Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1T-29-2020.pdf
PDF · 84.31 KB
Case nature
Area
Subarea
1T/29/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Malacky, samosudcom JUDr. Erikom Tomusom, v trestnej veci obžalovaného C. G., pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17. marca 2021 v Malackách, takto
rozhodol:
Obžalovaný:
C. G., narodený XX. I. XXXX v H., trvale bydliskom ul. N. B. č. XXXX/XX, XXX XX G.,
sa uznáva vinným, že
v presne nezistenom čase odo dňa 21.10.2019 do 19.00 h dňa 31.10.2019 v G. na ul. N. B. č. XX/XX v polyfunkčnom dome na 4. poschodí nezisteným spôsobom vylomil petlicu na pivnici A.3.E., z ktorej odcudzil horský bicykel zn. TREK, model X-Caliber 9, rok výroby 2014, čierno-zelenej farby s bielym nápisom TREK na ráme, čim spôsobil škodu poškodenému I. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/XX, Y. vo výške 1.000,- €,
teda
- prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tak malú škodu,
- neoprávnene vnikol do obydlia iného, a tohto činu sa dopustil závažnejším spôsobom konania - vlámaním,
čím spáchal
prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona.
Za to sa mu
ukladá
podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona a § 38 ods. 2 Trestného zákona, za použitia § 41 ods. 1 Trestného zákona, úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podala dňa 24. marca 2020 Okresnému súdu Malacky obžalobu z 24. marca 2021, č. 1Pv/388/19/1106-11, na C. G., pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17. marca 2021 obžalovaný C. G. po poučení o svojich právach a povinnostiach urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný poriadok), že je vinný zo spáchania skutkov uvedených vo výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333 ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k týmto skutkom zisťoval, či obžalovaný:
c) rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. f) rozumie právnej kvalifikácii skutku, ako trestných činov, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy kladené mu za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v obžalobe kvalifikuje ako určité trestné činy, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny zo skutkov uvedených vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutkov, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vykonal dokazovanie len ohľadne trestu, a to oboznámením aktualizovaného odpisu registra trestov a centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov zo 17. marca 2021.
V súvislosti s výrokom o treste je primárne nevyhnutné uviesť, že Trestný zákon vo svojich ustanoveniach, najmä v ustanoveniach deklarujúcich zásady ukladania trestov, poskytuje ochranu spoločnosti pred trestnými činmi v podobe trestov a to tak, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradiť od páchania trestných činov za súčasného vyjadrenia morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Keďže uvedený cieľ, t. j. zabránenie v ďalšom páchaní trestnej činnosti zároveň napĺňa aj ochranu spoločnosti, treba mať pri voľbe druhu trestu a jeho výmery túto skutočnosť vždy na zreteli.
Všetky okolnosti prípadu však treba nielen zisťovať, ale aj objektívne, t. j. bez preceňovania alebo podceňovania niektorých z nich komplexne hodnotiť a mať pritom na zreteli, že bližšie sú konkretizované v ďalších ustanoveniach Trestného zákona, najmä v ustanoveniach o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach (§ 36 Trestného zákona a § 37 Trestného zákona) a v ustanoveniach upravujúcich zásady ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona).
Vo všeobecnosti súd konštatuje, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia, zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody.
Pri ukladaní trestu obžalovanému C. G. je nevyhnutné vychádzať predovšetkým z § 41 ods. 1 Trestného zákona, ktorý pri zbiehajúcich sa trestných činoch stanovuje povinnosť ukladať úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. V naznačenom zmysle je prísnejší prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona so sadzbou trestu odňatia slobody od 1 roka do 5 rokov; naproti tomu prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona má zákonodarcom určenú sadzbu trestu odňatia slobody až na 2 roky. Preto súd pri ukladaní trestu vychádzal z trestnej sadzby prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Súd u obžalovaného zistil 2 poľahčujúce okolnosti, spočívajúce v priznaní sa k spáchaniu trestného činu a jeho úprimné oľutovanie [§ 36 písm. l) Trestného zákona] a v napomáhaní pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom [§ 36 písm. n) Trestného zákona]. Priťažujúce okolnosti súd zistil tiež 2 - jednak ide o spáchanie viacerých trestných činov [§ 37 písm. h) Trestného zákona] a jednak o recidívu [§ 37 písm. m) Trestného zákona], nakoľko obžalovaný už bol v minulosti pred spáchaním prejednávaného skutku súdne trestaný, naposledy trestným rozkazom Okresného súdu Malacky z 11. marca 2019, sp. zn. 0T/27/2019, právoplatným dňa 11. marca 2019, za spáchanie prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti.
