Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Sa/33/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Jančárovou, v právnej veci žalobcu: F. X. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX/XX, XX-XXX H., X. republika, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: MANIOM, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 889 124, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 17309-3/2017-BA zo dňa 16.10.2017

rozhodol:

Krajský súd v Žiline rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom v Bratislave č. 17309-3/2017- BA zo dňa 16.10.2017, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 41941-2/2015-CA zo dňa 19.03.2015 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.

Žalobcovi a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 41941-2/2015-CA zo dňa 19.03.2015 ako prvostupňový orgán podľa bod prvý o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) rozhodujúc o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, vydala podľa zákona o sociálnom poistení rozhodnutie, podľa ktorého žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení poukázala na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Citovala pritom článok 11 ods. 3 písmeno a) základného nariadenia a článok 13 ods. 1 základného nariadenia, pričom konštatovala, že Sociálnej poisťovni bolo dňa 07.10.2013 doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, Oddzial we Wroclawiu, z ktorého vyplýva, že žalobca od 01.02.2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Žalobca vykonáva pre slovenského zamestnávateľa MANIOM, s.r.o. práce marginálneho charakteru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy.

2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 17309-3/2017-BA zo dňa 16.10.2017, ktorým odvolanie F. (žalobcu), ako aj odvolanie zamestnávateľa MANIOM, s.r.o., zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného citovala článok 13 ods. 1, 3 nariadenia (ES)

Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie), ako aj článok 16 ods. 1, 2, 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa ustanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (vykonávacie nariadenie). Konštatovala, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, vedeného Sociálnou poisťovňou, od 01. februára 2013. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t. j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Poukázala tiež na podmienky relevantné pri určovaní uplatniteľnej legislatívy pri súbehu poistení. V zmysle článku 76 ods. 4 prvá veta základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných nariadení. Ďalej žalovaná poukázala na zanedbateľné činnosti podľa Praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii (EÚ), európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku, rozsudky Súdneho dvora zo 04.02.2010 vo veci C-14/09 Genc, ECLI: EU:C:2010:57, bod. 19 a zo dňa 21.02.2006 vo veci C-255/02 Halifax ECLI:EU:C:2006:121 s tým, že osoba, ktorá vykonáva „činnosti zanedbateľného rozsahu“ v jednom členskom štáte a pracuje aj v inom členskom štáte, sa nepovažuje za osobu zvyčajne vykonávajúcu činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, a preto sa na ňu nevzťahuje článok 13 základného nariadenia. V takom prípade sa osoba považuje na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov za osobu vykonávajúcu činnosť iba v jednom členskom štáte. Ak na základe vykonávania zanedbateľnej činnosti vznikne účasť na sociálnom zabezpečení, príspevky sa platia v príslušnom členskom štáte v rámci celkových príjmov zo všetkých činností. Zabráni sa tým zneužívaniu, napríklad ak je osoba nútená veľmi krátky čas pracovať v iných členských štátoch, aby sa obišla uplatniteľnosť právnych predpisov „prvého“ členského štátu. V takých prípadoch sa zanedbateľná činnosť pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov neberie do úvahy. Zanedbateľné činnosti sa musia posudzovať pre každý členský štát osobitne a nemôžu sa spájať. Dňa 07.10.2013 bolo Sociálnej poisťovni v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a predpisov zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, Oddzial we Wroclawiu (ďalej len „ZUS“) doručené oznámenie číslo 470000/503/3435/2013-UBS1/K, ktorým ZUS určila, že pán F. X. H. podlieha v období od 01. februára 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. ZUS nemala za preukázané, že práca zamestnanca na území Slovenskej republiky je efektívna a skutočne zárobková (hospodársky návratná). Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. Z koordinačných nariadení nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS na toto určenie. Sociálna poisťovňa tento krok už uskutočnila v rámci striktne určeného postupu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a predpisov a práve výsledkom tohto preskúmania a preverovania bolo konečné určenie poľskej legislatívy pre zamestnanca. Na základe týchto skutočností Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca od 01. februára 2013 do systému slovenského sociálneho poistenia nesprávne. Ani Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorý má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Podľa žalovanej napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Výrok napadnutého rozhodnutia je dostatočne určitý a presný, pretože je v ňom uvedené, na základe ktorého ustanovenia zákona bolo rozhodnutie vydané a ako bolo rozhodnuté vo veci vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti ustanovené v § 209 ods. 4 zákona (účinného od 01. januára 2004), pretože je v ňom uvedené, na základe akých právnych predpisov a akých skutkových zistení Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, dospela k výroku napadnutého rozhodnutia. Poučenie napadnutého rozhodnutia je v súlade s § 209 ods. 5 zákona v znení neskorších predpisov a obsahuje informáciu o možnosti podať proti napadnutému rozhodnutiu odvolanie Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca, v lehote 30 dní odo dňa jeho oznámenia.

