Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8Ek-1442-2019.pdf
PDF · 113.39 KB
Case nature
Subarea
8Ek/1442/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: L. J., nar.: XX. XX. XXXX, trvale bytom: E. XXXX/XX, XXX XX E. E., zast.: SMOLÁK HLAVATÁ advokátska kancelária s. r. o., Laurinská 3, 811 01 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 47254432, proti povinnému: P. Z., nar.: XX. XX. XXXX, trvale bytom: C. XXXX/XX, XXX XX E. E., o vymoženie 2 106,33 eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Michala Birková, so sídlom exekútorského úradu Lazovná 20, 974 01 Banská Bystrica, pod sp. zn. 404EX 485/19, o námietkach oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 8Ek/1442/2019 zo dňa 21. júla 2020, takto
rozhodol:
Sťažnosť oprávneného zamieta.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 8Ek/1442/2019 zo dňa 21. júla 2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora v celom rozsahu zamietol.
2. Súd vychádzal zo zistení, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 05. 09. 2019 domáhal od povinného vymoženia 2 106,33 eur s prísl., na základe platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Up/817/2019 zo dňa 31. 07. 2019, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22. 08. 2019. Poverením zo dňa 11. 09. 2019 súd poveril vykonaním exekúcie súdnu exekútorku JUDr. Michalu Birkovú, so sídlom exekútorského úradu Lazovná 20, 974 01 Banská Bystrica (ďalej len „súdny exekútor“), ktorý ju vedie pod spisovou značkou 404EX 485/19. Súdny exekútor vydal dňa 09. 03. 2019 upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na úhradu trov exekútora, ktorým zastavil exekúciu podľa § 61n ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že dňa 18. 02. 2020 pod sp. zn.: 4OdK/90/2020 bol Okresným súdom Banská Bystrica vyhlásený na majetok povinného konkurz. Proti upovedomeniu o zastavení exekúcie podal oprávnený v zákonnej 15-dňovej lehote námietky, ktorých podanie odôvodnil tým, že v zmysle § 166c ods. 1 písm. d) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“) je vymáhaná pohľadávka oprávneného vrátane jej príslušenstva oddlžením povinného nedotknutá, pretože ide o pohľadávku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním povinného. Žiadal, aby súd zrušil upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na úhradu trov exekútora zo dňa 09.03.2020 a aby následne súdny exekútor v exekúcii pokračoval. Súd nahliadnutím do súdneho spisu Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 15Up/817/2019 zistil, že pohľadávka vymáhaná v tomto exekučnom konaní a teda aj nárok priznaný exekučným titulom, vydaným v upomínacom konaní, vznikla z titulu náhrady škody, ktorú povinný spôsobil oprávnenému, a to tak, že „Dňa 04.07.2018 v čase 02:38 žalovaný zvonil z vonkajších priestorov obytného domu na ulici Kalinčiakova v Banskej Bystrici s popisným číslom 17 na zvonček do bytu žalobcu, pričom následne začal hádzať skaly do bytu žalobcu nachádzajúceho sa na druhom poschodí a týmito rozbil stredné okno na ľavej a na pravej strane z
prednej časti bytového domu v dvoch izbách a stredné okno zo zadnej strany bytového domu, tiež poškodil žalúziu a plastový rám okna a následne vo svojom konaní pokračoval, kedy žalovaný taktiež poškodil osobné motorové vozidlo zn. Škoda Fabia, EČV: BB 754 GB patriace žalobcovi tak, že rozbil zadné sklo na piatych dverách, poškodil prednú kapotu tým, že na nej spôsobil škrabance v tvare štvorca a spôsobil preliačinu kopnutím do pravých predných dverí. Predmetným konaním žalovaného bola žalobcovi spôsobená škoda na plastových oknách vo výške 275,49 € a na motorovom vozidle žalobcu 1.830,84 €. V zmysle skutočnosti, že žalovaný