Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Sa/12/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Vékonyovou v právnej veci žalobcu: X. B. B., bytom Q. XX, XX-XXX Q., Poľská republika, občan Poľskej republiky, právne zastúpeného: JUDr. Ing. I. A., advokát, so sídlom I., J.M.U. XXX/X proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, za účasti ďalšieho účastníka: C. s.r.o., so sídlom L. IČO: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 11248-3/2018-BA zo dňa 19.júla 2018, takto

rozhodol:

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 11248-3/2018-BA zo dňa 19. júla 2018 a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tak ako bude vyčíslená v uznesení vyššieho súdneho úradníka.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa domáhal súdneho prieskumu v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 33097-1/2013-PB zo dňa 02.10.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia. Prvostupňovým rozhodnutím pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.06.2010 podľa slovenskej legislatívy. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že ani kontrolou vykonanou u zamestnávateľa žalobcu nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia.

2. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal prekročenie právomoci žalovaného s poukazom na znenie Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej aj „základné nariadenie“) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej aj „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Zdôraznil, že v Poľsku nebolo konanie pred ZUS doposiaľ právoplatne skončené. Nakoľko má bydlisko v Poľskej republike, na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná ZUS a nie slovenské správne orgány, a to s poukazom na článok 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

3. Uviedol, že v prípade, že správny súd dospeje k záveru, že správny orgán mal oprávnenie na vydanie rozhodnutia podľa o sociálnom poistení (ďalej aj zákon) namieta zákonnosť rozhodnutia pre nedodržanie procesného postupu určenia uplatniteľnej legislatívy a pre nezákonnosť prerušenia odvolacieho konania, ktoré bolo bezdôvodne prerušené po dobu takmer dvoch rokov.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na základné a vykonávacie nariadenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a na základnú úlohu týchto nariadení, ktorou je určenie uplatniteľnej legislatívy pri súbehu sociálnych poistení dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie. Zároveň poukázal na povinnosť inštitúcii členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia vzájomné spolupracovať a informovať sa o relevantných skutočnostiach. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky správny orgán zistil rozhodujúce skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru, že žalobca ako zamestnanec ďalšieho účastníka reálne nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky, čo správny orgán v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia oznámil poľskej inštitúcii soc. zabezpečenia - ZUS, ktorá jeho stanovisko akceptovala. Následne Sociálnej poisťovni bolo doručené oznámenie ZUS č. 020000/UBS/OM/511/ W/115/2014 zo dňa 20.01.2014, ktorým ZUS určila, že zamestnanec žalobcu od 01.06.2010 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, čo Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu nenamietala, čím sa určenie stalo definitívnym bez potreby vykonania zmierovacieho dialógu. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v zmysle ktorého je takéto definitívne určenie pre súd záväzné.

5. K námietke bezdôvodnosti prerušenia odvolacieho konania žalovaný uviedol, že konanie prerušil aj z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ a nie z dôvodu zisťovania súdnych konaní v Poľsku, pretože nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch v administratívnych konaniach a tiež súdnymi konaniami v Poľskej republike. Súčasne ani nemá vedomosť o akomkoľvek prebiehajúcom súdnom konaní v Poľsku. Okrem toho poukázal na to, že podľa § 226 ods. 1 písm. e) zákona o sociálnom poistení je Sociálna poisťovňa povinná viesť register zamestnávateľov a register poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia. V prípade, že sú v tomto registri uvedené nesprávne údaje, je Sociálna poisťovňa povinná urobiť také kroky, aby zosúladila skutkový stav veci so stavom právnym. To sa práve realizovalo napadnutými rozhodnutiami.

6. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj správny súd) vec prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko účastníci jeho nariadenie nežiadali a predmetom posúdenia bolo právne posúdenie veci. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa a nasl. v rozsahu a z dôvodov uvedených nielen v žalobe ( v spojení s ), vrátane dôvodov podľa a ustálil, že žaloba je dôvodná.

7. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že žalobca bol do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou ako zamestnanec žalobcu prihlásený od 01.06.2010 do 31.12.2013.

8. Registrácia bola vykonaná na základe pracovnej zmluvy, ktorú zamestnanec s bydliskom v Poľskej republike uzatvoril so žalobcom, a podľa ktorej mal od 01.06.2010 vykonávať pracovnú činnosť na území Slovenskej republiky.

