Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6Co-77-2020.pdf
PDF · 147.02 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/77/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov senátu JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8-10, IČO: 30807484, pobočka Senica, so sídlom Senica, Hollého 1219, proti žalovanému O. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, na strane žalovaného za účasti intervenienta Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o zaplatenie 566,60 eur, o odvolaní intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 7C/5/2017 - 178 zo dňa 24. augusta 2020 takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. r u š í a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil platobný rozkaz č. k. 7C/5/2017-16 zo dňa 31.05.2017, výrokom II. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 566,60 eur a výrokom III. rozhodol, že žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 566,60 eur z dôvodu, že dňa 28.04.2014 utrpel Z. Z. (ďalej aj len „poškodený“) poškodenie zdravia v dôsledku dopravnej nehody zavinenej žalovaným, a preto bol práceneschopný a žalobca menovanému vyplatil nemocenské dávky za obdobie práceneschopnosti od 28.04.2014 do 03.08.2014 vo výške 1 474,30 eur. Súd prvej inštancie vydal vo veci platobný rozkaz, ktorý výrokom I. napadnutého rozsudku zrušil z dôvodu odporu podaného žalovaným. Následne do konania vstúpil na strane žalovaného intervenient, a to spoločnosť Allianz
- Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, ktorá je poistiteľom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorým žalovaný spôsobil škodu na zdraví Z. Z.. Súd prvej inštancie vychádzal z nasledovného skutkového stavu: Uznesením Okresnej prokuratúry Skalica č. Pv 272/14/2206-16 zo dňa 12.01.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.01.2015, bol podľa § 220 ods. 1 Trestného poriadku schválený zmier medzi obvineným O. M. (žalovaným) a poškodeným Z. Z. a zároveň bolo podľa § 215 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku s poukazom na § 220 ods. 1 Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie proti obvinenému O. M., ktorému bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Skalici, odbor kriminálnej polície Skalica, ČVS: ORP-112/VYS-SI-2014 zo dňa 14.08.2014 vznesené obvinenie pre skutok napĺňajúci znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že dňa 28.04.2014 v čase o 06.25 hod. v úseku Lopašov - Radošovce na ceste I. triedy č. 51 v km 76,73 viedol osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia, EČV: M ktorého je vlastníkom a držiteľom, pričom v dôsledku mikrospánku prešiel do protismeru, kde ľavou prednou časťou svojho vozidla narazil čelne do osobného motorového vozidla zn. Honda CR-V, EČV: M ktoré viedol vlastník a držiteľ Z. Z., nar. 02.07.1957, trvale bytom M., ul. Z. č. XX/XX, ktorý utrpel ťažké zranenia, a to tržnú ranu ľavého kolena, zlomeninu hrudnej kosti, zlomeninu IV. rebra vpravo, s následnou embolizáciou do pľúc, s dobou liečenia spojenou s PN najmenej 2 mesiace podľa lekárskych správ MUDr. Marianna Buletsa a MUDr. Alexandry Dubinskej, pričom
požitie alkoholu u vodičov zistené nebolo a na vozidle zn. Honda CR-V, EČV: M vznikla škoda vo výške cca 10 000,- eur a na vozidle Škoda Octavia, EČV: M vznikla škoda vo výške cca 4 000,- eur. V predmetnom uznesení je uvedené, že obvinený (žalovaný) slobodne, vážne, zrozumiteľne a určito vyhlásil, že spáchal skutok, pre ktorý je trestne stíhaný a svojho konania ľutuje. Žalobca vyplatil poškodenému Z. Z. nemocenské dávky za obdobie od 28.04.2014 do 03.08.2014 v celkovej výške 1 474,30 eur. Výzvou č. 06/0161/2014 zo dňa 24.02.2015 vyzval žalobca žalovaného na uznanie a dobrovoľné splnenie povinnosti nahradiť škodu, ktorá vznikla výplatou nemocenských dávok vo výške 1 414,30 eur. Výzvou č. 06/0161/2014 zo dňa 08.07.2016 vyzval žalobca žalovaného na doplatenie sumy 566,60 eur, nakoľko žalovaný na základe predchádzajúcej výzvy uhradil škodu len čiastočne, a to dňa 15.12.2015 v sume 907,70 eur. Zo znaleckého posudku MUDr. Mariána Pamulu č. 43/16 zo dňa 20.11.2016, ktorý si dal vypracovať poškodený Z. Z. v rámci posúdenia zranenia spôsobeného dopravnou nehodou dňa 28.04.2014, vyplýva, že zranenie, ktoré poškodený utrpel, si vyžaduje vystavenie práceneschopnosti na dobu približne zhodnú s dobou liečenia, resp. môže byť ešte cca o 1 týždeň dlhšia pokiaľ je zlomenina lýtkovej kosti liečená sadrovou fixáciou, po ktorej je potrebná ešte rehabilitácia hybnosti. Celkovo doba práceneschopnosti pre dané zranenie zvyčajne trvá približne 4-5 týždňov. Vzhľadom k dobe liečenia zlomeniny lýtkovej kosti táto ani nepredĺžila celkovú dobu liečenia. V danom prípade trvala práceneschopnosť od 28.04.2014 do 03.08.2014, t. z. niečo viac ako 3 mesiace, čo je doba adekvátna vzhľadom ku komplikácii, ktorá nastala. Súd právne vec posúdil podľa § 238 ods. 1, ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákon o sociálnom poistení). Súd prvej inštancie uviedol, že zákonným predpokladom vzniku nároku žalobcu je, že tento uhradil svojmu poistencovi dávky nemocenského poistenia alebo dôchodkového zabezpečenia, ktoré boli poskytnuté a vyplatené ako následok zavineného protiprávneho konania tretej osoby poistencovi. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný sa dopustil zavineného protiprávneho konania tým, že spôsobil dopravnú nehodu tak, ako je uvedené v citovanom uznesení okresnej prokuratúry. Žalovaný svojím konaním spôsobil Z.ovi Z. poškodenie zdravia, v dôsledku čoho žalobca vyplatil poškodenému dávky nemocenského poistenia za obdobie od 28.04.2014 do 03.08.2014 v celkovej výške 1 474,30 eur. Žalovaný dňa 15.12.2015 čiastočne uhradil škodu žalobcovi vo výške 907,70 eur. Zvyšnú škodu vo výške 566,60 eur nezaplatil. S poukazom na ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení má preto žalobca voči žalovanému právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla výplatou dávok v dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného, pričom žalobca výšku škody preukázal potvrdením o výške vyplatených dávok. Žalovaný a intervenient v konaní namietali dĺžku trvania práceneschopnosti poškodeného a akceptovali len práceneschopnosť trvajúcu do 30.06.2014 a tvrdili, že čo sa týka pokračovania práceneschopnosti od 01.07.2014 nie je preukázaná príčinná súvislosť so zranením poškodeného pri dopravnej nehode. Podľa súdu však tieto svoje tvrdenia nepreukázali, neuniesli dôkazné bremeno. Naopak súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, najmä z predložených lekárskych správ poškodeného, z výpovede svedka MUDr. Jaroslava Švaru - posudkového lekára poisťovne, MUDr. Lenky Gálikovej - všeobecnej lekárky poškodeného, z časti zdravotnej dokumentácie poškodeného a zo znaleckého posudku MUDr. Mariána Pamulu č. 143/16, vypracovaného dňa 20.11.2016, že trvanie dočasnej pracovnej neschopnosti poškodeného Z. Z. do 03.08.2014 bolo opodstatnené a bolo v priamej príčinnej súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa 28.04.2014, a to nielen z dôvodu zlomeniny hlavice ihlice ľavého kolena, ale aj z dôvodu závažného poranenia hrudníka, čoho následkom vznikli ďalšie závažné komplikácie, ktoré priamo ohrozovali život poškodeného, a ktoré odôvodňovali trvanie pracovnej neschopnosti. Súd nevykonal výsluch MUDr. Pamulu, ktorý navrhol intervenient, a to z dôvodu, že nepovažoval vykonanie tohto dôkazu za potrebné na objasnenie skutkového stavu a vykonanie tohto dôkazu považoval za nadbytočné a nehospodárne. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich náhradu úspešnému žalobcovi nepriznal, pretože tento uviedol, že si ich neuplatňuje.
2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd priznal žalobcovi sumu 566,60 eur (výrok II. napadnutého rozsudku), podal v zákonnej lehote so súhlasom žalovaného odvolanie intervenient. Dôvody odvolania opieral o ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nesprávny. Nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd nemal dostatočne zistený skutkový stav a prihliadol na svedecké výpovede, ktoré intervenient zásadným spôsobom namietal, nakoľko buď boli zaujaté resp. nekompetentné (MUDr. Švaro) alebo na druhej strane neprípustné a vnášajúce osobný názor na vec (MUDr. Gáliková, ktorá ani nemala byť vypočutá, nakoľko v čase vystavenia spornej PN
dokonca nebola všeobecnou lekárkou poškodeného p. Z.). Súd sa vo svojom rozhodnutí dokonca vôbec nevysporiadal s námietkami intervenienta voči uvedeným svedkom ako ani s námietkami k nekompletnosti dokumentácie, ktorú mal k dispozícii znalec MUDr. Pamula, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za tohto dôkazného stavu súd nepripustil vypočutie znalca MUDr. Pamulu, ktorý sa k dĺžke PN v súvislosti s dopravnou nehodou vyjadroval opatrne a skôr všeobecne, nakoľko znalec nedisponoval zásadnou lekárskou správou z ambulancie TAPCH zo dňa 16.06.2014, ktorá sa vyjadrila v tom smere, že „t. č. kompletne regresia, fluidothorax v regresii, PN možno k 01.07.2014 ukončiť“. Pokiaľ by súd znalca vypočul, bolo by jednoznačne zrejmé, či by znalec z odboru traumatológia prihliadol na doporučenie špecializovanej pľúcnej ambulancie, ktorá vyhodnotila embóliu pľúc k 01.07.2014 ako vyliečenú. Podľa intervenienta pokračovanie PN po 30.06.2014 nemalo žiaden súvis s dopravnou nehodou z 28.04.2014, nakoľko pôvodne dlhšiu PN