Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3To-163-2020.pdf
PDF · 139.15 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/163/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov JUDr. Jozefa Ryanta a JUDr. Adriány Považanovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. apríla 2021, v trestnej veci obžalovaného K. P. za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 3 písm. c) Tr. zák., spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., o odvolaniach obžalovaného a krajského prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 25.09.2020, sp. zn. 5Tk/1/2019 takto
rozhodol:
I/ Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.
Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného K. P., nar. XX.XX.XXXX v Z. nad V., trvale bytom Z. nad V., V. XXX/XX,
o d s u d z u j e
podľa § 172 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere X (osem) rokov.
L. § 48 ods. 2 písm. b), ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 58 ods. 3 Tr. zák. obžalovanému u k l a d á trest prepadnutia majetku.
Vo zvyšných častiach zostáva napadnutý rozsudok okresného súdu nezmenený.
II/ Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného K. P. z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný K. P. uznaný za vinného v bodoch 2), 3) z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 3 písm. c) Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
X.) Y. Z. po vzájomnej dohode s H. W., za účelom finančného zisku, v presne nezistenej dobe od mesiaca apríl roku XXXX do dňa XX.X.XXXX na presne nezistenom mieste v L. kúpil XXX ks tabliet extázy
od nestotožnenej osoby menom „B.“ z L. za sumu 1.800,-€, tieto neoprávnene prechovával na presne nezistenom mieste a následne predal 900 ks tabliet extázy H. W. na parkovisku pri motoreste J., okr. Z. nad V. dňa XX.X.XXXX a to za sumu X.XXX,-€, H. W. tieto tablety extázy uložené v krabici od topánok ukryl v obci W., následne požiadal K. P., aby v jeho prítomnosti vyzdvihol od nestotožnenej osoby v Z. nad V. XX ks tabliet extázy, tento ich následne prechovával v motorovom vozidle zn. P. U., ev. č. Z a v čase okolo XX.XX hod. dňa XX.X.XXXX mu H. W. v obci W. odovzdal krabicu s 900 ks tabliet extázy, ktoré K. P. opäť prechovával vo svojom motorovom vozidle zn. P. U., ev. č. Z s označením „O.“, s ktorým všetky tablety extázy previezol do areálu V. W. na U. - U., okr. Z., pričom H. W. dňa XX.X.XXXX v čase približne o XX.XX hod. na parkovisku pred V. W., U. - U., okr. Z. ponúkol a následne predal XXX ks tabliet extázy oválneho tvaru neónovo žltej farby s vlisovaným symbolom batman na obidvoch stranách a v tvare srdca fialovej farby na jednej strane polených s obsahom psychotropnej látky X,X - Metyléndioxymetamfetamín (ďalej len MDMA) spôsobilých po užití ovplyvniť psychiku konzumenta za sumu 4.000,-€, pracovníkovi polície SR, agentovi pôsobiacemu podľa § 117 ods. 1 Trestného poriadku, pri plnení jeho služobných povinností v rámci predstieraného prevodu vykonaného podľa § 112 ods. 1 Trestného poriadku, pričom T. - ako hlavná aktívna zložka extázy, je zaradený do I. skupiny psychotropných látok Zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov a hodnota 997 ks (dávok) tabliet extázy je na čiernom drogovom trhu 9.970, - €,
X.) Y. Z. po vzájomnej dohode s H. W. za účelom finančného zisku, v presne nezistenej dobe od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX zadovážil omamné látky a psychotropné látky a síce na presne nezistenom mieste v L. kúpil viac ako XXXX ks tabliet extázy od nestotožnenej osoby menom „B.“ z L. za sumu X.XXX,-€, a v tom istom období na presne nezistenom mieste v L. kúpil 1015,40 g kokaínu od nestotožnenej osoby menom „I.“ z X. za sumu XX.XXX,-€, tieto omamné a psychotropné látky následne neoprávnene prechovával na presne nezistenom mieste a na základe vzájomnej dohody s H. W. ich doviezol v čase okolo XX.XX hod. dňa XX.X.XXXX na motorovom vozidle zn. L. XXX, ev. č. L k domu H. W. v obci W. XXX, okr. Z. nad V., kde ich odovzdal H. W. tam poslanému K. P., ktorý ich následne prechovával v motorovom vozidle zn. P. U., ev. č. Z označené „O.“, a tento ich podľa inštrukcií H. W. následne priviezol na parkovisko V. W. na U. - U., okr. Z., vybral ich z motorového vozidla, priniesol ich na recepciu hotela, kde tieto drogy v čase približne o 21.30 hod. H. W. ponúkol a následne predal kokaín vo forme 100 ks kapsúl elipsovitého tvaru zabalených v priesvitnej fólii s vlajkou s obsahom bieleho prášku, 1052 ks tabliet extázy nepravidelného tvaru sivej farby s vlisovaným symbolom „WB“ a XXXX ks tabliet extázy nepravidelného tvaru ružovej farby za sumu 48.000,-€, pracovníkovi polície SR, agentovi pôsobiacemu podľa § 117 ods. 1 Trestného poriadku, pri plnení jeho služobných povinností v rámci predstieraného prevodu vykonaného podľa § 112 ods. 1 Trestného poriadku, pričom kokaín je zaradený do II. skupiny omamných látok a T. - ako hlavná aktívna zložka extázy, je zaradený do I. skupiny psychotropných látok Zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov, kde hodnota XXXX,XX g kokaínu na čiernom drogovom trhu je nie menej ako XX.XXX,-€ a hodnota 2074 ks (dávok) tabliet extázy je na čiernom drogovom trhu 16.592, - €.
