Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_5Co-58-2020.pdf
PDF · 137.36 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/58/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: Bytové spoločenstvo I, so sídlom v Ruskove 90, IČO: 35 526 475, zast. JUDr. Gabrielou Jablonskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Letná 47, proti žalovanému: D. P., nar. X.X.XXXX, bytom v S. XX, zast. JUDr. Jánom Spišiakom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Idanská 17, o zaplatenie 1351,69 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 30. apríla 2018 č.k. 18C/484/2017-120
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti žalovanému.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice-okolie (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi 1.351,69 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.) a že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %, ktorá bude vyčíslená samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (II.). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia peňažnej čiastky 1.351,69 € titulom nedoplatku na vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním a správou bytu č. 9 bytového domu S. XX za obdobie rokov 2013-2016.
2. Súd z predložených dôkazov zistil, že žalovaný je vlastníkom bytu č. 9 na 1. poschodí v bytovom dome súp. č. 90, stojaceho na parcele reg. C č. 581/2, zapísaného na LV č. XXX, kat. úz. S.. Žalobca je evidovaný v registri spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov Okresného úradu Košice. Podľa zápisnice zo zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov z 29.3.2014 vyplynulo, že v dňoch 22.2.2014, 1.3.2014 a 15.3.2014 sa konali predbežné zhromaždenia vlastníkov, okrem iného z dôvodu riešenia odsúhlasenia rozúčtovania nákladov na plyn pre ohrev úžitkovej vody a vykurovanie v odpojených bytoch, pričom k dohode vlastníkov nedošlo. Preto vlastníci 29.3.2014 rozhodli, že rozpočítanie nákladov pre ústredné kúrenie a ohrev vody sa bude rozpočítavať podľa vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 630/2005 Z.z. v znení vyhl. č. 358/2009 Z.z. podľa § 5 ods. 2 tak, že pre užívateľov bytov s individuálnym vykurovaním sa náklady za teplo rozdelia na základnú zložku 10 % a spotrebnú zložku 90 % a náklady zo základnej zložky sa budú počítať odpojeným bytom podľa podlahovej plochy bytu a celková spotrebná zložka sa ostatným konečným spotrebiteľom bude počítať podľa podlahovej plochy.
3. Žalovaný podal k vyúčtovaniu za obdobie 1.5.2013 až 30.4.2014 a k predpisu zálohovej platby (č.l. 46 spisu) reklamáciu, výsledkom ktorej bolo opravené vyúčtovanie za dané obdobie označené tiež ako vyúčtovanie roka 2013, v ktorom žalovanému boli vyúčtované položky: fond opráv 20 € mesačne,
spolu 240 €; ohrev vody neúčtovaný; vodné, osvetlenie spoločných priestorov - spotreba EO 1,642 na osobu a mesiac, spolu 59,112 €; plynové vykurovanie základná zložka 10% 0,855/m2 podlahovej plochy, spolu 66,545 €; spotrebná zložka 90% neúčtovaná; VVaK - SV 9,500 € na byt, spolu 9,500 €; voda - OÚ S. 8,750 € na byt, spolu 8,750 €. Súčet uvedených skutočných nákladov je 383,907 €, z čoho žalovaný uhradil 240 €, teda nedoplatok činí 143,91 €. Podľa vyúčtovania nákladov spojených s užívaním a správou bytu za obdobie od 19.8.2013 do 31.12.2014 označené aj ako vyúčtovanie roka 2014 (č.l.15 spisu) boli žalovanému vyúčtované položky: fond opráv 38 € mesačne, spolu 456 €; ohrev vody neúčtovaný; EO/osvetlenie spol. priest. a pre čerpadlo 2,850 na osobu a mesiac, spolu 102,60 €; plynové vykurovanie základná zložka 10% 1,030 na m2 podlahovej plochy, spolu 80,165 €; spotrebná zložka 90% neúčtovaná; VVaK - SV 0,301 € na osobu a mesiac, spolu 10,836 €; VVaK odpočty 0,336 € na byt mesačne, spolu 4,032 €; poistka domu 1,755 € na byt mesačne, spolu 21,06 €. Súčet uvedených skutočných nákladov je 674,693 €, z čoho žalovaný uhradil 43 €, teda nedoplatok činí 631,69 €. Podľa vyúčtovania nákladov spojených s užívaním a správou bytu za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 (č.l.21 spisu) boli žalovanému vyúčtované položky: fond opráv 38 € mesačne, spolu 456 €; ohrev vody základná zložka 10% 25,46 €; EO/osvetlenie spol. priestorov a pre čerpadlo 3,548 € na osobu a mesiac, spolu 127,728 €; plynové vykurovanie základná zložka 10% 0,844 na m2 podlahovej plochy, spolu 65,689 €; spotrebná zložka 90% neúčtovaná; VVaK - SV neúčtované; VVaK odpočty 2,427 € na byt, spolu 2,427 €; poistka domu 1,750 € na byt mesačne, spolu 21,058 €. Súčet uvedených skutočných nákladov je 698,364 €, z čoho žalovaný uhradil 288 €, teda nedoplatok činí 410,36 €. Podľa vyúčtovania nákladov spojených s užívaním a správou bytu za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016 (č.l.27 spisu) boli žalovanému vyúčtované položky: fond opráv 38 € mesačne, spolu 456 €; obnova fasády od 1.8.2016 po 20 €, spolu 100 €; ohrev vody základná zložka 10% 28,672 €; EO/osvetlenie spol. priest. a pre čerpadlo 3,794 € na osobu a mesiac, spolu 136,584 €; plynové vykurovanie základná zložka 10% 0,950 na m2 podlahovej plochy spolu 73,939 €; spotrebná zložka 90% neúčtovaná; VVS stočné 0,691 € na osobu, spolu 24,876 €; poistka domu 21,058 € na byt, spolu 21,058 €. Súčet uvedených skutočných nákladov je 841,129 €, z čoho žalovaný uhradil 676 €, teda nedoplatok činí 165,73 €.
