Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_15Cob-4-2020.pdf
PDF · 104.68 KB
Case nature
Area
Subarea
15Cob/4/2020
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: WM Consulting & Communication, s. r. o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798, zastúpený: Roman Kvasnica a partneri s. r. o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému v 2. rade: U. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXXX/XX, XXX XX M. L. nad F., zastúpený: JUDr. Šimon Cibulka, advokát so sídlom Hodžova 53, 911 01 Trenčín, IČO: 42 373 646, o zaplatenie 15 868,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti I. a III. výroku rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/7/2016 - 188 zo dňa 14. 12. 2016, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/7/2016 - 188 zo dňa 14. 12. 2016 v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania r u š í a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 15 868,20 eura, ako aj 14,90 % ročný úrok z omeškania zo sumy 13 146,13 eura od 26. 09. 2014 do zaplatenia, ako aj 10 % ročný úrok z omeškania zo sumy 13 146,13 eura od 26. 09. 2014 do zaplatenia, a to všetko do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok), konanie proti žalovanému v 1. rade HiB Plus, s. r. o., naposledy so sídlom Novosadská 345, 946 32 Bátorové Kosihy, IČO: 44 121 865 (zanikol ex offo výmazom z obchodného registra dňa 30. 09. 2016) zastavil (II. výrok) a žalovanému v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 100 % náhrady trov konania (III. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 68 ods. 1, § 261 ods. 3 písm. d), § 269 ods. 2, § 272 ods. 1, § 273 ods. 1, ods. 2, § 497, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 31. 01. 2013, § 89 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 20a ods. 2, § 526 ods. 1, § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 61, § 62, § 64, § 161, § 154, § 182, § 191 ods. 1, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podal na Okresný súd Komárno prostredníctvom svojho advokáta dňa 26. 01. 2016 žalobu (v čase podania „návrh“), v ktorej žiadal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade označených v žalobe spoločne a nerozdielne na zaplatenie istiny v sume 15 868,20 eura s príslušenstvom a náhrady trov konania. V dôvodoch podaného „návrhu“ uviedol, že na základe zmluvy o povolenom prečerpaní č. 0275032087/1/1 a dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 24. 04. 2009 (ďalej len „Zmluva“) poskytol právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava žalovanému v 1. rade povolené prečerpanie do výšky 8 500 eur s premennou referenčnou sadzbou BASE RATE PP. Úroky z omeškania boli dohodnuté vo výške 10 % p. a. + výška úrokovej sadzby aktuálna počas omeškania. Zmluvou žalovaný v 2. rade pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade splatiť pohľadávku, ako i ku všetkým jeho záväzkom vyplývajúcim zo Zmluvy. Žalovaný v 2. rade sa stal ďalším dlžníkom
zo Zmluvy popri žalovanom v 1. rade. Obaja žalovaní sa zaviazali splatiť pohľadávku a plniť ďalšie záväzky podľa Zmluvy spoločne a nerozdielne. Nakoľko žalovaní porušili svoje zmluvne dohodnuté povinnosti, Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava odstúpila od Zmluvy s tým, že ak pohľadávka nebude splatená, bude oprávnená vymáhať svoju pohľadávku súdnou cestou. Dňa 25. 09. 2014 bola pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a. s., Bratislava voči žalovaným zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/ CE postúpená na žalobcu. Oznámeniami zo dní 07. 10. 2014 a 05. 05. 2015 upovedomila Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava žalovaných o postúpení pohľadávky. Výzvou na zaplatenie pohľadávky zo dňa 05. 08. 2015 bol žalovaný v 2. rade vyzvaný právnym zástupcom žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovaný v 2. rade však nezaplatil žalobcovi dlžnú sumu. Vzhľadom k nezaplateniu dlžnej sumy žalovanými žalobca pristúpil k jej vymáhaniu súdnou cestou. Žalovaní si svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy neplnili riadne, v dôsledku čoho ku dňu 25. 09. 