Za to mu bol podľa § 172 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 3 písm. b) Tr. zák., § 46 Tr. zák. a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 roky. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák. mu bol uložený ochranný dohľad v trvaní 1 rok.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný K. P. písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa XX.XX.XXXX, a to proti výrokom o vine a o treste, ako aj konaniu, ktoré mu predchádzalo, pričom ho odôvodnil ďalším písomným podaním doručeným krajskému súdu dňa XX.XX.XXXX a doplnil ho ešte písomným podaním doručeným krajskému súdu dňa XX.XX.XXXX.
Najprv poukázal na výrokovú časť napadnutého rozsudku, s ktorou sa však nestotožnil. Okresný súd nezaujal žiadne stanovisko k čestnému vyhláseniu T. V., ktoré usvedčuje už právoplatne odsúdeného H. W. z nepravdivého opisu uskladnenia škatule od topánok, v ktorej sa nachádzalo XXXX ks tabliet extázy v externých priestoroch pohostinstva v W., ako aj spôsobu jej odovzdania. Zároveň nezaujal stanovisko
k dohode prokurátora H. W. ako kajúcnika v tejto, ale aj ďalších trestných veciach v kontexte rozhodnutia Q. H. c/a U. republika, ako aj jeho motivácie usvedčiť ho a tým si zabezpečiť beztrestnosť.
Z., že ako dlhoročný zamestnanec O. služby pri výkone svojej činnosti len zabezpečil prevoz škatule od topánok dňa 29.06.2018 a igelitovej tašky dňa 10.07.2018, a to pre H. W., čo boli pre neho úplne bežné zákazky. Jazda mimo územia mesta Z. nad V. predstavuje pre neho vyšší zárobok, pretože za prepravu v meste si účtuje len 2,- Eur, teda z ekonomického hľadiska išlo o zaujímavú ponuku, pri ktorej nemal reálny dôvod na odmietnutie. H. W. v minulosti viackrát ako zákazníka prepravoval, dokonca dvakrát pre neho zabezpečoval prevoz batožiny.
Okresný súd preukázanie viny založil na výpovedi kajúcnika H. W. ako jediného priameho dôkazu, ktorý podporili nepriame dôkazy - výpoveď ďalšieho už právoplatne odsúdeného Y. Z., ako aj výpovede agenta a svedka mjr. T.. T. P.. Jeho výpovede sú však v zásadnom rozpore s týmito dôkazmi, pričom výpoveď H. W. je pochybná nielen ako celok, ale pochybné sú aj jeho viaceré čiastkové tvrdenia. Okrem výpovede tohto odsúdeného neexistoval žiadny iný priamy dôkaz, napriek vykonaniu rozsiahleho dokazovania. Po zadržaní a vypočutí bol prepustený na slobodu, následne bol opakovane vypočutý v procesnom postavení svedka, a až po tom, čo ho H. W. v liste označil ako spolupáchateľa predmetnej trestnej činnosti, mu bolo vznesené obvinenie.
V ďalšom poprel akúkoľvek vedomú a úmyselnú účasť na páchaní drogovej trestnej činnosti, ktorá bola v tom čase spoluobžalovaným kladená za vinu v prebiehajúcom trestnom konaní. V tomto smere argumentoval tým, že doposiaľ nebol odsúdený za úmyselný trestný čin, nikdy neužíval drogy, bol zamestnaný, staral sa o rodinu, vrátane jeho dcéry narodenej XX.XX.XXXX a viedol riadny život. Jeho výpovede sú konzistentné, vôbec nespochybňoval prevoz uvedených vecí, avšak o ich obsah sa nikdy nezaujímal. Naproti tomu H. W. bol napriek mladému veku už viackrát trestaný za rôznu úmyselnú trestnú činnosť, vrátane zločinu vydierania a obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a mnohokrát sankcionovaný za rôzne priestupky, najmä na úseku dopravy. Poukázal aj na to, že od zadržania spolupracoval s príslušníkmi polície, nerealizoval žiadne procesné obštrukcie a vypovedal konzistentne, na rozdiel od H. W., ktorý pri zadržaní kládol zasahujúcim policajtom aktívny odpor, bol užívateľom rôznych druhov drog, pričom sa pohyboval v takomto prostredí. O. najprv odmietol vypovedať, priznal sa iba pod ťarchou vykonaných dôkazov, až potom zmenil výpoveď, v ktorej za spolupáchateľov predmetnej trestnej činnosti najprv označil L. Y. a v ďalšom liste adresovanom vyšetrovateľovi aj jeho. Je zrejmé, že H. W. je absolútne nedôveryhodnou osobou, manipulátorom, notorickým porušovateľom zákona a páchateľom trestnej činnosti, ktorý je však človekom s nespochybniteľnou inteligenciou. Označil ho za spolupáchateľa predovšetkým v snahe dosiahnuť zníženie drakonického trestu, ktorý mu hrozil, a preto mal evidentný záujem, aby bol za uvedenú trestnú činnosť odsúdený aj on. H. W. ho cielene vopred premysleným postupom zneužil ako taxikára na prevoz omamných a psychotropných látok, pričom okresný súd komplexne neposúdil vierohodnosť výpovedí z hľadiska charakteru ich osobností, ako aj motivácie H. W. usvedčiť ho svojimi výpoveďami.