predmetným konaním spôsoboval žalobcovi škodu, kontaktoval žalobca Policajný zbor Slovenskej republiky, ktorý viedol voči žalovanému trestné stíhanie. Poverený príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky na základe výpovede žalobcu, a taktiež aj tretích osôb - svedkov, zadokumentoval skutkový stav konania žalovaného, z ktorého jednoznačne vyplýva, že škodu na majetku žalobcu spôsobil žalovaný “. V konaní pred upomínacím súdom vystupoval v procesnej pozícii žalobcu oprávnený a v procesnej pozícii žalovaného povinný. Žalobca (oprávnený) ako prílohu k návrhu na vydanie platobného rozkazu predložil aj uznesenie Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č.k. 3Pv 236/18/6601-59 zo dňa 13. 11. 2018. V predmetnom uznesení prokurátor Okresnej prokuratúry Banská Bystrica vo veci obvineného P. Z., nar. XX. XX. XXXX vo P., trvalým bydliskom ul. C. č. XX, E. E. (t.j. povinného), trestne stíhaného pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa ustanovenia § 245 ods. 1 Trestného zákona, prečin nebezpečného vyhrážania podľa ustanovenia § 360 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa ustanovenia § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, ktorý sa v bode 1/ v podstatných znakoch zhoduje z popísaním protiprávnym (škodovým) konaním povinného pred upomínacím súdom, podľa ustanovenia § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku rozhodol o zastavení trestného stíhania voči povinnému, pretože obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. Súd na podklade uznesenia okresného prokurátora dospel k záveru, že škodové konanie povinného preukázateľne nenapĺňa znaky úmyselného konania. Pohľadávku vymáhanú v tomto exekučnom konaní preto súd posúdil ako pohľadávku zo zodpovednosti za škodu, ktorá nebola spôsobená úmyselným konaním a teda sa nejedná o pohľadávku podľa § 166c ods. 1 písm. d) ZoKR oddlžením povinného nedotknutú. Keďže pohľadávka oprávneného uplatnená v tomto exekučnom konaní voči povinnému vznikla skôr ako bol na povinného vyhlásený konkurz a nepatrí medzi pohľadávky uvedené v ustanoveniach § 166b a 166c ZoKR, môže byť uspokojená iba v konkurze. Potom s poukazom na ustanovenie § 167f ods. 2 ZoKR, v zmysle ktorého na majetok podliehajúci konkurzu, nemožno počas konkurzu ani začať a ani viesť exekučné konanie, súdny exekútor správne vydal upovedomenie o zastavení exekúcie v zmysle § 61n ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
3. Proti konštatovanému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený dňa 05. 08. 2020 v zákonom stanovenej lehote sťažnosť (napadnuté uznesenie bolo oprávnenému doručené dňa 21. 07. 2020). Nesúhlasil so závermi súdu v napadnutom uznesení, že povinný nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. Predmetné závery prijaté súdom nekorešpondujú so znaleckými závermi uvádzanými aj v samotnom uznesení Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č.k. 3Pv 236/18/6601-59 zo dňa 13.11.2018. Ako vyplýva z predmetného uznesenia, znalec konštatoval, že v dôsledku duševnej poruchy obvineného bola v čase skutku u obvineného (povinného) v podstatnej miere narušená schopnosť rozpoznať protiprávnosť a nebezpečnosť jeho konania a zároveň bola v podstatnej miere narušená aj schopnosť ovládať jeho konanie a tiež jeho rozpoznávacie schopnosti. Zo záverov znalca jednoznačne vyplýva, že tieto schopnosti boli u povinného síce znížené, a to v podstatnej miere, ale neboli zaniknuté. Stav zmenšenej príčetnosti nie je dôvodom na nemožnosť spôsobenia škody úmyselným konaním, na základe čoho má oprávnený za to, že jeho pohľadávka napĺňa znaky pohľadávky v zmysle ust. § 166c ods. 1 písm. d) ZoKR, a teda je pohľadávkou oddlžením nedotknutou.
