Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Ek-1720-2020.pdf
PDF · 108.47 KB
Case nature
Subarea
19Ek/1720/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., IČO: 35 937 874, so sídlom: Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť Petržalka, proti povinnému: Z.. T. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom: W. ulica XXXX/XX, XXX XX Q. J. nad T., o vymoženie 339,24 eur s príslušenstvom a trov starej exekúcie, o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/1720/2020 zo dňa 15. decembra 2020, takto
rozhodol:
Sťažnosť oprávneného zamieta.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/1720/2020 zo dňa 15. decembra 2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie vo výške 126,- eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol.
2. V odôvodnení uznesenia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 29. 10. 2020 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 339,24 eur s príslušenstvom a trov starej exekúcie na základe exekučných titulov - výkaz nedoplatkov č. 1410491113 zo dňa 13. 10. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22. 11. 2014, výkaz nedoplatkov č. 1510053513 zo dňa 19. 01. 2015, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 03. 03. 2015 a výkaz nedoplatkov č. 1510335513 zo dňa 23. 04. 2015, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 03. 06. 2015. Súd preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie mal za preukázané, že oprávnený si v tomto exekučnom konaní uplatnil okrem istiny aj vymoženie trov starej exekúcie v celkovej výške 126,- eur. V zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. paušálne trovy v maximálnej možnej výške 42,- eur (35,- eur + DPH) znáša oprávnený v starej exekúcii, pričom podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z., oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. Súd výkladom citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že zákon č. 233/2019 Z. z. jednoznačným a kogentným spôsobom stanovuje osobu povinnú (v tomto prípade oprávneného v exekučnom konaní) platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, v čoho dôsledku zákon č. 233/2019 Z. z. v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osoby platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi v rámci pôvodného exekučného konania. Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu, pretože povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. V exekučnom konaní sa uskutočňuje výkon priznaného nároku uvedeného v exekučnom titule. Súd preto doplnil odôvodnenie svojho uznesenia v tom smere, že upovedomenia o zastavení starých exekúcií nemožno považovať za exekučné tituly, ktorými by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať sumu vo výške 126,- eur od povinného, keďže nimi bola uložená povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie oprávnenému v rámci pôvodných starých exekúcií. Upovedomenia o zastavení starých exekúcií predstavujú exekučný titul
len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému za účelom vymoženia trov starých exekúcií. Upovedomenia o zastavení starých exekúcií vo vzťahu k povinnému v tomto exekučnom konaní nemožno považovať za spôsobilé exekučné tituly podľa Exekučného poriadku. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dal do pozornosti aj znenie § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z., ktorý stanovuje subsidiárne použitie Exekučného poriadku okrem jeho § 53 ods. 3 písm. g), a preto zákon č. 233/2019 Z. z. predstavuje špeciálny právny predpis, ktorého normy majú pre konkrétne prípady v ňom obsiahnuté prednosť pred právnymi normami upravujúce exekučné konanie obsiahnuté vo všeobecnom predpise a to v Exekučnom poriadku. Právna úprava náhrady trov exekučného konania v súvislosti s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie tak ako je obsiahnutá v § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., má prednosť pred všeobecnou právnom úpravou náhrady trov oprávneného v exekučnom konaní v § 199a ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, v čoho dôsledku náhradu trov exekúcie vo výške 42,- eur nemožno považovať za spôsobilé hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Zákon č. 233/2019 Z. z. potom neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by si oprávnený mohol voči povinnému v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie a trov právneho zastúpenia. Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. pozitívnym spôsobom vymedzuje len jediný zákonný nárok na náhradu trov oprávneného v novom exekučnom konaní v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie, a to je náhrada za zaplatený súdny poplatok, v čoho dôsledku všetky ostatné nároky na náhradu trov exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. Súd výzvou zo dňa 10. 11. 2020 vyzval oprávneného, aby návrh na vykonanie exekúcie v časti F) formulára (Trovy exekúcie - oprávnený) opravil tak, že si neuplatní trovy starej exekúcie v celkovej výške 126,- eur, nakoľko podľa ust. § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. Súd vo výzve zároveň oprávneného poučil, že prípade, že v stanovenej lehote nebude v návrhu na vykonanie exekúcie vyššie uvedený nedostatok odstránený, súd návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. a) v spojení s § 53 ods. 4 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku zamietne v časti trov starej exekúcie vo výške 126,- eur. Predmetná výzva bola oprávnenému doručená dňa 10. 11. 2020, oprávnený na výzvu súdu žiadnym spôsobom nereagoval a vadu návrhu v súlade s výzvou v stanovenej lehote neodstránil. Na základe uvedeného súd v exekučnom konaní považoval uplatnenie nároku zo strany oprávneného na vymoženie trov starej exekúcie vo výške 126,- eur za nedôvodné, a preto v súlade s § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie vo výške 126,- eur zamietol.
3. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený dňa 21. 12. 2021 sťažnosť, v ktorej poukázal na skutočnosť, že v dôvodovej správe k ust. § 9 zákona č. 233/2019 Z. z. je uvedené: „V prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie (na vykonanie exekúcie zastavenej podľa tohto návrhu zákona) sa „nové“ exekučné konanie vedie už podľa predpisov platných a účinných v čase podania opätovného návrhu na začatie exekúcie, pričom oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku za návrh. Oprávnený nemá nárok na náhradu iných trov spojených s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie; oprávnený môže požadovať úhradu paušálnych trov od povinného ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky“. Podľa ust. § 199a Exekučného poriadku: „Trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie“. Slovné spojenie „náklad spojený s uplatnením pohľadávky“ zahŕňa okrem trov exekúcie aj jednu kategóriu príslušenstva pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, legálne pomenovanú ako „náklady spojené s uplatnením pohľadávky“. Vo vzore elektronického formulára návrhu na vykonanie exekúcie je v časti F, s názvom iné trovy, uvedená informácia, že „Inými trovami sa pri starej exekúcii považujú najmä paušálne trovy na úhradu starej exekúcie vo výške 35,00 eur zvýšené o daň z pridanej hodnoty, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty“. Oprávnený si v predmetnom konaní neuplatňuje trovy exekúcie, ale príslušenstvo pohľadávky. Ust. § 9 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z. z. vylučuje možnosť uplatniť si iné trovy exekúcie, avšak § 9 vôbec nepojednáva o príslušenstve pohľadávky. Ale ak ust. § 9 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z. z. nepojednáva o príslušenstve pohľadávky, tak je logické, že tento nárok ani nevylučuje. Prisudzovanie uhradeným paušálnym trovám starej exekúcie vo výške 42,00 eur zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi iný význam ako príslušenstvu pohľadávky nemá oporu v zákone - § 195 a nasl. Exekučného poriadku a rovnako ani v § 251 CSP, podľa ktorého musia trovy konania vzniknúť v konaní samotnom a nie pred jeho začatím. Paušálne trovy exekúcie uhradené pred podaním návrhu na repodaj, nemôžu byť považované za trovy exekúcie lebo nevznikli v konaní samotnom, ale pre jeho začatím. Podľa
ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Je zrejmé, že ak oprávnený v exekučnom konaní po ukončení starej exekúcie uhradil súdnemu exekútorovi paušálne trovy vo výške 42,00 eur v zmysle upovedomenia o zastavení starej exekúcie, tak sa suma 42,00 eur (pôvodne pohľadávka súdneho exekútora voči oprávnenému) pretransformuje ex lege na príslušenstvo pohľadávky, ktorú má oprávnený voči povinnému. Paušálne trovy exekúcie v zmysle § 6 zák. č. 233/2019 Z. z. ako pohľadávka súdneho exekútora voči opravenému zaniká jej úhradou zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi podľa ust. § 559 Občianskeho zákonníka. Suma z tejto pohľadávky vo výške 42,00 eur sa zároveň okamihom úhrady transformuje na príslušenstvo pohľadávky oprávneného podľa ust. § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka voči povinnému. V čase podania návrhu na opätovnú exekúciu tak podľa názoru oprávneného už neexistujú paušálne trovy exekúcie - ako trovy exekúcie, ale uhradené paušálne trovy - ich hodnota existuje ako príslušenstvo pohľadávky vo forme nákladov spojených s jej uplatnením v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a je preukázaná samotným upovedomením o zastavení starej exekúcie, ktoré sa ako povinná príloha prikladá k samotnému návrhu na opätovný repodaj. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie je exekučným titulom podľa zák. č. 233/2019 Z. z.