Na to analyzoval pravdivosť, resp. mieru pravdivosti tvrdení H. W., ktorý sa ho pokúšal usvedčiť, a to jednak overiteľnými, a jednak neoveriteľnými vykonanými dôkazmi (podrobnejšie na stranách č. 6 až 10 odvolania). Z uvedených rozborov jednoznačne vyplynulo, že všetky tvrdenia H. W., ktoré by mali preukázať jeho vedomú účasť na stíhanej trestnej činnosti, boli nepravdivé, resp. spochybniteľné. Z klamstiev ho okrem iného usvedčuje písomné vyhlásenie T. V., a to vo vzťahu k uskladneniu škatule od topánok a spôsobu jej odovzdania. U. H. W. objasniť trestnú činnosť je naviac selektívna, keď na jednej strane jeho usvedčuje ako údajného páchateľa, ale na druhej strane ďalšie osoby podieľajúce sa na trestnej činnosti opakovane odmietol identifikovať.
Taktiež vyhodnotil tri nepriame dôkazy vyznievajúce v jeho neprospech, ktoré mali podporovať tvrdenia H. W.. Y. Z. potvrdil, že sa s ním o drogovej trestnej činnosti nikdy osobne nerozprával, naviac tento mal o jeho údajnej účasti na skutku len sprostredkované informácie práve od H. W., čo znižuje význam tohto dôkazu. Okrem toho pri skutku v bode 3/ uviedol, že pri bežnom nahliadnutí do igelitovej tašky nebolo možné zistiť, čo sa v nej nachádzalo.
Pokiaľ ide o výpoveď agenta, najprv popísal, aká osoba sa ním môže stať a potom aj jeho procesné postavenie. Dal do pozornosti, že ide o subjekt, ktorý musí spĺňať viaceré predpoklady a kritériá, keďže
je príslušníkom PZ SR určeným na splnenie presne stanovenej úlohy, v tomto prípade sprostredkovania kontaktu a realizácie predstieraného obchodu. Nejde o náhodného svedka, preto by mal na kvalitatívne vyššej úrovni popísať dej, ktorého bol priamym účastníkom, čo sa však v danom prípade vôbec nenaplnilo. Agent totiž nebol schopný pravdivo a vierohodne zreprodukovať priebeh skutku, dokonca vyslovoval domnienky, ktoré nemal ničím preukázané a boli v rozpore so skutočnosťou, a to s cieľom vykresliť ho ako spolupáchateľa predmetnej trestnej činnosti (podrobnejšie na stranách 11 až 14 odvolania). Naviac, agent s ním nikdy priamo nekomunikoval a jeho tvrdenia, „že musel vedieť, čo preváža“ sú len subjektívnymi úvahami a domnienkami. Napokon v jeho výpovediach bolo viacero zásadných zmien a priebeh skutku opísal rozdielne aj oproti iným vykonaným dôkazom, dokonca aj v rozpore s niektorými tvrdeniami H. W..
U. mjr. T.. T. P., ako aj ďalší dvaja príslušníci polície, najskôr uviedli, že sú viazaní mlčanlivosťou, následne však už vypovedal, že on ako obžalovaný mal vedomosť o tom, že ide prevážať drogy. Ak teda bol viazaný mlčanlivosťou, nemohol vypovedať, a preto nemožno na jeho svedeckú výpoveď prihliadať. Naopak, ak svedok mlčanlivosťou viazaný nebol, o čom je presvedčený, mal uviesť, akým konkrétnym spôsobom bola zistená jeho údajná vedomosť o tom, že bude pre H. W. opakovane prevážať drogy. Výpoveď svedka je však rozdielna a má iný kvalitatívny význam oproti záznamu zo dňa 10.07.2018, z ktorého vyplýva len to, že mal prepraviť drogy na určené miesto. Ak tento svedok resp. OČTK takúto informáciu získali iným zákonným spôsobom ako od tzv. informátora, musel byť takýto postup schválený súdom alebo prokurátorom. Zo spisového materiálu však nevyplýva, že by takýto dôkaz získali a predložili, preto je za takejto situácie potrebné vychádzať len z uvedeného záznamu a nie z výpovede tohto svedka. Napokon nie je možné akceptovať postoj OČTK, že o tejto skutočnosti síce určite vedeli, ale v žiadnom prípade nepovedia, ako to zistili, a ani to nijako nepreukázali.
V ďalšom rozporoval hodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom, s ktorým sa nestotožnil, najmä keď vykonané dôkazy dostatočne nevyvrátili ním produkovanú obhajobu. Do pozornosti dal najmä nedôveryhodnosť výpovedí H. W., ktoré ako jediný priamy dôkaz v žiadnom prípade nepostačujú na jeho odsúdenie (podrobnejšie na str. 16 odvolania).
Následne poukázal na pochybenia v prebiehajúcom trestnom konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, vrátane prípravného konania, a to najmä, že sa okresný súd dostatočne nezaoberal a nevyhodnotil úlohu spolupracujúcej osoby L. Y., ako aj úlohu agenta v danom prípade. H. W. bol na spáchanie tejto trestnej činnosti týmito osobami navádzaný, resp. nimi vyprovokovaný, pričom svedok L. Y. na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať z dôvodu možnosti, že by si tým privodil nebezpečenstvo trestného stíhania. Je otázne, či takúto činnosť nebolo možné subsumovať pod definíciu agenta provokatéra, a pri komplexnom zhodnotení ich postupu sa takýto záver javí viac ako pravdepodobný. Okrem toho, aj keď bol H. W. dlhodobo monitorovaný, nebola mu dokázaná žiadna iná drogová trestná činnosť, naviac táto mala byť len doplnením hlavnej trestnej činnosti, ktorou mal byť protizákonný obchod s tabakovými výrobkami. OČTK vôbec nemonitorovali stretnutia v dňoch 18.06.2018 a 29.06.2018, stretnutie dňa 10.07.2018 monitorovali len zvukovým záznamom, hoci ich dlhodobo predtým pripravovali, a preto tieto neboli relevantným spôsobom zdokumentované, okrem ich zmätočného popisu agentom. Ak by medzi ním a H. W. existovali väzby vybočujúce zo vzťahu taxikár a zákazník, tak by dôkazy o tom, pri tak rozsiahlom a dlhodobom monitorovaní OČTK, nepochybne predložili, čo sa však nestalo.