mala spôsobiť prasklina ihlice (MUDr. Švaro), čo sa nepreukázalo ako príčina trvania PN aj po 30.06.2014 a neskôr sa tvrdilo, že to mala byt' embólia pľúc, čo je však rovnako vyvrátené lekárskou správou špecializovanej pľúcnej ambulancie zo dňa 16.06.2014, ktorá vyhodnotila embóliu pľúc k 01.07.2014 ako vyliečenú. MUDr. Jaroslav Švaro a MUDr. Lenka Gáliková boli predvolaní za účelom ich vypočutia v pozícii svedkov a je tak zrejmé, že predmetom ich výpovede mohli byť iba skutočnosti, ktoré vnímali vlastnými zmyslami, t. j. svedectvo skutočností, ktoré vnímali osobne a nie sprostredkovane. Z pozície svedka je zároveň zrejmé, že by nemal prezentovať svoje názory, resp. súd by nemal prihliadať na vlastné názory svedkov či už pri riešení právnych alebo iných odborných otázok. Výsluch MUDr. Gálikovej vôbec nemal byť pripustený, nakoľko v čase úrazu nebola všeobecnou lekárkou p. Z. (tou sa stala cca 1 rok po úraze), t. j. predmetnú PN ani nezačínala a ani neukončovala (spornú PN vystavovala totiž MUDr. Dubinská). Všetky informácie mala iba naštudovaním zdravotnej dokumentácie, t. j. jej svedecká výpoveď nemala byť súdom vôbec pripustená (v zmysle námietok intervenienta pred jej vypočutím). Učebnicovým príkladom nepoužiteľnosti výpovede svedka MUDr. Gálikovej boli napr. jej vyjadrenia v tom zmysle, že si je vedomá, že nie je kompetentná sa vyjadrovať k správnosti dĺžky PN p. Z., ale v obdobných prípadoch by dĺžku PN určila v rovnakom rozsahu. Ide tu o typický príklad vkladania vlastného názoru svedka, ktorý má ambíciu ovplyvňovať právny názor súdu, čo je neakceptovateľné. Tento svedok vôbec nemal byť pripustený, aby vypovedal, nakoľko jeho „svedectvo“ neexistuje a súd by nemal na jeho výpoveď vôbec prihliadať. Dôvody, pre ktoré bol tento svedok pripustený (napriek zisteniu, že došlo k omylu a v čase PN nebol všeobecným lekárom poškodeného p. Z.) zostal nevysvetlený a už vôbec nebolo súdom zdôvodnené z akého dôvodu dokonca na takúto výpoveď pri rozhodovaní prihliadal. Pokiaľ ide o výpoveď svedka MUDr. Švara, tento je zamestnancom žalobcu, celý čas produkoval vyjadrenia k dôvodnosti dĺžky PN (ktorú zdôvodňoval vždy poranením kolena, nie embóliou pľúc) a bolo možné registrovať istý záujem na úspechu podanej žaloby. Bolo to evidentné o. i. aj pri otázke aká je doba liečenia zlomeniny hlavice lýtkovej kosti, kedy uviedol, že 3 mesiace. Zo znaleckého posudku MUDr. Pamulu je však zrejmé, že doba liečenia takéhoto poranenia je iba 3-4 týždne. Uvedená odpoveď (ktorá trojnásobne predlžuje dobu liečenia zlomeniny) svedčí buď o zaujatosti svedka alebo o jeho nekompetentnosti posudzovania doby liečenia. V neposlednom rade je potrebné poukázať na to, že MUDr. Švaro zvláštne zmenil taktiku obhajovania dĺžky PN a pri výpovedi 11.06.2020 prvýkrát už netrval na tom, že PN do 04.08.2014 súvisela s poranením kolena, ale prvýkrát dĺžku PN obhajoval embóliou pľúc. Hocijako svedok MUDr. Švaro obdobne ako svedkyňa MUDr. Gáliková riešil vlastný názor na odborné otázky, čo je tiež z pozície svedka ako dôkaz neprípustné. Naopak svedok MUDr. Švaro potvrdil, že MUDr. Smetana liečil poškodeného aplikovaním injekcií Sinovial iba z dôvodu riešenia degeneratívnych (nie úrazových) zmien kolena. V tejto súvislosti intervenient poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.11.1998, sp. zn. 3 Cdon 385/96, publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk ako R 49/2000: „Ak by súd v konaní prevzal svedeckú výpoveď ako znalecký dôkaz (prevzal z nej odborné závery svedka), zaťažil by tým konanie inou vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“. Osobné názory svedkov na posudzovanú dĺžku PN sú ako dôkaz neprípustné a súd by nemal na ne prihliadať. Svedkovia navyše nie sú ani znalcami a ani pneumológovia a poškodeného v čase prejednávanej PN dokonca ani osobne nevyšetrovali. Z akého dôvodu súd na tieto výpovede prihliadal, žiadnym spôsobom nezdôvodnil, čím sa toto rozhodnutie stáva nepreskúmateľným. Znalecký posudok MUDr. Pamulu č. 143/16. je možné vnímať iba ako listinný dôkaz, nakoľko ho predložila pri svojom výsluchu MUDr. Gáliková s tvrdením, že jej ho pred výsluchom dal poškodený p. Z., ktorý si ho dal súkromne vyhotoviť ešte v roku 2016. Odhliadnuc od toho, že tento posudok predložila osoba, ktorej výsluch ani nemal byť pripustený, z celého znaleckého posudku je zrejmá opatrnosť znalca, ktorý zjavne nemá všetky informácie na to, aby urobil záver, ktorý by bol jednoznačný. Závery znalca ohľadne embólie a dĺžky PN sú skôr všeobecné, nekonkretizujúce posudzovaný prípad. V prvom rade znalec na strane 12 uvádza: „V danom prípade došlo ku komplikácii, ktorá jednoznačne sa nedá vylúčiť ako komplikácia zranenia...“.