4. Ďalej súd zistil, že žalovaný proti vyúčtovaniu nákladov za obdobie 1.5.2013 - 30.4.2014, 19.8.2013-31.12.2014, 1.1.2015-31.12.2015, k predpisu zálohovej platby z 15.6.2015 a k výzve na úhradu dlhu zo 16.1.2017 podal reklamáciu, ku ktorej sa vyjadril žalobca v odpovedi z 25.3.2017 tak, že vyúčtovanie skutočných nákladov bolo spracované na základe dohody vlastníkov bytov prijatej nadpolovičnou väčšinou dňa 29.3.2014 a 26.9.2015 a nakoľko na zhromaždení vlastníkov dňa 4.6.2016 bolo rozhodnuté aj o zvýšení poplatku do fondu opráv o 20€ mesačne od 1.8.1016, trvá na úhrade celej dlžnej sumy 1.305,96 €.
5. Napokon súd skutkovo zhodnotil, že žalovaný bol vyzvaný žalobcom listom zo 7.6.2015 na úhradu nedoplatku 1.261,31 €, a to za rok 2014 vo výške 631,59 €, za rok 2013 vo výške 146,24 € a vo vzťahu k opravnému vyúčtovaniu za roky 2010, 2011 a 2012 vo výške 483,38 €. Ďalej žalobca výzvou zo dňa 16.1.2017 oznámil žalovanému, že jeho dlh je 1.305,96 € (roky 2013 až 2015) a tiež mu oznámil, že s poukazom na zvýšenie fondu opráv o 20 € od 1.8.2016, vznikol žalovanému k 31.1.2017 ďalší nedoplatok 120 €. Ďalej žalobca vyzval žalovaného výzvami zo 6.5.2017 a 8.5.2017 na úhradu dlhu vo výške 1.351,69 € z vyúčtovaní za roky 2013 až 2016. Zo zápisnice zo zhromaždenia vlastníkov bytov zo 6.5.2017 vyplynulo, že prítomní vlastníci schválili vymáhanie nedoplatkov z vyúčtovania za roky 2013 až 2016 na byte žalovaného súdnou cestou.
6. Vec právne posúdil podľa § 6 ods. 1, § 7b ods. 1, 2, 3, 5, § 10 ods. 1 prvá veta, ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. v znení platnom v spornom období, § 14 ods. 1, 2 až 4 tohto zákona v znení platnom do 30.9.2014, § 14 ods. 3 a 8 tohto zákona v znení platnom od 1.10.2014, § 2 ods. 4, 5 zákona č. 182/1993 Z.z., § 2 písm. f/, § 2 ods. 2 a 6, § 7 ods. 3 písm. a/, § 9 ods. 1, 2 a 8 vyhlášky č. 630/2005 Z.z., § 100 ods. 1, § 101 OZ.
7. Súd konštatoval, že k vyúčtovaniu za rok 2016 žalobca predložil predpis mesačnej zálohovej platby žalovaného 60 € z 15.5.2016, prevzatý žalovaným 18.5.2016, platobný príkaz na úhradu poistky domu 252,70 €, faktúru SPP za plyn na rok 2016 na 11.468,69 €, faktúru VSE za spotrebu elektriny na rok 2016 na 1130,51 €, tri faktúry VVS za vodné a stočné za obdobie od 8.3.2016 do 27.12.2016 spolu 78,60 €. K vyúčtovaniu za rok 2015 žalobca predložil platobný príkaz na úhradu poistky domu 252,70 €, dve faktúry SPP za plyn na rok 2015 na 5020,50 € a 5164,43 €, faktúru VSE za spotrebu elektriny na rok 2015 na 1057,14 €, faktúru VVS za službu diaľkového odpočtu stavu vodomera za rok 2016 spolu 24
€ a doklad o zaplatení 4,72 € pre VVS. K vyúčtovaniu za rok 2014 žalobca predložil predpis mesačnej zálohovej platby žalovaného 52 € z 7.7.2014, faktúru SPP za plyn za obdobie 19.8.2013-18.8.2014 na 8602,12 €, faktúru SPP za plyn za obdobie 19.8.2014-31.12.2014 na 3832,24 €, faktúru VSE za spotrebu elektriny za obdobie 7.9.2013-27.6.2014 na 367,38 €, faktúru VSE za spotrebu elektriny za obdobie 28.6.2014-31.12.2014 na 516,58 €, dve faktúry VVS za vodné a stočné za obdobia od 5.3.2014
- 9.6.2014 na 12,58 € a od 5.9.2014 - 5.12.2014 na 94,32, € faktúru VVS za službu diaľkového odpočtu stavu vodomera za rok 2015 spolu 24 € a doklad o zaplatení 11,00 € pre VVS. K vyúčtovaniu za rok 2013 žalobca predložil faktúru SPP za plyn za obdobie 19.8.2012-31.12.2012 na 3771,25 €, faktúru SPP za plyn za obdobie 1.1.2013-18.8.2013 na 6544,79 €, faktúru VSE za spotrebu elektriny za obdobie 6.9.2012-6.9.2013 na 532,05 €, príkaz na úhradu z 26.7.2013 pre VVV na 10 € za prenájom zariadenia na odpočet vody, príkaz na úhradu z 26.3.2013 pre VVS na 53,22 € za montáž zariadenia na odber vody, príjmový pokladničný doklad z 18.12.2013 o zaplatení 105,01 € pre Obec S. za vodu, poštový peňažný poukaz o zaplatení 14.10.2013 26,72 pre VVS a 28.2. 24 € pre VVS.
