Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-18Cpr/2/2021

Uznesenie

Okresný súd Košice II v právnej veci navrhovateľa: K. J., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom N. XX, XXX XX J., proti povinnému: U. S. I. J.- Q. s.r.o., so sídlom C. areál U. S. I., XXX XX J., IČO: XX XXX XXX, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

rozhodol:

I. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia sa zamieta.

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Navrhovateľ sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia doručeným súdu dňa 10.02.2021 domáhal, aby súd vydal neodkladné opatrenie vo veci pretrvávajúceho bránenia vstupu zamestnancovi na pracovisko bez platného právneho dôvodu a neodkladným opatrením povinnému uložil, aby sa zdržal protiprávneho konania, upustil od jeho trvania a neobmedzoval mu vstup na pracovisko bez právneho dôvodu a aby mu umožnil plniť si povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy. Zároveň žiadal neodkladným opatrením nariadiť povinnému zdržať sa odopierania základných ľudských práv a slobôd a zakázať mu zasahovať do základných práv navrhovateľa, a to práva na súkromie, ochrany osobnosti a ďalších práv.

2. Navrhovateľ v článku I. svojho návrhu cituje rôzne ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Medzinárodného paktu OSN o občianskych a politických právach, Charty základných práv Európskej únie, , , o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o verejnom zdravotníctve, o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o ochrane osobných údajov. Následne v článku II. návrhu uvádza, že dňa 08.02.2021 obdržal od konateľa povinného list, v ktorom mu bolo oznámené, že mu bude odoprený vstup na pracovisko, ak sa nepreukáže negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID 19. Navrhovateľ dodal, že v roku 2020 bol nútený zostať v 10-dňovej karanténe len preto, že sa nechcel podrobiť neľudskému testovaniu. Ďalej uvádza, že mu je odopierané jeho ústavné právo na prácu, ďalšie právo na ochranu osobných údajov a svojej zdravotnej dokumentácie a vykonávanie riadneho si plnenia pracovných povinností podľa pracovnej zmluvy. Vo svojom podaní poukazuje na to, že Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 30 zo dňa 17.01.2021 ako aj všetky ostatné uznesenia vlády týkajúce sa plošného testovania a s tým spojených reštrikcií sú právnymi aktmi, ktoré slúžia ako forma rozhodovania vlády SR vo vzťahu k organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Podľa názoru navrhovateľa teda nemajú postavenie normatívneho právneho aktu - všeobecne záväzného právneho predpisu, preto nemôžu zaväzovať fyzické a právnické osoby. V zmysle SR článku 13 je možné povinnosti všeobecne ukladať len nariadením a nie uznesením vlády SR. Vykonanie diagnostiky obyvateľmi Slovenskej republiky považuje za nepovinné a právne neprípustné, keďže sa

vykonáva na základe podľa jeho názoru neplatného a podzákonného uznesenia vlády SR. Navrhovateľ poukazuje tiež na SR, v zmysle ktorého sa sloboda pohybu a pobytu zaručuje. Zákon, ktorý by umožňoval obmedzenie tohto práva podľa jeho názoru prijatý nebol. Zároveň namieta platnosť vyhlášky č. 14/2021 Úradu verejného zdravotníctva SR, ktorá zmocňuje zamestnávateľov, aby neumožnili na pracovisko vstup zamestnancom bez preukázania sa negatívnym výsledkom na ochorenie COVID 19. Podľa navrhovateľa je táto vyhláška v priamom rozpore s dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s ustanoveniami , nariadením GDPR, obsahuje splnomocňujúce ustanovenie na vydávanie vykonávacích právnych predpisov iba pre Ministerstvo zdravotníctva SR a nie pre Úrad verejného zdravotníctva SR. Preto nie je možné odvolávať sa na povinnosti stanovené vyhláškami Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky. Súčasne navrhovateľ čestne v podaní prehlásil, že je úplne zdravý a bez akýchkoľvek príznakov respiračného ochorenia. Navrhovateľ s odvolaním sa na Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny a ďalej tvrdí, že každý musí rešpektovať jeho právo na ochranu zdravia (ktoré má prednosť pred ochranou zdravia celej spoločnosti). Zachovanie ľudskej dôstojnosti je podľa navrhovateľa obzvlášť chránené, z čoho vyvodzuje, že jeho vôľu chrániť si vlastné zdravie a netestovať sa za neľudských podmienok, je povinný každý rešpektovať. Navrhovateľ tvrdí, že počas núdzového stavu nie je možné požadovať, aby sa fyzické osoby kedykoľvek a komukoľvek preukazovali výsledkami testov na COVID 19 alebo potvrdeniami o ich absolvovaní. Teda zamestnávateľ nemôže od neho požadovať modrý certifikát. Zároveň si myslí, že toto konania zamestnávateľa nie je ospravedlniteľné tým, že vládou Slovenskej republiky a ostatnými orgánmi štátnej správy je uvádzaný do omylu, a preto koná v mylnej domnienke zákonnosti. Totiž neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje a nevyviňuje z právnej zodpovednosti za jeho porušenie. Navrhovateľ k návrhu pripojil kópiu Pracovnej zmluvy zo dňa 24.06.1996 uzavretej s povinným a list povinného označený „Štvrtá Žiadosť o vysvetlenie v súvislosti so zákazom vstupu na pracovisko a iných priestorov zamestnávateľa - odpoveď“ zo dňa 04.02.2021 (ďalej len „Odpoveď povinného“).

