Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/15/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcov: 1/ P. U., nar. X.X.XXXX, bytom B. Z., B. XX, 2/ T. U., nar. XX.X.XXXX, bytom B. Z., T. P. XX, toho času ÚVV Nitra, 950 50 Nitra 1, Cintorínska 3, 3./ N.. T. X., nar. X.X.XXXX, bytom B. Z., T. P. XX, všetci zastúpení: Mgr. Gergely Pšenák, advokát so sídlom Nitra, Školská 3, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. augusta 2019, č. k. -324, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a V. p o t v r d z u j e.

II. V časti výrokov VII., VIII. a IX. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovanému priznáva voči žalobcovi 1 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70,66 %, voči žalobcovi 2 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76,22 % a voči žalobcovi 3 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 72,24 %.

III. Žalobcom 1 až 3 voči žalovanému priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie v zmysle , ďalej len „CSP“) rozsudkom 21. augusta 2019, č. k. -324 (ďalej len napadnutý rozsudok) rozhodol tak, že: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 1.396,65 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a sumu 3.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 1. rade v časti náhrady účelne vynaložených trov konania a náhrady nemajetkovej ujmy zamieta. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 1.246,64 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a sumu 2.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. IV. Vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 2. rade v časti náhrady účelne vynaložených trov konania a náhrady nemajetkovej ujmy zamieta. V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 1.246,64 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. VI. Vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 3. rade v časti náhrady účelne vynaložených trov konania a náhrady nemajetkovej ujmy zamieta. VII. Súd priznáva žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému. VIII. Súd priznáva žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému. IX. Súd priznáva žalobcovi v 3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie písmeno a/, , a , , písmeno f/, , , , , a , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobcovia sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 31.7.2013 prostredníctvom právneho zástupcu domáhali pôvodne zaplatenia titulom náhrady účelne vynaložených trov konania sumy vo výške 19.540,62 eur, ktoré v pôvodnom petite nebolo upresnené, povinnosti zaplatiť žalobcom sumu vo výške 150 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25.000 eur žalobcovi v 1. rade, žalobcovi v 2. rade sumu 22.500 eur a žalobcovi v 3. rade sumu 33.000 eur. Neskôr opravným uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. -102 zo dňa 19.8.2014 bol upresnený petit žalobného návrhu, podľa ktorého sa žalobcovia domáhali, aby žalovaný bol povinný zaplatiť titulom náhrady účelne vynaložených trov konania žalobcovi v 1. rade sumu 4.950 eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25.000 eur, žalobcovi v 2. rade sumu 4.800 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 22.500 eur, žalobcovi v 3. rade sumu 4.800 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 33.000 eur, všetci žalobcovia sa domáhali zaplatenia týchto súm do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 4. V žalobe uviedli, že dňa 20.5.2008 bolo voči nim vyšetrovateľom ÚJaKP OR PZ Nové Zámky pod č. ČVS: ORP572/OVK-NZ-2008 podľa uznesením vznesené obvinenie za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa k Tr. zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa Tr. zákona. Voči uzneseniu žalobcovia v zákonnej lehote dňa 23.5.2008 podali sťažnosť proti vzneseniu obvinenia voči nim, ktorá bola dňa 20.8.2008 okresným prokurátorom zamietnutá. Počas prípravného konania žalobcovia boli vyzvaní, aby sa podrobili všetkým vyšetrovacím úkonom, ktoré boli od nich vyžadované orgánmi činnými v trestnom konaní. Žalobcovia počas prípravného konania, ako aj na hlavnom pojednávaní opakovane poukázali na viaceré pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, keď od počiatku tvrdili, že so spáchaním uvedeného zločinu nemajú a ani nemôžu mať z objektívnych skutočností nič spoločné. Prokurátorom Okresnej prokuratúry Nové Zámky bola voči žalobcom podaná dňa 23.1.2009 obžaloba pod č. k. -30 Okresnému súdu Nové Zámky pre pokus zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa , k , k . V predmetnej trestnej veci bol Okresným súdom Nové Zámky pod č. k. zo dňa 22.9.2012 vynesený oslobodzujúci rozsudok. Na hlavnom pojednávaní toho istého dňa bol okresným prokurátorom pod č. -61 podané odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku. Odvolací súd uznesením č. k. -739 zo dňa 19.7.2012 rozhodnuté tak, že podľa sa odvolanie prokurátora zamietlo a podľa sa odvolanie poškodeného L. U. zamietlo ako podané neoprávnenou osobou a v tomto uznesení krajský súd uviedol, že žalobcovia, resp. obžalovaní sa skutku bližšie špecifikovaného vo výroku rozsudku súdu prvej inštancie nedopustili, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní.

5. V trestnej veci si žalobcovia udelením plnej moci zvolili na zastupovanie v tom konaní advokáta JUDr. Martina Kanása, ktorý ich zastupoval v trestnej veci, pričom za 4 roky trvania právnej pomoci v uvedenej trestnej veci uhradili peňažné plnenie vo výške tak, ako im advokát vyčíslil odmenu, podľa predložených dôkazov v zmysle príslušnej vyhlášky. Okrem týchto nákladov si žalobca v 1. rade zaobstaral na vlastné náklady znalecký posudok z odboru dopravy, ktorý preukazoval jeho tvrdenia o nevine, za čo z vlastných prostriedkov uhradil sumu 150 eur.

6. Žiadosť o predbežné prerokovanie návrhu žalobcovia odoslali v mesiaci november 2012, podľa vtedy platného Ministerstvu vnútra SR ako príslušnému orgánu štátnej správy. Ministerstvo vnútra odpovedalo listom zo dňa 7.3.2013, v ktorom uviedlo, že sa nepovažuje za príslušný orgán na rozhodnutie vo veci.

7. Žalobcovia si uplatnili svoje nároky v súlade so o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Tento zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť.

8. Prvoinštančný súd poukázal na svoje skoršie rozhodnutie vo veci sp. zn. -252 dňa 3.8.2017 (ďalej len skoršie rozhodnutie), ktorým rozhodoval o nárokoch žalobcov.

9. Konštatoval, že odvolací súd uznesením sp. zn. -295 zo dňa 17.4.2019 rozsudok súdu prvej inštancie (skoršie rozhodnutie) v napadnutej časti výrokov pod bodmi I., III., V., VII.-IX. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v II., IV. a VI. v zamietajúcich výrokoch v dôsledku absencie odvolania nadobudol právoplatnosť. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje vady v zmysle § 389 odsek 1 písmeno b/ C.S.P. z dôvodu, že napadnutý rozsudok je v časti týkajúcej sa určenia výšky priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom v I.-III. rade nepreskúmateľné. Vo vzťahu k zistenej výške majetkovej škody, ktorú prvoinštančný súd priznal žalobcom, prvoinštančný súd nárok (čiastočne) nesprávne právne posúdil a nesprávne (neúplne) zistil skutkový stav. Namietal súdu prvej inštancie s poukazom na odvolaciu námietku spočívajúcu v nepreskúmateľnosti časti rozsudku týkajúcej sa súdom priznaných súm nemajetkovej ujmy jednotlivým žalovaným, a to v rozpore s § 220 odsek 2 C.S.P., keď súd prvej inštancie neodôvodnil výšku jednotlivých súm nemajetkovej ujmy vo vzťahu k ich samotnej výške a jednak nezdôvodnil diferencovanosť priznaných súm tomu ktorému žalobcovi.

10. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukázal na to, že výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa 1. odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcom vzhľadom na ich postavenie v rodine a spoločnosti a pod.

11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené, najmä na obsah a rozsah zistených skutočností uviedol, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle je v tomto prípade daná.

12. Odvolací súd v tejto súvislosti vzhľadom na odvolacie dôvody konštatoval, že súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil vyčíslenie a priznanie majetkovej škody spočívajúcej v tarifnej odmene obhajcu žalobcov, ktorú mu uhradili. Jednak vo vzťahu k právnemu posúdeniu uviedol len ustanovenie § 13 odsek 2 advokátskej tarify, a to bez časovej účinnosti uvedeného ustanovenia vo vzťahu k 20 %-nému zníženiu odmeny a taktiež nie je zrejmé, z akého ustanovenia súd vyvodil výšku základnej odmeny advokáta vo výške 222,31 eura. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval odôvodnenie rozsudku v časti majetkovej škody za nepreskúmateľný.

13. V závere uznesenia odvolací súd jednoznačne uviedol, že treba považovať základ nároku (zodpovednosti štátu) za daný, orgán konajúci za štát za správny, zistený skutkový stav ohľadne zásahov do života žalobcov za dostatočný. Potrebné bude v novom rozhodnutí, aby súd prvej inštancie primerane a zákonným spôsobom odôvodnil súdom určenú výšku nemajetkovej ujmy pre toho-ktorého žalobcu s odôvodnením primeranosti výšky priznávanej sumy, ako aj podstatu diferenciácie výšky priznávanej sumy medzi jednotlivými žalobcami, ako aj správne právne aplikovať ustanovenie a taktiež dostatočne zistiť a odôvodniť základnú sumu odmeny (vrátane jej zníženia) obhajcu žalobcov a vysporiadať sa s argumentmi žalovaného uvedenými v podanom odvolaní, týkajúce sa nesprávneho zistenia skutkového stavu ohľadne úkonov právnej služby obhajcu a tiež ich namietanú kvalifikáciu. 14. Prvoinštančný súd po skoršom zrušenom rozhodnutí v napadnutom rozsudku konštatoval, že po rozhodnutí odvolacím súdom žalobca v 1. rade uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur vychádzal z toho, že sám si určil takúto sumu bez akéhokoľvek počítania, zisťovania z čoho by mal vychádzať, s tým, že si neporovnával zárobky pred vznesením obvinenia a po vznesení obvinenia. Sumu, ktorú si uplatnil, považoval za správnu, vzhľadom na prednes svojho právneho zástupcu. Poukázal ešte na to, že počas trestného stíhania nedostával odmeny v takom rozsahu, ako jeho kolegovia a po skončení trestného stíhania už tieto odmeny neobdržal, aj keď mu prináležali, nakoľko nedošlo k vráteniu rozdielu v tej výške, ako mal pred vznesením obvinenia. Žalobca v 2. rade uviedol, že na podanej žalobe trvá, nakoľko rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky bol oslobodený spod obžaloby, a tento rozsudok Krajský súd v Nitre svojím rozhodnutím potvrdil, čím došlo k nezákonnému trestnému stíhaniu a k vážnemu zásahu do jeho ľudských práv a slobôd, preto si uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 22.500,- eur, nakoľko v čase začatia trestného stíhania bol zamestnaný u súkromného podnikateľa ako prevádzkar a samotné trestné stíhanie malo dosť negatívny vplyv na jeho pracovný výkon. V mesiaci máj 2008 obdržal jeho zamestnávateľ z polície telefonát, že žalobca mal

spáchať násilný trestný čin. Na základe týchto skutočností prišlo v júni 2008 k rozviazaniu pracovného pomeru, nakoľko zamestnávateľ stratil voči nemu dôveru, a preto prišiel o prácu. Nové zamestnanie si už nájsť nevedel vzhľadom na uvedené okolnosti. Počas celého trestného konania, v ktorom bol krivo obvinený, obžalovaný a súdený, uviedol, že bol pod neustálym tlakom a stresom. Počas trvania trestného stíhania, štyroch rokov neustále pociťoval negatívny pohľad verejnosti, ktorý sa prejavoval okrem iného tak, že keď prišiel do nejakého podniku alebo kaviarne, tak si ľudia pošuškávali, že to je ten bitkár - násilník. Kvôli predmetnému trestnému stíhaniu a konaniu prichádzalo u neho k častým hádkam v rodine a v partnerskom vzťahu. Čo sa týka nároku na účelne vynaložené trovy trestného konania, trvá na zaplatení sumy 4.800 eur, keďže splnomocnil na zastupovanie v trestnom konaní advokáta, ktorému priebežne platili všetci traja žalobcovia trovy právneho zastúpenia a boli to vždy vyššie sumy. Túto náhradu škody si uplatňuje z dôvodu, že ju zaplatil právnemu zástupcovi zo svojich peňazí. Na záver uviedol, že náhradu škody ako aj nemajetkovej ujmy si uplatnil titulom nezákonného rozhodnutia a vyšetrovania v trestnej veci. 15. Žalobca v 3. rade uviedol, že čo sa týka zaplatenia sumy 4.800 eur účelne vynaložených trov v trestnom konaní za zastupovanie advokátom, si uplatnil z dôvodu, že ho právny zástupca JUDr. Martin Kanás zastupoval na základe písomného splnomocnenia počas štyroch rokov a čiastočne očakával od neho a ďalších žalobcov zaplatenie určitých súm podľa toho, aké úkony robil a vyhotovoval o tom príjmové pokladničné doklady. Tieto trovy si uplatňuje od začatia trestného stíhania voči jeho osobe až do právoplatného skončenia veci. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33.000 eur, túto si uplatňuje z dôvodu, že trestné stíhanie mu spôsobilo problémy v pracovnom, osobnom a súkromnom živote. Poukázal na to, že celé trestné konanie voči jeho osobe bolo začaté bezdôvodne, on v tom čase bol ženatý, študoval na vysokej škole a všetci vedeli, čo sa stalo a neuľahčilo mu to štúdium, práve naopak, problémy mal v tom, že zápočty dostával ako posledný a skúšky, ktoré už všetci mali, tak on ešte stále nemal.

16. Čo sa týka pracovného života, uviedol, že je majiteľom a trénerom športového klubu, zaoberá sa bojovým umením, je registrovaný na sociálnych sieťach a toto konanie mu skomplikovalo jeho prácu, lebo veľmi často sa mu vysvetľovalo, najmä rodičom detí, ktoré trénoval, že v skutočnosti to nie je tak, čo sa hovorí a čo sa mu kladie za vinu. Tiež to bolo komplikované v tej súvislosti, že sa zúčastňoval medzinárodných súťaží v súvislosti so športom a v neposlednom rade to postihlo aj jeho osobný a rodinný život, lebo v jeho rodine sú ďalší príslušníci a bolo ťažké im vysvetľovať, ako to bolo a otázne bolo, kto mu v rodine veril. Najviac to pociťoval v období, keď boli významné sviatky v roku, ako Vianoce. Nevedel sa z ničoho tešiť, aj keď si bol istý tým, že nič nevykonal. Počas trestného konania jeho manželka bola tehotná, mala ťažký priebeh tehotenstva a z dôvodu trestného konania boli medzi nimi dennodenne hádky, čo zle vplývalo na jej zdravotný stav, o čom predložil do spisu lekárske správy, ako aj o jej stave počas tehotenstva. Za najhoršie považoval skutočnosť, keď bol vydaný na neho zatykač, čo tiež poznačilo jeho osobný život a rodinu, neskôr manželka mala ísť rodiť, nastali problémy, dostala vyvolávacie injekcie, na ktoré nereagovala a napokon sa musela podrobiť cisárskemu pôrodu. Počas celého trestného stíhania si nevedel nájsť prácu, vykonával len trénera a počas celého toho obdobia žiadnu dovolenku s rodinou neabsolvovali. 17. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú a poukázal v tomto smere na najnovšiu judikatúru Okresného súdu Bratislava I, a to konkrétne na rozsudok pod sp. zn. -210 zo dňa 20.10.2016 a rozsudok sp. zn. -185 zo dňa 19.10.2016, keď v obdobných veciach boli žaloby zamietnuté, a to z dôvodu, že rozhodnutie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné iba na základe toho, že trestné konanie bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom. Poukázal na to, že na vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom samotné preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Poukázal na to, že toto isté nastalo aj v danom prípade, keď žiadnym orgánom uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, nebolo označené za nezákonné a ani samotné súdy vo svojich rozsudkoch to neskonštatovali. Obžalobu prijali a konali o nej. V prípade, že by súd rozhodol o náhrade škody, uviedol, že nie je preukázané, že by takáto škoda vznikla, a to z dôvodu, že žalobcovia nepreukázali doklady, ktoré tomu nasvedčujú, teda faktúry, príjmové pokladničné doklady, ktoré sú riadnymi účtovnými dokladmi, a ktoré odôvodňujú uplatnenie náhrady škody za trovy právneho zastúpenia. Tieto trovy právneho zastúpenia je možné si uplatniť a účtovať iba riadnymi daňovými dokladmi. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal na ustanovenie , podľa ktorého poškodenému ak bol trestným činom spáchaná smrť, tak mu prináleží náhrada v sume 50-násobku minimálnej mzdy, čo je cca 20.000 eur.

18. Po rozhodnutí odvolacím súdom a o odvolaní žalovaného, žalovaný uviedol, predmetom tohto konania je náhrada materiálnej škody a nemateriálnej ujmy. Akceptujúc právny názor odvolacieho súdu o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci tak, ako to vyjadril v bodoch 56. a 60. uznesenia, žalovaný mal za to, že je splnená len jedna z podmienok priznania nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Ostatné dve podmienky, a to preukázanie vzniku škody, vrátane skutočností odôvodňujúcich priznanie nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou ujmou, podľa jeho názoru výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú. 19. Vo vzťahu k priznaniu majetkovej ujmy spočívajúcej v priznaní náhrady účelne vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní, žalovaný zastával názor, že túto je možno priznať v súlade s ustálenou judikatúrou súdov vo výške zodpovedajúcej tarifnej odmene priznávanej obhajcom v trestnom konaní podľa Vyhlášky MS SR č. v platnom znení. 20. Vo vzťahu k priznaniu nemajetkovej ujmy mal žalovaný za to, že žalobcovia nepreukázali vznik takej nemajetkovej ujmy prejavujúcej sa vo všetkých oblastiach života bývalých obvinených, najmä pracovnej a osobnej, ktorá by si vyžadovala priznanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosti uvádzané vo vyjadreniach a samotnom odvolaní žalovaného a súčasné vyjadrenie právneho zástupcu žalobcov k diferencovanosti súdom prvej inštancie pôvodne priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný považoval za nedostatočnú konkretizáciu skutočností rozhodných pre priznanie tejto ujmy. 21. Po vykonanom dokazovaní prvoinštančný súd konštatoval preukázanie toho, že uznesením vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ Nové Zámky zo dňa 20.5.2008 bolo podľa žalobcom v 1. až 3. rade vznesené obvinenie za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa Tr. zákona k Tr. zákona, spáchaného formou spolupáchateľstva podľa Tr. zákona. Voči tomuto uzneseniu žalobcovia v zákonnej lehote dňa 23.5.2008 podali sťažnosť, ktorá bola dňa 20.8.2008 okresným prokurátorom zamietnutá, a to uznesením pod sp. zn. -6 podľa písmeno c/ . V trestnom konaní bolo preukázané, že žalobcov zastupoval na základe plnomocenstva počas celých štyroch rokov trvania toho konania advokát JUDr. Martin Kanás so sídlom v Nitre, až do právoplatného oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Nové Zámky pod sp. zn. -687 zo dňa 22.2.2012 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. -729 zo dňa 19.7.2012, ktorým boli odvolania okresného prokurátora a poškodeného zamietnuté podľa , keď súd zistil, že odvolanie okresného prokurátora nebolo dôvodné a odvolanie poškodeného zamietol podľa ustanovenia , lebo bolo podané neoprávnenou osobou. 22. Čo sa týka označenia správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí a s poukazom na vyššie oboznámené listinné dôkazy, čo sa týka žalovaného, resp. jeho označenia, prvú žiadosť o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa v spojení s a podal dňa 8.11.2012 žalobca v 1. rade a neskôr ju podali aj žalobcovia v 2. a 3. rade, všetci ju adresovali Ministerstvu spravodlivosti SR v Bratislave. Ministerstvo spravodlivosti SR, Kancelária vedúcej služobného úradu postúpila žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podaním zo dňa 12.11.2012 Ministerstvu vnútra SR v Bratislave s odôvodnením, že v prípadoch náhrady škody spôsobenej trestným konaním, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania resp. oslobodením spod obžaloby sa v zmysle ustálenej judikatúry za nezákonné rozhodnutie v zmysle a nasl. považuje uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je neskôr zrušené rozhodnutím príslušného orgánu o zastavení trestného stíhania resp. o oslobodení spod obžaloby. Z dostupných informácií preto Ministerstvo spravodlivosti SR malo za to, že je potrebné tieto žiadosti postúpiť Ministerstvu vnútra SR, pretože patria do jeho pôsobnosti s poukazom na ustanovenie v spojení s písmeno b/ Takýmto istým prípisom Ministerstvo spravodlivosti postúpilo Ministerstvu vnútra SR Bratislava aj ďalšie dve žiadosti žalobcov v 2. a 3. rade podaním zo dňa 4.12.2012. Ministerstvo vnútra SR, Sekcia legislatívy a vonkajších vzťahov odpoveďou zo dňa 7.3.2013 uviedla, že s poukazom na nie je Ministerstvo vnútra SR orgánom verejnej moci, ktorý by mal v tomto prípade konať v mene štátu. S poukazom na , ktorým sa mení a dopĺňa , najmä na ustanovenie tohto zákona s tým, že neobsahuje prechodné ustanovenia a nadobúda účinnosť od 1.1.2013. Napokon táto otázka bola riešená aj uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. -156 zo dňa 24.11.2015, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. -179 zo dňa 21.12.2016 zrušené s poukazom na to, že súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v žalobe

zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu konať len s takýmto oprávneným. Pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci, môže byť v zmysle len štát. V súlade s ustanovením a C.S.P., aj ustanovenie určuje, ktorý orgán koná v mene štátu. Z ustanovenia písmeno f/ jednoznačne vyplýva, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je orgán, ktorý má byť správne označený a ktorý koná za štát v danom prípade, s ktorým právnym posúdením sa jednoznačne stotožnil odvolací súd vo svojom uznesení, a to v bode 40., 41. a 42. odôvodnenia, keď uviedol, že súd prvej inštancie správne ustálil Generálnu prokuratúru SR ako orgán konajúci za štát v zmysle písmeno f/ účinného od 1.1.2013, ktorý za štát koná. 23. Pri posudzovaní nároku žalobcov súd vychádzal zo o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, účinného od 1.1.2013, okrem ustanovenia , ktorý posudzoval podľa zákona účinného do 31.12.2008 v súlade s odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu v bode 53., 54. a 55., nakoľko tým, že bolo vznesené obvinenie vyšetrovateľom na žalobcov za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa príslušných ustanovení a žalobcovia využili svoju zákonnú možnosť a podali voči tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorá bola okresným prokurátorom zamietnutá, boli splnené podmienky objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú podľa , ktorej sa nemožno zbaviť v súlade s ustanovením citovaného zákona. Vzhľadom na výsledok trestného konania vedeného proti žalobcom vo veci pod sp. zn. Okresného súdu Nové Zámky, v ktorom boli žalobcovia oslobodení spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že skutok, ktorý sa im kládol za vinu spáchali, je potrebné považovať uznesenie vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ Nové Zámky z 20.5.2008 pod ČVS: ORP: 572/OVK-NZ-2008 vo vzťahu k žalobcom za nezákonné rozhodnutie. Z tohto hľadiska je tak isto potrebné označiť za nezákonnú špecifickú formu rozhodnutia okresného prokurátora v Nových Zámkoch o podaní obžaloby na súd, v ktorom sa navrhuje vyvodenie trestnej zodpovednosti voči žalobcom. Právoplatnosťou rozsudku súdu o oslobodení žalobcov spod obžaloby z dôvodu, že sa nepreukázalo, že skutok spáchali obžalovaní, vznikol žalobcom nárok na náhradu škody, ktorá im bola spôsobená orgánmi verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Spôsob a rozsah náhrady škody vyplýva z ustanovenia účinného do 31.12.2008 a účinného od 1.1.2013. Ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 1.1.2009 (čo je aj tento prípad), je potrebné posudzovať daný prípad podľa účinného do 31.12.2018. Novelou vykonanou (od 1.1.2003) v došlo k vypusteniu minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Novela však neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi konania bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok. 24. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobcovia v konaní preukázali všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. súčasné kumulatívne splnenie troch podmienok: 1. existenciu nezákonného rozhodnutia - predmetné uznesenie o vznesení obvinenia za pokus zločinu ublíženia na zdraví zo dňa 20.5.2008, 2. vznik škody - vynaložené trovy obhajoby, 3. príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, teda nutnosť náhrady trov obhajoby a hotových výdavkov v súvislosti s trestným stíhaním žalobcov, podľa ustanovenia , 25. Súd sa nestotožnil s právnymi názormi a závermi žalovaného v záverečnej reči, keď poukázal na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. -210 zo dňa 20.10.2016 a rozsudku pod sp. zn. -185 zo dňa 19.10.2016, keď v obdobných veciach súdy žaloby zamietli z dôvodu, že rozhodnutie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné iba na základe toho, že trestné konanie bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom. Žalovaný poukázal na to, že na vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom samotné preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Dôvodil tým, že táto istá skutočnosť nastala aj v danom prípade. Súd prvej inštancie sa s týmto jeho právnym záverom nestotožnil, pretože jedná sa o dve rozhodnutia iného súdu, ktoré nie sú právne záväzné, pretože neboli judikované v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a súd prvej inštancie ich vyhodnotil, že súd tak rozhodol v danej veci tak, ako uzná za vhodné podľa vykonaného dokazovania a nie je povinnosťou iného súdu v obdobnej veci sa s takýmto názorom stotožniť, keď podľa jeho názoru výsledky dokazovania nasvedčujú opaku toho, čo navrhol žalovaný. Presne o to ide aj v tejto veci, keď podľa

názoru súdu prvej inštancie v predmetnej veci skutkový základ a vykonané dokazovanie nasvedčuje takým skutočnostiam, že sa súd nestotožnil s takým právnym záverom, že je potrebné žalobu zamietnuť v celku, pretože žalobcovia boli nezákonne trestne stíhaní štyri roky, čo malo negatívny vplyv na ich pracovný, osobný, súkromný, rodinný život, na čo súd ďalej poukáže vo svojom odôvodnení a štát nesie objektívnu zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Okrem toho odvolací súd vo svojom uznesení pod sp. zn. -295 zo dňa 17.4.2019 konštatoval správne závery súdu prvej inštancie týkajúce sa existencie nezákonného rozhodnutia, že vzhľadom na obsah a rozsah zistených skutočností súdom prvej inštancie je daná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle , zistený skutkový stav ohľadne zásahov do života žalobcov za dostatočný. Okrem toho sa stotožnil aj so závermi súdu prvej inštancie ohľadom vynaložení peňažných prostriedkov žalobcami, ktorí uhradili sumu 400.000,- Sk (13.277,56 eura) a sumu 1.500 eur ich právnemu zástupcovi a že súd správne konštatoval a ustálil, keď vychádzal z ustanovenia účinného od 1.1.2013 týkajúcu sa majetkovej škody spočívajúcej v účelne vynaložených trov konania. 26. Z toho vyplýva, že žalobcovia si naďalej uplatnili po rozhodnutí odvolacím súdom náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslenú v peniazoch, a to tak, že žalobca v 1. rade sumu 5.000 eur, žalobca v 2. rade sumu 4.000 eur a žalobca v 3. rade sumu 9.500 eur. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie na rozdiel od predchádzajúceho rozsudku vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení pod sp. zn. -295 zo dňa 17.4.2019, ktorým názorom je súd prvej inštancie viazaný v súlade s ustanovením C.S.P. právne ho posúdil podľa ustanovenia , účinného do 31.12.2008. Zároveň pri skúmaní kritérií a náležitostí k tomuto ustanoveniu použil posudzovanie zásahov do života poškodených - žalobcov, najmä kritériá, ktoré judikatúra časovo spred obdobia ich zavedenia akceptovala a aj zisťovaním napĺňala. Odvolací súd jednoznačne vyslovil svoj názor, čo sa týka zistenia skutkového stavu súdom prvej inštancie, že z navrhnutých dôkazných prostriedkov súd zistil skutočnosti týkajúce sa konkrétnych zásahov voči žalobcom v rôznych oblastiach života, ktoré napĺňali kvalifikované zásahy a že v tomto smere odvolací súd súdu prvej inštancie nemôže nič vyčítať. Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcami v 1. až 3. rade, súd prvej inštancie mohol vychádzať len z takých dôkazných prostriedkov, ktoré strana sporu navrhla a ktoré aj boli vykonané v rámci dokazovania a pre spor priniesli relevantné a postačujúce zistenia. 27. Súd opätovne po rozhodnutí odvolacím súdom vypočul vo veci iba žalobcu v 1. rade, ktorý sa dostavil na pojednávanie a ktorý sám uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy 5.000 eur vychádzal z toho, že sám si určil takúto sumu bez akéhokoľvek počítania a zisťovania, akým spôsobom dospel k takejto sume, neporovnával si zárobky, aké mal pred vznesením obvinenia a po vznesení obvinenia. Sumu, ktorú navrhol, považoval za odôvodnenú, vzhľadom na to, čo uviedol bližšie vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie a vzhľadom na to, čo uviedol jeho právny zástupca a čím to odôvodnil. Ostatní žalobcovia sa k veci žiadnym spôsobom nevyjadrili, vyjadril sa za nich ich právny zástupca, ktorý v podstate zotrvával na tých istých dôvodoch, ktoré si uplatnil v priebehu dokazovania pred súdom prvej inštancie pred rozhodnutím súdu vo veci samej dňa 3.8.2017. Žiadne nové dôkazy v konaní zo strany žalobcov neboli preukázané ani navrhované ani zdôvodnené. 28. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a to v dôsledku nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní a súd ju posudzoval podľa ustanovenia , zákona účinného do 31.12.2008. Z ich výpovedí súd mal za to, že žalobcovia utrpeli nepriaznivé zásahy do integrity vo všetkých oblastiach svojho života. Boli vystavení rôznym nepríjemným a nepriaznivým situáciám, ako v oblasti pracovnej, tak aj najmä v oblasti súkromnej a rodiny, okolia a známych, ktoré jednotliví žalobcovia preukázali jednak svojimi výpoveďami a výpoveďami svedkýň a listinnými dôkazmi, keď pred začatím trestného stíhania ani jeden zo žalobcov nepreukázal, že by bol trestne stíhaný alebo účastníkom priestupkového konania, mali povesť bezúhonných ľudí. 29. Čo sa týka žalobcu v 1. rade, u neho sa jednalo o zásah v pracovnej oblasti, pretože od roku 2008 podľa potvrdenia jeho zamestnávateľa, Ministerstva vnútra SR Bratislava, bol menovaný od roku 2008 a ustanovený vo funkcii odborný inšpektor Oddelenia Železničnej polície Bratislava - Petržalka, Odboru Železničnej polície Bratislava, Oblastnej správy Železničnej polície Trnava. V tomto čase bol stíhaný na slobode a zároveň diskriminovaný v zamestnaní, lebo neskôr od 1.3.2009 bol zaradený - ustanovený do funkcie inšpektor Oddelenia Železničnej polície Bratislava - Petržalka, Odboru Železničnej polície Bratislava, Oblastnej správy Železničnej polície Trnava, čím sa dostal do nižšej platovej triedy ako jeho mladší kolegovia, a pokiaľ im boli prideľované finančné odmeny, tak tieto žalobca v 1. rade nedostával. To potvrdil aj jeho priamy nadriadený čestným prehlásením z č. l. 20, ktorý potvrdil aj iné zásahy, ktoré utrpel v pracovnej oblasti žalobca v 1. rade, a to koncom roku 2008 vykonal riaditeľ Odboru ŽP Bratislava T.. G. P. kontrolu počas služby voči žalobcovi v 1. rade, pričom zistil závadu pri ukladaní zbraní, a to:

nezapečatenie trezoru so zbraňami a napriek tomu, že táto závada nebola závažná, viacerí príslušníci Oddelenia ŽP Bratislava - Petržalka nemali pečatidlá vôbec pridelené, bolo priamemu nadriadenému žalobcovi v 1. rade prikázané navrhnúť žalobcovi v 1. rade najvyšší možný disciplinárny trest, a to zrážku z platu 15 % po dobu 3 mesiacov. Uvedený trest bol aj žalobcovi v 1. rade uložený. V súčasnosti žalobca v 1. rade vykonáva príslušníka Krajskej polície v Bratislave od 1.1.2011. Zamestnávateľ žalobcu v 1. rade okrem toho potvrdil, že v spornom období, teda v čase trestného stíhania, bol žalobca v 1. rade preložený na funkcie podľa oznámenia z č. l. 128 na základe organizačných zmien, a preto bol v roku 2009 a aj v roku 2011 ustanovený na nižšiu funkciu ako na predchádzajúcom služobnom zaradení. Čo sa týka osobného a najmä rodinného života, utrpel ujmu, ktorú preukázala svedecká výpoveď jeho manželky, Mgr. W. U., ktorá uviedla, že tieto roky si pamätá ako zlé roky, čo sa týka psychického stavu najmä jej manžela. Pocítili to však obaja v manželstve, pretože jej manžel bol nervózny, často sa hádali, nervózny bol z toho, že bol v práci diskriminovaný aj kolegami aj nadriadenými, pretože ho chceli odstaviť z výkonu služby. V tom čase on bol v štátnej službe ako policajt, aj v súčasnosti je. V tom období svedkyňa - manželka mala prvé tehotenstvo, ktoré mala rizikové, bola sledovaná a hospitalizovaná v nemocnici a porodila v júni 2012, pôrod mala predčasný práve zo zdravotných dôvodov, pretože v tomto čase, teda v období tehotenstva, bolo v ich manželstve viac nervozity a úzkosti ako pred trestným stíhaním. Uviedla, že netvrdí, že predčasný pôrod bol práve dôsledkom trestného stíhania jej manžela, ale určite to prežívala nechtiac s ním a odrazilo sa to práve na jej zdravotnom stave a prežívalo to aj ich dieťa. Za najhoršie obdobie trestného stíhania považovala Vianoce roku 2009, keď na jej manžela bol vydaný zatykač, ale nebol vzatý do väzby, následne bol prepustený. Z týchto dôvodov súd žalobcovi v 1. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- eur s poukazom na všetko vyššie uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú a preukázanú, s poukazom na to, že v žiadnom smere žalobca v 1. rade nedoplnil dokazovanie a nevedel súdu zdôvodniť, prečo si uplatnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur. Z týchto dôvodov súd túto znížil o sumu 2.000,- eur, keďže takto ju považoval za dôvodnú, vzhľadom aj na právny názor odvolacieho súdu v súlade s § 220 odsek 2 C.S.P. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči žalobcovi v 1. rade zamietol. 30. Čo sa týka žalobcu v 2. rade, u neho sa jednalo taktiež o zásah v oblasti pracovnej, pretože v čase trestného stíhania bol zamestnaný u súkromného podnikateľa ako prevádzkar a trestné stíhanie malo na neho negatívny vplyv v tom smere, že v mesiaci máj 2008 zamestnávateľ obdržal z polície telefonát, že žalobca v 2. rade mal spáchať násilný trestný čin a na základe týchto skutočností prišlo v júni 2008 k rozviazaniu jeho pracovného pomeru, nakoľko zamestnávateľ stratil voči nemu dôveru a prišiel o prácu. Nové zamestnanie si už nájsť nevedel vzhľadom na trestné stíhanie. V tomto období bol, tak ako to sám cítil, pod neustálym tlakom a stresom z možného odsúdenia z niečoho, čo nespáchal. Počas štyroch rokov pociťoval zároveň negatívny pohľad a postoj verejnosti, ktorý charakterizoval tým, že keď prišiel do určitého podniku alebo kaviarne, tak si o ňom ľudia pošuškávali, že je to bitkár, násilník a tieto reakcie ľudí sa mu spätne dostali do uší. V minulosti bol žalobca v 2. rade trestne stíhaný a bol aj vo väzbe ohľadom predmetnej veci a vo výkone trestu odňatia slobody na základe trestnej veci Okresného súdu Nové Zámky č. k. . V súčasnosti žalobca v 2. rade je už na slobode, na pojednávanie konané dňa 21.8.2019 sa nedostavil s tým, že ho ospravedlnil právny zástupca kvôli pracovnej zaneprázdnenosti a tomu, že sa žalobca zdržiava mimo územia republiky, avšak nekonkretizoval, či sa žalobca v 2. rade zamestnal alebo či podniká, resp. či je nezamestnaný. Žalobca v 2. rade nepredložil v predmetnej veci týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy žiadne nové dôkazy, žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo si uplatnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- eur. Vyjadril sa iba jeho právny zástupca, ktorý zotrvával na tých istých dôvodoch, ktoré si uplatnil žalobca pred súdom prvej inštancie doteraz. Z týchto dôvodov súd žalobcovi v 2. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- eur s poukazom na všetko vyššie uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú a preukázanú, a znížil ju o sumu 2.000,- eur práve z dôvodu, že žiadne nové skutočnosti v konaní žalobca v 2. rade nepreukázal, nezdôvodnil, nešpecifikoval, z čoho vychádzal pri uplatňovaní si výšky náhrady a vzhľadom na to, že súd prvej inštancie určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou, pričom nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Mal za to, že takto určená výška je dôvodná a dostačujúca, vzhľadom na zásahy, ktoré utrpel žalobca v 2. rade počas obdobia, keď bol nezákonne trestne stíhaný s poukazom na intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov, ktoré žalobcovi vznikli najmä v pracovnom živote. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči žalobcovi v 2. rade zamietol. 31. Čo sa týka žalobcu v 3. rade, u neho sa jednalo o zásah v oblasti pracovnej a najmä rodinnej. Túto ujmu pociťoval v oblasti pracovnej z dôvodu, že celé trestné konanie voči jeho osobe bolo začaté bezdôvodne. V tom období bol ženatý, študoval na vysokej škole, na nitrianskej univerzite a všetci, ktorí s ním prichádzali do styku vedeli, že je trestne stíhaný, čo mu neuľahčilo štúdium, lebo všetky zápočty a skúšky mal ako posledný a v tom čase aj pracoval ako tréner športového klubu a je aj

majiteľom takéhoto klubu, zaoberá sa bojovým umením, bol a je registrovaný na sociálnych sieťach, čo mu skomplikovalo jeho prácu, lebo veľmi ťažko sa mu vysvetľovalo pred rodičmi detí, ktoré v tom čase trénoval, že v skutočnosti sa nestalo to, čo sa mu kladie za vinu, najmä v súvislosti s tým, keď sa musel zúčastňovať medzinárodných líg a súťaží a ďalej túto ujmu pociťuje a pociťoval najmä v osobnom a rodinnom živote, lebo v rodine má aj ďalších policajtov a bolo ťažké im vysvetľovať, ako sa to v skutočnosti stalo, nikto mu v rodine neveril, najmä jeho svokor, ktorý s tým nie je vysporiadaný ani v súčasnosti, keď už dávno existuje právoplatný oslobodzujúci rozsudok. Obdobie štyroch rokov trestného stíhania mu v oblasti rodinného života poznačilo najmä obdobia sviatkov ako boli Vianoce, narodeniny a pod., pretože nevedel sa z ničoho tešiť, aj keď si bol istý, že nič nevykonal. Počas trestného konania jeho manželka bola tehotná, nebola vypočutá v trestnom konaní, mala však veľmi ťažký priebeh tehotenstva, čo preukázala samotnou svedeckou výpoveďou jeho manželka a listinnými dôkazmi, a to lekárskymi správami zo dňa 7.6.2013 a 30.12.2009, ktoré potvrdzujú, že po prvom otehotnení došlo k jej potratu, nakoľko vykrvácala, čo sa dozvedela v popradskej nemocnici po hospitalizácii. Neskôr sa jej podarilo otehotnieť druhýkrát a tiež to bolo v období, keď jej manžel bol trestne stíhaný v roku 2010. Opäť ťažko znášala toto tehotenstvo a bola hospitalizovaná. Hospitalizáciu odmietla a bola v kľudovom režime, nemohla byť však v tom čase zamestnaná, a teda ich príjem bol nízky, pretože zarábal iba manžel. Celé tehotenstvo znášala zle a chodila na rôzne zákroky do nemocnice. Pôrod mala prostredníctvom cisárskeho rezu, keďže k spontánnemu pôrodu nedošlo. V rodine uviedla, že vládla napätá atmosféra, pretože celá rodina sa pozerala na jej manžela ako aj na ňu inými očami, často boli hádky v rodine, napätie, nervozita, veľakrát panoval čo sa osoby svedkyne týkalo určitý smútok, pretože každý sviatok bol pre nich ako manželov zlým, lebo manžel svedkyne bol v strese, v nervozite, nedokázali si nič užiť, ona častokrát plakala po večeroch. Rodina ju za toto odsudzovala, dávali jej to pocítiť rodičia pri každej návšteve a stretnutí. Od tej doby, ako obdržal jej manžel oslobodzujúci rozsudok sa situácia zmenila a zlepšila. Potvrdila aj skutočnosti, ktoré uviedol vo svojej výpovedi jej manžel v oblasti pracovnej a štúdiu na vysokej škole, čo sa týka skúšok a zápočtov. Svedkyňa tiež potvrdila, že zo začiatku žila so žalobcom v 3. rade ako pár v spoločnej domácnosti a až v roku 2010 sa stali manželmi. Žalobca v 3. rade sa nedostavil na pojednávanie konané dňa 21.8.2019, jeho neúčasť ospravedlnil právny zástupca kvôli pracovnej zaneprázdnenosti s tým, že ju podrobne nekonkretizoval, žalobca nepredložil v predmetnej veci týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy žiadne nové dôkazy, žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo si uplatnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 9.500,- eur. Vyjadril sa iba jeho právny zástupca, ktorý zotrvával na tých istých dôvodoch, ktoré si uplatnil žalobca pred súdom prvej inštancie doteraz. Z týchto dôvodov súd žalobcovi v 3. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- eur s poukazom na všetko vyššie uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú a preukázanú, a znížil ju o sumu 5.500,- eur práve z dôvodu, že žiadne nové skutočnosti v konaní žalobca v 3. rade nepreukázal, nezdôvodnil, nešpecifikoval, z čoho vychádzal pri uplatňovaní si výšky náhrady a vzhľadom na to, že súd prvej inštancie určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou, pričom nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Mal za to, že takto určená výška je dôvodná a dostačujúca, vzhľadom na zásahy, ktoré utrpel žalobca v 3. rade počas obdobia, keď bol nezákonne trestne stíhaný s poukazom na intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov, ktoré žalobcovi vznikli najmä v rodinnom a pracovnom živote. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči žalobcovi v 3. rade zamietol. 32. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s otázkou priznania súm nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom s poukazom na diferencovanosť jednotlivých súm, teda z akého dôvodu priznal každému žalobcovi inú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto smere súd postupoval podľa kritérií jednotlivých zásahov, ktoré neboli u každého žalobcu rovnaké, čo vyplýva zo samotného dokazovania, pričom najhoršie zásahy a nepriaznivé následky utrpel podľa názoru súdu žalobca v 3. rade, preto jemu priznal súd najvyššiu sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Čo sa týka žalobcu v 2. rade, podľa názoru súdu ten utrpel menší rozsah nepriaznivých dôsledkov a zásahov do jeho pracovného a osobného života a čo sa týka žalobcu v 1. rade, ten utrpel nepriaznivé následky a zásahy v pracovnom a rodinnom živote, a preto u neho považoval sumu 3.000,- eur za dôvodnú. S poukazom na dôkazy, ktoré žalobcovia v konaní preukázali a ako sa k nim vyjadrili a z dôvodu, že aj po rozhodnutí odvolacím súdom žiadnym iným spôsobom a dôkazmi nezdôvodnili dôvodnosť uplatnených súm náhrady nemajetkovej ujmy a s poukazom na ustanovenie § 17 odsek 1, 2 platného zákona účinného do 31.12.2008, súd má za to, že dostatočným spôsobom zistil skutočnosti týkajúce sa konkrétnych zásahov voči žalobcom v oblasti pracovnej, rodinnej, súkromnej, teda v rôznych oblastiach života a vo všetkých zistil kvalifikované zásahy, ktoré vznikli počas obdobia, keď boli všetci žalobcovia nezákonne trestne stíhaní. U žalobcu v 1. rade to bolo preradenie do nižšej platovej tarifnej triedy bez poskytnutia finančných odmien od zamestnávateľa práve z dôvodu, že bol trestne stíhaný, ale aj zásahy v oblasti rodinného života. U žalobcu v 2. rade kvôli

zásahom v pracovnej oblasti, keď zamestnávateľ s ním rozviazal pracovný pomer, lebo stratil voči nemu dôveru, čím žalobca v 2. rade prišiel o prácu a nové zamestnanie si už nevedel nájsť. Okrem toho počas štyroch rokov nezákonného trestného stíhania pociťoval negatívny postoj a pohľad verejnosti. Čo sa týka žalobcu v 3. rade, u neho je potrebné skutočne poukázať na tvrdé zásahy najmä v oblasti rodinnej, keď v priebehu týchto rokov jeho manželka otehotnela, následne došlo k potratu, bola hospitalizovaná a aj keď nejde o samotného žalobcu, ale jeho manželku, aj tak útrapy, ktoré vznikli z bezdôvodného trestného stíhania, vplývali nepriaznivo na manželku, čo malo zároveň vplyv aj na rodinný život, ale aj pracovný, keď žalobca sa zaoberal bojovým umením, bol aj registrovaný na sociálnych sieťach, čo mu práve v tom čase skomplikovalo jeho prácu, keď sa mu ťažko vysvetľovalo pred rodičmi detí, ktoré v tom čase trénoval, že v skutočnosti sa nestalo to, čo sa mu kladie za vinu. Okrem toho mal problémy v rodinnom živote so samotným svokrom, ktorý mu neveril a odsudzoval ho. Je potrebné v súvislosti s diferencovanosťou priznaných súm chápať to, že subjektívne pociťované strádanie v tom čase, ktoré pociťovala manželka žalobcu v 1. rade a aj v 3. rade, nie je možné pripísať na ujmu žalobcu v 1. a 3. rade, ale tieto stavy celkove zle vplývali na rodinný život oboch žalobcov a premietali sa v ich živote a mali ujmu týmto pádom aj na samotných žalobcov. Teda zásah, ktorý vnímali manželky žalobcu v 1. a 3. rade sú vlastne zásahmi aj samotných žalobcov. 33. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a preto priznal žalobcom nárok na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 odsek 2 zákona účinného k 31.12.2008. Táto náhrada by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňa najmä peňažnú náhradu. Morálnu ujmu utrpeli všetci traja žalobcovia, a táto im bola spôsobená poškodením občianskej cti, poškodením dobrej povesti ako následok trestného konania. Pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy súd okrem už vyššie uvedených okolností, ktoré opísal jednotlivo u každého žalobcu, prihliadol k povahe trestného činu, zo spáchania ktorého boli žalobcovia obvinení, a taktiež prihliadol k dĺžke trestného konania. Obvinenie bolo žalobcom vznesené 20.5.2008 za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 Tr. zákona k § 155 odsek 1 Tr. zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, a toto obvinenie z uvedeného trestného činu je spôsobilé privodiť pre žalobcov povesť násilníkov hrubo zasahujúcich do súkromia inej osoby. Celé trestné stíhanie trvalo spolu s trestným konaním do 19.7.2012, a teda išlo o neakceptovateľnú dĺžku trvania trestného konania, ktorého následky sa prejavovali počas trvania celej tejto doby u každého žalobcu, s výnimkou žalobcu v 2. rade, u ktorého iba vo sfére pracovnej a u všetkých ostatných najmä vo sfére rodinnej, zdravotnej a záujmovej. Súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch je oprávnený a povinný prihliadať aj na okolnosti, za ktorých došlo k samotnému trestnému stíhaniu pri plnom rešpektovaní zákonnej požiadavky, že súd rozhodujúci o nemajetkovej ujme bral zreteľ aj na rozsudok súdu v trestnom konaní. S poukazom na všetko vyššie uvedené a na priebeh celého trestného konania, mal súd za to, že je dôvodné priznať žalobcom takú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej výška je len na voľnej úvahe súdu a nie je žiadnou vyhláškou ani zákonom taxatívne vymedzená, pričom nemôže ísť o úvahu súdu svojvoľnú, resp. nepreskúmateľnú, nakoľko určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavku spravodlivosti. Súd prvej inštancie má za to, že u každého žalobcu mal dostatočným spôsobom preukázanú výšku nemajetkovej ujmy v súlade s požiadavkou spravodlivosti, vzhľadom na vykonané dokazovanie, a preto každému žalobcovi znížil túto výšku náhrady o tie sumy, ako to vyššie zdôvodnil vzhľadom k tomu, ako sa žalobcovia k ich výške vyjadrili a čo v konaní preukázali, a preto vo zvyšku súd žalobu zamietol, pretože ju nepovažoval za dôvodnú. Každú sumu, o ktorej súd rozhodol jednotlivo vo svojich výrokoch, zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť ich žalobcom v 1. až 3. rade do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 34. Žalobcovia si v tomto konaní uplatnili titulom náhrady škody účelne vynaložené trovy konania obhajoby v celkovej výške 14.550 eur, ktoré rozdelili tak, že žalobca v 1. rade si uplatnil sumu 4.950 eur, ktorá zahŕňala okrem sumy 4.800 eur sumu 150 eur za znalecký posudok, ktorý žalobca v 1. rade zaobstaral na vlastné náklady z odboru dopravy, za čo zaplatil znalcovi podľa vyúčtovania predmetnú sumu. Ostatní žalobcovia v 2. a 3. rade si túto náhradu uplatnili každý po 4.800 eur. Dôvodili tým, že JUDr. Martin Kanás, advokát so sídlom v Nitre ich zastupoval v trestnej veci pod č. k. na základe písomného splnomocnenia až do vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku Okresným súdom Nové Zámky, teda do 19.7.2012, kedy Krajský súd v Nitre uznesením odmietol odvolania prokurátora a poškodeného. 35. Súd prvej inštancie v pôvodnom rozsudku pod sp. zn. -252 zo dňa 3.8.2017 priznal žalobcovi v 1. rade sumu 3.303,96 eur, vo zvyšku súd žalobu zamietol, žalobcovi v 2. rade sumu 3.153,96 eur, vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalobcovi v 3. rade sumu 3.153,96 eur a vo zvyšku súd žalobu zamietol. V dôsledku podaného odvolania žalovaným odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti výrokov pod bodmi I., III. a V. a odvolanie nebolo podané voči výrokom pod

bodmi II., IV. a VI., teda zamietajúcich výrokoch, preto v tejto časti zostal rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný, a to 18.10.2017. 36. Z toho vyplýva, že žalobcovia si po rozhodnutí odvolacím súdom uplatnili naďalej titulom náhrady škody účelne vynaložené trovy konania obhajoby s tým, že uznali, že v súlade s uznesením odvolacieho súdu tento nárok nebol vyčíslený v správnej výške, avšak žalobcovia pri dokazovaní vychádzali z vyúčtovania trov obhajoby, ktoré predložili obhajcom v trestnom konaní a mali za to, že odvolanie žalovaného v tomto smere a s poukazom aj na uznesenie odvolacieho súdu je dôvodné a je potrebné ho uplatniť v zmysle platných vyhlášok MS SR o odmenách a náhradách advokátov č. 37. Čo sa týka účelne vynaložených trov konania, tento nárok treba posúdiť a súd ho aj posúdil podľa ustanovenia účinného od 1.1.2013, nakoľko náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Právoplatnosťou rozsudku súdu o oslobodení žalobcov spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok, ktorý sa im kládol za vinu spáchali obžalovaní, vznikol žalobcom nárok na náhradu škody, ktorá im bola spôsobená orgánmi verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Spôsob a rozsah náhrady škody vyplýva z ustanovenia citovaného zákona. Súd prvej inštancie v tejto časti žalobcom vyhovel iba čiastočne a vo zvyšku žalobu zamietol, pretože žalobcovia nepreukázali uplatnenú výšku účelne vynaložených trov trestného konania v správnej výške. Preukázali ju iba vo výške celkovo 3.739,93 eura oproti pôvodne priznanej výške súdom prvej inštancie v sume 9.461,88 eura, kde súd prvej inštancie sa dopustil chýb pri výpočtoch, keď nesprávne posudzoval jednotlivé právne úkony v súlade s platnou Vyhláškou MS SR č. , na ktoré poukázal žalovaný vo svojom odvolaní dôvodne. Okrem toho súd žalobcovi v 1. rade naďalej priznal aj sumu 150 eur, ktoré mu vznikli v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku znalcom z odboru dopravy, ktorý si takúto sumu vyúčtoval za vypracovanie znaleckého posudku. Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že žalobcom vzniká nárok na náhradu účelne vynaložených trov trestného konania a súčasťou týchto trov sú aj trovy právneho zastúpenia resp. obhajoby, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za obhajobu, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Dôvodnosť tohto nároku žalobcovia preukázali príjmovými pokladničnými dokladmi z č. l. 153, pokladničným dokladom zo dňa 8.12.2008, keď advokát JUDr. Martin Kanás prijal od žalobcov v tento deň sumu 400.000,- Sk (13.277,57 eura) a dňa 14.3.2013 sumu 1.500 eur za právne služby a úkony v trestnom konaní vedenom na OS Nové Zámky č. k. a v trestnej veci ČVS: ORP: 572/OVK-NZ-2008 . Tieto doklady sú riadnymi daňovými dokladmi, ktoré súd považoval za platné v súlade s vedením účtovníctva a s účtovaním, preto sa nestotožnil s názorom žalovaného v tomto smere, že žalobcovia nepreukázali dôvodné a platné listinné dôkazy, na základe ktorých by bolo možné im priznať nárok na účelne vynaložené trovy trestného konania. S týmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom uznesení, a to odkazom v bode 62. odôvodnenia uznesenia a zdôraznil, že z týchto dôkazov a dokladov je potrebné aj vychádzať. Poukázal na to, že súd nesprávne právne posúdil zdôvodnenie advokátskej tarify, a to bez časovej účinnosti uvedeného ustanovenia, teda advokátskej tarify vo vzťahu k 20 % zníženiu odmeny a tiež poukázal na to, že nie je zrejmé, z akého ustanovenia súd vyvodil výšku základnej odmeny advokáta vo výške 222,31 eura. Okrem toho z trestného spisu je možné si priamo overiť presne, kedy a v koľkých právnych úkonoch zastupoval advokát a jeho advokátsky koncipient žalobcov. Presne z tohto reálneho zastúpenia súd vychádzal pri tom, keď priznal žalobcom nárok v časti účelne vynaložených trov konania. 38. V trestnom konaní č. k. bolo preukázané, že žalobcov zastupoval ako obvinených na základe plnomocenstva zo dňa 4.6.2008 JUDr. Martin Kanás, advokát so sídlom v Nitre, podľa ktorého plnomocenstva žalobcovia splnomocnili tohto advokáta na všetky právne úkony v súvislosti s predmetnou trestnou vecou s tým, že ďalším splnomocnením zo dňa 4.6.2008 advokát JUDr. Martin Kanás splnomocnil svojho advokátskeho koncipienta, v tom čase JUDr. G. K., aby ho zastupoval a vykonával v jeho mene všetky úkony v zmysle zákona o advokácii v prípravnom konaní vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP: 572/OVK-NZ-2008 . Preskúmaním obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. súd dospel k záveru, že takto účtované úkony právnej služby bolo potrebné vykonať v záujme riadnej obhajoby žalobcov, preto ich považoval súd za dôvodné a priznal ich nasledovne. 39. S poukazom na ust. vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinných pre to ktoré obdobie súd prvej inštancie konštatoval, že advokát JUDr. Martin Kanás si uplatnil v trestnom konaní celkom 58 úkonov právnych služieb, ktoré vykonal v období od 4.6.2008 do 19.7.2012, kedy o veci rozhodol uznesením Krajský súd v Nitre. Tiež si uplatnil aj náhradu režijného paušálu za tieto úkony spolu s DPH, keďže platcom DPH sa stal od 1.3.2009 a 20 % DPH si uplatňoval za 36 úkonov právnej pomoci. Z uplatnených úkonov (v počte 58) súd priznal žalobcom 45 právnych úkonov v sume 3.048,45 eura, ktoré boli preukázané, že reálne boli vykonané

po vyriešení námietky žalovaného v odvolaní, keď pri stanovení hodnoty jedného úkonu súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za zastupovanie klienta v trestnom konaní, v ktorom si žalobcovia uplatnili nárok za náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o stíhaní žalobcov ako obvinených zo zločinu, pri ktorom zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je desať rokov písmeno b/ Vyhlášky MS SR č. účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009 je jedna osmina výpočtového základu, a preto táto sadzba v roku 2008 predstavovala sumu 79 eur za jeden úkon, v roku 2009 sumu 86,93 eura za jeden úkon, v roku 2010 sumu 90,17 eura za jeden úkon, v roku 2011 sumu 92,63 eura za jeden úkon a v roku 2012 sumu 95,37 eura za úkon. 40. Podľa Vyhlášky MS SR č. účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009 a Vyhlášky účinnej od 1.6.2009 do 31.5.2010 „základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb“, preto za rok 2008 bol jeden úkon právnej pomoci v sume 63,20 eura, za rok 2009 v sume 69,55 eura a za rok 2010 v sume 72,14 eura a Vyhlášky účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013 „základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 % ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb“ preto za rok 2011 bol jeden úkon právnej pomoci v sume 46,32 eura a v roku 2012 v sume 47,68 eur (sadzba v roku 2008 predstavovala sumu 79 eura, z toho mínus 20 % = 63,20 eura, sadzba v roku 2009 predstavovala sumu 86,93 eura, z toho mínus 20 % = 69,55 eura, sadzba v roku 2010 predstavovala sumu 90,17 eura, z toho mínus 20 % = 72,14 eura, sadzba v roku 2011 predstavovala sumu 92,63 eura, z toho mínus 50 % = 46,32 eura a sadzba v roku 2012 predstavovala sumu 95,37 eura, z toho mínus 50 % = 47,68 eura). 41. Potom je potrebné konštatovať, že v roku 2008 bolo spolu vykonaných 12 úkonov právnej služby, za jeden úkon súd priznal sumu 63,20 eura, takáto suma bola priznaná za 9 úkonov právnej pomoci, právny úkon dňa 27.6.2008 bol vykonaný trikrát so všetkými žalobcami, preto tento úkon predstavuje sumu 189,60 eura, takisto aj výsluch žalobcov dňa 24.10.2008 a úkon vykonaný dňa 14.11.2008 predstavuje sumu 126,40 eura, keď boli vypočutí dvaja žalobcovia, teda spolu úkony za rok 2008 predstavujú sumu 1.074,40 eura. Súd nepriznal úkon dňa 30.12.2008 tak, ako to namietal žalovaný v odvolaní, ktorú námietku súd prvej inštancie vyhodnotil za správnu, nakoľko išlo o účasť obhajcu na výsluchoch resp. pojednávaniach súvisiacich s inou trestnou vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou vecou, z ktorej si žalobcovia uplatnili nároky podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v ktorej veci si náhradu škody podanou žalobou neuplatnili (trestná vec žalobcu v 2 pôvodne vedená na OR PZ Nové Zámky pod č. ORP 1462/OSV-NZ-2008). 42. Za rok 2009 bolo spolu vykonaných 5 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2009 predstavujú sumu 260,81 eura, z toho 3 úkony po 69,55 eura, dňa 24.2.2009 bol právny zástupca obžalovaných na verejnom zasadnutí, preto sa súd stotožnil s námietkou žalovaného uvedenou v odvolaní, že za tento úkon nie je možné počítať úkon ako za účasť na hlavnom pojednávaní, a preto v súlade s ustanovením písmeno e/ Vyhlášky MS SR č. účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009 je jeden úkon za 34,77 eura a dňa 24.3.2009 bol právny zástupca obžalovaných prítomný na hlavnom pojednávaní, avšak bez prejednania veci, preto mu prináleží 1/4 úkonu, a to v sume 17,39 eura podľa Vyhlášky MS SR č. účinného od 1.1.2009 do 31.5.2009 . Za rok 2010 bolo spolu vykonaných 8 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2010 predstavujú sumu 649, eura, z toho 7 úkonov po 72,14 eura, dňa 12.2.2010 účasť na hlavnom pojednávaní, kde boli prítomní dvaja žalobcovia, preto prináleží suma za úkon 144,28 eura a súd nepriznal úkon z 27.5.2010 účasť na hlavnom pojednávaní, keďže sa jedná o ten istý prípad, ako bol za úkon, ktorý súd nepriznal dňa 30.12.2008, lebo išlo o účasť obhajcu na výsluchoch resp. pojednávaní súvisiacou s inou trestnou vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou vecou (trestná vec žalobcu v 2. rade pôvodne vedená na Okresnom riaditeľstvo Policajného zboru Nové Zámky pod č. ORP-1462/OSV-NZ-2008). 43. Za rok 2011 bolo spolu vykonaných 14 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2011 predstavujú sumu 706,38 eura, z toho 11 úkonov po 46,32 eura, úkon dňa 5.4.2011 účasť na hlavnom pojednávaní bez prejednania veci, kde prináleží obhajcovi iba 1/4 úkonu v sume 11,58 eura a dňa 14.11.2011 a 16.11.2011 účasť na hlavných pojednávaniach za dvoch žalobcov po 92,64 eura. Za rok 2012 bolo spolu vykonaných 6 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2012 predstavujú sumu 357,60 eura, z toho boli 3 úkony po 47,68 eura, 2 úkony po 95,36 eura, lebo boli prítomní dvaja žalobcovia, 19.1.2012 účasť na hlavnom pojednávaní a 22.2.2012 účasť na hlavnom pojednávaní a dňa 19.7.2012 bola účasť obhajcu na verejnom zasadnutí, preto mu prináleží len 1/2 úkonu, teda 23,84 eura podľa Vyhlášky MS SR č. účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013 písmeno d). Náhrada režijného paušálu za rok 2008 (75, eura), za rok 2009 (34, eura), za rok 2010 (57, eura), za rok 2011 (103,74 eura) a za rok 2012 (45,78 eura) spolu 317,55 eura. DPH vo výške 20 % priznal súd iba za úkony od 1.3.2009, teda v danom prípade od 23.3.2009, pretože obhajca obžalovaných bol

platcom DPH iba od 1.3.2009, čo predstavuje spolu sumu 373,93 eura (rok 2009 vo výške 31,30 eura, rok 2010 vo výške 129,87 eura, rok 2011 vo výške 141,23 eura, rok 2012 vo výške 71,53 eura). 44. Súd prvej inštancie pri výpočte úkonov právnej pomoci zohľadnil všetky námietky žalovaného, ktoré uplatnil v odvolaní, a to že neuznal účasť obhajcu v trestnom konaní na výsluchoch dňa 30.12.2008 a na hlavom pojednávaní dňa 27.5.2010, lebo išlo o účasť obhajcu na výsluchoch resp. pojednávaní súvisiacich s inou trestnou vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou vecou, z ktorej si žalobcovia uplatnili nároky podľa a v ktorej veci si náhradu škody podanou žalobou neuplatnili, lebo išlo o trestnú vec žalobcu v 2. rade pôvodne vedenú na OR PZ Nové Zámky pod č. ORP-1462/OSV-NZ-2008. Čo sa týka úkonu obhajoby zo dňa 24.2.2009, ho posúdil, že išlo o úkon verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby a nie o účasť na hlavnom pojednávaní a úkon zo dňa 19.9.2011 posúdil ako výsluchy obžalovaných a nie účasť na verejnom zasadnutí. V prípadoch uznaných úkonov účastí na hlavnom pojednávaní, ktoré boli odročené bez prejednania veci, súd priznal obhajcovi iba 1/4 odmeny v súlade s vyššie citovanej Vyhlášky. 45. S poukazom na vyššie uvedené, čo sa týka účelne vynaložených trov trestného konania, súd rozhodol tak, že žalobcovi 1 priznal sumu 1.396,65 eura (1.246,64 eura + 150 eur náhrada za znaleckú odmenu za vypracovanie znaleckého posudku, ktoré zaplatil žalobca 1 v trestnom konaní znalcovi z odboru dopravy), žalobcovi 2 priznal sumu 1.246,65 eura ako aj žalobcovi v 3. rade, keď spolu účelne vynaložené trovy trestného konania predstavovali sumu 3.739,93 eura a vo zvyšku nároku súd žalobu každému žalobcovi v tejto časti zamietol, vzhľadom k tomu, že neboli správne a účelne vynaložené trovy obhajoby tak, ako si ich uplatnili žalobcovia a neboli správne ani zdôvodnené a v tomto smere súd vyhovel všetkým námietkam žalovaného uplatneným v odvolaní. 46. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. C.S.P. a priznal ich žalobcom v 1., 2. a 3. rade, každému osobitne v rozsahu 100 % z tej sumy, ktorú priznal žalobcom v jednotlivých výrokoch, pretože ich považoval za dôvodné, a podľa C.S.P. o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa ustanovenia C.S.P. 47. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, žiadajúc odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej nemajetkovej ujmy zamietol a v časti náhrady účelne vynaložených trov konania žalobcami zmenil. Uviedol, že odvolanie proti označenej časti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky (výrok v bodoch I, III., V., VII. - IX.) podáva z dôvodu, že zastáva názor, že rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k priznaným náhradám, a to tak vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy podľa , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.12.2012, ako aj k náhrade škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal právne posúdenie skutkového stavu zisteného a preukázaného v súdnom konaní vo vzťahu k následkom uznesenia o vznesení obvinenia na život žalobcov, keď subjektívne pocity žalobcov a prípadne ich najbližších rodinných príslušníkov (manželky, partnerky) súd vyhodnotil ako objektívne dôkazy preukazujúce vážny zásah do života žalobcov práve následkom ich stíhania ako obvinených, nesprávny právny názor súdu o splnení podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, keď v konaní uvádzané zásahy do života žalobcov spôsobené nezákonným uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia vyhodnotil za také zásahy, ktoré si vyžadujú aj priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nedôvodným posúdením niektorých žalobcami uvádzaných zásahov do ich života (hrozba väzbou v dôsledku vydania príkazu na zatknutie, neprimeraná dĺžka trestného konania) ako následkov uznesenia o vznesení obvinenia žalobcom, hoci tieto následky na živote žalobcov v prípade ich preukázania by zakladali iný titul pre náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu, z ktorého dôvodu tieto nebolo možné posúdiť ako následky ne o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov pri určení výšky náhrady účelne vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní, ktorá bola priznaná žalobcom.

48. Súd prvej inštancie rozhodujúc o nároku žalobcov na nemajetkovú ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, dospel na základe výsledkov vykonaného dokazovania k záveru, že im tento nárok vznikol, keď práve v dôsledku tohto uznesenia vznikla žalobcom ujma prejavujúca sa vo všetkých oblastiach ich života (bod 51. rozsudku). Súd jednotlivé zásahy, tak ako ich popisuje v bodoch 52. až 54. rozsudku, mal za preukázané len na základe výpovedí žalobcov a ich

najbližších rodinných príslušníkov (manželky žalobcov), ktorí v nich ale popisujú len svoje subjektívne pocity o následkoch voči žalobcom vedeného trestného konania na základe uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia na ich život. Žalobcami prezentované skutočnosti súd bez ich preukázania ďalším objektívnym dôkazom posúdil za následky trestného konania vedeného voči žalobcom, konkrétne ako následky uznesenia o vznesení obvinenia žalobcom z 20.05.2008. Toto konštatovanie sa vzťahuje najmä na zdravotné problémy manželiek žalobcov v 1. a 3. rade, ktoré vo svojich výpovediach opisovali svoje subjektívne pocity, pričom svoje zdravotné problémy pripisovali práve trestnému konaniu vedenému voči žalobcom. Žalovaný v tejto súvislosti zastáva názor, že vykonaným dokazovaním a z neho vyplývajúcich skutočností nebolo preukázané, že zdravotné problémy manželiek sú následkom práve uznesenia o stíhaní ich manželov. Odvolací súd túto v konaní uplatnenú námietku žalovaného akceptoval a odôvodnenie rozhodnutia súdu nepovažoval za dostatočne a zrozumiteľné (bod 58. uznesenia). Prvostupňový súd rozhodujúc o priznaní nemajetkovej ujmy v rozpore so zisteným skutkovým stavom ešte dospel k názoru o poškodení občianskej cti a dobrej povesti žalobcov ako následku trestného konania (bod 56. rozsudku), hoci takéto skutočnosti neboli objektívne preukázané.

49. Pokiaľ žalobcovia a vypočuté svedkyne ako vážny zásah do práv žalobcov v predmetnej trestnej veci popisovali hrozbu väzbou, tak vydanie príkazov na zatknutie v priebehu súdneho konania (príkazy z 14.12.2009 sp. zn. ) nebolo v príčinnej súvislosti so škodou, ktorú si žalobcovia nárokujú z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, a to z dôvodu, že vydanie týchto príkazov nie je priamym následkom uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré súd prvej inštancie označil za nezákonné. Nárok na náhradu škody, vrátane prípadnej ujmy, spôsobenej nezákonným zatknutím upravuje ako osobitný titul nároku na náhradu škody (§ 3 odsek 1 písmeno b/, § 7 zákona), pričom žalobcovia si náhradu škody z tohto titulu neuplatnili. Tento záver sa vzťahuje aj na žalobcami uvádzanú a súdom akceptovanú neprimeranú dĺžku trvania trestného konania - 4 roky, ktorú súd označil za neakceptovateľnú dĺžku trestného konania (bod 56. rozsudku), v ktorej súvislosti súd prvej inštancie nechal bez povšimnutia skutočnosť, že dĺžka súdneho konania bola ovplyvnená aj konaním žalobcov, ktoré vyústilo vo vydanie príkazov na zatknutie (úkony na hlavných pojednávaniach nariadených na 6.11.2009 a 8.12.2009, ktorým predchádzalo odročenie hlavných pojednávaní pre neprítomnosť niektorého zo žalobcov prípadne obhajcu v tom obžalovaných). Pokiaľ žalobcovia namietali neprimeranú dĺžku trestného konania a vznik ujmy v tejto súvislosti, tak tieto nároky možno posúdiť len ako nároky z titulu nesprávneho úradného postupu, z ktorého titulu si však žalobcovia nároky neuplatnili.

50. K záveru súdu o zásahu do pracovných oblastí u všetkých troch žalobcov je potrebné uviesť, že súd vykonané dokazovanie vyhodnotil jednostranne v prospech žalobcov, keď pracovnú „diskrimináciu“ žalobcu v 1. rade v dôsledku opakovaného vykonania organizačných zmien v štruktúrach Policajného zboru, predtým železničnej polície, žalobcu v 2. rade v dôsledku skončenia pracovného pomeru dohodou a následnou nemožnosťou nájsť si zamestnanie a žalobcu v 3. rade v dôsledku sťaženia štúdia na vysokej škole, posúdil ako dôsledok prebiehajúceho trestného stíhania. Za dôsledok trestného stíhania v prípade žalobcu v 1. rade súd označil aj nepriznávanie odmien, hoci ide o nenárokovateľnú zložku mzdy a uloženie najvyššieho disciplinárneho opatrenia, hoci ide o samostatný výkon disciplinárnej právomoci príslušného orgánu, konajúceho o zavinenom porušení povinností policajta. - Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti vzťahujúcej sa na priznanie nemajetkovej ujmy, najmä rozhodnutie o jej výške pre jednotlivých žalobcov, je pre nedostatok riadneho odôvodnenia v tejto časti nepreskúmateľné.

51. Podľa odôvodnenia rozsudku nemožno vyvodiť záver o tom, ktorý úkon obhajcu žalobcov vykonaný v trestnom konaní bol súdom uznaný. Súd v bode 72. rozsudku zásadne uvádza len počty uznaných úkonom podľa jednotlivých rokov. V tejto súvislosti je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že okresný súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia zmenil počet uznaných úkonov, keď v rozsudku z 3.8.2017 sp. zn. -252, súd uznal 37 úkonov a v rozsudku z 21.8.2018 sp. zn. -324 uznal 45 úkonov. - Prvostupňový súd podľa odôvodnenia rozsudku (body 57. až 72. rozsudku) výšku účelne vynaložených trov právneho zastúpenia v trestnom konaní určil sám podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Spôsob určenia náhrady prvostupňový súd podrobne rozvádza v bode 72. rozsudku, podľa ktorého žalobcom priznal náhradu za 45 právnych úkonov v celkovej sume 3.739,93 eura. Súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia rozsudkom z 21.8.2019 priznal náhradu za 45 právnych úkonov, hoci v rozsudku z 3.8.2017 priznal náhradu len za 37 právnych úkonov, a tak rozhodol nad rámec predmetu sporu, keďže v rozsudku súdu z 3.8.2017 bol zamietnutý nárok žalobcov vo zvyšku uplatnenej náhrady škody okrem iného z titulu náhrady účelne vynaložených

trov konania. Súd pri určení výšky odmeny za jednotlivé úkony prihliadol na zmeny vykonané vo vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov okrem prípadu stanovenia výšky odmeny za úkony vykonané v roku 2010, v ktorej súvislosti určoval výšku odmeny za jeden úkon počas celého roka (odmena vo výške 72,14 eura), hoci k 1.6.2010 sa zmenil výpočet tarifnej odmeny pre prípad zastupovania dvoch a viacerých osôb tak, že tarifná odmena sa zníži o 50 %, na rozdiel ako tomu bolo do 30.6.2010. Preto v prípade úkonov vykonaných po 31.5.2010 bolo možné priznať odmenu nie vo výške 72,14 eura, ale vo výške 45,09 eura, a takto súd za rok 2010 priznal náhradu za 7 úkonov po 72,14 eura a za 1 úkon účasti na hlavnom pojednávaní, kde boli prítomní dvaja žalobcovia, v sume 144,28 eura. Opísané rozhodnutie súdu odporuje obsahu trestného spisu, podľa ktorého v roku 2010 síce bolo vykonaných 8 úkonov, z ktorých úkon dňa 27.5.2010 sa nevzťahoval na trestnú vec, z ktorej si žalobcovia uplatnili náhradu a ktorú námietku žalovaného súd aj akceptoval, a z ostatných úkonov tri boli vykonané do 31.5.2010 a ďalšie štyri po 1.6.2010. Súd podľa obsahu spisu vzhľadom na počet úkon, za ktoré bola priznaná náhrada s najväčšou pravdepodobnosťou priznal náhradu aj za účasť na pojednávaní dňa 19.10.2010, ktorého sa ale zúčastnil advokátsky koncipient, čo však ust. písmeno b/ nepripúšťa. totiž pripúšťa účasť advokátskeho koncipienta len v konaní pred súdom, ak ide o konanie o prečine, teda nie aj v konaní o zločinoch. Pre nešpecifikáciu uznaných úkonov, teda nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, sa tiež nedá posúdiť, či súd prvej inštancie v prípade uznaných úkonov účastí na hlavnom pojednávaní, ktoré boli odročené bez prejednania veci, prípadne účasti na za sebou nadväzujúcich úkonoch postupoval do 31.5.2010 podľa , resp. písmeno d/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.5.2010, a po 1.6.2010 podľa písmeno b/, resp. písmeno c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 30.6.2013. Záver o nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu sa podľa názoru žalovaného vzťahuje aj na rozhodnutie súdu o náhrade trov konania. Vzhľadom na to, že výrok rozhodnutia je jeho jedinou záväznou časťou, tak prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania nepostupoval podľa , a nepriznal náhradu trov konania žalobcom podľa pomeru ich úspechu vo veci. Takéto rozhodnutie súd uviedol až v odôvodnení rozhodnutia, čo ale žalovaný považuje za nepostačujúce.

52. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia 1, 2 a 3 tak, že napadnutý rozsudok je v súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu a považujú ho za správne.

53. K vyjadreniu žalobcov 1, 2 a 3 sa vyjadril žalovaný konštatujúc všeobecnosť ich vyjadrenia, pričom zopakoval nosné nedostatky napadnutého rozsudku.

54. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ( ) preskúmal odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok (vo vyhovujúcich výrokoch a výrokoch o náhrade trov konania) Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. augusta 2019, č. k. -324, postupujúc pritom podľa a , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď v zmysle za použitia oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením), a dospel k tomu záveru, že rozsudok je napadnutých výrokoch I., III. a V. vecne správny, preto ho postupom podľa , potvrdil. V časti napadnutého rozsudku týkajúcej sa výrokov o náhrade trov konania bolo potrebné napadnutý rozsudok zmeniť v zmysle .

55. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

56. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

57. Odvolací súd v úvode konštatuje, že prvoinštančný súd po zrušení a vrátení veci (sporu) na ďalšie konanie v novom rozhodnutí odstránil odvolacím súdom vytýkané nedostatky, pričom napadnutý rozsudok možno považovať za podrobne a vyčerpávajúco riadne odôvodnený. Odvolací súd konštatuje,

že z vykonaného dokazovania prvoinštančný súd správne vyvodil existenciu nezákonného rozhodnutia, ktoré založilo zodpovednosť štátu podľa za škodu spôsobenú žalobcom 1, 2, a 3. Aj keď v tomto prípade neprišlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia, judikatúra dáva pomerne stabilne odpoveď na otázku založenia zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, ktoré založilo stíhanie konkrétnej osoby až do štádia podania obžaloby a v neskoršom konaní bola stíhaná osoba spod obžaloby oslobodená.

58. Už vo svojom skoršom rozhodnutí odvolací súd konštatoval správnosť zistenia existencie nezákonného rozhodnutia a ďalších predpokladov zodpovednosti žalovaného. Vzhľadom na závery veci samej, odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. Jednoznačne je treba konštatovať (a to aj vzhľadom na odvolacie dôvody žalovaného), že základom ujmy, ktorú utrpeli žalobcovia bolo rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nebolo v opravnom konaní prokurátorom zrušené. Samozrejme nemožno jednoducho konštatovať, že samotná existencia vypracovaného (nezákonného) rozhodnutia spôsobila u poškodených ujmu. Uvedené treba vnímať v širších súvislostiach. Zákonodarca síce v skutkových podstatách zásahov štátu do práv ľudí počíta s nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom, alebo tiež nezákonným zatknutím (alebo iné), ale vždy má na mysli, že uvedené rozhodnutie má vplyv a je spôsobilé spôsobiť ujmu na právach človeka vždy v len v súvislosti s dôsledkami, ktoré sú spojené s takým nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. S predpokladom, že existujú rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré naopak vyslovene vyžadujú zrušenie nezákonného rozhodnutia je sa možné stretnúť. Podľa názoru odvolacieho súdu ustálená prax a judikatúra zotrváva na už vyslovenom názore uvedenom vyššie.

59. Podľa , za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

60. Podľa , dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

61. Pokiaľ išlo o nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcami 1 až 3, odvolací súd poukazuje nato, že súd na základe vykonaného dokazovania mohol vychádzať (od účinnosti v zásade bezvýnimočne) len z takých dôkazných prostriedkov, ktoré strana sporu navrhla, ktoré boli vykonané v rámci dokazovania a pre spor priniesli relevantné a postačujúce zistenia. Odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie uvedené v bode 20 (resp. 28) odôvodnenia napadnutého rozsudku za správne. Samotný procesný postup realizujúc dokazovanie realizovaný súdom prvej inštancie nebol nesprávny. Z navrhnutých dôkazných prostriedkov, ktoré súd pripustil do procesu dokazovania v užšom zmysle slova, zistil skutočnosti týkajúce sa konkrétnych zásahov voči žalobcom v rôznych oblastiach života, ktoré napĺňali kvalifikované zásahy. Išlo najmä o subjektívne výpovede svedkov (manželky), ktoré boli schopné náležite ozrejmiť hĺbku a rozsah strádania žalobcov 1, 2 a 3. Samozrejme prvoinštančný súd vychádzal aj s objektívnych dôkazných prostriedkov ako napr. lekárskych správ, či správ zamestnávateľa.

62. Tak ako uvádzal odvolací súd vo svojom skoršom zrušovacom uznesení, poškodenými v tomto prípade sú žalobcovia a nie ich manželky, alebo iné osoby. Je ale možné vyhodnocovať svedectvo iných ako poškodených osôb tak, že tieto iné osoby svedčia o stave poškodených, hoci aj v dôsledku toho čo tieto iné osoby prežívali. Inak povedané, ak svedok vypovie, že sa cítil veľmi zle v dôsledku stíhania jemu blízkej osoby a malo to dopad aj na strádanie stíhanej osoby, potom také svedectvo vypovedá relevantne aj o strádaní nezákonne stíhanej osoby a poškodeného v jednej osobe. Nemožno prehliadnuť, že pri posudzovaní závažnosti zásahu sa do popredia v rámci vykonávaného dokazovania, pokiaľ ide najmä o nemajetkovú ujmu, dostávajú subjektívne hodnotené a vypovedané svedectvá, ktoré v sebe zahŕňajú určitý paradox. Na jednej strane sú schopné najlepšie posúdiť subjektívny vplyv na prežívanie človeka a následne takto získaný obraz možno vyhodnotiť v objektívnych súvislostiach. Na druhej strane ale prirodzene môže ísť o dôkaz podaný osobnou výpoveďou poškodeného, alebo jemu blízkej osoby a tento je považovaný za podmienene nehodnoverný, úplne nevypovedajúci, ba dokonca nehodnoverný až zavádzajúci. V tejto súvislosti odvolací súd vo vzťahu k prejednávanému prípadu konštatuje, že súd prvej inštancie našiel balans, keď z výpovedí žalobcov ako poškodených a ich blízkych osôb v súhrne s inými dôkazmi (správa zamestnávateľa, lekárske správy atď.) zistil konkrétny rozsah ujmy žalobcov bez toho, aby bolo možné rozsah a relevanciu zisťovaných skutočností považovať za nedostatočný.

63. Odvolací súd opätovne pripomína, že východiskom, okrem konkrétnych okolností prípadu, je to, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd Českej republiky nález sp. zn. z 31. marca 2005). Uvedené znamená, že (základná) súvislosť medzi nezákonným stíhaním (nezákonné rozhodnutie) a ujmou ako predpokladmi zodpovednosti existujú a sú poznateľné bez toho, bolo treba základ dokazovať. Inými slovami, dosť ťažko si predstaviť, že by niekomu stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia prinášalo pôžitok. Preto možno konštatovať, že v tomto prípade prvoinštančný súd zistil dostatočne skutočnosti potrebné pre konštatovanie existencie nezákonného rozhodnutia, vzniku ujmy (a tá odôvodňovala aj nemajetkovú ujmu v peniazoch) ako aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a ujmou spôsobenou žalobcom. Nemožno rozširovať ujmu týkajúcu sa nesprávneho úradného postupu alebo nezákonné zatknutie zahŕňať do dôsledkov nezákonného rozhodnutia, pretože tie majú samostatný základ v skutkovej podstate zodpovednosti za škodu spôsobenú štátom, ktorá sa uplatňuje samostatne. Na druhej strane samotné konštatovanie, napr. že stíhanie trvalo 4 roky malo výpovednú hodnotu týkajúcu sa trvania existencie nezákonného rozhodnutia bez posudzovania nesprávneho úradného postupu týkajúceho sa napr. „prieťahov“. Posudzovanie vplyvu konania žalobcov na celkové trestné konanie má svoje miesto najmä vtedy, ak ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, čo v tomto prípade nebolo predmetom konania.

64. Taktiež možno konštatovať, že prvoinštančný súd správne vymedzil rozsah ujmy toho ktorého žalobcu a správne vysvetlil, prečo najvyššiu ujmu možno konštatovať u žalobcu 3. Uvedené súviselo s dôsledkami vo viacerých oblastiach života. So závermi prvoinštančného súdu týkajúcimi sa dôsledkov nezákonného rozhodnutia (a odvodene stíhania ako takého) na život žalobcov odvolací súd súhlasí a stotožňuje sa s nimi, preto ich ani nebude opakovať.

65. Pokiaľ teda išlo o otázku nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatuje aj správnosť vysporiadania sa prvoinštančného súdu s právnym posúdením, ktoré zobral prvoinštančný súd na základe zrušujúceho skoršieho rozhodnutia prvoinštančného súdu vo veci. V tejto súvislosti je potrebné zopakovať, že ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 1. januárom 2009 (čo je aj tento prípad), mal súd vec posudzovať podľa § 17 účinného do 31. decembra 2008. Tak sa aj stalo a prvoinštančný súd tak správne právne posúdil nárok na nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcami 1, 2 a 3.

66. Pokiaľ ide o otázku majetkovej škody spočívajúcej v účelne vynaložených trovách trestného konania odvolací súd zopakuje, že v zásade nie je na mieste úplné a podrobné skúmanie účelnosti toho ktorého úkonu právnej služby vykonaného advokátom (či nevyhnutne smerovalo k odstráneniu nezákonného stavu), pretože to by ani nebolo celkom dosť možné zistiť, alebo zistiť len s nemalými ťažkosťami. V zásade je treba povedať, že zastúpenie jediným advokátom s účelne vykonanými úkonmi právnej služby je potrebné považovať za úkony vedúce k odstráneniu negatívneho vplyvu nezákonného rozhodnutia a stíhaniu osoby, preto je ich potrebné považovať za účelné. Otázkou je, či úkony vykonané a zastupovanie honorované na základe advokátskej vyhlášky je maximom toho, čo možno priznať poškodenému, teda tomu, kto odstraňoval negatívne dôsledky stíhania advokátskou pomocou. Samozrejme poškodený môže mať aj viacero právnych zástupcov a môže preukázať, že mnohosť zastúpenia bola žiaduca a je odôvodnené ju hodnotiť ako účelnú. To je predmetom dokazovania. Obdobne možno na jednej strane posudzovať samotný úkon právnej služby podľa vyhlášky a jeho dôvodnosť a účelnosť na druhej strane.

67. Je treba uviesť, že odmenu advokáta upravuje vyhláška MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Táto vyhláška upravuje spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne služby poskytované klientom na základe dohody alebo ustanovenia na to oprávneným orgánom. Odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom; ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene ( až 14).

68. V tomto prípade prvoinštančný súd podrobne a vyčerpávajúco vyhodnotil úkony právnej služby tak po stránke mnohosti ako aj po stránke ich hodnoty. Prvoinštančný súd priznal vo svojom súhrne omnoho menej (1 396,65 eura + 1 246,64 eura + 1 246,64 eura) ako samotní žalobcovia spolu zaplatili (400

000,- Sk, t. j. 13 277,56 eura). Prvoinštančný súd sa nezaoberal tým, či náklady na trovy advokáta do výšky 400 000,- Sk boli vynakladané účelne. Nebolo treba, pretože žalobcovia 1, 2 a 3 korigovali skôr vyčíslenie trov trestného konania podľa advokátskej tarify tak, že ich upravili čo do rozsahu smerom dole. Uvedené ale neznamená, že nevynaložili na svoju obhajobu viac. Odvolací súd chce uvedeným povedať, že účelnosť vynaložených trov konania sa môže ale aj nemusí prekrývať s advokátskou tarifou podľa vyhlášky a potom je otázkou dokazovania, či prípadné náklady nad advokátsku vyhlášku môžu predstavovať účelne vynaložené náklady na trovy trestného konania. Odvolací súd konštatuje, že taký záver po preukázaní účelnosti byť platný môže.

69. Pokiaľ išlo o konkrétne odvolacie dôvody žalovaného k priznanej výške majetkovej ujmy (náhrada trov trestného konania), je treba konštatovať, že skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu, a to uznesenie zo dňa 17.4.2019, č. k. -295 vyčítalo skoršiemu rozsudku nepreskúmateľnosť časti odôvodnenia týkajúceho sa správneho posúdenia náhrady účelne vynaložených nákladov na trovy trestného konania. Uvedené teda súviselo väčšmi s odôvodnením výšky priznaných súm ako s počtom právnych úkonov, ktoré prvoinštančný súd priznal. V dôsledku uvedeného možno konštatovať, že nebolo možné dospieť k záveru, že pokiaľ v prvom rozsudku prvoinštančný súd priznal 37 úkonov právnej služby a v neskoršom 45, išlo o rozhodnutie nad rozsah prejednávanej veci, hoci za situácie čiastočného zamietnutia žaloby. Uvedené súvisí s tým, že pokiaľ v pôvodnom skoršom rozsudku prvoinštančného súdu bola priznaná suma 3 303,96 eura, 3 153,96 eura a 3 153,96 eura, pričom uvedené výroky o náhrade majetkovej škody boli odvolacím súdom zrušené a vyhodnotené ako nepreskúmateľné (v dôsledku čoho nebolo možné posúdiť o čom prvoinštančný súd rozhodol, teda čo tvorí prekážku rozsúdenej veci), potom neskoršie rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie ultra petitum, pokiaľ prvoinštančný súd priznal v napadnutom rozsudku žalobcovi 1 sumu 1 396,65 eura, žalobcovi 2 sumu 1 246,64 eura a žalobcovi 3 sumu 1 246,64 eura, teda v rozsahu sumy, ktorá bola stále predmetom konania. V prípade, ak by súd posúdil, že o časti nárokov už bolo rozhodnuté, hoci by nebolo zrejmé o čom bolo rozhodnuté, išlo by o rozhodnutie súdu, ktoré by ukracovalo nároky žalobcov.

70. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa dostatočne a presvedčivo vysporiadal s aplikáciou advokátskej vyhlášky, pričom správne zistil stav poskytnutých služieb advokátom žalobcov 1, 2 a 3, ktoré smerovali k odstráneniu negatívnych vplyvov trestného stíhania konkrétnych osôb (žalobcov) na základe uznesenia o vznesení obvinenia až do momentu právoplatného oslobodenia spod obžaloby. Vysporiadal sa s časovou účinnosťou jednotlivých úkonov právnej služby, s prihliadnutím na mnohosť klientov advokáta. Odvolací súd sa úplne nestotožňuje so závermi odvolateľa pokiaľ išlo o hodnotenie účasti advokáta na pojednávaní dňa 19.10.2010. Súhlasí s tým, že pravidlá trestného procesu neumožňujú advokátskemu koncipientovi účasť na úkonoch trestného konania, ktoré majú zákonom stanovené atribúty. Ako ale možno pozerať na účelnosť vynaložených nákladov na trovy tohto úkonu z pohľadu poškodených žalobcov, ktorí dôverovali advokátovi, že tento úkon vykoná v súlade so zákonom, za tento úkon zaplatili. Podľa názoru odvolacieho súdu by bolo možné o takom úkone uvažovať ako o neúčelnom len za situácie, že k neúčelnosti by viedli konkrétne dôvody. V tomto prípade také dôvody verbalizované neboli. Ak taký úkon vyhodnocoval OČTK alebo súd, ten mal posúdiť jeho zákonnosť. Na účely konania o náhrade škody pred súdom atribúty zodpovednosti za škodu a potreby nahradiť predmetný úkon dané boli.

71. Vyššie uvedené uzatvára dôvody vedúce k záveru odvolacieho súdu o potrebe potvrdiť napadnutú vyhovujúcu časť nemajetkovej ujmy a majetkovej škody žalobcov vo vzťahu k žalovanému a to podľa , .

72. V ďalšom obsahu sa odvolací súd zaoberal odvolacími dôvodmi žalovaného, pokiaľ išlo o rozhodnutie súdu o náhrade trov konania. Odvolací súd uvádza, že náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorý je predmetom posudzovania výsledku náhrady trov konania v spore, je teda okolnosťou, ktorá je určujúca. Porazenej strane takto potom vzniká povinnosť nahradiť trovy konania víťaznej strane. Ak nie sú tieto okolnosti splnené, strana nemá na náhradu trov konania nárok a vynaložené trovy znáša trvale zo svojho. 73. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 74. Podľa , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

75. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. 76. V tomto prípade prvoinštančný súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcom 1, 2 a 3 priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uvedené bolo obsiahnuté v žalovaným napadnutých výrokoch č. VII., VIII. a IX. rozsudku. Odôvodnenie napadnutých výrokov spočívalo v aplikácii ust. . 77. Odvolací súd konštatuje, že žalobcovia sa žalobou pôvodne domáhali zaplatenia titulom náhrady účelne vynaložených trov konania sumy vo výške 19 540,62 eura, povinnosti zaplatiť žalobcom sumu vo výške 150 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25 000 eur žalobcovi v 1. rade, žalobcovi v 2. rade sumu 22 500 eur a žalobcovi v 3. rade sumu 33 000 eur. Neskôr bol upresnený petit žalobného návrhu, podľa ktorého sa žalobcovia domáhali, aby žalovaný bol povinný zaplatiť titulom náhrady účelne vynaložených trov konania žalobcovi v 1. rade sumu 4 950 eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25 000 eur, žalobcovi v 2. rade sumu 4 800 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 22 500 eur, žalobcovi v 3. rade sumu 4 800 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 33 000 eur. 78. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej (v prípade žaloby na plnenie ide nielen o istinu, ale aj o príslušenstvo), t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre nárok na náhradu trov. Podľa názoru súdu recentný procesný kódex upravujúci civilný proces upravuje striktnú zodpovednosť za úspech v konaní s tým, že korekcie tvrdosti zákona môže vyvažovať aplikácia ust. . 79. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 80. Z hľadiska výsledku možno konštatovať, že žalobcovia boli v prejednávanej úspešní v časti, preto bolo na mieste aplikovať ust. . Konkrétne žalobca 1 vo výške 1 396,65 eura a 3 000 eur, žalobca 2 vo výške 1 246,64 eura a 2 000 eur a žalobca 3 vo výške 1 246,64 eura a 4 000 eur. Z celkovej uplatnenej výšky žiadaných nárokov žalobcu 1 vo výške 4 396,65 eura, žalobcu 2 vo výške 3 246,64 eura a žalobcu 3 vo výške 5 246,64 eura tak úspech žalobcu 1 predstavovala percentuálna výška pomeru 14,67 %, u žalobcu 2 pomer 11,89 %, a žalobcu 3 pomer 13,88 %. Takto potom možno konštatovať, že výška pomeru úspechu žalobcov k pomeru úspechu žalovaného predstavuje úspech žalovaného vo vzťahu k žalobcovi 1 rozsah 70,66 %, vo vzťahu k žalobcovi 2 rozsah 76,22 % a vo vzťahu k žalobcovi 3 rozsah 72,24 %. Odvolací súd nezistil existenciu dôvodov pre aplikáciu ust. . 81. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté výroky rozsudku VII., VIII. a IX. zmenil podľa tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. 82. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcom 1, 2 a 3 náhradu trov konania v celom rozsahu, pretože žalobcovia boli úspešní pokiaľ ide o vec samu v celom rozsahu a úspech žalovaného, ktorý sa týkal čiastočnej dôvodnosti odvolania, čo do výroku o náhrade trov konania predstavuje nepatrný úspech, ktorý odvolací súd vyhodnotil tak, že zásadnú časť úspechu v odvolacom konaní bolo treba pripísať na stranu žalobcov 1, 2 a 3, ktorým patrí náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 83. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodol v zmysle ust. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

84. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a s tým, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal voči procesne neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

85. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( druhá veta v spojení s posledná veta o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).