Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14T-4-2024.pdf
PDF · 91.97 KB
Case nature
Area
Subarea
14T/4/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava I, samosudcom JUDr. Tomášom Škultétym, v trestnej veci vedenej proti obžalovanému B. X., pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. c), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17. apríla 2024, takto
rozhodol:
rozhodol:
obžalovaný:
B. X., E.. XX. XX. XXXX K. G., A. X., J. I. F. S. M., F. G., A. X., Š. Z. A. X., J.. Č.. K. K.Ä. K. Ú. Bratislava,
sa uznáva za vinného, že
ako vodič motorového vozidla značky VW Touareg, imatrikulované v Poľskej republike, C.: S., za vopred prisľúbenú finančnú odmenu v nezistenej výške, umožnil pätnástim osobám, z toho ôsmim štátnym občanom Sýrskej arabskej republiky a to D. L., E.. XX. XX. XXXX, A. A., E.W.. XX. XX. XXXX, A. S. W.- W., E.. XX. XX. XXXX, W. W.-R., E.. XX. XX. XXXX, P. W., E.. XX. XX. XXXX, Y. W., E.. XX. XX. XXXX, W. G., E.. XX. XX. XXXX, W. G., E.. XX. XX. XXXX, piatim občanom Marockého kráľovstva a to N. W.- X., E.. XX. XX. XXXX, S. S., E.. XX. XX. XXXX, O. A., E.. XX. XX. XXXX, I. D., E.. XX. XX. XXXX, F. Q., E.. XX. XX. XXXX a dvom štátnam občanom Egyptskej arabskej republiky a to W. S., E.. XX. XX. XXXX W. U. W., E.. XX. XX. XXXX, ktoré sa nevedeli preukázať dokladmi totožnosti a platnými vízami, ktoré by umožňovali osobám pochádzajúcim z tretích krajín vstúpiť na územie Slovenskej republiky tak, že tieto osoby dňa 23. 10. 2023 v čase asi o 20.00 hod. naložil na nezistenom mieste na území Maďarska do motorového vozidla značky Volkwagen Touareg, imatrikulovaného v Poľskej republike, evidenčné číslo S. K.: R., tieto previezol cez územie Maďarska a dňa 23. 10. 2023 v čase asi o 23.35 hod. bolo predmetné motorové vozidlo na diaľničnom hraničnom priechode Čunovo-Rajka zastavované hliadkou KDI KR PZ Bratislava, pričom obv. B. X. na znamenie na zastavenie nereagoval, pokračoval v jazde po území Slovenskej republiky, kde sa snažil ujsť hliadkam polície, kde v Bratislave na ceste číslo 1/2 v smere od zjazdu z diaľnice D4 na mestskú časť Rusovce zastavil motorové vozidlo v protismere, z vozidla vystúpil a snažil sa z miesta ujsť, pričom bol bezprostredne na to dobehnutý členmi hliadky PMJ odboru poriadkovej polície KR PZ v Bratislave, ktorá sa k jeho prenasledovaniu pripojila, a následne aj touto hliadkou dňa 23. 10. 2023 v čase 23.45 hod. v Bratislave - Rusovciach, na ceste číslo 1/2 zadržaný a obmedzený na osobnej slobode v zmysle § 85 ods. 2 Trestného zákona,
teda
v úmysle získať pre seba priamo finančnú výhodu, osobám, ktoré nie sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky alebo osobami s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, umožnil nedovolené
prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky, pričom skutok spáchal spôsobom, ktorý mohol ohroziť životy a zdravie prevádzaných osôb a taktiež závažnejším spôsobom konania, na viacerých osobách,
čím spáchal
zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. c), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona.
Za to sa
odsudzuje
I. Podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. c), písm. d) Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l), písm. n) a § 39 ods. 2 písm. d) ods. 4 per analógiam Trestného zákona k trestu odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov.
II. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaný zaraďuje na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
III. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest prepadnutia veci a to: 1 ks mobilný telefón značky Samsung Galaxy S21 FE, U.: XXXXXXXXXXXXXX, U.: XXXXXXXXXXXXXXX svetlozelenej farby s krytom čiernej farby a SIM kartou, ktorý sa nachádza v úschove Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, oddelenie operatívnej činnosti a vyšetrovania Západ, Ružinovská 1/B, 812 71 Bratislava.
IV. Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.
V. Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona súd ukladá obžalovanému trest vyhostenia na dobu 5 (päť) rokov.
odôvodnenie:
O d ô v o d n e n i e :
Na hlavnom pojednávaní konanom v predmetnej trestnej veci súd umožnil urobiť obžalovanému vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a), b), a c), ods. 4 Trestného poriadku, pričom obžalovaný, po tom, čo mu bolo umožnené poradiť sa svojim obhajcom po zákonnom poučení urobil vyhlásenie podľa § 257 ods.1 písm. b) Trestného poriadku, teda že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 28. 02. 2024, č. k. 4 Pv 388/23/1105-24. Súd následne postupoval v súlade s § 257 ods. 5 Trestného poriadku a obžalovanému položil otázky podľa § 333 odsek 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, na ktoré obžalovaný vo všetkých prípadoch odpovedal „áno“. Súd potom v súlade s ustanovením § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku po súhlasnom stanovisku prokurátora uzneseniami prijal vyhlásenie obžalovaného, ktorými uznal vinu zo spáchania skutku, ktorý je predmetom obžaloby a vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokmi o treste.