3. Súd mal z obsahu podania navrhovateľa a listinných dôkazov k nemu priložených za osvedčené, že navrhovateľ pracuje u povinného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24.06.1996 na pracovnej pozícii skúšač mechanických vlastností. Zároveň súd mal za osvedčené z Odpovede povinného, že povinný ako zamestnávateľ v súlade s vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vyžaduje od svojich zamestnancov pre vstup na pracovisko preukázanie sa potvrdením o negatívnom výsledku RT- PCR testu alebo potvrdením o negatívnom výsledku antigénového testu na ochorenie COVID-19 resp. potvrdením o spĺňaní niektorej výnimky podľa aktuálne platnej vyhlášky a že neprítomnosť navrhovateľa v práci bude považovaná za prekážku v práci na jeho strane, za ktorú mu povinný ako zamestnávateľ poskytne pracovné voľno bez náhrady mzdy. Tiež z tvrdení samotného navrhovateľa má súd za osvedčené, že navrhovateľ sa odmieta podrobiť RT-PCR testu ako aj antigénového testu na ochorenie COVID-19, a preto nedisponuje ani ich výsledkami.

4. Súd rozhodoval podľa ust. , , , , , a (ďalej len „“); ust. článku 1 ods. 1, článku 2 ods. 2 a ods. 3, článku 13 a článku 23 ; ust. článku 1, článku 5, článku 6 a článku 11 Ústavného o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej len „“); ust. 4 o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu (ďalej len „“), ust. , , , a , o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“); ust. Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva č. 47/2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa (ďalej len „“) a podľa časti B. Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 123 zo dňa 28.02.2021 (ďalej len „“).

5. Podľa ust. a , pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Podľa ust. , neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Podľa ust. , v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich

potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.

6. Podľa ust. Vyhlášky č. 47/2021: „Podľa , <aspi://module='ASPI'&link='%252348'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a z) zákona <aspi:// module='ASPI'&link='%252348'&ucin-k-dni='30.12.9999'> sa v období od 10. februára 2021 do 19. marca 2021 z dôvodu ochrany života a zdravia všetkým zamestnávateľom, okrem zamestnávateľov prevádzkujúcich školy a školské zariadenia, v pracoviskách a iných priestoroch zamestnávateľa v rámci okresu zaradeného uznesením vlády Slovenskej republiky podľa Alert systému pre monitorovanie vývoja epidémie a prijímanie protiepidemických opatrenia v závislosti od intenzity šírenia SARS-CoV-2 (Covid-19) (ďalej len "COVID AUTOMAT") do III. a IV. stupňa varovania, nariaďuje zakázať vstup zamestnancov, okrem zamestnancov podľa odseku 5, na tieto pracoviská a do iných priestorov zamestnávateľa. Uvedené sa nevzťahuje aj na osobu, ktorá sa preukáže potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo potvrdením o negatívnom výsledku antigénového testu na ochorenie COVID-19 nie starším ako 7 dní.“

