Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (15)Rozsudok_6Co-218-2018.pdf
PDF · 139.9 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/218/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: T.. I. I., X. P. S. X, X., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľudmilou Penz Vachulovou, Leškova 3A, Bratislava, proti žalovanému: V. U., U..G..C.., U. U. V. X/A, X., N.: XX XXX XXX, o zaplatenie 1.708,95 eur s príslušenstvom, na odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo 25. júna 2018 č.k. 52C/121/2014
- 562, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .
Žalobkyni sa proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.708,95 eur spolu s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 20.5.2014 až do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zároveň napadnutým rozsudkom taktiež priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný ako správca vyhotovil pre žalobkyňu vyúčtovanie nákladov za užívanie bytu žalobkyne za rok 2011 s nedoplatkom k úhrade vo výške 612,67 eur a vyúčtovanie nákladov za užívanie bytu žalobkyne za rok 2012 s nedoplatkom k úhrade vo výške 452,06 eur, pričom žalovaný pri vyhotovení predmetných vyúčtovaní vychádzal pri vyčíslovaní položky ústredné kúrenie - dodávka tepla z vyúčtovaní vykurovacích nákladov podľa „PRVN metrix“ vyhotovených spoločnosťou Q. F., na základe ktorých boli celkové náklady vykurovania bytu žalobkyne vo výške 860,12 eur za rok 2011 a vo výške 700,20 eur za rok 2012. Žalobkyňa oba vyúčtované nedoplatky riadne uhradila. Dňa 28.05.2012 si uplatnila u žalovaného reklamáciu proti vyúčtovaniu nákladov za užívanie bytu za rok 2011, ktoré žiadala preveriť, nakoľko v ňom účtovaná spotreba služby ústredné kúrenie - dodávka tepla bola podľa jej názoru nesprávna. Žalovaný ako správca predmetnú reklamáciu neuznal, nakoľko vzhľadom na stanovisko spoločnosti Q. F. je predložené vyúčtovanie správne a plne zodpovedá skutočným nákladom spojeným s užívaním bytu žalobkyne. Žalobkyňa si dala od znalkyne N.. Z. O. vyhotoviť znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že náklady za dodané teplo na ústredné kúrenie pre byt žalobkyne na rok 2011 majú byť v sume 130,17 eur a na rok 2012 majú predstavovať sumu 171,20 eur, pričom na základe toho mal žalobkyni vzniknúť celkový preplatok z vyúčtovania dodávky tepla na ústredné kúrenie vo výške za rok 2011 vo výške 729,95 eur (860,12 -
130,17) a za rok 2012 vo výške 529,- eur (700,20 - 171,20), t. j. spolu mal žalobkyni vzniknúť preplatok vo výške 1.258,95 eur, ktorého zaplatenia sa domáhala podanou žalobou na súde prvej inštancie
3. Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 6 ods. 2, § 8 ods. 1, 5, § 8a ods. 2, § 8b ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 182/1993 Z.z., § 2 ods. 8, § 8 ods. 2 písm. c) zákona č. 555/2005 Z.z. o energetickej hospodárnosti budov, § 6 ods. 1, 2,3 zákona č. 476/2008 Z.z. o efektívnosti pri používaní energie, § 5 ods. 1, 7 ods. 1, 5,10 vyhlášky, ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania množstva dodaného tepla, § 420, 451 ods. 1,2, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1,2, § 121 ods. 3 Obč. Zák. a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., dospel súd prvej inštancie k záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Súd prvej inštancie právne posúdil postavenie žalobkyne tak, že žalobkyňa vystupuje v tomto konaní ako spotrebiteľ domáhajúci sa svojho práva na formálne, ako aj obsahovo správne vyúčtovanie nákladov za užívanie bytu. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného súd prvej inštancie uviedol nasledovné: „žalovaný mal ako správca povinnosť vyhotoviť formálne aj vecne správne vyúčtovania nákladov za užívanie bytu žalobkyne, ktorých nesprávnosť je predmetom nároku žalobkyne uplatneného touto žalobou, pričom tento nárok nemôže byť na ťarchu ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí rovnako ako žalobkyňa platia náklady za užívanie ich bytov a nebytových priestorov na základe vyúčtovaní vyhotovených žalovaným ako správcom. Správca je v zmysle § 8a ods. 2 povinný vykonať ročné vyúčtovanie nákladov za každý byt jednotlivo. V zmysle 8b ods. 2 písm. a) a b) pri správe domu je správca povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy a dbať na ochranu práv vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a uprednostňovať ich záujmy pred vlastnými. K tejto základnej povinnosti správcu pri výkone správy definovanej § 8b ods. 2 písm. a) a b) citovaného zákona nesporne patrí aj riadne a s odbornou starostlivosťou vykonané vyúčtovanie nákladov za byt v príslušnom roku ako aj prešetrenie reklamácie vznesenej vlastníkom voči správnosti vyúčtovania. Pokiaľ vlastník bytu riadne namietne nesprávnosť vyúčtovania, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, potom sa správca nemôže obmedziť len na formálne konštatovanie, že vstupné údaje použité na vypracovanie vyúčtovania za teplo boli správcovi poskytnuté priamo od dodávateľa tepla a správca z nich vychádzal. Správca je povinný na námietku vlastníka s odbornou starostlivosťou prešetriť dôvody nezrovnalostí (nesprávnosti) vyúčtovania vytýkaných vlastníkom, najmä za situácie, keď vyúčtovanie identického nákladu (tepla) za minulé bezprostredne predchádzajúce obdobia vykazuje zjavne nižšie hodnoty. Žalobkyňou reklamované vyúčtovanie, ku ktorému sa viaže žalovaný nárok bolo z hľadiska výšky účtovaných nákladov za teplo zjavným excesom oproti bezprostredne prechádzajúcim obdobiam bez logického a objektívneho dôvodu opodstatňujúceho záver o takto neúmerne vysokej spotrebe tepla v byte žalobkyne.