V súvislosti s predmetom dokazovania súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, a to zápisnica o vydaní veci č. l. 125; odpoveď od Interpolu Kišinev/Moldavsko č. l. 170, odpoveď Interpolu Wiesbaden/Nemecko č. l. 173, výpis z ústrednej evidencie priestupkov MV SR č. l. 198, odpis registra trestov obžalovaného GP SR č. l. 199.
Na základe takto vykonaného dokazovania a po vyhodnotení dôkazov jednotlivo i v ich súhrne spôsobom uvedeným § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospel súd k záveru, že výsledky dokazovania vykonaného pred súdom na hlavnom pojednávaní v predmetnej trestnej veci neodôvodňujú uložiť obžalovanému žiaden z alternatívnych trestov nespojených s trestom odňatia slobody, ako ani trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu (vzhľadom na trestnú sadzbu), ale u obžalovaného považoval
za adekvátne pôsobiť na neho nepodmienečným trestom odňatia slobody ukladaným pod hranicou zákonom určenej trestnej sadzby stíhaného trestného činu za použitia § 39 ods. 4 Trestného zákona (možnosť znížiť sadzbu o tretinu pod dolnú hranicu). Pri rozhodovaní o treste súd vzal do úvahy skutočnosť, že horná hranica trestnej sadzby za stíhaný zločin ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje 5 rokov. S poukazom na § 34 ods. 6 Trestného zákona preto musel súd uložiť obžalovanému trest odňatia slobody. Súčasne výsledky vykonaného dokazovania odôvodňovali aj uloženie trestu prepadnutia veci.
Pri ukladaní trestu súd dôsledne vychádzal z účelu trestu vyjadreného v 34 ods. 1 Trestného zákona, ktorý okrem iného vychádza z jednoty represie a prevencie, ako aj zo všetkých relevantných kritérií upravených v § 34 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, z ktorých je súd povinný vychádzať pri určovaní druhu trestu a jeho výmery.
Pri ukladaní dĺžky trestu súd vychádzal zo zákonnej trestnej sadzby upravenej v § 355 ods. 3 Trestného zákona, ktorá je v rozmedzí 7 až 10 rokov, pričom súd okrem kritérií pre ukladanie trestov v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona posudzoval aj existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a vzájomný pomer medzi nimi (§ 38 ods. 2 Trestného zákona). Pri stanovení výmery trestu súd vzal do úvahy aj stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016 a analogicky postupoval podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona a pristúpil k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody. Súd u obžalovaného vzhliadol dve poľahčujúce okolnosti, a to podľa § 36 písm. l) a písm. n), teda že obžalovaný sa k spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin úprimne oľutoval a tiež, že obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti, pričom súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností došlo k zmene trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona a to znížením hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu na rozpätie 7 rokov až 9 rokov. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že v tomto prípade je na mieste aj analogické použitie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona a teda zníženie trestu odňatia slobody o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, kedy spravodlivé, primerané a napĺňajúce účel trestu bude pôsobenie na obžalovaného nepodmienečným trestom odňatia slobody uloženým pod zákonnou sadzbou, teda vo výmere 4 roky a 8 mesiacov, poukazujúc najmä na závažnosť jeho konania, spôsobené následky, ako i na jeho osobu. Takto uložený trest odňatia slobody súčasne zodpovedá účelu trestu vyjadrenému v § 34 ods. 1 Trestného zákona tak z pohľadu potreby ochrany spoločnosti pred konaním, ktoré aktuálne predstavuje veľký spoločenský problém, ako aj z hľadiska individuálnej prevencie v záujme prevýchovy obžalovaného a tiež aj z pohľadu generálnej prevencie, ktorá slúži na odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od možného páchania obdobných trestných činov.
