Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25CoCsp-4-2024.pdf
PDF · 95.15 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoCsp/4/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, A. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko, advokát, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava- mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpenému: Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, 821 09 Bratislava- mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, o primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.325,59 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 9Csp/90/2020-50 zo dňa 28.12.2022, takto
rozhodol:
I. Mení rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 100 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške nároku bude rozhodnuté samostatným uznesením súdneho úradníka po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že cit.:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.325,59 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 11.11.2020 domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 1.325,59 eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad, pod sp. zn. 18Csp/60/2019 o zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy, bola v postavení spotrebiteľky úspešná. V rozsudku súd uviedol, že dohoda o zrážkach zo mzdy neurčitým spôsobom špecifikuje výšku zabezpečenej pohľadávky a veriteľ je neprimerane zvýhodňovaný.
3. Žalovaný rozporoval uplatnený nárok a uviedol, že žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala výšku vykonaných zrážok zo mzdy. Samotnú výzvu nepovažoval za relevantný základ akéhokoľvek plnenia a uviedol, že prostredníctvom zrážok zo mzdy nebola na účet žalovaného pripísaná žiadna suma. Namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu z dôvodu, že on nebol subjektom, ktorý so žalobkyňou uzatváral dohodu o zrážkach zo mzdy.
4. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že vo veci sp.zn. 18Csp/60/2019 Okresného súdu Poprad sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy uvedenej v zmluve o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 22.05.2009, a to nariadením neodkladného opatrenia a následne rozhodnutím vo veci samej rozsudkom. V konaní mala úspech, vo veci bolo najskôr vydané uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia a následne rozsudok s identickým výrokom vo vzťahu k uloženej povinnosti. Žalobkyňa si bez akýchkoľvek pochybností v inom súdnom konaní úspešne uplatnila právo na uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy. V citovanom rozhodnutí bolo zároveň konštatované, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda neplatný právny úkon.
5. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia poukázal na to, že právoplatným rozhodnutím v pôvodnej veci bolo vymedzené úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľa, ktoré aktuálny procesný súd nie je oprávnený preskúmavať. Právny základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný a zostáva určiť už len jeho (primeranú) výšku. Keďže má ísť o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa za jeho úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, mali by to teda byť všetky okolnosti súvisiace najmä bezprostredne s týmto uplatnením (a jeho dôvodmi). Za primerané, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, súd prvej inštancie považoval finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške. Táto čiastka zodpovedá sume, na ktorú žalovaný chcel realizovať zrážky zo mzdy na úkor žalobcu s tým, že ním uvedený rozpis dlhu k 10.04.2016 vo výzve na vykonávanie zrážok zo mzdy pozostáva z istiny: 473,65 eura, riadneho úroku: 408,70 eur, úrokov z omeškania: 43,02 eur a nákladov inkasného pokračovania: 400,22 eur, spolu: 1.325,59 eur a to bez akejkoľvek bližšej špecifikácie jednotlivých položiek (napríklad je zjavné, že „náklady inkasného pokračovania“ sú neprimerane vysoké a nie je jasné z čoho pozostávajú). Takto priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní úverovej zmluvy a aj následne konal závadne. Podľa citovaných zákonných ustanovení priznal súd náhradu trov konania úspešnému žalobcovi voči žalovanému v rozsahu 100 %.
6. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), g), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“), a teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie s odôvodnením, že zákon priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi od toho, kto za porušenie tohto práva alebo povinnosti zodpovedá. Mal za to, že sa nedopustil porušenia spotrebiteľských práv žalobkyne a nemožno ho považovať za osobu, ktorá by za porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zodpovedala. Zákonodarca v ustanovení § 3 ods. 5 ZoOS jednoznačne stanovuje, že spotrebiteľ sa môže domáhať ochrany svojho práva na súde a ak takéto porušenie práva úspešne uplatní, potom má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za takéto porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej ZoOS alebo osobitnými predpismi zodpovedá. Týmto subjektom je peňažný ústav poskytujúci úver a postupujúci pohľadávku – teda postupca. Mal za to, že súd prvej inštancie sa so vznesenou námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vysporiadal nesprávne, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Ďalej uviedol, že kompenzácia nemajetkovej ujmy vzniknutej spotrebiteľovi musí byť nie len tvrdená, ale aj preukázaná. Žalovaný úkonom v súvislosti s odkúpením domnelej pohľadávky nielenže neporušil žiadne spotrebiteľské práva žalobcu, ale ani mu nespôsobil žiadnu ujmu. Priznanie osobitného zadosťučinenia z dôvodu úspechu v súdnom spore, bez preukázania naplnenia hypotézy vyžadovanej v ust. § 3 ods. 5 ZoOS, by bolo preto vybočením zo základných princípov civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje rovné postavenie strán sporu a spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov. Žalovaný si na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v obdobných veciach. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne. Zároveň si žalovaný uplatnil trovy odvolacieho konania do výšky 128,21 eur.
7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Nesúhlasila s tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie uviedla, že rozsudkom vydaným v základnom konaní bol práve žalovaný identifikovaný ako subjekt, ktorý porušil spotrebiteľské práva a povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti spotrebiteľského práva nepostupoval s odbornou starostlivosťou, pohľadávku od právneho predchodcu odkúpil spolu so všetkými právami a povinnosťami a domáhal sa jej úhrady skrz zrážok zo mzdy na základe neplatného právneho úkonu. Mala za to, že žalovaný je pasívne legitimovanou stranou sporu a poukázala na aktuálny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/237/2021 zo dňa 30.03.2023, priamo vo vzťahu k žalovanému, z ktorého vyplýva, že porušiteľom voči ktorému je možné úspešne sa domáhať PFZ, je taktiež postupník z úverovej pohľadávky. Vo vzťahu k možnosti domáhať sa PFZ voči postupníkovi ďalej poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa 13.12.2022. Žalobkyňa považuje uplatnenú a súdom priznanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia za adekvátnu. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
8. K vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný odvolaciu repliku, v ktorej zotrval na všetkých svojich doterajších vyjadreniach uvedených v odvolaní.
9. K vyjadreniu žalovaného podala žalobkyňa odvolaciu dupliku, v ktorej zotrvala na doterajších vyjadreniach a navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
10. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu, podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne.
11. Podľa ust. § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
12. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len ,,zákon o ochrane spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, vrátane vydania bezdôvodného obohatenia, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
13. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností dôjde.
14. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.
15. K námietke o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v súdenej veci odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7Cdo/237/2021 z 30.03.2023: „(Aj) podľa názoru dovolacieho súdu ak si žalovaná v predchádzajúcom spore neúspešne uplatnila spotrebiteľskú pohľadávku proti žalobcovi (spotrebiteľovi), pričom dôvod jej neúspechu spočíval v nepreukázaní aktívnej vecnej
legitimácie (iba) v dôsledku nedodržania zákonných podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách, potom nesie prípadnú zodpovednosť voči spotrebiteľovi v súvislosti s požadovaným finančným zadosťučinením v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. pôvodný veriteľ (banka), alebo ten, na koho bola spotrebiteľská pohľadávka postúpená (bod 16 in fine).
16. K otázke výšky primeraného finančného zadosťučinenia odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7Cdo/92/2021 z 30.06.2022: „Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu.“
17. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal z úspešnosti žalobkyne v konaní pod č. k. 18Csp/60/2019-133. Odvolací súd nespochybňuje základ nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ však ide o odôvodnenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, toto nie je preskúmateľné.
18. Ako už bolo konštatované v danom prípade postačuje preukázanie porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľky, ktorá nemusí preukazovať existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Pri jej určení je potrebné vychádzať z toho, že finančné zadosťučinenie má okrem satisfakčnej funkcie aj funkciu sankčnú, a to v tom ohľade, že má odradiť nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie nemožno vnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu pre žalobkyňu ako spotrebiteľa, ktorý privodil vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako opatrenia orgánov dohľadu, ktorých sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov.
19. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného v tom, že pri priznaní nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, pričom ujma musí byť nielen tvrdená ale aj preukázaná. V pôvodnom konaní sa žalobkyňa úspešne domohla svojich práv tým, že právoplatným rozsudkom bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy žalobkyne. Zároveň je nepochybné, že žalovaný žiadal zamestnávateľa žalobkyne o vykonanie zrážok zo mzdy listom zo dňa 10.04.2016 (do výšky 1.325,59 eur) a na základe návrhu žalobkyne súd taktiež nariadil neodkladné opatrenie uložením povinnosti žalovanému zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy. V pôvodnom konaní bolo taktiež zistené, že za obdobie od 10.04.2016 do 24.07.2019 zrážky neboli vykonávané, nakoľko zamestnávateľ žalobkyne oznámil existenciu exekučného príkazu, v rámci ktorého sa zo mzdy žalobkyne už vykonávajú iné zrážky. Ďalej bolo v pôvodnom konaní zistené, že dohoda o zrážkach predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a nebolo preukázané, či v prípade postúpenia pohľadávky boli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z (ďalej len ,,Zákon o bankách“), či nešlo o nepremlčané splátky a či došlo k riadnemu zosplatneniu dlhu pred postúpením pohľadávky. Tieto okolnosti teda opodstatňujú základ nároku uplatnený v tomto konaní a zároveň sú aj okolnosťami z ktorých je potrebné vychádzať pri určení výšky uplatneného nároku.
20. Odvolací súd považuje za primeranú výšku zadosťučinenia sumu 100 eur, keďže priznaním tejto sumy bude naplnený účel citovaného zákonného ustanovenia z hľadiska dostatočného odškodnenia žalobkyne z titulu jej zadosťučinenia a zároveň bude naplnená aj výchovná funkcia tohto inštitútu tým, že priznanie tohto nároku (spolu s náhradami priznanými v obdobných konaniach voči žalovanému) bude vplývať na žalovaného tak, aby si neuplatňoval neplatné dohody o zrážkach zo mzdy, teda bude predstavovať účinný a odradzujúci prostriedok ochrany spotrebiteľov. Pokiaľ teda žalovaný namietal opodstatnenosť výšky priznania primeraného finančného zadosťučinenia je v tejto časti jeho odvolanie dôvodné. Súd sa pri určení výšky riadil tým, že tento stav vyvolal žalovaný, ktorý naformuloval dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorá je v značnom rozpore so spotrebiteľským právom. Následne použitím takejto neprijateľnej dohody o zrážkach zo mzdy požiadal zamestnávateľa žalobkyne o vykonávanie zrážok, avšak k realizácii zrážok nedošlo. Kritériom kvantifikácie nároku boli teda okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia
práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia podľa odvolacieho súdu zohľadňuje skutkové okolnosti.
21. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.
22. Odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zmenil podľa § 388 CSP, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie.
23. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods.1 CSP a 262 ods. 1 CSP. Odvolací súd vychádzal zo zásady úspechu vo veci, ktorú treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. Nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu, ak jej bola priznaná aspoň časť uplatneného nároku. Žalobkyňu treba považovať za plne úspešnú, keď mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto z jej procesného úkonu závisela, výlučne od úvahy súdu. Hoci bola výška finančného zadosťučinenia odvolacím súdom znížená, žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná čo sa týka základu nároku, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom I. inštancie ako aj odvolacím súdom v rozsahu 100 %, pričom náhrada účelných trov konania bude vypočítaná z prisúdenej istiny o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia (§ 262 ods. 2 CSP).
24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).