4. Povinný sa na výzvu súdu k sťažnosti oprávneného nevyjadril.
5. Podľa § 61n ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak z osobitného predpisu vyplýva, že tu je dôvod na zastavenie exekúcie.
6. Podľa § 61n ods. 3 Exekučného poriadku, ak je dôvod na zastavenie exekúcie v celosti, v upovedomení o zastavení exekúcie podľa odseku 1 exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie náhrady výdavkov (§ 198 ods. 2). Upovedomenie o zastavení exekúcie spolu s výzvou na zaplatenie náhrady výdavkov doručí exekútor účastníkom konania
7. Podľa § 61n ods. 4 Exekučného poriadku, ak ide o dôvod zastavenia exekúcie podľa odseku 1 písm. c) až e) a g), môže účastník konania do 15 dní od doručenia upovedomenia o zastavení exekúcie podať u exekútora námietky proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora. Námietky spolu s napadnutým upovedomením o zastavení exekúcie a výzvou na úhradu trov exekútora predloží exekútor bezodkladne súdu na rozhodnutie. Nedôvodné námietky súd uznesením zamietne. Ak súd námietkam vyhovie, uznesením upovedomenie o zastavení exekúcie zruší alebo výzvu na úhradu trov exekútora vráti exekútorovi na prepracovanie. Ak námietky neboli podané alebo nie sú prípustné, doručí exekútor upovedomenie o zastavení exekúcie súdu.
8. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
9. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
10. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
11. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
12. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
13. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň preto odkazuje. Sťažnostný súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej vyšším súdnym úradníkom. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Práve pre správnosť dôvodov pre prijatie preskúmavaného rozhodnutia uvedených v napadnutom uznesení by z titulu aplikácie ust. § 250 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo potrebné odôvodňovať uznesenie sťažnostného súdu. Súd ale považuje za potrebné nad rámec ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku doplniť odôvodnenie tohto uznesenia o výklad smerujúci k zdôrazneniu správnosti jeho záverov.
14. Podľa § 167f ods. 1, ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“), na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať ani viesť exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie konanie. Ak bol vyhlásený konkurz, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú. Výťažok exekúcie, ktorý ešte nebol vydaný oprávnenému, exekútor po odpočítaní odmeny a svojich trov, vydá oprávnenému.
15. Podľa § 166c ods. 1 ZoKR, oddlžením sú nedotknuté tieto pohľadávky a) pohľadávka veriteľa - fyzickej osoby, ktorú nenadobudol postúpením, prevodom alebo prechodom s výnimkou dedenia, ak takáto pohľadávka nebola prihlásená v konkurze z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz; ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým nie je dotknuté,
b) pohľadávka z právnej pomoci poskytnutej dlžníkovi Centrom právnej pomoci v súvislosti s konaním o oddlžení, c) zabezpečená pohľadávka v rozsahu, v ktorom je krytá hodnotou predmetu zabezpečovacieho práva; ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým nie je dotknuté, d) pohľadávka zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví alebo spôsobenú úmyselným konaním vrátane príslušenstva takejto pohľadávky, e) pohľadávka dieťaťa na výživné vrátane príslušenstva takejto pohľadávky, f) pracovnoprávne nároky voči dlžníkovi, g) peňažný trest podľa Trestného zákona, h) nepeňažná pohľadávka.
