Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-245-2022.pdf
PDF · 119.29 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/245/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu LICITOR recovery, k.s., Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 45 393 486, správca konkurznej podstaty úpadcu MIKOMIX, spol. s r.o., Družinská 897, 013 22 Rosina, IČO: 36 414 930, práv. zast. JUDr. Zuzana Hýllová (predtým Šujanská), advokátka, Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, proti žalovanému Safe Slovakia s. r. o., P. O. Hviezdoslava 42, 010 01Žilina, IČO: 44 200 668, práv. zast. E - S attorneys-at-law, s. r. o., Ružová dolina 8, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 821 440, o zaplatenie 8.140,06 EUR s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/279/2016-115 zo dňa 18.12.2017, jednohlasne takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/279/2016 - 115 zo dňa 18.12.2017 vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.200,- EUR s príslušenstvom a vo výroku, ktorým súd vzájomnú žalobu žalovaného zamietol potvrdzuje.
II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/279/2016 - 115 zo dňa 18.12.2017 v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania v konaní o žalobe a výroku o nároku na náhradu trov konania v konaní o vzájomnej žalobe potvrdzuje.
III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.200,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.800,- EUR od 1.7.2017 až do zaplatenia, zo sumy 1.800,- EUR od 31.8.2015 až do zaplatenia, zo sumy 1.800,- EUR od 1.10.2015 až do zaplatenia, druhým výrokom vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol, tretím výrokom súd vzájomnú žalobu žalovaného zamietol, štvrtým výrokom uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania o žalobe v rozsahu 76,90 % a piatym výrokom uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania o vzájomnej žalobe žalovaného v plnom rozsahu, pričom o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 10.8.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 8 140,06 EUR s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 360,22 EUR odo dňa 22.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 555,48 EUR odo dňa 13.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 8,30 EUR odo dňa 15.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 1 800,- EUR odo dňa 1.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 16,60 EUR odo dňa 15.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 1 800,- EUR odo dňa 31.8.2015 do zaplatenia a zo sumy 1 800,- EUR odo dňa 31.8.2015 do zaplatenia. Súd prvej inštancie
mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný si u žalobcu prostredníctvom písomnej objednávky zo dňa 26.8.2014, opatrenej podpisom žalovaného, objednal u žalobcu skladové priestory o veľkosti 1 500 m2 za cenu 1,- EUR za 1 m2 na mesiac, pričom táto cena v celkovej sume 1 500,- EUR za mesiac mala zahŕňať prenájom plochy, kancelárske priestory, strážnika (bezpečnostnú službu), vozík pre nakládku a vykládku materiálu, pripojenie do elektrickej siete a vodovodu, sociálne zariadenia a WC. Termín plnenia bol dohodnutý na obdobie od 1.6.2014 do 31.12.2014 s tým, že splatnosť faktúr bola dohodnutá na 30 dní od ich doručenia. Následne vyzval žalobca žalovaného faktúrami č. 0634052015, č. 0764062015, č. 0944072015 a č. 1077082015 na zaplatenie nájmu za prenájom skladových priestorov žalobcu žalovaným za obdobie máj až august 2015 po 1 800,- EUR za každý mesiac, v celkovej sume 7 200,- EUR, faktúrami č. 1533122014 a č. 0591052015 na zaplatenie dopravných výkonov uskutočnených žalobcom pre žalovaného v celkovej sume 915,70 EUR a faktúrami č. 201506210 a č. 201505182 vyzval na zaplatenie za ubytovacie služby poskytnuté žalobcom žalovanému v období máj a jún 2015 v celkovej sume 