“ Ďalej súd prvej inštancie vo veci dôvodil nasledovne: „Žalobkyňa preto dôvodne a opodstatnene vyúčtovanie reklamovala a žiadala správcu, ako zákonného zástupcu každého z vlastníkov bytov v komunikácii s dodávateľmi médii, o riadne prešetrenie vyúčtovanej dodávky tepla. Úlohou správcu tak bolo preveriť správnosť vstupných údajov pre vyúčtovanie tepla v byte žalobkyne, čo znamenalo riadne a s odbornou starostlivosťou preveriť správnosť odčítania meračov tepla umiestnených v byte žalobkyne, údaje z ktorých boli podkladom pre vypracovanie vyúčtovania, a teda fakticky preveriť či merače merajú správne, alebo nie ,resp. či došlo k poruche merača a čo je jej príčinou.“ Súd prvej inštancie na uvedenom základe konštatoval, že správca je povinný skutočne a nie formálne preveriť a uspokojivo vysvetliť, ak reklamáciu zamietne, čo je príčinou nameranej spotreby tepla, ktoré vykazuje oproti predchádzajúcim nameraným hodnotám v byte žalobkyne extrémne vysoký nárast, pričom nedošlo k výmene merača, nakoľko práve na extrémny nárast nameranej spotreby pri nezmenenom stave upozorňovala vo svojej reklamácii žalobkyňa. Taktiež poukázal na to, žalovaný v rámci procesnej obrany tvrdil aj možný zásah do vykurovacieho systému, resp. do inštalovaných meračov, čo súd prvej inštancie považoval za danej skutkovej situácie za účelovú obranu, nakoľko správcovi v reálnom čase (t. j. v čase vybavovania reklamácie) nič nebránilo v rámci jej prešetrovania vykonať aj obhliadku meračov, resp. vykurovania v byte žalobkyne, čomu sa žalobkyňa nesporne nebránila, keďže sama od počiatku argumentovala tým, že nameranie tak vysokej spotreby tepla musí byť spôsobené vadou merača. V ďalšom súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že možnou vadou merača, alebo zásahom do vykurovania sa žalovaný v rámci prešetrenia reklamácie ani nezaoberal. Preto uvedené námietky žalovaného, že príčina nameranej spotreby tepla, resp. porucha merača nebola jednoznačne zistená, nemôžu byť na ťarchu žalobkyne, ktorá vysokú spotrebu tepla namietala, avšak riadneho zistenia príčin takéhoto stavu sa zo strany správcu v konkrétnom čase nedočkala.
4. Pokiaľ išlo o spotrebu tepla v byte žalobkyne, bolo podľa názoru súdu prvej inštancie úplne zrejmé, že táto spotreba vykazuje anomálie (vysokú spotrebu) v roku 2011, 2012 a čiastočne aj v roku 2013, a to tak v porovnaní s predchádzajúcim obdobím v roku 2010, ale aj s nasledujúcim obdobím v roku 2014, 2015 a 2016, ako aj s poukazom na spotrebu celého bytového domu v danom období, pričom príčina tejto evidentnej anomálie nebola žalovaným nijako zisťovaná. Dodal, že žiadny zásah do vykurovania, ani merača zo strany žalobkyne v spore nebol preukázaný. Skonštatoval, že: „za uvedeného zisteného stavu je potom zrejmé, že sa muselo jednať o nereálnu spotrebu tepla v byte, čo napokon vyplynulo aj zo znaleckého posudku tak N.. O., ale najmä N.. Š.. Príčiny takéhoto stavu však menovaní znalci uvádzajú odlišne. N.. O.C. uvádza ako dôvod nevyregulovanie hydraulickej sústavy vykurovania a hydraulický skrat a N.. Š. uvádza ako najpravdepodobnejšiu príčinu anomálií v zaznamenaní dielikov pomerových rozdeľovačov nákladov poruchu prístroja. Vyúčtovanie bolo žalovaným vykonané formálne správne (čo potvrdili znalci), avšak nebola v danom čase reálne a spoľahlivo zistená a pomenovaná skutočná príčina anomálie t. j. nameranej vysokej (nereálnej) spotreby tepla v byte žalobkyne. Správca pri vybavení reklamácie obmedzil len na formálnu komunikáciu so spoločnosťou Q. F. vykonávajúcou odpočet bez toho aby preveril tvrdenia žalobkyne ohľadne funkčnosti merača, resp. bez zisťovania inej objektívne príčiny vedúcej k nadmernej spotrebe tepla (napr. nepovolený zásah do vykurovacieho systému alebo do merača v byte žalobkyne) a žalobkyňu len formálne vyrozumel o správnosti vyúčtovania a správnosti s vstupných údajov, potom jeho konanie podľa názoru súdu nesporne vykazuje znaky porušenia povinnosti vykonávať správu s odbornou starostlivosťou a v prospech ochrany záujmov vlastníkov bytov. V tejto súvislosti súd poukazuje na záver uvedený v znaleckom posudku znalca N.. T. Š. a to, že v prípade, keď je zrejmé, že spotreby tepla podľa merača pomerových rozdeľovačov vykurovacích nákladov sa značne líšia od priemerných spotrieb v dome, bolo potrebné vymeniť merač za nový, pôvodný nechať skontrolovať výrobcom a vyúčtovanie nákladov vykonať podľa priemernej spotreby na m2 za celý dom, pretože spotreba tepla prepočítaná na fyzikálne jednotky pre byt žalobkyne je nereálna.“ Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný formálnym konaním pri vybavení reklamácie žalobkyne voči správnosti ročného vyúčtovania nákladov za byt žalobkyne a vecne nesprávnymi vyúčtovaniami za rok 2011 a 2012 porušil svoje zákonné povinnosti pri výkone správy, ktorým je vykonávanie správy s odbornou starostlivosťou v prospech záujmov vlastníkov bytov a nebytových priestorov a v príčinnej súvislosti s porušením tejto povinnosti žalobkyni spôsobil škodu vo výške, v akej si ju v konaní uplatnila.
5. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov právne ustálil, že nárok žalobkyne nemá povahu bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalobkyňa síce nedoplatok z vyúčtovania uhradila na účet fondu opráv, prevádzky a údržby, avšak z tohto účtu boli a sú finančné prostriedky vlastníkov použité na úhradu plnení dodávateľom médii (tepla, vody, elektriny a pod.). Vlastníci bytov a nebytových priestorov sa tak v dôsledku poukázania nedoplatku na účet domu a úkor žalobkyne bezdôvodne neobohatili a bezdôvodné obohatenie nevzniklo ani na strane žalovaného. Ďalej uviedol, že nedoplatok žalobkyne z ročného vyúčtovania za rok 2011 a 2012 vznikol výlučne a v priamej príčinnej súvislosti s neodborným konaním žalovaného pri vybavovaní reklamácie správnosti ročného vyúčtovania nákladov za byt žalobkyne, ktorý síce postupoval pri vypracovaní vyúčtovania formálne správnym spôsobom, avšak vecne bolo vyúčtovanie nesprávne, čo žalobkyňa opodstatnene namietala, čím žalovaný žalobkyni spôsobil škodu, za ktorú hmotnoprávne zodpovedá.
6. Súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko žalovaný porušil svoju povinnosť vyhotoviť správne vyúčtovania nákladov za užívanie bytu žalobkyne a uplatnenú reklamáciu zo strany žalobkyne neuznal, žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti zo strany žalovaného. Pri určovaní výšky náhrady škody súd prvej inštancie vychádzal zo znaleckého posudku znalca N.. T. Š., pričom náklady na byt žalobkyne za dodávku tepla v roku 2011 sú vo výške 93,63 eur a náklady na byt žalobkyne za dodávku tepla v roku 2012 predstavujú sumu 123,13 eur pri pomere základnej zložky 30 % a spotrebnej zložky 70 %, ktorý bol dohodnutý vlastníkmi bytov a nebytových priestorov. Súd prvej inštancie v tomto prípade uviedol nasledovné: „Správne podľa súdu postupoval pri výpočte znalec, keď analogicky použil pre svoj výpočet vzťah (vzorec) uvedený v ustanovení § 7 ods. 5 vyhlášky č. 630/2005 Z. z. ,ktorý uvádza postup výpočtu v prípade poruchy merača, ak sú merače namontované (čo bol aj prejednávaný prípad), nakoľko vlastníci si dohodli iný pomer zložiek rozúčtovania a nie spôsob vyúčtovania v prípade poruchy pomerového merača nákladov a teda v prípade nesprávnych vstupných údajov ,pričom vlastníkmi dohodnutý pomer bol zachovaný. Súd preto postupoval tak, že znalcom uvedené sumy nákladov za dodávku tepla za roky 2011 a 2012 porovnal so sumami uvedenými vo vyúčtovaniach nákladov za užívanie bytu v službe ústredné kúrenie - dodávka tepla, ktoré vyhotovil žalovaný na byt žalobkyne. Na základe uvedeného vznikol vo vyúčtovaní nákladov za užívanie bytu
za rok 2011 v službe ústredné kúrenie - dodávka tepla žalobkyni preplatok vo výške 21,52 eur, t. j. rozdiel medzi účtovanou sumou vo výške 115,15 eur a skutočným nákladom stanoveným znaleckým posudkom vo výške 93,63 eur, namiesto nesprávne vyúčtovanej sumy skutočného nákladu 860,12 eur. Vo vyúčtovaní nákladov za užívanie bytu za rok 2012 v službe ústredné kúrenie - dodávka tepla vznikol žalobkyni preplatok vo výške 425,39 eur, t. j. rozdiel medzi účtovanou sumou vo výške 548,52 eur a skutočným nákladom stanoveným znaleckým posudkom vo výške 123,13 eur, namiesto nesprávne vyúčtovanej sumy skutočného nákladu 700,20 eur.“ Na uvedenom základe dospel súd prvej inštancie k záveru, že nakoľko žalobkyňa zaplatila nedoplatky na základe nesprávnych vyúčtovaní žalovaného v celkovej výške 1.064,73 eur (612,67 + 452,06), tak jej vznikol voči žalovanému nárok na náhradu škody v celkovej výške 1.511,64 eur titulom nesprávne vyúčtovaných nákladov za užívanie bytu v rokoch 2011 a 2012 v službe ústredné kúrenie - dodávka tepla. Nakoľko si ale žalobkyňa v tomto spore strán uplatnila nárok na náhradu škody vzniknutú z nesprávnych vyúčtovaní zo strany žalovaného len vo výške 1.258,95 eur, súd prvej inštancie viazaný žalobou jej v celom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu škody v žalovanej výške.
