Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-8-2020.pdf
PDF · 106.23 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Aleny Mazúrovej v spore žalobcu: R. F., nar. XX.X.XXXX, bytom O. X, T., zastúpený Mgr. Pavlom Kissom, advokátom, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovaným: 1/ Z. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. X. XX, T. a 2/ Únia vzájomnej pomoci ľudí a psov, so sídlom Kysucká 16, Košice, IČO: 35 536 438, zastúpený JUDr. Františkom Buhlom, advokátom, so sídlom Čajakova 5, Košice, o vydanie psa a o iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie I z 24. júla 2019, č. k. 14C/544/2015-149
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v časti napadnutého zamietavého výroku, v ktorej bola zamietnutá žaloba voči žalovanému v 1. rade o zaplatenie sumy 8.000,- Eur a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade.
Z r u š u j e rozsudok v časti napadnutého zamietavého výroku, v ktorej bola zamietnutá žaloba voči žalovanému v 2. rade o vydanie psa a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa po viacerých zmenách v subjektoch sporu i v jeho predmete žalobca v konečnom dôsledku domáhal uloženia povinnosti žalovanému v 1. rade zaplatiť mu sumu 8.000,- Eur a uloženia povinnosti žalovanému v 2. rade vydať mu psa - krátkosrstého jazvečíka, poslúchajúceho na meno „Huncút“. Skutkovým základom peňažného nároku uplatneného voči žalovanému v 1. rade bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že počas výkonu trestu odňatia slobody v období od 30.12.2014 do 30.8.2015 žalovaný v 1. rade z farmy na O. ulici v T. odcudzil koňa, stádo chovných kôz a kŕdeľ miniprasiatok, čím mu spôsobil škodu v žalovanej výške (viď. vyjadrenia žalobcu v podaní zo dňa 19.4.2016 a v podaní zo dňa 10.11.2017). Na inom mieste zase (viď. vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 27.9.2018) žalobca prezentoval, že 2 kone (z nich jeden - 6 ročný žrebec Ami mal byť v spoluvlastníctve jeho a Ing. Š. H.), 20 kôz a 18 prasiat žalovanému v 1. rade požičal ešte pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody v roku 2005 s tým, že po prepustení na slobodu v roku 2008 už niektoré zvieratá boli predané a ostatné žalovaný v 1. rade odmietol vydať. Žalobu o vydanie psa žalobca skutkovo vystaval na tvrdení, že počas výkonu trestu odňatia slobody v období od 30.12.2014 do 30.8.2015 žalovaný v 2. rade na farme na O. ulici v T. tohto psa, vlastníkom ktorého je žalobca, odchytil a umiestnil do ním prevádzkovaného útulku pre zvieratá, pričom odmieta ho dobrovoľne vydať.
2. Prvoinštančný súd vo vzťahu k uplatnenému peňažnému nároku v napadnutom rozsudku skutkovo ustálil, že „...zvieratá z pozemku žalobcu boli odvedené v rokoch 2008-2009 do družstva Agro Slanec s.r.o. a nie žalovaný v 1. rade, ktorý iba vypomáhal pri starostlivosti týchto zvierat na družstve, ktorého konateľkou bola jeho bývalá manželka T. J.“. K reivindikačnej časti žaloby súd prvej inštancie vyvodil skutkový nález, že „...vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobca týral tohto psa, viedol ho k agresivite voči ľuďom a taktiež bolo preukázané, že z jeho strany došlo k usmrteniu jedného psa brutálnym spôsobom“. Túto skutočnosť podľa vysvetlenia súdu prvej inštancie potvrdili v konaní vypočutí svedkovia.
3. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. § 3 ods. 1 a § 420 ods. 1 a 3 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov. Na ich základe dospel k záverom, že žalovaný v 1. rade nie je vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody vecne legitimovaným subjektom, nakoľko nebolo preukázané, aby ju spôsobil vo svetle skutočnosti, ktorá v konaní vyšla najavo, a síce, že hospodárske zvieratá boli z farmy žalobcu odvedené do „družstva Agro Slanec s.r.o“, v ktorom žalovaný v 1. rade len vypomáhal a že žalobcovi nemožno bez kolízie s dobrými mravmi poskytnúť ochranu pred zásahom do jeho vlastníckeho práva k psovi preto, že žalobca tohto psa týral a viedol ho k agresivite voči ľuďom. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti skonštatoval že „Agresívny výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi nemôže požívať právnu ochranu...“ V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie venoval osobitnú pozornosť námietke žalobcu, ktorou mu vytýkal, že proti žalovanému v 1. rade nerozhodol kontumačne. Ozrejmil v tomto smere, že žalovaný v 1. rade sa síce na pojednávanie dňa 21.11.2018 nedostavil, nakoľko mu ale nebolo doručené predvolanie s poučením o následku nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie, neboli splnené procesné podmienky na vydanie takého rozhodnutia.
4. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že s použitím ust. § 255 C.s.p. úspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že im trovy v konaní nevznikli a ani ich nežiadali priznať.
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca v odvolaní v prvom rade nesúhlasil so záverom o nedostatku vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade. Dôvodil, že „To, že konateľkou Agro Slanec s.r.o. bola p. J. nič nemení na tom, že v skutočnosti mi zvieratá odňal žalovaný v 1. rade“. Odvolateľ v tejto spojitosti vytkol súdu prvej inštancie, že nevypočul ním navrhovaných svedkov. Vo vzťahu k nároku uplatnenému voči žalovanému v 1. rade žalobca v odvolaní tiež namietal tiež nesprávnosť procesného postupu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku. Prezentoval pritom názor, že v danom prípade boli splnené procesné podmienky pre vydanie kontumačného rozhodnutia. Odvolateľ zároveň vytkol prvoinštančnému súdu, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s týmto jeho argumentom nijak nevysporiadal. Žalobca v odvolaní nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že domáhanie sa vydania psa je v okolnostiach prípadu amorálnym výkonom vlastníckeho práva. Z hľadiska právneho zastával názor, že vlastnícke právo požíva väčšiu ochranu pred neoprávneným zásahom, než nad akou uvažoval súd prvej inštancie. V skutkovej rovine odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že jeho záver, že psa, o vydanie ktorého šlo, týral, nemá žiadnu dôkaznú oporu. Poznamenal v tejto spojitosti, že aj svedok Y. mal len počutia „krčmovú“ informáciu ktorá sa šírila po dedine, že žalobca údajne čakanom zabil kobylu. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky v procesnom postupe (pri odôvodňovaní rozhodnutia a posúdení podmienok pre vydanie kontumačného rozhodnutia), na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, na neúplnosť skutkového podkladu rozhodnutia, vzhľadom na nevykonanie navrhovaných dôkazov a na nesprávne právne posúdenie veci, žalobca uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
6. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu odmietol argument o dôkaznej nepodloženosti skutkového nálezu, že žalobca týral psa a poukázal na to, že svedok Z. vypovedal, že mu žalobca sám povedal,
že zabil iného psa sekerou a že svedok Y. mal vedomosť o tom, že žalobca mal zabiť kobylu rýľom alebo čakanom.
7. Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k týmto záverom.
9. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie o uplatnenom peňažnom nároku žalobca v odvolaní vytkol v prvom rade nesprávnosť skutkového podkladu, dôvodiac, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhovaný výsluch svedkov. Logickým predpokladom naplnenia takto žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., podstata ktorého spočíva v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov, je aby v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec bol navrhnutý relevantný dôkaz, ktorý podľa odvolacej námietky nebol pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný. Podľa zistenia odvolacieho súdu žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie menil nie len svoje tvrdenia, subjekty sporu a predmet konania, ale aj tomu zodpovedajúce dôkazné návrhy. Faktom je, že v spleti takto zmätočne prezentovaných tvrdení a dôkazných návrhov žalobca v konečnom dôsledku ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnom štádiu konania už nemal, čo výslovne vyjadril na pojednávaní dňa 27.2.2019 a opakovane tiež aj bezprostredne pred vyhlásením napadnutého rozsudku na pojednávaní dňa 24.7.2019. Nakoľko teda žalobca na preukázanie svojich tvrdení ohľadne subjektu, u ktorého boli hospodárske zvieratá umiestnené (bez ohľadu na to, či boli zvieratá „odcudzené“, „požičané“, zverené žalobcom alebo ním poverenou osobou alebo „odňaté“) nenavrhol vykonať žiaden iný než súdom prvej inštancie vykonaný dôkaz, napadnuté rozhodnutie rozhodne nie je zaťažené týmto druhom skutkovej vady, čo vylučuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.
10. Vo vzťahu k spornej okolnosti subjektu, v ktorého detencii sa hospodárske zvieratá ocitli, žalobca v odvolaní nesúhlasil ani so skutkovým nálezom, ktorý súd prvej inštancie vyvodil na základe vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.). Vo všeobecnosti skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci (NS SR 1 MCdo 4/2009).