24,90 EUR. Zamestnanec žalobcu T. M. dňa 12.5.2015 žalovanému spôsobil škodu v sume 5 870,- EUR, čím podľa Okresného súdu Žilina spáchal prečin krádeže, za čo bol rozsudkom tohto súdu zo dňa 6.9.2016, právoplatným a vykonateľným v ten istý deň, uznaný za vinného a odsúdený, pričom žalovaný bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný sporový proces. Žalovaný prostredníctvom svedka U. W. vykonal ku dňu 26.5.2015 inventarizáciu materiálu lešenia a debnenia v skladoch prenajatých od žalobcu, pričom zistil, že žalovanému chýba materiál v hodnote 15 063,33 EUR. Následne si žalovaný listom 18.3.2016 uplatnil voči žalobcovi náhradu škody v celkovej sume 18 076,13 EUR, čo odôvodnil tým, že žalobca bol v zmysle objednávky žalovaného povinný poskytovať žalovanému strážnika (bezpečnostnú službu) vo vzťahu k hnuteľným veciam žalovaného, čo bolo reflektované aj vo fakturovanej cene, avšak žalovaný dňa 26.5.2015 zistil, že mu boli odcudzené hnuteľné veci v sume 18 076,13 EUR s tým, že materiál v sume 7 836,36 EUR bol odcudzené zamestnancom žalobcu T. M.. Na základe uvedeného si týmto listom svoj nárok na náhradu škody započítal voči pohľadávkam žalobcu vo výške 8 140,60 EUR (v zmysle vystavených faktúr žalobcom) a žiadal, aby zvyšnú časť náhrady škody v sume 9 935,53 EUR žalobca žalovanému uhradil. Žalobca však žalovaným uplatnený nárok na náhradu neuznal s argumentom, že nebolo jeho povinnosťou strážiť hnuteľné veci žalovaného, na základe čoho považoval žalovaným vykonané jednostranné započítanie pohľadávok za nemožné.
3. V odôvodnení súd uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca poskytnutím priestorov žalovanému podľa ust. § 43c ods.1 OZ konkludentne súhlasil s návrhom žalovaného na uzavretie zmluvy o nájme predmetných skladových priestorov zhmotneným objednávkou žalovaného zo dňa 26.8.2014, čím podľa ust. § 44 ods. 1 OZ v spojení s ust. § 275 ods. 5 Obchodného zákonníka došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy o nájme skladových priestorov, ktorej právna úprava je obsiahnutá v zákone č. 116/1990 Zb., a to v ústnej forme. Nakoľko však pri uzatváraní predmetnej zmluvy nebola dodržaná jej písomná forma tak, ako vyžaduje ust. § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb., tento nedostatok písomnej formy založil podľa ust. § 40 ods. 1 OZ jej absolútnu neplatnosť, na základe čoho bolo nutné konštatovať, že žalobca tým, že poskytol žalovanému do užívania (nájmu) skladové priestory na základe absolútne neplatnej zmluvy o nájme skladových priestorov, plnil na základe neplatného právneho úkonu, čo zakladalo podľa ust. § 451 a nasl. OZ jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Na základe uvedeného bolo potrebné konštatovať, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol právny vzťah titulom bezdôvodného obohatenia spôsobeného absolútnou neplatnosťou zmluvy o nájme skladových priestorov, predmetom ktorého bola podľa povinnosť žalovaného poskytnúť žalobcovi peňažnú náhradu za bezdôvodne poskytnuté výkony žalobcu spočívajúce v užívaní skladových priestorov žalobcu žalovaným. Pri určení výšky peňažnej náhrady za užívanie skladových priestorov súd vychádzal z faktúr č. 0634052015, č. 0764062015, č. 0944072015 a č. 1077082015, ktoré korešpondovali s navrhovanou cenou nájomného zo strany žalovaného a ktoré neboli zo strany žalovaného v spornom období, ako ani počas súdneho konania sporované z iného dôvodu ako z dôvodu ich zániku vzájomným započítaním s pohľadávkou žalovaného, na základe čoho súd konštatoval, že žalobcov nárok na zaplatenie sumy 7 200,- EUR od žalovaného, ktorý si uplatnil ako nárok na zaplatenie nájomného za obdobie od mája do augusta 2015, a ktorý súd právne posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným spočívajúceho v peňažnej náhrade výkonov žalobcu vo vzťahu k žalovanému je dôvodný.
