Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/133/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Lenky Halmešovej a JUDr. Viery Koscelanskej, v spore žalobkyne: M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX O., Z. XXXX/XX, zastúpená: JUDr. Katarína Jančárová, advokátka so sídlom 911 01 Trenčín, Legionárska 618, IČO: 42 275 491 proti žalovanej: Z. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XX, zast.: JUDr. Martin Kákoš, advokát sídlom Bernolákova 1546/32, 955 01 Topoľčany, IČO: 42 201 659, o určenie, že nie sú dané dôvody vydedenia, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. -125 zo dňa 27. februára 2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nie sú daní dôvody vydedenia M. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. XXXX/XX, O., jej otcom B. K. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XX, zomretom 05.11.2017, uvedené v listine o vydedení spísanej formou notárskej zápisnice zo dňa 30.10.2017 pod č. N 62/2017, NZ 39743/2017 v Notárskom úrade JUDr. Vlasty Rybanskej so sídlom Topoľčany, ul. 17. novembra 2304. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodne podaná.

2. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej určenia, že nie sú dané dôvody vydedenia žalobkyne otcom B. uvedené v listine o vydedení spísanej formou notárskej zápisnice zo dňa 30.10.2017 pod č. N 62/2017, NZ 39743/2017 v Notárskom úrade JUDr. Vlasty Rybanskej. Uviedla, že žalobu podala z dôvodu, že je jediným potomkom - dcérou poručiteľa, po ktorom je vedené dedičské konanie prostredníctvom notára JUDr. Vlasty Rybanskej poverenej Okresným súdom Topoľčany pod sp. zn. . Žalovaná prichádza do úvahy ako zákonný dediť v IV. dedičskej skupine, nakoľko sa jedná o sestru mamy poručiteľa, t. j. poručiteľovu tetu. Poukázal na to, že žalobkyňa v žalobe uviedla, že poručiteľ zanechal listinu o vydedení, ktorú spísal dňa 30.10.2017 pod. č. N 62/2017, NZ 39743/2017 v Notárskom úrade JUDr. Vlasy Rybanske, ktorou ju v celom rozsahu vydedil. Poručiteľ zomrel ako rozvedený a ona je jedinou dedičkou zo zákona v prvej dedičskej skupine. Ako dôvody vydedenia poručiteľ uviedol tie skutočnosti, že v roku 1985 sa rozviedol s matkou žalobkyne a od tohto roku nemal pravidelný kontakt so svojou dcérou. Naposledy bola žalobkyňa u neho a u starých rodičov v roku 1996 a od toho času dcéru nevidel. Dcéra sa o neho nikdy nezaujímala ani ho nekontaktovala a vzhľadom k tomu, že je predpoklad, že sa o neho nebude zaujímať v chorobe v starobe, túto vydedil v celom rozsahu, zároveň vydedil aj jej právnych potomkov. Žalobkyňa zdôraznila,

že nesúhlasí s dôvodmi vydedenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Poručiteľ sa o ňu v detstve nestaral. Pred rozvodom poručiteľa s jej matkou ju poručiteľ často krát zabudol vyzdvihnúť v škôlke, čas trávil v pohostinstvách. Jedným z dôvodov rozvodu bolo aj násilie, ktorého sa mal poručiteľ dopustiť na matke žalobkyni, čoho svedkom bola aj žalobkyňa. Po rozvode sa poručiteľ prestal o ňu úplne zaujímať. Nikdy ju nenavštívil, žalobkyňa navštevovala jeho a poručiteľových rodičov. Nikdy ju nekontaktoval, ani sa o ňu aspoň telefonicky nezaujímal. Naposledy ho navštívila, keď mala cca 18 rokov u jeho rodičov v Čermanoch a od tohto času sa jej neozval. Nezaujímal sa o ňu, či je zdravá, kde študuje a kde pracuje.

3. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že manželstvo poručiteľa s matkou žalobkyne bolo rozvedené v roku 1985, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 14.03.1985. Po rozvode manželstva zostal poručiteľ bývať v byte, ktorý pripadol matke žalobkyne a to do roku 1990. Po tom, ako sa poručiteľ presťahoval k rodičom do Y. matka tam vozila vtedy maloletú žalobkyňu, čo preukazuje udržiavanie kontaktu poručiteľa, avšak len vďaka matke. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že by poručiteľ nejakým spôsobom prejavoval záujem stretávať sa so žalobkyňou po tom ako prestal žiť s matkou žalobkyne v tom istom byte. Poukázal na obsah pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp.zn. z ktorého vyplýva, že bol podaný návrh na zvýšenie výživného pre vtedy maloletú žalobkyňu. Bola spísaná zápisnica na Obvodnom úrade, odbor sociálnych vecí v Piešťanoch dňa 20.08.1991, kde v dôvodoch, pre ktoré sa návrh na zvýšenie výživného podával sa okrem iného uvádza, že okrem výživného sa otec iným spôsobom nepodieľa na výchove ani výžive dieťaťa.. Poukázal aj na obsah listiny o vydedení , v ktorej poručiteľ poukázal na to, že žalobkyňa bola naposledy v Y. v roku 1996 a túto odvtedy nevidel. K tomto tvrdeniu poručiteľa súd prvej inštancie uviedol, že to stretnutie bolo iba z iniciatívy samotnej žalobkyne. Pokiaľ poručiteľ poukazoval na to, že žalobkyňa ho viac nekontaktovala, nezaujímala sa o neho, súd prvej inštancie poukázal na výpoveď žalobkyne, ktorá uviedla, že z jej prítomnosti mala evidentne väčšiu radosť babka než poručiteľ, ktorý si nepýtal od nej kontakt, ani to, či ho ešte príde pozrieť. Na základe týchto zistení súd prvej inštancie prijal záver, že bol to práve poručiteľ, ktorý neprejavoval záujem stretávať sa so žalobkyňou alebo byť s ňou v kontakte. Zdôraznil, že poručiteľ ako rodič mal a mohol využiť svoje právo podieľať sa na výchove žalobkyne, keď táto bola maloletá tak, že by sa s ňou pravidelne stretával a na základe toho by došlo k vytvoreniu vzájomných vzťahov, čo mohlo mať za následok neskôr to, že samotná žalobkyňa by mala záujem tento vzťah udržiavať a to aj po dovŕšení dospelosti. K ďalším dôvodom uvedeným poručiteľom v listine o vydedení, kde poručiteľ tiež uviedol, že jeho bývalá manželka si našla priateľa a neželala si, aby ich navštevoval a tak im vyhovel, súd prvej inštancie uviedol, že kontakt poručiteľa so žalobkyňou a ich stretávanie sa mohlo byť realizované aj iným spôsobom a nielen návštevou v domácnosti matky, ktorá v tom čase už žila so svojím priateľom, terajším manželom. Zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané, že by matka žalobkyni bránila žalobkyni v styku s poručiteľom.

4. V dôvodoch rozhodnutia súdu prvej inštancie zdôraznil, že dôvod vydedenia vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na vydedenie. (rozsudok NS SR sp.zn. ). V súvislosti s týmto právnym záverom súd prvej inštancie konštatoval, že dôvod neprejavovania záujmu nebol iba na strane žalobkyne, ale aj na strane poručiteľa a to vo väčšej miere. Žalobca si nedokázal vytvoriť so žalobkyňou riadny vzťah, aký má byť medzi rodičom a dieťaťom. Ani tvrdenia svedkyne M. R., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že sa poručiteľ pýtal na žalobkyňu telefonicky, podľa názoru súdu prvej inštancie nepotvrdili jeho opravdivý riadny záujem na kontakte so žalobkyňou a vytvárania vzťahu priamo s ňou. Poukázal tiež na vyjadrenia žalobkyne, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že jej vzťah k otcovi bol ovplyvnený aj jeho správaním sa k matke. Napriek tomu celý život čakala, že sa jej otec ozve, že ju kontaktuje, prípadne jej napíše. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že situáciu, keď žalobkyňa neprejavovala o poručiteľa opravdivý záujem, spôsobil poručiteľ v značnej miere sám, keď o žalobkyňu neprejavoval záujem od rozvodu manželstva resp. po tom, ako prestal bývať v spoločnom byte. A keďže žalobkyňa bola maloletá, sama nemohla objektívne ovplyvniť vzťah k poručiteľovi. Medzi žalobkyňou a poručiteľom tak nebol vytvorený riadny vzťah rodiča a dieťaťa, čo ovplyvnilo potom aj postoj žalobkyne do budúcna a jej neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa bolo dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavoval záujem o žalobkyňu ako o potomka. 5. Proti tomuto rozsudku podala písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vytýkala súdu, že k týmto skutkovým

