Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-24-2019.pdf
PDF · 150.03 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/24/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: B. S., narodený dňa XX.X.XXXX, štátny občan SR, bytom H. O. XXX/XX, F., právne zastúpený: URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom: Havlíčkova 16, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom: Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpený: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., sídlom: Bočná 10, Košice, IČO: 36 863 017, o určenie, že zmluva o splátkovom úvere je bez úrokov a bez poplatkov, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a o úpravu povinností žalobcu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 19Csp/85/2017 - 88 zo dňa 13.11.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 19Csp/85/2017 - 88 zo dňa 13.11.2018 p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 19Csp/85/2017 - 88 zo dňa 13.11.2018 zamietol žalobu žalobcu o určenie, že úver podľa zmluvy o splátkovom úvere č. 5068312476 uzavretej medzi stranami sporu dňa 11.2.2015 je bezúročný a bez poplatkov (výrok I.) a o zvyšku žalobného návrhu konanie zastavil (výrok II.). Žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov konania (výrok III). 2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalovaný uzavrel so žalobcom dňa 11.2.2015 zmluvu o splátkovom úvere č. 5068312476, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi finančné prostriedky vo výške 3.000,- eur, ktoré mal žalobca vrátiť v sume 5.931,29 eur, v 108 mesačných splátkach po 54,93 eur, s ročnou úrokovou sadzbou 19,90 % a s vyčíslenou ročnou percentuálnou mierou nákladov (ďalej aj RPMN) 18,53% a priemernou RPMN 17,33%. 3. Podľa žalobcu v predmetnej zmluve absentuje určenie konkrétnej výšky istiny a konkrétnej výšky úroku, keď z mesačnej splátky úveru nie je možné zistiť, aká časť zo splátky 54,93 eur pripadá na istinu a na úroky, v zmluve je nesprávne stanovená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď podľa prepočtu 108 splátok a výšky splátok 54,93 eur má žalobca uhradiť 5.932,44 eur, pričom v zmluve je uvedená celková suma 5.931,29 eur, a nakoniec je v zmluve nesprávne v jeho neprospech určená aj RPMN, čo vychádza z rozdielu medzi sumou celkových nákladov uvedených v zmluve vo výške 5.931,29 eur a uvedeným matematickým prepočtom vo výške 5.932,44 eur. Žalobca poukázal na internetový portál denníka G. J., podľa ktorého po zadaní údajov by výška RPMN mala byť 18,72% a nie vo výške 18,53%. 4. Skutkové zistenia súd prvej inštancie posúdil podľa § 1 ods. 1,2, § 2 písm. a/,b/, d/, § 9 ods. 2 písm. g/, i/, j/ a k/, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej aj zákon o spotrebiteľských úveroch), § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 3, 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže žalovaný poskytol žalobcovi úver v rámci svojho podnikania a žalobca pri uzatváraní zmluvy v rámci podnikateľskej činnosti nekonal. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí spĺňať aj osobitné náležitosti ustanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch (§ 9 zákona č. 129/2010 Z. z.), pričom podľa názoru súdu prvej inštancie preskúmavaná zmluva všetky tieto náležitosti obsahuje. 5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že s účinnosťou od 1.5.2018 bolo zákonom č. 279/2017 Z. z. upustené od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa je okolnosťou týkajúcou sa predmetu plnenia a ceny plnenia, ktoré nie je možné skúmať ako neprijateľné podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel súd prvej inštancie k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 odsek 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Súd prvej inštancie mal za to, že z tabuľky zaradenej do bodu 1.1. zmluvy o splátkovom úvere je zrejmá výška úveru (3.000 eur), druh a účel úveru, typ a výška úrokovej sadzby (fixná do splatnosti, 17,90 % p.a.), výsledná výška úrokovej sadzby po zohľadnení zľavy (15,90 % p.a.), výška splátky a splatnosť (od prvého čerpania úveru dňa 23.3.2015 vo výške 54,93 eur mesačne k 23. dňu v kalendárnom