16. Sťažnostný súd vo všeobecnosti konštatuje, že na účely oddlžovacieho konkurzu a splátkového kalendára je potrebné rozlišovať tri základné skupiny pohľadávok. Jednu skupinu tvoria pohľadávky, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Ide o pohľadávky, ktoré zákon určuje druhovo a časovo v taxatívnom výpočte v § 166b ZoKR. Tieto pohľadávky sa v konkurze neprihlasujú, nie je ich možné zahrnúť do rozvrhu ani do splátkového kalendára. Uvedené pohľadávky sú ex lege nevymáhateľné. Ďalšiu skupinu tvoria tzv. nedotknuté („privilegované“) pohľadávky, ktoré zákon vymedzuje druhovo v taxatívnom výpočte v § 166c ZoKR, nie sú dotknuté oddlžením, pretože oddlženiu nepodliehajú. Veritelia týchto pohľadávok si ich môžu vymáhať v základnom súdnom konaní, v exekučnom konaní alebo inými dovolenými spôsobmi. Ďalšiu skupinu tvoria pohľadávky podliehajúce oddlženiu podľa § 166a ZoKR. Tieto pohľadávky sa v konkurze prihlasujú a čiastočne sa uspokojujú (alebo sa neuspokojujú vôbec) v závislosti od rozsahu majetku dlžníka. V rozsahu, v akom nie sú uspokojené, sa stanú natrvalo ex lege nevymáhateľné. V zmysle § 167f ods. 2 ZoKR vyhlásenie oddlžovacieho konkurzu je dôvodom pre zastavenie exekúcie v tých exekučných konaniach, v ktorých sa vymáha pohľadávka, ktorá sa môže uspokojiť len v konkurze (§ 166a) alebo sa v dôsledku vyhlásenia oddlžovacieho konkurzu stáva nevymáhateľnou (§ 166b). Právna úprava neprikazuje súdu zastaviť exekučné konania, ale formuluje dôvod pre zastavenie konania, keď stanovuje, že vyhlásenie oddlžovacieho konkurzu je dôvodom zastavenia exekúcie v tých exekučných konaniach, v ktorých sa vymáha pohľadávka, ktorá sa môže uspokojiť len v konkurze alebo sa v dôsledku vyhlásenia oddlžovacieho konkurzu stáva nevymáhateľnou (§ 167f ods. 2 ZoKR).
17. Zákonodarca v ust. § 166c ZoKR vymedzil kategóriu nárokov, ktoré by napriek oddlženiu dlžníka mali byť ich veriteľovi zachované. Je tak možné konštatovať, že oddlženiu (účinku nevymáhateľnosti) podliehajú v zásade všetky pohľadávky veriteľov, ktoré si prihlásili do konania, alebo ktoré si do konania prihlásiť mohli s výnimkami, ktoré sú vyvážené pomerovaním s inými záujmami, ktoré majú podľa zákonodarcu prednosť alebo väčšiu dôležitosť pred účelom oddlžovacieho konkurzu, ktorým je riešenie úpadku dlžníka. Ide o pohľadávky, ktorých sa oddlženie netýka a sú zachované v celom rozsahu, pričom je právne irelevantné, či si veriteľ v konkurze takúto pohľadávku prihlási, zákon zachováva ich vymáhateľnosť v celom rozsahu počas oddlžovacieho konania a aj po jeho skončení. Úlohou sťažnostného súdu bolo s poukazom na uplatnené dôvody sťažnosti oprávneného ako aj dôvody jeho námietok proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zodpovedať otázku, či pohľadávka oprávneného vymáhaná voči povinnému v tomto exekučnom konaní je pohľadávkou oddlžením povinného nedotknutou v zmysle ust. § 166c ods. 1 ZoKR, pri ktorej nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie z dôvodu vyhlásenia oddlžovacieho konkurzu na majetok povinného podľa § 61n ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 167f ods. 1, ods. 2 ZoKR. Do katalógu oddlžením nedotknutých pohľadávok zákonodarca v ust. § 166c ods. 1 písm. d) ZoRK zahrnul aj pohľadávku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním vrátane príslušenstva takejto pohľadávky. Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je evidentne to, aby sa nikto prostredníctvom inštitútu oddlženia nemohol vyhnúť svojej povinnosti nahradiť škodu, ktorá bola spôsobená jeho úmyselným konaním.
