Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_29Sa-9-2020.pdf
PDF · 117.58 KB
Case nature
Area
Subarea
29Sa/9/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Vargovou, v právnej veci žalobcu: D. F. R., bytom L. M. XXB/XX, XX-XXX K., J. republika, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti: ADVERTON, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 550 291, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 38765-2/2019-BA zo dňa 30.04.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom v Bratislave č. 38765-2/2019- BA zo dňa 30.04.2019, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 33179-2-CA zo dňa 15.01.2019 z r u š u j e a v e c v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie .
Žalobcovi a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 33179-2/2019-CA zo dňa 15.01.2019 (prvostupňový správny orgán) podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o sociálnom poistení), rozhodujúc o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, vydala podľa § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie, podľa ktorého žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi ADVERTON, s.r.o. od 01.07.2015 do 29.02.2016 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení poukázala na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a zároveň citovala článok 16 ods. 1, 2, 3 Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (vykonávacie nariadenie), konštatujúc, že správny orgán prvého stupňa zisťoval, či je príslušnou inštitúciou členského štátu bydliska určená legislatíva, ktorá sa na zamestnanca vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia. Z príslušnej právnej úpravy vyplýva, že legislatívu v oblasti sociálneho zabezpečenia je povinný určiť štát bydliska zamestnanca, pričom ak zamestnanec vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch Európskej únie, je povinný o tejto skutočnosti informovať inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca zistila, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczen Spolecznych (ďalej len ZUS) listom č. 340000/511/2015- UBS-OM-6391962834-JS zo dňa 02.03.2016, ktorý bol Sociálnej poisťovni doručený dňa 10.03.2016, určila, že žalobca od 01.07.2015 do 29.02.2016 podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym.
2. O odvolaní žalobcu voči označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa rozhodla žalovaná rozhodnutím číslo: 38765-2/2019-BA zo dňa 30.04.2019, ktorým rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila a odvolanie žalobcu zamietla, poukazujúc na skutkový stav, v zmysle ktorého zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov s dátumom vzniku poistenia od 01.07.2015. Žalovaná poukazuje ďalej na článok 11 ods. 1, 3, článok 13 ods. 1, 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie) a ďalej článok 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009. Poukazuje na list ZUS zo dňa 02.03.2016, ktorým v súlade s článkom 16 vykonávacieho nariadenia poľská inštitúcia určila, že v oblasti sociálneho zabezpečenia žalobca od 01.07.2015 do 29.02.2016 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym, a preto nebol dôvod na začatie dialógu a zmierovacieho postupu tak, ako upravuje rozhodnutie č. A1. Podľa rozsudku Súdneho dvora z 26. januára 2006 b. 22 vo veci C-2/05 Riijkodienst voor Sociale Zekerheid proti Herbosch Kiera NV, zásada poctivej spolupráce, zakotvená v článku 10 ES, ukladá povinnosť inštitúcii vydávajúcej potvrdenie vykonať správne posúdenie dôležitých skutkových okolnosti na uplatnenie pravidiel týkajúcich sa určenia právnych predpisov uplatniteľných v oblasti sociálneho zabezpečenia. To znamená, že ZUS, ako príslušná inštitúcia štátu bydliska žalobcu v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že uvedený žalobca v období od 01.07.2015 do 29.02.2016 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z koordinačných nariadení nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmavať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS na toto určenie. Vydanie napadnutého rozhodnutia znamená, že na zamestnanca sa vzťahuje výlučne legislatíva jedného členského štátu, t.j. legislatíva Poľskej republiky v zmysle článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia.
