Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-63-2018.pdf
PDF · 142.25 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/63/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: V.. N. H., narodený dňa X.XX.XXXX, bytom H., R. XXXX/XX, zast. Mgr. Jakubom Malým, advokátom, Advokátska kancelária DETVAI, LUDIK, MALÝ, UDVAROS, so sídlom: Cukrová 14, Bratislava, proti žalovanému: v 1. rade: V. Ž., narodený dňa X.X.XXXX, bytom: H., K. XX, zast. Advokátskou kanceláriou mzlegal, s.r.o., so sídlom: Zámocká 7013/36, Bratislava a v 2. rade: V. Y., narodená dňa X.X.XXXX, bytom: U., M. X, o zaplatenie 6.702,70 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 23.05.2017, č.k. 15C/301/2014-151, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd konanie voči žalovanej v 2. rade zastavuje.
II. Žiadna zo strán v zastavenej časti konania nemá právo na náhradu trov konania.
III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 23.05.2017, č.k. 15C/301/2014-151 vo výroku o uložení povinnosti zaplatiť 975,69 eur s prísl. a vo výroku o zamietnutí časti návrhu mení tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 1.197,90 eur a poplatok z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 550,- eur od 23.12.2012 do zaplatenia a poplatok z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 647,90 eur od 18.01.2013 do zaplatenia. Žaloba sa v časti zostávajúcej istiny vo výške 3.854,80 eur s príslušenstvom zamieta.
IV. Žalovaný v 1. rade má právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 15,02%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava V (ďalej "súd prvej inštancie") rozsudkom č.k. 15C/301/2014-151 zo dňa 23.05.2017 rozhodol tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 975,69 eur a poplatok z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 550,- eur od 23.12.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 1.650,- eur zastavil. Súd prvej inštancie návrh v časti 4.076,81 eur s prísl. zamietol. Žalovanému v 1. rade súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 %.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovaným 1. a 2. vydania platobného rozkazu na zaplatenie žalovanej istiny vo výške 6.702,70 eur s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo súm 5x 550,- EUR od 23.3.2011, od 23.9.2012, od 23.10.2012, od 23.11.2012, od 23.12.2012 a vo výške 0,5 promile zo sumy 3.952,70 eur od 18.1.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 28.1.2011 ako prenajímateľ so žalovanými ako nájomcami uzatvoril nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol prenájom 3-izbového bytu nachádzajúci
sa na U. O.. Č.. X D. H., zapísaný na LV č. XXXX pre kat. územie Y. D.. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 28.1.2011 do 1.2.2013. Byt bol žalovaným odovzdaný dňa 28.1.2011. Podľa čl. III. bod 1 nájomnej zmluvy sa žalovaní zaviazali platiť nájomné za užívanie bytu v sume 550,- eur mesačne. Nájomné bolo splatné vždy mesiac vopred a to najneskôr k 17. dňu príslušného mesiaca. V nájomnom boli podľa čl. III. bod 6 zmluvy zahrnuté náklady za užívanie bytu a plnenie spojené s užívaním bytu uhrádzané správcovskej organizácii mimo nákladov uvedených v čl. III. bod 6. odseku druhý a poistenie bytu. Žalovaní tak mali povinnosť uhrádzať nájom, náklady za spotrebu vody, náklady na plyn, elektrinu, kúrenie, odvoz odpadu, prípadné telekomunikačné poplatky a poplatky za služby mobilných operátorov, náklady za poistenie vnesených vecí a prípadné nedoplatky vzniknuté počas trvania nájmu. Žalovaní v zmysle čl. III. bod 4 zmluvy zložili na účet žalobcu kauciu vo výške 550,- eur, z ktorej mal právo započítať si pohľadávky, ktoré vznikli v súvislosti s poškodením bytu alebo v prípade vzniku nedoplatkov, ktoré žalovaní v rozpore so zmluvou nezaplatili. Nájom bytu skončil dňa 1.2.2013. Listom zo dňa 28.10.2012 a 8.1.2013 žalobca vyzval žalovaných na úhradu nedoplatkov vzniknutých počas nájmu v súvislosti s užívaním bytu. Podľa vykonaného prepočtu na základe vyúčtovaní od jednotlivých dodávateľov médií a služieb celkové dlžoby spočívajú v preddavkových platbách vyúčtovaných správcovskou spoločnosťou vo výške 3.304,80 eur. Žalovaní od začiatku nájmu neuhrádzali preddavkové platby správcovskej spoločnosti súvisiace s dodávkou a spotrebou úžitkovej vody, teplej úžitkovej vody, ohrev vody, kúrenie a odvoz odpadu. Preddavky boli určené predpisom správcovskej spoločnosti vo výške 137,70 eur mesačne. Žalovaní tak dlžia za 24 mesiacov x 137,70 eur. Ďalej v nedoplatku za elektrickú energiu 622,90 eur. Tento nedoplatok bol zistený na základe vyúčtovania od Západoslovenskej energetiky a.s. Ďalej v nedoplatku za plyn vo výške 25,- eur. Tento nedoplatok bol zistený na základe vyúčtovania od Slovenského plynárenského priemyslu a.s. do 31.5.2011. Ďalej spočívajú v neuhradenom nájomnom vo výške 2.750,- eur, keď žalovaní neuhradili nájomné vo výške 550,- eur za 5 mesiacov, t.j. za apríl 2011, október 2012, november 2012, december 2012 a január 2013.
3. Žalovaní v odpore namietali, že by na nájomnom dlžili za 5 mesiacov. Pri podpise nájomnej zmluvy zaplatili kauciu vo výške 550,- eur a zaplatili aj nájomné za žalované mesiace marec a október. Ostatné položky uvádzané v žalobnom návrhu neuznávali vôbec. Tvrdili, že byt bol ponúkaný za nájomné vo výške 550,- eur mesačne, bez akýchkoľvek ďalších poplatkov. Od podpisu nájomnej zmluvy žalovaní platili žalobcovi dohodnuté nájomné v súlade so zmluvou a po celú dobu nájmu nedostali od žalobcu žiadnu výzvu na hradenie ďalších iných platieb. Takúto výzvu dostali až v októbri 2012 a v januári 2013, teda v čase ukončenia doby dohodnutého nájmu podľa nájomnej zmluvy. Z nájomnej zmluvy vyplýva, že prenajímateľ je povinný z nájmu podľa bodu 1 čl. III. uhrádzať pravidelne plnenia spojené s obvyklým užívaním bytu správcovskej spoločnosti mimo nákladov, ktoré bude hradiť nájomca. Zároveň však nájomná zmluva v čl. III bod 8 odrážka 8 a 9 prenáša túto povinnosť na nájomcu. V týchto ustanoveniach je zmluva nejasná a nezrozumiteľná a zároveň si protirečí. Všetky tieto nedostatky zmluvy uviedli nájomcov do omylu v povinnostiach hradenia ďalších platieb správcovskej spoločnosti, okrem položky nájomného hradeného prenajímateľovi.
4. Na pojednávaní konanom dňa 23.3.2017 zmenil žalobca svoj nárok a žiadal od žalovaných zaplatenie sumy vo výške 4.502,70 eur. Odôvodnil to tým, že v priebehu konania si zadovážil výpisy zo svojho účtu a zistil, že žalovaní viaceré platby nájomného uskutočnili prostredníctvom tretích osôb, o čom ho neinformovali ani počas konania. Nezaplatené nájomné vo výške 550,- eur tak eviduje za október 2012 a január 2013. Pokiaľ ide o zaplatenú kauciu, tak túto žalobca započítal na nedoplatky na elektrine vo výške 622,90 eur s tým, že nedoplatok na elektrine teraz predstavuje sumu 72,90 eur. Na ostatných nárokoch zotrval tak, ako ich uplatnil v žalobe aj pri prednese na predchádzajúcom pojednávaní. Na pojednávaní konanom dňa 27.4.2017 zobral návrh v časti o zaplatenie 1.650,- eur späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Navrhoval, aby za čiastočne zastavené konanie neboli žalovaným priznané trovy konania, resp. len v zníženej výške, vzhľadom na to, že žalovaní účelovo neoznámili žalobcovi, že nájomné za nich platili tretie osoby, o čom žalobca nemal vedomosť. Žalovaní vzhľadom na spornosť nároku žalobcu a vlastnú dôkaznú núdzu o vykonaných platbách navrhovali vec usporiadať zmierom s tým, že žalobcovi zaplatia sumu vo výške 3.000,- eur, čo žalobca na pojednávaní dňa 12.1.2017 odmietol. Na pojednávaní konanom dňa 9.2.2017 žalovaní uznávali nárok žalobcu v celkovej výške 1.661,34 eur a to za nezaplatené 2 nájomné za december 2012 a január 2013 vo výške 1.100,- eur, keď zaplatená kaucia bude započítaná na november 2012. Uznávali tiež dlh za úhradu plynu 25,- eur a za úhradu elektriny v sume 536,34 eur, pričom z požadovaného nároku 622,90 eur neuznávali časť vo výške 86,56 eur, ktorá bola vyčíslená za spotrebu, keď žalovaní neboli nájomcami bytu. Naďalej navrhovali uzavretie zmieru v rozsahu 2.000,- eur. Na pojednávaní dňa 23.3.2017 a 27.4.2017, na ktorom žalobca
spresnil, že dlhujú na nájomnom len za október 2012 a január 2013 uznali dlh len vo výške 1.111,34 eur, resp. 1.107,34 eur, pričom na nájomné za október 2012 mala byť započítaná kaucia, ktorú mal žalobca reálne k dispozícii a táto mala byť započítaná na najstarší dlh. Nesúhlasili, aby kaucia bola započítavaná na úhradu elektriny, pretože na tento dlh nebola určená. S čiastočným späťvzatím návrhu a zastavením konania v tejto časti súhlasili, avšak poukázali na to, zodpovednosť za túto časť nesie žalobca, ktorý svoj nárok riadne pri podávaní žaloby nepreukázal, čo žalovaní od prvého úkonu - odporu proti platobnému rozkazu namietali. V časti mesačných preddavkov na plnenia nárok žalobcu naďalej popierali, keď nájomná zmluva im takúto povinnosť neukladala.
5. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh bol podaný dôvodne len čiastočne. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa ust. § 685 ods.1, § 686 ods. 1, § 696 ods. 2 a § 697 Občianskeho zákonníka a ustálil, že medzi stranami vznikol zmluvný záväzkovo právny nájomný vzťah, na základe ktorého žalobca poskytoval žalovaným plnenie v súlade s nájomnou zmluvou a žalovaní boli povinní platiť za toto plnenie. Žalovaní mali podľa čl. III. ods. 1 nájomnej zmluvy platiť nájomné vo výške 550,- eur mesačne, vždy do 17. dňa v mesiaci vopred. Vykonaným dokazovaním a stranami v konaní nebolo sporné, že toto nájomné nezaplatili za mesiac október 2012, ktoré bolo splatné dňa 17.9.2012 a za mesiac január 2013, ktoré bolo splatné dňa 17.12.2012. Keďže na najstarší dlh za mesiac október 2012 je potrebné započítať kauciu vo výške 550,- eur, zostatok dlhu z titulu nájomného predstavuje sumu 550,- eur za január 2013, a na túto sumu súd prvej inštancie žalovaných zaviazal. Rovnako nebolo medzi stranami sporné, že žalovaní nezaplatili na úhradu plynu v období február až jún 2011 sumu 25,- eur a to priamo dodávateľovi tak, ako sa zaviazali v zmluve a túto sumu za nich zaplatil žalobca. Preto ich súd prvej inštancie zaviazal aj na zaplatenie sumy 25 eur. Pokiaľ ide o úhradu elektrickej energie, aj tieto platby mali žalovaní ako nájomca platiť, čo však nerobili. Podľa faktúr ZSE Energia a.s., ktoré predložil žalobca, na byt boli predpísané preddavkové mesačné platby od februára 2011 vo výške 17,72 eur a od mája 2012 vo výške 24,40 eur. Za obdobie 24.4.2011 do 29.5.2011 bola vystavená faktúra na sumu 22,38 eur (č.l. 31 v spise), za obdobie od 30.5.2011 do 23.4.2012 bola vystavená vyúčtovacia faktúra na sumu 105,55 eur (č.l. 34 v spise). Takto vyúčtované sumy sú podľa súdu prvej inštancie skutočnou spotrebou žalovaných. Za obdobie od vzniku nájmu 28.1.2011 do 24.4.2011, rovnako aj za obdobie od 24.4.2012 do skončenia nájmu 31.1.2013 žalobca vyúčtovacími alebo inými faktúrami nepreukázal skutočné náklady žalovaných za spotrebovanú energiu, preto sú za ňu povinní platiť minimálne vo výške predpísaných mesačných preddavkov, teda za 2-4/2011 3 x po 17,72 eur, t.j. 53,16 eur a za 5-12/2012 a 1/2013 9 x po 24,40 eur, t.j. 219,60 eur. Súd prvej inštancie tak žalobcovi za elektrickú energiu priznal sumu 400,69 eur. Z vyúčtovacej faktúry za obdobie 24.4.2012 do 25.4.2013, ktorá presahuje obdobie nájmu (č.l. 38 v spise) vyplýva preplatok 68,23 eur, čo súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že skutočná spotreba žalovaných v období do skončenia nájmu by bola pokrytá predpísanými preddavkami, a že žalobcovi nevznikla žiadna strata. Súd prvej inštancie preto žalovaných na splnenie povinnosti vyplývajúcich z nájomného vzťahu, teda na zaplatenie dlhu zaviazal v celkovej výške 975,69 eur. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 4 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. je poplatok z omeškania od 1.7.2010 určený vo výške 0,5 promile dlžnej sumy za každý deň omeškania, najmenej však 0,83 eura za každý i začatý mesiac omeškania. Žalovaní boli zjavne v omeškaní s platením nájomného za mesiac január 2013, ktoré bolo splatné 17.12.2013, a ktoré v celosti nezaplatili ani do dnešného dňa. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaných na zaplatenie poplatku z omeškania od 23.12.2013 vo výške 0,5 promile denne zo sumy 550,- eur až do zaplatenia tejto sumy. V časti 1.650,- eur súd prvej inštancie konanie podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil, keď v tejto časti bol nárok vzatý späť.
6. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie 3.304,80 eur z titulu nezaplatených preddavkových platieb na plnenia spojené s užívaním bytu vo výške 137,70 eur mesačne predpísanej správcom za 24 mesiacov doby nájmu, tak tento nárok súd prvej inštancie ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Uviedol, že z nájomnej zmluvy jednoznačne vyplýva povinnosť nájomcov platiť mesačne nájomné vo výške 550,- eur, tak ako je uvedené v čl. III ods. 1. Podľa čl. III. ods. 6 nájomnej zmluvy prenajímateľ je povinný z nájmu podľa ods. 1 uhrádzať platby za plnenia spojené s užívaním bytu a to náklady a plnenia správcovskej spoločnosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že nikde v zmluve sa neuvádza, že okrem nájomného 550,- eur majú nájomcovia platiť prenajímateľovi a už vôbec nie správcovi mesačné preddavky na plnenia vo výške 137,70 eur. Nájomcovia od začiatku platili nájomné v zmluve dohodnutej výške 550,- eur. Prenajímateľ až pred ukončením nájmu začal uplatňovať u nájomcov aj náhradu týchto preddavkov
pričom, dovtedy ich neplatenie ani neupomínal ani nevymáhal. Všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že nájomné bolo dohodnuté len vo výške 550,- eur spolu s mesačnými preddavkami na plnenia a podľa ustanovení v odseku 6 mohol prenajímateľ len podľa ročných vyúčtovaní vyhotovených správcom, doúčtovať náklady presahujúce preddavky, prípadne aj zvýšiť nájomné v zmysle ods. 5 nájomnej zmluvy. Žalobca na obranu svojho nároku na preddavkové plnenia poukázal na nájomnú zmluvu uzavretú s ďalším nájomcom. V tejto zmluve je však nájomné dohodnuté vo výške 750,- eur a aj ďalšie ustanovenia jednoznačnejšie vymedzujú práva a povinnosti zmluvných strán.
7. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a to vo vzťahu k výrokom 1, 3 a 4, t.j. v časti, v ktorej súd prvej inštancie priznal sumu 975,69 eur a poplatok z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 550,- eur od 23.12.2012, v ktorej zamietol žalobu v časti o zaplatenie 4.076,81 eur s prísl., a v ktorej súd priznal žalovanému 1 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70%. Odvolanie podal z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalobca poukazuje na nezrovnalosti v už aj priznanej sume za spotrebovanú elektrickú energiu. Čo sa totiž týka priznaných súm vo výške 22,38 eur a 105,55 eur za obdobia od 28.01.2011 do 24.04.2011 a od 24.04.2012 do 31.01.2013, súd prvej inštancie nepochybne opomenul, že tieto sumy boli doúčtované ako nedoplatky nad rámec už zaplatených preddavkových platieb ZSE. To znamená, že ako vyplýva z vyúčtovania 2 za obdobie od 28.01.2011 do 24.04.2011, skutočná spotreba žalovaných za elektrickú energiu bola vo výške 43,10 eur, z toho 20,72 eur bolo zaplatené ako preddavok, a po vyúčtovaní nedoplatok bol 22,38 eur s DPH. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal iba časť skutočnej spotreby elektrickej energie zodpovedajúcej nedoplatku, hoci žalovaní reálne spotrebovali el. energiu v hodnote 43,10 eur. Ako vyplýva z vyúčtovania 3 za obdobie od 24.04.2012 do 31.01.2013, skutočná spotreba žalovaných za elektrickú energiu bola vo výške 220,89 eur, z toho 132,93 eur bolo zaplatené ako preddavok, a po vyúčtovaní nedoplatok bol 105,55 eur s DPH. Súd prvej inštancie však žalobcovi priznal iba časť skutočnej spotreby elektrickej energie zodpovedajúcej nedoplatku, hoci žalovaní reálne spotrebovali el. energiu v hodnote 220,80 eur a celú túto sumu 220,89 eur žalobca za žalovaných ZSE zaplatil. Nakoľko súd prvej inštancie priznal preddavkové platby za ucelené mesiace február až apríl 2011 a máj 2012 až január 2013, mal jednoducho k vyššie uvedeným vyúčtovaniam a nedoplatkom priznať aj zaplatené preddavkové platby od mája 2011 do apríla 2012, t.j. 12 mesiacov x 17,72 eur. Ku zvyšnej nepriznanej sume žalobca uviedol, že preddavkové platby na elektrickú energiu sa počas trvania nájmu zvýšili zo sumy 17,72 eur mesačne na sumu 24,40 eur mesačne. Je teda zrejmé, že ZSE (po vydaní Vyúčtovania 3) zvýšila preddavky, nakoľko žalovaní spotrebúvali viac elektrickej energie. To, že žalovaní spotrebúvali viac elektrickej energie vyplýva prakticky zo všetkých štyroch vyúčtovaní ZSE. Súd prvej inštancie však za obdobie od začatia nájmu do 23.04.2011 a od 24.04.2012 do konca nájmu uplatňované pomerné čiastky vyplývajúce z vyúčtovania ZSE zo dňa 26.04.2011 (ďalej ako „Vyúčtovanie 1“) za obdobie od 27.09.2010 do 23.04.2011 (v ktorom bol zistený nedoplatok vo výške 86,54 eur a z vyúčtovania ZSE zo dňa 02.05.2013 (ďalej ako „Vyúčtovanie 4“) za obdobie od 24.04.2012 do 25.04.2013 žalobcovi nepriznal nič, nakoľko žalobca nepreukázal skutočné náklady žalovaných za spotrebovanú energiu (súd priznal iba preddavky). Podľa Vyúčtovania 1 žalobca rozpočítal nedoplatok z tohto Vyúčtovania 1 na žalovaných pomerne, t.j. za pomerné obdobie na žalovaných pripadá nedoplatok vo výške 53,73 eur. Avšak vzhľadom na to, že až do začatia nájmu boli preddavky na elektrickú energiu iba vo výške 3,- eur mesačne, a po začatí nájmu stúpli na výšku 17,72 eur mesačne, je dôvodné predpokladať, že nedoplatok vo výške 86,54 eur pripadá na žalovaných vo väčšom rozsahu ako len 53,73 eur. Žalobca má rovnako za to, že vzhľadom na nadmernú spotrebu žalovaných, preplatok vyplývajúci z Vyúčtovania 4 vo výške 68,23 eur vznikol jedine až po skončení nájmu so žalovanými. Ako vyplýva z Vyúčtovania 3, počas obdobia podľa tohto Vyúčtovania 3 žalovaní spotrebovali elektrickú energiu vo väčšom rozsahu, ako pokrýval aj neskorší preddavok vo výške 24,40 eur mesačne, ktorý sa v tejto výške platil od mája 2012. Žalobca má preto za to, že je nepochybné, že znížená spotreba elektrickej energie nastala a preplatok z Vyúčtovania 4 vznikol až po skončení nájmu. Súd prvej inštancie okrem toho nepriznal ani pomernú časť spotreby elektrickej energie za dni trvania nájmu v januári 2011, t.j. od 28.01.2011 do 31.01.2011. Žalobca okrem toho uplatňoval z celej uplatňovanej istiny poplatok z omeškania vo výške 0,5 promile denne. Čo sa týka uplatňovanej sumy za dodávku elektrickej energie, žalobca teda uplatňoval zo sumy 622,90 eur poplatok z omeškania vo výške 0,5 promile denne od 18.01.2013 do zaplatenia, a po započítaní kaucie vo výške 550,- eur teda uplatňuje poplatok z omeškania
zo zvyšnej sumy vo výške 72,90 eur. Žalobca v odvolaní namieta, že nielenže súd poplatok z omeškania vôbec nepriznal, ale uvedené ani nezdôvodnil. Podľa žalobcu v čl. III. bode 6 nájomnej zmluvy je jasne a zrozumiteľne uvedené, že žalobca bude zo sumy nájomného 550,- eur uhrádzať náklady za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu uhrádzané správcovskej spoločnosti mimo nákladov, ktoré bude hradiť nájomca. Náklady, ktoré mal hradiť nájomca, sú pritom jasne a zrozumiteľne uvedené v totožnom bode. Okrem iného to boli jednak náklady, ktoré mali žalovaní platiť priamo dodávateľovi (spotreba plynu a elektrickej energie), ako aj náklady vo forme mesačných zálohových platieb a vyúčtovania a to priamo prenajímateľovi na základe podkladov od správcu bytového domu (t.j. náklady za spotrebu teplej vody, studenej vody, kúrenie, odvoz odpadu). Posúdenie ustanovení nájomnej zmluvy o nákladoch, ktoré majú znášať nájomcovia, teda žalovaní a skutkové zistenia, ku ktorým súd prvej inštancie dospel sú teda v tejto časti nesprávne. V nájomnej zmluve bola podľa žalobcu jednoznačne uvedená výška nájomného a rovnako aj jednoznačne uvedený spôsob výpočtu plnení spojených s užívaním bytu. Žalobca poukázal aj na právo žalobcu v čl. III. bode 5 nájomnej zmluvy jednostranne upraviť výšku nájomného. Žalobca je oprávnený jednostranne upraviť výšku nájomného o.i. aj vtedy, „ak dôjde k úprave poplatkov zo strany jednotlivých poskytovateľov služieb, a/alebo v prípade rozšírenia poskytovaných služieb, a/alebo zmeny výšky platieb spotreby a nákladov, ktoré sú definované ako súčasť nájmu.“ Správca predmetného bytového domu tri mesiace po začatí nájmu listom zo dňa 04.05.2011 - Predpisom mesačnej zálohovej úhrady za užívanie bytu platný od 01.02.2011 zmenil a zvýšil mesačné zálohové preddavky za užívanie bytu. Ako vyplýva z výpisu z účtu žalobcu (už založený v súdnom spise), žalobca skutočne do 25.05.2011 platil správcovi bytového domu iba sumu 91,06 eur mesačne. Po doručení nového predpisu mesačných zálohových úhrad podľa predchádzajúcej vety doplatil žalobca správcovi sumu 1.144,07 eur a od júna 2011 začal uhrádzať zvýšené preddavky. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi mimo iného vzniklo právo na zvýšenie nájomného. Ak by aj bolo možné akceptovať názor súdu, že žalobca bol povinný znášať poplatky správcovi bytového domu (čo žalobca striktne odmieta), má žalobca právo na zvýšené nájomné, nakoľko ku dňu začatia nájmu a v čase podpisu nájomnej zmluvy boli náklady na správcovské poplatky vo výške 91,06 eur mesačne a tieto správca bytového domu neskôr zmenil na sumu 194,39 eur mesačne. Žalobca má aj za to, že vykonal počas súdneho konania započítanie kaucie na dlh na nedoplatky za elektrickú energiu, a že tento jeho jednostranný úkon je účinný. V tejto súvislosti odkázali na čl. III. bod 4 nájomnej zmluvy, podľa ktorého je kaucia určená na úhradu akýchkoľvek nedoplatkov alebo škôd. Žalobca nesúhlasí s priznaním náhrady trov konania žalovanému 1 v rozsahu 70%. Žalobca jednak trvá na svojom peňažnom nároku voči žalovaným spočívajúcom v nedoplatkoch za plyn, elektrickú energiu a preddavkové platby pre správcu bytového domu, a čo sa týka späťvzatia žaloby v časti istiny 1.650,- eur, ako neuhradené nájomné za tri mesiace apríl 2011 a november a december 2012, považuje za tendenčné a účelové, že žalovaný 1 vo svojom vyjadrení zo dňa 16.01.2017 po troch rokoch sporu uviedol, že tieto úhrady vykonal. Nikdy neoznámil žalobcovi, že za žalovaných nájomné hradili aj tretie osoby, ktoré nemali žiaden právny vzťah so žalobcom (ako napr. p. T. a M.). Skutočnosť, že žalobca neevidoval tieto platby bola spôsobená len a výlučne žalovanými. Žalobca má za to, že žalovaní mali bez zbytočného odkladu preukázať, že úhrady boli takto vykonané. Od žalobcu pritom už pred začatím sporu obdržali tri výzvy. Má za to, že ich prevzatím konkludentne prejavili súhlas s uplatňovanými čiastkami (a to aj za neuhradené preddavky správcovi bytového domu). Len čo bolo žalobcovi preukázané a žalobcom zistené, že ďalšie platby nájomného boli vykonané tretími osobami, postupoval žalobca dobromyseľne a žalobu v príslušnej časti vzal späť. Žalobca žiada, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalovaný 1 a žalovaný 2 sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.502,70 eur spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 550,- eur od 23.09.2011 do zaplatenia, 550,- eur od 23.12.2012 do zaplatenia, 25,- eur od 18.01.2013 do zaplatenia, 72,90 eur od 18.01.2013 do zaplatenia, 3.304,80 eur od 18.01.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania.
8. Žalovaný v 1. rade považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Nájomná zmluva žalobcu oprávňovala domáhať sa zaplatenia nájomného za byt vo výške 550 eur mesačne, avšak žiadnych osobitných platieb z titulu plnení spojených s obvyklým užívaním bytu, ktoré boli súčasťou nájmu, keďže tieto mal povinnosť uhrádzať žalobca ako prenajímateľ. V tomto zmysle súd prvej inštancie správne právne posúdil spornú otázku medzi sporovými stranami, či sú v dojednanom nájomnom zahrnuté tiež platby za plnenia spojené /poskytované/ s obvyklým užívaním bytu, , resp. či mal povinnosť znášať platby za spotrebovanú teplú vodu, studenú vodu, kúrenie (ohrev úžitkovej vody) a odvoz a likvidáciu odpadu žalobca ako prenajímateľ, alebo žalovaní v 1. a 2. rade ako nájomcovia. Argumentácia žalobcu obsahom ustanovenia čl. III. bodu 5
Zmluvy o jeho oprávnení upraviť jednostranne výšku nájomného (čo neurobil) vyznieva v konečnom dôsledku v prospech argumentácie súdu prvej inštancie, že v dohodnutom mesačnom nájomnom za užívanie bytu boli zahrnuté tiež platby za plnenia spojené /poskytované/ s obvyklým užívaním bytu. Žalovaný v 1. rade zotrváva na tvrdení, že pri rozhodnutí prenajať si byt vychádzal spolu so žalovanou v 2. rade práve z takejto premisy, že náklady na plnenia spojené s užívaním bytu sú zahrnuté v nájomnom (pri špecifikácii požadovanej sumy nájomného bola v rámci inzercie použitá obvyklá formulácia „vrátane energií“). Okrem nájomného sa žalovaný v 1. rade zaviazal platiť spolu so žalovanou v 2. rade len úhrady za elektrickú energiu a plyn. Pokiaľ ide o žalobcom uplatňovanú pohľadávku z dôvodu nedoplatku za elektrickú energiu v sume 622,90 eur, súd prvej inštancie o nej správne rozhodol a v odôvodnení rozsudku podľa žalovaného v 1. rade racionálne vysvetlil, prečo žalobcovi priznal za elektrickú energiu sumu 400,69 eur. Žalovaný v 1. rade nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že svojím jednostranným právnym úkonom započítal právne účinným spôsobom kauciu vo výške 550,- eur „na dlh na nedoplatky za elektrickú energiu“. Kaucia nie je pohľadávkou žalobcu, preto žalobca nemohol sám rozhodnúť o jej započítaní, resp. o spôsobe jej započítania. Žalovaný v 1. rade je toho názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol aj o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému v 1. rade.
9. Dňa 17.12.2020 žalobca odvolaciemu súdu oznámil, že Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 06.08.2018, sp. zn. 36OdK/138/2018 vyhlásil na majetok žalovanej v 2. rade konkurz rozhodol o oddlžení dlžníka a navrhol, aby odvolací súd odvolacie konanie voči žalovanej v 2. rade zastavil. Zo súdneho spisu, ako aj z údajov zverejnených v Obchodnom vestníku odvolací súd zistil, že uznesením Okresného súdu Trnava sp.zn. 36OdK/138/2018 zo dňa 6.8.2018 bol na majetok žalovanej v 2. rade vyhlásený konkurz. V uznesení o vyhlásení konkurzu okresný súd zároveň rozhodol o oddlžení dlžníka (žalovanej v 2. rade) v zmysle § 166e zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj ZKR). Konkurzné konanie bolo voči žalovanej v 2. rade zrušené, nakoľko sa do 90 dní od vyhlásenia konkurzu neprihlásil žiaden veriteľ.
10. Podľa § 166e z. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii o oddlžení rozhodne súd v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení o určení splátkového kalendára tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a) v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré upravujú, o ktoré dlhy ide. Oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov. Pohľadávka, ktorá sa v dôsledku oddlženia stala voči dlžníkovi nevymáhateľná, je aj naďalej vymáhateľná voči ručiteľovi alebo inej osobe, ktorá pohľadávku voči dlžníkovi zabezpečuje. Na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.
11. V zmysle § 166a ods. 1 písm. a) ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a § 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môže byť uspokojená pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľom (ďalej v texte „rozhodujúci deň“).
12. Podľa § 167a ods. 3 ZKR vyhlásením konkurzu sa začína konkurz. Konkurz sa považuje za vyhlásený zverejnením rozhodnutia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku.
13. Podľa § 167e ods. 1 ZKR ak bol vyhlásený konkurz, súd bez zbytočného odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze (§ 166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).
14. Podľa ust. § 167v ods. 2 ZKR správca bez zbytočného odkladu oznámi v obchodnom vestníku, že konkurz sa končí aj vtedy, ak zistí, že sa do 90 dní od vyhlásenia konkurzu neprihlásil žiadny veriteľ alebo postavenie všetkých veriteľov ako účastníkov konania zaniklo. Oznámením v Obchodnom vestníku sa konkurz zrušuje.
15. Procesnoprávnym účinkom vyhlásenia konkurzu je povinnosť súdu bez odkladu zastaviť súdne konania, v ktorých sa vymáhajú pohľadávky, ktoré sa uspokojujú v konkurze a pohľadávky, ktoré sú v
tomto konkurze vylúčené z uspokojenia a sú nevymáhateľné. Predmetom sporu je zaplatenie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikli pred vyhlásením konkurzu a preto tento nárok mohol byť uspokojený iba v konkurze. Rozhodnutím o oddlžení žalovanej v 2. rade vznikol stav, ktorý neumožňuje súdu pokračovať v konaní voči nej. Povolením oddlženia žalovanej v 2. rade vznikol stav obdobný podmienkam, za ktorých je súd v zmysle § 167e ods. 1 ZKR povinný konanie bez zbytočného odkladu zastaviť. Nakoľko v prejednávanej veci mal odvolací súd preukázané, že v tomto konaní sa uplatňuje pohľadávka žalobcu, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze (§ 166a ZKR) a na majetok žalovanej v 2. rade bol vyhlásený konkurz, odvolací súd v súlade s § 167e ods. 1 ZKR konanie voči žalovanej v 2. rade zastavil. Zrušenie konkurzu podľa § 167v ods. 2 ZKR je bez právneho vplyvu na prejednávaný spor a zastavenie konania, nakoľko konkurz nebol zrušený z dôvodu, že neboli dané predpoklady pre vedenie konkurzu (§ 167e ods. 3 ZKR). Rozhodnutie o oddlžení žalovanej v 2. rade zrušené nebolo. Konkurzné konanie sa skončilo, avšak pohľadávka, ktorá je predmetom je aj naďalej nevymáhateľná v dôsledku oddlženia žalovanej v 2. rade, z dôvodu, ktorého odvolací súd o nej konať nemôže a musí konanie podľa 161 CSP zastaviť.
