Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/216/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Zuzany Slušnej, v právnej veci žalobcu: M. A., M. XXX, podnikajúci pod menom: M. A. - G.., s miestom podnikania M. XXX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Vanekom, advokátom, so sídlom Potočná 169/85, Skalica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 3. októbra 2019, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal zrušenia v záhlaví uvedeného rozhodnutia, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.03.2019, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 1 470,64 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2017 z dôvodu nepreukázania dodania fakturovaného tovaru dodávateľskou spoločnosťou O., s.r.o.

2. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

3. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný nezákonne na neho prenášal dôkazné bremeno ku skutočnostiam, ktoré tento nevie ovplyvniť, nakoľko nemá možnosť kontrolovať účtovné a daňové doklady spoločnosti O., s.r.o. a preverovať skutočnosti ohľadom obstarávania tovarov pred ich následným predajom. Je preto neprípustné, aby uvedené skutočnosti boli pričítané na ťarchu žalobcu. Žalovaný svoje pochybnosti o obchodnej spolupráci žalobcu so spoločnosťou O., s.r.o., teda záver, že žalobca nepreukázal, že mu vznikol nárok na odpočítanie DPH z faktúr od spoločnosti O., s.r.o., opiera okrem iného o skutočnosť, že uvedená spoločnosť nevedela preukázať nadobudnutie tovaru. Žalobca je toho názoru, že si splnil svoje povinnosti v rámci daňovej kontroly, predložil všetky dôkazy a upozornil správcu dane na dôkazy, ktoré má k dispozícii, a ktoré mu musia byť známe z jeho činnosti. Správca dane však účelovo ignoroval tieto fakty, čo má za následok porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov. Správca dane ignoroval tvrdenia žalobcu ohľadom dodania tovaru, riadne vystavenie faktúr, ako aj totožný popis obchodnej spolupráce medzi žalobcom a jeho dodávateľom, spoločnosťou O.,

s.r.o., čo znamená, že v danom prípade sa správca dane nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a nedostatočne zistil skutkový stav. Žalobca je toho názoru, že správca dane nesprávne vykladá ustanovenie § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. d) a e) Daňového poriadku o rozložení dôkazného bremena. Citované ustanovenia zákona nepredstavujú absolútne dôkazné bremeno daňových subjektov. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. V danom prípade žalobca tvrdil, že tovar bol dodaný dodávateľom O., s.r.o. a k tomuto tvrdeniu žalobca predložil všetky dôkazy, najmä faktúru a výpoveď svedka JP. G.. Správca dane záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno založil výlučne len na zisteniach, na ktorých vyvrátenie žalobca nemá a ani nemôže mať vplyv a ani možnosť predložiť dôkazy. Takýto záver žalovaného je nesprávny a neudržateľný, nakoľko žalovaný núti žalobcu, aby preukazoval, akým spôsobom a od koho nadobudol tovar jeho dodávateľ O., s.r.o. Ak vznikli pochybnosti správcu dane ohľadom dodávateľa O., s.r.o., nie je možné tieto nejasnosti v obchodných vzťahoch subdodávateľov subsumovať aj do obchodného vzťahu a plnenia medzi žalobcom a jeho dodávateľom a tieto teda nemajú žiadnu hodnotu závažnosti pre posúdenie veci samej.

4. Žalobca taktiež v správnej žalobe poukázal na to, že postup správcu dane, ako aj jeho rozhodnutie pôsobí nezrozumiteľne a zmätočne, keď správca dane najprv v konaní potvrdzuje dodanie tovaru žalobcovi, pričom spochybnil dodávateľa a následne už bez náležitého odôvodnenia spochybňuje aj samotné dodanie a existenciu tovaru, ktorý mal byť dodaný.

5. V správnej žalobe ďalej žalobca odmieta tvrdenie žalovaného, že si nesplnil svoje povinnosti a nedostatočne preveril svojho obchodného partnera. Žalobca poukázal na to, že obchodná spolupráca žalobcu s dodávateľom O., s.r.o. bola potvrdená výsluchom svedka M. G..

