Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Er-991-2012.pdf
PDF · 90.78 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PB-3Er/991/2012
Uznesenie
Okresný súd Považská Bystrica v exekučnej veci oprávneného GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Mostová 185/2, Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpeného spoločnosťou Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti povinnému H. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, P. H., o vymoženie 3.072,96 eur s príslušenstvom, vedenej na Exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25.01.2021, č. k. 3Er/991/2012
- 18, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25.01.2021, č. k. 3Er/991/2012 - 18 (ďalej aj ako ,,napadnuté uznesenie“), súdny úradník prvým výrokom zamietol námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie a druhým výrokom zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania.
2. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdnemu úradníkovi na nové konanie a rozhodnutie, alebo alternatívne zmeniť napadnuté uznesenie tak, že súd zruší upovedomenie o zastavení starej exekúcie. Oprávnený v sťažnosti uviedol, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie neobsahuje náležitosti vyžadované § 5 ods. 2 zákona 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní (ďalej len ako zákon č. 233/2019 Z. z.), najmä neobsahuje opis skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú, a preto je nepreskúmateľné. Z upovedomenia o zastavení starej exekúcie tiež nie je zrejmé, prečo vôbec došlo k zastaveniu starej exekúcie, aké úkony exekútor vykonal, aby vymohol nárok oprávneného a odvrátil tak zastavenie starej exekúcie a prečo nárok nebol vymožený ani za 5 rokov plynutia rozhodnej doby. Podľa oprávneného tak vzniká pochybnosť o tom, či exekútor vo veci urobil všetko to, čo urobiť mohol a mal a či tento nemohol zastaveniu starej exekúcie aspoň čiastočným vymožením nároku. Ďalej v sťažnosti oprávnený poukázal na ustanovenie zákona č. 233/2019 Z. z., podľa ktorého exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, ak ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií. Oprávnený namietal porušenie povinnosti súdneho exekútora zabezpečiť/vykonať zápis predmetnej starej exekúcie v centrálnom registri exekúcií podľa § 211a a § 243d ods. 3 Exekučného poriadku a § 1 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 355/2014 Z. z. o centrálnom registri exekúcií; teda do i/ siedmich dní, odkedy sa súdny exekútor dozvedel alebo mohol dozvedieť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis, resp. ii/ do 30.6.2016. Podľa oprávneného je potrebné vedieť, kedy si súdny exekútor splnil povinnosť zápisu starej exekúcie do centrálneho registra exekúcií. V tomto musí bremeno tvrdenia a dokazovania znášať súdny exekútor, nakoľko tento sa domáha plnenia od oprávneného (vyzýva ho na zaplatenie). Nemôže byť potom podľa oprávneného správny záver o tom, že by pre nárok súdneho exekútora na paušálnu náhradu trov starej exekúcie postačovalo to, aby bola stará exekúcia v Centrálnom registri exekúcií len zapísaná. Prípadný samotný zápis
exekúcie (neskorší) do centrálneho registra exekúcií vo vzťahu k paušálnej náhrade trov starej exekúcie relevantný nie je. Konajúci súd sa teda v napadnutom uznesení s námietkou oprávneného týkajúcou sa včasného zápisu do registra exekúcií nevysporiadal takým spôsobom, že by nárok súdneho exekútora na paušálne trovy starej exekúcie mohol byť daný. Z napadnutého uznesenia podľa oprávneného nevyplýva, že by mal súd preukázaný (či už podaním súdneho exekútora, alebo inak) zápis predmetnej exekúcie v Centrálnom registri exekúcií ku dňu 07.01.2015, ku dňu 30.6.2020, ku dňu zastavenia starej exekúcie a ku dňu vydania upovedomenia o zastavení predmetnej exekúcie. Oprávnený uviedol, že primárne bolo povinnosťou súdneho exekútora urobiť tvrdenie o včasnom zapísaní predmetnej exekúcie do centrálneho registra exekúcií a toto i preukázať. Nie oprávnený sa domáha plnenia od súdneho exekútora, ale súdny exekútor sa domáha plnenia od oprávneného a to tak, že si sám pre seba vytvára vlastný exekučný titul. Jeho nárok preto musí o to viac obstáť v akomkoľvek prieskume, osobitne i v prieskume tohto súdu. Oprávnený ďalej uviedol, že konajúci súd nerozhodol o návrhu na prerušenie konania a o návrhu na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Oprávnený záverom namietal i to, že rozhodnutie konajúceho súdu je odôvodnené nedostatočne.
3. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje a) označenie oprávneného a povinného, b) spisovú značku exekútora a spisovú značku súdu, c) dátum doručenia prvotného poverenia na vykonanie starej exekúcie exekútorovi, d) zákonné ustanovenie, podľa ktorého došlo k zastaveniu starej exekúcie, slovné vyjadrenie dôvodu zastavenia starej exekúcie a stručný opis skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú, e) výšku vymoženej pohľadávky oprávneného a výšku vymožených trov oprávneného, f) výšku vymožených trov exekútora v členení na odmenu exekútora, náhradu hotových výdavkov, náhradu za stratu času a daň z pridanej hodnoty, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty; ustanovenia o konečnom vyúčtovaní sa nepoužijú, g) výzvu na úhradu paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknutých v súvislosti so zastavením starej exekúcie podľa tohto zákona (ďalej len „paušálne trovy“), ak exekútor paušálne trovy uplatňuje, h) poučenie oprávneného o možnosti a o lehote na podanie námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie a poučenie o vykonateľnosti podľa § 6 ods. 3.
4. Podľa § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019, exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, ak ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií.
5. Podľa § 239 ods. 1 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
6. Podľa § 240 CSP, sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.
7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
9. Prípustnosť sťažnosti je viazaná na formu rozhodnutia (uznesenie), na to, ktorý súd ho vydal (súd prvej inštancie) a kto ho vydal (súdny úradník) a musí ísť o uznesenie súdneho úradníka, ktoré sa doručuje. Sťažnosť je prípustná predovšetkým proti procesným uzneseniam, ktoré vydá súdny úradník z poverenia sudcu alebo na základe zákonného zmocnenia. Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané a sťažnostná lehota je normatívne zakotvená na 15 dní. Sťažnosť sa podáva na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal. Týmto súdom je súd prvej inštancie.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesenie, ktoré bolo napadnuté sťažnosťou, bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. V preskúmavanej veci sa jedná o uznesenie, ktorým súdny úradník rozhodol o námietkach proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie. Toto rozhodnutie je súdny úradník oprávnený vydať na základe zákona č. 233/2019 Z. z (§ 10 ods. 2). Sťažnosť bola podaná včas. Sťažnosť bola podaná osobou oprávnenou.
11. Oprávnený konkrétne v sťažnosti namietal splnenie zákonných náležitostí upovedomenia o zastavení starej exekúcie, včasnosť resp. nepreukázanie včasnosti zápisu starej exekúcie do centrálneho registra exekúcii, absenciu rozhodnutia o návrhu na podanie návrhu na Ústavný súd SR a nedostatočnosť odôvodnenia uznesenia súdneho úradníka.
12. Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie neobsahuje zákonom stanovené náležitosti, súd uvádza, že súdni exekútorovi sú povinní len stručne opísať skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú. Preskúmaním upovedomenia o zastavení starej exekúcie súd zistil, že toto upovedomenie tento stručný opis zastavujúcej skutočnosti obsahuje. Súdny exekútor uviedol, pre ktorý dôvod došlo k zákonnému zastaveniu tejto starej exekúcie, t. j. uplynutie rozhodnej doby. Táto skutočnosť zároveň vyplývala z ďalšej zákonnej náležitosti upovedomenia o zastavení starej exekúcie - dátumu doručenia prvotného poverenia na vykonanie starej exekúcie exekútorovi. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie tak obsahuje jasné a výstižné uvedenie dôvodu, pre ktorý došlo k zákonnému zastaveniu starej exekúcie.
13. Pre úplnosť súd uvádza, že formát, resp. obsah upovedomenia o zastavení starej exekúcie je v zmysle zákona č. 233/2019 Z. z. (§ 5 ods. 1 - pozn. súdu) vytvorený Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v spolupráci so Slovenskou komorou exekútorov, pričom komora tento vzor zverejnila na svojom webovom sídle. Súdny exekútori tak upovedomenia o zastavení starej exekúcie vydávajú v predpísanej forme a táto forma bola dodržaná aj v danom prípade.
14. Vo vzťahu k tvrdeniam oprávneného, že nie je zrejmé, aké úkony exekútor vykonal, aby vymohol nárok oprávneného a odvrátil tak zastavenie starej exekúcie a prečo nárok nebol vymožený ani za 5 rokov plynutia rozhodnej doby, súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o námietkach proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie (v režime zákona č. 233/2019 Z. z.) súd skúma iba to, či bolo predmetné upovedomenie vydané v súlade s jednotlivými ustanoveniami citovaného zákona, a teda či uplynula rozhodná doba na zastavenie starej exekúcie alebo nastal iný dôvod, s ktorým zákon spája zastavenie exekúcie, či nie sú v exekučnej veci dané absolútne alebo relatívne výnimky zo zastavovania starých exekúcii, či upovedomenie obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti a podobne. Súd sa však v námietkovom konaní nezaoberá otázkou prípadnej účelnosti a efektivity vykonávania exekúcie zo strany súdneho exekútora. Z uvedeného vyplýva, že súdu v tomto štádiu konania neprináleží hodnotiť priebeh výkonu exekúcie zo strany súdneho exekútora, a teda, či exekútor vykonal všetky úkony k vymoženiu pohľadávky tak, aby nedošlo k zastaveniu exekúcie.