4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z objednávky žalovaného zo dňa 26.8.2014 vyplýval aj záujem žalovaného na poskytovaní bezpečnostných služieb zo strany žalobcu, pričom podľa názoru súdu išlo služby poskytované žalobcom nad rámec služieb spojených s nájmom nebytových priestorov, teda o služby, ktoré nemožno subsumovať pod pojem „služby spojené s užívaním nebytových priestorov“.
Uvedený záver súdu vyplýval aj zo zákonnej úpravy poskytovania takýchto služieb, ktoré sú upravené v osobitnom zákone č. 473/2005 Z.z., podľa ktorého medzi druhy bezpečnostnej služby patrí podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) tohto zákona aj strážna služba, ktorá zahŕňa ochranu majetku na inom než verejne prístupnom mieste podľa ust. § 3 písm. a) tohto zákona. Na to, aby žalobca mohol žalovanému takéto strážne služby poskytovať, musel byť nositeľom licencie na prevádzkovanie bezpečnostnej služby a musela byť medzi ním a žalovaným uzatvorená písomná zmluva o poskytovaní bezpečnostnej služby, pričom žalovaný v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že by žalobca bol nositeľom takejto licencie, teda že by bol oprávnený žalovanému poskytovať strážne služby a ani to, že bola medzi stranami sporu takáto zmluva o poskytovaní bezpečnostnej služby uzatvorená. V konaní však bolo preukázané, že žalobca v areáli, ktorého súčasťou boli aj skladové priestory v užívaní žalovaného, prevádzkoval podľa ust. § 6 zákona č. 473/2005 Z.z. bezpečnostnú službu pre vlastnú potrebu, tzv. vlastnú ochranu, a to formou strážnika, ktorý bol zamestnancom žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi zo žiadneho zmluvného vzťahu, dokonca ani zo zákonného ustanovenia, nevyplývala povinnosť poskytovať žalovanému bezpečnostné služby, a rovnako tiež ochranu pred prípadným odcudzením vecí patriacich žalovanému a vnesených do predmetu nájmu, teda do areálu žalobcu. Žalobca v zmysle zisteného skutkového stavu vykonával len tzv. vlastnú ochranu podľa ust. § 6 zákona č. 473/2005 Z.z., ktorá nepredstavovala službu adresovanú tretím osobám, napr. žalovanému. Zároveň súd zdôraznil, že takáto služba nebola žalovanému zo strany žalobcu ani fakturovaná, keďže z faktúr č. 0634052015, č. 0764062015, č. 0944072015 a č. 1077082015 jednoznačne vyplývalo, že žalobca žalovanému fakturoval len prenájom skladových priestorov a nie bezpečnostné služby, na základe čoho súd nemohol ani konštatovať, že by k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní bezpečnostných služieb žalobcom žalovanému došlo ústne (čo by však spôsobovalo podľa ust. § 40 ods. 1 OZ jej absolútnu neplatnosť) tak, ako to konštatoval súd pri absolútne neplatnej zmluve o nájme skladových priestorov.
5. Súd prvej inštancie v prípade uplatneného nároku žalobcu v sume 940,60 EUR vyplývajúceho z faktúr č 1533122014, č. 0591052015, č. 201506210 a č. 201505182, pri ktorých žalobca tvrdil, že vznikli v súvislosti s užívaním skladových priestorov žalobcu žalovaným, mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že uvedené faktúry boli vystavené na základe iného právneho dôvodu, resp. inej než žalobcom tvrdenej skutočnosti, konkrétne súviseli s uhradením prepravných a ubytovacích služieb poskytnutých žalobcom žalovanému, ktoré však žalobca netvrdil, na základe čoho sa žalobcom tvrdené skutočnosti dostali do rozporu so skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, a preto súd považoval nárok žalobcu v sume 940,60 EUR za nedôvodný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, považoval súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu za dôvodný len v časti o zaplatenie 7.200,- EUR, predstavujúcej jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v poskytnutí peňažnej náhrady žalovaným žalobcovi za užívanie skladových priestorov žalobcu.
6. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal už len možným zánikom tohto nároku žalobcu podľa ust. § 580 OZ jeho započítaním voči pohľadávke žalovaného z titulu náhrady škody v celkovej výške 18.076,13 EUR. Uplatnenú náhradu škody žalovaným treba chápať v dvoch rovinách, a to ako škodu, ktorá žalovanému vznikla v súvislosti s trestným činom T. M. (ďalej len „škoda č. 1“) a škodu, ktorú mu spôsobil neznámy páchateľ odcudzením materiálu, ktorý mal uskladnený v skladových priestoroch žalobcu v dôsledku porušenia povinnosti žalobcu zabezpečiť areál bezpečnostnou službou (ďalej len „škoda č. 2“). Pri škode č. 1 možno konštatovať, že zodpovedným subjektom za vzniknutú škodu bol práve T. M.. V žiadnom prípade nemožno konanie tejto osoby stotožňovať s konaním žalobcu, keďže protiprávne konanie T. M. nebolo prejavom vôle žalobcu. Protiprávne konanie T.Y. M. nemožno spájať s konaním žalobcu, na základe čoho bol súd toho názoru, že pri uplatnení tohto nároku na náhradu škody žalobca nebol pasívne vecne legitimovaným subjektom. Pri škode č. 2 sa súd nemohol stotožniť s argumentáciou žalovaného, že by žalobca porušil svoju povinnosť poskytovať žalovanému bezpečnostnú službu, keďže žiadna takáto povinnosť žalobcovi nepatrila, čím žalovaný nepreukázal existenciu prvej podmienky pre vznik zodpovednosti žalobcu za škodu podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, a to protiprávny úkon žalobcu v súvislosti s uplatneným nárokom žalovaného na náhradu škody. V tejto súvislosti musel súd taktiež poukázať na to, že tvrdená škoda, resp. skutočnosť spočívajúca v odcudzení materiálov žalovaného zo skladov bola žalovaným preukázaná len súpisom materiálu vykonaného počas inventúry, ktorý však nemožno považovať za dôkaz objektívne preukazujúci danú skutočnosť, a to aj z toho dôvodu, že hoci bolo vykonanie inventúry datované ku dňu 26.5.2015, inventúry súpis materiálu bol vyhotovený až dňa 31.12.2015, a to samotným žalovaným (resp. U. W., ktorý konal v mene žalovaného, o čom svedčí aj pečiatka žalovaného). Z uvedeného vyplývalo, že jediný dôkaz preukazujúci skutočnosť o odcudzenom materiáli žalovaného bol vyprodukovaný práve žalovaným, pričom v tejto
súvislosti žalovaný ďalšie skutkové okolnosti ani netvrdil, neuviedol kedy konkrétne došlo k odcudzeniu predmetného materiálu, ako došlo k odcudzeniu a kým s tým, že okrem započítania jeho pohľadávky na náhradu škody voči pohľadávke žalobcu žiadnym spôsobom ním tvrdenú vzniknutú škodu neriešil.
7. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že nepovažoval nárok žalovaného na náhradu škody v sume 18.076,13 EUR za dôvodný, na základe čoho nemohlo dôjsť podľa ust. § 580 OZ k zániku nároku žalobcu na zaplatenie sumy 7.200,- EUR z titulu bezdôvodného obohatenia započítaním voči takto nedôvodnej pohľadávke žalovaného na náhradu škody, a preto súd vzájomnú žalobu žalovaného ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. Súd žalobe žalobcu vyhovel v časti o zaplatenie 7.200,- EUR s prísl. predstavujúcej jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v poskytnutí peňažnej náhrady žalovaným žalobcovi za užívanie skladových priestorov žalobcu, v časti o zaplatenie 940,06 EUR z titulu prepravných výkonov a ubytovacích služieb žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, pričom vzájomnú žalobu žalovaného zamietol v celom rozsahu. O nároku na náhradu trov konania o žalobe žalobcu rozhodol súd tak, že žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania o žalobe žalobcu v rozsahu 76,90 %, čo korešpondovalo s jeho pomerom úspechu v konaní, ktorý súd vypočítal tak, že žalobcov neúspech, ktorý predstavoval 11,50 %, odpočítal od úspechu žalobcu, ktorý predstavoval 88,45 %. O nároku na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaného súd rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v plnom rozsahu.
8. Proti výroku I., III., IV. a V. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Žalovaný má za to, že nemožno súhlasiť s klasifikáciou právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v zmysle napadnutého rozhodnutia. Z kontextu výpovede svedka p. U. W., na pojednávaní konanom dňa 22.11.2017, najmä však z listinných dôkazov (fotografie prenajatých priestorov žalobcom žalovanému) je zrejmé, že v prípade predmetu nájmu sa v žiadnom prípade nejedná o „miestnosti alebo súbory miestností", či „byty". Predmet nájmu tvorili výlučne spevnené plochy, ktoré boli oplotením vyčlenené v areáli žalobcu pre žalovaného. Z toho dôvodu má žalovaný za to, že tento zmluvný vzťah sa spravoval všeobecnými ustanoveniami nájomnej zmluvy v zmysle ust.§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka /ďalej len OZ/. Nakoľko predmetné ustanovenia písomnú formu nájomnej zmluvy nevyžadujú, je zrejmé, že medzi stranami nedošlo k plneniu z neplatného právneho úkonu a nie je preto založený žalobcov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 a nasl. OZ tak, ako to predpokladá napadnuté rozhodnutie. Rovnako sa žalovaný nestotožňuje s právnym posúdením poskytovania strážnej/bezpečnostnej služby žalobcom žalovanému, v zmysle napadnutého rozhodnutia. Má za to, že táto služba bola poskytovaná ako doplnková popri užívaní predmetu nájmu. Vzhľadom na dohodu medzi stranami žalovaný nemal dôvod zisťovať, či žalobca disponuje licenciou na prevádzkovanie bezpečnostnej služby, resp. na akom právnom základe túto službu poskytuje. Žalovaný považuje za v rozpore s dobrými mravmi, aby dôsledky prípadnej absencie tohto oprávnenia na strane žalobcu znášal žalovaný. Nemôže byť na ťarchu žalovaného, že žalobca ho pri uzatvorení Nájomnej zmluvy uviedol do omylu a vystavoval hnuteľné veci žalovaného ohrozeniu tým, že súhlasil s výkonom činnosti na ktorú nemal oprávnenie. Odplata za poskytovanie strážnej/bezpečnostnej služby bola reflektovaná aj vo faktúrach, keďže sa odvolávali na akceptovanú Objednávku, ktorá obsahovala aj bod stráženie areálu a nie iba na časť objednávky, t.j. prenájom plochy. Žalovaný poukázal na to, že inventúrny súpis, na základe ktorého žalovaný vyčíslil škodu spôsobenú žalobcom, bol vykonaný dňa 26.5.2015, to znamená v čo najkratšom možnom termíne po zistení krádeže majetku žalovaného zamestnancom žalobcu. V zmysle vyššie uvedeného žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.
