Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8CoE-140-2020.pdf
PDF · 76.5 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/140/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Jany Dudíkovej a Mgr. Miloša Greguša v exekučnej veci oprávneného Union zdravotná poisťovňa, a.s. so sídlom Karadžičova č. 10 Bratislava IČO: 36 284 831 proti povinnému N. J. nar. XX.X.XXXX bytom J. č. X P. vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefan Hrebík so sídlom Duklianskych hrdinov č. 2946/6 Malacky pod sp. zn. EX 5388/2011 o vymoženie 302,33 Eur s príslušenstvom o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 9.10.2019 č.k. 12Er/1077/2011 - 18 takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil exekúciu a oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 62,96 Eur v lehote 15 dní od doručenia uznesenia.
2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že dňa 23.11.2011 vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Dňa 29.9.2017 predložil súdny exekútor súdu podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného. Súd citoval § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a exekúciu zastavil, nakoľko mal za preukázané, že povinný je nemajetný. Súdnemu exekútorovi priznal v zmysle § 14 a nasl. vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) trovy exekúcie 62,96 Eur. Na ich náhradu zaviazal oprávneného podľa § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
3. Proti výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd uznesenie v napadnutom výroku zmenil tak, že návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie zamietne alebo napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Oprávnený v odvolaní uviedol, že u tvrdenej nemajetnosti je treba vychádzať z charakteru nemajetnosti ako stavu prechodného. V tejto súvislosti poukázal na znenie uznesenia Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 2CoE/218/2016, podľa ktorého aj keď zákon nevyžaduje pre rozhodnutie o zastavení exekúcie súhlas oprávneného, je potrebné na jeho vôľu prihliadať, keďže oprávnený je tou stranou v exekučnom konaní, ktorá exekúciu navrhuje, a teda má právo požadovať, aby sa v exekúcii pokračovalo, pokiaľ sa nepreukázali objektívne dôvody na zastavenie exekúcie. Oprávnený mal za to, že v danom prípade povinný je fyzická osoba v produktívnom veku (32 rokov), čo svedčí v prospech argumentu a reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok, či už prostredníctvom výkonu zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. Oprávnený bol názoru, že pravdepodobne ani súdny exekútor ani súd nezistili majetkové pomery povinného dôkladne, pretože
konajúci súd v rozhodnutí konštatoval, že má nemajetnosť povinného preukázanú bez akejkoľvek konkretizácie, aké úkony súdny exekútor vykonal a na základe akých lustrácii dospel súdny exekútor a následne súd k záveru, že majetok povinného nestačí na úhradu trov exekúcie. Povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že súdny exekútor dostatočne nepreskúmal, či povinný nie je vlastníkom majetkových práv (napr. práv na plnenie z poistných zmlúv), ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie. V prípade zastavenia exekúcie hrozí, že právo oprávneného na zaplatenie predmetnej pohľadávky bude premlčané, čím na zmarí úspešné vymáhanie pohľadávky. Zároveň oprávnený podotkol, že v prípade, ak by bola predmetná exekúcia zastavená, hrozí, že právo oprávneného na zaplatenie pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní bude premlčané, čím sa zmarí úspešné vymáhanie predmetnej pohľadávky. Oprávnený ďalej podotkol, že pohľadávka predstavuje neuhradené poistné. Vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Preto oprávnený považoval za dôležité, aby pri dobrovoľnom nesplnení povinnosti platiteľmi poistného sa obzvlášť dôsledne postupovalo pri vymáhaní týchto nedoplatkov.
5. Súdny exekútor vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že v danej veci bola vylustrovaná negatívna majetková podstata, ktorá je podporená aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Z lustrácií vyplýva nemajetnosť povinného, pričom ďalšie vykonávanie exekúcie by bolo zbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti. Pre rozhodovanie súdu totiž nie je rozhodujúca skutočnosť, že povinný môže v budúcnosti nadobudnúť majetok, ale stav v čase vyhlásenia rozhodnutia. Zdôraznil, že rozhodnutie o zastavení exekúcie nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci pre začatie exekučného konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade toho istého exekučného titulu.
6. Krajský súd v Košiciach príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len ,,CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie oprávneného (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 380 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
7. Podľa § 243h ods. 1 prvá veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
8. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Uvedené primerane platí v zmysle § 234 ods. 2 CSP aj na uznesenie
10. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Je pritom povinnosťou súdu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé.
11. Súd prvej inštancie sa týmito zásadami neriadil a rozhodnutie o zastavení exekúcie žiadnym spôsobom neodôvodnil. Z jeho odôvodnenia nemožno zistiť, akými úvahami sa pri rozhodovaní
o zastavení exekúcie riadil, nakoľko v odôvodnení napadnutého uznesenia len zjednodušene skonštatoval, že nemajetnosť povinného bola v tomto exekučnom konaní preukázaná, čím boli splnené podmienky predpokladané v ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti preukazujúce nemajetnosť povinného ani žiadne šetrenia vykonané súdny exekútorom, ktoré by preukazovali nemajetnosť povinného. V rozpore so zásadou danou v ust. § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie jasne, presvedčivo a zrozumiteľne, pretože z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutočností rozhodol o zastavení exekúcie a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil.
12. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).
13. V posudzovanom prípade teda nie je možné skontrolovať, či pri vydávaní napadnutého uznesenia súd prvej inštancie postupoval správne, či rozhodoval opodstatnene a zákonne. Tieto skutočnosti nemôžu zistiť strany, ani odvolací súd, preto je uvedené rozhodnutie potrebné považovať za nepreskúmateľné.
14. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom
15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd zistil, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie trpí nedostatkom dôvodov rozhodnutia, pre ktorý ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní, preto napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie zrušil ako nepreskúmateľné a zrušil aj súvisiaci výrok o trovách exekúcie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) a CSP.
16. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní náležite preskúmať dôvody na zastavenie exekúcie a o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie opätovne rozhodnúť, svoje rozhodnutie jasne, stručne a najmä presvedčivo zdôvodniť, pričom v novom rozhodnutí sa súd prvej inštancie vyporiada aj so skutočnosťami uvedenými oprávneným v podanom odvolaní.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa podľa § 428 CSP popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).