mesiaci), počet splátok (108, splatnosť úrokov a poplatkov (mesačne, ku dňu splatnosti splátky v kalendárnom mesiaci), konečná splatnosť úveru 23.2.2024, spôsob splácania (rovnomerné s uvedením inkasného účtu a účtu pre poskytnutie úveru), RPMN (18,53 %), priemerná hodnota RPMN (17,33 %), celková čiastka spojená s úverom, ktorú musí klient zaplatiť, t. j. súčet výšky úveru a celkových nákladov klienta spojených s úverom (5.931,29 eur), poplatok za poistenie (1,86 eur mesačne splatný v termíne a periodicite úveru). V zmysle záverečných ustanovení zmluvy o splátkovom úvere bod 1. klient potvrdil, že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú Všeobecné obchodné podmienky, Produktové obchodné podmienky pre hypotekárne a splátkové úvery žalovaného účinné od 1.1.2015, sadzobník a podmienky určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt ponúka. Žalobca v žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 11.2.2015 (č.1.70) súhlasil s tým, aby sa bankový obchod riadil Všeobecnými obchodnými podmienkami žalovaného s účinnosťou od 1.1.2015, Produktovými obchodnými podmienkami pre hypotekárne a splátkové úvery žalovaného s účinnosťou od 1.1.2015, Sadzobníkom a podmienkami určenými Zverejnením, s ktorými sa oboznámil a boli mu odovzdané, súhlasil s nimi a zaviazal sa ich dodržiavať. Dlžník vyhlásil, že pred podpisom tejto zmluvy bol zo strany banky písomne informovaný o zmluvných podmienkach podľa § 4 zákona č. 129/2010 Z. z. a to prostredníctvom štandardných informácii o spotrebiteľskom úvere. Žalobca podpisom potvrdil aj prevzatie Informácie o ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov. Súd prvej inštancie poukázal na stanovisko Súdneho dvora EÚ obsiahnuté v zodpovedaní zadaných prejudiciálnych otázkach v rozsudku vo veci C- 42/15, zo dňa 9. novembra 2016, ktorým Súdny dvor EÚ vyslovil, že: Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice brania tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave a konštatoval, že nie je nevyhnutné trvať na detailnom rozpise každej jednej splátky úveru v spotrebiteľskej zmluve na splátku osobitne istiny, osobitne úroku a osobitne na ostatné poplatky spojené s úverom. 6. Súd prvej inštancie sa stotožnil s procesnou obranou žalovaného k námietke žalobcu o nesprávne uvedenej celkovej čiastke úveru vo výške 5.931,29 eur, čo je vyvolané výškou poslednej splátky úverového záväzku, keď nie je možné určiť všetkých 108 splátok v rovnakej výške, posledná splátka je nižšia o namietaných 1,15 eur, čo je upravené v bode 5.17 úverových podmienok. Posledná splátka matematickým prepočtom môže byť nižšia ako splátka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, avšak rozdiel ide vždy na vrub peňažného ústavu. Celková čiastka, ktorá mala byť žalobcom vrátená, je presne premietnutá do splátok, a preto posledná splátka je menšia, teda žalovaný by nechcel viac a údaj uvedený v zmluve je presný. Podľa čl. II bod 9 zmluvy banka vyhotoví výpis o splátkach formou amortizačnej tabuľky, a to bezodplatne na požiadanie dlžníka. Amortizačná tabuľka je poskytovaná
spotrebiteľovi bezodplatne, preto podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné osvojiť si tvrdenie žalobcu, že daný úver má byť z tohto dôvodu kvalifikovaný ako bezúročný a bez poplatkov. 7. Súd prvej inštancie nakoniec konštatoval, že právne neobstojí ani námietka žalobcu o nesprávne, v jeho neprospech určenej ročnej percentuálnej miere nákladov, keď predmetnú námietku odvodzoval od ním tvrdenej nesprávnej výšky celkovej čiastky nákladov spojených s úverom. Vzorec na výpočet RPMN je uvedený priamo v zákone, a pokiaľ sa žalobca chcel domáhať určenia bezúročnosti, bolo jeho povinnosťou tvrdiť, v čom je pri použití tohto vzorca výpočet nesprávny. Nie je možné prihliadať k výpočtu na webovom portáli J..sk, ktorý predložil žalobca, pretože tento nemá výpovednú hodnotu a záväznosť, a nie je z neho vôbec zrejmé, podľa akého vzorca sa príslušný údaj vypočítaval. Naviac výpočty sú na tomto portály iba orientačné. Aj v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na bod II zmluvy, podľa ktorého banka (žalovaný) vyhotoví výpis o splátkach formou amortizačnej tabuľky, a to bezodplatne na požiadanie dlžníka. 8. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie ustálil, že žalobca v súdenej veci neuniesol dôkazné bremeno a žalobu zamietol. Pôvodne žalobca v predmetnom konaní žiadal aj určenie neprijateľnosti podmienok prejednávanej zmluvy o splátkovom úvere, určenie, že úver z prejednávanej zmluvy má uhrádzať v splátkach po 33,78 eur, a že nie je povinný žalovanému zaplatiť splátky počnúc od 56. splátky. Z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti súd prvej inštancie konanie o týchto nárokoch postupom podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP) zastavil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1 a § 255 CSP, keď zohľadnil plný úspech žalovaného v meritórnej časti konania a zavinenie žalobcu na zastavení konania. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie do výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a súvisiaceho výroku o nároku na náhradu trov konania podal žalobca odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie považuje za svojvoľné a právne neobhájiteľné. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie nerešpektoval kogentné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho mu súd prvej inštancie odňal právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivý súdny proces. Predniesol, že nerozumie na základe akého právneho dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy, t. j. 11.2.2015 slovenský zákonodarca explicitne nepožadoval predmetné členenie splátok, keďže súd v bode 41 odôvodnenia uviedol, že až s účinnosťou od 1.5.2018 v dôsledku legislatívnej zmeny, zákonodarca upúšťa od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak teda súd prvej inštancie zastáva názor, že členenie splátok sa nevyžaduje od 1.5.2018 a to práve v dôsledku legislatívnej zmeny, nie je potom žalobcovi zrejmé, prečo, respektíve na základe akého právneho dôvodu, predmetnú novelu súd prvej inštancie aplikoval aj na ustanovenia zmluvy, ktoré zmluvné strany uzatvorili pred účinnosťou predmetnej novely a súčasne skonštatoval, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., je potrebné vykladať eurokonformne. Žalobca tvrdí, že ak slovenský zákonodarca upustil od požiadavky členenia splátok s účinnosťou od 1.5.2018, tak nepochybne do 30.4.2018 (teda i v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy) bolo obligatórnou povinnosťou každého veriteľa, t. j. aj žalovaného postupovať priamo v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., a rozčleniť mesačnú anuitnú splátku, na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalobca poukazuje na to, že v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy, nebolo možné sporné ustanovenie vykladať eurokonformne, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy neexistovalo harmonizované vnútroštátne ustanovenie so znením Smernice, a práve pre tento dôvod nie je prípustné a ani právne možné, aby sa vnútroštátne kogentné ustanovenie v čase uzatvorenia zmluvy vykladalo eurokonformne. Z tohto dôvodu Slovenská republika uskutočnila všetky potrebné kroky k zániku platnosti a účinnosti takéhoto právneho predpisu, čo v konečnom dôsledku slovenský zákonodarca aj vykonal, keďže Národná rada Slovenskej republiky dňa 12.10.2017 prijala zákon č. 279/2017 Z. z., ktorým s účinnosťou od 1.5.2018 upustila od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov (čo deklaroval aj samotný súd v bode 41 odôvodnenia). Žalobca zdôrazňuje, že sporné ustanovenie je kogentným ustanovením, ktoré nemožno meniť ani dohodou strán a ani voľnou úvahou súdu pri rozhodovaní. Žalobca rovnako považuje za právne neudržateľné, prelomenie kogentného vnútroštátneho ustanovenia znením Smernice. Je presvedčený o tom, že ak by mala byť prijatá správnosť prezentovaného názoru súdu prvej inštancie, dospeli by sme k záveru, že okrem toho, že súd prvej inštancie nerešpektuje kogentné ustanovenia zákona, nerešpektuje ani zásadu právnej istoty, či zásadu zákazu pravej retroaktivity. Vnútroštátne kogentné ustanovenie nemožno prelomiť znením Smernice a samovoľne začať uplatňovať ustanovenia Smernice i napriek tomu, že uvedené ustanovenia nie sú súladné. V právnom štáte platí, že v prípade, ak sa legislatíva EÚ nezhoduje s právnym poriadkom Slovenskej republiky, je potrebné vykonať všetky