7. Nariadenie neodkladného opatrenia je možné iba na návrh a za splnenia zákonných predpokladov. V zmysle ust. môže súd nariadiť neodkladné opatrenia ak sú splnené podmienky podľa , t.j. iba v dvoch prípadoch, a to ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Splnenie aspoň jedného zo zákonných predpokladov nariadenia neodkladného opatrenia musí teda súd primárne vyhodnotiť na základe návrhu, a to z rozhodujúcich skutočností, ktoré podľa navrhovateľa odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená. Z povahy veci tiež vyplýva, že ochranu prostredníctvom neodkladného opatrenia nemožno poskytnúť ani zjavne nedôvodnenému alebo neexistujúcemu nároku. Vzhľadom na to, že súd rozhoduje v konaní o nariadení neodkladného opatrenia v krátkej lehote a spravidla bez nariadenia pojednávania, bez výsluchu a bez vyjadrenia protistrany, je pre rozhodnutie súdu zásadným obsah samotného návrhu a jeho príloh. Navrhovateľ musí súd opísaním rozhodujúcich skutočností presvedčiť o potrebe nariadiť neodkladné opatrenie v záujme dosiahnutia ochranného účelu neodkladného opatrenia. Navrhovateľ je hlavne povinný opísať v návrhu rozhodujúce skutočnosti, odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená. Pokiaľ tvrdenia v návrhu odôvodňujú poskytnutie súdnej ochrany prostredníctvom neodkladného opatrenia, musí súd individuálne vyhodnotiť mieru pravdepodobnosti ich pravdivosti a posúdiť, ktoré skutočnosti navrhovateľ osvedčil. Procesu osvedčovania podliehajú všetky zákonné podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, s osobitným dôrazom na potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie.

8. Nedostatočný opis rozhodujúcich skutočností príp. neosvedčenie rozhodujúcich skutočností má za následok zamietnutie návrhu. V prípade konania o nariadení neodkladného opatrenia sa uplatňuje striktná zodpovednosť navrhovateľa za vlastnú procesnú aktivitu a dôslednosť pri koncipovaní návrhu a jeho príloh. Dôkazné bremeno, resp. bremeno osvedčenia spočíva výlučne na navrhovateľovi neodkladného opatrenia. Osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie neodkladného opatrenia posudzuje súd v zásade len podľa obsahu návrhu a k nemu pripojených listín.

9. Zákon predpokladá iba dva dôvody na uplatnenie procesného zabezpečenia formou neodkladného opatrenia, a to jednak potrebu bezodkladne upraviť pomery a jednak obavu, že exekúcia bude ohrozená; ich vzájomná kumulácia pritom nie je vylúčená. Už zo samotného terminologického a jazykového výkladu názvu tohto procesného inštitútu v zmysle novej procesnej úpravy vyplýva jeho charakter a zásada „neodkladnosti“ takéhoto opatrenia. Jeho nariadenie bude namieste len v prípadoch, kedy existujú konkrétne okolnosti preukazujúce neodkladnosť takejto úpravy pomerov strán, najmä vzhľadom na preukázanie nebezpečenstva reálnej a bezprostredne hroziacej ujmy. Pred nariadením neodkladného opatrenia súd posudzuje tiež, či uložením požadovaného neodkladného opatrenia možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa navrhovateľ domáha.

10. Z obsahu návrhu navrhovateľa je zrejmé, že sa podaným návrhom domáha nariadenia neodkladného opatrenia podľa . Z vyššie uvedených odsekov vyplýva, že, aby súd mohol vydať takéto neodkladné opatrenie, musí mať za osvedčené najmä potrebu bezodkladnej úpravy

pomerov strán v čase jeho rozhodovania, pričom dôkazné bremeno, resp. bremeno osvedčenia zaťažuje samotného navrhovateľa . Zároveň však platí, že nedôvodnému alebo neexistujúcemu nároku nemožno poskytnúť ochranu prostredníctvom neodkladného opatrenia.

11. Súd teda najprv skúmal to, či žalobca v danom prípade osvedčil potrebu neodkladnej úpravy pomerov strán. Súd však dospel k záveru, že žalobcu potrebu neodkladnej úpravy pomerov strán uložením neodkladného opatrenia neosvedčil.