8. Súd mal za to, že z vyjadrenia zástupkyne žalobkyne k námietke prelínania sa období vyúčtovania a z predložených faktúr SPP a VSE je zrejmé, že žalobca mal vyúčtovacie obdobie prispôsobené fakturovacím obdobiam dodávateľov, a preto vyúčtovanie za rok 2013 zahŕňalo aj obdobia spotreby z roku 2012 a nakoľko fakturovacie obdobie pri SPP končilo až 18.8.2013 a u VSE až 6.9.2013, tieto nemohli byť vyúčtované do 3.5.2013, ale až v nasledujúcom roku a vyúčtovaní. Podobne vyúčtovanie za rok 2014 obsahovalo spotrebu plynu od 19.8.2013 do 18.8.2014 a spotrebu elektriny od 7.9.2013 do 31.12.2014. Z uvedeného je zrejmé, že nejde o duplicitu vo vyúčtovaniach. Ďalej súd dospel k záveru, že vlastníci bytov na zhromaždení 29.3.2014 upravili spôsob rozúčtovania nákladov na vykurovanie a dodávku teplej úžitkovej vody pre odpojené byty, akým bol aj byt žalovaného tak, že pre týchto užívateľov sa náklady za teplo rozdelia na základnú zložku 10% a spotrebnú zložku 90% a náklady zo základnej zložky sa budú počítať odpojeným bytom podľa podlahovej plochy bytu a celková spotrebná zložka sa ostatným konečným spotrebiteľom bude počítať podľa podlahovej plochy, rozpočítavanie nákladov na prípravu teplej úžitkovej vody sa vykoná podľa § 9 ods. 1 a 2 tak, že náklady sa rozdelia na základnú 10% a spotrebnú zložku 90%, základná zložka sa rozdelí medzi konečných spotrebiteľov rovnakým dielom na každý byt (aj pre odpojené byty) a spotrebná zložka sa rozúčtuje konečným spotrebiteľom. Tento spôsob rozúčtovania však zmenili v prospech žalovaného tým, že po reklamácii žalobcovi listom zo 7.7.2014 zaslali opravné vyúčtovanie podľa nového postupu rozúčtovania, prijatého výborom 5.7.2014 a teda možno konštatovať, že bola prijatá nová dohoda pre byty s individuálnym vykurovaním spôsobom vyúčtovania pre dodávku tepla pre vykurovanie na základnú zložku 10% a na náklady tepla na prípravu teplej úžitkovej vody nepočítať vôbec. Uvedené dohodli aj pre nasledujúce vyúčtovania a tiež dohodli doúčtovanie nákladov na dodávku elektriny pre čerpadlo na dodávku SV a osvetlenie spoločných priestorov (na zhromaždení 1.3.2014). Skutočnosť, že vlastníci v rozhodnutí o spôsobe rozúčtovania spomínajú konkrétne ustanovenia vyhlášky č. 630/2005 Z.z. napovedá, že tam uvedený spôsob rozúčtovania bol pre nich návodom ako postupovať, avšak podľa názoru súdu, keďže rozhodnutie zhromaždenia vlastníkov je presne vyslovené v zápisniciach, preto treba takto vyslovený spôsob rozúčtovania považovať za dohodu podľa § 5 ods. 6 a § 9 ods. 1 tejto vyhlášky. K námietke žalovaného, že žalobca mal postupovať podľa § 7 ods. 3 tejto vyhlášky a použiť koeficienty, zaujal súd názor, že § 5 ods. 2 tejto vyhlášky odkazuje len na písmeno a/ § 7 ods. 3, a to len v súvislosti s polohou bytu s individuálnym vykurovaním (nepoukazuje na použitie písmena b/) a byt žalovaného svojou polohou nespadá do kategórie tam uvedených bytov, pretože je na 1. poschodí, pod jeho bytom sú byty na prízemí. K obrane žalovaného založenej na tvrdení, že žalobca pri vyúčtovaní nevychádzal zo skutočných nákladov súd uviedol, že žalobca predložil všetky faktúry a doklady o platbách za sporné obdobie, z ktorých vyúčtovanie vychádzalo, ktoré súd v spojení s prijatou dohodou o rozúčtovaní preskúmal a zistil, že žalovaný pri vyúčtovaní vychádzal zo skutočnej spotreby plynu od 19.8.2012 do 18.8.2013 za 10316,04 €, z ktorej na spotrebu na vykurovanie bolo použitých 70%, t.j. 7221,228% a z tejto sumy vypočítal základnú zložku 10% (722,123 €) vydelil podlahovou plochou všetkých bytov (722,123/844,88 m2), čím zistil platbu za 1m2 0,855 €, ktorú vynásobil podlahovou plochou bytu žalovaného (x 77,83 m2) a tak zistil skutočný ročný náklad základnej 10% zložky na plynové vykurovanie na byt žalovaného: 66,545 €. Čo sa týka vyúčtovania položky: vodné, osvetlenie spoločných priestorov
- spotreba EO, žalobca vychádzal zo skutočných nákladov na spotrebu elektriny za obdobie 6.9.2012 až 6.9.2013: 532,05 €, ktorú vydelil počtom osôb v bytoch za 12 mesiacov (27 osôb x 12 mesiacov), t.j. 532,05/324, čím získal spotrebu na osobu a mesiac 1,642 € a túto vynásobil počtom osôb v byte žalovaného a počtom mesiacov (1642 x 3 x 12), čím dospel ku skutočnej spotrebe pre byt žalovaného na tento rok vo výške 59,112 €. Konštatoval preto, že tieto položky žalobca žalovanému vyúčtoval správne.
