Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7To-15-2021.pdf
PDF · 82.45 KB
Case nature
Area
Subarea
7To/15/2021
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Osifa a sudcov JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej a JUDr. Bc. Milana Husťáka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. marca 2021, v trestnej veci proti obžalovanému C. T., pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 21T/20/2020 zo dňa 14.12.2020 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného C. T.E..
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp.zn. 21T/20/2020 zo dňa 14.12.2020 bol obžalovaný C. T.E. uznaný za vinného zo zločinu (správne malo byť uvedené z prečinu) usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že
dňa 2.4.2020 v čase okolo 00:15 hod. po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov s hladinou 0,66 mg/l (1,38 promile) alkoholu v krvi riadil osobné motorové vozidlo zn. M. U. N.. Č.. M. XXX V., O. Š. R. T. E. Č.. XXXX U. U. Č. smerom na Z. C. pričom riadeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke nevenoval dostatočnú pozornosť, v dôsledku čoho na rovnom úseku cesty neďaleko začiatku mesta Z. C. s vozidlom prešiel do protismernej časti vozovky, následne s vozidlom zišiel vľavo vedľa cesty na trávnatý porast a narazil do priekopy, pričom jeho spolujazdkyňa C. T.Á., G.. X.X.XXXX, trvale bytom Z. C., R. T.. XXX/XX, utrpela ťažké zranenia následkom ktorých na mieste dopravnej nehody podľahla. Obvinený svojím konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. d) s poukázaním na § 137 ods. 2 písm. a), písm. c) zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov.
Za to bol obžalovanému C. T. podľa § 149 ods. 4 Tr. zák., s použitím § 39 ods. 1, § 38 ods. 3, § 36 písm. j), l), n) Tr. zák. uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov nepodmienečne.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 61 ods. 5 písm. b) Tr. zák. súd obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na doživotie.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný C. T..
Obžalovaný C. T. prostredníctvom svojho obhajcu v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že sa k spáchaniu skutku priznal. Uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý mu bol kladený za vinu. Dôvodom takéhoto postupu bola sebareflexia a kritický postoj ku skutku. Jeho zapríčinením prišiel o milovanú sestru a v podstate aj o krstné dieťa - jej dcéru, keďže táto je vychovávaná v prostredí otca, ktorý mu bráni sa s ňou stretávať. Pokiaľ ide o výrok o vine, súd postupoval správne, ak dospel k záveru
o potrebe mimoriadneho zníženia trestu a neukladal trest odňatia slobody v zákonom stanovenom rozsahu štyri až desať, ale dolnú hranicu trestnej sadzby mimoriadne znížil na tri roky, ako to vyplýva z citovaného rozsudku. Správnosť aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. nasvedčuje, že výrok o treste nebol napadnutý odvolaním zo strany prokurátora. Na druhej strane sa nestotožňuje s druhom trestu. Zastáva názor, že pri prevahe poľahčujúcich okolností prvostupňový súd náležite nevyhodnotil uvádzanú skutočnosť a rovnako tak aj spoluzavinenie poškodenej - nebohej. Uznáva argumentáciu súdu, že v kritickom čase viedol motorové vozidlo v stave vylučujúcom bezpečné riadenie vozidla, avšak v konaní nebola podľa jeho názoru preukázaná príčinná súvislosť medzi týmto jeho stavom a vznikom dopravnej nehody. Je síce evidentné, že na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine v zmysle podanej obžaloby, no ani z tejto nevyplýva kauzálny nexus a rovnako ani z enunciátu napadnutého rozsudku.
Z vykonaného dokazovania a ani z uznanej viny nevyplýva, že by k nehode došlo pre ovplyvnenie psychoaktívnymi látkami, táto vznikla z dôvodu, že ho poškodená začala udierať. Nesprávna technika jazdy spočívala podľa znalca v tom, že po útoku zo strany poškodenej s vozidlom nezastal a pokračoval v jazde. K tomuto je potrebné dodať, že údery poškodenej boli veľmi slabé v porovnaní s fyziognómiou obžalovaného, ktoré ani nepociťoval, aj keď ich vnímal. O tom, že k tomu došlo, svedčí aj výpoveď spolucestujúceho A. L., ktorý vypovedal obdobne, predovšetkým k okolnostiam, či bolo potrebné zastaviť motorové vozidlo z dôvodu bezpečnosti. Žiaľ, posledným svojím pohybom poškodená ovplyvnila riadenie motorového vozidla, čo sa stalo osudným.