18. V danom prípade niet pochýb o tom, že sa v prípade pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní jedná o pohľadávku zo zodpovednosti za škodu. Názor oprávneného sa oproti názoru súdu v napadnutom uznesení líši v tom, či táto pohľadávka zo zodpovednosti za škodu vzišla z úmyselného konania povinného. Preto sa sťažnostný súd vo väzbe k dôvodom sťažnosti oprávneného zaoberal tým, či je správny záver súdu vyjadrenom v preskúmavanom rozhodnutí že vymáhaná pohľadávka nemá charakter pohľadávky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním povinného.
19. Súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že pre konanie povinného vedúce k vzniku škody na strane oprávneného, ktorej náhradu si oprávnený žalobou voči povinnému uplatnil v konaní vedeným pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 15Up/817/2019, ktorého výsledkom je exekučný titul zaväzujúci povinného na zaplatenie 2 106,33 eur s prísl. oprávnenému, bolo (na podklade totožného protiprávneho konania povinného) vedené voči povinnému aj trestné stíhanie, ktoré však bolo uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č.k. 3Pv 236/18/6601-59 zo dňa 13. 11. 2018 podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zastavené, pretože povinný (obvinený) nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. Na podklade výsledkov trestného stíhania povinného súd v preskúmavanom rozhodnutí dospel k záveru, že škodové konanie povinného preukázateľne nenapĺňa znaky úmyselného konania.
20. Oproti tomu oprávnený v podanej sťažnosti zaujal názor, že závery prijaté súdom nekorešpondujú so znaleckými závermi uvádzanými v uznesení Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č.k. 3Pv 236/18/6601-59 zo dňa 13.11.2018. Ako vyplýva z predmetného uznesenia, znalec konštatoval, že v dôsledku duševnej poruchy povinného bola v čase skutku u povinného (obvineného) v podstatnej miere narušená schopnosť rozpoznať protiprávnosť a nebezpečnosť jeho konania a zároveň bola v podstatnej miere narušená aj jeho schopnosť ovládať svoje konanie a tiež jeho rozpoznávacie schopnosti. Na základe predmetného znaleckého posudku podľa oprávneného u povinného neboli vymiznuté rozpoznávacie a ovládacie schopnosti, čo nevylučuje jeho úmyselné zavinenie na vzniku škody.
21. Aj sťažnostný súd vychádzal zo skutočnosti, že povinný bol stíhaný za udalosť (skutok), ktorý sa stal dňa 04. 07. 2018, ktorý bol nielen podkladom pre podanie žaloby oprávneného voči povinnému o náhradu škody spôsobenej v dôsledku spáchania tohto skutku, ale pre tento skutok bolo vedené voči povinnému aj trestné stíhanie. Je nepochybné, že spáchanie úmyselného trestného činu nezriedka vedie k vzniku škody spôsobnej týmto protiprávnym konaním. Pokiaľ je páchateľ skutku právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, ktorým bola spôsobná škoda, v takomto prípade je otázka, či sa jedná o škodu spôsobenú úmyselným konaním, jednoznačne vyriešená. V tomto prípade však bolo trestné stíhanie voči povinnému zastavené, pretože podľa právneho záveru orgánov činných v trestnom konaní bol v čase spáchania tohto skutku povinný nepríčetný. Okolnosť, že trestné stíhanie povinného bolo zastavené, pretože v čase spáchania tohto skutku nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť, resp. ovládať svoje konanie, sa aj podľa názoru sťažnostného súdu musí preniesť do záverov exekučného súdu o tom, či škodové konanie povinného možno hodnotiť ako úmyselné.
22. Výluka z účinkov vyhlásenia oddlžovacieho konkurzu na majetok povinného sa vo vzťahu k pohľadávkam zo zodpovednosti za škodu viaže k subjektívnej stránke konania dlžníka, konkrétne k jeho zavineniu.