Súdom uložená výmera zohľadňuje všetky vyššie uvedené zásady pre ukladanie trestov, pričom v prípade obžalovaného je vzhľadom na povahu spáchaného skutku, ktorý je zločinom, potrebné dôsledne uplatňovať aj represívnu funkciu trestného práva, rešpektujúc pritom zásadu jednoty prevencie a represie. Inak povedané, na obžalovaného je nevyhnutné pôsobiť nielen preventívne a výchovne, ale aj s uplatnením zodpovedajúcej represie. Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody je dané závažnosťou a rozsahom jeho konania a spôsobených následkov. Konanie obžalovaného, ktorý sa ku skutku priznal, bolo závažného charakteru, akou „tzv.“ prevádzanie migrantov bez pochyby je. Obžalovaný nie je organizátorom či hlavou určitého nelegálneho prevádzačského zoskupenia a nie je jeho riadiaci či vedúci pracovník, ale každý štát musí svoju štátnu hranicu chrániť pred neoprávneným vstupom osôb na jeho územie, pričom týmto zároveň chráni celospoločenský ale aj celoeurópsky záujem na ochrane pred nelegálnou migráciou. Preto je nutné voči páchateľom takýchto trestných činov použiť prostriedky trestného práva a aj oni musia niesť zodpovednosť za svoje nezákonné aktivity a to aj vo forme podrobenia sa výkonu niekoľkoročného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Pri určení výmery trestu bral súd do úvahy priznanie a oľutovanie skutku obžalovaným, rovnako tak aj jeho vyhlásenie o vine, ako aj oľutovanie skutku v záverečnej reči. Obžalovanému teda vymeral súd trest na samej spodnej hranici po znížení v zmysle § 39 ods. 4 Trestného zákona. Mimoriadnym znížením trestu súd neospravedlňuje správanie obžalovaného, ani inak nezľahčuje závažnosť jeho protiprávneho konania, avšak vnímal, že obžalovaný nad svojim konaním prejavil úprimnú ľútosť a pri vyhlásení v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa na hlavnom pojednávaní priznal, resp. počas celého prípravného konania sa obžalovaný k skutku priznával a tým napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti. Obhajca obžalovaného síce v záverečnej reči poukázal na iné rozhodnutia rôznych krajských
súdov a navrhoval, aby súd pri ukladaní trestu uložil trest ešte nižší ako postupom podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona, avšak súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov, pričom rozhodnutia týchto súdov vychádzajú z iného skutkového deja. Pri určovaní druhu a výmery trestu súd postupoval prísne individuálne, posudzujúc konanie obžalovaného, ktorý si musel byť a aj si bol vedomý skutočnosti, že sa dopúšťa protiprávneho konania, čo potvrdil aj sám vo svojej výpovedi (č. l. 39). Rovnako tak spôsob spáchania činu, kedy v relatívne malom priestore osobného motorového vozidla prevážal 15 osôb, z toho 2 boli deťmi vo veku 4, resp. 2 roky, pričom pri zastavení policajnou hliadkou sa tejto snažil riskantnou jazdou utiecť a následne po zastavení vozidla chcel utiecť pešo, svedčia záveru, že na obžalovaného je potrebné aplikovať nepodmienečný trest odňatia slobody v uloženej sadzbe (súd poukazuje, že uložil trest vo výrazne zníženej sadzbe). To, že obžalovaný má dve maloleté deti, súd síce vzal do úvahy, ale ide o skutočnosť, ktorá podľa názoru súdu nemôže spĺňať také kritériá, aby mohla byť považovaná za také osobné pomery páchateľa, aby súd pristúpil k uloženiu trestu ešte v nižšej výmere a aplikoval na tento prípad § 39 ods. 1 Trestného zákona. Súd poukazuje najmä na to, že obžalovaný sa dopustil úmyselného trestného činu napriek tomu, že má dve maloleté deti a bol si vedomý následkov, ktoré sú spojené s páchaním protiprávnej činnosti a pri páchaní trestnej činnosti na to, že má dve deti vôbec nebral ohľad. Súd rovnako poukazuje na obsah úradných evidencií, z ktorých vyplýva, že obžalovaný má dva kriminálne záznamy a to v Moldavsku (č. l. 170) a taktiež sa neoprávnene zdržiaval na území Nemecka (č. l. 176)
Vyššie uvedené skutočnosti z hľadiska posúdenia osoby obžalovaného a možnosti jeho nápravy svedčia pre záver, že uložený trest je zákonný, adekvátny a plniaci svoj účel, pričom nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov zodpovedá povahe trestného činu, priznaniu páchateľa, spôsobu jeho spáchania, zavineniu v podobe priameho úmyslu, ako aj možnosti nápravy páchateľa. Zo všetkých naznačených hľadísk súd výmeru trestu hodnotí za dôvodnú, adekvátnu a spravodlivú.
Pri zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody súd postupoval podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Súd obžalovanému uložil i trest prepadnutia veci špecifikovanej vo výroku rozsudku, ktorú obžalovaný použil na spáchanie trestného činu (mobilný telefón), ktorého vlastníkom sa v zmysle § 60 ods. 5 Trestného zákona stáva štát.
Súd zároveň obžalovanému, ktorý je občanom Moldavska, ktorému nebol poskytnutý na území Slovenskej republiky azyl ani doplnková ochrana, uložil trest vyhostenia v trvaní 5 rokov, ktorý spočíva v tom, že osobe, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky ani osobou, ktorej bol poskytnutý azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, sa zakáže zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Účelom trestu vyhostenia je odňať právo páchateľovi trestného činu zdržiavať sa na území SR a tým mu zabrániť aj v ďalšom páchaní trestnej činnosti na jej území. Trest vyhostenia z územia SR môže byť uložený ak to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný všeobecný záujem, pričom v danom prípade súd poukazuje na všeobecný záujem, ktorým je ochrana spoločnosti pred ďalším páchaním trestnej činnosti.
Poučenie:
Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Mestský súd Bratislava I. Odvolanie nemôže podať obžalovaný voči výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný. V prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Poškodený môže odvolaním napadnúť rozsudok pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku. Právne účinne ho nemôžu podať osoby, ktoré sa tohto práva výslovne vzdali.
V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.