9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom a dôvodmi, ktorými súd jasne, výstižne, zrozumiteľne a presvedčivo rozsudok odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými argumentmi a tvrdeniami strán sporu. Žalobca sa v celom rozsahu nestotožňuje s tvrdením žalovaného, v zmysle ktorého súd nesprávne právne kvalifikoval záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Stotožňuje sa s právnym názorom súdu a síce, že išlo o záväzkový vzťah z titulu zmluvy o nájme nebytových priestorov /podľa zák. č. 116/1990 Zb./, pri ktorom absentovala písomná forma, ako obligatórna náležitosť zmluvy, právnym následkom čoho je absolútna neplatnosť právneho úkonu, a teda bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Rovnako nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že by malo ísť o rozpor s dobrými mravmi, aby dôsledky prípadnej absencie oprávnenia žalobcu na poskytovanie strážnej služby znášal žalovaný. Dáva do pozornosti, že záväzkový vzťah bol založený na ústnej dohode zmluvných strán a žalovaný jednoznačne nepreukázal, čo malo
byť predmetom plnenia zo strany žalobcu, a teda že zo strany žalobcu došlo k porušeniu svojich povinností. Žalobca má ďalej za to, že žalovaný nemal dôvod zisťovať, či žalobca disponuje licenciou na prevádzkovanie bezpečnostnej služby, resp. na akom právnom základe túto službu poskytuje. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť v celom rozsahu ako vecne správny a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods.1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 9.4.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
11. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Podľa § 663 Obč. zák., nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne /v dojednanej dobe/ užíval alebo z nej bral aj úžitky.
14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutých výrokov rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutých výrokov rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými, okrem právnej kvalifikácie právneho vzťahu medzi sporovými stranami.
15. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva:
16. Odvolací súd zo spisu zistil, že na žalobcu bol dňa 24.1.2018 vyhlásený konkurz a do funkcie správcu konkurznej podstaty bola ustanovená spoločnosť LICITOR recovery, k.s., Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 45 393 486. Správca konkurznej podstaty na základe výzvy súdu prvej inštancie podaním zo dňa 2.6.2022 navrhol pokračovať v konaní.
17. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu na zaplatenie faktúr za prenájom skladových priestorov žalobcu žalovaným, na zaplatenie dopravných výkonov uskutočnených žalobcom pre žalovaného a zaplatenia za ubytovacie služby poskytnuté žalobcom žalovanému. Žalovaný si voči pohľadávkam žalobcu započítal svoj nárok na náhradu škody v celovej výške 18.076,13 a žiadal, aby zvyšnú časť náhrady škody v sume 9.935,53 EUR, ktorá predstavovala vzájomnú žalobu žalovaného, žalobca žalovanému uhradil. Súd prvej inštancie považoval za dôvodný uplatnený nárok žalobcu len v časti o zaplatenie 7.200,- EUR, ktorý po právnej stránke posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie skladových priestorov žalobcu. V časti o zaplatenie 940,06 EUR z titulu prepravných výkonov a ubytovacích služieb žalobu ako nedôvodnú zamietol a vzájomnú žalobu žalovaného zamietol v celom rozsahu.
18. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že z objednávky žalovaného zo dňa 26.8.2014 vyplýval záujem žalovaného ako budúceho nájomcu uzatvoriť so žalobcom ako budúcim prenajímateľom zmluvu o nájme skladových priestorov žalobcu. Pričom ustálil, že v danom prípade by išlo o nájom nebytových priestorov podľa zák. č. 116/1990 Zb.. Nakoľko pri uzatváraní zmluvy nebola dodržaná písomná forma tak, ako to ustanovuje § 3 ods. 3 zák. č. 116/1990Zb, ide o absolútne neplaný právny úkon, na základe čoho súd posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah titulom bezdôvodného obohatenia spôsobeného absolútnou neplatnosťou zmluvy o nájme skladových priestorov.
19. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 7.200,- EUR s prísl., ale nesprávne právne posúdil vzájomný vzťah medzi sporovými stranami, a to, že vznikol na základe zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie mal vzájomný vzťah žalobcu a žalovaného posúdiť v zmysle ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka /OZ/, keďže predmet nájmu, ako aj správne uviedol žalovaný vo svojom odvolaní, a vyplýva to aj z fotografií prenajatých priestorov založených v spise /č.l. 91-108/, tvorili výlučne spevnené plochy, ktoré boli oplotením vyčlenené v areáli žalobcu pre žalovaného, a nie miestnosti alebo súbory miestností. Zák.č.116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v § 1 písm. a/ uvádza, že sa vzťahuje na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti, alebo súbory miestností, ktoré sú podľa rozhodnutia stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie. Podľa písm. b/ sa zákon vzťahuje na byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely. Je potrebné tiež uviesť, že za nebytové priestory sa zo stavebno-technického hľadiska považujú miestnosti a súbory miestností, ktoré sú podľa kolaudačného rozhodnutia, príp. stavebného povolenia, vydaného príslušným stavebným úradom určené na iné účely ako na bývanie. Uvedené však v konaní nebolo preukázané a doložené žiadnymi listinnými dôkazmi. V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné uviesť, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu sa mal spravovať všeobecnými ustanoveniami nájomnej zmluvy v zmysle ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré nevyžadujú pre platnosť nájomnej zmluvy písomnú formu, pretože prevažujúci charakter prenajatých priestorov tvorili vonkajšie priestory a spevnené plochy.
20. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe objednávky žalovaného, t.j. k uzatvoreniu zmluvy o nájme skladových priestorov v ústnej forme, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému prenájom skladových priestorov v areály bývalého družstva v obci Višňové, pričom žalovaný sa zaviazal zaplatiť dohodnutú cenu za poskytnuté plnenie. Žalovaný v konaní namietal, že pohľadávka žalobcu zanikla započítaním voči pohľadávke žalovaného z titulu náhrady škody v celkovej výške 18.076,13 EUR, preto navrhoval žalobu zamietnuť a zaviazať žalobcu na zaplatenie 9.936,07 EUR titulom vzájomnej žaloby. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne nepovažoval nárok žalovaného na náhradu škody v sume 18.076,13 EUR za dôvodný, na základe čoho nemohlo dôjsť podľa ust. § 580 OZ k zániku nároku žalobcu na zaplatenie sumy 7.200,- EUR započítaním voči takto nedôvodnej pohľadávke žalovaného na náhradu škody. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobca bol nositeľom licencie na poskytovanie strážnej služby, teda že by bol oprávnený žalovanému poskytovať strážne služby a ani to, že bola medzi stranami sporu takáto zmluva uzatvorená. S uvedeným tvrdením sa odvolací súd plne stotožňuje a dodáva, že zo zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi stranami na základe objednávky nevyplývala povinnosť žalobcu poskytovať žalovanému bezpečnostné /strážne/ služby, ani ako doplnkovú službu a rovnako tiež ochranu pred prípadným odcudzením vecí patriacich žalovanému a vnesených do priestorov v areáli žalobcu. Len odkaz na strážnika-bezpečnostnú službu uvedený v objednávke, nie je možné považovať za riadne uzatvorenú zmluvu o výkone strážnej služby. Z objednávky nie je možné zistiť, čo malo presne obsahovať prípadné stráženie objektu žalobcom. Na základe uvedeného odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie uvádza, že žalobcovi zo žiadneho zmluvného vzťahu, nevyplývala povinnosť poskytovať žalovanému bezpečnostné služby, a rovnako tiež ochranu pred prípadným odcudzením vecí patriacich žalovanému a vnesených do predmetu nájmu, teda do areálu žalobcu. Z uvedeného je potom zrejmé, že zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu záväzku zabezpečiť areál proti krádeži a ani k vzniku škody vo výške 18.076,13 EUR, ktorú si žalovaný vyčíslil a uplatnil v konaní ako zápočet a vzájomnú žalobu.
