Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoCsp-64-2020.pdf
PDF · 110.51 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoCsp/64/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpená advokátom: JUDr. Pavel Novák, Fazuľová 1, Bratislava, proti žalovaným: 1/ N. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. Q. XXXX, K. D., 2/ C. K., nar. XX.XX.XXXX, I. Q. XXXX, K. D., 3/ C. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, K. D., zastúpený splnomocnencami: W. J., nar. XX.XX.XXXX a R. J., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom T. XXXX/XX, K. D., o zaplatenie 10.900,51 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 7Csp/87/2016-138 zo dňa 28.5.2019, vo výroku III., takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku III. a v závislom výroku IV. o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. žalovaným 1, 2, 3 uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške 10.635,79 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% zo sumy 10.311,09 eur od 4.8.2016 až do zaplatenia, výrokom II. súd povolil žalovaným splácať pohľadávku žalobcovi po 150 eur mesačne počnúc s nasledujúcim mesiacom po právoplatnosti rozsudku až do vyrovnania pod následkom straty výhody splátok, výrokom III. vo zvyšku súd žalobu zamietol a výrokom IV. žalobcovi súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozsudok označený v záhlaví súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 53 ods. 1, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, § 54a Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, písm. a), b) a d), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 565, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci uzavreli dňa 23.11.2010 zmluvu o splátkovom úvere č. 193758810 na základe ktorej poskytol žalobca žalovaným splátkový úver vo výške 10.000 eur. Žalovaní sa zaviazali splatiť poskytnutý úver vo výške 140,59 eur mesačne vždy k 20 dňu v kalendárnom mesiaci. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.11.2020. žalovaní svoj záväzok splnili iba čiastočne. Žalovaní podmienky pre splácanie riadne nedodržiavali a dostali sa so splácaním dlhu do omeškania. Žalovaní na nedodržanie platobnej disciplíny boli upozornení výzvou zo dňa 4.4.2014 a boli oboznámení s možnosťou vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru čím nastane platnosť celého úveru. Žalovaní napriek výzve nezaplatili žiadnu splátku, preto žalobca ku dňu 24.6.2014 vyhlásil mimoriadnu splatnosť. V spise založenom oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti datované dňom 29.4.2016 vyplýva oznámenie, že banka vyhlásila ku dňu 27.4.2016 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy. Pohľadávka zo zmluvy vo výške 10.635,79 eur majú uhradiť dlžníci do 15 dní na číslo účtu.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že „zo zmluvy o splátkovom úvere vyplýva, že zmluva má všetky náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. Zo spisu tiež vyplýva, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Súd vyhodnotil všetky okolnosti prípadu a dospel k záveru, že žaloba je podaná dôvodne čo do istiny 10.635,79 eur nakoľko ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru pohľadávka predstavovala istinu 10.635,79 eur. Rozdiel medzi žalovanou istinou 10.900,51 eur a pohľadávkou vyčíslenou vo vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalobca nezdôvodnil a nevysvetlil. Preto v tejto časti súd žalobu zamietol. Žalovaní so zaplatením pohľadávky sa dostali do omeškania preto súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške 5% ročne v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to od 4.8.2016 kedy sa žalovaní dostali do omeškania. Žalovaní sa dostali do omeškania nasledujúcim dňom po uplynutí 15 dní od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti teda dňom 4.8.2016. Žalobca žiadal priznať aj úrok vo výške 10,9% ročne a to zo sumy 8.631,79 eur od 4.8.2016 až do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Súd odkazuje na závery NS SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998, ktoré úsudky napokon akceptoval i ÚS SR v rozhodnutí sp.zn. IVÚS 476/2012 z 18.9.2012. t.j. „pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“. Žiada sa dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo splatnosť skrátiť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po splatnosti úveru (po ukončení zmluvného úverového vzťahu) úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po splatnosti splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby mu dlžník zaplatil riadne úroky tak ako by ich mal splácať do konečnej poslednej splátky. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami súd čiastočne žalobu čo do požadovaných úrokov po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zamietol. Žalovaní žiadali vzhľadom na svoju nepriaznivú finančnú situáciu splácať pohľadávku v splátkach po 150 eur mesačne čo mu súd s poukazom na § 232 ods. 3 CSP vyhovel. Žalobca mal v konaní plný úspech čo do istiny a preto mu súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu v zmysle § 255 ods. 1 CSP“.