12. Z obsahu návrhu možno vyvodiť, že navrhovateľ potrebu neodkladnej úpravy pomerov strán vyvodzuje z toho, že podmienením vstupu na pracovisko preukázaním sa potvrdenia o negatívnom výsledku testu na ochorenie COVID 19 povinný ako zamestnávateľ porušuje jeho základné práva, a to právo na prácu, právo na súkromie a právo na ochranu osobnosti. Toto konanie povinného mu tiež spôsobuje ujmu na majetku, keďže prichádza o svoju mzdu, ktorá by mu inak podľa pracovnej zmluvy patrila. Bližšie navrhovateľ ujmu, ktorá mu konaním povinného vzniká na jeho majetkových prípadne osobnostných právach, nekonkretizuje. Jednoducho povedané z obsahu návrhu navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ sa domáha v podstate toho, aby súd v rámci neodkladného opatrenia nariadil povinnému, aby povinný ako jeho zamestnávateľ umožnil navrhovateľovi vstupovať na jeho pracovisko bez toho, aby sa navrhovateľ preukázal potvrdením o negatívnom teste na ochorenie COVID 19, keďže sa odmieta podrobiť testovaniu. Teda navrhovateľ v podstate žiada, aby súd v rámci neodkladného opatrenia nariadil povinnému, aby povinný ako jeho zamestnávateľ umožnil navrhovateľovi vstup na jeho pracovisko bez toho, aby sa navrhovateľ zúčastnil testovania na ochorenie COVID 19.

13. Pre posúdenie potreby neodkladnej úpravy pomerov strán je podľa súdu rozhodujúce to, že na celom území Slovenskej republiky z dôvodu pandémie stále trvá núdzový stav, ktorý bol vyhlásený Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 zo dňa 30.09.2020 a opakovane predĺžený naposledy Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 05.02.2021. Podľa článku 5 ods. 4 Ústavného zákona o bezpečnosti štátu v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j). Podľa citovaného ustanovenia článku 5 ods. 4 Ústavného obmedzila s účinnosťou od 03.03.2021 slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 03.03.2021 v čase od 05:00 hod. do 01:00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania, najneskôr do konca núdzového stavu, teda uplynutím 19.03.2021. Vláda Slovenskej republiky Uznesením č. 123/2021 zároveň rozhodla, že obmedzenie sa nevzťahuje okrem iného na cestu do a zo zamestnania zamestnanca okrem zamestnanca škôl a školských zariadení, ktorý nemôže vzhľadom na povahu svojej práce vykonávať túto prácu z domácnosti, ak sa preukáže potvrdením zamestnávateľa s určením pracovnej doby a miesta výkonu práce a cestu späť a na cestu na výkon podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti, ktorá nemôže byť vykonávaná ako práca z domácnosti a cestu späť, ak sa táto osoba preukáže v rámci okresu zaradeného uznesením vlády SR podľa COVID AUTOMATU do IV. a III. stupňa varovania negatívnym výsledkom RT-PCR testu nie starším ako 7 dní alebo antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID 19 nie starším ako 7 dní. Z Uznesenia č. 123/2021 teda vyplýva, že výnimku zo zákazu vychádzania na cestu zo a do zamestnania majú iba osoby, ktoré sa zúčastnia testovania na ochorenie COVID 19 a majú negatívny výsledok. Navrhovateľ vo svojom návrhu v podstate žiada, aby povinný ako zamestnávateľ bol povinný umožniť mu vstup na pracovisko bez absolvovania testovania na ochorenie COVID 19. Zároveň z návrhu vyplýva jednoznačná vôľa navrhovateľa nezúčastňovať sa testovania na ochorenie COVID 19. Teda aj keby súd vyhovel návrhu navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia, nemalo by to pre navrhovateľa žiadny reálny význam. Totiž navrhovateľ by sa na svoje pracovisko nemohol dostať, keďže vláda svojím Uznesením č. 123/2021 v časti B rozhodla tak, že bez absolvovania testovania na ochorenie COVID 19 s negatívnym výsledkom nie je možné v zmysle bodu 2.1 časti B. Uznesenia č. 123/2021 cestovať do zamestnania. Dôležité je tiež to, že povinnosť zakázať vstup na pracovisko v zmysle Vyhlášky č. 47/2021 trvá iba do 19.03.2021, t.j. rovnako ako trvá obmedzenie zákazom vychádzania. Neodkladné opatrenie by bolo teda bez reálneho účinku pre navrhovateľa. Preto za situácie, keď je osvedčená vôľa navrhovateľa nezúčastňovať sa testovania na ochorenie COVID 19, je zbytočné nariaďovať navrhované neodkladné opatrenie, keďže navrhovateľ na pracovisko v dôsledku obmedzenia práva pohybu a pobytu zákazom vychádzania Uznesením č. 123/2021 bez absolvovania testovania na ochorenie COVID 19

nebude vedieť pricestovať. Súd teda z uvedeného uzatvára, že v danom prípade navrhovateľ potrebu neodkladnej úpravy pomerov strán uložením navrhovaného neodkladného opatrenia neosvedčil.

