Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-14-2019.pdf
PDF · 93.74 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/14/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov JUDr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka v spore žalobcu R Collectors, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovaným 1/ R. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom J. XX/XX, I., 2/ D. B., nar. 23.11.1974, s trvalým pobytom J. o zaplatenie 7 346,70 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 4Csp/78/2017-135 zo dňa 08. 10. 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu v II. výroku, ktorým žalobu zamietol mení tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 6 951,03 Eur s 5 % úrokom z omeškania od 01. 04. 2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku žalobu zamieta.
III. Žalovaní 1/ a 2/ súd p o v i n n í zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov na súde prvej inštancie v rozsahu 38 % a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 38 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Revúca, ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“, alebo „prvoinštančný súd “, event. „okresný súd“), rozsudkom zo dňa 08. 10. 2018, konanie v časti zaplatenia istiny vo výške 50,- Eur zastavil ((I. výrok). Ďalej žalobu zamietol (II. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania (III. výrok).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 04. 05. 2017 domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu spoločne a nerozdielne istinu vo výške 7 346,70 Eur, dlžné úroky z istiny vo výške 2 805,42 Eur, zmluvný úrok vo výške 10,90% ročne zo sumy 7 346,70 Eur od 01. 04. 2017 do zaplatenia, ako aj úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 7 346,70 Eur od 01. 04. 2017 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca uzatvoril so žalovanými dňa 24. 04. 2009 zmluvu o úvere č. 4870033090 (ďalej aj ,,Zmluva“), ktorou bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 9 000,- Eur . Úver žalovaní riadne nesplácali, preto došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru dňom 10. 04. 2014. Žalovaní dlžnú pohľadávku zaplatili čiastočne, pričom poslednú úhradu vykonali dňa 29. 03. 2017 a celkovú dlžnú sumu uznali čo do dôvodu a výšky.
3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ust. § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 37, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 8, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 558 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2 písm. a) zák. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1986/71/> o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, § 25 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,ZoSU“), § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) a dospel k záveru o nedôvodnosti nároku žalobcu. Poukázal na vznesenú námietku premlčania žalovanými. Mal za to, že medzi stranami sporu došlo k platnému uzavretiu Zmluvy o úvere, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, ktorou sa žalovaní zaviazali poskytnutý úver vo výške 9 000,-Eur splácať právnemu predchodcovi žalobcu v mesačných splátkach po 142,30 Eur v počte 120 splátok, s termínom konečnej splatnosti úveru dňa 20. 04. 2019. Zmluvu podrobil kontrole zákonom stanovených náležitostí, ktoré považoval za obsiahnuté, pričom išlo o Zmluvu o úvere podľa ustanovení ObZ, ktorá predstavuje absolútny obchod, teda nešlo o zmluvu podľa ZoSU, vzhľadom na výluku podľa § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keďže úver bol poskytnutý v súvislosti so stavebnými úpravami bytu, resp. jeho údržbou. Ku dňu rozhodnutia vykonali žalovaní úhrady v celkovej výške 7 965,97 Eur, z ktorých bolo na poplatky zaúčtovaná suma 1 043,76 Eur, na úroky suma 5 168,91 Eur a na istinu suma 1 753,30 Eur. Na žalobcom poukazované uznanie dlhu žalovanými dňa 22. 09. 2014 uviedol, že žalobca nepreukázal poučenie žalovaných o právnych následkoch uznania dlhu, ktorú skutočnosť žalovaní v spore popreli s tvrdením, že písomnosť označená ako ,,uznanie dlhu" im bola doručená poštovou prepravou bez sprievodného listu o právnych následkoch právneho úkonu, preto žalobca využil neskúsenosť žalovaných, tým že im predložil na podpis uznanie dlhu, čo nekorešpondovalo s prejavenou vôľou žalovaných, pretože ich vôľou nebolo uznať dlh, ale dohodnúť sa so žalobcom na úhrade zvyšku dlhu v nižších, ako pôvodne dohodnutých splátkach pre finančné problémy rodiny z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti žalovaného 1/. Uznanie dlhu žalovaných vyhodnotil ako neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 OZ, pretože žalobca vopred stanovil v uznaní obsah aj podmienky realizácie. Z textu uznania dlhu vyplývalo, že výška dlhu žalovaných predstavovala sumu 8 177,81 Eur, ktorá pozostávala z istiny, ale aj zmluvných a zákonných úrokov, pretože okrem dlhu vyčísleného v zosplatnení úveru vo výške 8 025,31 Eur boli žalovaní povinní zaplatiť zmluvné úroky a úroky z omeškania po dni uznania dlhu až do úplného zaplatenia dlhu. Okresnému súdu však nebolo zrejmé, ako žalobca dospel k výške daného záväzku, ako bola dlžná suma vyčíslená, z ktorých nárokov sa mal záväzok skladať, preto uznanie dlhu vyhodnotil za neurčitý a nezrozumiteľný právny úkon a v dôsledku uvedeného ho považoval za absolútne neplatný právny úkon. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovanými a plynutie trojročnej premlčacej doby, ktorá plynula pre každú jednotlivú splátku samostatne a s poukazom na zosplatnenie úveru dňom 26. 04. 2014, plynula premlčacia doba ohľadne zosplatneného celého dlhu, preto žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoje právo na súd dňom 27. 04. 2014. Keďže žalobu podal žalobca až dňa 04. 05. 2017, v čase podania žaloby bol nárok žalobcu na zaplatenie splateného a zosplatneného úveru s príslušenstvom premlčaný, preto žalobu zamietol. Ohľadne sumy 50,-Eur konanie zastavil podľa § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 CSP z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom.
