Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23S-235-2019.pdf
PDF · 126.44 KB
Case nature
Area
Subarea
23S/235/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Ľuptáka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Kataríny Kochan Morovej a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej, v právnej veci žalobkyne: K.. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. T. XX, XXX XX M., právne zastúpenej R.. Y.X., Z.., E., W. XX, XXX XX F., proti žalovanému: Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor opravných prostriedkov, Nám. Ľ. Štúra 5943/1, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. OU-BB-OOP6-2019/023544-007 zo dňa 17.09.2019, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie žalovaného Okresného úradu Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov č. OU- BB-OOP6-2019/023544-007 zo dňa 17. septembra 2019 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania v rozsahu 100%, v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré bude vydané po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Právna predchodkyňa žalobkyne T.. I. T. si dňa XX. XX. XXXX uplatnila na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v Rimavskej Sobote podľa § 5 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zák. NR SR č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákon č. 503/2003 Z. z.“ alebo „Reštitučný zákon“). Návrh odôvodnila tým, že pozemky pôvodného vlastníka R. V. zomretého dňa XX. XX. XXXX v H. V. prešli na štát podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 503/2003 Z. z., a to tvz. Výmerom Okresného národného výboru v C. L.. K.-XXX-X/X-XXXX zo dňa XX. XX. XXXX, a to podľa vtedy platného zákona č. 46/1948 Zb.. Zámienkou na odňatie pôdy (a aj domu č. XX) bolo to, že R. V. ako ťažký invalid pôdu neobrábal a v Obci F. po ukončení vojny už nebýval, lebo pracovať už mohol len ako trafikant v L. okres Y., kam musel utiecť z F. po zabraní južných častí Slovenska v roku XXXX. Potom, ako štát v roku XXXX tento majetok bez náhrady odňal, pridelil ho prídelcovi S. M. s Y..
2. O uplatnenom reštitučnom nároku Okresný úrad Rimavská Sobota, pozemkový a lesný odbor ako prvostupňový orgán verenej správy (ďalej len „orgán verejnej správy I stupňa“) rozhodol dňa 17. 04. 2019 rozhodnutím č. OÚ-RS-PLO-219/000529-025 tak, že navrhovateľke v čase rozhodnutia už K.. J. C. rod. C. nenavrátil vlastnícke právo podľa § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. k pozemkom zapísaným podľa stavu pozemkovej knihe vo vložke č. XX, kat. územia F., ako parcela č. X A. o výmere XXXX Y., parc. č. X, záhrada o výmere XXXX m2, parc. č. XXX, roľa o výmere XXXXX m2, parc. č. XXX, roľa o výmere XXXX m2 , parc. č. XXX, roľa o výmere XXXXX m2, parc. č. XXX, roľa o výmere XXXXX m2 a parc. č. X dom a dvor o výmere XXXX m2 a vo vložke č. XXX kat. úz. C. R., ako parc. č. XXX/XXX,
XXX/XXX a XXX/XXX a zároveň jej nepriznal právo na náhradu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. za pozemky v bode I. výroku rozhodnutia.
3. Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že ako prvostupňový orgán verejnej správy preskúmal zistené podklady týkajúce sa reštitučného nároku, a to doklad o pôvodnom vlastníctve, ktorý bol predložený žiadateľkou, a to výmer o výkupe č. K.-XXX-X/X-XXXX zo dňa XX. XX. XXXX (rozhodnutie o výkupe podľa zák. č. 46/48 Zb.) pre k.ú. F. a k.ú. C. R., register prídelov (rejstřík přídělů) pre kat. úz. F. z XXXX, reg. prídelov (rejstřík přídělů) pre kat. úz. C. R. z roku XXXX a pozemnostný hárok z kat. úz. F.. Z uvedených podkladov usúdil, že u dotknutých nehnuteľností išlo pôvodne o majetok, ktorý podliehal záboru podľa zák. č. 215/1919 Zb. v rámci prvej pozemkovej reformy a bol určený k prídelom do vlastníctva, nájmu, pachtu malým roľníkom a ďalším osobám, ak si ho neponechal štát. Na základe výzvy Obvodného pozemkového úradu v C. L.iadateľka ďalej predložila aj príslušné výpisy z pozemkovej knihy, z ktorých bolo zistené, že R. V. a manželka Y. (zomrela XXXX), resp. ani jeho ďalšia manželka E. rod. U.- matka navrhovateľky T.. I. T., rod. V., neboli zapísaní v pozemkovej knihe ako vlastníci predmetných pozemkov pred ich prechodom do vlastníctva štátu. Pre preskúmaní reštitučného nároku, keď tento vychádzal z prvej pozemkovej reformy a zápis o tom nebol v pozemkovej knihe vykonaný, orgán verenej správy prvého stupňa mohol zisťovať, či v neskoršom období t. j. aj po roku XXXX, boli na základe registra prídelov (rejstříka přídělů) z prvej pozemkovej reformy, vydané nové prídelové listiny (resp. iné listiny o vlastníctve ako napr. rozhodnutia I. a iných štátnych orgánov), ktoré by už nepodliehali zápisu do pozemkovej knihy a preukazovali by vlastníctvo k pozemkom pred ich prechodom na štát.
4. V preskúmavanom prípade bolo však takéto skúmanie bezpredmetné, nakoľko podľa prídelovej listiny z roku XXXX boli pozemky pridelené už iným prídelcom a táto prídelová listina už nepodliehala povinnému zápisu do pozemkovej knihy. Z týchto dôvodov bolo skonštatované, že nadobúdanie vlastníctva v dobe vydania (rejstříka přídělů) a prídelových listín o prídele roľníckych nedielov pre R. V. a manželku Y. boli viazané na zápis do pozemkovej knihy, ktoré mu predchádzalo konanie pred súdom, povereným vedením pozemkovej knihy, ktorého zákonnou povinnosťou bolo preskúmať, či je listina a s ňou súvisiace dokumenty vkladuschopné a následne potom rozhodnúť o povolení resp. nepovolení zápisu do pozemkovej knihy. Tento právny stav trval do XX. XX. XXXX, kedy nadobudol účinnosť Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. a vlastníctvo sa nadobúdalo dňom právoplatnosti príslušnej listiny. Podľa názoru orgánu verenej správy prvého stupňa zápis do pozemkovej knihy už povinný nebol, nakoľko zápis do pozemkovej knihy prestal mať konštitutívny - právotvorný charakter a začal mať len deklaratórny - osvedčujúci charakter. Práve z tejto skutočnosti vychádzal pri posudzovaní preukazovania vlastníctva prvostupňový orgán verenej správy a mal za to, že vlastníctvo na základe prídelov z roku XXXX a XXXX zapísané do pozemkovej knihy a tým ani preukázané, nebolo. Prvostupňový orgán mal za to, že nárok na vrátenie vlastníctva resp. na náhradu, ktoré si uplatnila navrhovateľka - T.. I. T. a následne po nej K.. J. C. na základe dedičského osvedčenia XXD/XXXX/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX nebol zo strany navrhovateľky preukázaný.
5. Poukázal na to, že pred odňatím pozemkov štátu z niektorého z dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 503/2003 Z. z. má práve navrhovateľ preukázať, že bol riadnym vlastníkom pozemkov. Podľa jeho názoru nič nenasvedčovalo ani tomu, že by predmetné pozemkovoknižné zápisnice XX, XX z k.ú. F., XXX z k.ú. C. R. boli zničené a po vojne rekonštruované, resp. boli v nich vykonané dodatočné zápisy, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie vlastníctva. Ďalej uviedol, že ako orgán verenej správy vychádzal zo spoľahlivo zistených a preukázaných skutočností a nebolo v jeho kompetencii odstrániť „tvrdosť zákona“, naviac keď aj o riešení predbežnej otázky určenia vlastníctva Jozefa Kováčika v čase prechodu na štát, nebolo zo strany súdu právoplatne rozhodnuté.