6. Žalobca v správnej žalobe taktiež namieta, že protokol vypracovaný správcom dane neobsahuje všetky zákonom požadované údaje, keďže zo strany správcu dane neboli žalobcovi oznámené kontrolné zistenia, na základe ktorých vznikli u správcu dane relevantné pochybnosti, ku ktorým správca dane pri výkone daňovej kontroly dospel a žalobcovi tak bolo odňaté právo vyjadriť sa k zisteniam správcu dane a odstrániť pochybnosti správcu dane. Správca dane tak porušil základné zásady daňového konania, a to zásadu právnej istoty, zásadu proporcionality a zásadu daňovej neutrality a to tým, že neumožnil žalobcovi ako účastníkovi daňového konania sa včas vyjadrovať ku skutočnostiam zisteným správcom dane v priebehu daňovej kontroly, čím odoprel možnosť vyvrátenia pochybností zo strany správcu dane o zistených skutočnostiach, pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s takýmto postupom stotožňuje, kedy uvádza, že uvedené zásady porušené neboli a tvrdí, že prvostupňový orgán postupoval zákonom ustanoveným postupom, avšak argumenty na podporu svojich tvrdení neuvádza.

7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zotrval na svojom právnom názore uvedenom v napadnutom rozhodnutí, teda že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie dodávok tovaru práve osobou uvedenou na dodávateľských faktúrach, spoločnosťou O., s.r.o., s čím by bol spojený vznik nároku žalobcu na odpočet DPH. Na preukázanie fakturovaných dodávok nepostačuje len predloženie listinných dôkazov. Zdôraznil, že správca dane nemá povinnosť viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných skutočností.

8. Žalobca v replike zotrval na vyjadreniach uvedených v správnej žalobe.

9. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj správny súd) preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe ( ), ktorými je súd v prejednávanom prípade viazaný ( a ) a ustálil, že žalobe nie je možné priznať úspech.

10. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným správny súd zistil nasledujúce skutočnosti:

11. Rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.03.2019 bol žalobcovi podľa Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 1.470,64 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2017. Správca dane dospel k záveru, že žalobca si v rozpore s ustanovením a uplatnil nárok na odpočítanie DPH z týchto faktúr od dodávateľa O., s.r.o. (zlúčená do právneho nástupcu Y. D. O., s.r.o.):

- faktúra č. 090217006 zo dňa 09.02.2017 za nákup „plátky“ v celkovej hodnote 2.592,00 eur, z toho DPH 432,00 eur,

- faktúra č. 140217007 zo dňa 14.02.2017 za nákup „plátky“ v celkovej hodnote 3.690,60 eur, z toho DPH 615,10 eur,

- faktúra č. 160217005 zo dňa 16.02.2017 za nákup „závitníky“ v celkovej hodnote 2.541,24 eur, z toho DPH 423,54 eur,

12. Voči prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Trenčín zo dňa 12.03.2019 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 03.10.2019 tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal oprávnenosť uplatnenia nároku na odpočítanie DPH zo sporných faktúr z vyššie uvedených dôvodov.

13. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že žalobca podniká so spotrebným materiálom takým spôsobom, že mu ho ponúkne obchodník, ktorý zabúcha na bránu so vzorkou na odskúšanie, a keď mu materiál vyhovuje, kontaktuje obchodníka a materiál si objedná. Tento „princíp podnikania“ žalobcu, teda nákup tovaru od náhodných obchodníkov potvrdil pred správcom dane aj vo veci vypočutý svedok M. G., ktorý si na mená konkrétnych náhodných obchodníkov nepamätal, spomenul si iba na O. A. za spoločnosť H. F., s.r.o. K spoločnosti O., s.r.o. sa bližšie nevyjadril.

14. Z výpovede konateľa spoločnosti O., s.r.o., svedka L.. M. O., vyplynulo, že spoločnosť bola bez zamestnancov a bez skladových priestorov. Tovar fakturovaný žalobcovi nadobúdal cez internet bez toho, aby preukázal jeho pôvod alebo odovzdanie žalobcovi. Tovar dovážal na požičanom aute a odovzdával žalobcovi pred H.-m v H. alebo v D. O. nad S. aj s faktúrou, za ktorú mu bolo hneď na mieste zaplatené.

15. Právnym nástupcom fakturovaného dodávateľa je spoločnosť Y. D. O., s.r.o., ktorá nedisponuje s účtovníctvom spoločnosti, pričom nespolupracuje so správcom, je bez zamestnancov a posledné priznanie na daň z príjmu právnickej osoby podala za rok 2015 a za DPH za jún 2016. Sídlo spoločnosti je len virtuálne.

16. Žalobca pred správcom dane dňa 14.03.2018 uviedol, že so spoločnosťou O., s.r.o. obchodoval a predmetom obchodu bol nákup plátkov, závitníkov a frézok, pričom pri uzatváraní obchodu jednal s pánom O., ktorý mu tovar doviezol na osobnom aute na adresu O. XX, D. O. nad S. a za tovar platil pri jeho odbere. Toto svoje tvrdenie o úhrade faktúr žalobca preukázal pokladničnými dokladmi, podľa ktorých však platby prebehli až dňa 27.02.2017.

17. Podľa o správe daní ( ďalej aj Daňový poriadok) správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

18. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

19. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

20. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. 21. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.

22. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.

23. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.

24. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

25. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

26. Podľa , výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

27. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s

cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.

28. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. -17).

29. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10).

30. Podľa o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj zákon o DPH), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

31. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

32. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

33. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.

34. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že dodávateľ žalobcu dodal žalobcovi tovar uvedený na sporných faktúrach je opodstatnený a založený na vykonanom dokazovaní.

35. Dodávateľ žalobcu O., s.r.o. bol bez materiálneho a personálneho vybavenia a bez reálneho sídla. Právny nástupca fakturovaného dodávateľa so správcom dane nespolupracuje a nedisponuje s účtovníctvom spoločnosti. Samotné zdaniteľné plnenie ako výsledok obchodovania na princípe „nákupu tovaru od náhodných obchodníkov“ nie je práve najpresvedčivejšou a najpreukázateľnejšou formou obchodovania a to o to viac, že dokonca sám žalobca ako účastník tohto obchodu popísal priebeh dodania tovaru a jeho úhrady v rozpore s účtovnými dokladmi, keď tvrdil (a rovnako aj Ing. O., bývalý konateľ dodávateľa), že k úhrade za tovar došlo v hotovosti pri preberaní tovaru, avšak z účtovných dokladov vyplýva, že preverované faktúry boli uhradené s oneskorením viacerých dní. Ďalším markantným rozdielom bola skutočnosť, že žalobca a jeho dodávateľ sa nezhodli na mieste dodania fakturovaného tovaru.

36. Pri existencii vyššie uvedených diametrálne protichodných skutočností a absencii ostatných relevantných dôkazom preukazujúcich materiálnu stránku dodania, ktoré v súhrne vylučujú dodanie tovaru fakturovaných dodávateľom, sú potom pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, oprávnené. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia v zmysle sporných faktúr došlo, nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie február 2017 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH pre uplatnenie nároku na odpočet DPH.

37. Správny súd nepovažuje za opodstatnenú námietku žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vo svojom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa O., s.r.o., čím porušil a a Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru správneho súdu náležité.

38. Ani žalobná námietka, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné nie je podľa správneho súdu dôvodná. Naopak, správny súd je toho názoru, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný jasne formuloval svoje závery, že nedošlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného obchodu dodávateľom deklarovaným na sporných faktúrach. Preto, pokiaľ si žalobca z týchto faktúr uplatňoval odpočítanie dane, išlo zo strany žalobcu o zneužívajúce konanie a získanie neoprávnenej daňovej výhody. Správne preto žalovaný potvrdil právne závery správcu dane o nepreukázaní splnenia zákonných predpokladov pre uplatnenie nároku na odpočet DPH. Za tejto situácie, keď dôvody rozhodnutia správneho orgánu sú zrejmé, nemožno hovoriť o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.

39. Taktiež nie je podľa názoru správneho súdu dôvodná ani námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Vychádzajúc z administratívneho spisu je nadovšetko zrejmé, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré viedlo k náležitému zisteniu skutkového stavu. V tomto smere mu skutočne nie je čo vyčítať a už vôbec nie to, žeby skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia bol v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu.

40. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že žalovaný prenáša na žalobcu dôkazné bremeno, že nesprávne vykladá zákonné ustanovenie o rozložení dôkazného bremena, že nevyhodnotil dôkazy tak ako mu to ukladá zákon, ani s námietkou, že si žalobca dostatočne preveril svojho dodávateľa. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, úplne a presne zistil skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na vyššie uvedené body tohto rozsudku, kde sa podrobne zaoberal otázkou dôkazného bremena, jeho rozloženia a dokazovania v daňovom konaní. Rozhodovacou súdnou praxou je ustálené,

že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako tvrdí a deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane na základe ním vykonaného dokazovania spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle Daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol služby od dodávateľa označeného na nich. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný.

41. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný sa opiera o nedostatky v prostredí jeho dodávateľa O., s.r.o. správny súd poznamenáva, že v tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom úniku (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa správneho súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch, a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.

42. Žalobnú námietku o zmätočnosti postupu správcu dane, keď najprv spochybňoval len dodávateľa žalobcu a neskôr i samotné dodanie a existenciu tovaru, vyhodnotil správny súd za nedôvodnú. Ako vyplýva nielen z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ale i z rozhodnutia správcu dane, v predmetnom prípade nebola spochybňovaná existencia tovaru ako tvrdí žalobca, ale to, že tento tovar dodala žalobcovi práve spoločnosť O., s.r.o. uvedená na sporných faktúrach.

43. Podľa názoru správneho súdu nie je dôvodná ani námietka žalobcu, že protokol neobsahuje všetky zákonom požadované údaje. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe správne poukázal na znenie ustanovenia § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, podľa ktorého daňový subjekt má právo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k protokolu. Ide o právo daňového subjektu, a pokiaľ toto právo nevyužije, ako v posudzovanom prípade, potom nemôže namietať, že jeho vyjadrenia k protokolu v ňom absentujú. Žiadne právo v tomto smere nebolo žalobcovi zo strany správcu dane upreté. Taktiež z administratívneho spisu správny súd nezistil, žeby správca dane porušil základné zásady daňového konania ako to tvrdí žalobca, a to zásadu právnej istoty, zásadu proporcionality a zásadu daňovej neutrality tým, že by neumožnil žalobcovi včas sa vyjadrovať ku skutočnostiam zisteným správcom dane v priebehu daňovej kontroly a tým odoprel žalobcovi možnosť vyvrátiť pochybnosti správcu dane o zistených skutočnostiach. Je nesporné, že žalobca sa ku kontrolným zisteniam správcu dane počas daňového konania mohol vyjadril a aj sa vyjadril, vzniesol pripomienky, pričom tieto správca dane prerokoval. Žalobca tak mal vytvorené reálne podmienky na obhajobu a dokázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH, pričom bolo preukázané, že bol oboznámený s pochybnosťami správcu dane s možnosťou sa k nim vyjadriť. Nie je preto pravdou, že by postupom správcu dane došlo k ujme na právach žalobcu.

44. K návrhu žalobcu vypočuť svedka M. G. správny súd uvádza, že menovaný svedok bol správcom dane vypočutý a následne bolo uskutočnené ústne pojednávanie so žalobcom o priebehu a výsledkoch dokazovania na základe pripomienok žalobcu k protokolu. Správny súd je toho názoru, že žalobca mal dostatočný priestor a možnosť vyvrátiť pochybnosti správcu dane o zistených skutočnostiach.

45. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

46. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom, preto žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné a žalobu zamietol.

47. Podľa žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

48. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

49. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).