9. Z obsahu vyjadrenia žalovaného, ako aj listu zo dňa 20.01.2014 č. 020000/UBS/OM/511/W/115/2014, ktorý vydala poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia (ďalej len ZUS) bolo zistené, že listom značka 020000/UBS/OM/503/PW/412/2012 zo dňa 15.04.2013 bola žalobcovi určená dočasná legislatíva s tým, že od 01.06.2010 bude žalobca podliehať slovenskej legislatíve v súvislosti s jeho zamestnaním v spoločnosti C. a súčasným vykonávaním samostatnej zárobkovej činnosti na území Poľska. Uvedený list nie je súčasťou administratívneho spisu, jeho existencia však nie je sporná.

10. Dňa 11.03.2013 prvostupňový správny orgán vykonal u žalobcu kontrolu za kontrolované obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013 a zistil, že zamestnávateľ vykazuje znaky schránkovej firmy a predpokladá sa, že k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky nedochádza.

11. Z vyjadrenia žalovaného vyplynulo, že písomne informoval ZUS, že vykonanou kontrolou bol spochybnený reálny výkon prác zamestnancami ďalšieho účastníka, (vrátane žalobcu) na území Slovenska. Uvedený list je opätovne len spomenutý vo vyjadrení žalovaného a v liste ZUS zo dňa 20.01.2014, nie je súčasťou administratívneho spisu.

12. Dňa 02.10.2013 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. 33097-1/2013-PB, podľa ktorého zamestnancovi žalobcu nevzniklo od 01.06.2010 sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, ktoré zdôvodnil výsledkami vykonanej kontroly, keď nebolo preukázané, že zamestnanec žalobcu reálne vykonáva činnosť na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca ako aj ďalší účastník odvolanie.

13. Dňa 27.01.2014 bolo žalovanému doručené oznámenie ZUS pobočka v Bielsku-Bialej č. 020000/ UBS/OM/511/W/115/2014 zo dňa 20.01.2014 vo veci určenia príslušnej legislatívy na základe článku 16 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, ktorým ZUS určila, že žalobca od 01.06.2010 podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho poistenia.

14. Žalovaný po podaní odvolaní a doručení oznámení konanie prerušil, a to rozhodnutím zo dňa 20.01.2016. Prerušenie malo trvať do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu. Následne žalovaná o odvolaní žalobcu rozhodla preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 19.07.2018, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdila z dôvodov uvedených vyššie.

15. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

16. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

17. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

18. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;

19. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

20. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

21. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

22. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

23. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy

uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

24. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. 25. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

26. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.

27. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

28. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.

29. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu. 30. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

31. Podľa bodu 10 rozhodnutia č. A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/ alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

32. Podľa § 120 ods. 1 zákona sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

33. Podľa § 120 ods. 4 zákona sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

34. Podľa § 210 ods. 1 zákona organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).

35. V konaní nebolo sporné, že žalobca je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet (podnikanie) v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom, spoločnosťou C., s.r.o., na výkon závislej činnosti v Slovenskej republike. Na zamestnanca žalobcu sa z tohto dôvodu priamo vzťahovalo základné nariadenie, ktoré v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. 36. Na posúdenie, či u zamestnanca žalobcu dochádzalo a dochádza k súbehu sociálnych poistení viacerých štátov podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia z dôvodu výkonu činnosti zamestnanej osoby a činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby (podnikateľskej činnosti) v odlišných členských štátoch, je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i. aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadene, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.

37. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná jedine poľská inštitúcia ZUS. S ohľadom na túto skutočnosť Sociálna poisťovňa, ktorá vykonanou kontrolou nadobudla pochybnosti o reálnosti výkonu závislej činnosti zamestnancom žalobcu na území Slovenskej republiky, naďalej nemala právomoc konať a rozhodnúť vo veci „nevzniku“ sociálneho poistenia podľa zákona, nakoľko nebolo zrejmé, ktorá uplatniteľná legislatíva sa bude na zamestnanca žalobcu vzťahovať.