6. Predmetné rozhodnutie odvolaním napadla žalobkyňa, ktorá v rozsiahlych dôvodoch uviedla jednotlivé skutočnosti, pre ktoré považovala rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy za nesprávne. Poukázala na skutočnosť, že správy orgán podľa jej názoru úmyselným konaním a ničím neodôvodnenými požiadavkami nad rámec § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z. z. systematicky a účelovo a protiprávne vytváral stav dôkaznej núdze v neprospech žiadateľky. Objektívne mala však za to, že takýto stav bol už od začiatku konania t. j. v roku XXXX, nakoľko už pri uplatnení reštitučného nároku a podaní žiadosti zdokladovala právna predchodkyňa žalobkyne v skutočnosti podľa § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 písm. b) zák. č. 503/2003 Z. z.
7. Z jej pohľadu zo žiadneho ustanovenia zák. č. 503/2003 Z. z. alebo z § 32 ods. 2 Správneho poriadku nevyplýva, že by účastník konania musel preukázať svoje tvrdenie iba a výhradne tými listinami, ako to vo svojom rozhodnutí uvádza správny orgán. Z tohto dôvodu poukázal na skutočnosť, že správny orgán konal nad rámec zákona tak, aby mohol uplatnený reštitučný nárok zamietnuť. Okrem hlavnej dôkaznej listiny o odňatí - výkupe pozemkov č. K.-XXX-X/.X-XXX z XX. R. XXXX, kde je uvedený ako vlastník R. V., sú uvedené aj parcely podliehajúce výkupu, ako aj dôvod výkupu, pričom tu ide o listinu vydanú bývalým ONV odbor poľnohospodárstva. Predložila aj veľký počet iných dôkazných listín z rokov XXXX až XXXX t. j. v čase odňatia, ktoré potvrdzujú celkom jednoznačne, že R. V. bol vlastníkom týchto parciel. Sú tu prídelové listiny a hárky z obdobia z prvej ČSR, z ktorých je zrejmý vlastník a aj pridelené parcely a prídelová cena. S týmito listinnými dôkazmi sa však správny orgán podľa nej vôbec riadnym a zákonným spôsobom nevysporiadal. Tieto dôkazy prakticky vyradil z dokazovania a posúdenia veci. Správny orgán sa vôbec nezaoberal úvahou, prečo by štát vykupoval od R. V. jeho majetok, keď tento bol aj tak štátny a zároveň sa nezaoberal úvahou o tom, že prečo by bol v čase výkupu vedený ako vlastník v pozemkovej knižke maďarský štát a nie československý, prečo v roku XXXX t. j. ešte pred odňatím majetku požadovali československé úrady od R. V., aby na svojom majetku riadne hospodáril, ináč ho dajú k výkupu podľa zák. č. 46/1948 Zb.. Týmito svojimi tvrdeniami poukazovala na nekorektné vyhodnotenie obsahu listín, ich účelu a významu pre konanie. Ďalej poukázala vo svojich odvolacích dôvodoch na skutočnosť, že došlo v marci 2019 na základe žiadosti K.. F. o vylúčenie z konania pridelením veci K.. U. V., ktorá v priebehu dvoch týždňov od poverenia vedúcim PLO a ešte počas Veľkonočných sviatkov po prevzatí veci od zaujatého pracovníka preskúmal a podklady, prehodnotila dokazovanie a dospela k vlastnej správnej úvahe, a to vo rekordnom čase.
