Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11S-90-2020.pdf
PDF · 190.81 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/90/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: Meriot, s.r.o., so sídlom Zliechovská 394/58, 018 64 Košeca, IČO: 36 747 459, právne zastúpený advokátskou kanceláriou CHARGE DAVOUÉ UJ s. r. o., so sídlom Vlárska 458, 911 05 Trenčín, IČO: 47 253 894, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100958737/2020 zo dňa 29. mája 2020, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 25.06.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“) č. 100435862/2020 zo dňa 14.02.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 27.690,87 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2016.
2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že napadnutým rozhodnutím ako aj rozhodnutím správcu dane bolo porušené právo žalobcu na uplatnenie výdavkov (nákladov) podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), pričom tomuto porušeniu predchádzalo porušenie zásady zákonnosti. Rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a následne z nesprávneho právneho posúdenia veci, že žalobca nemá právo na uplatnenie výdavkov. Zistenie skutkového stavu potrebného pre správne zistenie všetkých skutočností a pre správne určenie dane, z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie je v rozpore s § 24 ods. 2 a § 44 ods. 1 daňového poriadku. Skutkové závery správcu dane a žalovaného sú nelogické a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, neurčitosť, ako aj pre nedostatok rozumných dôvodov, vzhľadom na nelogické, navzájom si odporujúce závery, z ktorých niektoré nemajú svoj základ v skutkových zisteniach, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov. Odôvodnenie napadnutého a prvostupňového rozhodnutia nespĺňa zákonné náležitosti požadované v ust. § 63 ods. 5 daňového poriadku. Podľa žalobcu k dorubeniu dane došlo v dôsledku neuznania preukázateľných výdavkov na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Tým, že správca dane odmietol vykonať
miestne zisťovanie, na ktorom by zaistil dôkazy preukazujúce reálnosť zdaniteľných plnení a fyzicky stotožnil tovar na sklade náhradných dielov s dodacími listami a faktúrami, neúplne zistil skutkový stav, pretože doteraz v daňovom spise absentuje dôkaz reálneho dodania tovaru, čím zmaril zistenie tzv. ekonomického opodstatnenia obchodu.
3. Žalobca v podanej žalobe namieta, že žalovaný ako aj správca dane nezistili dostatočne skutkový stav veci v rozsahu potrebnom na vydanie rozhodnutia, pretože odmietli vykonať žalobcom navrhnuté dôkazy a tým mu bránil v preukazovaní ním tvrdených skutočností. Žalobca predložil správcovi dane účtovníctvo vrátane neho predložil faktúry a dodacie listy, ktoré preukazujú dodávateľa, množstvo dodaného tovaru a jeho cenu ako aj výdavkové pokladničné doklady o úhradách za dodanie tovaru a služieb v hotovosti, čím predložil všetky listinné dôkazy, ktoré sú fakticky v jeho moci a čím splnil svoje dôkazné bremeno voči správcovi dane. Z uvedených listín vyplynuli skutkové zistenia, že tovar a služby boli žalobcovi dodané a súčasne boli v celom rozsahu dodávateľovi uhradené, pričom žalobca opakovane žiadal o vykonanie miestneho zisťovania na preukázanie reálnosti zdaniteľných plnení, čo správca dane a aj žalovaný odmietli. Správca dane hrubo porušil právo žalobcu, aby jeho vyjadrenie zo dňa 02.10.2018 bolo predmetom prerokovania na ústnom pojednávaní, právo žalobcu na dôkaz a vykonanie ním navrhnutých ďalších dôkazov, čím sa dopustil procesných pochybení, ktorými bezdôvodne a opakovane maril práva žalobcu.
4. Žalobca ďalej poukazuje na skutočnosť, že pracovníci správcu dane sa o existencii náhradných dielov a skladu náhradných dielov presvedčili na vlastné oči, síce v inom daňovom konaní, vykonaním dôkazu miestneho zisťovania, avšak tento dôkaz nepreniesli zákonným spôsobom aj do tohto daňového konania a tak dôkaz existencie náhradných dielov, teda existencie zdaniteľných plnení nebol v tomto konaní vykonaný, pričom správca dane a žalovaný namiesto toho tvrdia, že náhradné diely síce u žalobcu sú, ale nedodal ich dodávateľ, avšak dôkaz, ktorý by preukazoval takéto tvrdenie nebol v daňovom konaní zabezpečený a vykonaný. Závery správcu dane sú postavené nie na skutkových zisteniach z vykonaných dôkazov, ale iba na ním vznesených pochybnostiach, pričom v daňovom konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že tovar bol dodaný žalobcovi ako odberateľovi iným dodávateľom. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie tunajšieho súdu 13S/50/2018 zo dňa 10.04.2019, ktoré sa týka dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2015, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného. Žalobca aj v tomto konaní (rovnako ako aj v daňových konaniach predmetom ktorých je právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty - ďalej len „DPH“ za zdaňovacie obdobie roku 2016) sa snažil preukázať reálnosť dodania tovaru a ekonomickú realitu, resp. že došlo k reálnosti zdaniteľných plnení.
5. Podľa názoru žalobcu správca dane vykonanými dôkazmi nevyvrátil žiadnym dodanie tovaru a dodanie rekonštrukcie a stavebných úprav, preto nemá skutkový dôvod vyplývajúci zo skutkových zistení dokazovania a následne ani právny dôvod na neuznanie riadne uplatnených výdavkov a vydanie rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane. Žalobca je právneho názoru, že všetky formálnoprávne ako aj hmotnoprávne podmienky na uplatnenie výdavkov v zdaňovacom období boli v konaní riadne preukázané. Ak sú všetky hmotnoprávne a formálnoprávne predpoklady na uplatnenie výdavkov preukázané, a vlastnou činnosťou správcu dane v rámci daňovej kontroly nevyvrátené, nemôže existovať právne relevantné a súladné odmietnutie práva na ich uplatnenie, pričom opačný postup nemá oporu v platnom práve. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011.
6. Podľa žalobcu nebola aplikovaná zásada „in dubio mitius“ vyplývajúca z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18.09.2008 v zmysle ktorej možno uzavrieť, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom, pričom za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje. Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysle základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné postupovať miernejšie - in dubio mitius. Žalobca ďalej právne argumentuje rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie v prípade Marks Pen, C-18/13 (dvojitá podmienka na neuznanie odpočtu DPH) a rozsudkom v prípade Bonik, C-285/11, pričom uviedol, že správca dane je povinný aplikovať uvedené rozsudky.
7. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žalobné námietky žalobcu sú vo väčšine totožné s námietkami, ktoré boli predmetom preskúmania v odvolacom konaní a s ktorými sa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, pričom naďalej v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach a právnych záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Tak, ako je podrobne uvedené aj v napadnutom rozhodnutí, v prípade dane z príjmov, ktorú upravuje osobitný právny predpis, právo na uplatnenie daňových výdavkov na dani z príjmov má žalobca len pri dodržaní podmienok ustanovených v § 2 písm. i) ako aj § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Aj sám žalobca poukazuje, že štátne orgány môžu konať iba v súlade so zákonom. Daňový subjekt musí vedieť preukázať podmienku preukázateľnosti, že výdavok skutočne vznikol tak, ako to deklaruje na predložených dokladoch, podmienku vecnosti, ktorá znamená, že výdavok musí byť vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov a podmienku zaúčtovania, čo znamená, že preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný v účtovníctve daňového subjektu. Ak nie je preukázaná čo i len jedna z uvedených podmienok, takýto výdavok nemožno uznať na účely dane z príjmov za daňový výdavok. Aj z § 32 ods. l zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) vyplýva, že za preukázateľný účtovný záznam sa považuje iba taký účtovný záznam, ktorého obsah dokazuje skutočnosť, či už priamo alebo nepriamo obsahom iných preukázateľných účtovných záznamov. Aj v zmysle zákona o účtovníctve musí byť preukázané, že zaúčtovaný doklad je vyhotovený na základe skutočného reálneho plnenia. Správca dane a žalovaný poukazuje práve na nesplnenie podmienky preukázateľnosti a nie podmienky vecnosti, ako nedôvodne uvádza žalobca v žalobe. Len skutočnosť, že správca dane nespochybňuje podmienku vecnosti výdavkov neznamená, že bola automaticky splnená aj podmienka preukázateľnosti výdavkov. Závery žalobcu v tomto smere sú nedôvodné.
8. Žalovaný konštatoval, že v posudzovanom prípade bolo vykonané správcom dane dokazovanie, na základe ktorého správca dane odôvodnene spochybnil dodanie dodávateľom DREVOSTYL, s.r.o., so sídlom Legionárska 6972, 911 01 Trenčín, IČO: 36 318 345 (ďalej len „DREVOSTYL, s.r.o.“) ako je podrobne uvedené v rozhodnutí správcu dane a aj žalovaného. Bolo preto na žalobcovi, ktorý si uplatnil právo na daňové výdavky, aby vyvrátil skutočnosti, ktoré sa dokazovaním správcu dane ukázali ako pochybné. Žalobca sa procesnými námietkami iba snaží odvrátiť pozornosť od skutočností, ktoré vyplynuli z dokazovania správcu dane, a ktoré sú dôkazom toho, že daňové výdavky, ktoré sú predmetom sporu, nemožno na účely dane z príjmov uznať ako výdavky daňové. Pokiaľ si žalobca zaúčtoval do nákladov a uplatnil si na daňové účely ako daňové výdavky v roku 2016 dodanie tovaru a poskytnutie služieb na základe dodávateľských faktúr od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o., musí preukázať splnenie podmienok, ktoré zákon o dani z príjmov upravuje na to, aby takto zaúčtované náklady boli uznané ako daňové výdavky. Správca dane zameral dokazovanie práve na preukázanie opodstatnenosti uplatnenia daňových výdavkov v nadväznosti na splnenie hmotnoprávnych podmienok ustanovených v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Správca dane v posudzovanom prípade vyčerpal svoje dôkazné bremeno, preukázateľne spochybnil, že predložené doklady preukazujú reálne dodanie, čím sa dôkazné bremeno a aj dôkazná núdza presunuli na žalobcu, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol.
9. Žalovaný uviedol, že bola vykonaná nielen formálna kontrola dokladov, ale dokazovanie bolo zamerané na reálnosť obchodov, čo preukázané nebolo. Správca dane a žalovaný uprednostnili zistený skutkový stav pred formálnosťou dokladov a formálnym potvrdením obchodov S. U. (ďalej len „S.. U.“). Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, daňové výdavky, ktoré si uplatnil na základe dokladov od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o., nemožno uznať za daňové výdavky uplatnené v súlade s § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, tieto výdavky nie sú podľa § 21 ods. l zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami, nakoľko ich vynaloženie na daňové účely nie je preukázané. Poukazovanie žalobcu na iné rozhodnutie žalovaného, kde bolo záverom nedostatočné zistenie skutkového stavu, je neopodstatnené. Každý prípad vychádza z iných skutkových zistení. Správca dane je síce viazaný právnym názorom žalovaného ako odvolacieho orgánu, ale len v danom, konkrétnom prípade. Podrobne zisťovať, kto bol skutočným dodávateľom žalobcu, nie je úlohou správcu dane ani žalovaného, nakoľko takéto zistenia by nemali vplyv na prijaté závery vo veci. V tomto konaní bolo vykonaných správcom dane dostatok dôkazov, na základe ktorých mohlo byť rozhodnuté, a tieto boli dostatočným skutkovým základom na neuznanie preverovaných výdavkov ako daňových.
10. Žalovaný je toho názoru, že vo veci žalobcu bol zistený skutkový stav dostatočne a bolo zabezpečených dostatok dôkazov, ktoré svedčia o tom, že závery správcu dane a žalovaného sú opodstatnené a ich rozhodnutia sú v súlade s platnými právnymi predpismi, ktoré sa na vec vzťahujú. Kontrolné zistenia, ktoré sú rozhodné pre posúdenie veci sú obsiahnuté v odôvodneniach rozhodnutí, či už správcu dane ako aj žalovaného a sú vyhodnotené tak, ako to ustanovuje § 3 ods. 3 a ods. 6 daňového poriadku. Vo vzťahu k žalobcovi nedošlo k žiadnemu pochybeniu, na ktoré poukazuje žalobca v žalobe. V rámci zásady hospodárnosti je na zvážení správcu dane aké dôkazy vykoná. Správa dane aj žalovaný sa vysporiadali s návrhmi ako aj námietkami žalobcu. Posúdenie skutkového stavu, vyhodnotenie dôkazov ako aj prijaté závery sú logické a vychádzajúce z obsahu spisu a vykonaného dokazovania. Z rozhodnutia správcu dane aj žalovaného je zrejmé, čo žalobca porušil, ako aj čo je dôvodom neuznania výdavkov ako daňových v nadväznosti na ustanovenia zákona o dani z príjmov. Námietky žalobcu vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu ako aj spôsobu vyhodnotenia dôkazov nie sú dôvodné. Vo veci bolo rozhodnuté nie na základe pochybností, ako nedôvodne poukazuje žalobca, ale na základe faktov, dôkazov, ktoré zabezpečil správca dane. Odôvodnenie rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného má všetky náležitosti tak, ako to ustanovuje § 63 ods. 2 a ods. 5 daňového poriadku. Nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je potrebné, podľa povahy veci, reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadné a relevantné námietky. Čo sa týka judikatúry, na ktorú poukazuje žalobca, túto nemožno plošne subsumovať na tento prípad v zmysle výkladových princípov jednotlivých judikatúr. Napr. v prípade žalobcu nedochádza k rôznym výkladom právnej normy a s tým súvisiacim pochybnostiam, fakturované dodávky neboli spochybnené len z dôvodu nedostatkov na strane dodávateľa, nemožnosti preverenia účtovnej evidencie.