Záverom zrekapituloval všetky predchádzajúce skutočnosti (podrobnejšie na strane č. 18 odvolania), ktoré preukázali existenciu zreteľných pochybností o jeho vedomosti a úmysle spáchať trestný čin kladený mu obžalobou za vinu. O. dôkazná situácia nemohla byť základom pre vyslovenie jeho viny, berúc do úvahy aj zásadu „in dubio pro reo“.
Vzhľadom k tomu navrhol, aby ho krajský súd ako súd odvolací spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil.
Taktiež doplnil podané odvolanie čestným vyhlásením T. V. s pripojenými fotografiami areálu pohostinstva v W., ktorými preukazoval, že v danom čase a na danom mieste nebolo možné uložiť škatuľu od topánok, ako to tvrdil H. W., bez toho, aby bola spozorovaná personálom alebo zákazníkmi, pričom nikdy ani o takejto údajnej skutočnosti nemal vedomosť. Z čestných vyhlásení T. V. a I. P. vyplýva, že on, ako vodič taxislužby pre nich, ako zákazníkov, opakovane prepravil rôzne veci za odplatu podľa tarify za prepravu osôb, a to bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zaujímal o ich obsah. Z listiny - Osvedčenie zo zákona Okresného súdu Prievidza zo dňa 18.01.2021 vyplýva, že sa
v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia z trestného rozkazu tohto súdu zo dňa 26.01.2017, sp. zn. 3T/153/2016 osvedčil týmto spôsobom. Odvolací súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie vykonaním uvedených dôkazov.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj krajský prokurátor písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 07.10.2020, a to v neprospech obžalovaného proti výroku o treste odňatia slobody a absencii výroku o treste prepadnutia majetku, ktoré odôvodnil ďalším písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 19.11.2020.
Najprv poukázal na napadnutý rozsudok, s ktorým sa stotožnil v tých častiach výroku, ktoré nenapadol odvolaním. V ďalšom poukázal na argumentáciu súdu prvého stupňa v odôvodnení na stranách 7 - 8 napadnutého rozsudku, ktorým odôvodnil zníženie výmery uloženého trestu odňatia slobody, predovšetkým kategóriou spravodlivosti, ktorú ale nemožno oddeľovať od zákonnosti, t. j. rozhodovania len na základe zákona a v súlade s jeho ustanoveniami. Trestný zákon pripúšťa v prípade splnenia konkrétnych podmienok podľa ust. § 39 Tr. zák. mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Limity pre takéto zníženie sú jasne dané v odseku 3 tohto zákonného ustanovenia, v prípade obžalovaného by bolo spodnou hranicou uloženie trestu odňatia slobody nie kratšieho ako 8 rokov. U tohto boli takéto podmienky dané, pretože vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj na osobu obžalovaného, na ktoré okresný súd poukazoval, by trest ukladaný v trestnej sadzbe od 15 rokov až do 20 rokov bol pre obžalovaného neprimerane prísny a ochranu spoločnosti možno v tomto prípade zabezpečiť aj trestom oveľa kratšieho trvania, avšak pri rešpektovaní zákonných limitov podľa ust. § 39 ods. 3 Tr. zák.
Prvostupňový súd opieral svoje rozhodnutie predovšetkým o čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne o právo na spravodlivé súdne konanie, pod ktoré subsumuoval aj právo na spravodlivé rozhodnutie a spravodlivý trest. Aplikácia tohto článku by však bola skôr na mieste v prípadoch neprimerane dlhých, mnohoročných konaní, kde nebolo dodržané právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Navyše, ak by bol aplikovaný tento článok, nebolo by namieste použiť ust. § 39 ods. 3 Tr. zák., keďže práve cez aplikáciu Dohovoru je možné podliezť limity stanovené Trestným zákonom. V danom prípade bolo potrebné aplikovať ust. § 39 ods. 1 Tr. zák., konkrétne okolnosti prípadu, a práve jeho použitie by znamenalo individualizáciu trestu resp. diferenciáciu trestov medzi obžalovaným a už právoplatne odsúdenými W. a Z., ktorí na rozdiel od obžalovaného vyhlásili na hlavnom pojednávaní svoju vinu a súčasne aj vypovedali o okolnostiach trestnej činnosti, ktoré im boli známe, v dôsledku čoho získali prevahu poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi. Naproti tomu obžalovaný síce nebol pri páchaní trestnej činnosti určujúcou osobou, avšak k žalovanej trestnej činnosti sa nepriznal, hoci to nepochybne bolo jeho právom. Trest ukladaný v zákonom predpokladanej trestnej sadzbe by však absolútne vybočoval z kategórie spravodlivosti, napriek tomu, že v posudzovanom prípade išlo o drogy označované ako tvrdé. Legitímne úvahy súdu prvého stupňa na tému spravodlivosti výšky ukladaného trestu ešte pod zákonné limity podľa ust. § 39 ods. 3 Tr. zák. by prichádzali do úvahy skôr vtedy, ak by sa trestná činnosť týkala väčšieho množstva tzv. mäkkých drog.