potrebné kroky k zániku platnosti, respektíve takéhoto právneho predpisu, čo v konečnom dôsledku slovenský zákonodarca aj vykonal a to novelou, účinnou až od 1.5.2018. Ďalej má žalobca za to, že súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení nezaoberal jednotlivými podmienkami eurokonformného výkladu, ale sa len stroho obmedzil na znenie Smernice, či na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Súd prvej inštancie opomenul vziať do úvahy, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda, či môžu zákon vykladať tzv. eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice, teda eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by išlo o výklad contra legem. Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z.. Výklad vnútroštátneho práva poskytujú vnútroštátne súdy. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-42/15 uviedol, že Smernica členenie splátok nepožaduje. Požiadavka zákona č. 129/2010 Z. z. v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy je však od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a nie výšku, alebo počet či termíny splátok istiny. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa Smernica. Slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu splátky pridal slová istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalobca namietal, že ani uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018 nebolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a tým nejde o stanovisko občianskoprávneho kolégia, čo znamená, že predmetné uznesenie NS SR nepredstavuje ustálenú judikatúru NS SR. Slovenský zákonodarca explicitne do 30.4.2018 požadoval predmetné členenie a podľa názoru žalobcu by bolo absurdné zastávať názor, aby zmenené ustanovenie zákona (vypustenie požiadavky na členenie splátok) malo rovnaký právny význam a výklad ako ustanovenie účinné pred novelou a po novele. Žalobca považuje za nesprávny aj záver súdu prvej inštancie vyslovený k námietke žalobcu, že údaj RPMN neodzrkadľuje skutočnú správnu výšku. Tvrdí, že ako spotrebiteľ nie je subjektom, ktorý ma k dispozícii softvér, ktorý je špecializovaný na predmetné výpočty, a ktoré nepochybne majú k dispozícii výlučne subjekty (dodávatelia), ktorí podnikajú na trhu v oblasti spotrebiteľského práva (bankové, nebankové inštitúcie). Z uvedeného dôvodu bol oprávnený na podporu svojej argumentácie využiť výlučne prostriedky, ktoré má k dispozícii (portál, ktorý je verejne dostupný). Ak súd prvej inštancie mal za to, že dôkaz predložený žalobcom nie je dostatočne hodnoverný, mal za účelom ochrany slabšej strany sporu postupovať tak, že od subjektu (žalovaného), ktorý s týmto dôkazom disponuje požadovať, aby predložil na základe akého konkrétneho vzorca, respektíve na základe akých konkrétnych vstupných údajov postupoval pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy. Zákonodarca v predmetnom zákone jednoznačne určil zákonné povinnosti, ktoré je povinný rešpektovať každý dodávateľ, pričom súčasne na podporu ochrany slabšej strany spotrebiteľa ustanovil aj subjektívne právo spotrebiteľa na vyžiadanie si amortizačnej tabuľky. Je však nepochybné, že predmetná úverová zmluva musí spĺňať všetky zákonné náležitosti správne tak, ako ich zákonodarca explicitne ustanovil, bez ohľadu nato, či si spotrebiteľ uplatní alebo neuplatní svoje subjektívne právo na vyžiadanie amortizačnej tabuľky. Žalobca tvrdí, že posudzovanie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí byť za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany celkom prísne formálne a dodávateľovi nemôžu byť v tomto smere poskytnuté akékoľvek úľavy, a preto nemožno akceptovať absenciu alebo odchýlku obligatórneho údaja úverovej zmluvy. 