11. Ako už bolo zmienené na iných miestach tohto odôvodnenia, sám žalobca sa k skutkovým okolnostiam, za ktorých sa hospodárske zvieratá dostali z jeho faktickej moci, zmieňoval značne nekonzistentne, a to až do tej miery, že sa javí byť pravdepodobnejším tvrdenie žalovaného, že sa tohto skutkového deja žalobca osobne nezúčastnil ani formálne (urobením právneho úkonu) ani materiálne (fyzickým odovzdaním zvierat). Napokon sám žalobca v tejto spojitosti pôvodne tvrdil, že zvieratá boli z jeho farmy premiestnené v čase, kedy vykonával trest odňatia slobody. V tomto duchu vypovedal aj svedok Z. Y., ktorý zabezpečil fyzický presun koní na „družstvo“, s tým, že podľa jeho vyjadrenia „kone zobral od p. H.“. Sám žalobca teda v skutkovej otázke okolností odňatia zvierat nemal jasno, preto z pohľadu odvolacieho súdu skutočne nevedno, k akej z ním prednesených dejových variant vlastne jeho odvolacie námietky skutkovej povahy smerovali. Na každý pád v konaní nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by bezpečne a nad akúkoľvek pochybnosť ukazovali na to, že práve žalovaný v 1. rade neoprávnene odňal alebo zadržiaval hospodárske zvieratá žalobcu, jednak v kontexte súdom prvej inštancie správne akcentovanej skutočnosti, že boli odnesené na „družstvo“ - v skutočnosti na hospodársky dvor prevádzkovaný spoločnosťou AGRO SLANEC s.r.o., v ktorej žalovaný v 1. rade v tom čase nemal majetkovú účasť a nezastával ani funkciu v jej orgánoch a jednak tiež z hľadiska, že v čase kedy sa žalobca preukázateľne začal domáhať ich vrátenia (v roku 2015) už žiadne z týchto zvierat pri zohľadnení obvyklej dĺžky života neexistovalo. Odvolací súd na dôvažok poznamenáva, že
povinnosť tvrdenia i dôkazné bremeno k sporným skutočnostiam protiprávneho konania, vzniku škody i zodpovednosti za ňu práve žalovaného v 1. rade v spore zaťažovali žalobcu.
12. Ďalšou odvolacou námietkou, smerujúcou proti rozhodnutiu o uplatnenom peňažnom nároku, odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že vo veci nerozhodol proti žalovanému v 1. rade kontumačným rozsudkom, za situácie, keď na to, podľa jeho názoru, boli splnené všetky procesné predpoklady. Bezprostredne na to nadväzovala výhrada odvolateľa, že súd prvej inštancie sa s týmto jeho argumentom nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Podľa posúdenia odvolacieho súdu ani jedna z uvedených námietok nemá reálny základ. Jednak preto, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nerozhodol vo veci kontumačne (viď. bod 23 odôvodnenia) a jednak preto, že ako v tejto časti odôvodnenia prvoinštančný súd správne konštatoval, pre vydanie rozsudku pre zmeškanie nebol splnený procesný predpoklad poučenia žalovaného v 1. rade v predvolaní na pojednávanie o následku nedostavenia (§ 274 písm. a) C.s.p.). Odvolací súd len doplnenie dodáva, že z jeho pohľadu nebola splnená ani ďalšia podmienka vyplývajúca zo zmieňovanej normy a síce riadne (teda nie s uplatnením náhradného doručenia) predvolanie na pojednávanie. Vo svetle týchto skutočností odvolací súd nezistil nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
13. Z týchto dôvodov, nakoľko súd prvej inštancie rozhodol o tejto časti žaloby vecne správnym výrokom, odvolací súd v nej s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil, včítane závislého výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, keďže má správny základ vo výlučnom procesnom úspechu žalovaného v 1. rade v spore. Zároveň, nakoľko medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade sa týmto rozsudkom konanie končí, v súlade s ust. § 262 ods. 1 C.s.p. rozhodol odvolací súd tiež o trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi týmito subjektmi.
14. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
15. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16. V odvolacom konaní mal žalovaný v 1. rade plný procesný úspech a preto mu v súlade s citovaným § 255 ods. 1 C.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanému v 1. rade v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.