8. Okresný úrad F. F. odbor opravných prostriedkov pozemkový referát rozhodnutím č. OÚ-BB- OOP6-2019/023544-007 zo dňa 17. 09. 2019 odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia poukázal najmä na § 2 ods. 1 Reštitučného zákona a § 3 ods. 1 písm. b) Reštitučného zákona. Ďalej uviedol, že podľa podkladov z predloženého administratívneho spisu bolo zrejmé, že právni predchodcovia odvolateľky mali na základe registra prídelov pre kat. úz. F. a pre kat. úz. C. R. a pozemnostného hárku z kat. úz. F. v rámci prvej pozemkovej reformy pridelené predmetné pozemky. Pozemnostné hárky ani registre prídelov neboli ale dokladmi o vlastníctve k predmetným nehnuteľnostiam. Pozemnostné hárky slúžili ako podklad k určeniu verejných daní a dávok spojených s držbou pozemkov. Register prídelov bol zase technickým spracovaním rozdelenia užívania pôdy, nie však podkladom pre zápis vlastníctva. Pokladom pre zápis do pozemkovej knihy v tom čase mohlo byť rozhodnutie pozemkového úradu o prídele, ktoré malo byť predložené súdu na zápis. Mal za to, že orgán verenej správy postupoval zhodne s názorom odvolacieho orgánu, ak vyžadoval od navrhovateľky preukázanie vlastníctva jej právneho predchodcu R. V.. Dôkaz, ktorý bol predložený, a to listina preukazujúca odobratie (výkup pozemkov od R. V.), štátom bola len nepriamym dokladom o vlastníctve, ale v skutočnosti vlastníctvo nepreukazovala. To isté platí aj o doklade o zaplatení kúpnej ceny prídelu, t. j. doklad o existencii účelovej pôžičky poskytnutej fondom Československých legionárov, takáto listina nemohla preukazovať vlastníctvo ani v čase prídelu, nakoľko vtedy platil intabulačný princíp, a teda vlastnícke právo sa nadobúdalo výlučne až zápisom v pozemkovej knihe. Odvolací orgán - žalovaný preto nesúhlasil s názorom odvolateľky a výkladom § 2 Reštitučného zákona, a to, že požadovanie preukázania vlastníctva je nad rámec zákona. Cieľom Reštitučného zákona bolo prinavrátiť vlastníctvo ako hmotno-právny nárok, t. j. prinavrátiť sa mohlo vlastníctvo len vtedy, ak takéto vlastníctvo existovalo. Dôkazy, ktoré predložila navrhovateľka T.. I. T., sú len hypotetické dôkazy o vlastníctve jej právneho predchodcu, na základe ktorých nebolo možné návrhu vyhovieť. Žalovaný tvrdil, že len priamy dôkaz, ktorý je jednoznačný, dáva správnemu orgánu možnosť urobiť záver o existencii určitej skutočnosti. Nepriamy dôkaz takúto možnosť neposkytuje. Je len jeden z postupných krokov v procese, ktorý spravidla musí byť doplnený ďalšími dôkazmi.
9. Správnou žalobou podanou v zákonnej lehote sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného a jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu verenej správy, pričom si uplatnila právo na náhradu trov konania.