Z tohto bodu je zrejmé, že znalec ani nevie jednoznačne potvrdiť či embólia vznikla ako následok úrazu alebo nie, čo je pre vývoj tohto konania zásadné. Intervenient považuje za zásadné, že znalec nemal k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu, čím nemal ucelený obraz o priebehu liečby (vyplýva zo zoznamu správ, ktoré mal znalec k dispozícii). Napríklad zo znaleckého posudku je zrejmé, že nedisponoval zásadnou správou ambulancie TAPCH zo dňa 16.06.2014, ktorá sa vyjadrila v tom smere, že „t. č. kompletne regresia, fluidothorax v regresii, PN možno k 01.07.2014 ukončiť“. Následne od 16.06.2014 až po ukončenie PN 04.08.2014 nebolo zaevidované žiadne zhoršenie stavu resp. výsledok vyšetrenia, ktoré by záver pľúcnej ambulancie zo 16.06.2014 o možnosti ukončenia PN k 01.07.2014 mohli zmeniť. Riešil sa iba zápal hrdla (akútna faryngitída) a degeneratívne zmeny v kolene, ktoré však nemali preukázaný súvis s dopravnou nehodou. Keďže znalec nemal predmetnú správu ambulancie TAPCH zo dňa 16.06.2014 k dispozícii, nemal zároveň informáciu a záver špecializovaného pľúcneho pracoviska, ktoré embóliu liečilo, že stav sa zlepšil natoľko, že PN je možné ukončiť k 01.07.2014. Z uvedených dôvodov je intervenient nútený zotrvať na doterajšom názore, že PN v súvislosti s nehodou z 28.04.2014 mala svoje opodstatnenie iba do 30.06.2014 a jej ďalšie trvanie malo pôvod v zdravotných ťažkostiach poškodeného mimo tejto dopravnej nehody. V súvislosti s rozsahom hodnotenia znaleckého posudku súdom prvej inštancie poukázal intervenient na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.02.2019. sp. zn. 25Co/18/2018. Znalecký posudok neobsahuje podklady, ktoré by dĺžku PN v súvislosti s dopravnou nehodou z 28.04.2014 odôvodňovali konkrétne do 04.08.2014. Zrejme aj z tohto dôvodu znalec len všeobecne uviedol, že doba viac ako 3 mesiace je adekvátna vzhľadom ku komplikácií (embólii), ktorá nastala. Bez komplikácie embólie by doba liečenia podľa zistení znalca bola iba 4 - 5 týždňov, t. j. cca do 30.05.2014. Navyše všetky vzniknuté poranenia znalec kvalifikoval ako ľahké. Znalec jednoducho nemal k dispozícii vyjadrenie špecializovaného pľúcneho zariadenia zo 16.06.2014, ktoré popisuje zásadné zlepšovanie stavu embólie už od 07.05.2014 a odporúča ukončiť PN 01.07.2014. Takto nastala situácia, že znalec dobu liečenia predĺženú komplikáciou embólie odhadoval iba všeobecne, nakoľko nedisponoval konkrétnou správou špecializovaného pracoviska TAPCH, ktorá evidovala výrazné zlepšenie stavu pacienta. Intervenient poukázal na jednotlivé lekárske správy z obdobia po nehode a uviedol k ním, že z nich jednoznačne vyplýva, že PN za zranenia z dopravnej nehody bolo možné ukončiť k 01.07.2014. Z lekárskych správ nevyplýva, že ďalšie vyšetrenia a liečba v období od 01.07.2014 až do 04.08.2014 súviseli so vzniknutou komplikáciou (embóliou), ako to uvádza znalec MUDr. Pamula, resp. MUDr. Švaro. MUDr. MUDr. Švaro pri výsluchu uviedol, že faryngitída je akútne infekčné ochorenie, ktoré síce teoreticky môže súvisieť s oslabenými pľúcami, ale sám zdôraznil, že toto nie je nijako preukázané. Intervenient zotrval na tom. že PN po 01.07.2014 pokračovala v dôsledku faryngitídy a degeneratívnych problémov s kolenom. Práceneschopnosť v súvislosti so zraneniami pri dopravnej nehode a so vzniknutou embóliou mala byť podľa lekárskej správy zo dňa 16.06.2014 ukončená k 01.07.2014 a od tohto dátumu nebolo preukázané žiadne zhoršenie zdravotného stavu, v dôsledku ktorého by bolo potrebné pokračovať v PN nebyť pridružených diagnóz. Bohužiaľ v tomto konkrétnom prípade žalobca nevenoval dostatočnú pozornosť prešetreniu súvisu dĺžky celej PN s nehodou z 28.04.2014, čo môže byť spôsobené tým, že očakáva preplatenie PN od povinne zmluvného poisťovateľa škodcu. Žalobca nepreukázal, že v súvislosti s nehodou z 28.04.2014 bola PN oprávnená až do 04.08.2014. Dôkazný stav nemôže byť postavený na osobných názoroch svedkov, z ktorých jeden bol zaujatý a druhý vôbec nemal byť vypočutý, pričom ani jeden z nich nebol znalcom ani pneumológom, a na neurčitom resp. všeobecnom závere znalca, ktorý preukázateľne nedisponoval podstatnými lekárskymi správami, t. j. nemal dostatok informácií. Na základe uvedených skutočností intervenient navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu na plnú náhradu trov konania žalovanému, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu intervenienta uviedol, že intervenient spochybňuje výpovede svedkov žalobcu, a to posudkového lekára Sociálnej poisťovne MUDr. Jaroslava Švara a všeobecnej lekárky poškodeného Z. Z., MUDr. Lenky Gálikovej. Z pohľadu žalobcu, ako aj z pohľadu súdu prvej inštancie, boli výpovede oboch svedkov relevantné, objasňujúce podstatné skutočnosti, pričom vyplývali výlučne z dostupnej zdravotnej dokumentácie a z vlastných dlhoročných odborných skúseností oboch lekárov. V žiadnom prípade sa nejednalo o osobný názor svedkov, ale o objektívne odborné posúdenie dostupnej zdravotnej dokumentácie. Žalobca namietol argumenty intervenienta, ktorý tvrdí, že u MUDr. Švara bolo možné registrovať istý záujem na úspechu podanej žaloby. Toto je iba subjektívny pocit a dojem intervenienta, prípade ďalšie účelové tvrdenie s cieľom zvrátiť napadnutý rozsudok, avšak v žiadnom prípade sa nezakladá na pravde a ani súd výpoveď tohto svedka nevyhodnotil ako zaujatú. MUDr. Švaro je vážený lekár a odborník, ktorý by si nikdy už z titulu svojho
