Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/25/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Martiny Trnavskej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobkyne: L. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Rybany XX, štátna občianka Slovenskej republiky, zast. advokátskou kanceláriou Dudzík & Gerová, advokátske združenie, so sídlom Škultétyho 1597/7, 955 01 Topoľčany, proti žalovanému: W. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Dežerice XX, štátny občan Slovenskej republiky, o vydanie hnuteľných vecí a iné, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 4. decembra 2019, č.k. -169, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výrokoch II., III. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žiadnej zo strán sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie 1.095,31 eur a v časti o zaplatenie 32,40 eur pre čiastočné späťvzatie žaloby.

2. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.500 eur titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane žalovaného vzniknúť tým, že za neho bola zaplatená akontácia pri kúpe osobného vozidla formou leasingu O.. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný bol povinný časť kúpnej ceny (akontáciu) vo výške 2.500,00 eur zaplatiť predávajúcemu v hotovosti pri podpise tejto zmluvy. Zvyšná časť kúpnej ceny bola financovaná prostredníctvom úveru. Akontáciu však podľa zistení súdu prvej inštancie zaplatila dcéra žalobkyne sumou 1.100,00 eur dňa 01.05.2016 a žalobkyňa sumou 1.400,00 eur dňa 02.05.2016, i keď bol na príjmových dokladoch uvedený žalovaný. Zaplatenie žalobkyňou a jej dcérou vyplynulo z ich zhodných výpovedí, ktoré boli v podstatných častiach zároveň potvrdené písomnou svedeckou výpoveďou svedkyne N.N.. Zároveň žalovaný nepreukázal, že akontáciu v sume 2.500,00 eur zaplatil sám z prostriedkov, ktoré mu na tento účel poskytla jeho matka, pretože matka žalovaného ako svedok pred súdom vypovedala, že peniaze na kúpu predmetného motorového vozidla žalovanému neposkytla. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa a dcéra žalobkyne plnili za žalovaného peňažnú povinnosť, ktorú mal podľa zmluvy plniť on sám, čím došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného na úkor žalobkyne vo výške 1.400,00 eur a na úkor dcéry žalobkyne Z. K. vo výške 1.100,00 eur. Dcéra žalobkyne písomne uzatvorenou zmluvou následne postúpila takúto pohľadávku voči žalovanému žalobkyni. A pretože námietka premlčania tohto nároku nebola vznesená dôvodne súd prvej inštancie žalovaného zaviazal v zaplateniu 2.500 eur podľa .

3. Výrokom III. súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti vydania žalobkyňou špecifikovaných hnuteľných vecí, alternatívne zaplatenia ich hodnoty, čoho sa žalobkyňa domáhala na základe tvrdenia,

že predmetné veci ostali v byte žalovaného, pričom boli zakúpené žalobkyňou v čase spolužitia žalovaného s dcérou žalobkyne. Po ukončení ich spolužitia považovala žalobkyňa za dôvodné, aby žalovaný predmetné veci vrátil. Zamietnutie tejto časti žaloby odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobkyňa bola povinná nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že je vlastníčkou predmetných vecí, a že tieto veci žalovanému aj odovzdala. Žalobkyňa preukázala nadobudnutie vlastníckeho práva k tým hnuteľným veciam, ku ktorým predložila potvrdenia o ich kúpe. Pri nich však podľa súdu prvej inštancie nebolo preukázané odovzdanie vecí v konkrétnom čase a mieste do dispozičnej moci žalovaného. Tvrdenia žalobkyne a výpovede jej blízkych osôb považoval súd prvej inštancie v tomto smere za nedostatočné. Ani v časti týkajúcej sa vecí, pri ktorých žalobkyňa preukázala, že ich nadobudla, tak nebolo možné žalobe vyhovieť. Pri ostatných veciach žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie ani nepreukázala, že ich nadobudla, keď potvrdenia o ich kúpe buď nepredložila, alebo predložila doklady neznejúce na jej meno, prípadne doklady v celkom nečitateľných kópiách s rukou dopisovanými údajmi. K nároku na vydanie hnuteľných vecí, resp. k vyplateniu ich hodnoty súd prvej inštancie tiež uviedol, že pokiaľ tieto veci dala žalobkyňa do spoločnej domácnosti žalovaného a svojej dcéry bez akéhokoľvek časového či iného obmedzenia, nie je zrejmé, prečo by ich mal žalovaný po rozchode s dcérou žalobkyne užívať v rozpore s právom. Preto neprichádzala do úvahy ani náhrada škody.