Pri určovaní druhu a výmery trestu súd následne povinne (§ 38 ods. 2 Trestného zákona) prihliadol na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností s tým, že ich pomer je vyrovnaný (2:2), preto k úprave trestnej sadzby nedošlo.
Pokiaľ ide o osobu obžalovaného, tak súd zistil, že obžalovaný bol už mnohokrát súdne trestaný
- v odpise registra trestov je evidovaných až 6 záznamov, všetky z obdobia spred dopustenia sa prejednávaného skutku, čo je vzhľadom na to, že v čase spáchania prejednávaného skutku mal obžalovaný 26 rokov, pomerne dosť. Ohľadom prvých dvoch odsúdení sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený. V troch prípadoch bol obžalovanému uložený podmienečný trest odňatia slobody, z nich v jednom prípade došlo k premene na nepodmienečný trest a v jednom prípade mu bol uložený priamo nepodmienečný trest odňatia slobody. V prípade všetkých odsúdení obžalovaného ide o rôznorodú trestnú činnosť: proti majetku (prečin poškodzovania cudzej veci), proti životu a zdraviu (prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi), všeobecne nebezpečné trestné činy (prečiny ohrozenia pod vplyvom návykovej látky) a proti poriadku vo verejných veciach (prečiny marenia výkonu úradného rozhodnutia). Protiprávnej činnosti sa obžalovaný dopúšťa aj vo forme priestupkov, čo vyplýva z lustrácií v registri priestupkov; evidované má 3 priestupky, za ktoré bol sankcionovaný - jeden dopravný z roku 2016 a dva priestupky proti občianskemu spolunažívaniu z roku 2019.
Pri ukladaní druhu trestu bolo tiež nevyhnutné vychádzať zo skutočnosti, že ak sa páchateľ dopustí úmyselného trestného činu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, nie je možné mu už uložiť opätovne podmienečný trest odňatia slobody (§ 49 ods. 2 Trestného zákona). Preto súd dospel k záveru, že vzhľadom na recidívu obžalovaného C. G. (opakované páchanie trestnej činnosti), ktorej sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, je nutné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody, nakoľko skoršie aj prevýchovné podmienečné tresty odňatia slobody celkom zjavne neviedli u obžalovaného k náprave a preto by pre jeho nápravu v žiadnom prípade nebol postačujúci ani samostatný alternatívny trest.
Obžalovanému preto súd uložil represívny trest a to trest nepodmienečný - na dolnej hranici trestnej sadzby - na 1 rok, ktorý bude podľa názoru súdu postačujúci na nápravu obžalovaného na ochranu spoločnosti, pričom súd vzhľadom na okolnosti prípadu, na závažnosť a spôsob spáchania činu a jeho následky, na v konečnom dôsledku nespôsobenú škodu, vzhľadom na osobu obžalovaného a jeho postoj k spáchaným trestným činom, ktorý svedčí o istej miere sebareflexie a uvedomení si následkov svojho počínania, nezistil prevahu takých okolností, ktoré by boli dôvodom na uloženie trestu v strede, či v hornej tretine trestnej sadzby; na druhej strane súd nepovažoval za dôvodné ukladať trest za použitia mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia Trestného zákona, nakoľko u obžalovaného nezistil také pomery a ani okolnosti prípadu, ktoré by takýto postup umožňovali, a už vôbec nie alternatívny trest, pretože tomu bráni predovšetkým kriminálna (i priestupková) minulosť obžalovaného, i okolnosť, že v súbehu sa obžalovaný dopustil dvoch úmyselných trestných činov, dokonca len 7 mesiacov po začatí plynutia skúšobnej doby predchádzajúceho podmienečného odsúdenia.
Zároveň platí, že súd nemohol výraznejšie prihliadať na tvrdenia obhajoby o potrebe obžalovaného udržať si zamestnanie a o tom, ako sa chce starať o dieťa, voči ktorému si plní vyživovaciu povinnosť, a to predovšetkým z dôvodu, že na ne neprihliadal ani samotný obžalovaný, pretože na tieto okolnosti bolo zo strany obžalovaného potrebné myslieť práve vtedy, keď sa rozhodol spáchať úmyselné trestné činy, nakoľko obžalovaný vedel, resp. musel vedieť, aký následok bude mať takéto jeho protiprávne konanie, a napriek tomu sa obžalovaný rozhodol dopustiť sa úmyselnej trestnej činnosti v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
Súd zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním skutku vo výkone trestu odňatia slobody za spáchanie úmyselného trestného činu - nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace uložený v trestnej veci tunajšieho súdu sp. zn. 0T/30/2017 za spáchanie prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona obžalovaný vykonal dňa 24. júla 2017.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309 ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.