16. O trovách konania v tejto zastavenej časti voči žalovanej v 2. rade rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 a § 257 CSP. Dôvodom zastavenia konania voči žalovanej v 2. rade je oddlženie žalovanej v 2. rade. Z osobitnej povahy samotného oddlženia ako dôvodu pre zastavenie konania nemožno priamo pričítať procesnú zodpovednosť za zastavenie konania ani jednej zo strán sporu, a preto odvolací súd o náhrade trov rozhodol podľa § 257 CSP tak, že žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania v zastavenej časti nepriznal.
17. Odvolací súd ďalej konal so žalovaným v 1. rade a preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné.
18. Odvolací súd po oboznámení sa so spisom a rozhodnutím súdu prvej inštancie dospel k záveru, že je dôvodné zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a to len pokiaľ ide o priznanú sumu za elektrickú energiu. Jednou zo sporných otázok je, aké platby boli podľa nájomnej zmluvy povinní znášať nájomcovia. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podľa čl. III nájomnej zmluvy bolo dohodnuté, že nájomca platí nájomné vo výške 550,- eur a ustanovenie čl. III bodu 6 zmluvy je zmätočné a nikde v zmluve sa neuvádza, že okrem nájomného 550,- eur majú nájomcovia platiť prenajímateľovi a už vôbec nie správcovi mesačné preddavky na plnenia vo výške 137,70 eur. Odvolací súd posúdením predmetného čl. III nájomnej zmluvy dospel k záveru, že zmluvné strany si dohodli jednak platenie mesačného nájomného za užívanie bytu vo výške 550,- eur mesačne a podľa bodu 6. čl. III aj to, že prenajímateľ z dohodnutého nájmu 550,- eur je povinný uhrádzať plnenia spojené s obvyklým užívaním bytu, ktoré sú súčasťou nájmu, a to náklady za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu uhrádzané správcovskej spoločnosti mimo nákladov, ktoré bude hradiť nájomca. Následne je upravené v zmluve, o ktoré náklady ide a to tak, že nájomca je povinný hradiť nasledovné náklady spojené s užívaním bytu: nájom podľa zmluvy; náklady spojené so spotrebou teplej vody vo forme mesačných zálohových platieb a vyúčtovania prenajímateľovi na základe podkladov od správcu bytového domu; náklady spojené so spotrebou studenej vody vo forme mesačných zálohových platieb a vyúčtovania prenajímateľovi na základe podkladov od správcu bytového domu; náklady na kúrenie vo forme mesačných zálohových platieb a vyúčtovania prenajímateľovi na základe podkladov od správcu bytového domu; náklady na odvoz odpadu vo forme mesačných zálohových platieb a vyúčtovania prenajímateľovi na základe podkladov od správcu bytového domu; náklady spojené so spotrebou plynu priamo dodávateľovi, náklady spojené so spotrebou elektrickej energie priamo dodávateľovi. Odvolací súd však poukazuje v tomto smere na ust. § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsah užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Správne v danom prípade súd prvej inštancie poukázal na to, že nájomná zmluva neobsahuje výšku úhrad za plnenia poskytnuté s užívaním bytu, ani spôsob ich výpočtu. Žalobca uvádza, že zálohový predpis správcovskej spoločnosti bol odovzdaný nájomcom spolu s nájomnou zmluvou, avšak žalovaní tvrdili, že nebol. Z nájomnej zmluvy vyplýva, že prílohami boli odovzdávací a preberací protokol, fotografie odovzdaného bytu, interiéru a skutkového stavu a LV XXXX. Z preberacieho odovzdávacieho protokolu (č.l. 133 spisu) nevyplýva, že by bol nájomcom odovzdaný zálohový predpis. Žalobca teda nepreukázal, že by žalovaných oboznámil s výškou úhrad podľa čl. III bod 6 nájomnej zmluvy. V tomto smere je nájomná zmluva neurčitá a
neobsahuje výšku úhrad a ani spôsob ich výpočtu a preto je nutné dospieť k záveru, že žalobca nemá nárok od nájomcov (žalovaného) na úhradu nákladov spojených s užívaním bytu. Prenajímateľ mal teda nárok na úhradu nájomného vo výške 550,- eur mesačne. Najprv si v žalobe uplatnil dlžné nájomné za mesiace apríl 2011, október 2012, november 2012, december 2012 a január 2013, teda celkom vo výške 2.750,- eur. Neskôr zobral žalobca návrh v časti dlžného nájomného späť a to vo výške 1.650,- eur, keď zistil, že žalovaný neuhradili nájomné len za mesiac október 2012 a január 2013. Správne potom súd prvej inštancie rozhodol, že na nájomnom dlhuje žalovaný sumu 1.100,- eur, avšak zloženú kauciu 550,- eur bolo potrebné zarátať na najskôr splatnú platbu, teda nájomné za mesiac október 2012. Započítať sa má kaucia na najskôr splatný dlh, v opačnom prípade dochádza ku bezdôvodnému navyšovaniu poplatku z omeškania. Súd prvej inštancie teda správne uložil povinnosť uhradiť žalovanému titulom dlžného nájomného 550,- eur spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 550,- eur od 23.12.2012 do zaplatenia. Čo sa týka nákladov za plyn tie sporné nie sú a je preukázané, čo ani žalovaný nerozporuje, že za obdobie od februára až júna 2011 platil poplatky za plyn prenajímateľ a to celkom vo výške 25 eur, ktoré náklady však mali hradiť nájomcovia.
19. Čo sa týka nákladov na spotrebu elektrickej energie, súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobca má nárok na ich úhradu od nájomcov (žalovaného), ktorú skutočnosť žalovaný v 1. rade ani nerozporuje. Spornou ostala suma týchto nákladov. Súd prvej inštancie síce uznal, že platby za spotrebu elektrickej energie majú znášať nájomcovia (žalovaný), avšak súd prvej inštancie pochybil pri ich výpočte, keď za obdobie od 30.05.2011 do 23.04.2012 ako dlžnú sumu priznal 105,55 eur, pritom išlo len o nedoplatok s tým, že bolo potrebné zarátať ešte zálohové platby za toto obdobie, ktoré hradil prenajímateľ a to v sume celkom 194,92 eur (17,72 eur x 11). Taktiež za obdobie mesiace máj 2011 priznal súd prvej inštancie nedoplatok vo výške 22,38 eur, hoci mala byť k tomu priznaná aj zálohová platba 17,72 eur. Za obdobie február 2011 až apríl 2011 súd prvej inštancie priznal 53,16 eur ako 3 x preddavok vo výške 17,72 eur, čo však nie je správny výpočet, keď preddavkové platby za tieto mesiace boli vo výške 3,- eur za mesiac, teda mala byť priznaná suma 9,- eur za preddavkové platby. K týmto preddavkovým platbám si žalobca uplatnil pomernú časť nedoplatku z vyúčtovania z obdobia od 27.09.2010 do 23.04.2011 vo výške 53,73 eur, ktorú vypočítal podľa spotreby a aj táto suma mu má byť priznaná, čo súd prvej inštancie nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru, že v časti namietania nesprávne priznanej istiny ako dlh za spotrebu elektrickej energie je odvolanie žalobcu dôvodné a mala mu byť priznaná celkom suma 622,90 eur, ako ju vyčíslil žalobca na základe predložených listinných dôkazov, ktoré vyčíslenie sa nachádza na č.l. 41 a 42 spisu. Za obdobie február až apríl 2011 suma 62,73 eur, za obdobie máj 2011 suma 40,10 eur, za obdobie jún 2011 až apríl 2012 suma 300,47 eur a za obdobie máj 2012 až apríl 2013 suma 219,60 eur, teda spolu 622,90 eur. Nájomcovia byt užívali od 28.01.2011 do 01.02.2013. Je preukázané, že pred prenájmom bytu boli zálohové platby za elektrinu 3,- eur na mesiac, ktorá sa pod vplyvom zvýšenej spotreby v dôsledku obývania bytu nájomcami zvýšila na 17,72 eur a neskôr na 24,40 eur na mesiac. Odvolací súd má za to, že je logické a spravodlivé, aby sa podieľali nájomcovia pomerne na nedoplatku za spotrebu energie za obdobie február, marec a apríl 2011. Žalobcovi ďalej prináleží poplatok z omeškania aj z dlžnej sumy za elektrickú energiu a úhrady za plyn, ktoré súd prvej inštancie nepriznal a opomenul zdôvodniť, prečo nepriznal poplatok z omeškania, hoci žalobca ho požadoval v žalobe. Poplatok z omeškania odvolací súd priznal od 18.01.2013, nakoľko výzvou zo dňa 07.01.2013, ktorú žalovaný prevzal dňa 08.01.2013, bol vyzvaný na úhradu tohto dlhu a to v lehote 10 dní od doručenia výzvy.
20. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie bolo s časti dôvodné a odvolaním napadnuté výroky zmenil tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
21. Podľa ust. § 396 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
22. Podľa ust. § 396 ods. 2 OSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
23. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
24. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
25. Odvolací súd z dôvodu zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhodol o nároku trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania. Čo sa týka zastavenej časti konania, odvolací súd má za to, že zastavenie konania nezavinil žalobca a to z dôvodu, že z predložených vkladov na účet, ktorými mali nájomcovia uhradiť platby nájomného, ktorých úhradu pôvodne žalobca požadoval v žalobe, nie je možné zistiť, že to boli platby vykonané nájomcami na účel nájomného, keď peniaze vkladala tretia osoba a bez uvedenia, či variabilného symbolu, či poznámky pre prijímateľa, že ide o nájomné za konkrétny byt. Prenajímateľ teda nemohol vedieť o aké ide platby. Dôležitou je i tá skutočnosť, že nájomcovia boli vyzvaní žalobcom na úhradu dlžného nájomného ešte pred podaním žaloby na súd a nič im nebránilo uviesť na výzvu žalobcu, že niektoré platby nájomného uhradili cez tretie osoby, čo následne mohol žalobca preveriť. Preto má odvolací súd za to, že konanie bolo zastavené z dôvodu zavinenia žalovaného a teda zastavená časť istiny je úspechom žalobcu. Potom žalobca bol úspešný v priznanej sume 1.197,90 eur a v zastavenej sume 1.650,- eur (spolu 2.847,90 eur) a žalovaný v sume 3.854,80 eur, čo v percentuálnom vyjadrení je 42,49 % a 57,51%. Pomer úspechu žalovaného je potom 15,02% (57,51 - 42,49).
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 C.s.p. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).