zisteniam dospel jednostranne len na základe tvrdení žalobkyne a jej matky, pričom však vôbec v rámci hodnotenia vierohodnosti a ich výpovedí neprihliadol na zásadné rozpory medzi ich tvrdeniami a faktami, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania. K tvrdeniam žalobkyne, že do Y. za poručiteľom chodievala na prázdniny a že naposledy poručiteľa navštívila vo svojich 18-tich, pretože ho chcela vidieť, nakoľko predtým ho nevidela od detstva, a to odvtedy ako ju mama prestala voziť do Y., a že mala asi 7-8 rokov žalovaná uviedla, že tieto tvrdenia sú nepravdivé, keďže žalobkyňa mala 8 rokov v roku 1985, čo je rok, kedy sa poručiteľ s jej matkou ešte len rozvádzali, pričom matka žalobkyne, ako aj svedok Q. R. potvrdili, že ešte v roku 1990 žil poručiteľ so žalobkyňou a jej matkou v spoločnej domácnosti a že po jeho odsťahovaní žalobkyňu vozievala do Y. ešte zopár rokov. Podľa jej názoru z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa v skutočnosti žila s poručiteľom v jednej domácnosti približne do jej 13-tich rokov veku a následne ešte ďalšie minimálne dva roky do jej 15- tich rokov veku bola s poručiteľom ďalej v kontakte, chodievala k poručiteľovi na prázdniny. Žalobkyňa poukázala na to, že pokiaľ bola medzi rodičmi žalobkyne dohoda, že matka si nepraje, aby otec navštevoval dcéru v mieste jej bydliska a že jeho kontakt so žalobkyňou so môže realizovať počas prázdniny v mieste bydliska poručiteľa, nie je spravodlivé, aby rešpektovanie tejto rodičovskej dohody poručiteľom bolo jednostranne hodnotené súdom ako jeho zavinenie toho, že žalobkyňa ako jeho dcéra v období jej dospelosti o neho neprejavovala žiaden záujem. Za nesporné považovala, že minimálne do roku 1993 do 15 rokov veku žalobkyne s ňou bol poručiteľ v kontakte, do ktorej doby sa medzi nimi nepochybne vytvoril vnútorný vzťah, ktorý bolo možné rozvíjať. Žalobkyňa však od roku 1996 od času svojej dospelosti nepochybne neprejavovala žiaden záujem o svojho otc,a ale taktiež ani o svoju starú mamu. Je zjavné, že tento nezáujem žalobkyne ako vnučky o svoju starú mamu nemohol byť vôbec zavinením starej matky, ktorá týmto prístupom jej vnučky rovnako ako poručiteľ trpela. Aj táto skutočnosť dokazuje, že žalobkyňou ako potomkom bolo neprejavovanie opravdivého záujmu o svojich žijúcich predkov nesporne zavinené. Žalovaná tiež vo svojom odvolaní poprela tvrdenia žalobkyne a jej matky ako aj svedka - manžela matky žalobkyne, že poručiteľ bol