23. Zavinenie je možné charakterizovať ako psychický vzťah konajúceho k svojmu konaniu, ktoré je protiprávne, a ku škode ako následku takéhoto konania. Je založené na zložke intelektuálnej a na zložke vôľovej, ktorá zahŕňa predovšetkým chcenie alebo uzrozumenie konať určitým spôsobom. Tieto zložky sú potom prejavené v samotnom rozhodnutí konať určitým spôsobom. Zavinenie môže mať buď formu úmyslu alebo nedbanlivosti (vymedzenie zakotvené v §15, § 16 Trestného zákona je použiteľné na celý právny poriadok).
24. Zavinenie vo forme úmyslu je dané vtedy, pokiaľ konajúci vedel, že škodu môže spôsobiť a chcel škodu spôsobiť (úmysel priamy), alebo vtedy, ak konajúci vedel, že škodu môže spôsobiť a pre prípad, že ju spôsobí, je s tým uzrozumený (nepriamy úmysel).
25. V zmysle § 23 Trestného zákona v znení neskorších predpisov, za nepríčetnú sa považuje osoba, ktorá pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemohla rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie. O stav nepríčetnosti teda ide pri naplnení každej z alternatív uvedených v § 23 Trestného zákona, ak jej existenciu zapríčinila duševná porucha. Pri konaní osoby, ktorá je nepríčetná z dôvodu neschopnosti rozpoznať protiprávnosť svojho konania, absentuje tiež vedomostná zložka zavinenia, pretože takáto osoba ani nevie, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Táto osoba nie je preto spôsobilá zodpovedať nielen za úmyselné zavinenie, ale ani za zavinenie z nedbanlivosti. Je to z toho dôvodu, že ak človek nie je schopný správne posúdiť následok svojho konania, potom u neho nemožno hovoriť ani o tom, že by vôbec mal možnosť
sa rozhodnúť so znalosťou veci (vytvoriť vôľu s určitým obsahom závislým od znalosti veci), čo takéhoto človeka výrazne znevýhodňuje pri možnosti rozhodnúť sa tak, aby dôsledky jeho rozhodnutia (vytvorenej vôle) boli v súlade s právnymi normami a morálnymi normami, ktoré sa odzrkadľujú v právnych normách. Pokiaľ je nepríčetnosť človeka založená na neschopnosti ovládať svoje konanie, nemožno hovoriť o slobode vôle, ktorá je predpokladom existencie zavinenia. Trestný zákon absenciu rozumovej a vôľovej zložky, ak je faktickým dôsledkom nepríčetnosti, nepodraďuje pod prípady absencie zavinenia ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty trestného činu. V prípade nepríčetnosti však Trestný zákon hovorí o „čine inak trestnom“ (§ 23 Trestného zákona). Z definície trestného činu v zmysle § 8 Trestného zákona však možno vyvodiť, že vo všeobecnosti absencia zavinenia ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty trestného činu má za následok absenciu trestnosti činu (skutok nie je trestným činom). Z uvedeného výkladu je preto možné vyvodiť, že podkladom pre vyriešenie otázky existencie subjektívnej stránky trestného činu je vyriešenie otázky (ne)príčetnosti jeho páchateľa v čase jeho spáchania.
26. Pokiaľ potom zo strany orgánov činných v trestnom konaní bolo trestné stíhanie pre skutok, ktorý viedol k vzniku škody, resp. pohľadávky oprávneného zo zodpovednosti za škodu, zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, je tak v zmysle právnej teórie možné vyvodiť, že protiprávne konanie povinného, pre ktoré bolo toto trestné stíhanie vedené a ktoré viedlo aj k škodovému následku, nemôže mať znaky úmyselného konania, keďže skúmanie formy zavinenia u nepríčetnej osoby je v podstate vylúčené.
27. V zmysle § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
28. Podľa 194 ods. 1, ods. 2 CSP, otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193 CSP, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.