7. Súd prvej inštancie v súvislosti s námietkami žalovaného, že znalec Ing. Švagrovský sa vyjadroval vo svojom znaleckom posudku k právnym otázkam uviedol nasledovné: „táto námietka žalovaného vo vzťahu k správnosti postupu pri odborných zisteniach a výpočtoch znalca nie je dôvodná. Pri znaleckom dokazovaní znalec v prípade, že sa vyjadruje k správnosti postupu správcu pri vyúčtovaní a teda k správnosti resp. nesprávnosti vyúčtovania musí postupovať a teda sa vyjadriť aj k ustanoveniam právneho predpisu, ktoré stanovujú postup(vzorce) pre tento výpočet , prípadne uviesť, aký je správny postup a výpočet v zmysle týchto ustanovení. Nie je to vyjadrovanie sa k právnym otázkam, ktoré sú v kompetencii súdu, ale ide o odborné vyjadrenie k správnosti resp. nesprávnosti výpočtov, postupov, vyúčtovaní, správnosti nameraných hodnôt a pod. ,ktoré sú dané právnym predpisom. Súd konštatuje, že odborné závery, zistenia a výpočty v znaleckom posudku vypracovanom N.. Š. sú logické a presvedčivé a súd o ich správnosti nemá žiadne dôvodné pochybnosti.“ Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal oprávnenosťou uplatnených nákladov vzniknutých žalobkyni s preukazovaním náhrady škody vo forme vypracovania znaleckého posudku znalkyňou N.. Z. O., za ktorý zaplatila sumu 450,- eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyni tento nárok prináleží. Ozrejmil, že ide o náklady, ktoré žalobkyni vznikli za účelom preukázania porušenia povinnosti zo strany žalovaného ako správcu a vyčíslenia škody, ktorej sa následne domáha v predmetnom konaní v súlade s ust. § 121 Obč. Zák. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni sumu 450,- eur titulom náhrady vynaložených nákladov spojených s preukazovaním svojho nároku, čo nepochybne vyplynulo z vyúčtovania a z bankových dokladov predložených v spore žalobkyňou.
8. K žalobkyňou požadovaným úrokom z omeškania súd prvej inštancie uviedol nasledovné: „pokiaľ ide o náhradu škody omeškanie vzniká až odo dňa nasledujúceho potom, čo bol ten, kto má povinnosť škodu nahradiť vyzvaný na jej úhradu. Súd preto priznal žalobkyni nárok na úrok z omeškania vo výške platnej pre prvý deň vzniku omeškania až odo dňa 20.5.2014. Súd mal preukázané, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na úhradu žalovanej sumy listom zo dňa 5.5.2014, doručeného žalovanému dňa 7.5.2014, pričom žalovaný bol vyzvaný na plnenie v lehote 7 pracovných dní od doručenia výzvy na zaplatenie. Preto sa mohol dostať do omeškania až márnym uplynutím tejto lehoty na plnenie.“ Na uvedenom základe súd prvej inštancie vo zvyšnej časti nárok žalobkyne na úroky z omeškania zamietol.