4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 CSP s poukazom na pomer úspechu a neúspechu žalovaných výške 98,02 %. Nakoľko im v spore žiadne trovy nevznikli a neuplatnili si ich, náhradu trov im nepriznal (úspech žalovaných bol 99,01% - neúspech bol 0,99% = 98,02%).
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, konkrétne do II. výroku a závislého výroku o trovách konania (III. výrok) a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6. Namietal aplikáciu trojročnej premlčacej doby s poukazom na Zmluvu, ktorá sa spravuje ustanoveniami ObZ a štvorročnou premlčacou dobou podľa § 397 ObZ. Vzhľadom na zosplatnenie úveru dňom 10. 04. 2014 by sa nárok premlčal až dňom 10. 04. 2018. Zároveň poukázal na uznanie záväzku žalovanými čo do dôvodu a výšky dňom 22. 09. 2014, ktoré malo za následok pretrhnutie premlčacej doby. V dôsledku uznania nároku by k premlčaniu došlo až dňom 22. 10. 2018. Poukázal na platobnú disciplínu žalovaných, v dôsledku čoho bol v neistote a uznaním dlhu sa pozícia žalovaných nezhoršila ani zhoršiť nemohla, pričom dlh uznali, pretože ho nebolo možné dosiahnuť iným zabezpečovacím prostriedkom. Taktiež uznanie dlhu bolo na základe slobodnej a vážnej vôle žalovaných, ktorým nepomohla ani možnosť splácania dlhu v mesačných splátkach. Preto uznanie dlhu nepovažoval za nekalú obchodnú praktiku, jeho postavenie sa nezlepšilo, úhradu dlžných súm od žalovaných mu nezabezpečilo a bolo použité ako ďalší prostriedok o dosiahnutie plnenia zo strany žalovaných, keď
predchádzajúce snahy zlyhali. Konštatoval, že uznanie dlhu neupravovalo ani splatnosť peňažného záväzku, sadzbu úrokov z omeškania, ani paušálnu náhradu nákladov a jeho obsahom bolo založenie vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania existoval, nešlo o nekalú obchodnú praktiku podľa § 369d ods. 1 ObZ.
7. Žalovaní 1/, 2/ súhlasili s rozsudkom okresného súdu a žiadali odvolanie žalobcu zamietnuť.
8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom II. výroku a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) podľa ust. § 388 CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).
9. Z obsahu spisu vyplýva, že ide v poradí o druhý rozsudok prvoinštančného súdu, pretože prvý rozsudok č. k. 4Csp/78/2017-83 zo dňa 18. 09. 2017, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 50,- Eur (I. výrok) v tejto časti právoplatný dňom 08. 11. 2017 a ďalej bola žaloba zamietnutá (II. výrok) a žalovaným nebola priznaná náhrada trov konania (III. výrok), bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/7/2018-114 zo dňa 30. 07. 2018 v napadnutom II. výroku a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) zrušený a vec bola v tomto rozsahu vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu bola skutočnosť, že prvoinštančný súd pri prvom rozhodovaní aplikoval ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa ex offo a s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS/2016, ktorým bol vyslovený nesúlad daného ustanovenia s Ústavou SR, neostávala odvolaciemu súdu iná možnosť, ako rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Predmetom sporu bola Zmluva o úvere, ktorou bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 9 000,- Eur, ktorý okresný súd vyňal z pôsobnosti ZoSU z dôvodu poskytnutia úveru na rekonštrukciu, resp. stavebné úpravy bytu, preto sa spravoval ustanoveniami § 497 ObZ. Úver boli povinní žalovaní zaplatiť v 120 mesačných splátkach po 142,30 Eur, so splatnosťou prvej splátky 20. 05. 2009, dátumom konečnej splatnosti dňom 20. 04. 