2014, t. j. ku dňu postúpenia pohľadávky, dosiahla výška splatného dlhu žalovaných celkom sumu 15 868,20 eura. Podaným „návrhom na vydanie platobného rozkazu“ sa žalobca domáhal zaplatenia dlžnej sumy ku dňu 25. 09. 2014 vo výške 15 868,20 eura a ďalšieho príslušenstva pohľadávky od 26. 09. 2014, a to úrokov, úrokov z omeškania a trov konania. Príslušenstvom uplatneným žalobou bol zmluvný 14,90 % ročný úrok z poskytnutého úveru, určený podľa článku I. bod 1. Zmluvy, pričom podľa bodu 7.4.2. Všeobecných obchodných podmienok sa úver úročí denne odo dňa poskytnutia úveru (vrátane) do dňa predchádzajúceho dňu splatenia úveru (vrátane), zmluvný 10 % ročný úrok z omeškania. Vzhľadom na zmenu právnej úpravy úroku z omeškania s účinnosťou od 01. 02. 2013 žalobca poukázal na ustanovenie § 768k ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa ustanovenia o omeškaní dlžníka účinné od 01. 02. 2013 nevzťahujú na záväzkové vzťahy uzavreté pred 01. 02. 2013. Pretože Zmluva bola uzavretá pred 01. 02. 2013, na úroky z omeškania je potrebné aplikovať ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 01. 02. 2013. Žalovaný v 2. rade v rámci svojej obrany uviedol, že s podaným návrhom nesúhlasí, nakoľko žalobca nepreukázal doručenie výzvy pôvodného veriteľa na splatenie dlhu, v dôsledku čoho neuniesol dôkazné bremeno. Popieral platné postúpenie pohľadávky na žalobcu a žalobcovu aktívnu legitimáciu. Poukázal na potrebu aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pre nedostatok aktívnej legitimácie navrhol žalobu zamietnuť. Pri uzatváraní dohody o pristúpení k záväzku, na základe ktorej sa podľa tvrdenia žalobcu žalovaný v 2. rade stal spoludlžníkom, konal pôvodný veriteľ v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, preto ide v tomto prípade o vzťah spotrebiteľ - dodávateľ. Žalovaný v 2. rade namietal premlčanie žalovaného nároku, keďže návrh bol podaný po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.
4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že Zmluva o povolenom prečerpaní č. 0275032087/1/1 uzatvorená podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a dohoda o pristúpení k záväzku, na základe ktorej sa žalobca v konaní domáha zaplatenia predmetnej pohľadávky, nespĺňa definíciu spotrebiteľskej zmluvy, resp. spotrebiteľského úveru. V čase jej uzatvorenia išlo o zmluvu o úvere. Právny predchodca žalobcu poskytol povolené prečerpanie žalovanému v 1. rade ako podnikateľovi, t. j. subjektu, ktorý nie je spotrebiteľom. Z tohto dôvodu sa tento zmluvný vzťah nepodriaďuje pod právnu úpravu spotrebiteľských úverov. Žalovaný v 2. rade ako „pristupujúci dlžník“ pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade splatiť pohľadávku ako konateľ spoločnosti, t. j. ako „dlžník“ dňa 24. 04. 2009. Žalovaný v 2. rade sa stal ďalším dlžníkom zo zmluvy popri žalovanom v 1. rade, t. j. dostal sa do toho istého právneho režimu. Obaja žalovaní sa zaviazali splatiť pohľadávku a plniť ďalšie záväzky podľa zmluvy spoločne a nerozdielne. Žalovaný v 2. rade vo svojom odpore síce vzniesol námietku premlčania, nakoľko podľa jeho názoru bol „návrh“ podaný po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, ale táto námietka s poukazom na charakter sporu nemá oporu v právnom posúdení veci. Žalobca na preukázanie zosplatnenia úveru predložil súdu časť prehľadu transakcií na úverovom účte, z ktorého vyplýva, že poskytnuté povolené prečerpanie bolo zosplatnené dňa 23. 01. 2013, pričom žalobca si svoj nárok uplatnil na súde dňa 25. 01. 2016. V posudzovanej veci bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní a nie ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže je nepochybné, že posudzovaný právny vzťah bol založený zmluvou o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Súd považoval argumenty uvedené žalobcom v jeho procesnom útoku za dôvodné a preukázané najmä listinnými dôkazmi, pričom žalovaný v 2. rade v rámci dokazovania nepreukázal opak tvrdení žalobcu, resp. jeho procesná obrana bola neúspešná. Nakoľko pre rozhodnutie súdu nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, vzhľadom na absenciu ďalšej procesnej aktivity strán konania, súd vyhovel návrhu žalobcu vo veci samej. Čo sa týka aktívnej legitimácie žalobcu, s poukazom na predložené listinné dôkazy, predovšetkým však na zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE zo dňa 25. 09. 2014, ako aj prílohu č. 1 k zmluve o postúpení