11. Žalovaný konštatoval, že správca dane má právo požadovať od daňového subjektu unesenie dôkazného bremena predložením ďalších dôkazov, ktoré by mohli preukázať materiálnu stránku formálne zdokladovaných obchodov (formálne preukázanie faktúrou, dodacími listami a príjmovými a výdavkovými pokladničnými dokladmi), t. j. predloženie dôkazov, ktoré by dokumentovali podrobnosti priebehu realizácie obchodov. Napr. kto reálne služby dodal, svedectvá osôb, ktoré služby vykonali, dôkazy preukazujúce prepravu (doklady o pohybe tovaru, preberaní a odovzdaní tovaru), preukázanie účtovne vykázaných dotácií pokladne, nakoľko kontrolou predložených výpisov z účtu za rok 2016 nie je evidovaný obrat na bankovom účte, ktorý by preukazoval takéto účtovné záznamy, inventúrny súpis zásob materiálu na sklade k 31.12.2016, inventúrny súpis pokladne vykonanej počas roka 2016. Od daňového subjektu správca dane nevyžadoval preukazovanie skutočností, ktoré nie sú jeho dôkazným bremenom alebo by sa týkali iných subjektov. Správca dane vyzýval daňový subjekt na predloženie dôkazov (splnenie si jeho dôkaznej povinnosti), ktorými by mal daňový subjekt disponovať, ak by konal obozretne, a ktoré by mohli preukázať opodstatnenosť uplatnených daňových výdavkov. Na druhej strane z judikatúry na ktorú poukazuje žalobca vyplýva, že treba brať do úvahy zmysel a účel právnej úpravy, že štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon vyslovene umožňuje, každá transakcia musí byť posudzovaná osobitne, čím sa správca dane ako aj žalovaný pri svojom rozhodovaní aj riadili.
12. Podľa žalovaného z rozsudkov ESD, ktoré uvádza žalobca vyplýva, že úvahy sú aplikované na znenie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov v prepojení na smernicu o DPH, ktorá zaväzuje členské štáty vo veci dokazovania v súvislosti s DPH, nie na dôkaznú povinnosť vyplývajúci zo zákona o dani z príjmov, ktorá je podľa národnej legislatívy, čo v konečnom dôsledku potvrdzuje aj sám žalobca v žalobe. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú poukazuje žalobca, upravuje rozdelenie dôkazného bremena na DPH. V prípade európskej judikatúry, na ktorú poukazuje žalobca, sa jedná o iný skutkový stav ako ten, ktorý sa týka žalobcu, a to reťazec dodávok, kde je zaťažená daňovým podvodom transakcie na inom stupni reťazca. Žalobca nemal preukazovať skutočnosti iného daňového subjektu, ako nedôvodne poukazuje v odvolaní a aj žalobe. Od žalobcu správca dane nevyžadoval preukazovanie skutočností, ktoré by ho nemali zaťažovať, týkali by sa iných subjektov, práve naopak, povinnosťou a úlohou žalobcu bolo preukázať skutočnosti, ktoré sa týkajú priamo žalobcu, ktoré žalobca tvrdí a ktoré vyplývajú z dokladov predložených žalobcom ku kontrole, a to, že fakturované služby a tovar dodal skutočne dodávateľ uvedený na dokladoch predložených žalobcom, o čom by mal žalobca mať vedomosť a nie daňový podvod na inom stupni reťazca - na predchádzajúcej alebo nasledujúcej transakcii,
o ktorom by žalobca nevedel. V prípade žalobcu bol preverovaný priamy vzťah dodávateľ - odberateľ.
13. Žalovaný záverom uviedol, že v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/80/2016 zo dňa 25.01.2016 NS SR zdôrazňuje, že režim DPH ako dane patriacej do skupiny nepriamych daní vrátane judikatúry súdov rozhodujúcich v tejto právnej oblasti vychádza z celkom odlišných princípov ako je režim dane z príjmov. Navyše v oblasti harmonizácie priamych daní je Európska únia veľmi zdržanlivá, a samotnú právnu úpravu prenecháva najmä jednotlivým členským štátom. Preto nemožno výsledky aplikačnej praxe pri rozhodovaní o sporoch z oblasti nepriamych daní všeobecne prenášať na priame dane. Čo sa týka rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/50/2018 zo dňa 10.04.2019, na ktorý sa odvoláva žalobca, proti tomuto rozsudku bola podaná žalovaným kasačná sťažnosť, vo veci ktorej nie je doposiaľ NS SR rozhodnuté. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhuje, aby súd po preštudovaní napadnutého rozhodnutia a priloženého spisového materiálu súvisiaceho s predmetnou vecou žalobu ako nedôvodnú zamietol.
14. Žalobca sa písomne (replikou) vyjadril k vyjadreniu žalovaného, v ktorej zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v žalobe, pričom popisoval najmä nevykonanie miestneho zisťovania správcom dane tak, ako to viackrát navrhoval.
15. Žalovaný sa písomne (duplikou) vyjadril k replike žalobcu, pričom opätovne poukázal na to, že miestnym zisťovaním by nebolo možné preveriť a stotožniť obsah faktúr a dodacích listov, ako žiadal žalobca, nakoľko na faktúrach a ani dodacích listoch nie sú uvedené žiadne špecifické a typové označenia strojov, náradia, materiálu. Správca dane ani žalovaný netvrdia, že tovar a služby boli dodané v rozsahu, druhu a množstve ako je uvedené na faktúrach, ako poukazuje žalobca. Žalovaný naďalej v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach a právnych záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí.
16. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilé predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Po oboznámení sa so žalobou, s vyjadrením žalobcu ako aj s vyjadreniami žalovaného a s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.
17. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100958737/2020 zo dňa 29.05.2020, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 100435862/2020 zo dňa 14.02.2020, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 27.690,87 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
- rok 2016.
18. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za rok 2016 a o výsledku vyhotovil dňa 12.10.2018 Protokol č. 102037553/2018, ktorý bol podkladom na vydanie prvostupňového rozhodnutia. Z uvedeného protokolu vyplýva, že žalobca v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2016 doručenom dňa 30.06.2017 vykázal základ dane vo výške 146,51 eur a priznal daň v sume 32,23 eur.
19. Správca dane na základe vykonanej daňovej kontroly zistil základ dane vo výške 138.958,51 eur a daň vo výške 30.570,87 eur, a to z dôvodu, že žalobca si za kontrolované zdaňovacie obdobie zaúčtoval vo svojom účtovníctve do nákladov 67 dodávateľských faktúr prijatých od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o, pričom predmetné faktúry boli zaúčtované v sume 115.611,00 eur ako náklady na spotrebu náhradných dielov, v sume 11.905,00 eur ako náklady na spotrebu náradia, v sume 2.585,00 eur ako náklady na spotrebu materiálu a v sume 6.331,00 eur ako náklady na opravy a udržiavanie. Všetky predložené faktúry od uvedenej spoločnosti majú rovnaký text, a to „fakturujeme Vám zabezpečenie podľa dodacieho listu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tejto faktúry“ a ku každej faktúre je priložený
dodací list so stručnou špecifikáciou dodania bez udania jednotkovej ceny. Na faktúre je napísaný vždy 1 ks, avšak na priloženom dodacom liste je počet kusov rôzny.
