Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/113/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu: G. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XX, zastúpeného právnym zástupcom WEBBER LEGAL, s.r.o. so sídlom Na rozhliadke 2, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 50 680 552, proti žalovanému: InDevel, s.r.o., so sídlom Jesenského 1089/11, Žilina, IČO: 36 418 234, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Ivanom Glovniakom, advokátom so sídlom D. Dlabača 2748/28, Žilina, IČO: 42 433 665, o zaplatenie 4.353,68 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -343 zo dňa 13. februára 2020, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., III. a IV. p o t v r d z u j e .

Vo výroku II. ponechal rozsudok nedotknutý.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1) Napadnutým rozsudkom súd vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.353,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.353,68 eur od 10.01.2018 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Vo výroku III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania s tým, že vo výroku IV. nepriznal žalovanému nárok na náhradu separátnych trov konania.

2) Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu dňa 08.12.2010 uzavreli zmluvu o pôžičke podľa vo výške 5.000,- eur, ktorú sumu sa žalobca spolu s úrokmi zaviazal žalovanému vrátiť do 07.12.2013 s úrokovou sadzbou 18 % ročne a mesačnou splátkou 180 eur. RPMN bola 19,20 %, celková čiastka bola vo výške 6.480,- eur a úrok z omeškania 32 % ročne. Pri podpise zmluvy bol žalobca povinný zaplatiť žalovanému poplatok za spracovanie a spísanie zmluvy o pôžičke vo výške 100,- eur. Žalovaný odpočítal manipulačný poplatok 100,- eur zo sumy, ktorú sa zaviazal poskytnúť žalobcovi (5000

- 100 eur). Strany sporu sa dohodli, že splnenie záväzku žalobcu zabezpečia vznikom záložného práva k nehnuteľnosti na LV č. XX, k.ú C.. Prílohou č. 1 k zmluve podpísanou stranami sporu bol dohodnutý splátkový kalendár 36 splátok po 180 eur v čase od 08.01.2011 do 08.12.2013. Dodatkom č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 20.06.2012 sa strany sporu dohodli na zmene výšky a spôsobe splácania pôžičky tak, že úrok z 18 % ročne sa mení na 25 % ročne. Žalobca spláca zostávajúcu časť istiny vo výške 2.846,70 eur a zvýšenú o poplatok za spísanie súvisiacich listín (dodatku) vo výške 100,- eur vo výške 2.946,70 eur v pravidelných mesačných splátkach 61,39 eur do 18.07.2012, pričom posledná splátka je vo výške 3.008,09 eur. Celková čiastka bola vo výške 4.051,72 eur. Príloha č. 1 k dodatku k zmluve je