5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca voči výroku III. v časti o nepriznaní 10,90% úroku zo sumy 8.631,79 eur od 4.8.2016 do zaplatenia podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. Poukázal na bod 7.4.2. a 7.4.3. Všeobecných obchodných podmienok, § 497 a 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo 57/2005. Uviedol, že úroky v tomto prípade sú osobitnou peňažnou náhradou súvisiacou s poskytnutím finančných prostriedkov, úroky z omeškania majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka s plnením dlhu. Je potrebné rozlišovať medzi splatením úveru a zosplatnením úveru. Zosplatnenie úveru je určenie splatnosti celého dlhu v prípade, že si zmluvné strany dohodli vrátenie úveru v splátkach. Jedná sa o právo veriteľa, ktorým dlžník stráca výhodu splátok. Nie je to okamih, kedy veriteľ stráca právo na plnenie zo strany dlžníka, ani okamih kedy veriteľ stráca právo na úroky. Poukázal tiež na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Žalobca má právo požadovať od žalovaných riadne úroky po celú dobu poskytnutia úveru. Úrok predstavuje kompenzáciu pre veriteľa za to, že s požičaním peňazí sa zriekol možnosti ich používania a zároveň za to, že znáša riziko spojené s ich požičiavaním. Zmluvný vzťah medzi žalobcom
a žalovaným založený zmluvou o úvere je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom čo znamená, že tento právny vzťah bez ohľadu na povahu zmluvných strán podlieha právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka. Obligatórne sa naň uplatní právna úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis ku všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Žalobca má za to, že predmetnú úverovú zmluvu treba posudzovať podľa Obchodného zákonníka v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Uplatňovanie zmluvných úrokov po zosplatnení úverovej pohľadávky je v súlade s právom, čo odôvodňujú aj tieto argumenty: nutná existencia dohody o úrokoch/úrok ako definičná pojmová náležitosť zmluvy o úvere, úroková sadzba v znení: „Dlžník je povinný platiť úroky veriteľovi od poskytnutia peňažných prostriedkov do ich vrátenia“, transparentnosť úrokovej dohody a neexistuje dôvod neplatnosti úrokovej dohody v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolateľa neexistuje žiaden všeobecne použiteľný argument, ktorý by umožňoval subsumovať úročenie zosplatnenej pohľadávky pred ktorúkoľvek zložku hypotézy právnej normy obsiahnutej v § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca ďalej rozvádzal rozdielnu ekonomickú funkciu úrokov a úrokov z omeškania. Funkcia úrokov je cena za užívanie peňazí dlžníkom a funkciou úrokov z omeškania je sankcia za porušenie povinnosti dlžníka. Tieto funkcie sa neprekrývajú, nemajú spoločný prienik, nevylučujú sa a môžu pôsobiť popri sebe. Aj po zosplatnení pohľadávky peniaze naďalej užíva dlžník, mal by preto platiť cenu za ich užívanie až do ich reálneho vrátenia. Zosplatnením pohľadávky zmluva, právny vzťah, práva a povinnosti nezanikajú, právna norma vyplývajúca z § 565 Občianskeho zákonníka nesleduje zánik záväzku, ale čas v ktorom má dlžník plniť. Záväzok zaniká až riadnym splnením, nie časom kedy malo byť plnené bez ohľadu na to aby plnené bolo, nie je tu ani žiaden dôvod na zánik nesplneného záväzku. Zánik záväzku je spojený až splnením dlžníka, preto z právnej normy obsiahnutej v § 565 Občianskeho zákonníka ani právneho úkonu zosplatnenia a napokon ani z prejavu vôle účastníka, ktorý vykoná právo zosplatnenia, zánik záväzku vyvodiť nemožno, keďže k zániku záväzku nesmerujú a zánik záväzku nastane až reálnym splnením. Žalobca uvádza, že § 565 Občianskeho zákonníka nemožno zamieňať s § 506 Obchodného zákonníka. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej pohľadávky, ale len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky pod dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci. Zosplatnenie pohľadávky nie je špecifickým spôsobom zániku záväzkového vzťahu na rozdiel od odstúpenia od zmluvy. Podľa odvolateľa je absolútne vylúčené, aby prípadne súd vnucoval účastníkovi právneho vzťahu taký výklad právneho úkonu, ktorý je v rozpore s jeho bezprostredným obsahom, v rozpore s jeho vôľou a v rozpore s právnou normou na základe ktorej bol právny úkon vykonaný. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka nie je žiadnym odstúpením od zmluvy, ale výkonom iného práva, vykonaním ktorého dochádza výlučne k časovej zmene vo vzťahu k povinnosti splatiť poskytnutý úver vrátane úrokov z úverov a nemá žiadnu vecnú a obsahovú súvislosť s oprávnením zakotveným v § 506 Obchodného zákonníka. Podľa názoru žalobcu otázku kumulácie úrokov a úrokov z omeškania nie je možné podriadiť prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti pre výslovnú a komplexnú reguláciu týkajúcu sa úrokov v § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a v § 1 a 1a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., jednak preto, že sa jedná o výnimky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka - hlavný predmet plnenia a primeranosť ceny. Žalobca poukazuje na to, že ak by dlžník nemal platiť úroky po zosplatnení pohľadávky, pre dlžníka by bolo lacnejšie a spravidla výhodnejšie neplatiť splátky a dlžník by nebol motivovaný, aby prechodné ťažkosti riešil úsilím v prospech obnovenia riadneho splácania úveru, nakoľko stav po zosplatnení by bol pre neho lacnejší. Normatívna úprava úrokov a úrokov z omeškania nepripúšťa záver o hodnotovej pozornosti právneho poriadku a nedáva tak žiaden legitímny dôvod na dotvorenie práva sudcom. Žalobca poukazuje na to, že neexistuje ani ustálená ani relevantne odôvodnená súdna prax, ktorá zakazuje kumuláciu úrokov a úrokov z omeškania, existujú súdne rozhodnutia v prospech kumulácie a to rozhodnutie Najvyššie súdu SR publikovaného Zo súdnej praxe pod č. 55/1996 ako aj viaceré rozhodnutia krajských súdov. V prospech kumulácie sa vyjadruje aj napr. Ovečková O. a kol., Obchodný zákonník 2. Komentár, tretie doplnené a prepracované vydanie. Žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že pri totožnej právnej úprave Česká republika dlhodobo a jednotne nepochybuje o prípustnosti úročenia pohľadávky po zosplatnení úrokmi a prípustnosti kumulácie úrokov z omeškania. Žalobca takisto uvádza, že podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere sú záväzok jednej strany veriteľa na žiadosť druhej strany dlžníka poskytnúť peňažné prostriedky, určenie výšky peňažných prostriedkov, ktoré majú byť poskytnuté a záväzok druhej strany poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť z poskytnutých prostriedkov