14. Právna záväznosť uznesení vlády Slovenskej republiky obmedzujúcich základné práva s slobody pre každého vrátane navrhovateľa ako formy rozhodnutí vlády vydaných v súvislosti s vyhláseným núdzovým stavom vyplýva z článku 5 ods. 3 a článku 11 ods. 1 Ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Tento záver potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, vo svojom náleze spis. zn. -104, v bode 60 na strane 29, kde je uvedené: „Ustanovenie čl. 5 ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu ustanovuje výslovne MOŽNOSŤ, nie povinnosť, obmedziť základné práva alebo uložiť povinnosti (V čase núdzového stavu možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti). Aj touto skutočnosťou argumentuje aj vláda vo svojom vyjadrení. Rovnako čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu vymedzuje tri druhy rozhodnutí vlády súvisiacich s núdzovým stavom: (a) rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu, (b) rozhodnutie o skončení núdzového stavu a (c) rozhodnutie o obmedzení základných práv a slobôd a uložení povinností (to nevylučuje, že rozhodnutie o vyhlásení a obmedzení nemôže byť v jednom uznesení). Napokon túto koncepciu naznačuje aj dôvodová správa k čl. 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu: „V súlade s princípom pozitívneho vymenovania sa v odseku 3 návrhu ústavného zákona vymedzuje súpis základných práv a slobôd, ktoré môže vláda Slovenskej republiky obmedziť na ohrozenom území pri vyhlásení núdzového stavu alebo počas jeho trvania. Vláda Slovenskej republiky môže tak urobiť len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia. V nadväznosti na zveruje návrh ústavného zákona vláde Slovenskej republiky právomoc obmedziť taxatívne vymenované základné práva a slobody, a to s cieľom riešiť núdzový stav v štáte. Vláda Slovenskej republiky môže obmedziť všetky podmienky práva a slobody súčasne alebo len niektoré z nich, pričom je pri rozhodovaní o tomto rozsahu viazaná závažnosťou ohrozenia bezpečnosti v súvislosti s núdzovým stavom. Všetky citované základné práva a slobody však možno obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.“ Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť (porov. historicky zákona č. 300/1920 Sb. o mimořádných opatřeních, ktorý, naopak, explicitne stanovoval povinnosť obmedzenia).“ a tiež v bode 62 na strane 29, kde je uvedené: „Ako už bolo uvedené, na základe núdzového stavu možno fakultatívne uznesením vlády priamo obmedziť základné práva alebo uložiť povinnosti.“. Teda názor navrhovateľa, že uzneseniami vlády Slovenskej republiky nemožno zaväzovať fyzické a právnické osoby a obmedzovať základné práva a slobody , nie je správny.

15. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebola osvedčená potreba neodkladnej úpravy pomerov strán, nebolo potrebné už skúmať dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa mala poskytnúť ochranu. Napriek uvedenému však súd dodáva, že záver navrhovateľa o neplatnosti Vyhlášky č. 47/2021 (navrhovateľom v návrhu nesprávne označuje Vyhlášku č. 14/2021) a jej rozporu s je nesprávny. Totiž Úrad verejného zdravotníctva SR vydal túto Vyhlášku č. 47/2021 v rámci svojej právomoci zverenej mu , a to podľa , , a a v súlade s , ktorý ho na to vyslovene splnomocňuje. Preto Úrad verejného zdravotníctva SR uložil povinnosti touto Vyhláškou č. 47/2021 vrátane povinnosti zamestnávateľom v na základe zákona, teda v súlade s článkom 13 ods. 1 písm. a) .

16. Súd teda po oboznámení sa s návrhom navrhovateľa dospel k záveru, že nie je dôvodný v celom rozsahu. Vzhľadom na to, že nie sú splnené zákonné predpoklady na nariadenie neodkladného opatrenia, súd preto návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s v celom rozsahu zamietol.

17. Vzhľadom na to, že zamietnutím návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania vo veci samej dochádza k ukončeniu konania (o nariadení neodkladného opatrenia, súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov tohto konania o nariadení neodkladného opatrenia ( ). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v konaní neúspešný a povinnému žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov tohto konania o nariadení neodkladného opatrenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v dvoch písomných vyhotoveniach ( ). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ).