Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24S-48-2020.pdf
PDF · 154.48 KB
Case nature
Area
Subarea
24S/48/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členiek senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej v právnej veci žalobcu G. L. HOTELY, a. s., Námestie SNP 64/2, 960 01 Zvolen, IČO: 36 031 241, zastúpený Mgr. Natáliou Gabrišovou, bytom Panská 240/6, 811 01 Bratislava - Staré Mesto proti žalovanému Inšpektorát práce Banská Bystrica, Partizánska cesta 98, 974 33 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti Protokolu žalovaného č. IBB-53-58-2.3/P-E24, A25-19 zo dňa 31. januára 2020 takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Inšpektori práce žalovaného vykonali u žalobcu inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavania vybraných ustanovení pracovnoprávnych predpisov a to ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce a ďalších právnych predpisov upravujúcich náležitosti pracovných zmlúv, skončení pracovného pomeru, pracovný čas a dobu odpočinku, vrátane dovolenky, prekážky práci, poskytovanie mzdy, vrátane mzdových zvýhodnení a náhradu mzdy, dodržovanie splatnosti mzdy a pod.. Tiež kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania v zmysle zákona č. 82/2005 Z. z.. O výsledku inšpekcie práce bol vypracovaný Protokol č. IBB-53-58-2.3/P-E24, A25-19 zo dňa 31. januára 2020, ktorý bol ústne prerokovaný so zástupcom žalobcu v tento deň a zároveň bol žalobcovi v tento deň v písomnom vyhotovení doručený. Žalobca využil svoje oprávnenie a k Protokolu sa písomne vyjadril, pričom jeho písomné vyjadrenie spolu so stanoviskom inšpektorov bolo zapracované do Dodatku č. 1 zo dňa 13.2.2020. 2. Podľa obsahu Protokolu inšpekcia práce bola vykonaná v prevádzke žalobcu v jeho hoteli POĽANA, pričom jej výkon začal dňa 13.11.2019. Žalobca ku dňu 28.11.2019 zamestnával 41 zamestnancov. Pre účely kontroly dodržiavania vybraných ustanovení pracovnoprávnych predpisov boli vybratí traja zamestnanci, ktorých pracovný pomer bol už ukončený a to N. B., ktorej pracovný pomer trval od 1.7.2018 od 15.8.2019, I. C., ktorej pracovný pomer trval od 10.10.2017 do 31.8.2019 a C. D., ktorého pracovný pomer trval od 4.6.2019 do 11.6.2019. 3. V časti „B - novozistené nedostatky“ v Protokole boli opísané nasledovné zistenia: 1/ Zamestnávateľ v mzdových podmienkach dohodnutých so zamestnancami N. B., I. C., C. D. v pracovnej zmluve nedohodol sumu základnej zložky mzdy, čím porušil § 119 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa pracovných zmlúv bola mzda dohodnutá vo výške x násobku minimálnej mzdy v eurách, ktorú stanoví Vláda SR každoročne nariadením pre príslušný kalendárny rok. 2/ Zamestnávateľ v pracovnej zmluve zamestnankyne I. C. neuviedol pracovný čas, čím porušil § 43 ods. 2 Zákonníka práce.
3/ Zamestnávateľ uložil zamestnancovi C. D. v pracovnej zmluve povinnosť zachovávať mlčanlivosť o jeho mzdových podmienkach, čím porušil § 13 ods. 5 Zákonníka práce. 4/ Zamestnávateľ v potvrdení o zamestnaní vydanom pri skončení pracovného pomeru C. D. a N. B. a I. C. neuviedol druh vykonávaných prác, čím porušil § 75 ods. 2, písm. b) Zákonníka práce. 5/ Zamestnávateľ stanovil zamestnankyni N. B., ktorá v období od 05/2019 do 08/2019, aby vykonávala prácu v pravidelne striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, pracovný čas na viac ako 38 3 hod týždenne, čím porušil § 85 ods. 5 v nadväznosti na § 85 ods. 8 Zákonníka práce. 6/ Zamestnávateľ rozvrhol zamestnankyni N. B. pracovný čas tak, že nemala medzi koncom jednej a začiatkom druhej zmeny minimálny odpočinok v trvaní aspoň 12 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín, čím porušil § 92 ods. 1 Zákonníka práce. Stalo sa to v dňoch 13.5.-14.5.2019, 29.5.-30.5.2019, 4.6.-5.6.2019, 10.6.-11.6.2019. 7/ Zamestnávateľ v období od 05/2019 - 08/2019 nerozvrhol zamestnankyni N. B. pracovný čas v rozsahu dohodnutého pracovného času (ktorý bol zároveň ustanoveným pracovným časom), čím porušil § 90 ods. 9 v nadväznosti na § 85 ods. 8 a § 47 ods. 1, písm. a) Zákonníka práce. Zamestnankyňa mala v pracovnej zmluve dohodnutý pracovný čas 40 hodín týždenne, čo za obdobie 05/2019 do 15.8.2019, kedy bol skončený pracovný pomer predstavoval fond pracovného času 616 hodín. Podľa žalobcom predloženého rozvrhnutia pracovného času zamestnanca - rozpis pracovných zmien bol zamestnankyni rozvrhnutý pracovný čas v celom rozsahu 440 hodín. Nebol jej rozvrhnutý pracovný čas v období od 20.5.2019 do 24.5.2019, kedy zamestnankyňa podľa takzvaného dochádzkového lístka vykonávala prácu a tiež v období, kedy podľa predložených dovolenkových lístkov a dochádzkového lístka čerpala dovolenku, prípadne kedy jej na bežný pracovný deň pripadol sviatok, v dôsledku ktorého nepracovala. 8/ Žalobca v období 05/2019 do 08/2019 neviedol evidenciu pracovného času zamestnancov I. C. a C. D. tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, čím bol porušený § 99 Zákonníka práce. Zamestnávateľ v dochádzkových lístkoch, kedy zamestnanci vykonávali prácu, zaznamenával čas príchodu a odchodu a sumárny počet hodín v danom dni. Na konci mesiaca zamestnávateľ z celkového počtu hodín odpočítal zamestnancom 0,5 hodiny vynásobenej počtom dní, v ktorých mal zamestnanec podľa predloženej evidencie zaznamenaný čas 8,5 hodiny. V predloženej evidencii však žiadne prerušenie pracovného času (napr. z dôvodu poskytnutia prestávky na odpočinok a jedenie) nebolo zaznamenané. 9/ Zamestnávateľ neposkytol N. B., ktorá s ním okamžite skončila pracovný pomer z dôvodu podľa § 69 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce náhradu mzdy za výpovednú dobu 2 mesiacov, čím porušil § 69 ods. 4 Zákonníka práce. 10/ Zamestnávateľ nepriradil k pracovnému miestu zamestnanca C. D. stupeň náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedených v Prílohe č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca v období od XX/XXXX vyžadoval, čím porušil § 120 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa dohodnutého druhu práce a jeho stručnej charakteristiky zamestnanec nemal dohodnuté len práce pomocné, prípravné či manipulačné, vykonávané podľa presných pokynov a postupov, a teda mu nebolo možné priradiť stupeň náročnosti „I“, ako to urobil žalobca. 11/ Zamestnávateľ neposkytol C. mzdu za prácu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta. Podľa predložených výplatných lístkov bola tomuto zamestnancovi vyplácaná základná mzda zamestnanca v sume 520.-Eur, pričom minimálny mzdový nárok určený II. stupňom náročnosti mal byť správne 624.-Eur za mesiac, znížený v pomere zodpovedajúcemu odpracovanému času zamestnanca. 12/ Zamestnávateľ pri skončení pracovného pomeru nevyplatil N. mzdu splatnú za mesačné obdobie august 2019 a náhradu mzdy za dovolenku čerpanú v období august 2019 v deň skončenia pracovného pomeru, čím porušil § 129 ods. 3 v nadväznosti na § 132 Zákonníka práce. 13/ Zamestnávateľ nevypracoval plán dovoleniek zamestnancom na rok 2018 a rok 2019 tak, aby si zamestnanci mohli dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka a to pre N. Z plánov dovoleniek bolo zistené, že pre N. v roku 2018 nebola naplánovaná žiadna dovolenka a pre I. bola dovolenka naplánovaná len na 38. týždeň v roku 2018 a v roku 2019 len na 24. týždeň a 29. týždeň. 14/ Zamestnávateľ neoznámil zamestnancom čerpanie dovolenky v období od 05/2019 do 08/2019 aspoň 14 dní vopred, čím porušil § 111 ods. 5 Zákonníka práce. 4. Inšpektor práce v Protokole uložil žalobcovi opatrenie odstrániť zistené nedostatky uvedené v bodoch č. 9 a č.11 v lehote jedného mesiaca od prevzatia Protokolu a povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov uvedených v bodoch č. 1 až č.14 Protokolu a ich príčin a doručiť Inšpektorátu práce Banská Bystrica písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených
porušení predpisov uvedených v bodoch č. 1 až č. 14 a ich príčin v lehote jedného mesiaca od prevzatia prerokovaného Protokolu. 5. Žalovaný v Dodatku č. 1 k protokolu zo dňa 13.2.2020, v ktorom zaznamenal vyjadrenie žalovaného a svoje stanovisko k nemu uviedol, že bod č. 6 sa z Protokolu vypúšťa. Ostatné body zostávajú bez zmeny. Žalobné body 6. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal zrušenia napadnutého Protokolu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Podľa žalobcu bol Protokol nezákonný z dôvodu, že žalovaný prekročil svoju právomoc, keď žalobcovi nariadil odstránenie nedostatkov uvedených v bode 9/ a 11/ Protokolu. Ďalej z dôvodu, že Protokol vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a v niektorých bodoch je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť. Tiež namietal nedostatočne zistený skutkový stav a že závery žalovaného nemajú oporu v obsahu administratívneho spisu a tiež, že procesným postupom žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy. Tieto všeobecné námietky konkretizoval nasledovne: 7. Žalobca namietal nezákonnosť uloženej povinnosti odstrániť zistené nedostatky uvedené v bodoch 9/ a 11/ Protokolu v lehote jedného mesiaca odo dňa prevzatia Protokolu z dôvodu, že v týchto bodoch Protokolu boli žalobcovi vytknuté nedostatky spočívajúce v nevyplatení náhrady mzdy N.j počas dvoch mesiacov a v nevyplatení mzdy vo výške, ktorá zodpovedá zákonným ustanoveniam zamestnancovi C.. Podľa žalobcu nepatrí medzi oprávnenia žalovaného uložiť opatrením takúto povinnosť, pretože spory medzi zamestnávateľom a zamestnancom rozhodujú súdy (§ 14 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce). Je na zamestnancovi, aby si uplatnil takéto nároky z pracovnoprávneho vzťahu a je na súde, aby zistil, či došlo k porušeniu právnych predpisov a podľa výsledku rozhodol. Zamestnávateľovi sa v takom prípade umožní uplatniť všetky prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré mu civilný proces umožňuje uplatniť a to v súlade so zásadou kontradiktórnosti procesu, samozrejme modifikovanou v prospech ochrany slabšej strany. Žalobca namietal, že ak by orgán verejnej bol oprávnený autoritatívne rozhodovať o nárokoch zamestnanca na nevyplatenú mzdu, či časť mzdy, prípadne iných peňažných nárokoch zamestnancov z pracovného pomeru a iných pracovnoprávnych vzťahov, úloha súdov by bola nadbytočná, pretože o týchto nárokoch by rozhodoval orgán verejnej správy a to aj bez návrhu, bez verejného prerokovania veci, bez konania zákonným sudcom a bez možnosti uplatnenia všetkých procesných práv. Žalobca namietal v tejto súvislosti, že žalovaný sa odmietol zaoberať otázkou platnosti resp. neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnankyne N., pričom žalovaný uviedol, že o tom, či išlo o neplatné skončenie pracovného pomeru, môže rozhodnúť len súd. Naproti tomu o priznaní nárokov, ktoré by inak mali vyplynúť z prípadného neplatného skončenia pracovného pomeru, žalovaný rozhodol. Žalobca tvrdil, že pokiaľ orgán verejnej správy nie je oprávnený rozhodovať o základe nároku, potom nie je v jeho právomoci rozhodovať ani o výške nároku. Z týchto dôvodov bol Protokol v časti B. bod 4/ vydaný orgánom, ktorý na to zo zákona nebol oprávnený, a teda došlo k prekročeniu oprávnení Inšpektorátu práce. 8. Žalobca namietal nezákonnosť Protokolu v bode č. 7 pre nesprávne právne posúdenie a nezrozumiteľnosť odôvodnenia tohto bodu, v dôsledku čoho žalovaný prekročil rámec Zákonníka práce, keď žalobcovi uložil splnenie povinností, ktoré mu zo zákona nevyplývajú. Zistenie vytýkané žalobcovi v bode č. 7 Protokolu, že žalobca v období 05/2019-08/2019 nerozvrhol zamestnankyni N.j pracovný čas v rozsahu dohodnutého pracovného času (ktorý bol zároveň ustanoveným pracovným časom), čím porušil § 90 ods. 9 v nadväznosti na § 85 ods. 8 a § 47 ods. 1, písm. a) Zákonníka práce je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia, pretože Zákonník práce neukladá zamestnávateľovi povinnosť do rozvrhov pracovných zmien zaznamenať prípadné ošetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení, či čerpanie pracovného voľna, dovolenky a pod.. Zákonník práce neumožňuje vykonávať spätné zásahy do schváleného rozvrhu pracovných zmien tak, ako to od žalobcu vyžadoval žalovaný. Zákon ukladá zamestnávateľovi určiť začiatok a koniec pracovného času zamestnanca, rozvrhnúť pracovné zmeny a toto rozvrhnutie pracovného času oznámiť zamestnancovi na prístupnom mieste, najmenej týždeň vopred s platnosťou najmenej na týždeň. Žiadne iné povinnosti zamestnávateľ nemá. Žalobca nesúhlasil s tým, že porušil svoje povinnosti, keď zamestnankyni nerozvrhol pracovný čas v období od 20.5.2019 do 24.5.2019, kedy mala vykonávať prácu a taktiež v období, kedy podľa dovolenkových lístkov čerpala dovolenku a prípadne, kedy jej na bežný pracovný deň pripadol sviatok, v dôsledku ktorého nepracovala. Takéto odôvodnenie bolo podľa žalobcu zmätočné a nebolo z neho zrejmé, čo žalovaný žalobcovi vytýkal. Ani s tým, ako doplnil žalovaný argumentáciu v dodatku k Protokolu. Žalobca k tomu namietal, že zo zákona nevyplýva, že by rozvrh pracovného času mal obsahovať údaje o tom, kedy zamestnanec nemá pracovať a z akých dôvodov. Pokiaľ by v priebehu pracovného týždňa po rozvrhnutí pracovného času došlo k čerpaniu dovolenky, zákon neukladá zamestnávateľovi povinnosť takúto skutočnosť do schváleného rozvrhu pracovných zmien zaznačiť.
9. Žalobca namietal nezrozumiteľnosť Protokolu, pretože žalovaný nešpecifikoval konkrétne opatrenia, ktoré má žalobca prijať na odstránenie zistených porušení pracovnoprávnych predpisov. Niektorí zamestnanci u žalobcu v čase vydania Protokolu nepracovali, preto by bolo zo strany žalovaného minimálne vhodné, aby žalobcu poučil o tom, akým spôsobom má uložené povinnosti splniť vo vzťahu k zamestnancom, ktorí už zamestnancami žalobcu nie sú. Týka sa to bodu 8 Protokolu, bodu 3 a bodu 10 Protokolu, v ktorých boli uvedené zistenia, že žalobca neviedol evidenciu pracovného času zamestnancov, ďalej že v pracovnej zmluve uviedol povinnosť zachovávať mlčanlivosti o mzdových podmienkach a nepriradil pracovnému miestu stupeň náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest. Zamestnanci, u ktorých to bolo zistené, už u žalobcu nepracovali. 10. Žalobca namietal, že záver žalovaného v bode č. 13 Protokolu bol nesprávny, pretože žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav. Žalovaný žalobcovi vytkol, že nevypracoval plán dovoleniek zamestnancom pre rok 2018 a rok 2019 tak, aby si mohli čerpať dovolenku v celku a do konca kalendárneho roku. Neskúmal, ale či žalobca umožnil zamestnancom dovolenku čerpať a bez ďalšieho konštatoval porušenie právnych predpisov žalobcom. Nevypracovanie plánu dovoleniek nemôže byť porušením právnych predpisov, pokiaľ nebolo porušené právo zamestnancov na čerpanie dovolenky. Plán dovoleniek má slúžiť len ako pomôcka pre zamestnávateľa a zamestnancov a nie ako záväzný dokument určujúci, kedy zamestnanci majú čerpať dovolenku. Pokiaľ zamestnanec nechce čerpať dovolenku v rozsahu štyroch týždňov v celku, zamestnávateľ ho k tomu nemôže nútiť a takú povinnosť mu neukladá ani Zákonník práce. 11. Žalobca namietal nezákonnosť Protokolu v bode 14 z dôvodu, že závery žalovaného vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a preto nemôže byť podkladom pre uloženie povinnosti. Podľa žalobcu nemôže byť skutočnosť, že žalobca neoznámil zamestnancom čerpanie dovolenky v období 05/2019-08/2019 aspoň 14 dní vopred, porušením povinnosti zamestnávateľa podľa § 111 ods. 5 Zákonníka práce. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/210/2018, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že vychádzajúc z Rozhodnutia 11/1969 je toho názoru, že nie je v rozpore s ustanovením § 111 ods. 1 Zákonníka práce (predtým ustanovenia § 106 ods. 1 Zákonníka práce) taká prax u zamestnávateľa, podľa ktorej zamestnanec požiada o udelenie dovolenky a jeho nadriadený (do právomoci ktorého takýto úkon patrí) mu dá súhlas na čerpanie dovolenky. V tomto súhlase treba vidieť určenie nástupu na dovolenku. Poukázal aj na komentár k Zákonníku práce (Švec, M-Toman, J. a kolektív 2019), podľa ktorého v praxi dnes už spravidla zamestnanci žiadajú o čerpanie dovolenky, a teda žiadosť zamestnanca o čerpanie dovolenky, ktorá bola schválená zamestnávateľom, nemusí byť skúmaná z hľadiska dodržania 14-dňovej doby a výnimočnosti, keďže nejde o oznámenie zamestnávateľa ale o žiadosť zamestnanca, ktorá je schválená v súlade s jeho požiadavkou. Žalovaný vychádzal z dovolenkových lístkov jednotlivých zamestnancov, pričom tieto nie sú oznámením zamestnávateľa o určení čerpania dovolenky zamestnanca, ale žiadosťou zamestnanca o dovolenku, ktorú následne zamestnávateľ schválil. Keby tomu aj tak nebolo, napr. ak by dovolenkový lístok plnil evidenčnú funkciu, táto okolnosť nemá vplyv na to, že žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia, akým spôsobom došlo ku kreovaniu dovolenkového lístka, či o dovolenku žiadal zamestnanec, či táto dovolenka bola určená zamestnávateľom a pokiaľ bola určená zamestnávateľom, tak za akých podmienok. Podľa žalobcu stačí ústna žiadosť zamestnanca a schválenie takejto žiadosti zamestnávateľom v súlade s požiadavkou zamestnanca, potom sa nevyžaduje, aby bolo skúmané zachovanie 14-dňovej lehoty. Pokiaľ žalovaný k tomuto uviedol, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz, tak dôkazné bremeno sa presunulo na žalovaného, pretože dôkazom o tejto skutočnosti bola existencia dovolenkového lístka, ktorá preukazuje to, že zamestnanec o dovolenku požiadal a zamestnávateľ túto dovolenku schválil. Pokiaľ mal žalovaný o tejto skutočnosti pochybnosti, mal predložiť dôkaz o tom, že toto tvrdenie žalobcu nebolo pravdivé. Žalovaný nepreukázal, že dovolenka nebola zamestnávateľovi schválená na základe žiadosti zamestnanca, a preto jeho závery v bode 14 Protokolu vychádzajú z nedostatočne zisteného stavu a nemôžu byť podkladom pre uloženie povinnosti. 12. Žalobca namietal nezákonnosť Dodatku č. 1 k Protokolu z dôvodu, že žalovaný porušil zákon, keď Dodatok č. 1 k Protokolu so žalobcom neprerokoval. Dodatok je súčasťou Protokolu a zákon ukladá žalovanému povinnosť prerokovať Protokol, a preto sa táto povinnosť vzťahuje aj k Dodatku k Protokolu. 13. Žalobca namietal nezákonnosť spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe pri vydaní Protokolu. Žalobcovi bolo nariadené odstrániť zistené nedostatky a prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a o splnení opatrení doručiť písomnú správu žalovanému v lehote jedného mesiaca odo dňa prevzatia Protokolu. K prevzatiu Protokolu došlo 31.1.2020 a lehota na splnenie týchto povinností mala uplynúť 29.2.2020. Žalovaný ale Dodatkom č.1 k Protokolu výkon inšpekcie práce ukončil ku dňu 13.2.2020. V dodatku nebola uvedená žiadna lehota na odstránenie nedostatkov, resp. jej zmena, a teda žalobca mal za to, že lehota na odstránenie nedostatkov naďalej plynula bez zmeny.
Žalobca doručil žalovanému vyjadrenie č. 2, ktorým odstránil jednotlivé nedostatky, ktoré podal na poštu 28.2.2020, a teda v lehote na odstránenie nedostatkov. Ale tým, že žalovaný ukončil výkon inšpekcie práce k 13.2.2020, znemožnil žalobcovi uplatniť jemu patriace práva. Žalovaný ďalej vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobcu uvedenom v Dodatku k Protokolu, zotrval na tom, že v pracovnej zmluve uzatvorenej s I. nebola dohodnutá úprava pracovného času, musel žalobca vo vyjadrení č. 2 doložiť pracovnú zmluvu s vyznačenou úpravou pracovného času, kde síce absentovalo označenie názvu článku ale neabsentovalo ustanovenie o pracovnom čase. Žalovaný odmietol na takýto dôkaz prihliadnuť, pričom zo strany žalobcu nešlo o nové tvrdenie ani o nový dôkaz, pretože pracovná zmluva so zamestnankyňou bola predložená pri výkone inšpekcie práce. Odstrániť zistené nedostatky sa vzťahovalo aj na bod č. 2 Protokolu, a preto keď nebolo prihliadnuté na doručenú pracovnú zmluvu s vyznačeným ustanovením obsahujúcim úpravu pracovného času, jedná sa o vážny zásah do práv a oprávnených záujmov žalobcu. Bolo by nelogické, pokiaľ žalobca používa v zásade rovnaký vzor pracovných zmlúv, čo si mohol žalovaný pri výkone inšpekcie všimnúť, že by práve v jednej z týchto pracovných zmlúv, úpravu pracovného času vypustil a so zamestnancom ju nedojednal. Preto záver v bode č. 2 Protokolu je v rozpore so skutočným stavom veci, pretože zmluva so zamestnankyňou Monikou Poštekovou úpravu pracovného času obsahuje a tým je skutkový stav v rozpore s administratívnym spisom. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu zamietol, nakoľko nie je daný zákonný dôvod na zrušenie Protokolu žalovaného, pretože tento bol vypracovaný v súlade so zákonom. K žalobnej námietku nedostatku oprávnení uložiť opatrenie odstrániť nedostatky zistené v bodoch 9 a 11 Protokolu uviedol, že inšpektorát práce nerieši spory medzi žalobcom ako zamestnávateľom a zamestnancami o nároky z pracovnoprávnych vzťahov. Žalovaný v protokole zistil porušenie právnych predpisov, ktoré boli zistené na základe dokladov predložených žalobcom ako kontrolovaným subjektom. Inšpekcia práce vykonáva dozor nad dodržiavaním vybraných ustanovení pracovnoprávnych predpisov, v preskúmavanom prípade to boli ustanovenia, ktoré upravujú mzdové podmienky zamestnancov (konkrétne poskytovanie mzdy najmenej v sume minimálneho mzdového nároku), ako aj náležitosti skončenia pracovného pomeru a ďalšie povinnosti zamestnávateľa, ktoré z konkrétneho skončenia vyplývajú (vyplatenie odstupného, odchodného, náhrady mzdy, a pod.). Pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru so zamestnankyňou N. inšpektor práce odkázal na § 77 Zákonníka práce, ktorý hovorí o tom, že zamestnávateľ sám nemôže rozhodnúť o tom, že zamestnanec skončil pracovný pomer neplatne, ale pokiaľ sa domnieva inak, musí najneskôr v lehote dvoch mesiacov podať žalobu na súd o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom ide o prekluzívnu lehotu. Pokiaľ nedôjde k uplatneniu práva v určenej lehote platí, že pracovný pomer bol skončený platne. aj so všetkými z toho vyplývajúcimi nárokmi pre zamestnanca. Žalobca počas výkonu inšpekcie práce nepreukázal, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru dané zamestnankyňou napadol žalobou na súde a že súd rozhodol o jeho neplatnosti. Inšpektor práce preto považoval toto skončenie pracovného pomeru za platné. V nadväznosti na to zistil, že zamestnávateľ porušil povinnosti vyplývajúce z § 69 ods. 4 Zákonníka práce, ktorou je vyplatenie náhrady mzdy zamestnancovi za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
15. Nedostatky uvedené v bode č. 9 a 11 Protokolu sa týkali konkrétnych zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým žalobca porušil povinnosti vyplývajúce mu z pracovnoprávnych predpisov. Inšpektor práce nariaďuje odstránenie nedostatkov v tých prípadoch, kedy existujú možnosti na to, aby sa tento protiprávny stav vo vzťahu k nim dal napraviť. V končenom dôsledku je na zamestnávateľovi, aký spôsob ich zákonného odstránenia zvolí.
16. Žalovaný k námietkam nezákonnosti bodu 7 Protokolu uviedol, že tieto vyplývajú z nepochopenia žalobcu. V predmetnom nedostatku je žalobcovi ako zamestnávateľovi vytýkaná skutočnosť, že nerozvrhol zamestnancovi pracovný čas v rozsahu dohodnutého pracovného času, t. j. pojednáva sa tam o rozvrhovaní pracovného času a nie o rozvrhovaní dovoleniek, či prekážok v práci na strane zamestnanca tak, ako to prezentuje v žalobe žalobca. V poznámke k tomuto bodu protokolu je predmetná skutočnosť vysvetlená na konkrétnom príklade zamestnankyne, ktorej sa zistený nedostatok týkal. V zmysle zamestnávateľom predloženého rozvrhnutia pracovného času zamestnankyne, ktorá mala podľa pracovnej zmluvy od 05/2019 - 08/2019, kedy bol pracovný pomer zamestnankyne ukončený, fond pracovného času v rozsahu 616 hod, pričom podľa predmetného rozpisu pracovných zmien bolo rozvrhnutých len 440 hodín. Nikde nebolo uvedené, že žalobca by mal spätne upravovať rozvrhy pracovného času a dopĺňať v ňom prekážky v práci, či iné skutočnosti.
Naopak, inšpektor práce poukazoval na to, že zamestnancovi má byť rozvrhnutý celý pracovný fond pracovného času, pri dodržaní podmienky najmenej týždeň vopred, s platnosťou najmenej na jeden týždeň. Práve z vopred vypracovaného rozvrhu je zrejmé, či prekážka v práci na strane zamestnanca zasiahla do pracovného času zamestnanca a tiež koľko hodín mal zamestnanec v daný deň odpracovať, a teda za koľko hodín mu je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy v sume priemerného zárobku. Ak takýto rozvrh pracovného času zamestnávateľ vopred nevypracoval, nie je zrejmé, či zamestnanec mal v daný deň skutočne pracovat' a v akom rozsahu. Obdobné to platí aj pri čerpaní dovoleniek, či ďalších prekážkach v práci, či už na strane zamestnanca alebo zamestnávateľa. Toto bolo žalobcovi aj vysvetlené pri osobnom oboznámení sa s obsahom Protokolu.
17. Žalovaný k námietke nepreskúmateľnosti Protokolu z dôvodu, že žalovaný neuviedol opatrenia, aké má žalobca na odstránenie zistených nedostatkov urobiť, žalovaný uviedol, že žalovaný takúto povinnosť nemá. Naopak, ak by tak žalovaný urobil, priečilo by to zásadám materiálnej vykonateľnosti opatrenia a uloženie takých konkrétnych opatrení by bolo možné považovať považovať za svojvoľné a arbitrárne a neprimeraný zásah do slobody podnikania žalobcu. Je na žalobcovi, aké opatrenia príjme vzhľadom na jeho špecifickosť. Inšpektor práce zamestnávateľovi uložiť odstrániť nedostatky uvedené v bodoch 9 a 11 Protokolu, ktoré sa týkajú konkrétnych zamestnancov, a u ktorých existujú možnosti na to, aby sa tento protiprávny stav vo vzťahu k nim dal napraviť. Je pritom na zamestnávateľovi, aby zvolil spôsob, akým tieto nedostatky odstráni. Inšpektor práce v časti opatrenia uložil zamestnávateľovi povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov uvedených v konkrétnych bodoch protokolu a ich príčin. Je zrejmé, že sa jedná o porušenie právnych predpisov ako takých, ktoré sú v jednotlivých bodoch protokolu presne špecifikované a na ktoré má zamestnávateľ reflektovať prijatím opatrení na ich odstránenie. Iba samotný zamestnávateľ môže vedieť, aké sú príčiny vzniku zistených porušení právnych predpisov, a teda aj aké opatrenia má vo svojej spoločnosti prijať na to, aby sa u neho právne predpisy neporušovali.
18. Žalovaný k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu uviedol, že vychádza z nesprávneho pochopenia predmetného nedostatku aj nesprávnej interpretácie vyjadrenia inšpektora práce uvedeného v Protokole a v Dodatku k Protokolu. Žalobcovi nebolo vytýkané, že žalobca neurčil zamestnancom čerpanie dovolenky, ale to, že nenaplánoval čerpanie dovolenky, čo je podstatný rozdiel. Konkrétne sa mu vytkla skutočnosť, že nevypracoval plán dovoleniek za konkrétne obdobia. To sa netýka čerpania dovoleniek ale plánovania dovoleniek. V Protokole nie je uvedené, že plán dovoleniek je záväzným dokumentom, naopak žalovaný súhlasí s tým, že ide len o plán čerpania dovoleniek, avšak pri jeho zostavovaní je potrebné naplánovať čerpanie dovoleniek tak, aby si ju zamestnanec mohol vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka. To, že následne môžu nastať určité zmeny pri jej skutočnom čerpaní a to z rôznych dôvodov je prirodzené, a s tým počíta aj Zákonník práce. Nebolo tvrdené ani to, že išlo o závažný nedostatok, avšak zmyslom odstránenia tohto porušenia má byť skutočnosť, aby zamestnávateľ každý rok rozplánoval zamestnancom dovolenku spôsobom uvedeným v § 111 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. K vytýkanému nedostatku č. 14 Protokolu žalovaný uviedol, že v prípade dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom nemusí byť dodržaná 14-dňová lehota a žalobcovi nebol vytýkaný takýto postup. Ak o dovolenku zamestnanec žiada, tak ju aj potvrdí podpisom na dovolenkovom lístku. Na dovolenkových lístkoch však podpis zamestnanca absentuje, a preto tento doklad nemožno považovať za žiadosť zamestnanca, a preto z tohto dokladu vyplýva, že bolo zamestnancovi jednostranne určené čerpanie dovolenky bez dodržania 14-dňovej lehoty. Žalovaný k namietanému presunu dôkazného bremena uviedol, že na základe výzvy na predloženie dokladov bolo úlohou žalobcu predložiť všetky doklady potrebné k inšpekcii práce. Žalobca k zistenému nedostatku žiadne dôkazy nepredložil, a preto inšpektor vychádzal len z tých, ktoré mal k dispozícii. Ak zamestnávateľ tvrdí, že zamestnanec dovolenku žiadal, je na ňom aby si do budúcna doklady zabezpečil spôsobom, ktorý bude uvedenú skutočnosť aj reálne potvrdzovať a uvedené bude vedieť preukázať aj po skončení pracovného pomeru zamestnanca.
19. Žalovaný k námietke pochybenia spočívajúcom v neprerokovaní Dodatku k Protokolu uviedol, že postupoval podľa § 13 ods. 2 a § 14 ods. 3, písm. a). Pokiaľ by mal prerokovať aj Dodatok v prípade, že sa ním nič nemení, prípadne sa niektorý nedostatok vypustí, uvedené by mohlo viesť k absurdným situáciám, a to že prerokovanie by nemuselo nikdy skončiť, nakoľko zamestnávateľ by sa mohol donekonečna vyjadrovať k stanovisku inšpektorátu práce vo vypracovanom dodatku. V predmetnom prípade vypustenie bodu 6 z Protokolu v Dodatku k Protokolu neodôvodňovalo potrebu prerokovania predmetného dodatku. Žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR 10Sžk/19/2017 zo dňa 30.5.2018, v
ktorého odôvodnení o. i. Najvyšší súd SR uviedol: „Ku kasačnej námietke, že dodatok nebol prerokovaný so sťažovateľom kasačný súd uvádza, že povinnosť prerokovať dodatok k protokolu so sťažovateľom žalovanému vôbec nevyplýva z príslušnej právnej, úpravy, preto kasačný súd uvedenú námietku vvhodnotil ako nedôvodnú.“ K námietke neakceptovania pracovnej zmluvy predloženej po ukončení výkonu inšpekcie práce žalovaný uviedol, že podľa § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, je inšpektor práce povinný prihliadnuť na doklady predložené kontrolovaným zamestnávateľom počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania Protokolu. Zamestnávateľ bol oboznámený s Protokolom 31.1.2020 a bola mu daná možnosť písomne sa vyjadriť v lehote siedmich kalendárnych dní. Žalobca k vyjadreniu žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení nepredložil.
Dôvody rozhodnutia, posúdenie skutkových a právnych argumentov
20. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd príslušný na konanie podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 107 ods. 2 SSP a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu a zverejnené na webovej stránke súdu dňa 31.1.2021. Vyhlásenia rozsudku sa nezúčastnili účastníci konania ani verejnosť, preto bol vyhlásený vyvesením skráteného znenia na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 14. apríla 2021.
21. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
22. Podľa § 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce (ďalej len zákon o inšpekcii práce) Tento zákon a) upravuje inšpekciu práce, ktorej prostredníctvom sa presadzuje ochrana zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, b) vymedzuje pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu (ďalej len "dohľad"), 1) c) ustanovuje práva a povinnosti inšpektora práce a povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby.
23.Podľa § 2 ods. 1, bod 1 zákona o inšpekcii práce (1) Inšpekcia práce je a) dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, 2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.
24.Podľa § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce (2) V prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu.
25. Podľa § 14 ods. 1, 2 a 3 zákona o inšpekcii práce (1) Protokol obsahuje označenie príslušného inšpektorátu práce, meno a priezvisko inšpektora práce, ktorý vykonal inšpekciu práce, označenie kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, miesto a čas vykonania inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu, dátum
vypracovania a dátum prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce a odtlačok pečiatky. Protokol obsahuje aj vyjadrenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby ku skutočnostiam uvedeným v protokole, ktoré sa jej týkajú, ak ide o vyšetrovanie udalosti uvedenej v § 7 ods. 3 písm. b). Ak bolo zistené porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, protokol obsahuje aj čas, keď bolo porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania zistené, a ak boli preukázané, aj dohodnutú mzdu a dobu trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. (2) V protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c), g), h) a i) a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin. (3) Inšpektor práce a) po posúdení písomného vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, doručeného v lehote určenej inšpektorom práce, vyhotoví dodatok k protokolu, v ktorom uvedie toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu; dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, b) aj bez návrhu opraví v protokole chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti; o oprave upovedomí kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanú fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom.
26. Podľa § 12 ods. 2, písm. b), c), g), h) a i) zákona o inšpekcii práce (2) Na základe výsledkov inšpekcie práce a podľa závažnosti zistených skutočností je inšpektor práce oprávnený b) nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo v lehotách ním určených, c) nariadiť, aby prítomné osoby ihneď opustili priestory, v ktorých je bezprostredne ohrozená ich bezpečnosť a zdravie, g) nariadiť zachovanie pracoviska alebo jeho časti v pôvodnom stave až do skončenia vyšetrovania alebo zadokumentovať stav pracoviska alebo jeho časti, h) nariadiť vykonanie meraní, kontrol, skúšok a iných úkonov potrebných na výkon inšpekcie práce, i) nariadiť zverejnenie informácií podľa osobitných predpisov 21) na mieste u zamestnávateľa obvyklom a voľne prístupnom.
27. V zmysle § 2 ods. 1 SSP správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam a právom chráneným záujmom osôb v oblasti verejnej správy. Právo domáhať ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva boli činnosťou alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté a to za podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom. Správny súdny poriadok stanovil, že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Je teda na každom, ako svoje právo na ochranu pred nezákonnosťou postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy využije. Správne súdy nepredstavujú ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní a konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pričom je pre neho rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Správny súd nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z obsahu administratívneho spisu vyhľadávať a ani v žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu za žalobcu konkretizovať. Rozsah a obsah súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho postupu orgánu verejnej správy, ktorý jeho vydaniu predchádzal, je striktne daný žalobnými dôvodmi. Výnimku z tohto pravidla obsahuje znenie § 134 ods. 2 SSP. Správny súd v preskúmavaných veciach žiadne pochybenie podľa tohto ustanovenia nezistil. Predmet súdneho prieskumu je teda daný a vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe.
28. Námietky nedostatku oprávnení žalovaného na uloženie opatrení, ktorými nariadil odstránenie zistených nedostatkov a porušení Zákonníka práce týkajúcich sa mzdových nárokov zamestnancov, nemali oporu v aplikovanom právnom predpise. Zákon o inšpekcii práce v citovanom ustanovení § 12 ods. 2, písm. b), ktorý upravuje oprávnenia inšpektora práce výslovne oprávnil inšpektora práce, aby pri výkone inšpekcie práce na základe jej výsledkov a podľa závažnosti zistených skutočností nariadil kontrolovanému subjektu odstránenie zistených nedostatkov. V preskúmavanom prípade bola
inšpekcia práce vykonaná u žalobcu ako dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnanca. Teda bola vykonaná v rámci zákonom stanoveného rozsahu inšpekcie práce, ktorý je upravený v § 2 zákona o inšpekcii práce. Potom, ak nedostatky boli zistené v tomto zákonom vymedzenom rozsahu, patrilo inšpekcii práce oprávnenie uložiť žalobcovi povinnosť odstrániť zistené nedostatky. Inšpekciou práce sa presadzuje ochrana zamestnancov pri práci. Práve taký dozor chráni zamestnancov a títo nie sú odkázaní len na individuálne presadzovanie svojich práv prostredníctvom súdneho sporu so zamestnávateľom. Iste, pokiaľ by v čase inšpekcie práce bol zamestnávateľom vedený spor so zamestnancom o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru zamestnanca, nebolo by možné dospieť k takému zisteniu, ako tomu bolo v tejto preskúmavanej veci. Je tomu tak z dôvodu, že by išlo o spornú skutočnosť, rozhodnutie o pracovnoprávnom spore medzi zamestnancom a zamestnávateľom nepatrí do právomoci žalovaného. Avšak v preskúmavanej veci žalobca so zamestnancom, ktorý so žalobcom rozviazal pracovný pomer okamžite, žiadny súdny spor v čase inšpekcie práce neviedol a ani nedisponoval rozhodnutím súdu o neplatnosti predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru. Potom žalovaný túto skutočnosť spolu s právnym úkonom okamžitého zrušenia pracovného pomeru správne právne posúdil, keď okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za platné skončenie pracovného pomeru. Argumentácia žalobcu, že v danom prípade by išlo o nahrádzanie úlohy súdov za v danej veci existujúcich nesporných skutkových okolností, nemohla obstáť. Nemá oporu v obsahu administratívneho spisu tvrdenie žalobcu, že sa žalovaný odmietol zaoberať otázkou platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnanca, pretože presne sa touto otázkou žalovaný zaoberal. Žalovaný nie je oprávnený rozhodovať spory, a teda rieši otázku neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ však uplynula zákonom stanovená lehota podľa § 77 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z.), ktorý upravuje nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa § 36 Zákonníka práce k zániku práva dochádza preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo v prípadoch uvedených okrem iných aj v § 77 Zákonníka práce. Z tejto úpravy vyplýva, že okamžité skončenie pracovného pomeru možno považovať za neplatné len vtedy, keď tak rozhodne súd na základe včas podanej žaloby. Žalobca tak nesprávne uvádza, že žalovaný rozhodoval o priznaní nárokov, ktoré by inak mali pripadnúť z neplatného skončenia pracovného pomeru. Práve naopak, žalovaný keď zistil, že nebola uplatnená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, správne tento považoval za platne skončený a následne zistil, že zamestnancovi neboli poskytnuté náhrady, ktoré sú s takýmto skončením pracovného pomeru spojené. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, na ktorý žalobca v žalobe poukazoval, sa týka, ako je uvedené v citovanej časti odôvodnenia sporných nárokov zamestnankyne. Takže poukaz na takúto argumentáciu nemohol obstáť. Samozrejme v prípade, že ide o sporné nároky, to znamená, že medzi zamestnancom a zamestnávateľom sa vedie spor, tak v takom prípade inšpekciou práce nemožno zistiť porušenie právnych predpisov, pretože medzi zamestnancom a zamestnávateľom je sporné, či došlo k porušeniu právnych predpisov a to, či je sporná otázka skutková alebo otázka právneho posúdenia, ktoré môže riešiť jedine súd. V danom prípade ale žiadny spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vedený nebol. Z uvedeného vyplýva, že žalobná námietka nedostatku právomoci žalovaného nebola dôvodná.
29. Žalobné námietky uvedené v bode 8 tohto rozsudku neboli dôvodné. Žalobca namietal, že Zákonník práce neukladá zamestnávateľovi povinnosť zaznamenať do rozvrhov pracovných zmien prekážky v práci na strane zamestnanca - dovolenku a pod., ani vykonať spätný zásah. Takéto námietky nemohli obstáť, pretože nemajú oporu v zisteniach uvedených v bode 7 Protokolu. Žalovaný nevytkol žalobcovi takéto pochybenia ale to, že zamestnankyni N.j nerozvrhol pracovný čas v rozsahu dohodnutého pracovného času v konkrétnom období od mája do augusta 2019.
30. Námietka nezrozumiteľnosti Protokolu, pretože žalovaný nešpecifikoval konkrétne opatrenia, ktoré má žalobca prijať na odstránenie zistených porušení pracovnoprávnych predpisov nemá oporu v zákone o inšpekcii práce. Inšpektor práce nemá oprávnenie vybrať spôsoby, ktorými možno zabezpečiť, aby sa u žalobcu neporušovali právne predpisy. Každý zamestnávateľ má povinnosť dodržiavať všetky predpisy vo vzťahu k svojim zamestnancom. Je na ňom, aké opatrenia a postupy zvolí tak, aby dosiahol stav, kedy nedôjde k porušovaniu právnych predpisov. Žalobcovi bola uložená povinnosť vo vzťahu k všetkým zisteniam porušení právnych predpisov prijať opatrenia na odstránenie týchto porušení a ich príčin. Odstránenie zistených nedostatkov bolo nariadené len vo vzťahu k porušeniam zisteným v bode
9 a 11 teda takým, ktorých odstránenie je možné. Z toho je zrejmé, že povinnosť prijať opatrenia na zistenie porušených predpisov a ich príčin, sa vzťahuje k tomu, aby v budúcnosti nedochádzalo k takým porušeniam predpisov, aké boli zistené. Žalovaný uložil v Protokole povinnosť žalobcovi tak, ako to upravuje § 14 ods. 2, písm. a), podľa ktorého v Protokole inšpektor práce uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi prijať opatrenia na odstránenie porušených predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin. Uložená povinnosť tak bola v súlade so zákonom.
31. Nebola dôvodná ani žalobná námietka, podľa ktorej nevypracovanie plánu dovoleniek nemôže byť porušením právnych predpisov, pokiaľ nebolo porušené právo zamestnancov na čerpanie dovolenky. Takáto námietka nemá oporu v Zákonníku práce, ktorý v § 111 ods. 1 upravil, že čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla v celku a do konca kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný umožniť zamestnancovi čerpanie aspoň štyroch týždňov dovolenky v kalendárnom roku, ak má na ne nárok, a ak určeniu čerpania dovolenky nebránia prekážky v práci na strane zamestnanca. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že je na ochranu zamestnanca, keď vopred prijatý plán dovoleniek stanoví konkrétne obdobie, v ktorom zamestnávateľ môže zamestnancovi určiť dovolenku a to tak, aby ju mohol vyčerpať vcelku. Na tom nič nemení skutočnosť, že Zákonník práce nevylučuje bežnú prax medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, kedy sa na čerpaní dovolenky zamestnávateľ so zamestnancom dohodne aj inak ako bolo schválené v pláne dovoleniek. Inak povedané, pokiaľ zamestnávateľ nemá plán dovoleniek, nemôže splniť povinnosť uvedenú v § 111 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný v Protokole žalobcovi nevytkol, že určil zamestnancom dovolenku v rozpore so schváleným plánom dovoleniek. Preto nebola dôvodná námietka, že pre opatrenie, ktorým mu uložil odstránenie zistených nedostatkov spočívajúcich v chýbajúcom pláne dovoleniek na celé štyri týždne vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Bolo namieste, keď žalovaný nedostatok tejto skutočnosti žalobcovi vytkol. I keď právne posúdenie že už tým, že nebol vyhotovený plán dovoleniek, došlo k porušeniu § 111 ods. 1, nebolo správne. Avšak to nič nemení na tom, že plán dovoleniek žalobca nevyhotovil, a teda uložené opatrenie na odstránenie týchto nedostatkov nebolo v rozpore so zákonom.
32. Námietka nezákonnosti Protokolu v bode 14 z dôvodu nedostatočne zisteného stavu nebola dôvodná. Inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov uvedených v zákone o inšpekcii práce a predstavuje kontrolnú činnosť založenú na zisteniach inšpektorov práce na mieste u zamestnávateľa, na jeho pracovisku a dokumentáciou zamestnávateľa, ktorú predloží inšpektorovi práce. Žalobca predložil inšpektorovi práce dovolenkové lístky jednotlivých zamestnancov, ktoré neboli podpísané zamestnancami, a teda z nich nevyplynulo, že by išlo o dovolenku na základe žiadosti zamestnanca, s ktorou zamestnávateľ súhlasil, naopak takéto dovolenkové lístky svedčia tomu, že zamestnancovi bola dovolenka určená zamestnávateľom. Faktom je, že nie je úlohou inšpektora práce vykonať o takejto konkrétnej skutočnosti dokazovanie, naopak je úlohou zamestnávateľa predložiť všetky doklady, ktorými preukazuje dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov, ktorých dodržiavanie je predmetom kontroly - inšpekcie práce. Dokazovanie v zmysle Správneho poriadku (zák. č. 71/1967 Zb.) sa vykonáva v konaní, ktoré môže správny orgán začať po skončení inšpekcie práce, pokiaľ dôjde k záveru, že zistené porušenia sú správnymi deliktami. Mýli sa preto žalobca, keď tvrdí, že zvládol dôkazné bremeno tým, že predložil zamestnancom nepodpísaný dovolenkový lístok o tom, že išlo o dovolenku na základe dohody zamestnávateľa so zamestnancom a nie dovolenku určenú zamestnávateľom.
33. Námietka nezákonnosti Dodatku č. 1 k Protokolu z dôvodu, že tento nebol prerokovaný so žalovaným, nemá oporu v zákone o inšpekcii práce. V preskúmavanej veci bol Protokol osobne prerokovaný so žalobcom. Žalobca využil svoje oprávnenie a vyjadril sa k Protokolu. Preto inšpektor práce postupom podľa § 14 ods. 3 po posúdení písomného vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa doručeného v lehote inšpektorom práce vyhotovil dodatok k Protokolu. Obsah dodatku protokolu je daný týmto ustanovením, pretože zákon stanovil, že v dodatku k protokolu inšpektor práce uvedie vyjadrenie kontrolovaného zamestnávateľa a stanovisko k nemu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu. Dodatok k protokolu neobsahuje žiadne ďalšie kontrolné zistenia, len vyjadrenie žalovaného a stanovisko inšpektora práce k nemu. Zákon ukladá inšpektorovi práce prerokovať s kontrolovaným zamestnávateľom protokol potom, ako je tento vyhotovený, čo sa v preskúmavanej veci stalo.
34. Žalobné námietky nezákonnosti z dôvodu nesprávneho procesného postupu nemajú oporu v zákone o inšpekcii práce. Postup inšpektora práce bol v súlade s § 13 a § 14 zákona o inšpekcii práce. Žalobca bol s Protokolom oboznámený, Protokol bol prerokovaný, žalobcovi bola daná lehota na vyjadrenie, následne bolo vyjadrenie spolu so stanoviskom inšpektora práce zapracované do Dodatku č. 1. Žalobcovi bola uložená lehota na odstránenie nedostatkov, ktorá tak ako je uvedené v Protokole, začala plynúť odo dňa prerokovania Protokolu. Nič nebránilo žalobcovi, aby v tejto lehote uložené povinnosti splnil. Treba zdôrazniť, že predmetom prieskumu je zákonnosť Protokolu v tom rozsahu, v ktorom sa týka práv a právom chránených záujmov žalobcu, a teda v rozsahu ktorým mu boli uložené povinnosti. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný sa odmietol zaoberať pracovnou zmluvou I., ktorú žalobca predložil po prerokovaní Protokolu, tak možno k tomu uviesť, že takýto postup bol v súlade so zákonom. Z vyššie citovaného znenia § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, ktorý upravuje povinnosti inšpektora práce, vyplýva, že inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené a predložené kontrolovaným zamestnávateľom počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu. Faktom je, že žalobca do prerokovania Protokolu predložil pracovnú zmluvu tejto pracovníčky, ktorá sa nachádza v správnom spise a ktorá neobsahuje dohodu o úprave pracovného času. Potom žalovaný správne takúto dohodu vyhodnotil ako porušenie pracovnoprávneho predpisu. Nepochybil, keď žalobcovi uložil povinnosť prijať opatrenia na odstránenie takýchto porušení právnych predpisov a ich príčin. Z uvedeného vyplýva, že námietka rozporu bodu 2 Protokolu so skutočným stavom veci a s administratívnym spisom nemá oporu v administratívnom spise.
35. Správny súd po preskúmaní uložených opatrení v preskúmavanom Protokole zistil, že žaloba nebola dôvodná, nakoľko Protokol v napadnutom rozsahu netrpí žalobcom tvrdenou nezákonnosťou. Správny súd preto podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
36. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario, podľa ktorého má právo na náhradu trov konania len ten žalobca, ktorý bol v konaní úspešný plne alebo čiastočne. Žalobca v konaní úspešný nebol, preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal.
37. Toto rozhodnutie správny súd prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.