plnenia nechcel prijať nepeňažné plnenie (byt, resp. podiel k bytu) a navyše zaťažený ťarchami. Rovnako ako nie je možné konanie žalobcu - domáhanie sa svojho práva (zaplatenia dlžnej sumy) cestou exekúcie vyhodnotiť ako konanie, ktoré spôsobilo omeškanie žalovanej. Súd v posudzovanom prípade nezistil žiadne zvláštne okolnosti, z ktorých by mohol byť vyvodený záver o zneužití práva zo strany žalobcu. Uplatnenie si práva na úroky z omeškania je výkonom práva, ktoré je zároveň sankciou za neplnenie si povinnosti žalovanej včas. 6/O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, konštatujúc plný úspech žalobcu vo veci, čo odôvodňovalo priznanie nároku na náhradu trov v rozsahu 100%. 7/Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým i k nesprávnemu rozhodnutiu. Namietala záver súdu prvej inštancie, že situáciu po vyporiadaní BSM riešila neefektívne a neskoro, poukázala na svoju iniciatívu a snahu plniť záväzok voči žalobcovi. Podľa nej, ak by žalobca v minulosti pristúpil na dohodu a neriešil veci prostredníctvom súdneho exekútora, žalovaná by sa nedostala do omeškania, získala by hypotekárny úver a nemusela by nehnuteľnosť predávať pod cenu. Poukázala na svoju súčasnú situáciu, keď žije v prenajatom byte s nákladmi 480 euro mesačne, jej príjem predstavuje 690 eur, pričom v byte žije so svojím 35 ročným postihnutým synom, ktorý je poberateľom plného invalidného dôchodku ako občan s ťažkým zdravotným postihnutým (dôchodok 384 euro mesačne. Vyjadrila obavu, že v prípade právoplatnosti rozsudku a prípadnej exekúcie toto bude pre ňu a jej syna likvidačné, bude nútená opustiť bývanie, syn bude musieť byť umiestnený v ústave pre postihnuté osoby a žalovaná skončí na ubytovni, nakoľko už teraz jej ostáva po úhrade všetkých nevyhnutných nákladov necelých 250 eur na živobytie pre dve spolužijúce osoby za mesiac. Žiadala preto žalobu zamietnuť, prízvukujúc najmä skutočnosť, že omeškanie žalovanej spôsobil sám žalobca a týmto konaním sa ďalej snaží žalovanej ubližovať. 8/Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na podľa neho neobjektívne tvrdenia a zvaľovanie viny na neho zo strany žalovanej. Táto v odvolaní neuviedla, že počas exekučného konania predala
trojizbový byt vo svojom spoluvlastníctve, vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 2. 2. 2015, z výťažku z predaja nevyplatila žiadne svoje záväzky voči žalobcovi, ale výťažok použila na žalobcovi neznáme účely. Ak by žalovaná mala úmysel uhradiť svoj záväzok z titulu vyporiadania BSM riadne a včas, mohla a mala toto urobiť z výťažku z predaja bytu a mohla naďalej ostať výlučnou vlastníčkou rodinného domu v Malackách. Žalobca bol presvedčený, že žalovaná si svoju situáciu, tak ako ju opisuje, zavinila sama svojou neochotou a špekulatívnym konaním, s cieľom poškodiť žalobcu. Žalobca považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny a spravodlivý a navrhol jeho potvrdenie. 9/Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z. (CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP, dospel pritom k záveru, že odvolanie žalovanej možno zohľadniť len v časti poukazujúcej na jej osobné a majetkové pomery. 10/V súdenej veci podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Vzhľadom na tvrdenia žalovanej o zlej finančnej situácii strany sporu, ktoré žalovaná preukázala k odvolaniu priloženými dôkazmi (zmluva o podnájme bytu, výška príjmu žalovanej resp. dôchodku syna žalovanej, ktorý s ňou žije v spoločnej domácnosti) ktoré nakoniec žalobca nijako podstatne nespochybňoval, dospel odvolací súd k záveru, že zaplatenie žalovanej a dôvodne súdom prvej inštancie priznanej sumy v lehote v zmysle § 232 ods. 3 CSP (súdom prvej inštancie určená lehota 30 dní od právoplatnosti rozsudku) by mohlo byť pre žalovanú likvidačné resp. mohlo by vážne ohroziť sociálny status a životné podmienky aj syna žalobcu a žalovanej. Odvolaciemu súdu potom neostalo, než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti zmeniť (§ 388 CSP) a žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.286,19 eur v mesačných splátkach vo výške 120 euro (35 splátok á 120 euro, posledná splátka vo výške 86,19 eur), splatných do 15. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie so zaplatením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého zostávajúceho plnenia (§ 232 ods. 4 CSP). 11/Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 12/Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 13/Vzhľadom na spôsob rozhodnutia veci odvolacím súdom rozhodol tento o nároku na náhradu trov tak pred prvoinštančným, ako i pred odvolacím súdom. V danom prípade žalobca pôvodne uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 7.569,19 eur, žalobu vzal bez relevantného dôvodu späť v časti týkajúcej sa sumy vo výške 3.283 eur. Ak súd konanie v časti zastavuje, pri posudzovaní úspechu zo zastavenej časti v konaní sa vychádza zo zodpovednosti za zavinenie strany sporu, ktorej procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Preto ak žalobca vezme žalobu v časti späť, v zásade platí, že zastavenie konania zavinil a je preto povinný zo zastavenej časti konania hradiť trovy konania žalovanej strane. Úspech strán konania odvolací súd vypočítal tak, že preskúmal percentuálny úspech žalobcu a žalovanej. Žalobca mal v prvoinštančnom konaní úspech v rozsahu 56,63 % (4.286,19 eur zo sumy 7.569,19 eur) a 43,37 % úspech mala žalovaná. Pomer úspechu v prvoinštančnom konaní súd zistil tak, že od percentuálneho úspechu úspešnejšej strany, žalobcu, odpočítal úspech menej úspešnej strany, žalovanej, pričom ustálil úspech žalobcu na 13,26 %, v ktorom rozsahu potom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania (obdobne ako súd prvej inštancie vo výroku napadnutého rozsudku, ktorému však nezodpovedalo odôvodnenie tejto časti, nesprávne konštatujúce plný úspech žalobcu vo veci). 14/V odvolacom konaní mala každá z procesných strán len čiastočný úspech, odvolací súd preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 2 CSP). 15/Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).