pohľadávok, súd dospel k záveru, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky s príslušenstvom v súlade s § 526 ods. 1, ods. 2 a § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto žalobca má aktívnu legitimáciu v spore. Už právny predchodca žalobcu splnil všetky povinnosti pred postúpením pohľadávky a dodržal zákonný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko žalovaným zasielal viacero výziev z dôvodu omeškania, pričom výzva zo dňa 15. 06. 2010 bola predložená súdu. Podľa bodu 10.3. Všeobecných obchodných podmienok (VOP), pri doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní, a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie, alebo sa zásielka vráti ako nedoručená. Pokiaľ nie je dohodnuté inak, banka zasiela písomnosti v poštovom styku vo forme obyčajnej listovej zásielky. Podľa bodu 10.5. VOP, klient je povinný oznámiť banke adresu, číslo telefónu, faxu, telexu alebo iných elektronických prostriedkov, na ktoré mu bude banka zasielať alebo oznamovať všetky oznámenia a dokumenty. Klient je povinný bezodkladne informovať banku o akejkoľvek zmene týchto údajov. Ak klient o takejto zmene banku neinformuje, považuje sa doručenie vykonané na poslednú banke známu adresu, prípadne na posledné banke známe číslo telekomunikačného prostriedku za riadne vykonané. V súvislosti s doručením výzvy zo dňa 15. 06. 2010 žalobca potvrdil, že táto bolo odoslaná v deň vypracovania a za deň doručenia tejto výzvy žalovanému treba v zmysle bodu 10.3. VOP považovať tretí deň po odoslaní, t. j. 18. 06. 2010. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na § 89 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona o bankách a na bod 19.16. VOP, podľa ktorého klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi, a to bez ohľadu na to, či sú budúce, súčasné, splatné, nesplatné, premlčané alebo nepremlčané, ako aj previesť na tretiu osobu akékoľvek svoje záväzky voči klientovi. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej len s predchádzajúcim písomným súhlasom banky; predchádzajúci písomný súhlas banky nie je potrebný, pokiaľ sa zriaďuje záložné právo k pohľadávkam klienta ako záložcu voči banke v prospech banky ako záložného veriteľa. V prípade, že klient je spotrebiteľom v zmysle osobitného právneho predpisu, tak banka nebude bezdôvodne súhlas odopierať. Z týchto ustanovení vyplýva, akým spôsobom boli určené zmluvné podmienky, pričom banka nebola povinná žalovaných vyzvať na zaplatenie pohľadávky pred jej postúpením, nakoľko títo prejavili svoj súhlas s postúpením podpísaním Zmluvy o povolenom prečerpaní č. 0275032087/1/1 a dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 24. 04. 2009, súčasťou ktorej boli aj VOP. Je teda zrejmé, že žalovaní prejavili svoj súhlas s postúpením podpísaním zmluvy o povolenom prečerpaní a dohody o pristúpení, ktorej súčasťou boli aj VOP. Právny predchodca žalobcu by postupoval v súlade s § 89 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v prípade, ak by žalovaným nezasielal výzvy pred postúpením pohľadávky, nakoľko v zmluve si so žalovanými upravil práva a povinnosti odchylne od § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré má dispozitívnu povahu. Žalovaný v 2. rade sa dostal do omeškania so splnením svojho dlhu a uplatnený úrok z omeškania bol vyčíslený v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, preto súd priznal úroky z omeškania v zmysle žaloby. Súd po vykonanom šetrení zistil, že spoločnosť HiB Plus, s. r. o., so sídlom Novosadská 345, Bátorové Kosihy, IČO: 44 121 865, bola dňa 30. 09. 2016 vymazaná z obchodného registra a s poukazom na § 64 CSP dospel k záveru, že nakoľko došlo k zániku žalovaného v 1. rade bez právneho nástupcu, konanie voči nemu zastavil. Žalobca mal proti žalovanému v 2. rade vo veci plný úspech, a preto mu priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.