4. Zamietavým výrokom III. bolo rozhodnuté aj o nároku na zaplatenie 3.000 eur, ktoré žalobkyňa žiadala titulom vrátenia zálohy na kúpu bytu, ktorú poskytla žalobkyňa, pričom byt sa následne stal výlučným vlastníctvom žalovaného. Tento nárok posúdil súd prvej inštancie ako bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania konštatoval, že k bezdôvodnému obohateniu žalovaného v sume 1.500,00 eur došlo už momentom, keď žalobkyňa zaplatila jeho peňažnú povinnosť zaplatiť zálohu za byt dňa 16.05.2013 a v zostávajúcej časti v sume 1.500,00 eur k bezdôvodnému obohateniu žalovaného došlo dňa 14.10.2014, teda ku dňu podpisu predmetnej kúpnej zmluvy, kedy bola zaplatená záloha na byt v celom rozsahu započítaná na kúpnu cenu predmetného bytu. Objektívna trojročná premlčacia lehota ( ) tak uplynula dňa 16.05.2016, resp. dňa 16.10.2017 a právo uplatnené žalobou podanou dňa 12.03.2018 bolo preto premlčané.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa a v konaní úspešnejšiemu žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

6. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobe vyhovieť aj v zamietnutej časti. Namietala nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedla, že jej dcéra začala so žalovaným žiť vo vzťahu prakticky totožnom ako manželstvo a pôvodne bývali u nich, ale toto bývanie museli opustiť. Keďže dcéra so žalovaným nemali kde bývať žalobkyňa zariadila zabezpečenie bytu pôvodne pre svoju dcéru a žalovaného a dokonca zaň zaplatila vlastníkovi bytu zálohu 3.000 eur. V záujme zabezpečenia riadneho bývania sa dohodli, že žalobkyňa zo svojich finančných prostriedkov zabezpečí pre dcéru a žalovaného zariadenie bytu, aby v ňom mohli žiť ako normálni mladí ľudia. Zariadenie bytu určite dcéra ani žalovaný nekupovali, pretože nemali žiadne finančné prostriedky. Podľa žalobkyne sa v spise nachádza dostatok dôkazov o tom, že sa v byte nachádzali zariadenia uvedené v žalobe. Niet pochybností, že dcéra žalobkyne bola nútená z bytu odísť a všetko zariadenie v byte nechala a naďalej ho užíval len žalovaný. Keď bolo zrejmé, že spolužitie dcéry žalobkyne a žalovaného končí, uzavreli dohodu, že bytové zariadenie a suma zálohy za byt 3.000 eur ostane žalovanému a ten ako protihodnotu tohto plnenia zabezpečí pre dcéru žalobkyne osobné auto. Pri realizácii uvedeného však žalovaný urobil také právne kroky, že predmetné auto bolo prevedené na jeho meno a po zaplatení leasingu ostalo v jeho vlastníctve. Takisto v jeho vlastníctve ostal byt a v jeho užívaní aj bytové zariadenie. Žalobkyňa mala zato, že postup žalovaného bol podvodom a napadnutým rozhodnutím bol súdom jeho postup odobrený. Žalobkyňa z vykonaných dôkazov považovala za preukázané, že veci boli ponechané v byte žalovaného, a že sa ich zbavil, čím vytvoril situáciu, v ktorej má žalobkyňa právo žiadať hodnotu predmetných vecí. Skutočnosť že žalobkyňa zvýrazňovala nečitateľné záznamy neznamená, že dané veci nekupovala a že neexistovali. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný mal po odchode dcéry z bytu približne pol roka na to, aby bez problémov jeho matka v byte predmetné veci nemusela vidieť. Nemohla preto relevantne svedčiť. Súčasne žalobkyňa považovala za nepravdivé tvrdenia žalovaného, čoho dôkazom bolo aj to, že jeho matka ako svedok poprela, že by mu poskytla 2.500 eur ako akontáciu na kúpu auta. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie pochybil a výpoveď žalovaného bolo potrebné ako celok považovať za nevierohodnú. Nebolo možné ju takto hodnotiť iba v časti.