splátkový kalendár s 36 splátkami po 61,39 eur, pričom posledná splátka bola vo výške 2.946,70 eur. Dodatkom č. 2 k zmluve o pôžičke zo dňa 12.11.2013 sa strany sporu dohodli, že žalovaný prenechá žalobcovi peňažné prostriedky v celkovej výške 3.108,09 eur na dobu do 18.11.2016, pričom žalovaný sa zaviazal pôžičku spolu s úrokom vrátiť. Úrok bol dohodnutý vo výške 25 % ročne zo sumy 3.108,09 eur. Žalobca mal peňažné prostriedky vrátiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške 64,75 eur. Posledná splátka vrátane úroku bola dohodnutá vo výške 3.108,09 eur. RPMN bola vo výške 49,44 % a celková čiastka bola vo výške 5.439,09 eur. Prílohou č. 1 k dodatku č. 2 zmluvy bol splátkový kalendár s 36 splátkami po 64,75 eur a poslednou splátkou 3.108,09 eur. Ako prejudiciálnu otázku riešil platnosť predmetnej zmluvy o pôžičke a dospel k záveru, že táto je podľa ust. 39 ako celok absolútne neplatná. Konštatoval, že sa nejedná o bežnú zmluvu o pôžičke ale ide o zmluvu spotrebiteľskú, preto musí byť v súlade s ustanoveniami a nasl. upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy, so o spotrebiteľských úveroch a tiež v súlade so o ochrane spotrebiteľa. Predmet danej veci má charakter spotrebiteľského sporu, kde spotrebiteľ je priamo zo zákona o súdnych poplatkov (a/ ) oslobodený vo všetkých sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy a aj v každom konaní, ktoré má (v rovine nárokov) svoj základ v spotrebiteľskej zmluve. Aj právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré uplatňuje spotrebiteľ od dodávateľa je právom podľa osobitného predpisu, a to v súlade s ust. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Mal za to, že pri uzavretí predmetnej zmluvy o pôžičke v znení jej následných dodatkov č. 1 a 2 existovalo vážne nebezpečenstvo nárastu dlhu a postihu nehnuteľného majetku žalobcu ako spotrebiteľa bez súdnej kontroly. Žalovaný mal v súlade so zmluvou zaplatiť celkovú čiastku 6.480,- eur, avšak po prijatí dodatkov žalobca žalovanému nesporne zaplatil až sumu 9.253,68 eur, t. j. sumu o 2.773,68 eur vyššiu, ako pôvodne dojednanú, naviac pri existencii záložného práva k nehnuteľnosti žalobcu, na ktorý výkon žalovaný žalobcu listom s názvom vyčíslenie úveru aj reálne upozornil. V danom prípade žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď splatnosť úveru bola rozložená tak, že žalobca mal zaplatiť 35 splátok po 64,75 eur, resp. 61,39 eur a poslednú 36 splátku vo výške istiny 3.108,09 eur, resp. 2.946,- eur. Priemerný spotrebiteľ nie je schopný takúto dohodu splniť, pričom veriteľ ho neustále sankcionuje, jeho dlh napriek tomu, že ho čiastočne splnil neustále narastá až tak, že môže prísť aj o nehnuteľnosť, o svoje obydlie, čo je neprípustné. Takýto spôsob vrátenia pôžičky je v rozpore so zákonom, je nekalou obchodnou praktikou a v rozpore s dobrými mravmi. Spôsob vrátenia pôžičky v danej veci preto zakladá nerovnováhu medzi právami a povinnosťami strán sporu v neprospech spotrebiteľa, a preto takýto spôsob vrátenia pôžičky je neprijateľný. Vzhľadom na koncipovanie dodatkov k zmluve je evidentné, že žalovaný využil ťaživú situáciu žalobcu a žalobca vzhľadom na situáciu v ktorej sa nachádzal, nemal možnosť ovplyvniť obsah tohto zmluvného dojednania pri vrátení pôžičky, jedine tento akceptovať a prijať. Žalobca nebol schopný zaplatiť poslednú splátku dohodnutú v dodatku č. 1, a teda bol nútený uzavrieť ďalší dodatok. Na základe uvedeného nemohol dospieť k záveru, že takýto spôsob splácania pôžičky - najskôr len všetkých úrokov a potom jednorázovo istiny, bol slobodnou voľbou žalobcu podľa . Nakoľko spôsob vrátenia pôžičky je podstatnou (obligatórnou) náležitosťou zmluvy o pôžičke v zmysle ust. dospel k záveru, že nemožno aplikovať ust. , pri ktorom by konštatoval neplatnosť len časti právneho úkonu, ktorú možno oddeliť od ostatného obsahu. Ak táto podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke je v rozpore s dobrými mravmi, resp. je v rozpore so zákonom, alebo ho obchádza, potom je celý právny úkon absolútne neplatný ( ). Zároveň prejudiciálne posúdil ako absolútne neplatnú v celom rozsahu aj predmetnú záložnú zmluvu, keďže táto má akcesorickú povahu k zmluve o pôžičke, a teda zabezpečuje hlavný záväzok. Keďže predmetnú zmluvu o pôžičke považoval v zmysle ust. za absolútne neplatnú, právny vzťah medzi stranami sporu posudzoval podľa predpisov o bezdôvodnom obohatení podľa , kde je každá zo strán sporu povinná vrátiť druhej strane všetko, čo podľa nej dostala. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu mal preukázané, že žalobca, prípadne jeho syn, ako aj tretie osoby finančnými prostriedkami od žalobcu plnili dlh v mene žalobcu z titulu predmetnej zmluvy o pôžičke. Neplnili svoj dlh voči žalovanému, boli len platobným miestom. To, že zakaždým bolo plnené v mene žalobcu z titulu predmetnej zmluvy o pôžičke potvrdil sám žalovaný, ktorý tieto plnenia prijal, hoci vedel, že plní iná osoba ako žalobca, čo vyplýva z jednotlivých potvrdení. Žalovaný po splnení dlhu vystavil žalobcovi kvitanciu ( ), písomné potvrdenie o tom, že dlh bol splnený, potvrdenie o zániku záložného práva, pričom došlo aj k výmazu záložného práva. Námietku premlčania zo strany žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Žalobca vo výsluchu pred dožiadaným súdom vyslovene uviedol, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel až