3. Proti tomuto rozhodnutiu žalovanej podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca. Namietal, že postup žalovanej, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného poistenia žalobcu v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, je z právneho hľadiska

nesprávny. Citoval pritom článok 13 ods. 3 základného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 a článok 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009. Poukázal na oznámenie príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia č. 470000/503/3435/2013-UBS1/K doručené konajúcemu správnemu orgánu dňa 07.10.2013, že sa na žalobcu v období od 01. februára 2013 vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, vzhľadom na čo žalovaná toto určenie nenamietala, a toto sa stalo v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Poukázal tiež na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pokiaľ bolo rozhodnuté poľskou inštitúciou o určení uplatniteľnej legislatívy a pokiaľ žalovaná nenamietala toto určenie, existencia takého rozhodnutia mala mať zásadné dôsledky aj na postup žalovanej. Po takomto určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stalo definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.09.2017, sp. zn. ). Podľa žalobcu žalovaná nie je oprávnená vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Žalobca namietal aj skutočnosť, že vykonávanie činnosti marginálneho charakteru treba posudzovať z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so zistením skutočného stavu veci a v takomto ohľade rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v Príručke je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/alebo ako kritérií pri určení ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle všeobecných zásad je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov, zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žalobca žiadal z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie. Netrval na nariadení pojednávania.

4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 21.02.2018, v ktorom zotrvala na právnom posúdení veci, ako ho uviedla v napadnutom rozhodnutí. Poukázala na oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ZUS), Oddzial we Wroclawiu č. 470000/401/3435-2013-UBS1/K zo dňa 27.09.2013, ktorým ZUS určila, že žalobca podlieha od 01. februára 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. Oznámenie bolo Sociálnej poisťovni doručené v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Zamestnávateľ žalobcu prihlásil do registra poistencov a sporiteľov od 01. februára 2013, pričom žalobca v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov. Požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na žalobcu sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Napadnutým rozhodnutím Sociálna poisťovňa teda len deklaruje skutočnosť, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Práve z dôvodu, že žalobca bol prihlásený do registra poistencov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako neoprávnené, pobočka Sociálnej poisťovne musela vydať rozhodnutie, ktorým zosúladila skutkový stav s právnym stavom. Následne jediný procesný postup, ktorý mohla Sociálna poisťovňa, ústredie, zvoliť, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. K žalobcom citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn. , na ktoré poukázal žalobca, žalovaná uviedla, že tieto rozsudky boli vydané v prípadoch, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Postup podľa tohto článku sa využíva až v prípade, že nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Na základe uvedeného má žalovaná za to, že predmetné námietky žalobcu sú pre tento prípad právne irelevantné. Žalovaná pritom poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 27.04.2014, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ Tvrdenie žalobcu, že žalovaná opiera svoj výklad pojmu „zanedbateľné činnosti“ len o Praktickú príručku o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii (EÚ), európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku, ktorá má len odporúčací charakter, žalovaná považuje za irelevantné. Žalovaná pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzala predovšetkým z koordinačných nariadení, pričom Praktickú príručku využíva len ako podporný interpretačný prostriedok. Cieľ praktickej príručky vychádza z článku 76 základného nariadenia. Sociálna poisťovňa je povinná poskytnúť ZUS potrebnú súčinnosť, ako aj všetky dokumenty nevyhnutné na určenie uplatniteľných právnych predpisov. Aj samotná ZUS vykonala v danej veci šetrenie a následne uviedla, že jej žalobca nepredložil všetky potrebné doklady, ktoré by preukazovali, že jeho práca pre zamestnávateľa nemá marginálny charakter, a preto rozhodla, že žalobca podlieha od 01. februára 2013 poľskému zákonodarstvu. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o určení legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu. Žalovaná tiež poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 26.07.2017, napadnuté rozhodnutie v zmysle ktorého žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01. februára 2013 podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, považuje za dostatočne odôvodnené a v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky a koordinačnými nariadeniami. Žalovaná zároveň nesúhlasila s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