Rovnaký spôsob rozúčtovania použil žalobca aj pri vyúčtovaní za rok 2014, keď vychádzal zo skutočnej spotreby plynu od 19.8.2013 - 31.12.2014 za 12.434,36 €, z ktorej na spotrebu na vykurovanie bolo použitých 70% t.j. 8704,052 € a z tejto sumy vypočítal základnú zložku 10% (870,41€) vydelil podlahovou plochou všetkých bytov (870,41/844,88 m2), čím zistil platbu za jeden m2 1,030 €, ktorú vynásobil podlahovou plochou bytu žalovaného (1,030x77,83 m2), a tak zistil skutočný ročný náklad základnej 10% - nej zložky na plynové vykurovanie na byt žalovaného - 80,165 €. Čo sa týka vyúčtovania položky: EO/osvetlenie spol. priest. a čerpadlo, žalobca vychádzal zo skutočných nákladov na spotrebu elektriny za obdobie 7.9.2013-31.12.2014 spolu 883,96 €, ktorú vydelil počtom osôb v bytoch za 12 mesiacov t.j. 883,96/309,06 čím získal spotrebu na osobu a mesiac 2,86 € a túto vynásobil počtom osôb v byte žalovaného a počtom mesiacov (žalobca použil len sumu 2,85 €x3x12), čím dospel k skutočnej spotrebe pre byt žalovaného na rok 102,60 €. Obe tieto položky teda žalobca správne vyúčtoval žalovanému. Ostatné položky vyúčtovania žalovaný nenapádal, súd ich však preskúmal: príspevok do fondu opráv 38 € mesačne, t.j. 456 € ročne; položka VVaK - spotreba SV pod touto položkou sú platby pre vodárne za prenájom zariadenia na diaľkový odpočet vody 24 €, platby vodárňam s poplatkom za prevod 11,40 € a platby za vodné a stočné 12,58 € + 94,32 €, čo je spolu 142,30 €, spotrebovaná voda za 94,32 € bola rozpočítaná na počet osôb bytoch za rok (94,32 €/312), čím získal spotrebu na osobu a mesiac, a túto vynásobil počtom osôb v byte žalovaného a počtom mesiacov (žalobca použil len sumu 0,301 €x3x12), čím dospel k skutočnej spotrebe pre byt žalovaného na rok 10,836 €. Pri VVaK odpočtoch pri nákladoch na byt 0,336 €, ročná platba na byt činila 4,032 €. Okrem toho žalobca uhradil poistku domu, ktorej skutočný ročný náklad na byt žalovaného činil 21,06 €. Na základe uvedeného mal žalovaný podľa vyúčtovania za rok 2014, ktoré súd považuje za správne, uhradiť žalobcovi sumu 674,693 €, uhradil však len 43 €, preto žalobca sa správne domáha doplatenia sumy 631,69 €. Pri vyúčtovaní za rok 2015 vychádzal žalobca zo skutočnej spotreby plynu od 1.1.2015 - 31.12.2015 za 10.184,93 €, z ktorej na spotrebu na vykurovanie bolo použitých 70% t.j. 7129,45 € a z tejto sumy vypočítal základnú zložku 10% (712,95€) vydelil podlahovou plochou všetkých bytov (712,95/844,88 m2), čím zistil platbu za jeden m2 0,844 €, ktorú vynásobil podlahovou plochou bytu žalovaného (0,844x77,83 m2), a tak zistil skutočný ročný náklad základnej 10% - nej zložky na plynové vykurovanie na byt žalovaného - 65,689 €. Zo spotreby plynu 30% počítal na ohrev vody t.j.3055,48 €, z tejto sumy vypočítal 10% základnú zložku (305,55 €), ktorú vydelil počtom bytov (305,55/12), čím zistil náklady na jeden byt 25,462 €. Čo sa týka vyúčtovania položky: EO/osvetlenie spol. priest. a čerpadlo, žalobca vychádzal zo skutočných nákladov na spotrebu elektriny za obdobie 1.1.2015 - 31.12.2015 spolu 1057,14 €, ktorú vydelil počtom osôb v bytoch za 12 mesiacov t.j. 1057,14/297,96, čím získal spotrebu na osobu a mesiac 3,548 € a túto vynásobil počtom osôb v byte žalovaného a počtom mesiacov (3,548 €x3x12), čím dospel k skutočnej spotrebe pre byt žalovaného na rok 127,728 €. Všetky tieto položky teda žalobca správne vyúčtoval žalovanému. Ostatné položky vyúčtovania žalovaný nenapádal, súd ich však preskúmal: príspevok do fondu opráv 38 € mesačne, t.j. 456 € ročne; položka VVaK - odpočty pod touto položkou sú platby pre vodárne za službu diaľkového odpočtu vodomera 24 €, platby vodárňam s poplatkom za prevod 5,12 € bola rozpočítaná na počet bytov (29,12€/12), čím získal ročný náklad na byt 2,427 €. Okrem toho žalobca uhradil poistku domu, ktorej skutočný ročný náklad na byt žalovaného činil 21,058 €. Na základe uvedeného mal žalovaný podľa vyúčtovania za rok 2015, ktoré súd považuje za správne, uhradiť žalobcovi sumu 698,364 €, uhradil však len 288 €, preto žalobca sa správne domáha doplatenia sumy 410,36 €. Rovnaký spôsob rozúčtovania nákladov použil žalobca aj pre vyúčtovanie na rok 2016, keď vychádzal zo skutočnej spotreby plynu od 1.1.2016 - 31.12.2016 za 11.468,69 €, z ktorej na spotrebu na vykurovanie bolo použitých 70% t.j. 8028,22 € a z tejto sumy vypočítal základnú zložku 10% (802,82€) vydelil podlahovou plochou všetkých bytov (802,82/844,88 m2), čím zistil platbu za jeden m2 0,950 €, ktorú vynásobil podlahovou plochou bytu žalovaného (0,950x77,83 m2) a tak zistil skutočný ročný náklad základnej 10% - nej zložky na plynové vykurovanie na byt žalovaného - 73,939 €. Zo spotreby plynu 30% počítal na ohrev vody t.j.3.440,67 €, z tejto sumy vypočítal 10% základnú zložku (344,07 €), ktorú vydelil počtom bytov (344,07/12), čím zistil náklady na jeden byt 28,672 €. Čo sa týka vyúčtovania položky: EO/osvetlenie spol. priest. a čerpadlo žalobca vychádzal zo skutočných nákladov na spotrebu elektriny za obdobie 1.1.2016 - 31.12.2016 spolu 1.130,51 €, ktorú vydelil počtom osôb v bytoch za 12 mesiacov t.j. 1130,51€/297,96, čím získal spotrebu na osobu a mesiac 3,794 € a túto vynásobil počtom osôb v byte žalovaného a počtom mesiacov (3,794 €x3x12), čím dospel k skutočnej spotrebe pre byt žalovaného na rok 136,584 €. Všetky tieto položky teda žalobca správne vyúčtoval žalovanému. Ostatné nenapádané položky vyúčtovania súd tiež preskúmal: príspevok do fondu opráv 38 € mesačne, t.j. 456 € ročne a od 1.8.2016 po 20 € mesačne na opravu fasády, spolu 100 €; položka VVaK - stočné náklad 0,691 €, prepočítaný na počet osôb v byte žalovaného a mesiace (0,691x3x12), činí ročne 24,876 €. Okrem toho žalobca uhradil poistku domu, ktorej skutočný ročný náklad na byt žalovaného činil 21,058