alkoholik, násilník, ktorý sa o dcéru nezaujímal a neplatil na ňu riadne výživné. V konaní nebol predložený žiaden relevantný dôkaz, ktorý by tieto tvrdenia preukazoval. Žiadala zohľadniť, že nebol predložený žiaden dôkaz, že by si poručiteľ riadne neplnil svoju vyživovaciu povinnosť k žalobkyni. V konaní o zvýšenie výživného vedeného pod sp. zn. nie je ani zmienka o tom, že by si poručiteľ výživné neplatil a mal niečo zameškané. Žalovaná poukázala aj na výpoveď svedkyne M. R., dlhoročnej susedy bývajúcej oproti bytu, v ktorom bývali rodičia žalobkyne, ktorá uviedla, že nemá vedomosť o žiadnom násilnom správaní poručiteľa, ktorý bol dobrý človek. Žiadala zohľadniť, že bolo v konaní nepochybne preukázané, že žalobkyňa o poručiteľa za posledných 20 rokov neprejavila žiaden záujem, pričom ani žalobkyňa toto nepopierala a ani netvrdila skutočnosti, ktoré by jej bránili v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa. Zdôraznila, že v konaní bolo preukázané to, že žalobkyňa mala možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, keďže vedela kde býva a sama ho aj v mieste jeho pobytu navštívila po dovŕšení plnoletosti. Zároveň však nebolo v konaní preukázané, že by poručiteľ nemal záujem sa so žalobkyňou stýkať a udržiavať s ňou príbuzenské vzťahy. Nemožno podľa jej názoru v tejto veci objektívne konštatovať, že žalobkyňa sa so svojim konaním vôbec nepričinila na vzniku stavu, za ktorého o poručiteľa neprejavila záujem, že tento stav nezavinila čiastočne. Skutočnosť, že poručiteľ počas poslednej návštevy žalobkyne v roku 1996 dobrovoľne súhlasil s pokračovaním platenia výživného žalobkyni aj v jej plnoletosti je dôkazom toho, že poručiteľ prejavil svoj záujem o žalobkyňu a že on svojim správaním k nej nevyvolal a nezavinil preukázaný úplný nezáujem žalobkyne o neho. Žalovaná v závere svojho odvolania uviedla, že žalobkyňa ako dospelá žena bola za poručiteľom, on je neodmietol poskytol jej finančnú výpomoc, avšak od vtedy žalobkyňa o neho žiaden záujem neprejavila. Za týchto okolností bolo teda možné od žalobkyne požadovať prípadnú zmenu v postoji voči poručiteľovi aspoň po dosiahnutí plnoletosti, lebo v tom čase medzi ňou a poručiteľom existoval skutočný vzťah, v ktorom žalobkyňa mohla pokračovať. Poručiteľ po tom, ako ho v roku 1996 žalobkyňa navštívila, na ňu nemal žiaden kontakt, a ani prostredníctvom bývalej susedy sa nedozvedel, kde presne býva a preto čakal, že ho bude dcéra kontaktovať, čo za celých 20 rokov neurobila.