7. Žalobkyňa považovala za nesprávny aj záver o premlčaní, pretože premlčacia doba mohla začať plynúť až vtedy, keď žalovaný poprel existenciu vecí, čím vytvoril podmienky pre úspech eventuálneho petitu žaloby o zaplatenie. Ohľadoch zálohy na byt vo výške 3.000 eur žalobkyňa uviedla, že vlastníkom bytu mala byť pôvodne aj jej dcéra, no nakoniec sa ním stal výlučne žalovaný. Následná dohoda o vyrovnaní tejto zálohy a bytového zariadenia osobným autom pre dcéru žalobkyne nebola naplnená a preto neostávalo iné, než podať žalobu a jednotlivé právne vzťahy medzi žalobkyňou, jej dcérou a žalovaným rozdeliť tak ako reálne vznikali. To však nič nemení na tom, že spolu vytvorili jeden právny vzťah, obsahom ktorého bolo nadobudnutie osobného auta pre dcéru žalobkyne za protihodnotu akontácie platby za byt a hodnotu bytového zariadenia. Súdom prvej inštancie však v súlade s tým rozhodnuté nebolo.

8. Odvolanie podal aj žalovaný, a to proti vyhovujúcej časti rozsudku a žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobu aj v tejto časti zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Žalovaný namietal nesprávne skutkové zistenia ohľadom zaplatenia akontácie, keď tieto boli založené na výpovedí žalobkyne, jej dcéry ako osoby blízkej a svedkyne O. Pritom nebolo zohľadnené procesné postavenie žalobkyne ako strany sporu, postavenie jej dcéry ako osoby blízkej, čo má dopad na nedostatok vierohodnosti ich výpovede. Výpoveď svedkyne O. bola vykonaná s odstupom troch rokov, čo zakladá dôvodné pochybnosti o možnosti pamätať si udalosti s takýmto časovým odstupom. S týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie vôbec nevyporiadal. Dokazovanie ohľadom zaplatenia sumy 2.500 eur zo strany žalobkyne a jej dcéry bolo nedostatočné, keď nebolo zistené, či ich príjmové a majetkové pomery umožňovali disponovať sumou 2.500 eur. Podľa žalovaného tiež nezodpovedá logike, že sa rozišiel s dcérou žalobkyne v roku 2015 a v máji 2016 malo dôjsť k bezdôvodnému obohatenie na úkor žalobkyne. Žalovaný tiež namietal, že výpoveď žalobkyne, jej dcéry a svedkyne neboli navrhnuté v samotnej žalobe, ale až s časovým odstupom, a preto tieto dôkazy vyznievajú ako účelové.

9. Žalovaný ďalej namietal inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za ktorú považoval nedostatok komplexného posúdenia vierohodnosti dôkazov a nedostatku presvedčivosti rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie považoval tiež za nepreskúmateľné.

10. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že zaplatenie akontácie za žalovaného bolo jednoznačne preukázané a vyplýva aj z výpovede matky žalovaného, ktorá uviedla, že mu peniaze nepožičala, čím vyvrátila tvrdenie žalovaného, že akontáciu zaplatil z peňazí požičaných od svojej matky.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne ako aj v ďalších podaniach v odvolacom konaní zotrval na svojich stanoviskách a spochybnil tvrdenia žalobkyne o dohode, podľa ktorej mal za zálohu na byt a bytové zariadenia zabezpečiť pre dcéru žalobkyne osobné auto. Takáto dohoda nemá podľa žalovaného oporu vo vykonaných dôkazoch. Vo vzťahu k zamietavému výroku považoval žalovaný rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne, dokazovanie vykonané zákonným spôsobom, vec správne právne posúdenú a rozhodnutie presvedčivo a preskúmateľné odôvodnené.

12. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. a nasl. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti, t.j. vo výrokoch II., III. a IV. potvrdiť podľa a . Vo zvyšnej časti, t.j. vo výrokoch I. a V. rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadnutý nebol, a preto nie je v tejto časti rozhodnutím odvolacieho súdu dotknutý.

13. Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne i žalovaného odvolací súd uvádza, že s napadnutým rozhodnutím sa v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

14. Na zdôraznenie správnosti žalobkyňou napadnutého zamietavého výroku odvolací súd uvádza, že požadovanému vráteniu hnuteľných vecí, resp. zaplateniu ich hodnoty bráni absencia právneho dôvodu, pre ktorý by mal mať žalovaný povinnosť veci žalobkyni vrátiť. Ako správne poukázal súd prvej inštancie, zo strany žalobkyne nebolo tvrdené, že by hnuteľné veci poskytla žalovanému s tým, že jej vlastnícke právo k nim malo ostať zachované. Naopak, žalobkyňa aj v odvolaní tvrdila dohodu, podľa ktorej mala pre žalovaného a svoju dcéru zabezpečiť zariadenie bytu, aby tento mohli normálne užívať. Súd prvej inštancie preto správne dovodil, že samotný rozchod dcéry žalobkyne so žalovaným nepredstavuje v danej situácii dôvod, ktorý by na strane žalovaného zakladal povinnosť vrátiť veci poskytnuté žalobkyňou jemu a dcére žalobkyne. Akokoľvek by aj bolo preukázané, že veci tak ako ich žalobkyňa uviedla aj

žalovanému a svojej dcére dala, a že tieto sa stále nachádzajú v byte žalovaného, absentuje tu právna povinnosť žalovaného tieto veci žalobkyni vrátiť. S rozchodom partnerov totiž právo bez ďalšieho nespája povinnosť vrátiť veci, ktoré boli partnerom poskytnuté treťou osobou (rodičmi) počas ich spolužitia.

15. Správne bolo aj rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom premlčania práva na vrátenie zálohy na kúpnu cenu bytu. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta, že premlčacia doba mohla začať plynúť až potom, ako prichádzal do úvahy eventuálny petit na zaplatenie, nie je táto jej námietka dôvodná, pretože premlčanie práva bolo dôvodom zamietnutia žaloby len v časti o vrátenie zálohy na byt a nie v časti o eventuálne zaplatenie ceny hnuteľných vecí.

16. Na správnosť zamietavého rozhodnutia nemá napokon vplyv ani námietka žalobkyne o existencii dohody, podľa ktorej mal žalovaný zálohu na byt a zariadenie bytu vyrovnať kúpou auta pre dcéru žalobkyne. Žalobkyňa totiž práva z takejto dohody neuplatnila, preto súd nemohol rozhodovať o iných nárokoch ako tých, ktoré boli žalobou uplatnené.

17. Dôvodné nebolo ani odvolanie žalovaného do vyhovujúceho výroku II. Nad rámec stotožnenia so závermi napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie je jednoznačne zrejmé, na základe akých skutkových zistení a na základe akých právnych záverov súd rozhodol. Napokon aj sám žalovaný spochybňuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie o zaplatení akontácie a v tejto súvislosti namieta výpovede žalobkyne, jej dcéry a svedkyne O. ako nedostatočné. Aj žalovanému je teda zrejmé z čoho a ako súd prvej inštancie prijal skutkové zistenia relevantné pre vyhovujúcu časť rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie tak jednoznačne netrpí vadou nepreskúmateľnosti. Súčasne je napadnuté rozhodnutia dostatočne presvedčivé, keď uvedené výpovede v prospech vyhovujúceho výroku v odôvodnení podporuje aj zistením nepravdivosti výpovede žalovaného, ktorý tvrdil, že akontáciu vyplatil peniazmi od svojej matky. Výpoveď matky žalovaného však uvedené vyvrátila. Po tomto dôkaze by bolo žalovaným požadované zisťovanie príjmových a majetkových pomerov žalobkyne a jej dcéry nadbytočné. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie ohľadom vyplatenia akontácie tak bolo nielen presvedčivo odôvodnené, ale aj správne, a preto neobstojí ani žalovaným uplatnený odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení. Súčasne súd prvej inštancie nepochybil ak vykonal dôkaz, ktorý bol navrhnutý až v priebehu konania, pretože tento postup bol v súlade s .

18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a a . V odvolacom konaní boli strany sporu so svojimi odvolaniami rovnako neúspešné, preto odvolací súd žiadnej z nich nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. až . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.