€. Na základe uvedeného mal žalovaný podľa vyúčtovania za rok 2016, ktoré súd považuje za správne, uhradiť žalobcovi sumu 841,129 €, uhradil však len 576 € plus v máji 2017 100 €, preto žalobca sa správne domáha doplatenia sumy 165,73 €.
9. Súd sa zaoberal tiež žalovaným vznesenou námietkou premlčania, pokiaľ ide o vyúčtovanie za rok 2013 so záverom, že žaloba bola podaná pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty a že k premlčaniu nedoplatku z opravného vyúčtovania za rok 2013 nedošlo.
10. Vo vzťahu k povinnosti žalovaného uhrádzať finančné prostriedky do fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrady za plnenia uviedol, že keďže rozhodnutie o spôsobe rozúčtovania boli vlastníkmi bytov prijaté a zhromaždeniach, žalovaný mal právo brániť sa voči nim v prekluzívnych lehotách 15, resp. 30 dní podanou žalobou na súde, čo neurobil. Týmto sa stali rozhodnutia pre neho záväznými. Súd preskúmal predložené vyúčtovania za roky 2013 až 2016 a nezistil žiadne pochybenia žalobcu pri výpočtoch, ani pri nárokoch tam uplatnených. Povinnosť žalovaného prispievať na úhradu nákladov bytového domu na spotrebu plynu na vykurovanie a na prípravu teplej úžitkovej vody a na spotrebu elektriny na osvetlenie spoločných priestorov a pre čerpadlo, žalobcovi vznikla rozhodnutím zhromaždenia vlastníkov bytov. Žalovaný si však neplnil povinnosti platiť preddavky na náklady za služby spojené s užívaním a správou za byt, ktorý má vo vlastníctve, ani následne po doručení ročných vyúčtovaní skutočných nákladov tak neučinil a žalobca preukázal existenciu a správnu výšku uplatnených pohľadávok voči žalovanému, preto súd v plnom rozsahu žalobe ako dôvodnej vyhovel. Súd návrh žalovaného na dokazovanie znalcom z odboru energetika za účelom posúdenia správnosti vyúčtovanie žalobcu zamietol, nakoľko takéto dokazovanie považoval za nepotrebné a nadbytočné, keď z predložených listín súd sám vedel posúdiť správnosť výpočtov a rozúčtovaní žalobcu.
11. O trovách konania rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP s tým, že žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto zaviazal žalovaného nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100%.
12. Proti predmetnému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/ až h/ CSP, keď rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne a procesne nesprávny. Vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie je založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave veci a nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnej aplikácii predpisov hmotného a procesného práva na súdenú vec, čo malo za následok vydanie nedostatočne odôvodneného a vecne nesprávneho rozhodnutia v napadnutom rozsahu. Zdôraznil, že žalobca sa domáha nedoplatkov na plneniach vo forme nákladov na spotrebu plynu a elektrickej energie na dodávku tepla a teplej vody, ktoré ich takto účtuje žalovanému za rozhodné obdobie, hoci tieto plnenia neposkytol, pretože predmetný byt č. 9 žalovaný nadobudol v stave, keď predchádzajúci vlastník bytu vykonal v byte prostredníctvom odborne spôsobilej osoby odpojenie bytu od odberu tepla a teplej vody a výrobu tepla a teplej vody z dôvodu svojej choroby a choroby svojej manželky si zabezpečil sám, v čom žalovaný pokračuje. Žalobca napriek tejto skutočnosti, t.j., že žalovanému neposkytuje tieto plnenia, účtuje žalovanému náklady na nikdy neposkytnuté plnenia. Po citácii § 8a ods. 2 a 3 zákona č. 182/1993 Z.z. poukázal na skutočnosť, že žalobca v rozpore s týmto citovaným zákonným ustanovením ako správca domu mu nepredložil vyúčtovanie skutočných nákladov za skutočné plnenia poskytované na byt č. 9 v žalovanom období s uvedením stavov skutočne u žalovaného nameraných hodnôt, vrátane vyúčtovania ich platieb na fond prevádzky, údržby a opráv a iných plnení a za ďalšie obdobie nestanovil žalovanému ako majiteľovi bytu výšku mesačného preddavku na uvedený byt, vychádzajúcu zo skutočných nákladov na uvedený byt za predchádzajúce obdobie, čo je v rozpore s účelom sledovaným týmto zákonom. Tiež odcitoval § 7 Zákona o účtovníctve a vyjadril názor, že listinné dôkazy žalobcu sú podľa názoru žalovaného v konaní ako dôkaz nepoužiteľné pre ich nepreukaznosť skutočného stavu skutočných nákladov za skutočné plnenia, poskytované na byt žalovaného č. 9 v súdenom období s neuvedením skutočne u žalovaného nameraných hodnôt údajných dodávok tepla a TÚV a iných plnení a vrátane vyúčtovania ich platieb na fond prevádzky, údržby a opráv za roky 2013 až 2016. Preto navrhol odvolaciemu súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie v napadnutom rozsahu a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie.
13. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolanie žalovaného odmietol a žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. Považoval námietky žalovaného za neopodstatnené. Skonštatoval, že na základe rozhodnutí vlastníkov bytov, ktoré ani v jednom prípade nebolo napadnuté jeho neplatnosťou, dokonca ani žalovaný nepožiadal súd, aby vo veci rozhodol inak, a teda žalovaný je povinný všetky tieto rozhodnutia rešpektovať, bolo rozhodnuté okrem
iného tiež o spôsobe rozúčtovania a doručovania vyúčtovaní. Na základe rozhodnutí zhromaždenia vlastníkov bytov žalovanému vznikol za obdobie roka 2013 nedoplatok vo výške 143,91 €, roka 2014 vo výške 631,69 €, roka 2015 nedoplatok vo výške 490,36 € a roka 2016 nedoplatok vo výške 165,73 €, teda celkový nedoplatok činí 1.351,69 €. Výzvou zo dňa 8.5.2017 žalovaný bol vyzvaný k úhrade tohto nedoplatku, avšak žalovaný do dnešného dňa túto úhradu neurobil. So všetkými námietkami, ktoré žalovaný vzniesol v konaní a ich zopakoval v podanom odvolaní, sa prvostupňový súd vysporiadal vo svojom rozsudku, pričom svoje tvrdenia oprel o zistenia na základe dôkazov predložených žalobcom i žalovaným, preto tvrdenie žalovaného v odvolaní o tom, že listinné dôkazy sú podľa jeho názoru v tomto konaní ako dôkaz nepoužiteľné, neobstojí. Žalovaný vo svojom odvolaní ani neuviedol nič, čím by vyvrátil niektorý z predložených dôkazov, čím by vyvrátil nesprávnosť vyúčtovania nákladov dodávaných do tohto domu a to aj napriek tomu, že mu boli predložené všetky doklady preukazujúce domu vyúčtované médiá, ustanovenia § 8a ods. 1 a 3 zákona č. 182/1992 Z.z. sú pre tento prípad nepoužiteľné, nakoľko žalobca je spoločenstvom vlastníkov bytov a nie správcom na základe zmluvy o výkone správy, rovnako sa to týka i odseku 3, 5 a 6 podaného odvolania, na dome sa vedie analytické účtovníctvo domu, t.j. poradie, v akom sa platby poukazujú na účet domu a nevedie sa účtovníctvo ako u účtovnej jednotky podľa § 7 Zákona o účtovníctve, zálohové platby sa rozúčtovávajú podľa rozhodnutia vlastníkov bytov, lebo vlastníci bytov nevlastnili v účtovanom období merače a ich absencia môže mať vplyv len na to, že sa za odber platí pomerne, a nie podľa skutočne spotrebovaného množstva a fond opráv a údržby sa síce rozučtováva, ale pre rozúčtovanie nákladov bytu nemá význam, nakoľko fond opráv a údržby domu je fondom pre rekonštrukciu, modernizáciu a opravu spoločných častí a spoločných zariadení domu a tento s síce podľa zákona č. 182/1993 Z.z. rozučtováva, avšak nič sa z neho vlastníkom nevracia, a preto aj ustanovenia zákona použité žalovaným v tomto konaní pre predmet sporu sú nepoužiteľné.
14. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.
15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
16. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 15.4.2021 o 9.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 9.4. 2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1, 3 CSP. 18. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/ až h/ CSP, t.j. v konaní neboli splnené procesné podmienky (a), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (c), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (g) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
19. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
20. Odvolací súd zdôrazňuje, že napriek tomu, že odvolateľ v odvolaní nesprávnosť rozsudku vidí pre naplnenie všetkých odvolacích dôvodov vymenovaných v § 365 ods. 1 CSP, podľa obsahu vytýka súdu "iba", že jeho rozhodnutie je založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, resp. na nesprávnych skutkových zisteniach, na nesprávnej aplikácii predpisov hmotného a procesného práva a na vydaní nedostatočne odôvodneného a vecne nesprávneho rozhodnutia, avšak iba všeobecným spôsobom, keď podstatu jeho odvolania tvorí výpočet toho, čo žalobca ako správca porušil súčasne bez toho, aby zdôvodnil, akú relevanciu má uvedené na tvrdenú nesprávnosť rozsudku. Výnimku tvorí nesúhlasné stanovisko odvolateľa s tým, akým spôsobom súd zhodnotil dôkazné bremeno žalobcu v konaní a s tým spojené jeho stanovisko o nepoužiteľnosti a nepreukaznosti listinných dôkazov predložených v konaní zo strany žalobcu.