v čase udelenia plnej moci právnemu zástupcovi. Žalobca plnú moc udelil právnemu zástupcovi dňa 25.11.2017. V konaní neboli produkované tvrdenia, ktoré by tvrdenie žalobcu relevantným spôsobom spochybnili. Žalovaný nepreukázal, že žalobca sa mal o bezdôvodnom obohatení dozvedieť v inom čase, resp. skôr. Ak bola žaloba podaná dňa 04.04.2018 bola podaná v rámci subjektívnej premlčacej doby. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu mal za to, že táto začne plynúť už od vzniku takéhoto právneho úkonu. S ohľadom na okolnosti prípadu uzavrel, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu bol daný konštrukciou a koncipovaním zmluvy o pôžičke a jej dodatkov, pri existencii záložného práva k nehnuteľnosti a predložením na podpis žalobcovi, ktorý v ťaživej situácii nemal na výber, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Preto v danej veci aplikoval 10-ročnú premlčaciu dobu. Ak zmluva a jej dodatky spadali do roku 08.12.2010, 20.06.2012 a 12.11.2013 a žaloba bola podaná dňa 04.04.2018, bola podaná v rámci objektívnej 10-ročnej premlčacej doby. Mal preukázané, že žalobca na základe zmluvy o pôžičke dostal sumu 4.900,- eur a žalovaný na základe zmluvy o pôžičke dostal sumu 9.253,68 eur, t. j. žalobca postupnými platbami vychádzajúc z právneho záveru o neplatnosti predmetnej zmluvy o pôžičke preplatil žalovanému sumu 4.353,68 eur, predstavujúcu rozsah bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, resp. majetkový prospech na strane žalovaného, ktorý je žalovaný povinný podľa žalobcovi vydať. S poukazom na malo v danej veci plnenie žalovaného ako aj protiplnenie žalobcu rovnakú povahu, rovnaký peňažný charakter (finančná pôžička a vrátenie finančnej pôžičky). Peniaze sú druhovo určené, zameniteľné, veci, a preto formulácia petitu bez vyjadrenia vzájomného protiplnenia, a teda len rozdielom v plnení a protiplnení je súladný so zákonom. Preto formulovaný petit v žalobe je v danej veci vykonateľný. Žalobcovi vzniklo právo aj na úroky z omeškania podľa ustanovenia ust. v spojení s ust. v znení účinnom od 01.02.2013 nariadenia Vlády SR č. Vychádzal z ust. , podľa ktorého je dlžník povinný vydať bezdôvodné obohatenie prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Za kvalifikované požiadanie považoval predžalobnú výzvu zo dňa 29.12.2017 adresovanú žalovanému (doručená 03.01.2018), v ktorej bola na splnenie dlhu stanovená päťdňová lehota od doručenia výzvy žalovanému. Žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 353,68 eur od 10.01.2018 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti úrokov z omeškania žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. v spojení s ust. , poukazujúc na úspech žalobcu v konaní. Nepriznal žalovanému separátne trovy konania za účasť na pojednávaní dňa 17.06.2019.