29. Výkladom citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že v zmysel § 193 CSP je viazaný len rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ho spáchal. O týchto otázkach si nemôže urobiť prejudiciálny záver. V § 194 CSP je však upravené penzum otázok, na ktoré sa nevzťahuje absolútna prekážka nedostatku právomoci súdu v § 193 CSP, ale iba relatívna. Tieto otázky síce nepatria do právomoci súdu, ale do právomoci iného orgánu, no súd je oprávnený si o nich urobiť vlastný prejudiciálny záver bez toho, aby o nich rozhodoval. V prípade vyriešenej prejudicálnej otázky pôjde o situácie, kedy už o danej prejudiciálnej otázke existuje právoplatné rozhodnutie kompetentného orgánu tak, ako je tomu aj v posudzovanom prípade, kedy otázka (ne)príčetnosti povinného v čase spáchania skutku (škodového konania) bola vyriešená v uznesení prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č.k. 3Pv 236/18/6601-59 zo dňa 13. 11. 2018. V zásade možno konštatovať, že prihliadnutie na existujúce rozhodnutie iného orgánu s výnimkou prípadu v zmysle § 193 CSP neznamená povinnosť súdu pridŕžať sa tohto rozhodnutia, keďže nie je pre súd záväzné. Súčasne však platí požiadavka, aby orgány verejnej moci rozhodovali o rovnakých otázkach zásadne rovnako. Z tohto dôvodu je žiadúce, aby súd v zásade vychádzal z rozhodnutí orgánov, do ktorých kompetencie patrí posúdenie prejudiciálnych otázok, a len ako ultima ratio pristupoval ku korekcii ich záverov prijatých v rámci ich záväzných rozhodnutí. Potom aj keď je súd viazaný len rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a tom, kto ho spáchal, neznamená to, že nemá vychádzať aj z iných rozhodnutí prijatých v rámci trestného konania, pri ktorých musí dbať aj na to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Výnimky z tohto postupu môžu byť odôvodnené len vážnymi okolnosťami.
30. Je potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že oprávnený žiadal, aby sťažnostný súd neprihliadal na samotný výrok uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č.k. 3Pv 236/18/6601-59 zo dňa 13.11.2018 o zastavení trestného stíhania voči povinnému z dôvodu, že nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný (§ 215 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku), ale žiadal exekučný súd, aby vychádzal z odôvodnenia toho uznesenia, kde sa uvádza, že v dôsledku duševnej poruchy bola v čase skutku u obvineného v podstatnej miere narušená schopnosť rozpoznať protiprávnosť a nebezpečnosť jeho konania a zároveň bola v podstatnej miere narušená aj schopnosť ovládať svoje konanie a tiež jeho rozpoznávacie schopnosti, čo podľa oprávneného nevylučuje zodpovednosť
povinného za úmyselné spôsobenie škody oprávnenému v dôsledku svojho protiprávneho konania, pre ktoré bolo toto trestné stíhanie vedené.