5. Proti vydanému rozsudku podal žalovaný v 2. rade v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 15Cob/102/2017 - 257 zo dňa 10. 05. 2018 tak, že predmetný rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v 2. rade v rozsahu 100 %. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa s poukazom na § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov bez toho, aby ich opakoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenal, že žalovaný v 2. rade síce pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade ako fyzická osoba podľa § 553 Občianskeho zákonníka, ale nie ako spotrebiteľ, ktorý by na základe uzavretej zmluvy prijal nejaké plnenie. Pristúpením žalovaného v 2. rade k záväzku nedošlo k zmene právneho vzťahu medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom (žalovaným v 1. rade) a ani k vzniku nového právneho vzťahu, ale len k pristúpeniu k už existujúcemu záväzku, ktorý je výlučne obchodnoprávnym vzťahom. Aplikácia trojročnej premlčacej doby upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka je preto vylúčená a vznesená námietka premlčania zjavne bezdôvodná. Keďže
žalovaný v 2. rade záväzok vyplývajúci zo zmluvy o povolenom prečerpaní ani len sčasti nesplnil, súd prvej inštancie postupoval správne, keď ho na zaplatenie dlžnej pohľadávky spolu s príslušenstvom po zániku žalovaného v 1. rade bez právneho nástupcu zaviazal.
6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný v 2. rade v zákonnej lehote dovolanie, v ktorom žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O predmetnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3Obdo/12/2019
- 366 zo dňa 23. 10. 2019 tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho zrušujúceho uznesenia uviedol, že v danom prípade bola predmetom konania otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka, teda či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu a v dôsledku toho otázka existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ku ktorej už najvyšší súd zaujal stanovisko, keď v rozsudku zo dňa 28. 03. 2018, sp. zn. 7Cdo/26/2017 uviedol, že zadefinovanie podmienok v rámci bankového zákona, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, je z povahy veci úpravou, ktorej zmyslom je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže. Postupca ako subjekt súkromnoprávneho vzťahu zo zmluvy o postúpení pohľadávky má zákonnú povinnosti správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že ho nemožno nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu presný opak v podobne záujmu zákonodarcu na tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom. V nadväznosti na uvedené dovolací súd dospel v odôvodnení rozsudku k záveru, že podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie, prípadné nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom. Dovolací súd dal do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 04. 2018, sp. zn. 1Cdo/147/2017, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 pod číslom 60 (R 60/2018) v obdobnej právnej veci, ktorého právna veta znie: „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorej došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“ Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalovaný v 2. rade opodstatnene namietal, že odvolací súd sa pri riešení predmetnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a zároveň dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie uskutočnené súdmi nižšej inštancie. Dovolateľ opodstatnene vytýkal odvolaciemu súdu, že sa nedostatočne zaoberal námietkou žalovaného v 2. rade o povinnosti žalobcu uniesť dôkazné bremeno v súvislosti s doložením dokladu o doručení výzvy žalovaným v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, keď odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, a preto má žalobca aktívnu vecnú legitimáciu v spore, nakoľko už právny predchodca žalobcu splnil všetky povinnosti pred postúpením pohľadávky a dodržal zákonný postup, keď žalovaným zasielal viacero výziev z dôvodu omeškania, pričom výzva zo dňa 15. 06. 2010 bola predložená súdu. Pravdou je, že predmetná výzva tvorí súčasť spisu, avšak z predloženej výzvy nevyplýva, že bola žalovaným zaslaná a doručená. Žalobca v konaní nepredložil akýkoľvek relevantný dôkaz o doručení výzvy pôvodného veriteľa na splatenie dlhu žalovaným, napríklad doručenku alebo iné potvrdenie o tom, že sa výzva dostala do dispozície adresáta. Dovolateľ opodstatnene namietal nesprávne právne posúdenie a zároveň dôvodne tvrdil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak krajský súd bol názoru, že právny predchodca žalobcu by postupoval v súlade s § 89 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v prípade, že ak by žalovaným nezasielal výzvy pred postúpením pohľadávky, nakoľko v zmluve so žalovaným si upravil práva a povinnosti odchylne od § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré má dispozitívnu povahu. Ustanovenie § 89 ods. 1 ani iné ustanovenie zákona o bankách účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere a v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť si práva a povinnosti z obchodov odchylne od tohto zákona alebo osobitného predpisu. Keďže znenie bodu 19.16 VOP umožňuje postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona o bankách, je v rozpore so zákonom. Dovolací súd s poukazom na prijaté právne závery konštatoval, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je kogentným ustanovením