Druhým odvolacím dôvodom bola absencia výroku o uložení trestu prepadnutia majetku obžalovanému podľa § 58 ods. 3 Tr. zák., ktorý mal okresný súd pri právnej kvalifikácii, pre ktorú uznal obžalovaného za vinného, ukladať obligatórne z rovnakých zákonných dôvodov, pre ktoré to správne urobil v prípade právoplatne odsúdených W. a Z..
Vzhľadom k tomu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. b), d), e) Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol v intenciách vyššie uvedeného, na podklade skutkového stavu, ktorý bol správne zistený a ustálený, pričom napádané skutočnosti bolo možné reparovať v celom rozsahu.
Na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo v neprítomnosti obžalovaného K. P., po doplnení dokazovania prokurátor krajskej prokuratúry poukázal na písomné odôvodnenie odvolania, na ktorom v plnom rozsahu zotrval a žiadal, aby odvolací súd rozhodol v jeho intenciách. K odvolaniu obžalovaného uviedol, že W. nemal s prokuratúrou uzavretú žiadnu dohodu a nemal ani postavenie spolupracujúceho obvineného. Pokiaľ aj štyri osoby popisovali v určitých častiach miesto, kde bola určitý čas predmetná droga, ako aj predmet, v ktorom sa nachádzala, v detailoch inak, nebolo to rozhodujúce. Práve naopak, výpovede obidvoch už právoplatne odsúdených, ako aj agenta, boli vo svojom jadre a rozhodujúcej časti zhodné. Vzhľadom k tomu navrhol, aby bolo odvolanie obžalovaného zamietnuté ako nedôvodné.
Obhajca obžalovaného sa v celom rozsahu pridržiaval dôvodov uvedených v písomnom odôvodnení odvolania. Zdôraznil, že nielen výpoveď H. W., ale aj svedecká výpoveď agenta boli evidentne nevierohodné, jednak vzhľadom na vnútorné rozpory a jednak vzhľadom na rozpory s ostatnými vykonanými dôkazmi, naviac agent evidentne vyjadroval svoje názory a domnienky, ale nie reálne prežité skutočnosti, čo bolo neakceptovateľné. V konečnom dôsledku navrhol, aby bol obžalovaný v celom rozsahu spod obžaloby oslobodený a odvolanie krajského prokurátora bolo zamietnuté ako nedôvodné.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zistil, že odvolania boli podané obžalovaným a krajským prokurátorom ako oprávnenými osobami, a to v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému boli prípustné. Následne preskúmal v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku o vine a o treste, ako aj výroku o ochrannom opatrení, ktorý mal vo výroku o vine podklad, taktiež správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., čo však zistené nebolo. Po uvedenom procesnom postupe dospel k záveru, že odvolanie krajského prokurátora bolo podané dôvodne, naproti tomu odvolanie obžalovaného dôvodne podané nebolo.
Na začiatku krajský súd pripomína, že vo veci už rozhodoval, a to rozsudkom zo dňa 13.05.2020, sp. zn. 3To/123/2019, ktorým vo vzťahu k obžalovanému K. P. podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. predchádzajúci napadnutý rozsudok okresného súdu zo dňa 19.07.2019, sp. zn. 5Tk/1/2019 zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. v tejto časti vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Súd prvého stupňa, pri dodržaní procesného postupu a rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní o jeho vine v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania a správne postupoval, keď ho v konečnom dôsledku uznal za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 3 písm. c) Tr. zák., spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., pričom krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresným súdom, najmä na stranách 6 a 7, s ktorým sa stotožnil.
Odvolací súd konštatuje, že obžalovaný spáchanie skutku v bodoch 2) a 3) kladeného mu za vinu (t.j. objektívnu stránku trestného činu) ako takého v zásade nepoprel. Jeho priebeh tak ako bol ustálený prvostupňovým súdom, ktorý zodpovedá skutkovým zisteniam uvedeným v bodoch 2) a 3) obžaloby, bol okrem jeho výpovede preukázaný tiež ďalšími dôkazmi, ktoré boli v súlade, nadväzovali na seba a dopĺňali sa. Išlo o svedecké výpovede, výsluch agenta, znalecké posudky, odborné vyjadrenia a listinné dôkazy, tak ako sú bližšie uvedené v zápisniciach o hlavnom pojednávaní, na ktorom boli vykonané.
Druhostupňový súd však považoval za potrebné reagovať v rámci odvolacieho konania na odvolacie námietky obžalovaného, ktoré ale nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o jeho vine.
Obhajoba obžalovaného spočívala v popretí naplnenia subjektívnej stránky súdeného obzvlášť závažného zločinu, pri ktorej Trestný zákon vyžaduje úmyselné zavinenie. Na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, v danom prípade - značný rozsah (ust. § 125 ods. 1 Tr. zák.) sa prihliadne, nakoľko ide o ťažší následok (ust. § 18 písm. a/ Tr. zák.), ak bol zavinený aj z nedbanlivosti. Najmä výpoveď už právoplatne odsúdeného H. W. však preukazuje, že obžalovaný konal v tzv. priamom úmysle, a to z hľadiska vedomostnej, ale aj vôľovej zložky, keďže chcel spoločným konaním neoprávnene predať a po akúkoľvek dobu prechovávať omamné a psychotropné látky. Súčasne vo vzťahu k väčšiemu rozsahu konal minimálne v tzv. nepriamom úmysle, pretože bol uzrozumený aj z ich približným celkovým množstvom a celkovou hodnotou, hoci nemusel v tomto smere vedieť úplne presné údaje, najmä ak s prevážanými vecami aj manipuloval a vnímal ich hmotnosť.
