Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Ek-441-2021.pdf
PDF · 100.44 KB
Case nature
Subarea
16Ek/441/2021
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Mesto Žilina so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 010 01 Žilina, IČO: 00 321 796 v konaní zastúpený: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o. so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352 proti povinnému: K. I., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX U., zastúpený zákonným zástupcom: Gabriela I., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX U. o vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 65,70 Eur, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 16Ek/441/2021 zo dňa 11. februára 2021, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/441/2021 zo dňa 11. februára 2021 z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Dňa 11.02.2021 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesenie pod sp. zn. 16Ek/441/2021, ktorým zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42,- Eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 48 ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4, § 199a ods. 1, § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, ustanoveniami § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 9 ods. 1, ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ukončení niektorých exekučných konaní“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným prostredníctvom právneho zástupcu domáhal od povinného vymoženia istiny vo výške 65,70 Eur na základe exekučného titulu - Výkazu daňových nedoplatkov Mesta Žilina sp. zn. XXX/XXXXXXX/OE/AND zo dňa 18.09.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18.09.2012. Uviedol, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v súlade so zákonom o ukončení niektorých exekučných konaní.
3. Súd konajúc vyšším súdnym úradníkom preskúmal návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy za účelom zistenia zákonných predpokladov na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd v prvom rade prihliadol na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže súd konať. Následne skúmal, či návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy netrpia niektorou z procesných vád, ktoré sú dôvodom na zamietnutie návrhu. V predmetnom štádiu exekučného konania sa exekučný súd okrem iného zaoberal tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený vykonateľný exekučný titul, a teda či tento z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch je vykonateľný tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej, a či je podaný návrh na vykonanie exekúcie v súlade s týmto exekučným titulom. Súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený si návrhom na vykonanie exekúcie v časti E) uplatnil vymáhaný nárok, ktorý pozostával z istiny vo výške 65,70 Eur. V časti F) si uplatnil nárok na náhradu trov exekučného konania oprávneného vo výške 42,- Eur, ktorý pozostával z paušálnej
náhrady trov starej exekúcie. Istina bola oprávnenému priznaná exekučným titulom. Paušálna náhrada trov starej exekúcie bola uplatnená na základe Upovedomenia o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu trov starej exekúcie. Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie predložil aj Oznámenie o ukončení exekučného konania, z ktorého zistil, že stará exekúcia bola ukončená dňa 17.07.2020. Na základe preskúmania vyššie uvedených dokumentov mal súd preukázané, že oprávnený si v tomto exekučnom konaní uplatnil nárok na náhradu trov starej exekúcie v celkovej výške 42,- Eur. Súd uviedol, že v zmysle ustanovenia § 6 ods. 2 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní paušálne trovy v starej exekúcii znáša oprávnený a v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie exekúcie nemá oprávnený nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. Súd uviedol, že oprávnený je oslobodený od platenia súdneho poplatku. Na základe uvedených skutočností súd konštatoval, že zákon o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačným a kogentným spôsobom stanovuje osobu povinnú (v tomto prípade oprávneného v exekučnom konaní) platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi. Uviedol, že exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá, a teda v exekučnom konaní sa uskutočňuje výkon priznaného nároku uvedeného v exekučnom titule. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie nemožno považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať sumu vo výške 42,- Eur od povinného, keďže ním bola uložená povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie len oprávnenému v rámci pôvodnej starej exekúcie, v čoho dôsledku upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. Vzhľadom k uvedenému upovedomenie o zastavení starej exekúcie nemožno vo vzťahu k povinnému považovať za spôsobilý exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. l) Exekučného poriadku. Ďalej sa zaoberal subsidiárnym použitím zákona o ukončení niektorých exekučných konaní voči Exekučnému poriadku. Uviedol, že zákon o ukončení niektorých exekučných konaní je špeciálnym právnym predpisom, ktorého normy majú pre konkrétne prípady v ňom obsiahnuté prednosť pred právnymi normami upravujúcimi exekučné konanie obsiahnuté vo všeobecnom predpise a to v Exekučnom poriadku. Na základe uvedeného súd v exekučnom konaní konštatoval, že právna úprava náhrady trov exekučného konania v súvislosti s opätovným návrhom na vykonanie exekúcie má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou náhrady trov oprávneného v exekučnom konaní tak ako je stanovená v § 199a ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 199d ods. 1 Exekučného poriadku. Z tohto dôvodu nie je možné paušálnu náhradu trov starej exekúcie vo výške 42,- Eur považovať za spôsobilé hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Uvedený zákon neobsahuje možnosť uplatniť si sumu zaplatených trov starej exekúcie ako náhradu trov nového exekučného konania, ktorú by bolo možné vymáhať od povinného. Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní pozitívnym spôsobom vymedzuje len jediný zákonný nárok na náhradu trov oprávneného v novom exekučnom konaní v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie, a tou je náhrada za zaplatený súdny poplatok, v čoho dôsledku všetky ostatné nároky na náhradu trov exekučného konania sú v zmysle § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní vylúčené, a teda nevymáhateľné v rámci nového exekučného konania. Dôsledkom toho ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. Ďalej súd uviedol, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd pri rozhodovaní o návrhu na vykonanie exekúcie zistil rozpor návrhu na vykonanie exekúcie s Exekučným poriadkom, preto v súlade s citovaným ustanovením § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote sťažnosť a navrhol, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a v exekučnom konaní ďalej pokračoval vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Svoju sťažnosť odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1, ods. 2 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako aj čl. 20 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky tým, že zákon o ukončení niektorých exekučných konaní zaviedol nútené obmedzenie práva selektívne vybraných veriteľov domáhať sa vymoženia svojich pohľadávok v na to určenom súdnom konaní. Toto obmedzenie je síce stanovené zákonom, ale bez akejkoľvek primeranej náhrady (čl. 20 ods. 4 Ústavy SR), naopak subjekt, ktorému sú retroaktívne obmedzené jeho práva (selektívne zákonom určený veriteľ), musí znášať náklady s týmto obmedzením (náklady s opätovným iniciovaním exekučného konania a so zastavením pôvodne začatého a zákonom nútene ukončeného). Zákonodarca zrejme v snahe o určité „vyváženie“ vzniknutej situácie v dôvodovej správe k § 6 predmetného zákona uvádza: „Celkové trovy starej exekúcie exekútora
pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so zastavením starej exekúcie (ďalej len „paušálne trovy“), ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky). Uvedené znamená to, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.“ V prípade ak by oprávnený nemal možnosť (tak ako to tvrdí súd v napadnutom uznesení) v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie požadovať náhradu paušálnych trov starej exekúcie, (ktoré znášal nie vlastným zavinením) ako príslušenstva vymáhanej pohľadávky, od povinného, bolo by ust. § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní celkom zjavne v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Zároveň poukázal na uznesenie ÚS SR IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020, v ktorom Ústavný súd slovenskej republiky síce odmietol sťažnosť sťažovateliek namietajúcich, že upovedomeniami o zastavení starých exekúcií v časti výziev na zaplatenie ich paušálnych trov došlo k zásahu do ich ústavných práv, ale zároveň v predmetnom uznesení Ústavného súdu slovenskej republiky v bode 32 odôvodnenia uvádza, že sťažovateľkám nič nebráni podať opätovné návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, v rámci ktorých si môžu uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
10. Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
11. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
12. Preskúmaním podanej sťažnosti oprávneného súd zistil, že táto bola zaslaná do elektronickej schránky súdu dňa 05.03.2021 a smeruje voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Keďže sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo oprávnenému doručené dňa 01.03.2021 súd konštatuje, že bola podaná v zákonom stanovenej lehote.
13. Sudca prvej inštancie preskúmaním sťažnosti oprávneného, bez nariadenia pojednávania podľa § 249 CSP, a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná a preto ju podľa § 250 ods. 1 CSP v celom rozsahu zamietol.
14. Z obsahu spisu súd zistil, že oprávnený sa opätovným návrhom na vykonanie exekúcie podaným podľa § 9 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní doručeným súdu dňa 10.02.2021 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 65,70 Eur na základe exekučného titulu - Výkazu daňových nedoplatkov Mesta Žilina sp. zn. XXX/XXXXXXX/OE/AND zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
18.09.2012. Ďalej si oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie v časti F) formulára „Trovy exekúcie - oprávnený“ uplatnil nárok na náhradu paušálnych trov starej exekúcie vo výške 42,- Eur.
15. V konaní bol súdu predložený exekučný titul spolu s doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, plná moc právneho zástupcu, Upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu trov starej exekúcie zo dňa 11.06.2020, Oznámenie o ukončení exekučného konania zo dňa 20.07.2020, ktoré sa týkali exekúcie č. EX 3164/2012, sp. zn. XEr/XXXX/XXXX vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Mariánom S., E. úradom so sídlom I. I. XXX/XX, XXX XX U., rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ÚS XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX a potvrdenie o úhrade trov starej exekúcie.
16. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
17. Podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak zistí rozpor návrhu alebo exekučného titulu s týmto zákonom.
18. Podľa § 53 ods. 4 veta prvá Exekučného poriadku, súd z dôvodov podľa odseku 3 návrh zamietne celkom alebo sčasti.
19. Podľa § 6 ods. 1 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú z trov exekútora, ktoré si pred zastavením starej exekúcie z prijatého alebo vymoženého plnenia oprávnene ponechal, a paušálnych trov vo výške 35 eur; ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ktorú je exekútor povinný platiť podľa osobitného predpisu. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok.
20. Podľa § 6 ods. 2 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, paušálne trovy znáša oprávnený. Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
21. Podľa § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
22. Podľa § 10 ods. 1 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, okrem náhrady súdneho poplatku, ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).
23. Sudca po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil, preto sa sudca v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku sudca na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu sťažnosti.
24. Podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku súd zamietol uplatnený nárok oprávneného na vymoženie iných trov vo výške 42,- Eur. Oprávnený sa s uvedeným záverom nestotožnil, argumentujúc predovšetkým dôvodovou správou, z ktorej má vyplývať nárok oprávneného. K uvedenému súd uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ktoré podáva jedine súd. Možno sa síce domnievať, že dôvodová správa vyjadruje úmysel zákonodarcu, no v danom prípade možno o uvedenom výrazným spôsobom polemizovať, keď zákon o ukončení niektorých exekučných konaní bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami, aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách
starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku. Taktiež podľa dôvodovej správy k § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, cit.: „Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, kde ustanovenie § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone o ukončení niektorých exekučných konaní (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona o ukončení niektorých exekučných konaní a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Aj z uvedeného považuje súd za potrebné odmietnuť výklad a argumentáciu vyplývajúcu z dôvodovej správy k uvedenému právnemu predpisu. Taktiež súd uvádza, že pokiaľ ide o sumu 42,- Eur, ktorá predstavuje oprávneným uhradené trovy starej exekúcie ukončenej ex-lege za splnenia podmienok uvedených v zákone o ukončení niektorých exekučných konaní, na túto nedisponuje oprávnený spôsobilým exekučným titulom proti povinnému. Ako vyplýva z ustanovenia § 6 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom. No uvedený exekučný titul predstavuje oprávnenie súdneho exekútora vymáhať paušálne trovy od oprávneného. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinného (ktorému sa ani nedoručuje) a ani nie je vydaný v prospech oprávneného. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie paušálnych trov od povinného. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž podľa názoru súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinného). Taktiež, ako vyplýva bez akýchkoľvek pochybností z ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, okrem náhrady súdneho poplatku za návrh, oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie sumy 42,- Eur od povinného a uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní uplatňovať.
25. Súd k nároku na náhradu paušálnych trov exekúcie od povinného naviac opätovne uvádza, že zákonom o ukončení niektorých exekučných konaní došlo, abstrahujúc od iných dôvodov zastavenia exekúcie, vo svojej podstate k legálnej definícii pojmu „nemajetnosť“ a teda k legálnej definícii skutkového stavu, pri ktorom dochádza k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017 (exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní bez akýchkoľvek pochybností vyplýva zákonná prezumpcia, že ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie. Uvedené zistenie je aj dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31. 03. 2017. Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky však súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie (porovnaj právne poriadky iných štátov kontinentálneho systému práva, z ktorého vyplýva, že systém časovo neobmedzeného výkonu rozhodnutia je výnimočným). Zákonodarca preto pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Náklady, ktoré s tým oprávnenému vznikajú, však znáša sám, nakoľko vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.
26. A na záver k poukazu oprávneného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13. 05. 2020 súd predovšetkým uvádza, že rozhodnutia súdov, nie sú uznané za formálne pramene práva, nakoľko v súdnom spore ide vždy o individuálne posúdenie skutkového stavu, ktorý súd právne posudzuje. Aj s prihliadnutím na čl. 2 ods. 3 CSP je potrebné uviesť, že dôležité je predovšetkým dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a nie povýšenie rozhodnutí súdov na formálny prameň práva. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje oprávnený je rozhodnutím, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť ako zjavne neopodstatnená a jeho podstatou bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa Upovedomeniami o zastavení starej exekúcie vydanými súdnym exekútorom podľa § 5 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní. Predmetom skúmania nebol nárok oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie podľa § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, pričom Ústavný súd v predposlednej vete odôvodnenia uviedol aj oprávneným citovanú vetu. Exekučný súd vo všeobecnosti uvádza, že je predovšetkým sporné, či uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 160/2020-28 zo dňa 13. 05. 2020 je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a ktorej predmetom bolo posúdenie Upovedomení o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom a nie prieskum nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie (ktorý je predmetom sťažnosti oprávneného). Z dôvodu absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí je následne sťažená (ak nie priamo nemožná) pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Súd sa preto okrem vyššie uvedeného obmedzí na konštatovanie, že podľa jeho názoru nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, keď uvedená otázka nebola predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky. To, že Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje možnosť uplatniť si v rámci repodaja aj nárok na náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky neimplikuje hneď následok, že k jeho uznaniu dôjde. Rozhodnutie o tom, či bude tento nárok oprávnenému priznaný totižto ponecháva v rukách príslušného súdu.
27. Z dôvodu absencie exekučného titulu na vymáhanie uvedeného nároku, z dôvodu neúspechu oprávneného v zastavenej exekúcii zo zákona, z dôvodu výslovného znenia ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, podľa ktorého oprávnený má nárok iba na náhradu súdneho poplatku za opätovne podaný návrh, dospel súd k záveru, že v novom exekučnom konaní nemá oprávnený nárok na vymoženie náhrady iných trov vo výške 42,- Eur od povinného, ktoré uhradil súdnemu exekútorovi na základe upovedomenia o zastavení starej exekúcie.
28. Súd na podklade vyššie uvedeného výkladu a zistených skutočností dospel k záveru, že preskúmavané uznesenie je vecne správne. Z uvedených dôvodov nemohol konať inak, než postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietnuť.
29. Keďže do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), v danom prípade nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania. Z týchto dôvodov súd výrok o trovách sťažnostného konania považoval za nadbytočný (k tomu porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/38/2017 zo dňa 28. 02. 2017).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).