9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p a plne procesne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
10. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním jeho vyhovujúci výrok. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania. Voči napadnutému rozsudku namietal, že sa súd prvej inštancie nezaoberal podstatnými skutočnosťami, ktoré v priebehu konania tvrdil a preukazoval, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie totiž žalobe vyhovel z dôvodu, že mal žalobkyni spôsobiť škodu, hoci vo svojich podaniach zo dňa 7.2.2018, 19.2.2018 a 15.5.2018 rozsiahlym spôsobom namietal, že neboli kumulatívne splnené podmienky vzniku jeho zodpovednosti za škodu v podobe porušenia právnej povinnosti, vzniku škody, existencie príčinnej súvislosti a zavinenia. Súd prvej inštancie sa však jeho argumentáciou nezaoberal, nevysvetlil prečo všetky podmienky zodpovednosti za škodu považoval za splnené (hoci nie je splnená ani jedna) a nijako sa nevysporiadal s jeho
tvrdeniami a relevantnými dôkazmi. Súd prvej inštancie sa obmedzil len na arbitrárne a nepreskúmateľné konštatovanie, že žalovaný porušil povinnosť, čo má byť v priamej príčinnej súvislosti so vznikom škody. Tvrdenia žalovaného preukazovali dva zásadné dôkazy, a to znalecký posudok a výpoveď znalca prof. N.. V. a tiež odborný posudok N.. R., s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Namietal tiež, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že vykonal len formálne a nie vecne správne vyúčtovanie a jeho prieskum na základe reklamácie. Z vykonaného dokazovania bolo však zrejmé, že vykonal vyúčtovanie v súlade s podkladmi predloženými jeho subdodávateľom na základe reálneho odpočítania spotreby v meračoch. Rovnako aj pri vybavení reklamácie vyúčtovanie bolo skontrolované subdodávateľom žalovaného, išlo teda o vecný prieskum, nielen prepočítavanie rozúčtovaných hodnôt. Dôvodil tiež, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď ustálil existenciu jeho zodpovednosti za škodu, bez toho aby boli kumulatívne splnené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, nakoľko nebola porušená žiadna povinnosť, nevznikla žiadna škoda a neexistuje ani žiadna príčinná súvislosť ani zavinenie. Trval na tom, že postupoval pri vyúčtovaní v súlade so zákonom a rozhodnutím vlastníkov. Pomernú časť nákladov bytového domu rozpočítal podľa nameraných hodnôt na meračoch práve v zmysle rozhodnutia podľa vyhlášky URSO č. 630/2005 Z.z. v znení vyhlášky č. 358/2009 Z.z., a v zmysle súdom prebratého právneho názoru znalca Ing. Švagrovského, keďže dohoda vlastníkov podľa § 7 ods. 10 vyhlášky použitie iných odsekov absolútne vylučuje. Naopak, právnu povinnosť by porušil, ak by v rozpore s § 7 ods. 10 použil iné odseky tohto ustanovenia. Nevôľa žalobkyne rešpektovať rozhodnutie vlastníkov nemôže ísť na ťarchu žalovaného. V tomto ohľade je preto záver súdu, že mal postupovať podľa iného odseku vyhlášky arbitrárny. Ďalej dodal, že ani znalkyňa N.. O. nezistila žiadne jeho pochybenie v súvislosti s meračmi, ale tvrdila, že mal porušiť povinnosť bytový dom hydraulicky vyregulovať, čo v konaní nebolo preukázané. Namietal tiež, že žalobkyňa hodnoverným spôsobom nepreukázala, že by ako správca porušil povinnosť a aj v prípade, že by ju porušil nepreukázala jeho zavinenie, keďže nepreukázala, že by ako správca nepostupoval s odbornou starostlivosťou a mohol vedieť o svojom porušení. Pri rozpočítavaní a vyhotovovaní vyúčtovania totiž postupoval v súlade s rozhodnutím vlastníkom a vychádzal z reálne odčítaných hodnôt a preto ani nemohol vedieť a nemal ako tušiť, že by porušoval povinnosť. Rovnako pri vybavovaní reklamácie požiadal odborne spôsobilého subdodávateľa, ktorý po vykonanej kontrole zistil, že vyúčtovanie bolo vyhotovené správne. Zdôraznil, že on ako správca nie je odborníkom v danej oblasti a preto nemal dôvod tušiť, že by závery odborníka neboli správne. Navyše zvýšená spotreba mohla byť spôsobená reálnym začatím užívania bytu. Neexistenciou zavinenia ako podmienkou vzniku zodpovednosti sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Ďalšou podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu je vznik škody, ani táto podmienka však podľa jeho názoru nebola splnená, keďže žalobkyni žiadna škoda nevznikla, ale jej majetok sa mohol len transformovať na pohľadávku z bezdôvodného obohatenia voči ostatným vlastníkom bytového domu, ak na ich účet plnila viac ako mala. Za škodu je totiž považované len zníženie majetku, nie jeho transformácia. Súd prvej inštancie teda nesprávne ustálil, že vznikla žalobkyni škoda, keďže jej žiadna škoda vzniknúť ani nemohla. Ako žalovaný uviedol vo svojich vyjadrenia, ani podmienka príčinnej súvislosti nebola splnená, čo rovnako súd prvej inštancie nesprávne ustálil. Ak by totiž aj žalovaný porušil povinnosť a žalobkyni by vznikla škoda, tento vznik škody nie je priamym následkom „porušenia povinnosti". Následkom porušenia povinnosti by mohlo byť vyhotovenie nesprávneho vyúčtovania, avšak vyhotovenie vyúčtovania nespôsobuje, že žalobkyni sa odčítajú peňažné prostriedky z účtu. Naopak, platbu na účet vlastníkov bytového domu realizovala sama žalobkyňa bez donútenia, a teda ak hovorí o škode, mohla si ju spôsobiť len sama neuváženým konaním, za ktorú v zmysle právnych predpisov zodpovedá sama. Je zrejmé, že súd prvej inštancie právne vec posúdil nesprávne, keď stotožnil nedoplatok so škodou, hoci logicky nedoplatok ako výsledok nemôže byť škoda a posudzovanie príčinnej súvislosti medzi deklarovaným porušením a tým, čo nie je škoda je nesprávny postup. Dodal, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil aj to, že platby, ktoré žalobkyňa poukázala na účet vlastníkov bytového domu nie sú ich bezdôvodným obohatením. Súd prvej inštancie sa navyše