3. V zákonnej lehote podal voči tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca navrhujúci zrušenie rozhodnutia žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal porušenie predpisov hmotného práva, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci. Poukázal na neprimerané použitie článku 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, neuvedenie právneho základu prijatého rozhodnutia, vydanie napadnutého rozhodnutia, aj keď v spoločnostiach boli urobené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce, porušenie § 87 ods. 1 Zákonníka práce, neoprávnené vyhlásenie ZUS, že práca má marginálny charakter. Ďalej namietal porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci, a to článku 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie dôkazov, nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly u zamestnávateľa žalobcu. Podľa názoru žalobcu pre neho platí článok 13 ods. 3 základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva nájomnú prácu. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa článku 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia bol porušený článok 11 ods. 1 základného nariadenia. Poukázal na to, že bol registrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike na Registračnom liste FO. Existoval doklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemá právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. ZUS prispel k situácii, v ktorej žalobca, podnikajúc a vykonávajúc nájomnú prácu v rôznych členských štátoch EÚ, podliehal právnym predpisom viac ako jednej krajiny. Kontrola, ktorá bola vykonaná Sociálnou poisťovňou u zamestnávateľa žalobcu, bola vykonaná tendenčným spôsobom s cieľom vylúčiť žalobcu zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Namietal ďalej skutkové okolnosti pri realizovaní tejto kontroly a procesné pochybenia zamestnancov Sociálnej poisťovne, ktorí ju vykonávali. Ďalej tvrdil skutočnosti, ktoré podľa neho preukazujú, že prácu vykonával na základe pracovnej zmluvy na území Slovenska, čo je v rozpore s tvrdením Sociálnej poisťovne, že práca nie je vykonávaná. Dokladom o vykonaní práce sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdané zamestnávateľovi. Činnosť zamestnávateľa na území Slovenska je legálna a skutočná. Poukázal na to, že ZUS sa obrátil s otázkou na skutočný výkon práce výhradne v súvislosti s doslovným plnením platných predpisov Spoločenstva, pritom žalobca všetky podklady na potvrdenie vykonávania práce chcel predstaviť len príslušným
slovenským orgánom, ale pre ZUS takéto riešenie nebolo prijateľné. Poukázal na diskrimináciu poľských občanov pracujúcich na Slovensku, ako spolupracovníci žalobcu obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované.
4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 18.06.2020. Poukázala na nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie) a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej len vykonávanie nariadenie), ktorých základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Sociálnej poisťovni, ústredie bolo zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS doručené oznámenie č. 340000/511/2015-UBS- OM-6391962834-JS zo dňa 02.03.2016, že žalobca od 01.07.2015 do 29.02.2016 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa, v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. Žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016. K námietke, že Sociálna poisťovňa odôvodnila svoje rozhodnutie výsledkami kontroly vykonanej u zamestnávateľa, uviedol, že podkladom na vydanie napadnutého rozhodnutia neboli výsledky vykonanej kontroly, ale definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky príslušnou poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS. V súvislosti s namietaným neprimeraným použitím článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia uviedol, že keďže ZUS ako aj Sociálna poisťovňa majú za preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky nedochádza, neexistuje tu súbeh v zmysle článku 13 ods. 3 základného nariadenia ako naznačuje žalobca. Žalobca preto podlieha systému sociálneho poistenia len jednej krajiny, t.j. Poľskej republiky, v ktorej vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaná iba deklarovala, že zamestnávateľ neoprávnene prihlásil zamestnanca do registra poistencov, avšak týmto rozhodnutím nebola spochybnená platnosť pracovnej zmluvy uzavretej medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Vo vzťahu k námietke, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené marginálnym výkonom práce zamestnanca na území Slovenskej republiky, žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ani Sociálna poisťovňa, ústredie vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú, že by činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykazovala znaky marginálnych činností a pri vydaní rozhodnutí vychádzali výlučne zo skutočnosti, že zo strany ZUS došlo v súlade s koordinačnými nariadeniami Európskej únie k definitívnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy. K žalobcom tvrdenému diskriminačnému postupu Sociálnej poisťovne voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, žalovaná uviedla, že na situáciu osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike uplatniteľná legislatíva posudzuje výlučne v zmysle koordinačných nariadenia, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
5. Žalobca k vyjadreniu žalovanej repliku nepodal.
6. Ďalší účastník sa k žalobe žalobcu nevyjadril.
7. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok podľa § 137 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 107 ods. 1 písm. a) SSP a contrario. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.03.2021, o čom bola spísaná zápisnica, ktorá je súčasťou súdneho spisu.
8. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. SSP v spojení s § 170 SSP, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je potrebné zrušiť s poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. b) SSP a správneho orgánu prvého stupňa s poukazom na ust. § 191 ods. 3 písm. a) v spojení s § 191 ods. 1 písm. b) SSP a vec vrátiť žalovanej podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP na ďalšie konanie vychádzajúc z nasledovných úvah:
9. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 (základné nariadenie) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
Podľa článku 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16: osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa článku 16 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (vykonávacie nariadenie), osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
Podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
Podľa článku 76 ods. 4 základného nariadenia inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia.
Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie. Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky podľa tohto nariadenia.
Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.
Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
Podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.
Podľa § 194 ods. 1 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 organizačná zložka Sociálnej poisťovne konanie zastaví, ak a) účastník konania vzal žiadosť alebo podanie na začatie konania späť skôr, ako bolo o nich rozhodnuté, a ak s tým súhlasia ostatní účastníci konania, b) odpadol dôvod konania začatého z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne alebo c) prebieha v tej istej veci konanie v inej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne.