V ďalšom obžalovaný C. T. poukázal na dôkazy svedčiace o spôsobe vedenia predchádzajúceho života, kde súd konštatoval, že viedol riadny život. Je preto možné ustáliť, že v danom prípade šlo o výnimočné vybočenie z jeho medzí a aj na následný postoj k prejednávanej veci. V tomto smere dáva do pozornosti skutočnosť, že hoci ide o väzobnú vec, podľa názoru obhajoby vznikali pri jej prejednaní nie malé prieťahy. Počas konania vo veci nepodal sťažnosť u orgánov činných v trestnom konaní a ani v konaní pred súdom vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky. Už samotný krajský súd v uznesení sp. zn. 6Tos 84/2020 zo dňa 22. 9. 2020 v druhom odseku na strane osem konštatoval, že o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu neboli dodržané lehoty, v ktorých je potrebné rozhodnúť o žiadosti. Nehovoriac o tom, že ani rozsudok v predmetnej veci nebol vypracovaný včas, aj keď išlo o jednoduché rozhodnutie, ktoré nebolo potrebné náročne odôvodňovať.
Záverom obžalovaný C. T. poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia s tým, že súd výrok o treste odôvodňuje len tým, prečo aplikoval zmierňovacie ustanovenie a nevysporiadal sa s otázkou, prečo ukladal nepodmienečný trest odňatia slobody, hoci uvedený trest vo výmere troch rokov je možné aj podmienečne odložiť na primeranú skúšobnú dobu s probačným dohľadom.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že napadnutý rozsudok nespĺňa atribúty presvedčivého odôvodnenia v medziach Trestného poriadku a už nie v zmysle ústavných práv. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ÚS SR II. ÚS 115/03 vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov č. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zákon č. 23/1992 Zb.) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Ak sa súd nedostatočným spôsobom vysporiada s argumentáciou obhajoby týkajúcou sa skutkovej a právnej stránky rozhodovanej veci, takým postupom jej vo svojich dôsledkoch odníma právo konať pred súdom a porušuje jej právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 56 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo jej neumožňuje pri nespokojnosti s rozhodnutím posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia, príp. postup súdu a tým efektívne využiť svoje procesné právo na odôvodnenie.
Z týchto dôvodov obžalovaný C. T. navrhol napadnutý výrok predmetného rozsudku zrušiť a rozhodnúť o uložení takého trestu, ktorý nebude spojený s priamym odňatím slobody obžalovaného a uloží mu trest odňatia slobody, ktorého výkon súd podmienečne odloží na potrebnú skúšobnú dobu s probačným dohľadom za súčasného uloženia trestu zákazu činnosti.
Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorému podal odvolanie obžalovaný, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.
V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj obhajobou obžalovaného.
Krajský súd zistil, že okresný súd dodržal všetky zákonné ustanovenia Trestného poriadku počas vedenia hlavných pojednávaní, čo premietol do dokazovania vykonaného zákonným spôsobom, a to pri dodržaní všetkých ustanovení Trestného poriadku.
Okresný súd postupoval správne a zákonne, ak uznesením podľa § 257 ods. 7, ods.8 Tr. por. prijal vyhlásenie o vine obžalovaného C. T., ktorý súhlasne odpovedal na položené otázky v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Tr. por. a následne vykonal dôkazy majúce význam pre rozhodnutie o treste.
Krajský súd zistil, že okresný súd v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné k meritórnemu rozhodnutiu o treste odňatia slobody, ako aj výroku o treste zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel.
Krajský súd v dôsledku podaného odvolania zo strany obžalovaného C. T.Š. čo do výroku o treste preto preskúmaval len napadnutú časť rozsudku vo výroku o treste, pretože výrok o vine obžalovaného sa stal právoplatným.