6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla, že žalovaná v odvolaní tvrdí, že žalobkyňa si mohla s poručiteľom vybudovať vzťah, pretože sním žila v jednej domácnosti a ten o ňu prejavoval riadny záujem. Bránila sa tým, že tieto skutočnosti a tvrdenie žalovanej vôbec nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Zdôraznila, že vo svojej výpovedi podrobne opísala situáciu v rodine počas jej detstva a dospievania a uviedla množstvo dôvodov a faktorov, pre ktoré nemala s poručiteľom vytvorený štandardný vzťah. Na prerušenie kontaktu malo vplyv množstvo faktorov, medzi ktorými najviac rezonuje násilie a alkohol zo strany poručiteľa. Z rozvodového spisu

poručiteľa a matky žalobkyne a priloženej lekárskej správy jednoznačne vyplýva, že poručiteľ fyzicky napadol matku žalobkyne. Poukázal tiež na fakt, že poručiteľ nikdy ani v rozvodovom konaní nepoprel tvrdenia matky žalobkyne, že ju fyzicky napadol, alebo že požíva alkoholické nápoje. Vzťahy medzi rodičmi žalobkyne boli zlé a komplikované, čo sa vo výraznej miere prejavilo aj na vzťahu žalobkyne s poručiteľom. Poručiteľ svoj zlý vzťah s matkou žalobkyne preniesol aj na žalobkyňu, čo vyplýva aj zo samotného znenia listiny o vydedení. Stretnutia poručiteľa so žalobkyňou sa uskutočňovali iba ak ju k nemu odviezla jej matka. Sám poručiteľ to v listine o vydedení potvrdil. Iniciatíva teda bola výlučne zo strany matky žalobkyne, a nie poručiteľa. Aj posledné stretnutie v roku 1996 bolo iniciatívou žalobkyne nie poručiteľa. Ako nepravdivé žalobkyňa označila tvrdenie žalovanej, že poručiteľ riadne platil výživné. Naopak skutočnosť, že poručiteľ nedokázal dobrovoľne uhrádzať vyššie výživné, kedy preukázateľne došlo k zvýšeniu výdavkov žalobkyne, ale až na základe rozhodnutia súdu, svedčí o jeho absolútnom nezáujme o potreby žalobkyne. Nepravdivé a ničím nepodložené tiež považuje žalobkyňa tvrdenie, že žiadala poručiteľa o platenie výživného aj po skončení strednej školy a že takejto žiadosti mal poručiteľ vyhovieť. Uviedla, že z jej strany nikdy na poručiteľa takáto požiadavka neprišla, a teda jej ho ani nikdy neplatil.

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že žalobkyňa sa vôbec nevyjadrila k jej námietkam o tom, že vo svojej výpovedi nepochybne zavádza súd, keď tvrdila, že jej kontakt s poručiteľom sa prerušil vo veku jej 8-mich rokov. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa bola s poručiteľom v kontakte do jej 15-tich rokov veku, čo vrhá zásadný tieň pochybností na vierohodnosť tvrdení žalobkyne ako celku. Je nesporné, že v rozvrátenom manželstve poručiteľa a matky žalobkyne boli ich vzťahy komplikované a zlé, a nie je možné vylúčiť, že táto disharmónia sa mohla preniesť aj na ich dcéru. Uviedla, že odmieta jednostranné a účelové tvrdenia žalobkyne, že všetko zavinil iba poručiteľ. Jednak sa preukázalo, že poručiteľ mal pravdu v rozvodovom konaní, že ho manželka podvádzala, čo matka žalobkyne v rozvodom konaní síce popierala, ale z výsluchu svedkov v konaní o rozvode, a nakoniec aj z faktu, že po rozvode sa Anton Chudo k nim nasťahoval do domácnosti, jednoznačne vyplýva, že významnou príčinou rozvratu manželstva bola práve matka žalobkyne a jej nevera. Z listiny o vydedení vyplýva, že poručiteľ čakal 20 rokov, či mu žalobkyňa dá na seba kontakt a či o neho prejaví náležitý záujem, a že toto za túto dobu neurobila vôbec. Poručiteľ nevydedil žalobkyňu pre svoj zlý vzťah s jej matkou, pretože v takom prípade by akt vydedenia žalobkyne určil ešte v čase, kedy bol s matkou žalobkyne v kontakte, a nie po 20-tich rokoch od posledného stretnutia so žalobkyňou. Zdôraznila, že ohľadne výživného sú vyjadrenia žalobkyne tendenčné a absolútne prehnané. Z konania o zvýšenie výživného vyplýva, že poručiteľ súdom určené výživné na žalobkyňu platil. Zároveň, vôbec z konania nevplýva, že by matka žiadala otca pred podaním návrhu aby dobrovoľne zvýšil sumu výživného. Žalobkyňou predložené vyjadrenie od zamestnávateľa nedokazuje, či bolo skutočne výživné zmeškané, v akej výške a za aké obdobie. Žalobkyňa mala v dobe 24.04.1995 už 17- rokov, zrejme už končila strednú školu a nie je vylúčené, že matka žalobkyne sa týmto snažila zamestnávateľ poručiteľa zrážal výživné aj v období, kedy už žalobkyňa nebola nezaopatreným dieťaťom. Záverom uviedla, že tvrdenia žalobkyne a jej svedkov, sú nepravdivé, motivované iba ich ziskuchtivosťou po majetku. Poručiteľ bol pre žalobkyňu natoľko bezvýznamný, že nepovažovala za náležité prejaviť mu úctu aspoň svojou účasťou na pohrebe. Žalobkyňa má povinnosť uniesť dôkazné bremeno svojich tvrdení a preukázať, že jej neprejavovanie záujmu o poručiteľa bolo zavinené poručiteľom. Žiadala zohľadniť, že v konaní vypočutí svedkovia žalobkyne si vzájomne odporujú, ich výpovede sú v rozpore s výpoveďou susedy, ktorá je v tejto veci nepochybne nezaujatým svedkom.

8. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa (ďalej len „“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaej nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa , potvrdil.

9. Podľa ( účinný od 01.07.2016), odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. Podľa s.2 , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so dôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa , ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle sa obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať.

11. V prejednávanej veci ako je už vyššie uvedené sa žalobkyňa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18.06.2018 domáhala určenia neplatnosti listiny o vydedení zo dňa, 30.10.2017 spísanej je otcom- poručiteľom B. spísanej formou notárskej zápisnice pod č. N 62/2017, NZ 39743/2017 v Notárskom úrade JUDr. Vlasty Rybanskej so sídlom Topoľčany, ul. 17. novembra 2304 a to a to pre nedostatok dôvodov. 12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že vydedením sa rozumie jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Vydedenie (ako jednostranný právny úkon poručiteľa) musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Ustanovenie taxatívne vypočítava dôvody vydedenia. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení. Teda existencia dôvodov vydedenia sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení. 13. Odvolací súd po prejedaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil a svoje rozhodnutia aj riadne a dostatočne odôvodnil. Súd prvej inštancie správne postupoval a j v tom, keď sa zaoberal všetkými okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie tejto veci a teda aj tým, či sám poručiteľ mal záujem sa so žalobkyňou ako maloletým dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že v konaní bola nesporná tá skutočnosť, že vzťah medzi žalobkyňou a poručiteľom nemal povahu typického vzťahu rodiča s dieťaťom. Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní bolo nad všetky pochybnosti preukázané, že poručiteľ po rozvode s matkou žalobkyne a opustení spoločnej domácnosti o žalobkyňu neprejavoval skutočný záujem. Minimálny kontakt medzi žalobkyňou a poručiteľom sa realizoval vďaka matke žalobkyne, ktorá iniciovala ich stretnutia, tým že vozievala v tom čase maloletú žalobkyňu na prázdniny za otcom. Zo strany poručiteľa, však absentovala iniciatíva na budovanie vzťahu so svojou dcérou, či už počas jej detstva, tak aj po nadobudnutí plnoletostiS ohľadom na tento dlhoročný postoj poručiteľa preto nie je možné konštatovať, že správanie žalobkyne bolo vo vzťahu k poručiteľovi negatívne, prípadne ho hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. 14. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v uznesení sp. zn. 27. mája 2014 podľa ktorého : „ Skúmanie tejto možnosti poručiteľa a predpokladov vydedenia musí byť však posudzované aj so zreteľom na tú skutočnosť, či potomok poručiteľa mal riadnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal t.j., že poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Podľa ustálenej súdnej praxe je potrebné otázku, či potomok o poručiteľa trvale neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, posudzovať vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Z hľadísk, ktoré je potrebné pri tomto dôvode vydedenia vždy skúmať je aj to, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t.j. či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy; vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, nie v prípade, keď ide o situáciu, keď je mu tento stav ľahostajný, prípadne, keď k nemu aj sám prispel. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v citovanom ustanovení totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu“.