a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť. Dovolanie vymedzené týmto dovolacím dôvodom vzhľadom na vymedzené skutočnosti je dôvodné (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). Pokiaľ ide o samotnú právnu otázku Najvyšší súd SR uviedol, že posudzovaný právny vzťah bol založený zmluvou o úvere (absolútny obchod) podľa § 497 Obchodného zákonníka. Nakoľko právny predchodca žalobcu poskytol povolené prečerpanie žalovanému v 1. rade ako podnikateľovi, ktorý nie je spotrebiteľom, preto sa tento zmluvný vzťah nepodraďuje pod právnu úpravu spotrebiteľských úverov. Žalovaný v 2. rade ako pristupujúci dlžník pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade splatiť pohľadávku ako konateľ spoločnosti, t. j. ako dlžník. Žalovaný v 2. rade sa stal ďalším dlžníkom zo zmluvy popri žalovanom v 1. rade, t. j. dostal sa do toho istého právneho režimu. Obaja žalovaní sa zaviazali splatiť pohľadávku a plniť ďalšie záväzky zo zmluvy spoločne a nerozdielne. Preto bolo v posudzovanej veci potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní a nie ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže je nepochybné, že posudzovaný právny vzťah bol založený zmluvou o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Najvyšší súd SR vzhľadom na vyslovené právne závery dospel k záveru, že konajúce súdy postupovali v súlade so zákonom keď posúdili, že žalovaný v 2. rade pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade splatiť pohľadávku ako konateľ spoločnosti, fyzická osoba, ale nie ako spotrebiteľ. Pristúpením žalovaného v 2. rade k záväzku nedošlo k zmene právneho vzťahu medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom (žalovaným v 1. rade) a ani k vzniku nového právneho vzťahu, ale len k pristúpeniu k už existujúcemu záväzku, ktorý je výlučne obchodnoprávnym vzťahom. Aplikácia trojročnej premlčacej doby upravenej § 101 Občianskeho zákonníka je preto vylúčená a vznesená námietka premlčania zjavne bezdôvodná. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolanie v časti vymedzenia podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nie je dôvodné. Vzhľadom na to, že dovolateľ dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom vo vyriešení právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), najvyšší súd žalovaným v 2. rade napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Záverom najvyšší súd uviedol, že v ďalšom konaní je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 455 CSP) a úlohou súdu prvej inštancie bude doplniť dokazovanie ohľadne postupu vyplývajúceho z § 92 ods. 8 zákona o bankách aj voči žalovanému v 2. rade ako spoludlžníkovi podľa úverovej zmluvy.
7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom súc byť viazaný jeho právnym názorom vysloveným vo vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení (§ 455 CSP) po opätovnom preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).
8. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
9. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí.
10. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení prezentoval právny názor, že ustanovenie § 89 ods. 1 ani iné ustanovenie zákona o bankách účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere a v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok, neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť si práva a povinnosti z obchodov odchylne od tohto zákona alebo osobitného predpisu. Dovolací súd s poukazom na prijaté právne závery konštatoval, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je kogentným ustanovením a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť. Keďže znenie bodu 19.16 VOP umožňuje postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona o bankách, je v rozpore so zákonom.
11. Dovolací súd vytýkal odvolaciemu súdu, že sa dostatočne nezaoberal námietkou žalovaného v 2. rade o povinnosti žalobcu uniesť dôkazné bremeno v súvislosti s doložením dokladu o doručení výzvy žalovaným v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, a preto má žalobca aktívnu vecnú legitimáciu v spore, nakoľko už právny predchodca žalobcu splnil všetky povinnosti pred postúpením pohľadávky a dodržal zákonný postup, keď žalovaným zasielal viacero výziev z dôvodu omeškania,
pričom výzva zo dňa 15. 06. 2010 bola predložená súdu. Predmetná výzva síce tvorí súčasť spisu, avšak z predloženej výzvy nevyplýva, že bola žalovaným zaslaná a doručená. Žalobca v konaní nepredložil akýkoľvek relevantný dôkaz o doručení výzvy pôvodného veriteľa na splatenie dlhu žalovaným, napríklad doručenku alebo iné potvrdenie o tom, že sa výzva dostala do dispozície adresáta. Dovolací súd v tejto súvislosti považoval za potrebné, aby súd prvej inštancie doplnil dokazovanie ohľadne postupu vyplývajúceho z § 92 ods. 8 zákona o bankách aj voči žalovanému v 2. rade ako spoludlžníkovi podľa úverovej zmluvy. Odvolací súd preto v intenciách zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu zrušil rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
12. Úlohou súdu prvej inštancie bude v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu doplniť dokazovanie ohľadne postupu vyplývajúceho z § 92 ods. 8 zákona o bankách aj voči žalovanému v 2. rade ako spoludlžníkovi podľa úverovej zmluvy a následne vo veci opätovne rozhodnúť tak, aby bolo z jeho rozhodnutia zrejmé, ako k výroku dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho a dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 a § 453 ods. 3 CSP).
13. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).