3) Proti tomuto rozsudku, čo do výroku I., III. a IV. podal odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote žalovaný, ktorý namietal, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania. Namietal, že súd nesprávne posúdil spor ako spor, v ktorom sa spotrebiteľ domáha ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu v zmysle zákona cˇ. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, nakoľko v tomto prípade sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, nie ochrany práva ako spotrebiteľ. V tomto konaní?sa žalobca ako spotrebiteľ nedomáha ochrany svojho práva podlá osobitného predpisu, ale uplatňuje si nárok, ktorý iba nepriamo súvisí so spotrebiteľskou zmluvou, a to neplatnou, pričom táto zmluva ani nemusela existovať a na nárokoch žalobcu a žalovaného voči sebe by to nič nezmenilo, teda nie je možné ho zaradiť pod nárok vyplývajúci iba spotrebiteľovi. Pokiaľ súd dospel k záveru, že zmluva medzi stranami sporu bola neplatná, tak žalobca nemôže byť považovaný za spotrebiteľa, keďže vzťah spotrebiteľa a dodávateľa platne vôbec nevznikol. Tieto účelové tvrdenia žalobcu o tom, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právo, v ktorom vystupuje žalobca ako spotrebiteľ potom nekriticky prevzal súd, keď na žalobu žalobcu prihliadal. Mal za to, že súd nesprávne v odseku 17. dospel k záveru, že žalobca zaplatil peniaze žalovanému vo výške 9.253,68 eur. Žalobca zaplatil žalovanému len sumu vo výške celkom 807,90 eur. Pokiaľ žalovanému plnili niektoré tretie osoby, tie plnili taktiež bez platného právneho dôvodu. Žalobca nemohol?nikdy uzatvoriť dohodu v zmysle s nikým, nakoľko súd dospel? k absolútnej neplatnosti akéhokoľvek záväzku žalobcu voči žalovanému a nemal sa na plnení akého záväzku dohodnúť a taktiež neexistoval žiaden jeho veriteľ z neplatnej zmluvy. Tretie osoby plnili bez platného právneho dôvodu žalovanému a iba tieto tretie osoby majú právo domáhať sa vrátenia plnenia, ktoré poskytli, nie žalobca, a preto žaloba žalobcu mala byť v celom rozsahu zamietnutá. Pokiaľ súd dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o pôžičke, tak každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Potom aj výrok rozsudku (a aj žalobný petit) súdu musí znieť tak, aby bolo možné vyjadriť vzájomnú povinnosť vrátiť si všetko, čo zmluvné strany na základe neplatnej zmluvy

plnili, nielen časť týchto plnení a pokiaľ tomu tak nebolo, bolo potrebné žalobu žalobcu zamietnuť. Čo sa týka preukazovania, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že uzatvoril zmluvu v konkrétnom znení, teda zmluvu neplatnú uviedol, že už pri vykonaní platieb vedel, že plní na základe neplatného právneho úkonu. Popieral, že by sa žalobca o skutočnosti, že došlo k bezdôvodnému obohateniu dozvedel až na základe emailu právneho zástupcu žalobcu. Pokiaľ by teda žalobca skutočne podpísal zmluvu neplatnú, tak o tomto sa samozrejme dozvedel už pri jej uzatváraní, čo potvrdil svojim podpisom na zmluve. Žalovaný teda v žiadnom prípade sa neobohatil na úkor nikoho úmyselne a táto skutočnosť nevyplýva z dokazovania. Vo vzťahu k IV. výroku uviedol, že žalovaný bol v dôsledku tohto správania žalobcu predvolaný súdom na pojednávanie, ktoré sa nemuselo konať, pokiaľ by žalobca oznámil súdu skutočnosti, ktoré uviedol na pojednávaní. Tieto trovy konania by preto nevznikli.

4) Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vo vzťahu k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne správny a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že žalovaný v odvolaní uplatňuje nesprávny výklad, podľa ktorého žalobca nemôže byť považovaný za spotrebiteľa. V zmysle ustanovenia je spotrebiteľským sporom „spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.“ Definícia predmetného sporu je tak pojmovo viazaná na postavenie strán sporu a na viazanosť, resp. súvis so spotrebiteľskou zmluvou. Stotožnil sa s právnym posúdením otázky plnenia dlhu a zdôraznil, že každé plnenie, ktoré vykonali tretie osoby titulom predmetnej zmluvy o pôžičke žalovaný ako veriteľ prijal. Žalovaný po splnení dlhu vystavil žalobcovi kvitanciu ( ), písomné potvrdenie o tom, že dlh bol splnený, žalovaný po splnení dlhu vystavil potvrdenie o zániku záložného práva a následne došlo k výmazu záložného práva. Názor žalovaného, podľa ktorého subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala žalobcovi plynúť dňom uzavretia zmluvy, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že až do novembra 2017 vykonával platby žalovanému vo viere, že na platby má žalovaný podľa Zmluvy právny nárok. Zo žiadneho jeho správania nevyplýva, že by o neplatnosti zmluvy, resp. o bezúročnosti a bezpoplatkovosti mal skoršiu vedomosť. O porušení povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou sa dozvedel až v prebiehajúcom konaní, kedy subjektívna premlčacia doba začala plynúť. Pokiaľ ide o začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, okrem správneho odôvodnenia súdu v bode 33 mal za to, že vo veci je nevyhnutné aplikovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu aj z dôvodu hrubého porušenia odbornej starostlivosti veriteľa. Žalovaný vedel, že poskytnutím úveru bez náležitého posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver porušuje ust. zákona cˇ. , čo má za následok získanie bezdôvodného obohatenia (hrubé porušenie povinnosti podľa ust. zákona cˇ. je totiž dôvodom bezúrocˇnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru) a pre prípad, že sa tak stane bol s týmto následkom uzrozumený.

5) Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní ( , ) a bez nariadenia pojednávania ( ) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.353,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.353,68 eur od 10.01.2018 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj v súvisiacom výroku III. o trovách konania a vo výroku IV., ktorým nepriznal žalovanému nárok na náhradu separátnych trov konania podľa ust. ako vecne správne potvrdil. Vo výroku II., ktorým vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol, odvolaním nenapadnutom, ponechal rozsudok nedotknutý.

6) Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ - žalovaný, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. ), keď odvolateľ neuviedol také skutočnosti, ktorými by sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nezaoberal. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle ust. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil.

7) V prejednávanej veci možno konštatovať, že nosnou námietkou žalovaného v celom konaní (na ktorej v konečnom dôsledku založil aj svoje odvolanie) je to, že žalobca sa v konaní nemôže domáhať svojho nároku z postavenia spotrebiteľa. Namietal, že žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom ust. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov neupravuje oslobodenie od súdneho poplatku v každom spotrebiteľskom spore podľa ust. 290 , ale iba v prípade, ak sa spotrebiteľ domáha ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Namietal, že v tomto konaní sa žalobca ako spotrebiteľ nedomáha ochrany svojho práva, ale vydania bezdôvodného obohatenia, a preto sa na neho nemôže vzťahovať oslobodenie od súdnych poplatkov, v dôsledku čoho malo byť konanie zastavené, keďže žalobca nezaplatil súdny poplatok za návrh na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní.

8) Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že medzi stranami konania nebolo sporným, že uzavreli zmluvu o pôžičke (v znení jej neskorších dodatkov). Na záväzkový vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke, dopadá právna úprava upravujúca spotrebiteľské zmluvy. Predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení spotrebiteľa. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany a neprípustnosti zneužívania postavenia dodávateľov ako tzv. silnejšej zmluvnej strany. Podľa ust. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, je od poplatku oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.4aa). Poznámka 4aa) k citovanému ustanoveniu znie „napríklad o ochrane spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch v znení neskorších predpisov“. Je potrebné podotknúť, že výpočet predpisov, v konaní ktorých vystupuje strana sporu ako spotrebiteľ, je uvedený iba príkladmo a nie taxatívne, pričom pod tento pojem možno subsumovať aj ako aj iné predpisy, v ktorých fyzická osoba požíva status spotrebiteľa. Právna konštrukcia, podľa ktorej je spotrebiteľ oslobodený od súdnych poplatkov, má základ v spotrebiteľskej zmluve a teda v právnom vzťahu, z ktorého právo, ochrany ktorého sa žalobca ako spotrebiteľ v konaní domáha, vzišlo. Nepochybne v predmetnom konaní, i keď sa jedná o nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, tento má základ v spotrebiteľskej zmluve. Nie je preto prípustné, aby bolo spotrebiteľovi retroaktívne odňaté postavenie spotrebiteľa. Pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa a v tej súvislosti aj v rámci ukladania poplatkovej povinnosti treba uprednostniť výklad, ktorý je na prospech poplatníka (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.06.2013). Pokiaľ teda žalovaný mal za to, že konanie malo byť zastavené z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku zo strany žalobcu, odvolací súd uzatvára, že pokiaľ daná žaloba má základ vo vzťahu medzi stranami, ktorý bol spotrebiteľským vzťahom, má v predmetnom konaní žalobca postavenie spotrebiteľa a teda sa na neho vzťahuje zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle

9) Žalovaný v ďalšom namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že žalobca zaplatil žalovanému sumu 9.253,68 eur, pričom pokiaľ žalovanému plnili niektoré tretie osoby, tie plnili bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu o pôžičke ako absolútne neplatnú. Konštatovaná neplatnosť zmluvy nebola sama o sebe dôvodom podania odvolania, ani nebola v odvolaní žalovaného osobitne namietaná. V tejto súvislosti je ale potrebné uviesť, že podľa ust. , ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Ide o špeciálnu úpravu bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k zrušenej alebo neplatnej zmluve. Zo zákona vzniká synalagmatický záväzok, v ktorom je povinnosť oboch strán na plnenie viazaná vzájomne na seba. V danom prípade preto každej zo zmluvných strán neplatnej zmluvy vzniklo právo na vydanie toho, čo poskytol druhej zmluvnej strane a povinnosť vrátiť plnenia, ktoré sám dostal podľa takejto zmluvy. Za žalobcu plnili titulom zmluvy o pôžičke aj tretie osoby, preto nemožno hovoriť o tom, že by tieto plnili bez právneho dôvodu. Pokiaľ sa žalovaný snažil navodiť dojem, že tieto plnenia „nepripočítal na účet žalobcu na úhradu dlhu“ je potom nepochopiteľné, prečo a z akého titulu tieto plnenia prijal, resp. prečo si ich ponechal a nevrátil, keď ich považoval za plnenia bez platného právneho dôvodu. V tomto smere žalovaný neprodukoval žiadne tvrdenia. Uvedený záver podporuje aj kvitancia zo dňa 22.11.2017 vydaná žalovaným o zániku záložného práva a o vyplatení pohľadávky žalovaného dlžníkom - žalobcom. Keďže šlo o vrátenie vzájomných plnení z neplatnej zmluvy, z ktorej sú obe plnenia peňažného charakteru, nebolo potrebné formuláciou výroku zabezpečiť vzájomnú viazanosť plnenia, iba tieto plnenia vzájomne zúčtovať.

10) Ustanovenie , stanovuje pre vydanie bezdôvodného obohatenia dvojitú kombinovanú premlčaciu dobu: subjektívnu, ktorá je dvojročná a objektívnu trojročnú, resp. desaťročnú. Ich začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe nezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca. Ak skončí plynutie ktorejkoľvek z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na plynutie druhej premlčacej doby. Premlčanie ako právny inštitút je následok kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti práva. Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. podstatu úmyselného konania ( ) nevymedzuje, preto sa pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie podľa je vybudované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel. O nepriamy úmysel ide ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený. Pokiaľ žalovaný považoval záver súdu prvej inštancie o úmyselnom bezdôvodnom obohatení zo strany žalovaného za nesprávny, je odvolací súd naopak názoru, že v súhrne všetkých vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, ako aj okolností uzavretia zmluvy o pôžičke (a najmä jej dodatkov) bolo dôvodným konanie žalovaného v zmluvnom vzťahu so žalobcom vyhodnotiť ako motivované minimálne nepriamym úmyslom získať majetkový prospech na úkor žalobcu, a preto stotožňujúc sa s argumentáciou uvedenou v bode 33. rozhodnutia odvolací súd má za to, že žalobcov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v čase podania žaloby nebol premlčaný. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd dodáva, že iný postup nevyplýva ani z Nálezu Ústavného súdu SR z 12. mája 2020 sp. zn. .

11) Odvolací súd považoval rozhodnutie za vecne správne aj v časti, v ktorej súd nepriznal žalovanému separátne trovy konania za účasť na pojednávaní dňa 17.06.2019, nakoľko nemožno hovoriť o tom, že sa ho žalovaný zúčastnil jedine zavinením žalobcu. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 01.04.2019 navrhol vypočuť syna žalobcu a vykonať aj výsluch žalobcu a žiadal ho vypočuť dožiadaním na Okresnom súde Rimavská Sobota z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu. Žalovaný sa stotožnil s návrhom na výsluch žalobcu, ale nesúhlasil, aby bol realizovaný prostredníctvom dožiadania z dôvodu nesplnenia podmienok na tento postup. Na pojednávaní dňa 17.06.2019 súd oboznámil strany sporu s odpoveďou ošetrujúceho lekára žalobcu, ktorý neodporučil jeho účasť na pojednávaní dňa 17.06.2019 na Okresnom súde Žilina. Žalovaný trval na výsluchu žalobcu dožiadaním a navrhol aj výsluch syna žalobcu, pričom právny zástupca žalobcu netrval na výsluchu syna žalobcu a výsluch žalobcu navrhol postupom . Na základe uvedeného nemožno hovoriť o tom, že pojednávanie dňa 17.06.2019 by sa vôbec neuskutočnilo (ak by právny zástupca žalobcu oznámil, že výsluch žalobu a ani jeho syna sa neuskutoční), keďže na tomto pojednávaní súd oboznámil strany sporu s oznámením lekára, v dôsledku ktorého odročil pojednávanie za účelom výsluchu žalobcu dožiadaním.

12) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. , , nakoľko žalobca mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).