vôbec nezaoberal podstatnou argumentáciou žalovaného rozhodnutím Ústavného sudu SR o tom, že v prípade konkurencie nároku na bezdôvodne obohatenie a nároku na náhradu škody má prednosť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda žalobkyňa sa mala v prvom rade domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od vlastníkov, ak im skutočne plnila viac ako mala. Súd si zrejme do dôsledkov neuvedomil, že napadnutým rozsudkom nastolil stav, že žalobkyni sa môže dvakrát vrátiť tá istá suma - raz ako bezdôvodné obohatenie a raz ako náhrada neexistujúcej škody spôsobenej žalovaným. K výške škody ustálenej súdom prvej inštancie žalovaný deklaroval, že trvá na tom, že znalec N.. Š. pri výpočte pochybil, keď rozpočítaval iba 70 % celkových nákladov bytového domu pri určovaní podielu žalovanej na týchto celkových nákladov a výsledok uviedol ako celkové náklady žalobkyne. Žalobkyňa by sa predsa mala podieľať aj na zvyšných 30 % celkových nákladov bytového
domu. Súd prvej inštancie teda výšku škody ustálil nesprávne v dôsledku pochybenia/zavádzania znalcom. V ďalšom žalovaný rovnako zotrval na tom, že znalec N.. Š. sa v rozpore so zákonom vyjadroval k právnym otázkam, hoci to súd nepovažuje za pochybenie. Záverom žalovaný namietal aj to že súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu nákladov vynaložených na vypracovanie znaleckého posudku N.. O. vo výške 450,- eur s prísl., ktorá zjavne dospela k nesprávnym záverom o porušení povinnosti hydraulicky vyregulovať bytový dom, rovnako k nesprávnym výpočtom, a teda znalecký posudok nemohol byť ani relevantným podkladom pre uplatnenie nároku voči žalovanému pred podaním žaloby, ani podkladom pre súdne rozhodnutie. Takýto náklad teda nebol dôvodne vynaložený, čo potvrdila aj samotná žalobkyňa tým, že si nechala vypracovať iný znalecký posudok N.. Š., ktorý navyše uviedol na pravú mieru aj nesprávne závery znalkyne N.. O. o porušení povinnosti žalovaným. Navyše mal za to, že náklady sú príslušenstvom pohľadávky rovnako ako aj úroky z omeškania a súd teda nesprávne žalobkyni priznal vo výroku napadnutého rozsudku aj úroky z omeškania z nákladov z uplatnenia, hoci v hmotnom práve priznanie úrokov z omeškania z nákladov uplatnenia nemá podklad.
11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. V prvom rade uviedla, že odvolací dôvod podľa písm. b) je naplnený, ak nesprávny procesný postup súdu znemožní realizáciu správ strany sporu do takej intenzity, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Subjektívny nesúhlas s odôvodnením rozsudku zo strany žalovaného nemožno subsumovať pod odvolací dôvod podľa písm. b). Žalovaný mal rovnaké práva ako žalobkyňa, či už bol rovnako ako žalobkyňa poučený o procesných právach a povinnostiach, alebo mal priestor predložiť dôkazy, zároveň bolo vykonané znalecké dokazovanie s ktorým súhlasil, mal možnosť sa k navrhovaným dôkazom vyjadriť, bola zároveň zachovaná tzv. „rovnosť zbraní". K námietke žalovaného, že porušenie práva na spravodlivý proces vidí v tom, že sa súd prvej inštancie nezaoberal jeho argumentáciou, resp. že nevysvetlil prečo považuje podmienky vzniku zodpovednosti za škodu splnené uviedla, že z kontextu odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva (najmä bod 74 a nasledovné), že žalovaný mal konať s odbornou starostlivosťou a prešetriť dôvody nezrovnalostí (nesprávnosti) vyúčtovania vytýkaných vlastníkom. Súd prvej inštancie teda bez pochybností logickým sledom svojho konštatovania ustálil, že žalobkyňa dôvodne a opodstatnene vyúčtovanie reklamovala a úlohou žalovaného malo byť preverenie tejto reklamácie s odbornou starostlivosťou. Dodala, že súd na takmer dvoch stranách odôvodnenia rozsudku od bodu 74 a ďalej vyčerpávajúco, bez pochybností uvádza, ako dospel k takýmto záverom. K odvolacím dôvodom týkajúcim sa nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností uviedla, že žalovaný mal možnosť predložiť všetky dôkazy, ktoré by preukázali jeho tvrdenia, dokonca v konaní nehospodárne nepredložil dôkaz o vyregulovaní bytového domu už k vyjadreniu k žalobe, hoci bol následne na to zo strany súdu vyzvaný a dôkaz predložil až dňa 09.11.2015. Žalovaný v tejto súvislosti neuvádza žiadne ďalšie presvedčivé tvrdenia, ani dôkaz opaku. Žalovaný len opakovane uvádza identickú argumentáciu, ktorá bola žalobkyňou vyvrátená v konaní pred prvoinštančným súdom. Žalovaný mal odborným konaním v rozhodnom čase zistiť, že predmetné rozúčtovanie je chybné, nezaoberal sa skutočnosťou, že spotreba v byte žalobkyne je nereálna, nekonal v záujme žalobkyne, čím porušil povinnosť v zmysle ust. § 8b ods. 2 písm. a) a b) Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalovaný sa v bode 18 svojho odvolania snaží presvedčiť odvolací súd, že súd prvej inštancie rozhodol v prospech žalobkyne z dôvodu, že je v pozícii spotrebiteľa. Takéto tvrdenia sú nanajvýš absurdné, nezakladajúce sa na pravde a najmä nevyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalovaný záverom odvolania namieta priznanie nákladov, ktoré preukázateľne vznikli žalobkyni pred podaním žaloby (suma za vypracovanie znaleckého posudku znalkyne N.. O.), hoci sa súd prvej inštancie s týmto nárokom žalobkyne riadne zaoberal (viď ods. 86 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Tento nárok je samostatným nárokom, nie je viazaný na sumy vyplývajúce z rozúčtovania, ktoré tvoria ďalšiu časť istiny, t.j. táto suma je časťou istiny a nie príslušenstvom pohľadávky ako sa snaží žalovaný presvedčiť odvolací súd v bode 19 svojho odvolania. Odôvodnenosť takto vynaloženého nákladu je zrejmá, keďže konaním žalovaného jej vznikla škoda, pretože žalovaný neuznal jej reklamáciu, a preto si za účelom preukázania porušenia povinnosti zo strany žalovaného musela dať vypracovať znalecký posudok.
12. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii. Zdôraznil, že podstatou práva na súdnu ochranu/spravodlivý proces je, aby sa strane zabezpečilo reálne uplatnenie tohto práva. Je irelevantné, že mu bola poskytnutá možnosť na predloženie vyjadrení alebo dôkazov k veci samej, ak sa týmito vyjadreniami a dôkazmi súd reálne nezaoberal. Dodal, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa názoru ÚS SR je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď osobitne na každý argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový (Georgidias proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Ak je pre vznik zodpovednosti za škodu potrebné kumulatívne naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu a žalovaný ich naplnenie namietal, trval na tom, že v intenciách práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces je úlohou súdu, aby sa týmito námietkami (kľúčovými argumentami) zaoberal a svoje úvahy a závery presvedčivo reflektoval v odôvodnení svojho rozhodnutia.
12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok v odvolaním napadnutej časti (vo vyhovujúcom výroku) bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, napadnutý rozsudok je v tejto časti vecne správny. Odvolacia argumentácia žalovaného nebola spôsobilá spochybniť správnosť pre vec podstatných skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).
14. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v odvolaním napadnutej časti dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Odvolací súd tiež konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu, a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého rozhodnutia. 15. Na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že správou domu je podľa Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 182/1993 Z.z. obstarávanie služieb a tovaru, ktorým správca alebo spoločenstvo zabezpečuje pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome: a/ prevádzku, údržbu, opravy a udržiavanie spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, priľahlého pozemku a príslušenstva, b/služby spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru, c/ vedenie účtu domu v banke, d/ vymáhanie škody, nedoplatkov vo fonde prevádzky, údržby a opráv a iných nedoplatkov, e/ iné činnosti, ktoré bezprostredne súvisia s užívaním domu ako celku jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome (§ 6 ods. 2). Medzi charakteristické znaky výkonu správy domu správcom je, že tento koná pri výkone správy v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov, pričom jeho výkon správy vychádza z princípu priameho zastúpenia.
16. V ustanovení § 420 Obč. Zák. je zakotvená tzv. všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb za škodu. V odseku 1 tohto ustanovenia je vyjadrená zásada, že každý, t.j. tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovo právneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia, ktoré je potrebné v konaní preukázať. Právna zodpovednosť správcu voči vlastníkom bytov je zakotvená v ustanovení § 8 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalovaný v pozícii správcu bol povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo Zákona o vlastníctve bytov, ako aj povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o výkone správy uzatvorenej s vlastníkmi bytov, a to okrem iných povinností, aj povinnosť vykonať s odbornou starostlivosťou vyúčtovanie nákladov za byt v tom - ktorom príslušnom kalendárnom roku, vr. rozpočítania nákladov na teplo, ako aj prešetrenia prípadne vznesenej reklamácie
zo strany vlastníka vo vzťahu k vyúčtovaniu. Tieto povinnosti si žalovaný voči žalobkyni riadne neplnil, pričom vyúčtovania nákladov za teplo za obdobie rokov 2011 a 2012 nezodpovedalo skutočnej reálnej spotrebe tepla žalobkyňou v tomto období. V dôsledku nesprávneho vyúčtovania spotreby tepla došlo k vzniku škody na strane žalobkyne, a to zaplatením nesprávnej výšky za reálne spotrebované teplo, z ktorého dôvodu žalobkyni vznikol voči žalovanému nárok na náhradu škody. Z uvedeného dôvodu sú odvolacie argumenty žalovaného vo vzťahu k jeho zodpovednosti škodu vzniknutú žalobkyni právne irelevantné. Zákonnou povinnosťou žalovaného bolo totiž okrem iného, dbať na ochranu práv vlastníkov bytov (vrátane práv žalobkyne) a uprednostňovať ich pred vlastnými záujmami, vykonávať svoje povinnosti správcu s odbornou starostlivosťou, zabezpečovať všetky ďalšie činnosti potrebné na riadny výkon správy domu v súlade so Zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a Zmluvou o výkone správy (okrem iných zabezpečiť riadne vyúčtovanie nákladov za služby vrátane dodávky tepla). Žalobkyňa opakovane reklamovala nesprávne vyúčtovanie dodávky tepla u žalovaného, žiadala o vykonanie kontroly v byte a prehodnotenie výpočtu, upozorňovala na to, že nameranie tak vysokej spotreby tepla musí byť spôsobené vadou merača, avšak bezvýsledne.