Odhliadnuc od výpovede H. W. bolo potrebné vychádzať taktiež z okolností, za ktorých obžalovaný konal tak, ako bolo zistené a ustálené. Nedostatočná bola jeho obhajoba, že len ako vodič taxislužby prevážal na objednávku zákazníka tovar za odplatu bez toho, aby poznal jeho obsah. Nešlo totiž o jednorazový, náhodný prevoz, ktorý by si u neho objednala neznáma osoba, ale o dva prípady prevozu, ktoré si u neho vopred objednal H. W., ktorého nepochybne poznal už dlhšiu dobu, pričom sám ho v odvolaní hodnotil
ako nedôveryhodnú osobu s bohatou kriminálnou minulosťou, ktorá nerešpektuje zákon. V tomto smere bolo potrebné prihliadnuť nielen na bežnú opatrnosť a základné, všeobecné vedomosti dospelého jedinca o takomto druhu látok, ale u obžalovaného ako vodiča taxislužby, ktorý pri výkone svojej živnosti denne prichádza do kontaktu aj s neznámymi osobami - zákazníkmi, vrátane deklarovaného bežného prevozu vecí pre nich, bolo potrebné práve pre možnosť jeho zneužitia na prepravu nelegálneho tovaru dôvodne požadovať vyššiu mieru opatrnosti. Nepochybne by sa odlišne posudzovala situácia, ak by prevoz vecí s neznámym obsahom vykonal bežný vodič, napr. pre príbuzného, známeho a pod. Naviac obžalovanému nič nebránilo, aby si eventuálne aspoň zbežne pozrel obsah prevážaných vecí a v prípade pochybností zákazku odmietol, ak by totiž nevedel, čo tvorí obsah prepravovaných zásielok, nemohol by ani zároveň vylúčiť, že môže ísť o nelegálny tovar. Ak by bolo všeobecne prijateľné, že vodič taxislužby ako živnostník vykonávajúci prepravu, nebude absolútne zodpovedný za obsah prepravovaných vecí, určite by to viedlo aj k zneužívaniu takejto služby na prevoz nelegálneho tovaru, keďže by neexistovala možnosť akéhokoľvek jeho postihu, čo by bolo neprípustné. Páchatelia takéhoto druhu trestnej činnosti veľmi dobre vedia, že pri prevoze drog môže dôjsť k ich odhaleniu, a práve využívaním tzv. kuriérskych služieb sa snažia znížiť možné riziko, preto je na druhej strane legitímne požadovať od osôb poskytujúcich takéto služby vyššiu mieru opatrnosti.
Súčasne však bolo potrebné prihliadnuť aj na celkový priebeh skutku, vrátane všetkých relevantných okolností, ako aj úloh a postavenia jednotlivých v tom čase spoluobžalovaných na realizácii tejto trestnej činnosti. Krajský súd sa stotožnil nielen s odôvodním napadnutého rozsudku okresným súdom, ale aj so závermi krajského prokurátora uvedených na stranách 28 a 29 obžaloby, na ktoré v podrobnostiach taktiež poukazuje a ktoré by nadbytočne opakoval. Zdôrazňuje však, že už len vzhľadom na celkovú hodnotu drog by H. W., pre ktorého nešlo v žiadnom prípade o zanedbateľnú sumu, nezveril ich prevoz úplne neznámej osobe, a z tohto dôvodu si vybral práve obžalovaného, s ktorým už mal určité kontakty a skúsenosti. Logicky vyznieva jeho tvrdenie, že obžalovaného o obsahu zásielky informoval, a na jej úspešnom zrealizovaní ho zainteresoval vyplatením odmeny 300,- Eur, teda podstatne vyššej, ako by to bolo v prípade prevozu bežných vecí. Pri ďalšom prevoze H. W. zvažoval pre obžalovaného odmenu vo výške X.XXX,- Eur, čo taktiež vyznieva logicky, nakoľko išlo o prevoz drog cca 6-krát vyššej hodnoty ako v prvom prípade, a zároveň nasvedčuje tomu, že obžalovaný vedel aj to, že ide o väčšie množstvo. Na tom nič nemení skutočnosť, že k vyplateniu druhej odmeny nestihlo prísť v dôsledku zásahu polície. Práve získanie peňažnej odmeny bolo pohnútkou obžalovaného, ktorá ho viedla v obidvoch prípadoch k spáchaniu trestnej činnosti.
Pokiaľ ide o procesné postavenie agenta v tejto trestnej veci odvolací súd si osvojil argumentáciu krajského prokurátora zo strán 27 a 28 obžaloby.