17. Naproti doposiaľ prezentovaným záverom, podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobca v odvolaní dôvodne vytýkal súdu prvej inštancie, že rozhodujúci skutkový nález vo vzťahu k reivindikačnej žalobe a síce, že žalobca sporného psa týral a viedol ho k agresivite voči ľuďom, na ktorom spočívalo odmietnutie vlastníckej ochrany žalobcu pre rozpor s dobrými mravmi, postráda dostatočnú dôkaznú oporu. Podľa názoru odvolacieho súdu z neoverenej informácie, ktorá sa šírila medzi obyvateľmi obce, že žalobca mal rýľom alebo čakanom zabiť kobylu (svedok Z. Y.), z toho, že sa mal žalobca vyjadriť v tom zmysle, že inému psovi sekerou odťal hlavu (svedok Ing. R. Č.) a z faktu, že sa pes Huncút správa agresívne, nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že žalobca sporného psa týral a skrz toho ani, aby takéto správanie sa žalobcu voči zvieraťu hrozilo v budúcnosti. Aj keď tieto fakty nesporne majú k posudzovanej skutočnosti dôkazný význam, nemožno prehliadnuť, že k nej nemajú priamu výpovednú hodnotu. Akiste aj na základe nepriamych dôkazov je možné urobiť skutkový záver, avšak len v prípade ak vzájomne súvisia a podporujú sa, sú navzájom súladné a v tejto vzájomnej previazanosti nepripúšťajú iný logický priebeh udalostí. Skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za preukázanú vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že táto skutočnosť sa naozaj stala (že je pravdivá; nestačí pritom ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť). Pokiaľ preto výsledky hodnotenia nepriamych dôkazov vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné (viac alebo menej pravdepodobné), že dokazovaná skutočnosť sa stala, a teda zároveň pripúšťajú aj možnosť (väčšiu alebo menšiu pravdepodobnosť), že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno
urobiť na základe nepriamych dôkazov záver o pravdivosti takejto skutočnosti. Zároveň platí, že za skutkovú variantu k nepriamymi dôkazmi preukazovanej skutočnosti nemožno považovať taký skutkový dej, ktorý predstavuje nelogický spôsob priebehu udalostí, ktorý zakladá rozumné pochybnosti, že k nemu došlo alebo ho nemožno v okolnostiach prípadu považovať za vierohodný. To potom znamená, že pokiaľ výsledky hodnotenia nepriamych dôkazov vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné, že dokazovaná skutočnosť sa stala, a teda zároveň pripúšťajú aj možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, pokiaľ možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť nestala nie je nelogická, rozumovo pochybná alebo nevierohodná, je potrebné takúto skutočnosť považovať za nepreukázanú. Súd prvej inštancie pri hodnotení nepriamych dôkazov z týchto právno-teoretických premís nevyšiel, a preto jeho skutkový záver nemožno považovať za logicky udržateľný a tým pádom ani za vecne správny.
18. Súd prvej inštancie vedený mylnými právnymi úvahami pri aplikácii hmotnoprávnych a procesných predpisov, nezaoberal sa tvrdeniami a nadväzujúcou argumentáciou strán v celom jej spektre; nevenoval tak náležitú pozornosť, a preto neustálil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich otázok odvolacím súdom. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. neostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
19. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre posúdenie súladu výkonu vlastníckeho práva žalobcu s dobrými mravmi. K tomu v intenciách vytknutých nesprávností a vysloveného právneho názoru vyvodí zodpovedajúce skutkové zistenia z už vykonaných dôkazov, eventuálne umožní stranám uplatniť i ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a po prípadnom doplnení dokazovania, či už relevantnými dôkazmi, ktoré strany navrhli alebo ešte len navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí prvoinštančný súd vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci vyjde z právneho názoru odvolacieho súdu (§391 ods. 2 C.s.p.), tak ako ho vyjadril v tomto rozsudku. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň aby odôvodnenie nie len formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že odopretie vlastníctva na podklade záveru o týraní zvieraťa musí v skutkových súvislostiach spočívať na dostatočne preukázaných faktoch a z hľadiska právneho reflektovať tiež legálnu definíciu týrania zvieraťa upravenú v § 22 ods. 2 zák. č. 39/2007 Z. z. Odvolací súd k ďalšiemu konaniu tiež pripomína, že uplatnenie vlastníckej ochrany je potrebné a priori považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Preto strana, ktorá chce dosiahnuť odopretie takejto ochrany pre jej amorálnosť, mala by v zásade tento rozpor v konaní na podklade konkrétnych tvrdení uplatniť a náležite ho aj preukázať. Napokon odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť správnosti konštruktu súdu prvej inštancie, že dovolávanie sa vlastníckej ochrany osobou, ktorá zviera vystavila utrpeniu (alebo zviera opustila, alebo dlhý čas oňho nejavila záujem) je v zrejmom rozpore s dobrými mravmi. Preto v prípade, ak sa tvrdenie žalovaného v 2. rade o týraní psa Huncúta žalobcom v akejkoľvek podobe preukáže, jeho žalobe nemožno vyhovieť.
20. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.) vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).