10. Žalobkyňa v správnej žalobe namietala najmä skutočnosť, že správny orgán si v rozpore s platnou legislatívou vypomáhal pri rozhodovaní už neplatnými právnym predpismi z obdobia prvej ČSR, čím odôvodňoval i zákonnosť svojho postupu a zákonnosť svojho rozhodnutia. Aplikáciou týchto neplatných predpisov sa správny orgán snažil preukázať, že právny predchodca žalobkyne požadovaný majetok vôbec nevlastnil, čo bolo v príkrom rozpore s predloženými listinnými dôkazmi. Správny orgán tak
konal v rozpore so svojim poslaním. Poukázala na skutočnosť, že správy orgán si vytvoril vlastnú verziu výkladu zák. č. 503/2003 Z. z., nakoľko z ust. § 2 ods. 1 tohto zákona nevyplýva žiadna povinnosť pre reštituenta v zmysle povinnosti dokladovania akéhosi pôvodného vlastníctva. Ak by to tak bolo, potom by sa to uvádzalo v § 5 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z. z. resp. by to zákonodarca riešil expressis verbis obdobne ako je to v dikcii § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z.. Mala za to, že žiadne zákonné ustanovenie neukladalo účastníkovi konania výslovne povinnosť určitého spôsobu preukazovania vlastníctva a tým boli na žalobkyňu kladené požiadavky mimo platnej legislatívy a najmä nad rámec platnej legislatívy, ak teda v žiadnom ustanovení zák. č. 503/2003 Z. z. nie je reštituentom ukladaná povinnosť dokladovania akéhosi pôvodného vlastníctva, a to ešte výhradne iba vo forme výpisov z pozemkovej knihy. Poukázala ďalej na to, že Obvodný pozemkový úrad z vlastnej činnosti od počiatku konania vedel, že vlastníctvo R. V. nie je v pozemkovej knihe zaevidované a nie je možné ho takto doložiť, pričom dôvody tohto stavu nie sú jednoznačne známe. Následne úrad počas celého štrnásťročného konania neustále protiprávne tvrdil, že uplatnený reštitučný nárok nemôže priznať, pokiaľ sa žalobkyňa nepreukáže takým výpisom z pozemkovej knihy, kde je Jozef Kováčik vedený ako vlastník.
11. Z jej pohľadu sa jednalo o nesplniteľnú a obštruktívnu požiadavku, na základe ktorej, zjavne nakoniec vec nesprávne posúdil a protiprávne o nej rozhodol. Takýto postup správneho orgánu považovala za svojvoľne zužujúci výklad ust. § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003. Argumentovala, že dôkazy, ktoré vyhodnotil konajúci orgán, vyhodnotil nesprávnym spôsobom, ako napr. v prípade výkupnej listiny z 15. 06. 1954, o ktorej uviedol, že sa jednalo iba „o akýsi pokus o vykúpenie tohto majetku štátom“ a teda sa malo jednať o omyl konajúceho štátneho orgánu.
12. Žalobkyňa uviedla, že dôsledkom tejto listiny z roku XXXX bolo však aj hmotnoprávne odňatie t. j. fyzické odňatie majetku R. V. a teda je zrejmé, že tu nešlo ani o pokus ani o omyl. Namietala teda správnu úvahu žalovaného, že štát musel R. V. považovať za právoplatného vlastníka, keď sa unúval s jeho vyvlastnením. Poukázala rovnako ako v odvolaní, že v čase odňatia majetku R. V. v roku XXXX až XXXX tu bol v zmysle zápisu o pozemkovej knižnej vložke vlastníkom maďarský štát. Poukázala aj na rozpor tvrdenia žalovaného, že v prípade ak vlastníkom bol maďarský štát, prečo došlo k výkupu vlastníctva od R. V.. Podľa jej názoru je zrejmé, že pozemková kniha nebola vedená korektne a preto pokladala žalobkyňa jej použitie na účel dokazovania a rozhodovania vo veci neuplatneného reštitučného nároku na nekorektné.
13. Zároveň poukázala na listiny, ktorými R. V. v rokoch XXXX až XXXX vyzývali štátne orgány a Y. v F., k tomu, aby na svojom majetku riadne hospodáril, teda ako riadneho vlastníka tohto majetku. V neposlednom rade poukázala na to, že v danom prípade je nutné posúdiť vec komplexne na základe všetkých preukázaných skutočností, a to aj so zohľadnením situácie, ktorá v čase vyháňania usadených legionárov maďarskými vojiskami bola. Zároveň je nutné zohľadniť aj prídelový zákon č. 81/1920 Zb., ktorý v § 57 ods. 1 definuje prídel do vlastníctva ako úplatný prevod majetkový a teda z § 15 tohto zákona vyplýva, že je roľnícky nediel bol vždy prideľovaný do vlastníctva, nikdy nie do nájmu alebo pachtu. Roľnícky nediel mohol jeho vlastník s istými obmedzeniami pozemkového úradu predať, prenajať i dediť. Zároveň ku vkladu samotného vlastníckeho práva v § 27 uvádzala, že konečné rozhodnutia pozemkového úradu, opatrené jeho schvaľovacou doložkou, sa rovnajú listinám vkladným. Z tohto dôvodu mala žalobkyňa za to, že v prípade, ak bolo pôvodné vlastníctvo doložené listinou „rejsřík přídělů“, bolo tak vlastníctvo doložené v zmysle ust. § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 listinou vkladovou.