postavenia, ako aj svojich osobných hodnôt a zásad nedovolil zavádzať súd nepravdivými tvrdeniami. Takéto obvinenie MUDr. Švara považuje žalobca za hrubo urážlivé. Rovnako žalobca hodnotí tvrdenia intervenienta o zmene taktiky obhajovania zo strany MUDr. Švara. MUDr. Švaro je a bol iba lekár, má skúsenosti z medicíny, ale ako bolo zrejmé aj pri jeho osobnej výpovedi, nemá žiadne skúsenosti s nejako taktikou obhajovania. To, že predmetom jeho prvotných vyjadrení bolo iba zranenie kolena, je dôsledkom toho, že intervenient sa zameral na túto oblasť a namietal, že trvanie dočasnej pracovnej neschopnosti po 01.07.2014 bolo z dôvodu poranenia kolena, ktoré podľa jeho názoru nesúvisí s predmetnou dopravnou nehodou. Posúdením dostupnej zdravotnej dokumentácie však MUDr. Švaro dospel k záveru, že aj poškodenie kolena bolo spôsobené pri dopravnej autonehode, preto odmietal názor intervenienta, že trvanie PN do 03.08.2014 nebolo opodstatnené. Je pravdou, že MUDr. Švaro až pri svojej výpovedi na pojednávaní dňa 24.08.2020 uviedol, že existovali závažnejšie príčiny pre trvanie PN z titulu dopravnej nehody, ako úraz kolena. Toto však bolo iba z dôvodu, že prípad posudzoval čisto z medicínskeho hľadiska a nie z hľadiska právneho, nakoľko on bol dotazovaný na opodstatnenosť trvania PN z dôvodu zisteného zranenia kolena. Preto sa vyjadroval iba k tejto skutočnosti a nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi trvania PN, nakoľko toto po ňom nikto nechcel. Vzhľadom k uvedenému je žiaduce, aby sa intervenient v budúcnosti zdržal takýchto obvinení, ktoré nie sú založené na žiadnych objektívnych dôkazoch, ale sú výlučne výsledkom subjektívnych dojmov právneho zástupcu intervenienta, nakoľko ani konajúci súd z výpovede MUDr. Švara nenadobudol akýkoľvek dojem zaujatosti či účelovosti. Výpoveď MUDr. Gálikovej je rovnako relevantná a objektívna. Trvanie PN hodnotila nie na základe svojho subjektívneho názoru, ale na základe odborného posúdenia zdravotnej dokumentácie poškodeného. Je irelevantné, že v čase úrazu nebola všeobecnou lekárkou poškodeného, nakoľko v zdravotnej dokumentácii sa nachádzajú všetky lekárske správy, opisujúce zdravotný stav poškodeného Z.a Z.. V znaleckom posudku MUDr. Mariána Pamulu je na strane 12 jednoznačne uvedené: „V danom prípade trvala práceneschopnosť od 28.04.2014 do 03.08.2014, t. z. niečo viac ako 3 mesiace, čo je doba adekvátna vzhľadom ku komplikácii, ktorá nastala.“. Zo zdravotnej dokumentácie a všetkých vykonaných dôkazov je nepochybné, že trvanie PN do 03.08.2014 poškodeného Z. Z. bolo opodstatnené a bolo v priamej príčinnej súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode a to nielen z dôvodu zranenia kolena, ale predovšetkým z dôvodu závažného poranenia hrudníka, čoho následkom vznikli ďalšie závažné komplikácie, ktoré priamo ohrozovali život poškodeného, a ktoré odôvodňovali trvanie PN. Opodstatnenosť trvania PN, ktorá je predmetom sporu, bola v konaní jednoznačne preukázaná a napadnutý rozsudok je správny, zákonný a spravodlivý. Vzhľadom k tomu žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - intervenientom na strane žalovaného a so súhlasom žalovaného, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 360 ods. 2 v nadväznosti na § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe na tom právnom závere, že žalobca uhradil svojmu poistencovi (Z.ovi Z.) dávky nemocenského poistenia za práceneschopnosť trvajúcu od 28.04.2014 do 03.08.2014 (vrátane) ako následok zavineného protiprávneho konania žalovaného, ktorý spôsobil dopravnú nehodu a tým spôsobil Z.ovi Z. poškodenie zdravia. Žalovaný a intervenient v konaní namietali dĺžku trvania práceneschopnosti poškodeného a akceptovali len práceneschopnosť trvajúcu do 30.06.2014 a tvrdili, že medzi pokračovaním práceneschopnosti od 01.07.2014 a zranením poškodeného pri dopravnej nehode nie je preukázaná príčinná súvislosť. Podľa súdu však tieto svoje tvrdenia nepreukázali, neuniesli dôkazné bremeno a súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že trvanie dočasnej pracovnej neschopnosti poškodeného Z. Z. do 03.08.2014 bolo opodstatnené a bolo v priamej príčinnej súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa 28.04.2014, a to nielen z dôvodu zlomeniny hlavice ihlice ľavého kolena, ale aj z dôvodu závažného poranenia hrudníka, čoho následkom vznikli ďalšie závažné komplikácie, ktoré priamo ohrozovali život poškodeného, a ktoré odôvodňovali trvanie pracovnej neschopnosti. Súd nevykonal výsluch MUDr. Pamulu, ktorý navrhol interveniet, a to
z dôvodu, že nepovažoval vykonanie tohto dôkazu za potrebné na objasnenie skutkového stavu a vykonanie tohto dôkazu považoval za nadbytočné a nehospodárne.
6. Žalovaný uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP).
7. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
8. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.
9. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
10. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Pokiaľ ide o odvolanie intervenienta voči napadnutému rozsudku, odvolací súd po preskúmaní veci konštatoval, že je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
12. Intervenient v odvolaní namietal, že nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd nemal dostatočne zistený skutkový stav a prihliadol na svedecké výpovede, ktoré intervenient zásadným spôsobom namietal, pričom v rozhodnutí sa súd vôbec nevysporiadal s námietkami intervenienta voči svedkom ako ani s námietkami k nekompletnosti dokumentácie, ktorú mal k dispozícii znalec MUDr. Pamula, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za tohto dôkazného stavu súd nepripustil vypočutie znalca MUDr. Pamulu, ktorý sa k dĺžke PN v súvislosti s dopravnou nehodou vyjadroval opatrne a skôr všeobecne a nedisponoval zásadnou lekárskou správou z ambulancie TAPCH zo dňa 16.06.2014, ktorá sa vyjadrila v tom smere, že PN možno k 01.07.2014 ukončiť. Z lekárskych správ nevyplýva, že ďalšie vyšetrenia a liečba v období od 01.07.2014 až do 04.08.2014 súviseli so vzniknutou komplikáciou (embóliou), ako to uvádza znalec MUDr. Pamula, resp. MUDr. Švaro. Žalobca nepreukázal, že v súvislosti s nehodou z 28.04.2014 bola PN oprávnená až do 04.08.2014. Dôkazný stav nemôže byť postavený na osobných názoroch svedkov, z ktorých jeden bol zaujatý a druhý vôbec nemal byť vypočutý, pričom ani jeden z nich nebol znalcom ani pneumológom, a na neurčitom resp. všeobecnom
závere znalca, ktorý preukázateľne nedisponoval podstatnými lekárskymi správami, t. j. nemal dostatok informácií.
13. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je postihnuté viacerými vadami.
14. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. I podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.
15. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
16. Podľa § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení má Sociálna poisťovňa právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania; výšku škody preukazuje Sociálna poisťovňa potvrdením príslušnej organizačnej zložky Sociálnej poisťovne o výške vyplatených dávok.
17. Žalobcom uplatnený nárok je podľa žalobcu jeho škodou, ktorá mu vznikla výplatou dávok Z. Z. v dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného, ktorý dňa 28.04.2014 zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia menovaného. Skutočnosť, že žalovaný zavinil dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej došlo k poškodeniu zdravia menovaného, a že tento bol následne práceneschopný a žalobca mu vyplatil nemocenské dávky, neboli sporné pokiaľ ide o trvanie práceneschopnosti 30.06.2014 a do tohto dňa vyplatené dávky. Náhrada takto vyplatených dávok napokon nebola ani predmetom konania, keďže tieto žalovaný žalobcovi uhradil. Sporné bolo, či trvanie pracovnej neschopnosti po 30.06.2014 do 03.08.2014 bolo v príčinnej súvislosti so zavineným protiprávnym konaním žalovaného, t. j. s dopravnou nehodou, ktorú žalovaný spôsobil dňa 28.04.2014, a teda či nemocenské dávky vyplatené za obdobie od 01.07.2014 do 03.08.2014 sú škodou žalobcu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti so zavineným protiprávnym konaním žalovaného. Podľa súdu prvej inštancie bola práceneschopnosť poškodeného trvajúca do 03.08.2014 v priamej príčinnej súvislosti so zraneniami, ktoré menovaný utrpel pri dopravnej nehode dňa 28.04.2014, pričom súd prvej inštancie vymenoval dôkazy, z ktorých to mal preukázané a tiež skonštatoval, že žalovaný a intervenient nepreukázali a neuniesli dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení, že pokračovanie práceneschopnosti Z.a Z. od 01.07.2014 nie je v príčinnej súvislosti so zraneniami menovaného vzniknutých pri dopravnej nehode.
18. Súd prvej inštancie vymenoval dôkazy, z ktorých mal preukázanú priamu príčinnú súvislosť medzi poškodením zdravia Z. Z., ktoré utrpel dňa 28.04.2014 pri dopravnej nehode zavinenej žalovaným, a jeho následnou práceneschopnosťou trvajúcou až do 03.08.2014. V odôvodnení rozsudku však absentuje riadne a presvedčivé vyhodnotenie dôkazov, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal, vyhodnotenie dôkazov svedčiacich v prospech argumentácie žalovaného a intervenienta a súd prvej inštancie nedal odpoveď na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Súd prvej inštancie vychádzal podľa odôvodnenia z lekárskych správ poškodeného. Neuvádza však z ktorých konkrétnych, pričom v spise ich je väčšie množstvo, a to aj správ z obdobia niekoľkých rokov po nehode. Z odôvodnenia nevyplýva, čo skutkovo relevantné a súvisiace s uplatneným nárokom z týchto správ súd prvej inštancie zistil a ako závery lekárskych správ vyhodnotil. Podľa žalovaného a intervenienta práceneschopnosť poškodeného trvajúca po 01.07.2014 nebola v príčinnej súvislosti s jeho zraneniami spôsobenými pri dopravnej nehode dňa 28.04.2014, ale pokračovala v dôsledku faryngitídy a degeneratívnych problémov s
kolenom. Súd prvej inštancie sa však s touto obranou žalovaného a intervenienta nijakým spôsobom nevysporiadal, nevyhodnotil ju, neuviedol, aké konkrétne skutočnosti majúce základ v zranení kolena pri nehode odôvodňovali trvanie práceneschopnosti aj po 01.07.2014. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť lekárskej správe ambulancie TAPCH zo dňa 16.06.2014, ktorú tiež nevyhodnotil, a podľa ktorej bolo možné práceneschopnosť k 01.07.2014 ukončiť, no v rozpore s ňou vyhodnotil, že trvanie práceneschopnosti do 03.08.2014 odôvodňovalo aj závažné poranenie hrudníka, čoho následkom vznikli ďalšie následné závažné komplikácie, ktoré priamo ohrozovali život poškodeného, avšak súd prvej inštancie neuvádza aké.
19. Podstatné odvolacie námietky intervenienta boli uplatnené už pred súdom prvej inštancie, keď tento už pred vyhlásením napadnutého rozsudku namietal, že podľa lekárskej správy ambulancie TAPCH zo dňa 16.06.2014 bolo z hľadiska poranenia hrudníka práceneschopnosť poškodeného možné ukončiť už k 01.07.2014, tiež namietal, že znalecký posudok MUDr. Pamulu, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie, neobsahuje podklady, ktoré by odôvodňovali trvanie práceneschopnosti do 03.08.2014, pričom znalec nedisponoval najmä uvedenou správou ambulancie TAPCH zo dňa 16.06.2014, všetky poranenia poškodeného znalec kvalifikoval ako ľahké, jeho závery sú skôr všeobecné. Intervenient ďalej namietal svedecké výpovede MUDr. Švaru a MUDr. Gálikovej, keď jednak namietal vzťah svedka MUDr. Švaru k žalobcovi (zamestnanec - zamestnávateľ) a ďalej okolnosť, že obaja vnášali do svojich výpovedí vlastné odborné názory, čo je neprípustné, pričom svedkyňa MUDr. Gáliková nebola v čase nehody všeobecnou lekárkou poškodeného, jeho práceneschopnosť nezačínala a ani neukončovala a jej výsluch nemal byť pripustený. Tieto námietky intervenienta sú relevantné vo vzťahu k uplatnenému nároku a ani jednou z nich sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
20. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon stanovuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Obsahom hodnotenia dôkazov je aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú alebo sa vylučujú. Súd ďalej uvedie, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akého dôvodu.
21. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením znaleckého posudku MUDr. Pamulu. Tento nebol podaný ako znalecký posudok v konaní, a preto ho možno považovať iba za listinný dôkaz. Súd prvej inštancie z neho vychádzal, avšak ani z neho, ani z iných dôkazov nevyvodil konkrétne zistenia a nevyhodnotil rozpory v dôkazoch. Podľa znalca bola celkovo doba práceneschopnosti pre dané zranenia 4 - 5 týždňov a znalec považoval všetky zranenia poškodeného za ľahké, no na druhej strane považoval práceneschopnosť poškodeného v trvaní niečo viac ako 3 mesiace za adekvátnu vzhľadom ku komplikácii, ktorá nastala. Z toho istého posudku tiež vyplýva, že v zdravotnej dokumentácii absentovali objektívne nálezy zranenia, dokonca popis a diagnostika niektorých zranení, vyšetrenia na diagnostiku niektorých zranení - konkrétne RTG vyšetrenie kolena, prípadne MRI kolena hneď po zranení, vplyvom čoho sa niektoré zranenia neliečili ako mali, ale liečili sa spontánne (zlomenina hlavice lýtkovej kosti). Vzhľadom na takýto obsah znaleckého posudku nie je potom zrejmé, ako mohol súd prvej inštancie dospieť k záveru, že práceneschopnosť poškodeného aj po 30.06.2014 až do 03.08.2014 bola v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, keď už z posudku možno o tom nadobudnúť dôvodnú pochybnosť, keď príčinnou dlhšej práceneschopnosti mohla byť aj nesprávna liečba a diagnostika, nehovoriac o tom, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z akých konkrétnych zistení z lekárskych správ poškodeného súd vôbec vychádzal, keď aj podľa znalca v zdravotnej dokumentácii absentovali objektívne nálezy zranenia a popis a diagnostika niektorých zranení a súd nevyhodnotil ani správu ambulancie TAPCH zo dňa 16.06.2014, ktorá absentuje aj v znaleckom posudku ako podklad, ktorý by mal znalec k dispozícii.
22. Podstatou odvolacích námietok intervenienta je aj namietanie svedeckých výpovedí MUDr. Švara a MUDr. Gálikovej. Aj tieto námietky intervenient z väčšej časti uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie, no súd sa s nimi v rozpore s ustanoveniami CSP nevysporiadal. Súd nevyhodnotil vzťah svedka Švaru k žalobcovi a jeho možný záujem na výsledku konania vzhľadom na tento vzťah a vplyv na jeho dôveryhodnosť. Vzťah svedka k strane sporu neznamená nespôsobilosť svedčiť, avšak takúto okolnosť musí súd vziať do úvahy pri hodnotení svedkovej výpovede. Svedok vypovedá o tom,
čo svojimi zmyslami vnímal o skutočnostiach tvoriacich predmet výsluchu. Svedkovi neprináleží, aby vnímané skutočnosti hodnotil, a aby tak z nich činil skutkové alebo právne závery. Svedok MUDr. Švaro videl poškodeného prvýkrát až dva roky po úraze a svedkyňa MUDr. Gáliková nebola v čase úrazu všeobecnou lekárkou poškodeného, jeho práceneschopnosť nevystavila a ani neukončovala, jeho všeobecnou lekárkou sa stala až rok po úraze. Podstatou oboch svedeckých výpovedí tak bola len interpretácia zdravotnej dokumentácie poškodeného a tiež odborné názory svedkov na dĺžku práceneschopnosti poškodeného. Ani tieto okolnosti súd prvej inštancie zákonným spôsobom nevyhodnotil, a to aj napriek námietkam intervenienta, ktoré boli súdu známe už pred vyhlásením napadnutého rozsudku.
23. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný a intervenient svoje tvrdenia o neexistencii príčinnej súvislosti medzi zraneniami poškodeného vzniknutých pri dopravnej nehode a pokračovaním práceneschopnosti od 01.07.2014 nepreukázali a neuniesli dôkazné bremeno. Strana sporu je zaťažená povinnosťou tvrdenia a dôkazným bremenom spočívajúcom v povinnosti svoje tvrdenia preukázať. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu (pokiaľ zákon pripúšťa taký dôkaz vykonať v zmysle § 185 CSP), je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastne´ skutkové tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovaťˇ, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosťˇ - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Žalobca tvrdil skutočnosti o dĺžke práceneschopnosti poškodeného, vyplatení dávok za obdobie práceneschopnosti a o tom, že práceneschopnosť poškodeného v dĺžke tvrdenej žalobcom bola v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou spôsobenou žalovaným, v dôsledku čoho má žalobca nárok na náhradu takto vyplatených dávok. Žalovaný a intervenient však príčinnú súvislosť medzi zraneniami poškodeného vzniknutých pri dopravnej nehode a práceneschopnosťou poškodeného od 01.07.2014 do 03.08.2014 relevantne spochybnili, pričom aj z vykonaných dôkazov nie je táto príčinná súvislosť spoľahlivo preukázaná, naopak, je významne spochybnená správou ambulancie TAPCH zo dňa 16.06.2014, lekárskymi správami, z ktorých vyplýva okrem iného aj liečba faryngitídy poškodeného a degeneratívnych zmien kolena, ďalej je spochybnená samotným znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva neúplná diagnostika a neúplný popis zranení poškodeného v jeho zdravotnej dokumentácii a neliečenie zranení spôsobom, ktorým sa mali liečiť, pričom zo svedeckých výpovedí nemožno dospieť k záverom, ako k nim dospel súd prvej inštancie, a to už z dôvodov uvedených vyššie. Na základe vykonaného dokazovania tak súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom tieto ani riadne neodôvodnil, dôkazy logickým spôsobom a postupom podľa § 191 CSP nevyhodnotil ani jednotlivo a už vôbec nie v ich vzájomnej súvislosti a odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa náležitosti v zmysle ust. § 220 CSP. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že popísané vady odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie sú tak závažného charakteru, že v ich dôsledku je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné. Svojim postupom tak súd prvej inštancie porušil právo strán na spravodlivý proces, a preto odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, ako aj na ňom závislý výrok III. o náhrade trov konania.