20. Spoločnosť DREVOSTYL, s.r.o. bola dňa 03.01.2018 zrušená a dňa 25.04.2018 vymazaná ex offo z obchodného registra. V daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2016 podaná správcovi dane dňa 30.06.2017 uvedená spoločnosť nevykázala žiadne výnosy z hospodárskej, finančnej ani inej činnosti ani žiadne náklady súvisiace so svojou činnosťou a vykázala nulový základ dane. Všetky predmetné faktúry v celkovej sume 164.718,40 s DPH boli dodávateľovi, spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. uhradené v hotovosti a úhrady boli zaúčtované na základe výdavkových pokladničných dokladov z pokladne žalobcu. V nadväznosti na to, správca dane počas kontroly preveroval, či stav finančných prostriedkov v pokladni zodpovedal možnosti úhrady týchto faktúr a ako sa peňažná hotovosť do pokladne dostala. Z účtovnej evidencie žalobcu vyplýva, že dotácie pokladne boli účtované ako výber z bežného účtu a následne príjem do pokladne prostredníctvom účtu 261 - peniaze na ceste. Správca dane kontrolou predložených dokladov zistil, že dotácie pokladne sú zaúčtované príjmovými pokladničnými dokladmi ako príjem do pokladne so zápisom na účet 261
- peniaze na ceste, avšak kontrolou výpisov z bežných účtov za rok 2016 predložených ku kontrole nenašiel žiaden obrat na bankových účtoch, ktorý by bol účtovaný ako výber z bankového účtu za účelom dotácie pokladne. Žalobca takýmto spôsobom fiktívne vložil do pokladne 12-timi účtovnými zápismi hotovosť celkovo v sume 312.259,56 eur bez toho, aby tieto účtovné transakcie mali reálny základ v skutočných výberoch hotovosti z bankového účtu žalobcu a ich prevode do pokladne. K úhradám predmetných faktúr sa vyjadril žalobca v tom zmysle, že v priebehu daňových konaní bolo žalobcom opakovane deklarované, že drobné úhrady svojim dodávateľom uhrádzal aj v hotovosti, čo nie je zakázané žiadnym zákonom ani právnou normou, pričom k účtovaniu jednotlivých položiek sa nevedel vyjadriť, avšak pripustil možnosť, že nedorozumením boli nesprávne zaúčtované.
21. Správca dane výzvami na predloženie dokladov, dôkazov a vysvetlení požiadal žalobcu o predloženie všetkých dokladov a dôkazov preukazujúcich, že náklady zaúčtované na základe dodávateľských faktúr od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. sú daňovým výdavkom (nákladom), a to najmä aby doložil k uvedeným faktúram doklady, na základe ktorých bol fakturovaný materiál, náradie a náhradné diely dodané, alebo na základe ktorých boli fakturované práce a opravy vykonané. Ďalej žiadal správca dane vysvetlenie k používaniu osobného účtu, ktorého vlastníkom je konateľka žalobcu, G. C. na podnikateľské účely žalobcu, pričom podnikateľský účet, ktorého vlastníkom je žalobca nie je v súvislosti s podnikateľskou činnosťou žalobcu takmer vôbec využívaný a aby písomne vysvetlil na základe akých skutočností a dokladov boli zaúčtované dotácie do pokladne a aby predložil správcovi dane inventúrny súpis zásob materiálu na sklade k 31.12.2016, inventúrny súpis pokladne a evidenciu všetkých neuhradených záväzkov k 31.12.2016. Na vyššie uvedené výzvy žalobca žiadnym spôsobom nereagoval.
22. Správca dane v rámci čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu predvolal svedka P.U., ako bývalého konateľa spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. v období od 08.01.2016 do 24.04.2018. Dňa 13.04.2018 sa S.. U. telefonicky ospravedlnil, že kvôli práceneschopnosti sa nemôže dostaviť v stanovený termín k správcovi dane a následne zaslal potvrdenie o práceneschopnosti. S.. U. do dňa vypracovania protokolu správcu dane už v tejto veci nekontaktoval a správcovi dane nebolo umožnené ho kvôli jeho pretrvávajúcej práceneschopnosti vypočuť.
23. Následne správca dane dňa 22.01.2019 vydal rozhodnutie č. 100264811/2019, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 27.690,87 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2016, pričom na odvolanie žalobcu, žalovaný rozhodnutím č. 101631558/2019 zo dňa 03.07.2019 zrušil uvedené rozhodnutie správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane v ďalšom konaní doplnil dokazovanie vypočutím svedka S. U. a to dňa 23.09.2019, pričom žalobca bol o tejto skutočnosti upovedomený, avšak vypočutia sa nezúčastnil. S. U. vo svojej výpovedi síce formálne potvrdil uskutočnenie fakturovaných dodaní a vystavenie predmetných faktúr spoločnosťou DREVOSTYL, s.r.o. pre žalobcu ako odberateľa, avšak nepamätal si, resp. nevedel uviesť žiadne detaily ohľadom vzájomnej spolupráce. Nevedel uviesť a identifikovať žiadnych svojich dodávateľov, ktorí mali uskutočniť fakturované služby alebo dodať fakturovaný materiál. Rovnako nevedel uviesť, čo presne bolo predmetom podnikateľskej činnosti spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. v roku 2016 ani prečo uvedená spoločnosť vykázala v daňovom priznaní k dani z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2016 celkové výnosy v sume nula eur a výsledok hospodárenia rovnako v sume nula eur,
čím deklarovala, že nemala v predmetnom zdaňovacom období žiadne zdaniteľné príjmy ani výnosy. Rovnako nepredložil žiadne dôkazy, účtovné doklady alebo evidencie spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o., ktoré by mohli preukázať skutočné dodanie fakturovaných služieb a materiálu žalobcovi. Neschopnosť spomenúť si na konkrétne fakty ohľadom vzájomnej spolupráce žalobcu a spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. odôvodnil P. Ferenčík svojim zdravotným stavom. To, že nemá k dispozícii žiadne účtovné ani iné doklady spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. za obdobie roka 2016 odôvodnil tým, že všetky „účtovné doklady a uzávierkové dokumenty, notebook ASUS obsahujúci kompletné účtovníctvo firmy a registračnú pokladňu“ odovzdal k ekonomickému auditu spoločnosti Dangeta s.r.o., so sídlom Kaprova 42/14, 110 00 Praha 1, IČO: 241 95 341 dňa 01.09.2016. Dôvody a potrebu takéhoto konania bližšie neuviedol, rovnako ako nevysvetlil prečo mu doklady neboli neskôr vrátené.
24. Správca dane v súlade s názorom žalovaného v ďalšom konaní prevzal zo spisu daňovej kontroly dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2012 a následného vyrubovacieho konania žalobcom požadované dôkazy, a to zápisnicu zo dňa 13.01.2017 a zo dňa 24.03.2017 s A. C. (ďalej len „A.. C.“) - splnomocneným zástupcom žalobcu, zápisnicu zo dňa 15.02.2017 s U. a zápisnicu o miestnom zisťovaní zo dňa 13.03.2018. Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100068561/2017 zo dňa 13.01.2017 bola uskutočnená s C. - splnomocneným zástupcom žalobcu, počas výkonu daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2015, pričom predmetom bolo vyjadrenie splnomocneného zástupcu žalobcu k dodávateľským faktúram od dodávateľov FENICIA LLC., organizačná zložka, so sídlom Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava, IČO: 46 227 130 (ďalej len „FENICIA LLC.“), MODIFIN STAVBY, s.r.o., so sídlom Domkárska 12, 820 15 Bratislava, IČO: 35 888 938 (ďalej len „MODIFIN STAVBY, s.r.o.“) a DREVOSTYL, s.r.o. Keďže za všetkých troch uvedených dodávateľov vystupoval v roku 2015 S..U., správca dane sa pýtal žalobcu všeobecne na spoluprácu so všetkými tromi spoločnosťami a predložil mu na nahliadnutie faktúry od všetkých troch spoločností. Žalobca formálne potvrdil spoluprácu s S..U., uviedol, že neboli uzatvorené žiadne zmluvy a objednávky prebiehali ústne. Žalobca na otázky správcu dane odpovedal všeobecne, pričom všetky fakturované dodania mal zabezpečovať P.U., A..C. mu vždy len ústne povedal, čo potrebuje a P.U. to zabezpečil. Na otázku správcu dane prečo údaje, ktoré sú uvádzané na faktúrach od ostatných dodávateľov (číslo materiálu, popis, akosť, prefix, čísla colného sadzobníka, a iné), na základe ktorých sa dá presne špecifikovať aký materiál bol dodaný, nie sú vôbec uvádzané na faktúrach od spoločností FENICIA LLC., MODIFIN STAVBY, s.r.o. a DREVOSTYL, s.r.o., J.C. uviedol, že pre nich nebolo potrebné uviesť takúto špecifikáciu na faktúrach, stačila im akosť, rozmer a množstvo. J.C. neuviedol žiadnych subdodávateľov ani žiadne konkrétne osoby, ktoré zabezpečovali realizáciu fakturovaných služieb a dodaní materiálu, všetko zabezpečoval P.U..
25. Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100298092/2017 zo dňa 15.02.2017 bola uskutočnená s P. U. ako vedúcim organizačnej zložky spoločnosti FENICIA LLC. a zároveň konateľom spoločností MODIFIN STAVBY, s.r.o. a DREVOSTYL, s.r.o. v súvislosti s daňovou kontrolou dane z príjmov právnickej osoby u žalobcu za zdaňovacie obdobie - rok 2015. Keďže tieto tri spoločnosti malo žalobcovi počas roku 2015 dodať prídavné zariadenia ku kovoobrábacím strojom, náhradné diely, rozličné súčiastky a zrealizovať opravy týchto zariadení, správca dane žiadal P.U. o identifikovanie jeho dodávateľov, od ktorých zabezpečil predmety fakturácie a o predloženie dokladov, ktoré by mohli preukázať uskutočnenie týchto dodaní. P.U. uviedol, že svojich dodávateľov si nepamätá a nemá k dispozícii účtovné ani žiadne iné doklady spoločností, v ktorých v roku 2015 figuroval ako konateľ, resp. vedúci organizačnej zložky. Ako dôvody absencie uviedol rôzne skutočnosti od zaistenia dokladov políciou cez odovzdanie na audit „jednej pražskej firme“ až po odovzdanie dokumentácie zástupcovi spoločnosti FENICIA LLC. „cudzincovi hovoriacemu slovensko-anglicky-maďarsky“. Zápisnicou o ústnom pojednávaní č. 100528072/2017 zo dňa 24.03.2017 správca dane oboznámil splnomocneného zástupcu žalobcu, J.C. s výpoveďou P.U. zo dňa 15.02.2017 ako aj s ostatnými zistenými skutočnosťami a zároveň ho správca dane konfrontoval si zistenými rozpormi a informoval ho o svojom stanovisku k sporným faktúram.
26. Dňa 13.03.20118 vykonal správca dane na žiadosť žalobcu miestne zisťovanie, a to v rámci vyrubovacieho konania po kontrole dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2015, ktoré bolo uskutočnené na adrese sídla žalobcu: T. XXX/XX,. XXX XX E.. Predmetom miestneho zisťovania bolo preverenie vykonaných stavebných prác na základe fakturácie v roku 2015, avšak z jeho priebehu vyplýva, že sa týkalo výhradne preverenia vykonaných prác a obstarania strojov a náhradných dielov a súčastí strojov v roku 2015, pričom správca dane ním zistil existenciu a stav kotolne, ktorá bola v
roku 2015 rekonštruovaná a popísal jej stav. Ďalej správca dane konštatuje, že v skladových priestoroch mu boli ukázané stroje, ktoré J.C. pomenoval ako stroje a zariadenia obstarané v roku 2015.
27. Na základne vyššie uvedených skutočností správca dane vydal dňa 14.02.2020 rozhodnutie č. 100435862/2020, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 27.690,87 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2016, s odôvodnením, že z v rámci dokazovania vykonaného správcom dane sa nepodarilo preveriť dodanie náhradných dielov, náradia, materiálu a vykonanie opráv spoločnosťou DREVOSTYL, s.r.o. Z dôvodu akceptovania výdavku na daňové účely je daňový subjekt zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti jeho vynaloženia, a to nielen po formálnej stránke, ale aj po stránke obsahovej. Je pritom vecou daňového subjektu, aké dôkazné prostriedky má k dispozícií a či je schopný tvrdené skutočnosti aj preukázať. Len formálne doloženie uskutočnenia obchodného prípadu faktúrou a dokladmi o úhrade je bez preukázania skutočného vykonania fakturovaných dodávok, prác a služieb pre daňové účely nepostačujúce. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly, ani počas následného vyrubovacieho, odvolacieho ani ďalšieho konania nepredložil správcovi dane žiadne ďalšie doklady a dôkazy, okrem prijatých faktúr, ktoré by preukazovali skutočnosť, že fakturované dodania náhradných dielov, náradia a materiálu, ako aj fakturované opravy boli naozaj uskutočnené a že ich uskutočnil dodávateľ, ktorý ich fakturoval, čiže spoločnosť DREVOSTYL, s.r.o. Rovnako žalobcom deklarované úhrady predmetných faktúr v hotovosti z pokladne nekorešpondujú so skutočnými prevodmi peňažných prostriedkov z bežných účtov do pokladne, nakoľko úhrady všetkých faktúr od dodávateľa DREVOSTYL, s.r.o. v celkovej sume 164.718,40 s DPH boli žalobcom deklarované ako úhrady v hotovosti a tieto boli zaúčtované na základe výdavkových pokladničných dokladov z pokladne žalobcu. Z účtovnej evidencie žalobcu vyplýva, že žalobca fiktívne vložil do pokladne 12-timi účtovnými zápismi hotovosť celkom v sume 312.259,56 eur bez toho, aby tieto účtovné transakcie mali reálny základ v skutočných výberoch hotovosti z bankového účtu žalobcu a ich prevode do pokladne. Úhrady dodávateľských faktúr od dodávateľa DREVOSTYL, s.r.o. teda nemohli byť zrealizované v hotovosti tak, ako to žalobca deklaruje vo svojich účtovných evidenciách. Konštatovanie žalobcu o „drobných úhradách v hotovosti“ je v danej veci irelevantné, nemajúc žiadny vplyv na skutkové zistenia správcu dane. Naviac definovať úhrady faktúr v celkovej sume 164.718,40 eur a vklad hotovosti do pokladne v súhrne 312.259,56 eur zo strany žalobcu za „drobné úhrady“ považuje správca dane pri ročnom obrate žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie na úrovni cca. 528.000,00 eur a deklarovanom výsledku hospodárenia v sume 146,51 eur za zavádzajúce a nekorešpondujúce s ekonomickou realitou žalobcu.
28. Správca dane ďalej uviedol, že zo zápisníc prevzatých zo spisu daňovej kontroly dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2015 a následného vyrubovacieho konania u žalobcu, vyplynulo že prevzaté zápisnice neobsahujú žiadne informácie, ktoré by ako dôkaz prispeli k objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane v prípade preverovania uskutočnenia fakturovaných dodaní dodávateľom DREVOSTYL, s.r.o. žalobcovi ako odberateľovi v roku 2016. Neobsahujú ani žiadne dôkazy, ktorá by preukazovali opodstatnenosť a správnosť uplatnenia daňových výdavkov žalobcom na základe faktúr od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. v zdaňovacom období roku 2016.