5. Vo vyjadrení zo dňa 06.03.2019, doručenom správnemu súdu dňa 07.03.2019, žalovaná netrvala na nariadení pojednávania v danej veci a súhlasila s tým, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania.

6. Žalobca k vyjadreniu žalovanej repliku nepodal.

7. Ďalší účastník sa k žalobe žalobcu nevyjadril.

8. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok podľa (ďalej len „“) v spojení s a contrario. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.03.2021, o čom bola spísaná zápisnica, ktorá je súčasťou súdneho spisu.

9. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle a nasl. v spojení s a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je potrebné zrušiť s poukazom na ust. , pričom potrebné je zrušiť i prvostupňové rozhodnutie s poukazom na ust. v spojení s a vec vrátiť žalovanej podľa veta prvá na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

10. Podľa , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

Podľa , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 (základné nariadenie) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

Podľa článku 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16: osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa článku 16 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (vykonávacie nariadenie), osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

Podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

Podľa článku 76 ods. 4 základného nariadenia inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie. Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky podľa tohto nariadenia. Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

Podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.

Podľa § 194 ods. 1 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 organizačná zložka Sociálnej poisťovne konanie zastaví, ak a) účastník konania vzal žiadosť alebo podanie na začatie konania späť skôr, ako bolo o nich rozhodnuté, a ak s tým súhlasia ostatní účastníci konania, b) odpadol dôvod konania začatého z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne alebo c) prebieha v tej istej veci konanie v inej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne.

Podľa § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 ak sa začalo konanie o povinnosti uhradiť preplatok na dávke, o povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, pokuty a penále pred úmrtím účastníka konania, konanie sa dňom jeho úmrtia zastaví; rozhodnutie o zastavení konania sa nevydáva.

Podľa § 194 ods. 3 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 konanie sa zastaví, ak účastník konania neodstránil nedostatky podania podľa § 193 ods. 1 v lehote určenej organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne.

Podľa § 194 ods. 4 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 konanie sa zastaví aj vtedy, ak sa účastník konania v lehote určenej organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne nepodrobil vyšetreniu zdravotného stavu potrebného na rozhodnutie o nároku na dávku a nároku na výplatu dávky.

Podľa o správnom konaní (správny poriadok) správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.

11. Zo správneho spisu mal správny súd preukázané, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, pobočka vo Wroclawiu (ďalej len „ZUS“) podaním zo dňa 27.09.2013 (doručeným žalovanej dňa 07.10.2013) č. 470000/503/3435/2013-UBS1/K dala žalovanej na vedomie, že od 01.02.2013 žalobca podlieha poľskej legislatíve v oblasti sociálneho poistenia. Predmetom vedeného formálneho zisťovania bolo určenie príslušnej legislatívy ohľadne vykonávania súkromnej podnikateľskej činnosti žalobcu na území Poľskej republiky a vykonávania prác na území Slovenska voči zamesnávateľovi - MANIOM, s.r.o.. Žalobca nepredložil všetky potrebné doklady, ktoré umožňujú rozhodnúť, že od 01.02.2013 sa na neho vzťahuje predpis čl. 13 ods. a či zamestnanie na území SR v prospech horeuvedenej firmy nemá marginálny charakter. Z dávkového spisu správny súd zistil, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne Registračným listom fyzickej osoby, prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľa MANIOM, s.r.o. od 01.02.2013.

12. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca od 01.02.2013 podlieha poľskej legislatíve. Uvedené bolo v konaní preukázané v súlade s citovaným ustanovením článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na ustanovenie článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého platí hodnovernosť a záväznosť dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné, pričom v administratívnom (ani v tomto súdnom konaní) neboli zo strany žalobcu ani ďalšieho účastníka produkované konkrétne skutkové tvrdenia ani označené konkrétne dôkazy preukazujúce opak (napr. podanie správnej žaloby v Poľskej republike, ktorou by ďalší účastník namietal závery ZUS obsiahnuté v oznámení - opatrení). Márnym uplynutím lehoty dvoch mesiacov v zmysle citovaného článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných predpisov ZUS stalo sa definitívnym. Žalovaná bola informovaná o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy (podaním doručeným podľa odtlačku pečiatky dňa 07.10.2013), uplynutím dvoch mesiacov - dňa 07.12.2013 - tak nastal právny následok predvídaný citovaným ustanovením článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, keďže žalovaná neinformovala (a uvedené ani v konaní netvrdila a ani uvedené v konaní z obsahu administratívneho spisu nevyšlo najavo) ZUS o tom, že nemôže prijať toto určenie, alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko, rovnako neboli pred uplynutím tejto lehoty uplatniteľné právne predpisy určené na základe odseku 4 článku 16. Je potrebné pre úplnosť dodať, že v tomto konaní neboli dané

dôvody pre aplikáciu ustanovenia článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia dotknutými inštitúciami členských štátov, keďže v danej veci neexistovala „neistota“ vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej by bolo potrebné, aby postup podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia bol nahradený rokovaním dotknutých inštitúcií členských štátov a následnou dohodou o určení uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Dohodovacie konanie v intenciách článku 16 ods. 4 (ktoré nevyhnutne predpokladá medzi inštitúciami členských štátov existujúcu pochybnosť v určení uplatniteľnej legislatívy, ktorá pochybnosť v prejednávanej veci nebola daná) je potrebné odlíšiť od výmeny informácií medzi inštitúciami členských štátov v rámci spolupráce pri uplatňovaní základného a vykonávacieho nariadenia napr. článku 10 základných zásad vykonávacieho nariadenia alebo článku 76 ods. 2, veta prvá základného nariadenia, v zmysle ktorého si na účely vykonávania základného nariadenia poskytnú orgány a inštitúcie členských štátov svoje služby a konajú tak, akoby vykonávali svoje vlastné právne predpisy. Takáto spolupráca (o akú išlo medzi poľskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia v prejednávanej veci) nie je dôkazom existencie „neistoty“ v intenciách článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