14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že sa nestotožňuje s názorom prezentovaným žalobkyňou, pričom názory, ktoré prezentuje v podaniach počas reštitučného konania v odvolacom konaní sú nepodloženými názormi žalobkyne. Poukázal na skutočnosť, že stav a spôsob evidencie vlastníctva v minulosti nebol správny orgán kompetentný zodpovedať, avšak táto evidencia poskytuje záväzné a právne dôležité informácie a správny orgán nemal dôvod ich spochybňovať, pokiaľ sa nepreukázal opak. Poukázal ďalej na skutočnosti, že v rozhodnutiach, ktoré mali preukázať inú rozhodovaciu prax správnych orgánov tieto boli predložené na základe iných skutkových podkladov, a preto nepovažoval tieto námietky za relevantné. Preto navrhol žalobu zamietnuť.
15. V uplatnenej replike žalobkyňa uviedla, že existencia, či neexistencia pozemkovo knižného zápisu vlastníckeho práva z minulosti nemôže byť jediným a určujúcim faktorom pre posúdenie hmotno-právnej otázky vlastníctva. Správny orgán v reštitučnom konaní má napomáhať žiadateľovi pri naplnení si jeho uplatneného reštitučného nároku. Svojim výkladom ust. § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z. z. správny
orgán nad rámec zákona účelovo a protiprávne vytváral domnelý stav dôkaznej núdze v neprospech žalobkyne, pričom však takáto dôkazná núdza od počiatku správneho konania neexistovala a ani neexistovať nemohla, nakoľko už právna predchodkyňa žalobkyne preukázala skutočnosti podľa ust. § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003. Mala za to, že odvolací orgán vôbec zákonným a serióznym spôsobom nepreveril odvolacie dôvody žalobkyne ako riadnej účastníčky správneho konania a s jej argumentmi sa vôbec nevysporiadal resp. ich posúdil celkom protiprávnym spôsobom a zároveň skutkový stav veci bol žalovaným v plnom rozsahu odignorovaný, jeho zistenie nebolo postačujúce pre riadne posúdenie veci a poukázala na skutočnosť, že po 66 rokoch odňatia vlastníctva akýkoľvek dôkaz nad rámec zákona sa už nedá objektívne obstarať, a to z dôvodov, ktoré nezapríčinila žalobkyňa resp. žiadateľka o reštitúciu, ale samotný stav v minulosti svojim nedôsledným a protiprávnym konaním orgánov štátu.
16. V uplatnenej duplike žalovaný zotrval na svojich písomných dôvodoch, pričom poukázal na to, že podľa jeho názoru bol zistený skutkový stav postačujúci na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý bol základom pre vydanie rozhodnutia, tak prvostupňového ako aj odvolacieho orgánu, nebol v rozpore s platnou legislatívou. Nebolo úlohou žalovaného odvolacieho orgánu dokazovať, že vlastníctvo R. V. neexistovalo, o to sa ani správny orgán prvého stupňa nesnažil, ako to žalobkyňa vo svojej replike uvádza. Správny orgán hľadal naopak dôvody ako vyhovieť návrhu žalobkyne, napr. zabezpečením podkladov pre rozhodnutie ako napr. vyžiadanie prídelovej listiny z Ministerstva vnútra SR.
17. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, vecne a mieste príslušný na prejednanie veci, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie, ako aj postup orgánov verejnej správy, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe v súlade s § 134 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
18. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP nakoľko nezistil žiadny z dôvodov, pre ktoré by bolo potrebné pojednávanie nariadiť v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a zároveň na základe výzvy súdu účastníci konania uviedli, že netrvajú na nariadení pojednávania v predmetnej veci.
19. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
21. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
22. Podľa § 134 ods. 1 SSP; správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
23. Podľa § 135 ods. 1 SSP; na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
24. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP; správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
25. Vzhľadom na dispozičnú zásadu nie je súdny prieskum absolútny, ale je vymedzený rozsahom žalobných bodov. Úlohou správneho súdu pri výkone správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou orgán verejnej správy rešpektoval príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
26. Spornou otázkou bolo v danom prípade právne vymedzenie splnenia zákonných vecných, a to objektívnych aj subjektívnych podmienok reštitučného nároku uplatneného žalobkyňou podľa reštitučného zákona č. 503/2003 Z. z. a skutočnosť a došlo k riadnemu posúdeniu jednotlivých dôkazov aj v nadväznosti odvolania žalobkyne.
27. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.; právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
28. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.; ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku, c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1, e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti.
29. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.; Oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom konaní, prípadne v trestnom konaní správnom podľa skorších predpisov, ak bol výrok zrušený podľa osobitných predpisov, 4) b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, c) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb., d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, e) vyhlásenia zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv. renunciačné vyhlásenie), f) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území Slovenskej republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona č. 183/1950 Zb. o majetku zanechanom na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie, g) zmluvy o darovaní nehnuteľnosti uzavretej darcom v tiesni, h) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu, i) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky, prípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj ak táto zmluva nenadobudla účinnosť, j) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, k) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni, l) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená, m) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, n) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady,
o) prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, p) politickej perzekúcie 5) alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, 6) r) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov, 7) s) prikázania do užívania právnickej osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb. o pomoci roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu alebo vládneho nariadenia č. 50/1955 Zb. o niektorých opatreniach na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby, t) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, ak členmi družstva boli aj fyzické osoby; na prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné predpisy. 8)
30. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z.; povinnými osobami sú právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá.
31. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z.; právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.
32. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z.; rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný pozemkový úrad.
33. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z.z.; na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.
34. Účelom reštitučného zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom je prinavrátenie vlastníctva, resp. poskytnutie náhrady oprávneným osobám, ktorým prešlo vlastníctvo k pozemkom na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodujúcom období (od 25. februára 1948 do 01. januára 1990) niektorým zo spôsobov vymenovaných v § 3 ods. 1 tohto reštitučného zákona. Jedná sa teda o zákon, ktorý svojou podstatou napráva krivdy, ktoré boli spôsobené totalitným režimom, postupmi vtedajších štátnych orgánov, ktoré neboli v súlade s princípmi demokracie, právneho štátu a ochrany základných práv a slobôd, v dôsledku ktorých došlo k strate vlastníckeho práva, a preto cieľom a účelom reštitučných zákonov je prinavrátiť takto stratené vlastníctvo, t. j. je premietnutím princípu ústavnej ochrany vlastníctva zaručenej v článku 20 Ústavy SR. Reštitučný zákon neznamená automatické obnovenie vlastníckeho práva, ale zvolený bol princíp vrátenia majetku po splnení zákonom určených podmienok. Zákon tým reaguje aj na záujmy a práva iných osôb, ako oprávnených osôb, ktoré medzičasom mohli nadobudnúť predmetný majetok, v snahe vyhnúť sa vzniku ďalších krívd. Súd sa stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že účelom reštitúcie je zmiernenie niektorých krívd spáchaných v totalitnom režime, no nie na všetky prípady má reštitučný zákon č. 503/2003 Z. z. dosah.