10. Žalobca namieta, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o priznaní náhrady trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia žalovanému. Uviedol, že sa prioritne domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a to najmä z dôvodu, aby nebol povinný uhrádzať žalovanému nezákonné úroky a nezákonné poplatky nad rámec istiny. Žalobca je presvedčený, že späťvzatie výrokov tak pre spotrebiteľa, ako aj pre meritórne konanie malo nepochybne až sekundárny význam. Žalobca tvrdí, že v danom konaní preukázal dôvodnosť a opodstatnenosť svojich nárokov a je presvedčený, že mu oprávnene patrí priznanie náhrady trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia v celom rozsahu. Pre žalobcu ako spotrebiteľa je najvýznamnejší a najpodstatnejší práve výrok I. o určení, či predmetná úverová zmluva je alebo nie je bezúročná a bezpoplatková. Určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru predstavuje najpodstatnejšiu časť pre cieľ sledovaný žalobcom. Späťvzatie žaloby žalobcom v predmetnej časti nie je pre spotrebiteľa samo o sebe významné, ako to, že súd určí, že predmetná
úverová zmluva trpí právnymi vadami majúcimi za následok jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť, čím sa žalobca do budúcna vyhne uhrádzaniu finančných prostriedkov žalovanému, na ktoré by žalovaný nemal právny nárok. Žalobca poukázal na to, že späťvzaté výroky určujúce koľko je žalobca povinný uhradiť žalovanému z mesačnej anuitnej splátky nadväzujú a priamo súvisia s určovacím výrokom o bezúročnosti a bezpoplatkovosti, nakoľko uvedené výroky by samé o sebe bez výroku I nemali žiaden zmysel a význam, pričom žalobca zdôraznil, že má právo v zmysle osobitného predpisu domáhať sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Tvrdí, že v prípade určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru by mal v danom konaní síce len úspech čiastočný, ale s ohľadom na čiastočné späťvzatie žaloby, akcentujúc cieľ a účel podanej žaloby, prichádza do úvahy podľa žalobcu priznanie mu plnej náhrady trov konania. Nakoniec žalobca namieta vadu nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, či je alebo nie je možné smernici priznať priamy účinok, a ak áno, prečo sa nezaoberal skutočnosťou, či je možné smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či je možné zákon vykladať tzv. eurokonformne, neozrejmil, ako je možné prelomiť kogentné vnútroštátne ustanovenie nahradením znenia smernice, keďže v čase uzatvorenia zmluvy neexistovalo žiadne harmonizované znenie, na základe ktorého by bolo možné uplatniť eurokonformný výklad a nevysporiadal sa s otázkou legislatívnej zmeny účinnej od 1.5.2018, keďže na jednej strane súd prvej inštancie uviedol, že slovenský zákonodarca v dôsledku tejto zmeny upustil od predmetnej požiadavky členenia splátok, pričom na druhej strane uviedol, že je potrebné aplikovať euro-konformný výklad. Tieto tvrdenia súdu prvej inštancie sú protichodné. Na základe uvedeného žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie, respektíve aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 11. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 12. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 13. Zo skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie a zo súdneho spisu vyplýva, že dňa 11.2.2015 uzavreli žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol žalobcovi peňažné prostriedky vo výške 3.000,- eur, ktoré mal žalobca vrátiť spolu s úrokom 15,90% ročne v celkovej výške 5.931,29 eur v 108 mesačných splátkach po 54,93 eur, počnúc 23.3.2015, so splatnosťou každej nasledujúcej splátky vždy k 23. dňu v mesiaci, s termínom konečnej splatnosti 23.2.2024. V zmluve je vyčíslená RPMN hodnotou 18,53 % a priemerná hodnota RPMN 17,33%. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď predmetnou zmluvou založený právny vzťah vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, ktorý okrem všeobecnej právnej úpravy podlieha pod právny režim zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení k času uzavretia zmluvy. 14. Podľa § 9 ods. 2 písm. j/ a písm. k/ zákona č. 129 /2010 zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19 (písm. j/), výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (písm. k/).
15. V zmysle § 11 ods. 1 písm. b), písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r), a y) (písm. b/) a v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa (písm. d/).