Po vyhodnotení vykonaného znaleckého dokazovania znalcom z odboru dopravy okresný súd, aj podľa názoru krajského súdu správne a zákonne vyhodnotil, že príčinou vzniku dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy obžalovaného a správanie sa spolujazdkyne, pričom vodič mal možnosť vzniku dopravnej nehody zabrániť včasným reagovaním na situáciu vo vozidle tak, aby zabránil zasahovaniu do riadenia vozidla a bezpečne pokračovať v jazde.
K takýmto zisteným príčinám dopravnej nehody, ako to vyhodnotil okresný súd, krajský súd dodáva, že sa plne stotožňuje s právnym vyhodnotením príčin vzniku dopravnej nehody, a preto v podrobnostiach poukazuje na veľmi podrobné, správne a zákonné vyhodnotenie samotného vzniku dopravnej nehody zo strany okresného súdu. Rovnako je nutné konštatovať, že hlavnú mieru zavinenia na dopravnej nehode - vzniku smrteľného zranenia poškodenej C. T.Š. mal samotný obžalovaný, pričom viedol motorové vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takúto činnosť, čo bolo objektivizované dychovou skúškou v nameranej hodnote 0,66 mg/l alkoholu v krvi, (čo predstavuje 1,38 promile).
Okresný súd pri úvahách o druhu a výmery trestu prihliadal k zavineniu obžalovaného, následku, jeho pohnútky, k samotnej osobe obžalovaného, ako aj k možnostiam jeho nápravy a prevýchovy. Krajský súd navyše udáva, že pri tejto tragédii „vyhasol“ život mladej ženy a matky dieťaťa, pričom hlavnou príčinou dôvodu vzniku dopravnej nehody bolo zapríčinené konaním zo strany obžalovaného.
K vytýkanej námietke obhajoby vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku označeného ako zločin krajský súd uvádza, že trestný čin usmrtenia podľa § 149 Tr. zák. na rozdiel od trestného činu zabitia podľa § 147 a § 148 Tr. zák. ktoré sú úmyselnými trestnými činmi, pri ktorých úmysel páchateľa smeruje k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, resp. ublíženia na zdraví, je potrebné pri tomto trestnom čine v celom rozsahu považovať, a to aj vo vzťahu k smrteľnému následku, že ide o zavinenie nedbanlivostné, preto je nedbanlivostným trestným činom, teda prečinom, hoci v kvalifikovanej skutkovej podstate podľa ods. 3 a 4 citovaného ustanovenia je stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody na štyri až desať rokov.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na skutočnosť, kde už prvostupňový súd aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. a uložil trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Ako to vyplýva zo stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého na základe vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. s využitím analógie v prospech obžalovaného možno pristúpiť k mimoriadnemu zníženiu trestnej sadzby a uložiť tak trest odňatia slobody aj pod dolnú hranicu, kde je zákonom stanovená sadzba štyri až desať rokov.
Na druhej strane vzhľadom k ustálenej súdnej praxi pri ukladaní trestu odňatia slobody, ktorého výkon trestu by bol podmienečne odložený, pri posudzovanom prečine usmrtenia, kde v dôsledku nedbanlivostného konania obžalovaného došlo k smrteľnému následku, pričom obžalovaný C. T. ako vodič motorového vozidla toto viedol pod vplyvom návykovej látky, nie je možné uložiť taký druh trestu, ktorého výkon by nebol spojený s nepodmienečným výkonom trestu odňatia slobody.
Aj zaradenie obžalovaného C. T. pre výkon trestu odňatia slobody zodpovedá zákonným kritériám v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák., teda o jeho zaradení pre účel výkonu trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko doposiaľ ešte nebol vo výkone takého trestu, ktorý by mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
To boli dôvody, pre ktoré krajský súd odvolanie obžalovaného C. T. v zmysle § 319 Tr. por. ako nedôvodné jednomyseľne zamietol, lebo aj výrok o treste zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel bol uložený v súlade s ustanovením § 61 ods. 5 písm. b) Tr. zák., t.j. obžalovanému C. T. súd uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na doživotie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.