Podľa § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 ak sa začalo konanie o povinnosti uhradiť preplatok na dávke, o povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, pokuty a penále pred úmrtím účastníka konania, konanie sa dňom jeho úmrtia zastaví; rozhodnutie o zastavení konania sa nevydáva.
Podľa § 194 ods. 3 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 konanie sa zastaví, ak účastník konania neodstránil nedostatky podania podľa § 193 ods. 1 v lehote určenej organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne.
Podľa § 194 ods. 4 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 konanie sa zastaví aj vtedy, ak sa účastník konania v lehote určenej organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne nepodrobil vyšetreniu zdravotného stavu potrebného na rozhodnutie o nároku na dávku a nároku na výplatu dávky.
Podľa § 30 ods. 1 písm. e) zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.
10. Zo správneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Społecznych, pobočka v Rybniku (ďalej len ZUS) podaním zo dňa 02.03.2016 (doručeným žalovanej dňa 10.03.2016) č. 340000/511/2015-UBS-OM-6391962834-JS dala žalovanej na vedomie, že od 01.07.2015 podlieha žalobca poľskej legislatíve v oblasti sociálneho poistenia. Predmetom vedeného formálneho zisťovania bolo určenie príslušnej legislatívy ohľadne vedenia činnosti, ktorú žalobca vedie ako SZČO v Poľsku a vykonávania prác na území Slovenska voči zamestnávateľovi
- ADVERTON, s.r.o.. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne registračným listom fyzickej osoby, prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o. za obdobie od 01.07.2015 do 29.02.2016.
11. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca od 01.07.2015 do 29.02.2016 podlieha poľskej legislatíve. Uvedené bolo v konaní preukázané v súlade s citovaným ustanovením článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na citované ustanovenie článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podľa ktorého platí hodnovernosť a záväznosť dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného
a vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné), pričom v administratívnom (ani v tomto súdnom konaní) neboli zo strany žalobcu ani ďalšieho účastníka produkované konkrétne skutkové tvrdenia ani označené konkrétne dôkazy preukazujúce opak (napr. podanie správnej žaloby v Poľskej republike, ktorou by ďalší účastník namietal závery ZUS obsiahnuté v oznámení - opatrení). Márnym uplynutím lehoty 2 mesiacov v zmysle cit. článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných predpisov ZUS stalo sa definitívnym. Žalovaná bola informovaná o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy (podaním doručeným dňa 10.03.2016), uplynutím dvoch mesiacov - dňa 10.05.2016 - tak nastal právny následok predvídaný citovaným ustanovením článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, keďže žalovaná neinformovala (uvedené ani v konaní netvrdila, ani uvedené v konaní z obsahu administratívneho spisu nevyšlo najavo) ZUS o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko, rovnako neboli pred uplynutím tejto lehoty uplatniteľné právne predpisy určené na základe odseku 4 článku 16. Je potrebné pre úplnosť dodať, že v tomto konaní neboli dané dôvody pre aplikáciu ustanovenia článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia dotknutými inštitúciami členských štátov, keďže v danej veci neexistovala „neistota“ vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej by bolo potrebné, aby postup podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia bol nahradený rokovaním dotknutých inštitúcií členských štátov a následnou dohodou o určení uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Dohodovacie konanie v intenciách článku 16 ods. 4 (ktoré nevyhnutne predpokladá medzi inštitúciami členských štátov existujúcu pochybnosť v určení uplatniteľnej legislatívy, ktorá pochybnosť v prejednávanej veci nebola daná) je potrebné odlíšiť od výmeny informácií medzi inštitúciami členských štátov v rámci spolupráce pri uplatňovaní základného a vykonávacieho nariadenia napr. článku 10 základných zásad vykonávacieho nariadenia alebo článku 76 ods. 2, veta prvá základného nariadenia, v zmysle ktorého na účely vykonávania základného nariadenia si poskytnú orgány a inštitúcie členských štátov svoje služby a konajú tak, akoby vykonávali svoje vlastné právne predpisy. Takáto spolupráca (o akú išlo medzi poľskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia v prejednávanej veci) nie je dôkazom existencie „neistoty“ v intenciách článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.
12. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že v danom prípade za situácie, keď bola pre žalobcu určená poľská legislatíva podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, nie je daná kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu však práve z tohto dôvodu nebolo v právomoci Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniknutí jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnancovi ADVERTON, s.r.o. od 01.07.2015 do 29.02.2016. Bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobcu túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.07.2015 do 29.02.2016 a zároveň, že od 01.07.2015 do 29.02.2016 sa na žalobcu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené mala Sociálna poisťovňa preukázané z oznámenia ZUS, oddelenie v Rybniku zo dňa 02.03.2016. Vzhľadom na takto záväzne stanovenú uplatniteľnú legislatívu Sociálna poisťovňa nie je správnym orgánom majúcim právomoc vo veci konať, t.j. použitie zákona o sociálnom poistení v danej veci je vylúčené, a teda je vylúčené podľa tohto zákona vydať rozhodnutie, ktoré je, v inštančnom postupe, predmetom súdneho prieskumu v danom súdnom konaní. Preto bolo potrebné formálnym spôsobom ukončiť správne konanie u Sociálnej poisťovne začaté na základe prihlášky, t.j. konanie zastaviť pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci Sociálnej poisťovne vo veci konať. Skutočnosť, že citované ust. § 194 zákona o sociálnom poistení špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, pričom nedostatok právomoci konať vo veci ako dôvod na zastavenie konania neupravuje, je bez právneho významu, nakoľko použitie tohto zákona je v danej veci vylúčené, vzhľadom na to, že žalobca podlieha poľskej legislatíve. Pokiaľ teda nie je možná aplikácia zákona o sociálnom poistení, žalovanú tak neobmedzuje ani ustanovenie § 172 zákona o sociálnom poistení, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, preto bolo potrebné konanie zastaviť podľa § 30 ods. 1 písm. e) zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), keďže správny orgán nie je správnym orgánom príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/120/2019 zo dňa 25.11.2020).
13. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Z uvedeného vyplýva, že ide o absenciu právomoci Sociálnej poisťovne vôbec vo veci konať, keďže zákon o sociálnom poistení, podľa ktorého aj v danej veci žalovaná rozhodla, je neaplikovateľný.
14. Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci nebola daná právomoc správnych orgánov konať vo veci, sa správny súd nevenoval vyhodnoteniu meritórnych námietok žalobcu.
15. Nad rámec potrebného zdôvodnenia (len pre vysvetlenie), k námietke žalobcu, v zmysle ktorej Sociálna poisťovňa odôvodnila svoje rozhodnutie výsledkami kontroly vykonanej u zamestnávateľa ako aj marginálnym výkonom práce zamestnanca na území Slovenskej republiky, považuje správny súd za potrebné poznamenať, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, na ktoré poukázal v oznámení zo dňa 02.03.2016 doručenom žalovanej. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaná pri rozhodovaní neprimerane použila článok 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia (žalobca nesprávne v žalobe uviedol „článok 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia“ - poznámka správneho súdu), pričom podľa žalobcu sa na neho vzťahuje článok 13 ods. 3 základného nariadenia, správny súd uvádza, že v prvostupňovom správnom rozhodnutí sa správny orgán vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia, ani neuviedol, že by sa na žalobcu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia. Aj v tejto otázke v napadnutom rozhodnutí vychádzal zo stanovenia príslušnej legislatívy poľským orgánom sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný. Rovnako aj námietka, že z rozhodnutia nie je zrejmý právny základ prijatého rozhodnutia, čo spôsobuje jeho neplatnosť, je nedôvodná. Naopak, z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, akým spôsobom bola určená uplatniteľná legislatíva poľským ZUS, keď žalovaná uviedla, že poľský ZUS určil, že žalobca podlieha právnym predpisom Poľskej republiky. Keďže Sociálna poisťovňa proti tomuto predbežnému určeniu nenamietala, toto sa v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym. Preukázanie dohody medzi žalovanou a ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v danom prípade nie je potrebné, keďže k určeniu uplatniteľnej legislatívy došlo podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Nebol preto dôvod určiť právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou inštitúcií, keďže neexistovala žiadna neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.
16. Z uvedených dôvodov správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP a správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 3 písm. a) v spojení s § 191 ods. 1 písm. b) SSP a vec vrátil žalovanej podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP na ďalšie konanie.
17. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 3 písm. a) SSP, v zmysle ktorého správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Hoci mal žalobca vo veci úspech v plnom rozsahu, správny súd žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanej nepriznal, majúc za to, že dôvod hodný osobitného zreteľa spočíva v okolnosti, že právne postavenie žalobcu sa tým, že bude konanie zastavené, rovná jeho postaveniu, ktoré mal, keď bolo vydané rozhodnutie, ktorým mu poistenie nevzniklo. Išlo teda o žalobu skôr akademickú, formálnu, bez skutočného dopadu na postavenie zamestnanca. O trovách konania ďalšieho účastníka konania bolo rozhodnuté podľa § 169 SSP, v zmysle ktorého súd prizná ďalšiemu účastníkovi voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. Správny súd v prejednávanej veci žiadnu povinnosť ďalšiemu účastníkovi neuložil.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.