38. Treba tiež brať ohľad na skutočnosť, že sociálne poistenie zamestnanca žalobcu, ktorý vykonáva činnosti, resp. deklaruje ich výkon v dvoch členských štátoch, by následkom prijatia prvostupňového správneho rozhodnutia nepodliehalo sociálnej legislatíve žiadneho členského štátu. Nesmie sa opomenúť ani ten fakt, že rozhodnutie o „nevzniku“ sociálneho poistenia svojou povahou a účinkami neoprávnene nahrádza výlučnú právomoc inštitúcie štátu bydliska zamestnanca žalobcu určiť uplatniteľnú legislatívu. Uvedené oprávnenie podľa vykonávacieho nariadenia prináleží vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci výlučne poľskej strane v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa preto vznikol právny stav odporujúci európskej právnej úprave. Aby sa predišlo uvedenému protiprávnemu stavu, bolo povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa bezodkladne o svojich kontrolných zisteniach informovať poľskú stranu bez toho, aby prijal vo veci sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu rozhodnutie, následkom ktorého by bol vylúčený z uplatniteľnej legislatívy ktoréhokoľvek členského štátu. Sledujúc účel základného nariadenia preto prvostupňový správny orgán nebol oprávnený prijať rozhodnutie zo dňa 02.10.2013, ktorým zamestnanca vylúčil z pôsobnosti slovenského právneho poriadku. S prihliadnutím na uvedené právne závery mala pobočka Sociálnej poisťovne po poskytnutí kontrolných zistení príslušnej poľskej inštitúcii vyčkať na postup poľskej strany ako členského štátu miesta bydliska zamestnanca žalobcu podľa čl. 16 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bolo výlučne na inštitúcii členského štátu miesta bydliska zamestnanca žalobcu či s odkazom na čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, ak sa nestotožní s kontrolnými závermi Sociálnej poisťovne, bude naďalej považovať zamestnanca žalobcu za osobu činnú v dvoch členských štátoch pri zachovaní uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky, alebo či uzná svoju právomoc ako členský štát miesta výkonu samostatne zárobkovej činnosti ďalšieho účastníka podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) základného nariadenia, kedy by z dôvodu uznania výkonu činnosti ďalšieho účastníka jedine na území Poľskej republiky (jedného členského štátu) pripadala do úvahy už len jej uplatniteľná legislatíva.

39. Za daných skutkových okolností bolo potrebné, aby prvostupňový správny orgán vyčkal na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS a následne žalovaný konal s ohľadom na určenie uplatniteľnej legislatívy ZUS tak, ako mu bolo oznámené listom zo dňa 20.01.2014. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.

40. Správny súd zdôrazňuje, že ak sa následné určenie poľskej legislatívy stalo konečným, nemá Sociálna poisťovňa (žalovaný) právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už správny súd vyššie uviedol, práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom vždy len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia.

41. Správny súd dáva do pozornosti, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č. k. . V tomto uznesení uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

42. Žalovaná napadnuté rozhodnutie vydala v čase, keď už bolo určenie poľskej legislatívy definitívnym, čo žalovaná ani nespochybňuje a potvrdenie prvostupňového rozhodnutia o nevzniku poistenia zamestnancovi žalobcu žalovaná odôvodnila tým, že prvostupňový orgán len deklaroval svojim rozhodnutím, že zamestnanec žalobcu nepodliehal slovenskej legislatíve v dotknutom období a zároveň, keďže žalobca tohto zamestnanca prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne, odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že prihláška do registra poistencov nezakladá povinné sociálne poistenie, nemá konštitutívne účinky. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a deklarovať jeho vznik alebo zánik v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Žalovaný v čase svojho rozhodovania už nemal právomoc rozhodovať o uvedenej skutočnosti. V dobe rozhodovania žalovaného už bolo v súlade s nariadeniami EÚ určené, že žalobca podlieha právnym predpisom v oblasti sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Na základe uvedeného sa správny súd nestotožnil s názorom žalovaného, že prvostupňový orgán svojim rozhodnutím odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca žalobcu.

43. Pokiaľ sa týka ďalších námietok uvádzaných v žalobe, správny súd sa nimi nezaoberal, nakoľko ich dôvodnosť či nedôvodnosť nemôže mať za následok iné rozhodnutie vo veci.

44. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

45. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) rozhodnutie žalovanej vydané správnym orgánom, ktorý na to podľa koordinačných nariadení už nebol právomocný zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa žalovaná musí vysporiadať prioritne s otázkou svojej právomoci vzhľadom na ustálený skutkový stav.

46. O trovách konania správny súd rozhodol podľa tak, že úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté v zmysle po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.