16. Právny poriadok Slovenskej republiky zmluvu o spotrebiteľskom úvere definuje ako právny úkon, ktorým sa veriteľ ako dodávateľ plnenia zaväzuje poskytnúť dlžníkovi - spotrebiteľovi peňažné prostriedky v jeho prospech do určitej sumy a na určitý čas a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky v dohodnutej dobe vrátiť a zaplatiť úroky.
17. V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. sa uvádza, že predložený návrh zákona je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS (ďalej aj Smernica) do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva. V závere všeobecnej časti
dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. sa konštatuje, že predkladaným zákonom je Smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.
18. V dôvodovej správe k § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sa zdôrazňuje význam ochrany spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane čerpať finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
19. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem, na čo správne poukázal aj žalobca, to však ale nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Európsky súdny dvor v označenom rozsudku konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008. Podľa označeného čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i/ Smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade amortizácie istiny, na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.
20. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018, sp. zn. 7 Cdo/98/2018 zo dňa 30.1.2019 v ktorých bolo vyjadrené, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby novoprijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška", alebo „počet" či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. Najvyšší súd v označenom uznesení konštatoval, že je potrebné mať na zreteli, že eurokomformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istinu a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v
číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Tieto interpretačné závery najvyššieho súdu sa vzťahujú na právny stav v čase, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie správnosti napadnutého rozsudku, ktorým bol čas uzavretia zmluvy.
21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie správne pristúpil k vyhodnoteniu predmetnej zmluvnej náležitosti práve z pohľadu eurokonformného výkladu, pričom nie je možné konštatovať, že by súd prvej inštancie tým, že poukázal na aktuálne znenie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z. založil svoju právnu argumentáciu na retroaktívnom použití zákona č. 279/2017 Z. z.. ktorým došlo od 1.5.2018 k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z. v tom zmysle, že sa slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok ". V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k zákonu č. 279/2010 Z. z., kde je uvedené, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v rozsudku Európskeho súdneho dvora z 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s., proti Kláre Bíróovej. Od 1.5.2018 sa teda legislatívne precíznejším vyjadrením odstraňuje možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo podľa názoru odvolacieho súdu možné a potrebné preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.
22. Z uvedeného potom pre danú vec vyplýva, že napadnutý rozsudok nespočíva na nesprávnom právnom posúdení otázky náležitosti spotrebiteľského úveru vyplývajúcej z ustanovenia § 9 odsek 2 písmeno k) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá je podkladom pre záver o tom, či prejednávaný úver je alebo nie je bezúročný a bez poplatkov, keď zo zmluvy zrozumiteľne vyplýva, že žalovaný úver 3.000,- eur veriteľovi vráti spolu so zmluvným úrokom v celkovej výške 5.931,29 eur mesačnými splátkami po 54,93 eur, ktoré sú anuitnou splátkou úveru 3.000,- eur s navýšením o zmluvný úrok 15,90 % ročne, počnúc dňom 23.3.2015, a následne vždy k 23. dňu kalendárneho mesiaca. Odvolací súd v predmetnej veci poukazuje na to, že právo žalobcu vyžiadať si bezplatne výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky je dané ustanovením § 9 odsek 2 písmeno l/ zákona č. 129/2010 Z. z. a je explicitne vyjadrené aj v článku II bod 9 úverovej zmluvy. Anuitná splátka je rovnomerná splátka úveru zahŕňajúca splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne, vždy v termíne splatnosti uvedenom v zmluve. Splácanie anuitným spôsobom (formou konštantnej anuity) znamená, že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach. Výška každej splátky úveru (anuita) je rovnaká (s výnimkou poslednej splátky) a skladá sa z časti splátky istiny úveru (amortizácia úveru) a časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru. Pomer istiny a riadnych úrokov z úveru sa v priebehu splácania úveru mení. Poslednou splátkou úveru sa splatí zostatok úveru aj so zvyšným príslušenstvom. Anuitnou splátkou sa teda v danom prípade rozumie splátka, ktorá má rovnakú (nemennú) výšku počas celej doby platnosti úveru; v závislosti od splácania (priebehu amortizácie) úveru sa však mení vnútorná skladba anuitnej splátky (klesá v nej podiel úrokov a zvyšuje sa podiel istiny).
23. Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z. ročnou percentuálnou mierou nákladov sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19.
24. Podľa § 19 zákona č. 129/2010 Z. z. ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 (ods.1). Na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom (ods. 2). Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas, a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere (ods. 3). Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere umožňuje zmeny úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a zmenu poplatkov zahrnutých v ročnej
percentuálnej miere nákladov, ktoré sa však nedajú určiť v čase jej výpočtu, vychádza sa pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov z predpokladu, že úroková sadzba spotrebiteľského úveru a ostatné poplatky zostanú nemenné a budú platiť až do konca platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ods. 4).
25. Ročná percnetuálna miera nákladov je v podstate skutočná cena úveru, ktorú dlžník veriteľovi na konci úverového vzťahu vráti. Vzorec pre výpočet RPMN je i s vysvetlivkami jednotlivých položiek uvedený v prílohe č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z.., kde uvedená rovnica vyjadruje rovnosť oboch smerov platieb. Na ľavej strane je zohľadnené čerpanie úveru spotrebiteľom a na pravej strane sú zohľadnené všetky platby spotrebiteľa. Zákon vyžaduje, aby údaj o RPMN bol vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Keďže právny vzťah z úverovej zmluvy je vzťahom spotrebiteľským, je potrebné hľadieť na neho z hľadiska zmyslu a účelu ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany. Samotný vzorec pre výpočet RPMN z objektívneho pohľadu je pre bežného spotrebiteľa komplikovaný, rovnako ako samotný inštitút RPMN. Napriek tomu je RPMN číslo, ktoré má umožniť spotrebiteľovi lepšie posúdiť výhodnosť alebo nevýhodnosť poskytovaného úveru. Preto zákon žiada, aby bol tento ukazovateľ v zmluve uvedený v správnej výške, v opačnom prípade musí veriteľ niesť následky v podobe sankcie podľa § 11 ods. 1, písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. (poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov).
26. Žalobca pri kontrole výpočtu RPMN vychádzal z kalkulačky RPMN na internetovej stránke S. G. J. zo dňa 18.10.2017, ktorá po zadaní výšky úveru 3.000,- eur, výšky pravidelnej splátky 54,93 eur, frekvencie splátok mesačne, doby splácania 108 mesačných splátok, vypočítala hodnotu RPMN 18,72 % pri splatení celkovej sumy 5.932,44 eur. V zmluve je vypočítaná RPMN hodnotou 18,53 %, pričom žalobca mal celkovo zaplatiť 5.931,29 eur, čo je dané zmenou výšky poslednej 108. splátky úveru, ktorá je zostatkom pohľadávky veriteľa, a ktorá je nižšia ako dohodnutá výška splátky, o čom bol žalobca poučený v článku 5, bod 2.17 obchodných podmienok, ktoré sa stali súčasťou úverovej zmluvy. Z vysvetliviek žalobcom použitej kalkulačky vyplýva, že kalkulačka používa pri výpočte RPMN vzorec, respektíve postup pre výpočet RPMN uvedený v prílohe č. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho doplnení zákonom č. 264/2006 Z. z. na ktoré kalkulačka odkazuje, ktorý bol ale od 1.7.2010 nahradený novým zákonom č. 129/2010 Z. z., účinným aj k času uzavretia predmetnej úverovej zmluvy, s odkazom na vzorec výpočtu RPMN v jeho prílohe č. 2. Samotný algoritmus výpočtu RPMN, respektíve vzorec výpočtu RPMN z výsledku kalkulačky S. G. nie je preskúmateľný. Z uvedeného dôvodu žalovaný legitímne namietol procesný útok žalobcu, ktorým poprel jeho tvrdenia o nesprávne určenej výške RPMN. V okolnostiach danej veci potom nemožno súdu prvej inštancie vytýkať porušenie ustanovenia § 295 CSP o dokazovaní v spotrebiteľskom spore, keď pre danú vec, vzhľadom na tvrdenie žalovaného o postupe podľa vzorca pre výpočet RPMN v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. a stranami sporu dohodnutú úpravu, že poslednou splátkou úveru sa spláca zostatok úveru so zvyšným príslušenstvom, nebolo potrebné osobitne preukazovať, na základe akých konkrétnych vstupných údajov postupoval žalovaný pri výpočte RPMN v čase pri uzatváraní predmetnej zmluvy. To pre danú vec znamená, že zo žalobcom predloženého dokladu nie je možné ustáliť záver o nesprávnosti údaja o výške RPMN v prejednávanej úverovej zmluve. Nakoniec kalkulačka použitá