úroky. Povinnosť platiť úroky je imanentnou súčasťou zmluvy o úvere a priamo z nej vyplýva, zmluva o úvere nemôže byť bezúročná, povinnosť platiť úroky je kogentnou povinnosťou vyplývajúcou z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka. Argumenty žalobcu potvrdzujú, že úroky po zosplatnení úverovej pohľadávky sú v súlade s právom a v súlade s právom je aj súčasné uplatňovanie úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku III. ohľadom nepriznania 10,9% riadneho úroku zo sumy 8.631,79 eur od 04.08.2016 do zaplatenia zmenil tak, že žalovaní 1/ až 3/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 10,9% riadny úrok zo sumy 8.631,79 eur od 04.08.2016 do zaplatenia a zároveň nahradiť trovy odvolacieho konania v plnej výške.
6. Žalovaní odvolanie nepodali, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrili.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku III. a vo výroku IV. o nároku na náhradu trov konania zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
8. Súd prvej inštancie už právoplatným prvým a druhým výrokom preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku) uložil žalovaným 1/, 2/, 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.635,79 eur s úrokmi z omeškania výške 5% ročne zo sumy 10.311,09 eur od 4.8.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, súd povolil žalovaným povinnosť splácať po 150 eur mesačne. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal napadnutý zamietajúci tretí výrok a závislý výrok o nároku na náhradu trov konania rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne žalobu vo zvyšku zamietol.
9. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej vo vzťahu k úrokom na právnom závere, že žalobcovi prislúcha právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru len do času zosplatnenia úveru.
10. Žalobca s týmto jeho záverom nesúhlasil dôvodiac najmä tým, že je potrebné rozlišovať medzi splatením úveru a zosplatnením úveru, žalobca má právo požadovať od žalovaných riadne úroky po celú dobu poskytnutia úveru, uplatňovanie zmluvných úrokov po zosplatnení úverovej pohľadávky je v súlade s právom, v súlade s právom je aj súčasné uplatňovanie úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení. Aj po zosplatnení pohľadávky peniaze naďalej užíva dlžník, mal by preto platiť cenu za ich užívanie až do ich reálneho vrátenia.
11. Z odvolania je teda zrejmá nesúhlasná argumentácia voči právnemu posúdeniu nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov vyplýva nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru. Kumulácia zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je predmetom odbornej diskusie, keďže jednoznačné legislatívne riešenie absentuje. Z ust. § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná (uvedené odznelo v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo 16.6.2020).
12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) v aktuálnom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 poukázal na skutočnosť, že pri spotrebiteľských úveroch je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy, čo znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave úverovej zmluvy absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov. V § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či Zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinnosti profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je pritom inštitút slúžiaci ochrane veriteľa. Veriteľ však peňažné prostriedky nemá ale patrí mu za ne dohodnutá odmena. Záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, pretože dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. NS SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/42/2020 ďalej argumentoval, že pre spotrebiteľa je nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, to znamená že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z toho dôvodu dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda. Jeho právo zostáva zachované, po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. NS SR v rozhodnutí 5Cdo/42/2020 dospel preto k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.
13. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku odvolací súd preto zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej (ktorým nepriznal veriteľovi zmluvné úroky po zosplatnení úveru v spotrebiteľskej veci) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (odvolacie konanie nenahrádza konanie pred súdom prvej inštancie).
14. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vychádzajúceho z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2020, je vykonať dokazovanie za účelom posúdenia nároku žalobcu na zaplatenie zmluvných úrokov po zosplatnení úveru (popri úrokoch z omeškania). NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Preukázaný skutkový stav na základe vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie podriadi pod platnú právnu úpravu, v zmysle ktorej je dlžník povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov (§ 502 ods. 1 Obchodného zákonníka) a konečný okamih povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov zodpovedá dohode zmluvných strán o zmluvnom úroku pri riadnom plnení povinnosti dlžníka, zaplatiť tento zmluvný úrok ako cenu peňazí.
15. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.
16. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobcu, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
17. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
18. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, pričom pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie vezme súd prvej inštancie dôsledne na zreteľ zásadu úspechu vo veci.
19. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).