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti oprávnený považuje svoj nárok na uplatnenie náhrady paušálnych trov za dôvodný. Oprávnený si uplatnil trovy starej exekúcie v návrhu na vykonanie exekúcie v časti F ako iné trovy, pričom v doplňujúcich informáciách o peňažnom nároku uviedol „Inými trovami sa pri starej exekúcii považujú najmä paušálne trovy na úhradu starých exekúcii vo výške 105,00 EUR zvýšené o daň z pridanej hodnoty, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty“. Žiadal preto, aby súd zrušil uznesenie o zamietnutí návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 126,00 eur a vydal poverenie príslušnému súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie vo výške, ktorú si oprávnený uplatnil v návrhu na vykonanie exekúcie. Uvedený právny názor je podľa oprávneného v súlade rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky ( sp.zn.: ÚS 239/2020-18, ÚS 235/2020-18, ÚS 236/2020-18, ÚS 291/2020-18, ÚS 218/2020-18, ÚS 219/2020-18, ÚS 240/2020-19, ÚS 237/2020-18, ÚS 238/2020-18, ÚS 239/2020-19, ÚS 263/2020-18, ÚS 255/2020-18, ÚS 256/2020-33, ÚS 258/20220-17, ÚS 257/2020-18) v závere ktorých ústavný súd konštatuje, že oprávnenému nič nebráni podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, v rámci ktorého si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
6. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
7. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
8. Podľa § 245 CSP, v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
9. V zmysle § 250 ods. 1CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 233/2019 Z.z.“), ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).
11. Podľa 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak zistí rozpor návrhu alebo exekučného titulu s týmto zákonom.
12. Podľa § 53 ods. 4 veta prvá Exekučného poriadku, súd z dôvodov podľa odseku 3 návrh zamietne celkom alebo sčasti.
13. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP v spojení s § 243 CSP), dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná.
14. Základom rozhodnutia sťažnostného súdu bola aplikácia ust. § 250 ods. 1 CSP, keďže sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Z obsahu súdneho spisu mal súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho uviedol vyšší súdny úradník a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Oprávnený v podanej sťažnosti nešpecifikoval, v čom považuje závery súdu v preskúmavanom rozhodnutí za nesprávne. Súd preto nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej vyšším súdnym úradníkom. Práve pre správnosť dôvodov pre prijatie preskúmavaného rozhodnutia uvedených v napadnutom uznesení by z titulu aplikácie ust. § 250 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo potrebné odôvodňovať uznesenie sťažnostného súdu. Avšak vo väzbe k dôvodom sťažnosti oprávneného súd považuje za potrebné nad rámec ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku doplniť odôvodnenie tohto uznesenia o výklad smerujúci k zdôrazneniu správnosti jeho záverov.
15. Súd v preskúmavanom rozhodnutí podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti uplatneného nároku zo strany oprávneného na vymoženie trov exekúcie oprávneného v sume 126,- eur (3 x 42,- eur), ktoré uplatnené trovy podľa zistení súdu predstavujú oprávneným uhradené paušálne trovy súdneho exekútora v starej exekúcii. Oprávnený v podanej sťažnosti s rozhodnutím súdu nesúhlasil poukazujúc predovšetkým na dôvodovú správu k zákonu č. 233/2019 Z.z ako aj výkladom § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak oprávnený v exekučnom konaní po ukončení starej exekúcie uhradil súdnemu exekútorovi paušálne trovy vo výške 42,00 eur v zmysle upovedomenia o zastavení starej exekúcie, tak sa suma 42,00 eur (pôvodne pohľadávka súdneho exekútora voči oprávnenému) pretransformuje ex lege na príslušenstvo pohľadávky, ktorú má oprávnený voči povinnému. Na podoru svojich tvrdení oprávnený poukázal aj na prijaté uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených týmto súdom pod sp. zn.: ÚS 239/2020-18, ÚS 235/2020-18, ÚS 236/2020-18, ÚS 291/2020-18, ÚS 218/2020-18, ÚS 219/2020-18, ÚS 240/2020-19, ÚS 237/2020-18, ÚS 238/2020-18, ÚS 239/2020-19, ÚS 263/2020-18, ÚS 255/2020-18, ÚS 256/2020-33, ÚS 258/20220-17.
16. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 233/2019 Z.z.“), trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú z trov exekútora, ktoré si pred zastavením starej exekúcie z prijatého alebo vymoženého plnenia oprávnene ponechal, a paušálnych trov vo výške 35 eur; ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ktorú je exekútor povinný platiť podľa osobitného predpisu. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok.
17. Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z., paušálne trovy znáša oprávnený. Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
18. Podľa § 6 ods. 3 veta prvá zák. č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, je exekučným titulom.
19. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z., ak oprávnený po zastavení starej exekúcie podľa tohto zákona podá opätovne návrh na vykonanie exekúcie, k návrhu na vykonanie exekúcie musí pripojiť exekučný titul, upovedomenie o zastavení starej exekúcie alebo uznesenie súdu, ktorým určil, že došlo k zastaveniu starej exekúcie podľa § 8 ods. 2, alebo ktorým súd zamietol námietky alebo ktorým sa námietky odmietli.
20. Podľa § 9 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z.z., okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
21. Súd na úvod považuje za potrebné poukázať na základnú zásadu uplatňovanú v exekučnom konaní, a to že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie zásadne od povinného a to v okamihu nariadenia exekúcie, avšak s výnimkou situácií predpokladaných zákonom, kedy zákon ukladá súdu (resp. súdnemu exekútorovi pri zastavení starých exekúcií podľa § 6 zák. č. 233/2019 Z.z.) zaviazať na úhradu trov exekúcie súdneho exekútora namiesto povinného, oprávneného. Vždy sa však jedná o pohľadávku súdneho exekútora spočívajúcu v nákladoch exekúcie, ktorú má súdny exekútor buď voči povinnému, alebo voči oprávnenému. Citované zákonné ustanovenie § 6 zák. č. 233/2019 Z.z. jasne ustanovuje, že trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú aj z paušálnych trov vo výške 35,- eur navýšených o DPH, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, pričom tieto trovy znáša oprávnený (§ 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z.). V danom prípade zákonodarca rovnako jasne ustanovil, že pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený, kto je povinný znášať tieto paušálne trovy starej exekúcie súdneho exekútora. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie sa stáva exekučným titulom, na základe ktorého je exekútor oprávnený domáhať sa vymoženia paušálnych trov starej exekúcie voči oprávnenému aj cestou jeho núteného výkonu, keďže zákonodarca tomuto právnemu aktu súdneho exekútora priznal status exekučného titulu (§ 6 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z.z.). Preto už zo svojej podstaty tohto nároku (nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie) nie je možné prisvedčiť názoru, že sa jedná o príslušenstvo pohľadávky oprávneného v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie ani po jej uhradení oprávneným nie je možné na podklade tohto ustanovenia považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného. Tento záver umocňuje aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva v (súdnom) konaní sa v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté. Ak strane (účastníkovi) konania príslušný orgán nárok na náhradu trov konania v určenej výške v konkrétnom konaní neprizná, nie je možné tieto trovy následne vymáhať ani v exekučnom konaní pre absenciu exekučného titulu ako materiálneho predpokladu vedenia exekúcie. Pokiaľ ide o sumu 42,00 eur, ktorá predstavuje oprávneným uhradené trovy starej exekúcie ukončenej ex lege za splnenia podmienok uvedených v zákone č. 233/2019 Z.z., na túto oprávnený nedisponuje žiadnym exekučným titulom proti povinnému. Ako vyplýva z § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom. No uvedený exekučný titul zakladá výlučne oprávnenie súdneho exekútora vymáhať paušálne trovy od oprávneného, ktorý tu vystupuje ako subjekt povinnosti. Oprávnený tak nedisponuje žiadnym exekučným titulom, ktorý by ho oprávňoval domáhať sa voči povinnému vymoženia paušálnych trov starej exekúcie v sume 42,- eur s DPH. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž podľa názoru sťažnostného súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu zo súdneho exekútora na oprávneného a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu z oprávneného na povinného. Príslušenstvom vymáhanej pohľadávky oprávneného potom nemôžu byť paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi, a to ani po ich uhradení súdnemu exekútorovi zo strany oprávneného. Súd zároveň konštatuje, že zákon č. 233/2019 Z.z. tieto paušálne trovy súdneho exekútora osobitným ustanovením nezaradil po ich uhradení medzi príslušenstvo pohľadávky oprávneného a tak v tejto právnej úprave absentuje ustanovenie, ktoré by umožňovalo oprávnenému v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie domáhať sa voči povinnému ich vymoženia. Súd ďalej dodáva, že z ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. vyplýva, že okrem náhrady súdneho poplatku za návrh oprávnený nemá nárok na náhradu iných trov spojených s jeho podaním. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie sumy 42,00 eur od povinného ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. V právnej úprave preto aj podľa sťažnostného súdu chýba právny základ pre tvrdenie oprávneného v podanej sťažnosti, že po ukončení starej exekúcie uhradením paušálnych trov vo výške 42,00 eur súdnemu exekútorovi v zmysle upovedomenia o zastavení starej exekúcie, sa
suma 42,00 eur (pôvodne pohľadávka súdneho exekútora voči oprávnenému) „pretransformuje“ ex lege na príslušenstvo pohľadávky, ktorú má oprávnený voči povinnému. Takúto transformáciu tohto nároku žiadne zákonné ustanovenia nepredpokladá.
22. Podľa súdu tak oprávnený vyvodzuje svoje právo domáhať sa voči povinnému vymoženia paušálnych trov starej exekúcie v sume 42,- eur s DPH len na podklade dôvodovej správy k zák. č. 233/2019 Z.z., avšak bez opory v ustanoveniach samotného zák. č. 233/2019 Z.z., prípadne iného zákona. Pokiaľ potom aj dôvodová správa uvádza, že síce tieto paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky) a v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu, súd pripomína, že dôvodová správa sama o sebe nie je právnou normou, jej primárnym účelom je objasniť úmysel zákonodarcu pri prijímaní novej právnej úpravy. Preto aj keď dôvodová správa počíta s vymáhaním paušálnych trov exekúcie pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného, nie je možné súčasne odhliadnuť od spôsobu, akým sa návrh zákona odrazil v celkovej právnej úprave ukončenia starých exekúcií a opätovného podávania návrhov na vykonanie exekúcie zo strany oprávnených subjektov, keďže na existenciu legitímnych očakávaní adresátov právnych noriem je nutné nahliadať nie len izolovane na podklade dôvodovej správy k návrhu zákona, ale práve z hľadiska, ako sa návrh právnej úpravy celkovo odrazí v texte zákona, ktorý sa môže od pôvodného zámeru či predstáv jeho navrhovateľa líšiť. Aj návrh zákona č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu celej dôvodovej správy k tomuto návrhu zákona je zrejmé, že nezodpovedá prijatému normatívnemu textu zákona. Nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Sťažnostný súd preto upriamuje pozornosť na skutočnosť, že oprávnený odvodzuje svoj nárok domáhať sa voči povinnému v novej exekúcii vymoženia aj sumy uhradených paušálnych trov exekútora v starej exekúcii bez opory v prijatom texte zákona. Pokiaľ sa úmysel zákonodarcu v tomto smere neprejavil v účinnej právnej úprave a nemá tak žiadnu oporu v zákone, nie je možné ho dotvoriť súdnym výkladom tak extenzívnym, že sa celkom odkloní od zákonného textu. Úlohou súdu je uplatňovať, nie však pretvárať dielo zákonodarcu. Pokiaľ by súd neaplikoval účinné znenie zákonných noriem, dopúšťal by sa svojvôle, pretože mu na podklade dôvodovej správy neprináleží právo ignorovať znenie aplikovaného právneho predpisu. Súd tak bol v tomto prípade povinný uplatniť zák. č. 233/2019 Z.z. ako právny predpis upravujúci zastavenie starých exekúcií ako lex specialis posterior, ktorým bol pri posudzovaní opätovného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR viazaný. Uvedené závery je nutné vzťahovať aj na znenie formuláru určené na podanie opätovného návrhu na vykonanie exekúcie.