29. V rámci vyporiadania sa s námietkou žalobcu ohľadne neuskutočnenia miestneho zisťovania správca dane poukázal na rozhodnutie žalovaného č. 1016311558/2018 zo dňa 03.07.2019, v ktorom sa žalovaný ako odvolací orgán stotožnil s názorom správcu dane, že miestne zisťovanie samo o sebe nemôže prispieť k preukázaniu toho, že v roku 2016 náhradné diely, materiál, náradie, vykonané opravy deklarované na preverovaných dokladoch, ktoré žalobca chce správcovi dane na miestnom zisťovaní preukázať, boli skutočne dodané žalobcovi v roku 2016 dodávateľom DREVOSTYL, s.r.o. Správca dane nespochybňuje existenciu výrobných priestorov, strojov, potrebu ich údržby a opráv, ktoré ako jediné je možné za danej situácie preveriť miestnym zisťovaním, avšak vykonanie miestneho zisťovania u žalobcu nepovažuje vzhľadom na povahu kontrolných zistení za potrebné ani účelné, nakoľko správca dane má za to, že prípadné miestne zisťovanie vykonané v priestoroch žalobcu v roku 2018, 2019 alebo 2020 žiadnym spôsobom nemôže prispieť k preukázaniu toho, že v kontrolovanom roku 2016 dodávateľom DREVOSTYL, s.r.o. fakturované náhradné diely, náradie, materiál a opravy boli týmto dodávateľom aj v skutočnosti dodaná a realizované. Tieto skutočnosti nie sú overiteľné výkonom miestneho zisťovania v súčasnosti.
30. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti správca dane dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, teda v tomto prípade nepreukázal uskutočnenie a opodstatnenosť uplatnených výdavkov na daňové účely. Správca dane konštatuje, že žalobca počas výkonu kontroly nereagoval na opakované výzvy správcu dane a ani inak sa nesnažil zdokladovať, zdôvodniť a preukázať do nákladov zaúčtované výdavky fakturované spoločnosťou DREVOSTYL, s.r.o. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo skutočností, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly. Pri preukazovaní uvedených skutočností nestačia iba tvrdenia daňového subjektu, ak nie sú podložené náležitými dôkazmi. Daňový subjekt je povinný správcovi dane predložiť pre účely daňovej kontroly všetky doklady a dôkazy, ktorými preukáže skutočnosti, ktoré sú predmetom jeho účtovníctva. Predkladané dôkazy musia byt jednoznačné, bez vzbudenia pochybností u správcu dane. Podľa správcu dane žalobca si uvedenú povinnosť nesplnil a daňové výdavky, ktoré si uplatnil na základe dokladov od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. nemožno uznať za daňové výdavky uplatnené v súlade s § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, pričom tieto výdavky nie sú podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami, nakoľko ich vynaloženie na daňové účely nie je preukázané. Na základe uvedeného správca dane dospel k záveru, že žalobca hodnoverne nepreukázal, že zaúčtované náklady vo výške 136.431,00 eur, ktoré boli zaúčtované do nákladov žalobcu v súvislosti s dodávateľskými faktúrami od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. sú daňovým výdavkom (nákladom) v zmysle § 2 písm. i) a § 19 zákona o dani z príjmov.
31. Správca dane kontrolou predložených dokladov zistil, že medzi dodávateľskými faktúrami sa nachádza aj dodávateľská faktúra od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. s číslom 16/06/20 zo dňa 20.06.2016, s celkovou sumou vo výške 2.856,00 eur, na ktorej však nie je ako odberateľ uvedený žalobca, ale fyzická osoba Z. Z. - Z. S. C.,. Na základe uvedenej faktúry si žalobca zaúčtoval do svojich nákladov sumu 2.380,00 eur ako náklady na spotrebu náhradných dielov správca dane v súvislosti s tým konštatoval, že žalobca účtoval neoprávnene do svojich nákladov také výdavky, ktoré nesúvisia s jeho ekonomickou činnosťou a preto dospel k záveru, že zaúčtované náklady vo výške 2.380,00 eur, ktoré boli zaúčtované do nákladov žalobcu na základe dodávateľskej faktúry od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o., znejúcej však na uvedenú fyzickú osobu nie sú taktiež daňovým výdavkom (nákladom) v zmysle § 2 písm. i) a § 19 zákona o dani z príjmov.
32. Na základe odvolania žalobcu žalovaný dňa 29.05.2020 rozhodnutím č. 100958737/2020 podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný ako odvolací orgán poukázal na to, že daňový subjekt má dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť uplatnenia daňových výdavkov nielen po formálne stránke, ale aj po materiálnej (obsahovej) stránke. Len formálne doloženie uskutočnenia obchodného prípadu faktúrou, dodacími listami a dokladmi o úhrade, na ktoré kladie dôraz žalobca ako na dôkazy preukazujúce reálne dodanie dodávateľom DREVOSTYL, s.r.o., sú bez preukázania skutočného dodania práve dodávateľom uvedeným na týchto dokladoch pre daňové účely vo vzťahu k dani z príjmov nepostačujúce. Ďalej žalovaný uviedol, že nesplnenie podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov nie je možné odpustiť. Je na daňovom subjekte, ktorý si uplatní daňové výdavky, aby vyvrátil skutočnosti, ktoré sa dokazovaním správcu dane ukázali ako pochybné. Nakoľko uplatnenie výdavkov ako daňových podlieha splneniu určitých hmotnoprávnych zákonných podmienok, malo by byť na rozhodnutí a zvážení daňového subjektu, či si určité výdavky možno uplatniť ako daňové alebo nie. Neoprávneným uplatnením daňových výdavkov totiž dochádza aj k neoprávnenému zníženiu výsledku hospodárenia a tým aj základu dane. Ani zaúčtovanie a zaplatenie faktúry nie je dôkaz o reálnom uskutočnení plnenia, účtovný doklad môže byť takým dôkazom len vtedy, ak bol vystavený na základe reálneho plnenia, ktoré musí daňový subjekt preukázať. Skutočnosť, že daňový subjekt vlastní daňové doklady ešte samo o sebe nedokazuje, že predmet fakturácie bol aj skutočne dodaný dodávateľom uvedeným na týchto dokladoch. Žalovaný vo veci právnej otázky týkajúcej sa dôkaznej povinnosti daňového subjektu, rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane poukázal aj na ustálenú judikatúru.
33. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ si žalobca zaúčtoval do nákladov a uplatnil si na daňové účely ako daňové výdavky v roku 2016 dodanie tovaru a poskytnutie služieb na základe dodávateľských faktúr od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o., musí žalobca preukázať splnenie podmienok, ktoré zákon o dani z príjmov upravuje na to, aby takto zúčtované náklady boli uznané ako daňové výdavky. Žalovaný poukázal na to, že z iného konania, kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie roku 2016, ako aj z informačného systému finančnej správy vyplýva, že spoločnosť DREVOSTYL, s.r.o., vykázala vo svojich
daňových priznaniach k DPH nulovú daňovú povinnosť s tým, že vykázala rovnakú sumu zdaniteľných plnení a rovnakú sumu odpočítania dane, prípadne nevykázala žiadne zdaniteľné obchody a podala nulové daňové priznania. Spoločnosť DREVOSTYL, s.r.o., v kontrolných výkazoch podaných v roku 2016 uviedla ako dodávateľov iba spoločnosť KIARA - EU s. r. o., so sídlom Svätoplukova 8/1339, 957 04 Bánovce nad Bebravou, IČO: 46 313 656, ktorá nepodala v roku 2016 žiadne daňové priznanie ani kontrolné výkazy, čím nepriznala žiadne zdaniteľné plnenia, a tým ani žiadne dodávky pre spoločnosť DREVOSTYL, s.r.o. a spoločnosť Gospol s.r.o., so sídlom ul. Fiľakovská 286, 984 01 Lučenec, IČO: 45 485 71, ktorá taktiež nevykázala žiadne dodávky tovarov a služieb pre uvedenú spoločnosť. Žalovaný navyše uvádza, že údaje uvedené v daňových priznaniach ako aj kontrolných výkazoch neobsahujú druh tovaru, resp. služby a bez súčinnosti so žalobcom alebo dodávateľom žalobcu, nie je možné z týchto výkazov preveriť údaje v nich uvedené. Z podaných daňových priznaní spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. sa naopak javí pochybnosť vedúca k záveru, že daňové priznania boli podané len formálne, za účelom potvrdenie fakturačných tokov, bez reálneho vykonávania podnikateľskej činnosti tejto spoločnosti, čo následne vyvoláva pochybnosti aj o materiálnom podklade faktúr a dodacích listov, ktoré sú predmetom sporu. Vyjadrenia P.Ferenčíka sú len tvrdeniami nepodloženými konkrétnymi dôkazmi, pričom jeho výpoveď je nekorektná a len formálna.
34. V prípade miestneho zisťovania vykonaného v roku 2018 ako aj návrhu na opätovné vykonanie miestneho zisťovania sa žalovaný stotožnil so záverom správcu dane z jeho prvostupňového rozhodnutia. V prípade námietky marenia dokazovania zo strany správcu dane vo veci návrhu daňového subjektu na prevzatie dôkazov z iného konania žalovaný uvádza, že správca dane sa predmetnými dôkazmi zaoberal v ďalšom konaní, jednotlivé zápisnice preštudoval, vyhodnotil a oboznámil žalobcu s prijatými závermi, pričom žalovaný sa so závermi správcu dane plne stotožnil. Opätovné poukázanie žalobcu v odvolaní na pochybenie správcu dane, že neprevzal dôkazy z iného konania a domáhanie sa zrušenia rozhodnutia z tohto dôvodu, je nelogické a v rozpore so skutkovým stavom. Žalobca ako daňový subjekt v rámci obozretného podnikania by si mal zaobstarať dostatok dôkazov, ktorými bude môcť v budúcnosti preukázať opodstatnenosť uplatnenia daňových výdavkov, pričom je len na ňom, aby vyvrátil skutočnosti, ktoré sa dokazovaním správcu dane ukázali ako pochybné. Aj keď je na daňovom subjekte, aký spôsob a formu obchodu si zvolí, za akých podmienok uzatvorí obchod a aké riziká je ochotný podstúpiť, avšak pokiaľ si chce uplatniť nárok na daňové výdavky, je na jeho zodpovednosti, aby si zaobstaral dôkazy, ktoré mu umožnia takýto nárok riadne preukázať. Podľa žalovaného správca dane postupoval náležite, keď preveroval okolnosti, ktoré by mohli preukázať, resp. ktoré nasvedčovali tomu, že dodávateľ uvedený na faktúrach a dodacích listoch fakturovaný tovar a služby skutočne žalobcovi dodal, čo je jednou z podmienok na uplatnenie daňových výdavkov, bez preukázania ktorej nie je možné uplatnené výdavky uznať ako daňové, bez ohľadu na to, či je splnená podmienka zaúčtovania výdavku, resp. podmienka vecnosti. Správca dane vykonal dokazovanie a identifikoval skutočnosti, na základe ktorých vznikajú pochybnosti o vierohodnosti a preukaznosti účtovných dokladov a bolo preto následne na žalobcovi, aby tieto pochybnosti odstránil.
35. Záverom žalovaný uviedol, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov správcu dane, ktoré vytvárajú dostatočne právne východiská pre vyslovenie výroku prvostupňového rozhodnutia. Námietky žlobcu uvedené v odvolaní nie sú opodstatnené a nie sú dôvodom na zrušenie rozhodnutia správcu dane. Žalovaný sa stotožňuje so správcom dane, že daňové výdavky, ktoré si žalobca uplatnil na základe dokladov od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o., nemožno uznať ako výdavky daňové uplatnené v súlade s § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, nakoľko neboli splnené všetky podmienky v zmysle zákona o dani z príjmov (podmienka preukázateľnosti výdavkov) a takéto výdavky nie sú podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami, nakoľko ich vynaloženie na daňové účely nie je preukázané.
36. Podľa § 2 písm. i.) zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom na účely tohto zákona sa rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/20210101>, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/20210101>, v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.
37. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané a ďalej výdavky uvedené pod písm. a) až k).
38. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
39. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
40. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
41. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
42. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
43. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
44. Podľa § 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
45. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalobcu, vyjadrení žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť DREVOSTYL, s.r.o. ako dodávateľ žalobcu dodala, resp. vykonala pre žalobcu služby uvedené na sporných faktúrach, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil daňové výdavky (náklady) zo sporných faktúr, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.
46. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii
47. Správny súd konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda dodanie dohodnutého tovaru a vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
48. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia
leží predovšetkým na daňovom subjekte. Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom, resp. možnosťou uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na uznanie výdavkov za daňové výdavky, čím mu bude znížený základ dane, čoho končeným dôsledkom bude nižšia daňová povinnosť, je iniciátorom takéhoto uznania, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na uplatnenie daňových výdavkov uznaný ako oprávnený.
49. Správny súd ďalej uvádza, že zákonodarca v právnych normách § 19 a nasl. zákona o dani z príjmov ustanovuje zákonné podmienky uznania daňového výdavku daňovým subjektom. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 24 daňového poriadku). Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru a vykonaniu služieb dodávateľom DREVOSTYL, s.r.o., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takýmto dodaním tovaru a vykonaním služieb tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na uplatnenie daňového výdavku zákon o dani z príjmov stanovil v prípade výdavkov, ktoré si žalobca zaúčtoval na základe predmetných faktúr. Pokiaľ si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok na uznanie daňových výdavkov z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie daňových výdavkov majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a zároveň musí preukázať opodstatnenosť takýchto výdavkov a skutočnosť, že ide o zákonom stanovené daňové výdavky v zmysle zákona o dani z príjmov ako hmotnoprávneho predpisu, na základe ktorého si právo toto právo uplatňuje.
50. V nadväznosti na uvedené správny súd uvádza, že základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať a to pri každom konkrétnom výdavku. Len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 a § 21 zákona o dani z príjmov.
51. V preskúmavacom konaní mal správny súd za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri vydaní rozhodnutí v danom prípade nevychádzali len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné dodávky boli dodávateľom uskutočnené a či jednotlivé náklady boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu ako daňového subjektu, t. j. či ich možno považovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov. Podľa názoru správneho súdu zhodne s názorom daňových orgánov oboch stupňov z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že výdavky, ktoré deklaroval v daňovom priznaní na základe faktúr predložených k daňovej kontrole, možno považovať za výdavky podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov, pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 24 daňového poriadku, keď jediným dôkazom, ktorý svedčil o vynaložení daňových výdavkov, ktoré mali byť uhradené v hotovosti boli faktúry a dodacie listy vystavené dodávateľom a výdavkové pokladničné doklady žalobcu, ktoré mali preukazovať ich úhradu, avšak správcovi dane nepredložil žiadne ďalšie podklady, ktorými by preukázal ich opodstatnenosť.