24. Intervenient navrhoval v konaní vypočuť ako svedka MUDr. Pamulu k nejasnostiam ohľadne znaleckého posudku. Súd prvej inštancie odmietol tento dôkaz vykonať z dôvodu, že to nepovažoval za potrebné na objasnenie skutkového stavu a vykonanie tohto dôkazu považoval za nehospodárne a nadbytočné. So záverom súdu prvej inštancie o nevykonaní tohto dôkazu sa odvolací súd stotožňuje, avšak odôvodnenie, prečo súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, je vágne, veľmi všeobecné a tým nepreskúmateľné. Súd nie je povinný vykonať všetky stranami navrhované dôkazy, ale iba tie, ktoré sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, t. j. skutočností významných pre rozhodnutie. Pokiaľ súd rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, je povinný vykonať každý dôkaz spôsobom predpísaným pre konkrétny dôkazný prostriedok a pokiaľ spôsob vykonania dôkazu nie je predpísaný, tak spôsobom, ktorý zodpovedá povahe dôkazného prostriedku tak, aby strany mali možnosť sa s dôkazom riadne
oboznámiť a k dôkazu sa vyjadriť. Pokiaľ súd určitý dôkaz nevykoná, je jeho povinnosťou uviesť dôvody odmietnutia vykonania dôkazu v odôvodnení rozsudku, pričom aj v tomto musí byť odôvodnenie presvedčivé, čo v danom prípade splnené nie je. V nadväznosti na to, čo intervenient namietal vo vzťahu k vypočutým svedkom a na to, čo k týmto námietkam uviedol odvolací súd vyššie, tak to platí aj v prípade MUDr. Pamulu pre prípad jeho vypočutia ako svedka, keď MUDr. Pamula poškodeného neliečil, práceneschopnosť mu nevystavoval, neukončil, ale vypracoval znalecký posudok mimo konania na žiadosť a účely poškodeného, ktorý je v tomto konaní iba listinným dôkazom, a preto prípadná výpoveď MUDr. Pamulu ako svedka v tomto konaní je nadbytočná, nakoľko by nevypovedal o tom, čo zo skutočností relevantných pre toto konanie vnímal vlastnými zmyslami, ale obdobne ako svedkovia MUDr. Švara a MUDr. Galíková by mohol iba interpretovať zdravotnú dokumentáciu poškodeného, ktorá mu slúžila k vypracovaniu znaleckého posudku, mohol by vysvetliť znalecký posudok (v tomto konaní použiteľný ako listinný dôkaz) a tiež by mohol uviesť svoje odborné názory na dĺžku trvania práceneschopnosti poškodeného a jej príčiny, avšak nie v pozícii znalca v tomto konaní, ale v pozícii svedka, čo z takejto pozície nie je žiaduce a pokiaľ to namietal vo vzťahu k MUDr. Švarovi a k MUDr. Gálikovej intervenient, mohla by to vo vzťahu k MUDr. Pamulovi namietať ktorákoľvek strana v konaní a už vzhľadom na uvedené dôvody úspešne.
25. Popísané vady odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie sú tak závažného charakteru, že v ich dôsledku je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné. Svojim postupom tak súd prvej inštancie porušil právo strán na spravodlivý proces a odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. S poukazom na zásadu hospodárnosti konania sa odvolací súd podrobne nezaoberal všetkými hmotnoprávnymi odvolacími námietkami odvolateľa.
26. V ďalšom konaní súd prvej inštancie znovu nariadi na prejednanie veci pojednávanie a opätovne skutkovo i právne posúdi uplatnený nárok žalobcu, prípadne doplní dokazovanie na základe procesných návrhov strán, dôsledne sa vysporiada s argumentáciou oboch strán v konaní, a to aj s hmotnoprávnymi námietkami žalovaného použitých v odvolacom konaní a následne vo veci opätovne rozhodne rozsudkom, ktorý bude spĺňať náležitosti podľa § 220 CSP v zmysle vyššie uvedeného, pričom dôkazy vyhodnotí v súlade s ustanovením § 191 CSP. Pokiaľ strany sporu navrhnú ďalšie dôkazy, súd starostlivo zváži a zhodnotí potrebu ich vykonania. Dôkazy, o ktorých rozhodne, že ich nevykoná, uvedie v odôvodnení rozsudku a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Pokiaľ z návrhu na vykonanie dôkazu vyplýva, prečo strana takýto dôkaz navrhuje a aká rozhodujúca skutočnosť ním má byť zistená, musí sa súd prvej inštancie vysporiadať s tým, či taká skutočnosť môže byť zistená, ak nie, prečo, a ak áno, či je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej, a ak nie je, tak prečo. Konštatovanie, že dôkaz by bol nadbytočný, nepotrebný na objasnenie skutkového stavu a jeho vykonanie by bolo nehospodárne, je veľmi vágne a nepostačujúce. Ak po vyjadrení strán nebude považovať za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, eventuálne strany sporu ďalšie dôkazy nenavrhnú, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené, vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie (ak ním bude rozsudok) odôvodní podľa kritérií uvedených v ust. § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
27. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
28. Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).