23. Sťažnostný súd sa oboznámil aj s uzneseniami Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaniach, na ktoré poukázal oprávnený, v ktorých sa konštatuje, že: „sťažovateľom nič nebráni podať opätovné návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorých si môžu uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.“ Sťažnostný súd z obsahu tohto rozhodnutia zistil, že ústavný súd sa v tomto konaní zaoberal otázkou, či upovedomeniami o zastavení starých exekúcií v časti výziev na zaplatenie paušálnych trov v sume 42,- eur súdnemu exekútorovi zo strany sťažovateľov, ktoré v ex lege zastavených starých exekúciách vystupovali v procesnej pozícii oprávnených, došlo k zásahu do ich ústavných práv. Sťažovatelia v podanej sťažnosti kritizovali právnu úpravu § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., v zmysle ktorej paušálne trovy starej exekúcie (35,- eur + DPH) znáša oprávnený, ako protiústavnú. Zo zistených skutočností vyplýva, že ústavný súd v týchto prípadoch posudzoval ústavný súlad interpretácie § 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z. v napadnutých upovedomeniach o zastavení starých exekúcií a preto jeho závery na daný prípad nedopadajú. Len v závere svojho rozhodnutia na podporu svojich záverov bez bližšieho zdôvodnenia vyslovil, že sťažovatelia si môžu uplatniť paušálne trovy starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky. Keďže ústavný súd k tomuto nepodal žiadne vysvetlenie, ktoré by bolo spôsobilé vyvrátiť vyššie prezentované závery exekučného súdu v tomto konaní a ústavný súd ani neposudzoval súladnosť takej interpretácie a aplikácie právnych predpisov v napadnutom upovedomení s Ústavou Slovenskej republiky (resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách), ktoré by boli aplikovateľné na daný prípad, sťažnostný súd mu nemohol pripísať ani oprávneným požadovanú relevanciu, keďže sa nedotýka právneho rámca prejednávanej veci. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že len názor ústavného súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia majúci zovšeobecňujúcu povahu je záväzný pre typovo podobné prípady. Je tomu tak najmä pre to, že z princípu
rovnosti vyplýva aj právo na predvídateľnosť rozhodovania v obdobných prípadoch, čím sa vylučuje ľubovôľa pri aplikácii práva. Z obsahu dotknutých uznesení ústavného súdu je zistiteľné, že ústavný súd vo svojich rozhodnutiach ani nepredostrel všeobecný právny názor k otázke, či sa paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi po ich uhradení stávajú príslušenstvom pohľadávky oprávneného pri opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by mal zovšeobecňujúci záväzný potenciál vo vzťahu k rovnakému právnemu posúdeniu tejto otázky v obdobných prípadoch. Jedná sa len o konštatovanie ústavného súdu, bez akéhokoľvek vzťahu k dotknutým ustanoveniam zák. č. 233/2019 Z.z. a bez akejkoľvek reflexie k protichodným právnym názorom na túto problematiku. Pre úplnosť súd dodáva, že mu nie je známe také rozhodnutie ústavného súdu, v ktorom by tento súd posudzoval ústavnú udržateľnosť rozhodnutia exekučného súdu o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia paušálnych trov starej exekúcie. Len takéto rozhodnutie by bolo pre posúdenie daného prípadu významné.
24. Na podklade vyššie uvedeného výkladu a zistených skutočností sťažnostný súd dospel k záveru, že pokiaľ súd v napadnutom uznesení návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti uplatneného nároku zo strany oprávneného na vymoženie vo výške 126,- eur zamietol na základe ustanovenia § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku, takéto rozhodnutie je vecne správne. Z uvedených dôvodov súd nemohol konať inak, než postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietnuť.
25. Keďže do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), v danom prípade nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania. Z týchto dôvodov súd výrok o trovách sťažnostného konania považoval za nadbytočný (k tomu porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 02. 2017, sp. zn. 17Co/38/2017).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).