žalobcom výsledok výpočtu negarantuje a požívateľa upozorňuje na to, že výsledok je len orientačný. Rozdiel medzi výpočtom RPMN žalobcu a RPMN vyjadreným v preskúmavanej úverovej zmluve je spôsobený rozdielnymi údajmi pri výpočte, nakoľko žalobca vychádzal z celkovej čiastky spojenej s úverom 5.932,44 eur, ktorá však nezodpovedá zmluvnému dojednaniu, podľa ktorého je žalobca povinný žalovanému zaplatiť celkovú čiastku spojenú s úverom 5.931,29 eur, čomu zodpovedá RPMN v nižšej hodnote (18,53%), ako je hodnota RPMN zodpovedajúca celkovej čiastke spojenej s úverom 5.932,44 eur (18,72%), a ktorou pre účely daného konania argumentoval žalobca. Preto v súdenej veci nie je možné ako preukázané ustáliť, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení otázky náležitosti spotrebiteľského úveru vyplývajúcej z ustanovenia § 9 odsek 2 písmeno j) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá je podkladom pre záver o tom, či prejednávaný úver je alebo nie je bezúročný a bez poplatkov.
27. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, nedostatočne a protirečivo odôvodnené odvolací súd poukazuje na to, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorého porušenie odvolací súd po preskúmaní danej veci nezistil. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva odpoveď na to, ako súd prvej inštancie vyhodnotil okolnosti podstatné pre rozhodnutie o podanej žalobe a predniesol dôvody svojho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia nemá byť vyčerpávajúcou polemikou s každou námietkou strany
sporu, ale má byť prehľadnou úvahou o podstate sporu a rozhodných okolnostiach. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. K argumentácii žalobcu rozhodnutiami z iných právoplatne skončených vecí ohľadom vyhodnotenia podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere odvolací súd prednáša, že favorizácia inej právoplatne skončenej veci, pokiaľ táto nebola predmetom vecného prieskumu Najvyšším súdom SR, alebo publikovaná v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR, alebo opakovane rozhodnutá vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu nezodpovedá princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutia inštančne rovnocenných súdov nemajú faktickú záväznosť pre iné, podobné prípady prejednávané súdmi.
28. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane výroku o trovách konania postupom podľa § 387 odsek 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
29. Súd prvej inštancie správne rozhodol o nároku na náhradu trov konania, keď žalovanému priznal proti žalobcovi, ktorý v súdnom spore nebol úspešný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, čo žalobca namietal poukázaním na to, že späťvzaté výroky mali z pohľadu dosiahnutia účelu daného konania len sekundárny význam, pretože najpodstatnejší bol práve výrok o určení, či predmetná zmluva je alebo nie je bezúročná a bezpoplatková. Zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania, pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Ustanovenia Civilného sporového poriadku sú pri náhrade trov konania koncipované tak, že sa priznáva náhrada trov podľa úspechu, eventuálne podľa zavinenia na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a vyriešiť ju v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 256 CSP. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán sporu, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov, ktoré by pri riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu je okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania v jeho meritórnej časti. Zásada úspechu vo veci je tzv. zásadou zodpovednosti za výsledok sporu charakteristická pre sporové konanie a uplatní sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnejšej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Miera úspechu sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, vo vzťahu ku ktorému žalobca úspešný nebol, preto musí znášať zodpovednosť za trovy žalovaného. Z tohto pohľadu je potom irelevantné hodnotiť zavinenie zastavenia konania v späťvzatej časti konania, z pohľadu jej závislosti od výroku o určenie či predmetná úverová zmluva je alebo nie je bezúročná a bez poplatkov, keď žalobca v tejto určovacej časti konania nevykázal úspech.
30. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).