15. Žalovaná vo svojom odvolaní namieta predovšetkým skutočnosť, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že to bol práve poručiteľ, ktorý neprejavoval záujem stretávať sa so žalobkyňou. Odvolací súd túto námietku nepovažoval za

dôvodnú. Ako je už vyššie uvedené pre posúdenie dôvodov vydedenia podľa ustanovenia treba zisťovať, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t. j. či poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. V konaní nebola preukázaná žiadna snaha poručiteľa o styk s dieťaťom a ani žiadne iné jeho konanie, ktoré by nasvedčovalo záujmu otca o maloleté dieťa. V čase keď rodičia žalobkyne prestali bývať v spoločnej domácnosti, sa poručiteľ žiadnym spôsobom nepričinil o udržanie vzťahu so svojou dcérou, žiadnym spôsobom neprejavoval záujem. Pre tento záver nie je podstatné, či žalobkyňa mala 8 alebo 13 rokov. Výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podľa názoru odvolacieho súdu prijať záver, že kontakt medzi dcérou a otcom sa realizoval len na základe snahy matky žalobkyne. Samotný poručiteľ nevyvinul žiadny podnet, ktorý by smeroval k nadviazaniu kontaktu so žalobkyňou. Od doby, kedy sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti z jeho strany neprejavil žiadny záujem o dcéru ani o kontakt s ňou a to ani neskôr, keď už nadobudla plnoletosť. Žalovaná síce v odvolaní poukazuje na výpoveď svedkyne M. avšak súd prvej inštancie v tomto smere správne konštatoval, že jej výpoveď nepotvrdila opravdivý záujem poručiteľa a žalobkyňu ako o svoju dcéru. Uvedený postoj poručiteľa a jeho nezáujem o žalobkyňu mal potom za následok ochladenie vzťahu aj zo strany žalobkyne a k nezáujmu o poručiteľa. K tvrdeniu žalovanej, že poručiteľ prejavoval svoj záujem o žalobkyňu platením výživného odvolací súd uvádza, že plnenie si vyživovacej povinnosti je zákonnou povinnosťou každého rodiča a nie je možné plnenie tejto povinnosti hodnotiť ako prejavenie opravdivého záujmu zo strany poručiteľa. Navyše v konaní bolo preukázané, že okrem platenia výživného sa poručiteľ nepodieľal na starostlivosti v tom čase o maloletú žalobkyňu. K námietke žalovanej, že žalobkyňa posledných 20 rokov neprejavila žiaden záujem o poručiteľa, aj keď vedela, kde býva, odvolací súd uvádza, že tento nezáujem zo strany žalobkyne o kontakt s poručiteľom po dovŕšení dospelosti bol spôsobený odmietavým postojom poručiteľa v čase jej detstva a tiež aj dospelosti. Ani zo strany poručiteľa nebol preukázaný za posledných 20 rokov žiadny záujem o kontakt s dcérou, pričom sa ani nepokúsil zistiť, kde žalobkyňa žije. Uvedené správanie poručiteľa svedčí o pretrvávajúcom dlhoročnom nezáujme ma svoju dcéru a to napriek tomu, že žalobkyňa poručiteľa ako dieťa navštevovala a navštívila ho aj v dospelosti. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rovnako ako súdu prvej inštancie prijal záver, že v prípade žalobkyne neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ust. k tomu, aby poručiteľ vydedil žalobkyňu ako svojho potomka. Žalobkyňa tento stav nezavinila, pretože poručiteľ nemal s ňou ako s potomkom záujem sa stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. V konaní nebolo preukázané, že poručiteľ o tento príbuzenský vzťah stál a že sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýkal. Práve naopak poručiteľ svojim ľahostajným prístupom k žalobkyni sám k tomuto stavu prispel. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa ust. , ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s tak, že žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (, , ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).