31. Je síce možné prisvedčiť názoru oprávneného, že stav zmenšenej príčetnosti nie je dôvodom na vylúčenie trestnej zodpovednosti, ale má za následok osobitný postup voči páchateľovi (§ 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., § 40 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., § 73 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.). V posudzovanom prípade ale súd vychádzal z toho, že okresný prokurátor vo výroku rozhodnutia dospel k právnemu záveru o nepríčetnosti povinného. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ako v prípade výroku o vine v trestnom rozsudku súdu, aj v prípade iných rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní prihliada predovšetkým na výrok rozhodnutia, nie na jeho odôvodnenie. Pokiaľ potom oprávnený poukázal na skutočnosť, že v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania voči povinnému sa uvádza, že v znaleckom posudku k duševnému stavu povinného nebolo konštatované úplné vymiznutie ovládacích a rozpoznávacích schopností povinného, len samotný odkaz na odôvodnenie tohto uznesenia nemohlo mať za následok, aby exekučný súd bez ďalšieho prijal záver o zmenšenej príčetnosti povinného v čase spáchania skutku. Je potrebné v tejto súvislosti potrebné ďalej poukázať aj na skutočnosť, že znalecký dôkaz je len jedným z podkladov pre vytvorenie presvedčenia orgánov činných v trestnom konaní o otázke príčetnosti a tento musí byť vždy hodnotený v súvislosti so všetkými ostatnými zistenými skutočnosťami z tohto hľadiska relevantnými (R 17/1979). Úlohou znalcov je teda objasniť len skutkové otázky, najmä aký bol duševný stav vyšetrovaného v dobe trestného činu a akým spôsobom táto duševná porucha pôsobila na jeho rozpoznávaciu schopnosť a schopnosť ovládať svoje jednanie. Právne zhodnotenie týchto skutkových zistení na podklade ostatných skutočností zistených v priebehu vyšetrovania je však vždy vecou orgánov činných v trestnom konaní (alebo súdu v trestnom konaní). Oprávnený de facto žiadal exekučný súd, aby revidoval skutkové zistenia orgánov činných v trestnom konaní o duševnom stave povinného v inkriminovanom čase v tom smere, či v danom čase skutočne napĺňali zákonné znaky nepríčetnosti (§ 23 Tr. zák.), teda duševnou poruchou vyvolanú absenciu ovládacej alebo rozpoznávacej schopnosti, k čomu však exekučný súd len na podklade určitej časti odôvodnenia uznesenia prokurátora o zastavení trestného stíhania obsahujúcej len krátky výňatok zo znaleckých záverov k duševnému stavu povinného pristúpiť nemohol. Postup, ktorá navrhol oprávnený (vychádzať z jedného odseku uznesenia prokurátora), je celkom zjavne nedostatočný pre záver exekučného súdu o (zmenšenej) príčetnosti povinného v čase spáchania skutku (škodového) konania resp. o jeho úmyselnom zavinení.
32. Správny bol preto postup súdu v preskúmavanom rozhodnutí, ktorý z hľadiska posúdenia relevantných otázok vo vzťahu k zavineniu povinného vychádzal predovšetkým z výroku rozhodnutia prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č.k. 3Pv 236/18/6601-59 zo dňa 13.11.2018 o zastavení trestného stíhania voči povinnému z dôvodu, že nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný (§ 215 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku). Správne potom v zmysle vyššie uvedeného výkladu vyvodil, že protiprávne konanie povinného, pre ktoré bolo toto trestné stíhanie vedené a ktoré viedlo aj k škodovému následku, nemôže mať znaky úmyselného konania a nejedná sa tak o pohľadávku podľa § 166c ods. 1 písm. d) ZoRK oddlžením povinného nedotknutú, ale o pohľadávku, ktorú bolo možné uspokojiť len v konkurze alebo splátkovým kalendárom. Pokiaľ potom súd v napadnutom uznesení námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zamietol, takého rozhodnutie je vecne správne. Z uvedených dôvodov súd sťažnosť oprávneného postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
33. V exekučnom konaní sa rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, resp. bez výsluchu účastníkov konania (§ 61l ods. 2, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku) a vo veci súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za nevyhnutné. Rozumnému a praktickému exekučnému režimu zodpovedá zásada, že pokiaľ nie je v konaní nutné vykonať osobitné dokazovanie k skutkovým okolnostiam, súd zásadne pojednávanie nenariaďuje. Súd rozhodoval výhradne na základe tvrdení účastníkov konania a obsahu spisu, ktoré poskytli kompletný a ucelený podklad pre zákonné rozhodnutie. Povinný v konaní netvrdil a ani nepreukázal žiadne také skutočnosti, ktoré by si vyžadovali doplnenie skutkových zistení, resp. doplnenie dokazovania a ani žiadne iné dôkazné prostriedky neoznačil a doplnenie dokazovania v žiadnom smere nežiadal.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).