52. Správny súd ďalej poukazuje na to, že ako už bolo vyššie viackrát uvedené, tak dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje najmä daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa správneho súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To,
že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si nárok na uznanie výdavkov ako daňových výdavkov. Splnenie podmienok na uplatnenie nároku na uznanie daňových výdavkov preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii predložením dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že žalobca v konaní vierohodne nepreukázal opodstatnenosť nároku na uznanie uplatnených daňových výdavkov a splnenie zákonných požiadaviek v zmysle § 2 psím. i) v spojení s § 19 zákona o dani z príjmov. Žalobca v konaní nedoložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturovaný tovar a služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou DREVOSTYL, s.r.o.), pričom navyše samotné úhrady faktúr prebehli pochybným spôsobom, keď správca dane v konaní v rámci dokazovania zistil, že hotovosť z pokladne, ktorá mala byť použitá na uhradenie faktúr dodávateľovi DREVOSTYL, s.r.o. nekorešponduje so skutočnými prevodmi peňažných prostriedkov z bežných účtov do pokladne, z čoho vyplýva, že úhrada faktúr prebehla len formálne. Správny súd uvádza, že tieto pochybnosti správcu dane žalobca žiadnym spôsobom neodstránil, keďže nereagoval na jeho výzvy na predloženie ďalších dokladov preukazujúcich oprávnenosť nároku na uznanie daňových výdavkov.
53. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach oprávnené. Aj podľa správneho súdu je nepravdepodobné a neštandardné, aby P.U. ako konateľ spoločnosti DREVOSTYL s.r.o. nemal vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje, nevedel uviesť spoločnosti, od ktorých nakúpil tovar, ani nevedel nič konkrétne uviesť o deklarovaných dodávkach tovarov a služieb. Naopak, od konateľa spoločnosti sa dá logicky očakávať, že bude vedieť jasne uviesť a zdokladovať svoje obchody, a to nielen v rozsahu komu tovar predáva, ale i od koho tovar nakupuje. P.U. však o sporných obchodoch podstatné skutočnosti nevedel, jeho výpoveď správca dane a žalovaný dôvodne vyhodnotili ako nedôveryhodnú, ktorá vzbudila pochybnosti správcu dane o tom, že spoločnosť DREVOSTYL s.r.o. skutočne dodala žalobcovi tovar a služby uvedené na sporných faktúrach, teda že zrealizovala predmetné obchody. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na uznanie daňových výdavkov za predmetné zdaňovacie obdobie (rok 2016) uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v § 2 písm. i) a § 19 zákona o dani z príjmov.
54. K námietke žalobcu, že správca dane nevykonal miestne zisťovanie, správy súd uvádza, že v zmysle § 37 ods. 1 daňového poriadku je správca dane oprávnený a nie povinný vykonať miestne zisťovanie. Navyše v prejedenávanom prípade miestne zisťovanie bolo vykonané dňa 13.03.2018 v inom daňovom konaní, konkrétne v rámci v rámci kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2015. Správca dane preto pri kontrole dane z príjmov právnickej osoby za rok 2016 vychádzal zo záverov a vyhodnotenia predmetného miestneho zisťovania, ktoré prijal správca dane v rámci kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2015 a toto uviedol aj vo svojom rozhodnutí. Vykonané miestne zisťovanie zo dňa 13.03.2018 nepreukázalo, že fakturované náhradné diely, náradie, materiál a opravy dodávateľom DREVOSTYL, s.r.o. bolo týmto dodávateľom aj v skutočnosti dodané a realizované. Miestnym zisťovaním by ani nebolo možné reálne preveriť, či sa skutočne jedná o stroje, náhradné diely a súčasti strojov, ktoré mali byť dodané dodávateľom z dôvodu, že na sporných dodávateľských faktúrach a dodacích listoch nie sú stroje, náhradné diely a súčasti strojov označené sériovým číslom, výrobným číslom a inými špecifickými a typovými označeniami. Správny súd sa stotožňuje aj s prijatým záverom žalovaného a správcu dane, že žalobcom navrhované miestne zisťovanie by nebolo účelné a ani potrebné vzhľadom na to, že žalobca nedoložil počas daňovej kontroly žiadne doklady a dôkazy preukazujúce ním deklarované skutočnosti, a ani žiadnym spôsobom nereagoval na výzvy na predloženie takýchto dokladov a dôkazov. Podľa správneho súdu správca dane dostatočne zistil skutkový stav a ďalšie vykonané úkony (ako napr. vykonanie ďalšieho miestneho zisťovania) by boli nadbytočné a neviedli by k lepšiemu alebo úplnejšiemu objasnenie skutkových zistení. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že správca dane uznal návrh žalobcu na prevzatie úkonov realizovaných v rámci kontroly dane z príjmu za zdaňovacie obdobie roka 2015 u žalobcu (zápisníc uvedených v bode 24. až 26. tohto rozsudku), avšak ani z týchto prevzatých úkonov nevyplynuli také informácie, ktoré by ako dôkaz prispeli k objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, resp. ktoré by
preukazovali opodstatnenosť uplatnených daňových výdavkov na základe dokladov od dodávateľa DREVOSTYL, s.r.o. v zdaňovacom období - rok 2016.
55. K judikatúre Súdneho dvoru Európskej únie, na ktorú žalobca poukazuje v žalobe, resp. ktorú žiada aplikovať na prejednávanú vec, správny súd uvádza, že táto judikatúra sa vzťahuje na podmienky uznania odpočtu DPH v rámci zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov v spojení so smernicou o DPH, nie na dôkaznú povinnosť v súvislosti s daňou z príjmov právnických osôb alebo na splnenie podmienok vyplývajúcich zo zákona o dani z príjmov. Správny súd navyše poukazuje na názor NS SR vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Sžf/80/2016 zo dňa 25.04.2016, v ktorom NS SR že zdôraznil „režim dane z pridanej hodnoty ako dane patriacej do skupiny nepriamych daní vrátane judikatúry súdov rozhodujúcich v tejto právnej oblasti vychádza z celkom odlišných princípov ako je režim dane z príjmov. Navyše v oblasti harmonizácie priamych daní je EÚ veľmi zdržanlivá, a samotnú právnu úpravu ponecháva najmä jednotlivým členským štátom. Preto nemožno výsledky aplikačnej praxe pri rozhodovaní o sporoch z oblasti nepriamych daní všeobecne prenášať na nepriame dane tak, ako to činí žalobca.“ Žalobca ďalej poukázal na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 13S/50/2018 zo dňa 10.04.2019, avšak správny súd v tejto súvislosti uvádza, že uvedený rozsudok tunajšieho súdu bol zrušený rozsudkom NS SR sp. zn. 6Sžfk/44/2019 zo dňa 02.12.2020, pričom NS SR vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie, a preto nie je možné aplikovať závery uvedené v rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 13S/50/2018 zo dňa 10.04.2019 aj na túto prejednávanú vec.
56. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok uznania oprávnenosti uplatnenia daňových výdavkov z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené žiadne porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
57. Podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
58. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa § 190 SSP žaloby zamietol.
59. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
60. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.