15. Čo sa týka včasnosti zápisu exekúcie do centrálneho registra exekúcii súd uvádza nasledovné: Ustanovenie § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z. uvádza ako dôvod nepriznania paušálnych trov exekúcie súdnemu exekútorovi nezapísanie starej exekúcie do Centrálneho registra exekúcii. Súdny úradník pred vydaním napadnutého uznesenia preveril zápis exekúcie v Centrálnom registri exekúcii nahliadnutím do tohto registra. Z centrálneho registra exekúcii súdny úradník zistil, že predmetná exekúcia bola v centrálnom registri exekúcii riadne evidovaná, keď bola označená názvom súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, spisovou značkou, označením súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie, spisovou značkou exekútorského spisu, dňom, mesiacom a rokom udelenia poverenia a špecifikáciou vymáhaného nároku. S prihliadnutím na uvedené je tak zrejmé, že v danom prípade nejde o starú exekúciu, ktorá by nebola evidovaná v centrálnom registri exekúcii. Nejde tak o výnimku, podľa ktorej by súdny exekútor nemal nárok na náhradu trov exekúcie. Skutočnosť, či exekúcia bola v centrálnom registri evidovaná včas, nemá vplyv na nárok súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie. Uvedené je dané tým, že výnimku, podľa ktorej súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie v prípade nezapísania exekúcie do centrálneho registra, je potrebné vykladať reštriktívne a nemožno ju rozširovať aj na prípady, kedy exekúcia síce bola zapísaná ale neskôr, ako to vtedy stanovovalo prechodné ustanovenie Exekučného poriadku. Opačným výkladom by došlo k neprimerane rozširujúcemu výkladu právnej normy a to až v takom rozsahu, že by šiel proti gramatickému zneniu právnej normy. Súd považuje na tomto mieste za potrebné podotknúť, že oprávnený uplatňuje rozširujúci výklad výnimky aj s poukazom na poznámku pod čiarou v zákonnom texte a znením dôvodovej správy k zákonu o ukončení niektorých exekučných konaní. Podľa legislatívno-technických pokynov, poznámky pod čiarou majú iba informatívny charakter. Poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu. V poznámke pod čiarou nemožno normatívnym spôsobom určiť práva a povinnosti nad rámec právnej úpravy, ktorej sa poznámka pod čiarou týka. Ak by aj teda poznámka pod čiarou odkazovala na povinnosť súdneho exekútora evidovať exekúciu včas, pokiaľ tento predpoklad (včasné evidovanie exekúcie v centrálnom registri) nie je priamo zakotvený v znení rozhodného zákonného ustanovenia, súd naň nemôže prihliadať. Rovnako dôvodová správa nie je normatívne záväzná. Hoci poskytuje určitý náhľad do myslenia zákonodarcu v čase prijatia právneho predpisu, nie je možné prihliadať na jej znenie, ak je toto v rozpore so zákonným textom.
Povinnosť včasnej evidencie exekúcie v centrálnom registri exekúcii pre nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie v zákone č. 233/2019 Z. z. nie je zakotvená. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu, tak ako to tvrdí oprávnený, podmieniť nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie včasnou evidenciou exekúcie v centrálnom registri exekúcii, uviedol by to zákonodarca náležitým spôsobom. Možno tak ustáliť, že podľa súčasného znenia § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z. má súdny exekútor nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie aj v prípadoch, ak exekúcia bola evidované, hoci aj nebola evidovaná riadne a včas. Ak oprávnený spochybňuje včasnosť zápisu starej exekúcie do centrálneho registra exekúcii, o ktorej zápise má súd z vlastnej iniciatívy nepochybný dôkaz v podobe Indikatívnej informácie z centrálneho registra exekúcii, bolo povinnosťou oprávneného produkovať také listinné dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia dôveryhodne podložili. Iba samotné tvrdenie o tom, že stará exekúcia nebola do centrálneho registra exekúcii zapísaná včas, nie je dostatočným prostriedkom procesnej obrany oprávneného, aby zvrátilo dôkaznú aktivitu súdneho exekútora o uskutočnení zápisu starej exekúcie do centrálneho registra exekúcii. Oprávnený sám nevie, kedy bola predmetné exekúcia v centrálnom registri evidovaná. Svojim konaním oprávnený hľadá možnosť ako sa vyhnúť povinnosti nahradiť paušálne trovy exekúcie, pričom túto možnosť oprávnený vzhliadol práve v oblasti, kde samotný exekútor trpí dôkaznou núdzou. Táto je daná skutočnosťou, že žiaden predpis nestanovoval súdnemu exekútorovi (a ani inému subjektu) povinnosť sledovať a zaznamenávať konkrétny okamih zaevidovania exekúcie v centrálnom registri exekúcii. Súdny exekútor, ktorý si (s najväčšou pravdepodobnosťou) splnil svoju povinnosť včasnej evidencie, túto skutočnosť nemá v súčasnosti ako preukázať. Využitie tejto dôkaznej núdze oprávneným pomocou strohého tvrdenia o neskorom zápise exekúcie v centrálnom registri exekúcii nie je možné považovať za dostatočné. Na rámec vyššie uvedeného súd dodáva, že Slovenská komora exekútorov, ktorá vedie centrálny register exekúcii, na dopyt súdu ohľadne záznamov o dátume evidencie jednotlivých skutočnosti do centrálneho registra exekúcii uviedla, že nemá vedomosť o dátume jednotlivých zápisov. Táto povinnosť jej zo zákona nevyplýva (a ani v minulosti nevyplývala).
16. Vo vzťahu k vytýkanej námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 22.10.2015, sp. zn. II. ÚS 675/2014 uviedol, že: „Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.“ Po preskúmaní súdneho spisu je súd toho názoru, že súdny úradník sa s uvádzanými námietkami oprávneného vysporiadal dostatočne, kedy v napádanom uznesení reagoval na relevantné skutočnosti týkajúce sa zákona č. 233/2019 Z. z., zohľadniac pritom skutkové a právne osobitosti konkrétneho prípadu. Vzhľadom k tej skutočnosti, že v námietkach oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie možno napádať iba nezákonnosť postupu súdneho exekútora v zmysle jednotlivých ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z., s ktorými sa súdny úradník riadne zaoberal a svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil, v tejto časti sa súdu javí uznesenie ako dostatočne zdôvodnené. Naviac je súd názoru, že otázka dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutí nie je nijako explicitne a záväzne určená, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj odlišná dĺžka a podrobnosť súdnych rozhodnutí naprieč súdmi v republike. Ak teda súdny úradník dokázal do stručného odôvodnenia zhrnúť podstatu a zmysel rozhodnutia, súdu sa takýto postup nejaví nesprávny, či upierajúci právo na spravodlivý proces.
17. K absencii rozhodnutia o návrhu na podanie návrhu na Ústavný súd SR súd uvádza, že oprávnený spolu s námietkami proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie podal aj návrh na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR. Zároveň oprávnený podal podnet, aby súd podal návrh na začatie konania o súlade ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. s článkom 1, 12, 20, 46 Ústavy SR a článkom 63 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Súdny úradník v napadnutom uznesení dospel k záveru, že zákon č. 233/2019 Z. z. nie je rozporný s Ústavou SR a inými právnymi predpismi vyššej právnej sily. Vzhľadom na uvedené, súd neinicioval konanie začatie konania o súlade ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. s predpismi vyššej právnej sily. O tomto podnete oprávneného nebolo potrebné rozhodnúť samostatným uznesením (výrokom uznesenia), nakoľko strana/účastník konania sa nemôže domáhať toho, aby súd takéto konanie inicioval. Iniciovanie takéhoto návrhu je na uvážení súdu, pričom v prípade, ak začatie takéhoto konania súd neiniciuje, nevydá o tom súdne rozhodnutie. S dôvodmi, prečo tak
súd rozhodol je však potrebné vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom uznesení sa s týmto súdny úradník vysporiadal a súd toto považoval za správne a dostatočné.
18. Súd si na tomto mieste dovoľuje nad rámec vyššie uvedeného uviesť, že súdny systém Slovenskej republiky sa delí na všeobecné súdnictvo a ústavné súdnictvo. V rámci tohto je teda zrejmé, že Okresnému súdu Považská Bystrica ako všeobecnému súdu neprináleží posudzovať súladnosť zákona s Ústavou SR a inými predpismi vyššej právnej sily. Preto sa súd nemohol ani vysporadúvať s jednotlivými tvrdeniami oprávneného, ktorými túto nesúladnosť namietal. Súd preto len v stručnosti udáva, že nevidí nesúlad zákona č.233/2019 Z. z. s Ústavou SR, keď tento nie je rozporný so základnými princípmi právneho štátu, nemá vlastnosti pravej retroaktivity (upravuje vzťahy len do budúcnosti), nedochádza k porušeniu majetkových práv oprávneného (pohľadávka nezaniká) a nie je porušená zásada zákonného sudcu (ktorý vec prejadnáva len do zákonného skončenia veci).
19. Na základe uvedených skutočností, ako aj s prihliadnutím na citované zákonné ustanovenia, mal súd za to, že súdny úradník rozhodol o zamietnutí námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zákonne správne a spravodlivo, pričom súd sťažnosť oprávneného voči napadnutému uzneseniu ako nedôvodnú podľa § 250 ods. 1 CSP zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.