21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd nezistil ani žiadne porušenie procesných práv a ani inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie súdu spĺňa podmienku riadneho odôvodnenia, nevykazuje znaky arbitrárnosti a ani nepreskúmateľnosti.
22. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní sporu a tieto odvolacie námietky preto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku a privodiť jeho zmenu.
23. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd uvádza nasledovné.
24. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 1351,69 Eur s prísl. titulom nedoplatku na vyúčtovaní nákladov za byt č. 9 bytového domu Ruskov 90 vlastnícky patriaceho žalovanému za obdobie rokov 2013-2016, ktorého správu vykonával žalobca.
25. Podľa § 7b ods. 5 veta prvá zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31.8.2018 (ďalej aj zákona), vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní uhrádzať finančné prostriedky do fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrady za plnenia.
26. Príslušné zákonné ustanovenie stanovuje pre vlastníka bytu v bytovom dome všeobecnú povinnosť uhrádzať jednak finančné prostriedky do fondu prevádzky, údržby a opráv v dome, ako aj úhrady za plnenia. Aj keď zákon v tejto právnej norme nešpecifikuje, o aké plnenia ide, zo systematického výkladu tohto odseku aj v nadväznosti na legislatívnu skratku použitú v §7b ods. 1 zákona je zrejmé, že pôjde o plnenia spojené s užívaním bytu v bytovom dome okrem úhrad za tie služby a práce, ktoré vlastník bytu uhrádza priamo dodávateľovi. Demonštratívny výpočet týchto služieb, za ktoré sa odvádzajú úhrady za plnenia, je uvedený v § 10 ods 6 zákona. K službám, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním bytu, patrí aj dodávka tepla a teplej vody v domoch vybavených ústredným kúrením.
27. Odvolateľ predovšetkým namietal, že žalobca mu neposkytol plnenia- dodávku tepla a teplej vody, a napriek tomu si tieto plnenia účtoval v rozhodnom období. V konaní nebolo sporným, že v bytovom dome, v ktorom sa nachádza byt č. 9, je zriadené ústredné kúrenie avšak s tým, že niektoré byty bytového domu boli z tohto ústredného kúrenia odpojené, čo bol tiež prípad bytu žalovaného a súčasne nebolo sporným, že k predmetnému odpojeniu (minimálne vo vzťahu k bytu žalovaného) tak došlo na základe rozhodnutia vlastníka bytu. Išlo teda o prípad bytu s individuálnym vykurovaním, preto v tejto súvislosti súd správne posudzoval predmetné vyúčtovanie v položke: ohrev vody a vykurovanie podľa Vyhlášky č. 630/2005 Z.z. s následným právnym záverom, že spôsob rozúčtovania nákladov na vykurovanie a dodávku teplej úžitkovej vody pre odpojené byty určili konkrétnym spôsobom vlastníci bytov a NP, preto bolo potrebné vychádzať z obsahu jednotlivých zápisníc prijatých na zhromaždení vlastníkov, pretože takto vyslovený spôsob rozúčtovania je potrebné považovať za dohodu podľa § 5 ods. 6 a § 9 ods. 8 tejto vyhlášky. Odvolací súd predmetné zhodnotenie súdom prvej inštancie považuje za správne. Hoci na strane jednej vyhláška stanovuje spôsob rozúčtovania nákladov na vykurovanie a dodávku teplej úžitkovej vody, na strane druhej zveruje vlastníkom bytov a nebytových priestorov oprávnenie dohodnúť si spôsob tohto rozúčtovania v prípade, že v bytovom dome sa nachádza byt (byty) s individuálnym vykurovaním, pre ktorý prípad sa spôsob tohto rozúčtovania daný vyhláškou neuplatní. Pokiaľ v konaní súčasne nebolo sporným, akým spôsobom vlastníci bytov a NP v predmetnom bytovom dome za rozhodné obdobie svojimi rozhodnutiami rozhodli o týchto položkách aj vo vzťahu k odpojeným bytom, povinnosť žalovaného platiť tiež za tieto položky súd správne posudzoval zohľadnením obsahu týchto rozhodnutí vlastníkov. Žalovaný v konaní nenamietal neexistenciu takýchto rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu a možnosť ich prípadného prieskumu v tomto konaní bola vylúčená (na čo správne poukázal tiež súd v napadnutom rozsudku). Z uvedených dôvodov táto odvolacia námietka nie je opodstatnená.