35. V prípade reštitúcií nejde o ochranu existujúceho majetku oprávnenej osoby, ale o navrátenie vlastníctva strateného v rozhodujúcom období alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 503/2003 Z. z. Právo na reštitúciu je osobitný druh majetkového práva, ktorého vznik je podmienený splnením zákonom stanovených podmienok. Jednak sú to objektívne podmienky
- strata vlastníckeho práva v rozhodujúcom období, strata vlastníckeho práva niektorým zo zákonom stanovených dôvodov, uplatnenie nároku v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, ako aj subjektívne podmienky. Splnenie týchto podmienok má konštitutívny význam, to znamená, že bez ich kumulatívneho splnenia právny nárok na reštitúciu nevznikne.
36. Správny súd mal v predmetnej veci za nesporné, že predmetom konania bolo posúdenie či žalobkyňa v pozícii navrhovateľky preukázala skutočnosť, že došlo k vyvlastneniu pozemkov vlastníka Jozefa Kováčika alebo nie. V ostatných častiach mal správny súd za to, že tieto nadväzovali na posúdenie a zrozumiteľné vyhodnotenie dôkazov smerujúcich k tomu, či v predmetom prípade bol alebo nebol naplnený § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.
37. V prvom rade krajský súd konštatuje, že zo strany správnych orgánov, a to jednak orgánu verejnej správy prvého stupňa ako aj žalovaného, je nesprávne chápaný postup v zmysle § 34 ods. 1 Správneho poriadku, kedy na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
38. V danom prípade správne orgány síce v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav veci a zabezpečili v súčinnosti s navrhovateľkou všetky dostupné dôkazy, avšak pristúpili len k ich vymenovaniu a opisu, avšak nie k ich hodnoteniu a prezentovaniu vlastnej správnej úvahy, a to aj z hľadiska vyhodnocovania dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti.
39. Pre správny súd sa žalovaný nezrozumiteľne a nepreskúmateľne vysporiadal s odvolacími námietkami uvedenými v odvolaní, keď uviedol, že výmer o výkupe zo dňa XX.XX.XXXX nemohol byť posúdený ako relevantný dôkaz o vlastníctve právneho predchodcu žalobkyne. Takéto konštatovanie nemožno považovať za dostatočné vyhodnotenie dôkazov. Vyhodnotením dôkazu, je ak správny orgán jednoznačne uvedie, čo daný listinný dôkaz preukazuje, resp. čo nepreukazuje. Až takýmto postupným jednotlivým posúdením predložených dôkazov a až po takomto jednotlivom vyhodnotení predložených dôkazov možno pristúpiť k ich vzájomnému posúdeniu vo vzájomnej súvislosti.
40. Len v taktom prípade môžu nepriame dôkazy bez zabezpečenia priameho dôkazu preukázať, resp. nepreukázať tvrdenú skutočnosť. Napadnuté rozhodnutie považuje správny súd za nepreskúmateľné v časti, v ktorej sa žalovaný vysporiadal s navrhnutými dôkazmi predloženými v odvolaní žalobkyne, a to jednak z dôvodu neuvedenia vyhodnotenia jednotlivých dôkazov samostatne ako aj vo vzájomnej súvislosti.
41. Až po takomto vyhodnotení by bolo možné konštatovať, že zo strany navrhovateľky, resp. žalobkyne nedošlo k naplneniu požiadaviek v zmysle zákona 503/2003 Z. z. v zmysle § 3 ods. 1 písm. b).
42. Žalovaný teda pochybil najmä tým, že sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami tvrdenými v odvolaní a z tohto dôvodu správny súd zrušil jeho rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko až v ďalšom konaní bude žalovaný vzhľadom na vytýkané nedostatky odôvodnenia čo do dôvodov povinný opakovane rozhodnúť v intenciách vysloveného právneho názoru správneho súdu, ktorý je v zmysle § 191 ods. 6 SSP záväzný.
43. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú a čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo z časti úspech.
44. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.