21. K uplatnenej škode žalovaným odvolací súd na zdôraznenie uvádza, že ako bolo súdom prvej inštancie konštatované, škoda žalovaného mala mať dve roviny. Prvá rovina škody vo výške 7.836,36 EUR mala žalovanému vzniknúť v súvislosti s trestným činom pracovníka žalobcu T. M., ktorý bol v trestnom konaní uznaný vinným a odsúdený za spáchanie trestného činu krádeže. Odvolací súd zhodne tak, ako uviedol aj súd prvej inštancie uvádza, že nie je možné stotožňovať konanie T. M. s konaním žalobcu. T.Y. M. bol v trestnom konaní uznaný vinným /rozsudok č.l. 58/ z prečinu krádeže podľa § 212 ods.1, ods.3 písm. a/ Trestného zákona, pričom žalovaný ako poškodený bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný sporový proces. Tu je potrebné uviesť, že v trestnom rozsudku nie je žiadny odkaz na žalobcu ako osoby, ktorá by mala spôsobiť žalovanému škodu, trestný rozsudok smeruje len voči fyzickej osobe a to T. M.. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z trestného rozsudku nie je možné vyvodiť žiadnu zodpovednosť žalobcu za škodu, pretože smeruje len voči fyzickej osobe, a nie žalobcovi. Protiprávne konanie T. M. preto nemožno spájať s konaním žalobcu, na základe čoho súd prvej inštancie
správne konštatoval, že pri uplatnení tohto nároku na náhradu škody žalobca nebol pasívne vecne legitimovaným subjektom.
22. K druhej rovine škody, a to odcudzenie materiálov z areálu žalobcu vo výške 8.140,06 EUR, odvolací súd odkazuje na svoje odôvodnenie v bode 20. rozhodnutia, kde o.i. uviedol, že zo zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi stranami na základe objednávky nevyplývala povinnosť žalobcu poskytovať žalovanému bezpečnostné /strážne/ služby, a rovnako tiež ochranu pred prípadným odcudzením vecí patriacich žalovanému a vnesených do priestorov v areáli žalobcu. Odvolací súd tu dáva do pozornosti odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje /najmä bod 71./. Tak ako uviedol aj súd prvej inštancie, v konaní nebolo preukázané že by žalobca porušil svoju povinnosť poskytovať žalovanému bezpečnostnú službu, keďže žiadna takáto povinnosť žalobcovi nepatrila, čím žalovaný nepreukázal existenciu prvej podmienky pre vznik zodpovednosti žalobcu za škodu podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, a to protiprávny úkon žalobcu v súvislosti s uplatneným nárokom žalovaného na náhradu škody. Naviac odcudzenie materiálov žalovaného zo skladov žalovaný preukazoval len inventúrnym výpisom vykonaným počas inventúry, ktorý však nemožno považovať za dôkaz objektívne preukazujúci existenciu škody, navyše bol vyhotovený žalovaným, ktorý v tejto súvislosti ďalšie skutkové okolnosti ani netvrdil, neuviedol, kedy konkrétne malo dôjsť k odcudzeniu predmetného materiálu a kým, pričom žalobca nemohol mať vedomosť aké konkrétne veci boli žalovaným do priestorov vnesené.
23. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vecne správne posúdil žalobu žalobcu vo výroku I. ako dôvodnú a vo výroku III. správne vzájomnú žalobu žalovaného zamietol, pričom v konaní neboli žalovaným efektívne popreté skutkové tvrdenia žalobcu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej je inštancie v napadnutom výroku I., III. v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil, nakoľko neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané odvolateľom.
24. Odvolací súd preskúmal výrok IV. a V. o nároku na náhradu trov konania o žalobe a o nároku na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe, pričom dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p., t.j. podľa zásady úspechu v jednotlivých výrokoch požadovaných žalobou a vzájomnou žalobou.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v plnom rozsahu podaného odvolania úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).