28. Žalovaný v odvolaní poukazuje tiež na skutočnosť, že žalobca porušil § 8a ods. 2 a 3 zák. č. 182/1993 Z.z. a v rozpore s týmto zákonným ustanovením žalobca mu ako správca domu nepredložil vyúčtovanie skutočných nákladov za skutočné plnenia poskytované na byt č. 9 v žalovanom období s uvedením stavov skutočne u žalovaného nameraných hodnôt, vrátane vyúčtovania ich platieb na fond prevádzky, údržby a opravy a iných plnení a za ďalšie obdobie mu nestanovil výšku mesačného preddavku na predmetný byt a uvedené je v rozpore s účelom sledovaným týmto zákonom. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na to, že § 8a ods. 2 zákona č. 180/1993 Z.z. stanovuje pre správcu povinnosť najneskôr do 31.5. nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome jednak správu o svojej činnosti za predchádzajúci rok týkajúcu sa domu, jednak vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, ďalej povinnosť vykonať vyúčtovanie úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome a napokon povinnosť v tomto zákonnom ustanovení bližšie špecifikovanú v súvislosti s ukončením činnosti správcu. Pokiaľ ide o § 8a ods. 3 tohto zákona, toto zákonné ustanovenie predstavuje úpravu prechodu práv a povinností zo zmlúv súvisiacich so správou domu ku dňu skončenia správy domu. Odvolací súd nespochybňuje, že v zmysle tejto zákonnej úpravy je správca povinný okrem iného vykonať vyúčtovanie úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty v bytovom dome, avšak s tým, že žiadna ďalšia právna úprava tejto povinnosti nie je v zákone stanovená. Týka sa to tak obsahových náležitostí vyúčtovania, ako aj samotnej formy tohto úkonu, čo však v žiadnom prípade nevylučuje záver, že v každom prípade by sa malo vychádzať z toho, že informácie uvedené vo vyúčtovaní, by mali byť pre vlastníka čo najprehľadnejšie a najzrozumiteľnejšie. Súd prvej inštancie už pri rozhodovaní o žalobou uplatnenom nároku sa zaoberal namietaním žalovaného o tom, že žalobca vo svojich vyúčtovaniach nevychádzal zo skutočných nákladov a teda s obranou spočívajúcou na tvrdení, že žalobca si jednotlivé položky v predmetných vyúčtovaniach účtoval nesprávne a s touto obranou sa vysporiadal tak, že poukázal na listinné doklady, ktoré v konaní žalobca predložil - faktúry a doklady o platbách za sporné obdobie, z ktorých vyúčtovanie vychádzalo, ktoré v spojení s dohodou vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o rozúčtovaní preskúmal a zistil, že všetky položky, ktoré tvoria predmet jednotlivých vyúčtovaní, boli žalobcom vo vzťahu k bytu žalovaného vyúčtované správne. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke zdôrazňuje, že odvolateľ nenamieta tento záver súdu, a teda v súvislosti s touto odvolacou námietkou odvolaciemu súdu nie je zrejmé, v čom by mala spočívať nesprávnosť napadnutého rozsudku. Na túto odvolaciu námietku preto nebolo možné prihliadnuť ako na dôvodnú.
29. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, v ktorej žalovaný namieta, že žalobca mu v rozpore s § 8a ods. 2 zákona nepredložil vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, odvolací súd nepovažuje za odôvodnenú ani túto odvolaciu námietku. Povinnosť vykonať vyúčtovanie použitia fondu opráv, prevádzky, údržby a opráv je samostatnou povinnosťou správcu. Súčasne platí, že povinnosť každého vlastníka bytu a nebytového priestoru v bytovom dome nie je podmienená s plnením povinnosti správcu vykonať vyúčtovanie použitia fondu, prevádzky, údržby a opráv. Zákon síce pozná určitú sankciu pre správcu, konkrétne v súvislosti s nepredložením správy o svojej činnosti za predchádzajúci rok, týkajúcu sa domu a vyúčtovania použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia v zákonom stanovenej lehote, kedy v takomto prípade správca nemá nárok na platby za správu, čo je ale nárok odlišný od nároku na úhrady za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome (§ 8a ods. 4). Odvolací súd musí konštatovať aj vo vzťahu k tejto odvolacej námietke, že žalobca neuvádza v tejto súvislosti, v čom má spočívať nesprávnosť napadnutého rozsudku.
30. Pokiaľ odvolateľ vytýka žalobcovi, že v rozpore § 8a ods. 2 a 3 zák. č. 182/1993 Z.z. porušil povinnosť stanoviť mu za ďalšie obdobie výšku mesačného preddavku na predmetný byt, odvolací súd poukazuje na to, že predmetné zákonné ustanovenie výslovne žalobcovi takúto povinnosť nestanovuje. Súčasne odvolaciemu súdu nie je zrejmé, v čom má spočívať nesprávnosť napadnutého rozsudku v kontexte tejto odvolacej námietky.
31. Odvolací súd považuje tiež za nedôvodnú odvolaciu námietku, v ktorej odvolateľ vyjadril názor, že listinné dôkazy žalobcu boli v konaní nepoužiteľné ako dôkaz pre ich nepreukaznosť skutočného stavu skutočných nákladov za skutočné plnenia poskytované na byt žalovaného v rozhodnom období, a to s odkazom na § 7 zákona o účtovníctve. K tomu odvolací súd uvádza, že v zmysle § 187 ods. 1 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom. Žalobca na preukázanie dôvodnosti svojho žalobou uplatneného nároku mal povinnosť tvrdenia a povinnosť preukázania, teda dôkaznú povinnosť, pričom bolo na ňom, aby sám zvážil, ktorými dôkaznými prostriedkami je schopný si splniť svoju dôkaznú. V prejednávanom prípade
žalobca za účelom preukázania správnosti predmetných vyúčtovaní a v tejto súvislosti skutočných nákladov predložil súdu listinné dôkazy predstavujúce faktúry a doklady o platbách za sporné obdobie, z ktorých následne jednotlivé vyúčtovania vychádzali, pričom samotné hodnotenie týchto dôkazov bolo už na posúdení súdu, pretože v súlade § 191 ods. 1 CSP platí, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Poukaz na ust. § 7 zákona o účtovníctve, ktorý predstavuje právnu úpravu účtovnej jednotky v zmysle tohto zákona, nie je predmetom prieskumu v predmetnom súdnom konaní, keď úlohou súdu v tomto prípade nie je posudzovanie predmetných vyúčtovaní žalobcu z účtovného hľadiska. Podobne vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolaciemu súdu nie je zrejmé, akej vecnej nesprávnosti sa súd vo svojom napadnutom rozsudku v súvislosti s § 7 zákona o účtovníctve mal dopustiť.
32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.
33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
34. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi preto odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.
35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).