13. V danom prípade za situácie, keď bola pre žalobcu určená poľská legislatíva podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, nie je daná potom kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (pozri tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu však práve z tohto dôvodu nebolo v právomoci Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniknutí jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnanca MANIOM, s.r.o. od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy. Bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobcu tohto ako fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.02.2013 a zároveň, že od 01.02.2013 sa na žalobcu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené mala Sociálna poisťovňa preukázané z oznámenia ZUS, pobočka vo Wroclawiu zo dňa 27.09.2013. Vzhľadom na takto záväzne stanovenú uplatniteľnú legislatívu Sociálna poisťovňa nie je správnym orgánom majúcim právomoc vo veci konať, t.j. použitie zákona o sociálnom poistení v danej veci je vylúčené, a teda je vylúčené podľa tohto zákona vydať rozhodnutie, ktoré je, v inštančnom postupe, predmetom súdneho prieskumu v danom súdnom konaní. Preto bolo potrebné formálnym spôsobom ukončiť správne konanie u Sociálnej poisťovne začaté na základe prihlášky, t.j. konanie zastaviť pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci Sociálnej poisťovne vo veci konať. Pokiaľ citované ust. § 194 zákona o sociálnom poistení špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, pričom nedostatok právomoci konať vo veci ako dôvod na zastavenie konania neupravuje, je skutočnosťou bez právneho významu, nakoľko použitie tohto zákona je v danej veci vylúčené, a to vzhľadom na to, že žalobca podlieha poľskej legislatíve. Pokiaľ teda nie je možná aplikácia zákona o sociálnom poistení, žalovanú tak neobmedzuje ani ustanovenie zákona o sociálnom poistení, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, preto bolo potrebné konanie zastaviť podľa o správnom konaní (správny poriadok), keďže správny orgán nie je správnym orgánom príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.11.2020).

14. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k. zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Z uvedeného vyplýva, že ide o absenciu právomoci Sociálnej poisťovne vôbec vo veci konať, keďže zákon o sociálnom poistení, podľa ktorého aj v danej veci žalovaná rozhodla, je neaplikovateľný.

15. Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci nebola daná právomoc správnych orgánov konať vo veci, sa správny súd nevenoval vyhodnoteniu meritórnych námietok žalobcu.

16. Nad rámec potrebného zdôvodnenia (len pre vysvetlenie), k námietke žalobcu, že vykonávanie činnosti marginálneho charakteru treba posudzovať z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, a teda

individuálne, pričom žalovaná sa len formálne vysporiadala so zistením skutočného stavu veci a v tomto ohľade rozhodnutie prakticky neodôvodnila, považuje správny súd za potrebné poznamenať, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Z tohto dôvodu sa k rozsahu a marginálnemu charakteru činnosti vo svojom rozhodnutí ani nevyjadroval. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, na ktoré poukázal v oznámení zo dňa 25.06.2013 doručenom žalovanej. V tejto súvislosti správny súd tiež poukazuje na rozsudok NS SR č.k. zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého „ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bola určená uplatniteľná legislatíva v zmysle koordinačných nariadení príslušnými správnymi orgánmi, ich postup a závery správny súd nepreskúmava a nevyhodnocuje.

17. Správny súd na základe vyššie uvedeného dospel teda k záveru, že pokiaľ inštitúcia sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky určila uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky, na sociálne poistenie žalobcu ako dotknutej osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky. Uvedená skutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie žalobcu, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne poistenie bola vyriešená práve inštitúciou sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky ako členského štátu Európskej únie. Správny súd konštatuje, že pokiaľ dôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky vo vzťahu k žalobcovi od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

18. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu s poukazom na závery vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza z právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou v základnom nariadení EÚ, preto správny súd rozhodnutie žalovanej podľa a tiež prvostupňové rozhodnutie podľa v spojení s zrušil a vec vrátil žalovanej podľa veta prvá na ďalšie konanie.

19. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa , v zmysle ktorého správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Hoci mal žalobca vo veci úspech v plnom rozsahu, správny súd žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanej nepriznal, majúc za to, že dôvod hodný osobitného zreteľa spočíva v okolnosti, že právne postavenie žalobcu sa tým, že bude konanie zastavené, rovná jeho postaveniu, ktoré mal, keď bolo vydané rozhodnutie, ktorým mu poistenie nevzniklo. Išlo teda o žalobu skôr akademickú, formálnu, bez skutočného dopadu na postavenie zamestnanca. O trovách konania ďalšieho účastníka konania bolo rozhodnuté podľa , v zmysle ktorého súd prizná ďalšiemu účastníkovi voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. Správny súd v prejednávanej veci žiadnu povinnosť ďalšiemu účastníkovi neuložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý

napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.