17. Pokiaľ ide o námietky žalovaného vo vzťahu k znaleckému posudku N.. Š. odvolací súd uvádza, že predmetný znalecký posudok obsahuje logickú analýzu skutočností, ktoré znalec zistil z rozboru súdneho spisu, znalec analyzoval všetky skutočnosti, ktoré z dokazovania vystali. Záver, ku ktorému dospel je logickým vyústením rozboru skúmaného materiálu. Znalec odpovedal na všetky položené otázky a medzi jeho dielčími závermi neexistujú rozpory. Odôvodnenie posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak z neho vychádzal, pričom žalovaný v konaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by tento záver spochybnil. Tento záver však nemožno zaujať ohľadom posudkov N.. R. H. L.. N.. V.. Vyslovili, že vyúčtovanie bolo vykonané správne a príčina anomálií v spotrebe za rok 2011 a 2012 (t.j. mnohonásobne vyššia spotreba oproti obdobiam predchádzajúcim) spočíva v nesprávnom vyúčtovaní za rok 2010, kedy žalobkyni nebola započítaná skutočná spotreba. Tento záver nevplýva však z reálnych podkladov, nakoľko vyúčtovanie nákladov za rok 2010 nebolo predmetom skúmania (tak znalcom, ani predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, a napokon ani predmetom žaloby). Pokiaľ žalovaný mal za to, že vzhľadom na závery posudkov ním preferovaných znalcov, boli žalobkyni vystavené vyúčtovania nákladov za roky predchádzajúce nesprávne, nič mu nebránilo domáhať sa od nej zaplatenia prípadného nedoplatku hoc aj súdnou cestou, čo však netvrdil.
18. K žalovaným namietanej výške škody odvolací súd konštatuje, že vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome Vrakunská cesta č. 2,4,6 v Bratislave sa nedohodli inak pre prípad poruchy „PRVN“ (§ 7 ods. 5 vyhlášky č. 630/2005 Z.z.), ale dohodli sa inak len v prípade rozdelenia pomeru základnej zložky a spotrebnej zložky celkových nákladov na kúrenie vzniknutých za ideálnych podmienok, teda ak nedôjde k náhodilej vopred nepredvídateľnej okolnosti spočívajúcej v poruche „PRVN“. Vzhľadom na to, že žalobkyňa na možnosť vzniknutej anomálie vplyvom takejto poruchy v rámci ňou podaných reklamácií adresovaných žalovanému ako správcovi nesúcemu zodpovednosť podľa § 8 ods. 5 bytového zákona upozorňovala, pričom žalovaný na uvedenú skutkovú okolnosť preveriť jej opodstatnenosť nereagoval a ostal nečinný odvolávajúc sa iba na stanovisko dodávateľa tepla, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na prejednávanú vec aplikoval § 7 ods. 5 vyhlášky č. 630/2005 Z. z. Takáto interpretácia je aj v súlade s princípom spravodlivého usporiadania veci.
19. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalobkyňa v konaní uniesla dôkazné bremeno aj ohľadom nevyhnutnosti zaobstarania posudku (odborného vyjadrenia) N.. O., ktorý bol nevyhnutný pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej žalovaným. Medzi stranami nebolo spochybnené, že by žalobkyňa náklady za vyhotovenie posudku neuhradila, navyše táto úhrada vyplýva aj z obsahu spisu. Rovnako tento náklad bolo nutné považovať za účelne vynaložené náklady, t.j. bol v príčinnej súvislosti s procesným postojom žalovaného k jej nároku na zaplatenie ňou žalovanej sumy. Jeho vynaložením sa sledovalo procesné presadzovanie uplatneného nároku žalobkyne v dôsledku správania sa žalovaného (vybavenie jej reklamácie zamietajúcim spôsobom, bez toho, aby žalovaný preveril opodstatnenosť žalobkyňou uvádzanej okolnosti ohľadom poruchy na „PRVN“, na ktorú upozorňovala, odvolávajúc sa iba na stanovisko dodávateľa tepla). Nakoľko žalovaný na žalobkyňou uplatnené reklamácie ohľadne vyúčtovania nákladov za rok 2011 a 2012, nereagoval vecným preskúmaním opodstatnenosti jej námietok, žalobkyni ako osobe tejto problematiky neznalej neostávalo nič iné, ako požiadať odborne spôsobilú osobu o príslušné stanovisko.
20. Vo vzťahu k úrokom z omeškania zo sumy 450,- eur, ktoré žalobkyňa uhradila v súvislosti so znaleckým posudkom vypracovaným N.. O. pred podaním návrhu odvolací súd konštatuje, že aplikačná prax neumožnila veriteľovi žiadať od dlžníka príslušenstvo pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Teda požadovať úroky z omeškania z úrokov. Výslovne však nevylúčila požadovať úroky z omeškania z nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, teda aj z nákladov v súvislosti so znaleckým posudkom vypracovaným a uhradeným pred začatím konania. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nepochybil, keď žalobkyni priznal úroky z omeškania aj zo sumy 450,- eur.
21. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej vyhovujúcej časti vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
22. Zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním a preto tento výrok nadobudol právoplatnosť. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p).
24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).