2019, pričom na úvere mali zaplatiť celkove sumu 17 076,- Eur. Súvislosti s poskytnutým úverom bola dohodnutá úroková sadzba 10,9 %. Na predmetnom úvere žalovaní zaplatili celkove sumu 7 965,97 Eur a to za obdobie od 20. 05. 2009 do júla 2017. Právny predchodca žalobcu úver zosplatnil podaním zo dňa 10. 04. 2014, ktorým vyzval žalovaných k úhrade dlžnej sumy v lehote 10 dní od doručenia, ktoré bolo doručené žalovaným dňom 16. 04. 2014, preto lehota na zaplatenie dlhu plynula dňom 26. 04. 2014. Vo výzve na úhradu dlžnej sumy právny predchodca žalobcu vyčíslil pohľadávku ku dňu zosplatnenia vo výške 8 025,31 Eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 7 346,70 Eur, z úrokov vo výške 674,19 Eur a z poplatkov za upomienky 4,42 Eur. Žalobca podal predmetnú žalobu na súd dňa 04. 05. 2017. Žalovaní v priebehu konania vzniesli námietku premlčania. Žalobca poukázal na uznanie dlhu žalovanými zo dňa 22. 09. 2014, podľa obsahu ktorého uznali dlh vo výške 8 177,81 Eur, ktorý sa zaviazali uhradiť vrátane zmluvných úrokov z istiny vo výške 10,97 % odo dňa po dni uznania dlhu do zaplatenia, ako i úroky z omeškania z istiny vo výške 5,25 % po dni uznania do zaplatenia. Žalovaní uhradili počas konania 2 x po 50,- Eur, a to dňa 30. 05. 2017 a dňa 21. 07. 2017, v ktorej časti vzal žalobca žalobu späť a konanie bolo v uvedených častiach 2 x po 50,- Eur zastavené. Po uznaní dlhu od obdobia od 21. 10. 2014 žalovaní uhradili sumu 1 126,78 Eur. Ich ďalšie úhrady predstavovali sumu 50,- Eur v mesiaci máj 2017 a sumu 50,- Eur v mesiaci júl 2017. Spolu teda uhradili po uznaní dlhu sumu 1 226,78 Eur. Vzhľadom na sumu vyjadrenú v uznaní dlhu vo výške 8 177,81 Eur, bolo potrebné od tejto sumy odrátať úhrady žalovaných po uznaní dlhu spolu vo výške 1 226,78 Eur, preto zvyšok uznaného dlhu žalovaných predstavuje sumu 6 951,03 Eur.
10. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom okresného súdu o neplatnosti uznávacieho prejavu žalovaných pre jeho neurčitosť ako aj pre rozpor s dobrými mravmi, keď obsahom uznania záväzku bolo vyjadrenie uznanej sumy čo do dôvodu a výšky a to v sume 8 177,81 Eur.
11. Odvolací súd však dáva čiastočne za pravdu prvoinštančnému súdu ohľadne nešpecifikovaných a neurčite vyjadrených zmluvných úrokov vo výške 10,90 % zo sumy uvedenej v uznaní dlhu, ktoré žalobca požadoval odo dňa po dni uznania dlhu, pričom nevedel dostatočne preukázať výšku istiny, z ktorej požadoval dané úroky, keď s prihliadnutím na výšku uznaného dlhu v sume 8 177,81 Eur a istinu vyjadrenú v žalobcom petite vo výške 7 346,70 Eur je zrejmé, že obsahom uznaného záväzku vo výške 8 177,81 Eur už boli aj vyčíslené zmluvné úroky.
12. Žalobcovi neprináležia úroky z úrokov a vzhľadom na nejednoznačnosť špecifikácie sumy vyjadrenej v uznaní, ktorú skutočnosť a rozpor neodstránil žalobca ani dodatočným vyčíslením pohľadávky na výzvu odvolacieho súdu, nebolo možné mu priznať ním uplatňované zmluvné úroky vo výške 10,90 %.
13. Preto odvolací súd žalobu nad sumu uvedenú v uznaní dlhu po odrátaní sumy zaplatenej žalovanými po uznaní dlhu, zamietol.
14. Dôvodný však bol nárok žalobcu na úroky z omeškania, ktoré požadoval vo výške 5,25 % ročne aj v žalobnom petite s počiatkom omeškania od 01. 04. 2017 do zaplatenia.
15. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 38 % podľa pomeru úspechu a neúspechu v spore. Odvolací súd konštatoval len čiastočný úspech žalobcu, pretože požadoval zaplatenie sumy 10 152,12 Eur (súčet súm v žalobnom petite), bola mu priznaná suma 6 951,03 Eur a k späťvzatiu ohľadne sumy 100,- Eur (2 x 50,- Eur) došlo pre správanie žalovaných, nakoľko išlo o čiastočné úhrady žalovaných počas sporu (úspech mal 69 % - 31 % neúspech = 38 % ).
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).