Možno súhlasiť s obhajobou, že H. W. nežil riadnym životom v súlade s právnymi predpismi, čo spochybňuje jeho dôveryhodnosť, ako aj s tým, že v jeho výpovediach pretrvali čiastočné rozpory, pokiaľ ide o niektoré detaily a tieto existovali aj vo vzťahu k iným vykonaným dôkazom (viď podrobnú analýzu v odvolaní obžalovaného). Bolo akceptovateľné i to, že agent skutočne vyjadroval, pokiaľ ide o existenciu jeho úmyslu, len svoj názor a domnienku, a to platilo v tomto smere aj pre výpoveď svedka mjr. T.. T. P., čo do určitej miery znižovalo ich dôkaznú hodnotu. Naproti tomu však H. W. v rozhodujúcich častiach, ktorými usvedčoval obžalovaného z hľadiska existencie jeho vedomostí o tom, že preváža drogy, vrátane ich približného počtu a hmotnosti, svoje tvrdenia nemenil po tom, čo sa o tejto skutočnosti rozhodol vypovedať. Ak tak nekonal už od začiatku trestného konania, možno to akceptovať, keďže sa najprv snažil vyhnúť svojej trestnej zodpovednosti. Y. výpovede, ako jediného priameho dôkazu, podporujú v rozhodujúcich častiach nielen vyššie uvedené usvedčujúce výpovede nepriamych svedkov, ale celkový obraz a dôkaznú situáciu nepochybne dotvárajú a preukazujú všetky ďalšie vykonané dôkazy a z nich vyplývajúce relevantné okolnosti a skutočnosti. Ani absencia zabezpečenia väčšieho množstva usvedčujúcich informácií využitím prostriedkov podľa piatej hlavy Trestného poriadku, ktoré by eventuálne preukazovali skutočnosti v jeho neprospech a zároveň verifikovali tvrdenia v tom čase spoluobžalovaných, resp. svedkov vypovedajúcich v jeho neprospech, sama o sebe ešte neznižuje ich výpovednú hodnotu, najmä, ak páchatelia takejto trestnej činnosti dobre vedia o takejto možnosti využitia zo strany OČTK, a preto sa snažia pri komunikácii minimalizovať uvádzanie údajov, ktoré by ich mohli usvedčovať.
Naviac význam a dôkaznú silu výpovede H. W. neznižuje jeho údajná snaha o beztrestnosť, resp. aspoň o výrazné zníženie výmery uloženého trestu odňatia slobody, ako to zdôrazňoval obžalovaný. Tento totiž
nemal postavenie spolupracujúceho obvineného, ani nemal uzavretú žiadnu dohodu s prokurátorom v tomto smere, čomu nasvedčuje i to, že mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov a 6 mesiacov, teda trest dlhej výmery, pričom skutočnosť, že usvedčil obžalovaného, sama o sebe na to nemala väčší vplyv. Dôležitými boli jeho priznanie už v prípravnom konaní, ale predovšetkým jeho vyhlásenie viny na hlavnom pojednávaní, ktoré konajúci súd následne uznesením prijal. Už len táto samotná skutočnosť u neho odôvodňovala možnosť mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody o 1/3-inu za použitia ust. § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. per analogiam, čiže už len tento jeho procesný postoj odôvodňoval prípadnú možnosť znížiť uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorá predstavovala 15 rokov, na výmeru 10 rokov. Napokon krajský súd nezistil žiadny relevantný dôvod takého významu, pre ktorý by mal H. W. vypovedať až do takej miery v neprospech obžalovaného a priťažovať mu, ak by tento o obsahu prevážaných zásielok skutočne nevedel.
Po komplexnom zhodnotení vykonaných dôkazov dospel odvolací súd k záveru, že súhrn vykonaných dôkazov vyznievajúcich v neprospech obžalovaného, ktoré na seba nadväzujú a dopĺňajú sa, vzhľadom na ich celkovú dôkaznú silu a hodnotu, nielenže vyvracia jeho obhajobu a znižuje význam skutočností vyplývajúcich z dôkazov v jeho prospech, ale zároveň spoľahlivo preukazuje, že obžalovaný spáchal skutok v bodoch 2) a 3) tak, ako bol ustálený okresným súdom, ktorý ho náležite právne kvalifikoval, vrátane naplnenia jeho subjektívnej stránky z hľadiska zavinenia. Za danej dôkaznej situácie by z týchto dôvodov nebolo v súlade so zákonom aplikovanie zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaného, ako sa toho domáhal.
Obžalovaný podané odvolanie proti výroku o treste bližšie neodôvodnil. Preskúmavajúc zákonnosť tohto výroku dospel krajský súd k inému záveru ako okresný súd, pričom sa stotožnil v podstatnom rozsahu s argumentáciou krajského prokurátora uvedenou v odvolaní na strane 3, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že bolo namieste uložiť obžalovanému prísnejší trest odňatia slobody, a zároveň aj trest prepadnutia majetku. Prvostupňový súd síce postupoval správne, keď obžalovanému mimoriadne znížil trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, avšak nesprávne použil čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z formálneho hľadiska bolo pochybením aj neuvedenie ust. § 39 ods. 1 Tr. zák. Uvedený článok Dohovoru sa aplikuje pri ukladaní druhu a výmery trestu, najmä v prípadoch, keď nastali v priebehu trestného konania bez zavinenia súdenej osoby tzv. prieťahy v konaní a vec nebola prejednaná nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote, čo sa však nevzťahovalo na túto trestnú vec, keďže od spáchania skutkov do rozhodnutia druhostupňového súdu neuplynula ani doba 3 rokov, pričom za neprimeranú lehotu sa vo všeobecnosti považuje doba presahujúca 6 rokov.
Obžalovanému nepoľahčovala, ale ani nepriťažovala žiadna okolnosť, prihliadajúc na ust. § 38 ods. 2 Tr. zák. bol ich pomer 0 : 0, preto nedošlo k zmene hraníc zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorá predstavovala rozpätie od 15 rokov do 20 rokov. Uloženie trestu odňatia slobody, čo aj na dolnej hranici takejto trestnej sadzby, by však bolo pre obžalovaného neprimerane prísne, preto bolo potrebné aplikovať zmierňovacie ust. § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu, a to najmä vzhľadom na okolnosti prípadu. Krajský súd v tomto smere poukazuje na všetky kritériá vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., vrátane zohľadnenia ust. § 34 ods. 5 písm. a) Tr. zák., z ktorého vyplýva, že pri určovaní druhu trestu a jeho výmery je potrebné u spolupáchateľov prihliadnuť aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu. Je zrejmé, že obžalovaný svojím konaním sa v porovnaní so spoluobžalovanými podieľal na spáchaní trestného činu najnižšou mierou, taktiež mal z nej najmenší prospech, pričom išlo o tzv. predstieraný prevod, avšak práve jeho činnosť vodiča taxislužby bola využitá na zníženie rizika možného odhalenia pri prevoze predmetných drog na určené miesto. Okrem toho nemožno opomenúť, že tak konal v dvoch prípadoch a v jeho neprospech možno hodnotiť aj celkovú hodnotu a druh prevážaných drog, ktorá výrazne prevyšovala dolnú hranicu značného rozsahu. Pri hodnotení jeho osoby bolo potrebné zobrať do úvahy v menšej miere aj skutočnosť, že už bol za nedbanlivostné trestné činy dvakrát právoplatne odsúdený, avšak medzičasom už došlo k ich zahladeniu, teda sa na neho hľadí, akoby odsúdený nebol, naviac nemožno konštatovať, že by mal za sebou bohatú kriminálnu minulosť. Práve naopak, žil v podstate riadnym životom, napriek sankcionovaniu za priestupky, najmä na úseku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, nakoľko bol živnostníkom, zabezpečoval si zdroje na živobytie legálnym spôsobom a staral sa o rodinu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti uloženie trestu odňatia slobody odvolacím súdom vo výmere 8 rokov bolo zákonné a primerané, keďže v danom prípade možno zabezpečiť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom išlo o úplne dolnú hranicu trestnej sadzby, na ktorú bolo možné znížiť trest odňatia slobody v danom prípade za použitia príslušných vyššie uvedených ustanovení Trestného zákona. Na druhej strane neexistoval žiadny relevantný dôvod znížiť obžalovanému výmeru uloženého trestu odňatia slobody ešte výraznejšou mierou pod uvedený zákonný limit.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, na predchádzajúce odsúdenie sa však neprihliadne, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia zaradí súd páchateľa obzvlášť závažného zločinu.
Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého mal byť podľa ods. 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. Takto môže do ústavu na výkon trestu minimálneho stupňa stráženia zaradiť páchateľa aj vtedy, ak bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu za úmyselný prečin. Nemôže však do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo stredným stupňom stráženia zaradiť páchateľa, ktorému bol uložený trest odňatia slobody na doživotie, alebo páchateľa obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov.
Krajský súd zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. b), ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia, hoci by podľa vyššie uvedených príslušných zákonných ustanovení mal byť obligatórne zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, keďže spáchal obzvlášť závažný zločin. Obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody, nemá rozsiahlu kriminálnu minulosť, hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený, v podstate viedol riadny život, teda ho nemožno hodnotiť ako osobu výrazne narušenú, so sklonmi k páchaniu protispoločenskej činnosti. Z jeho strany išlo v danom prípade síce o veľmi závažné, ale zároveň aj o ojedinelé konanie, Súhrn týchto skutočností viedol odvolací súd k tomu, aby obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s miernejším stupňom stráženia, než ako to vyplýva z príslušných ustanovení Trestného zákona, pretože mal za to, že pri takomto spôsobe výkonu trestu bude jeho náprava lepšie zaručená.
Správnou bola argumentácia krajského prokurátora aj pokiaľ ide o absenciu uloženia trestu prepadnutia majetku obžalovanému podľa § 58 ods. 3 Tr. zák., ktorého uloženie bolo pri jeho odsúdení za spáchanie uvedeného obzvlášť závažného zločinu obligatórne, preto odvolací súd toto pochybenie napravil a sám obžalovanému uložil uvedený trest.
Namieste bolo aj obligatórne uloženie ochranného opatrenia obžalovanému, a to ochranného dohľadu na 1 rok podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák., nakoľko bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody.
Jedine uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody dlhšej výmery, za súčasného uloženia ochranného dohľadu, zabezpečí v danom prípade v dostatočnej miere dosiahnutie účelu trestu, a zároveň obsahuje v primeranom rozsahu prvky represie, ako aj prvky individuálnej a generálnej prevencie, pričom takýto trest zodpovedá všetkým požiadavkám, vyplývajúcim z ust. § 34 ods. 1,4 Tr. zák., a súčasne i z ďalších ustanovení, ktoré upravujú zásadu ukladania trestov, ale aj zásadám ukladaniam ochranných opatrení, uvedených v ust. § 35 Tr. zák.
Krajský súd ako súd odvolací po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti napadnutých výrokov o vine, o treste a o ochrannom opatrení, ako aj správnosti postupu konania, ktoré im predchádzalo, z vyššie uvedených dôvodov o odvolaní obžalovaného, ktoré nepovažoval za dôvodné a o odvolaní krajského prokurátora, ktoré za dôvodné považoval, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, a to pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.