Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_17Csp-9-2021.pdf
PDF · 115.91 KB
Case nature
Area
Subarea
17Csp/9/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Renátou Ďurkovou v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOSŤ, SE, so sídlom námestie T.G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, IČ:04 355 211, zapísaného v obchodom registri vedenom Krajským súdom v Brne oddiel H, vložka 602, zastúpeného JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, Majerníkova 3479/3A, 841 05 Bratislava, IČO:42 185 190, proti žalovanej: M. O., nar: XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/X, XXX XX N., o zaplatenie 100,00 Eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 100,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 100,- eur od 05.01.2018 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80 % voči žalovanej s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 21.01.2021 v rámci upomínacieho konania sa žalobca domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 100,- eur, náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 12,- eur a s príslušenstvom titulom úrokov z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 100,- eur od 05.01.2018 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že v dôsledku cezhraničnej fúzie zlúčením spoločnosti MINIHOTOVOST, a.s., IČO: 04355211, ktorá v rámci cezhraničnej fúzie zmenila svoju právnu formu na európsku akciovú spoločnosť MINIHOTOVOST, SE (nástupnická spoločnosť) a obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a.s., IČO: 35852453 (zanikajúca spoločnosť), došlo k zlúčeniu nástupníckej spoločnosti a zanikajúcej spoločnosti, zanikajúca spoločnosť zanikla bez likvidácie a jej imanie prešlo na nástupnícku spoločnosť. Žalovaná sa prostredníctvom webstránky www.minipozicka.sk <http:// www.minipozicka.sk> registrovala a požiadala žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 100,- eur, pričom pri registrácii uviedla svoje osobné údaje. Pri registrácii a odoslaní žiadosti o poskytnutie úveru žalovaná zároveň potvrdila, že súhlasí so zmluvou o úvere, všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, zároveň potvrdila, že údaje, ktoré poskytla, sú pravdivé. Na základe zmluvy č. 514380 zo dňa 30.11.2017 poskytol žalobca ako veriteľ žalovanej ako dlžníkovi úver vo výške 100,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 28,- eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 128,- eur. Tento dlh sa stal splatným dňa 28.12.2017. Ďalej žalobca uviedol, že v zmysle čl.18 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, veriteľ je oprávnený upozorniť dlžníka na omeškanie so
splátkou úveru, buď emailom alebo sms správou alebo písomne. Veriteľ je oprávnený požadovať od spotrebiteľa vo forme zmluvnej pokuty paušálnu náhradu nákladov za upomienku v sume 3,- eur za každú upomienku. Žalobca upomínal dlžníka formou sms alebo emailov. Zaslané boli 4 upomienky, a preto žalovanej vznikla povinnosť uhradiť spolu 12,- eur, a to za upomienky zo dňa 01.01.2018, 02.01.2018, 14.10.2020 a 26.10.2020 poslané emailom. Žalovaná svoj záväzok neuhradila a žalobca si uplatňuje úroky z omeškania podľa nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb.
3. Žalobca v žalobe ako dôkazy označil plnomocenstvo udelené JUDr. Hegedüšovej, výpis z obchodného registra, Smlouvu o zápůjčce č. 514380, Upomienky a Výzvu na okamžité uhradenie dlžoby pred začatím súdneho konania.
4. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz sp.zn. 1Up/2026/2020, zo dňa 01.12.2020. Po vydaní platobného rozkazu v rámci upomínacieho konania žalovaná podala odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom tvrdila, že nesúhlasí s výškou úrokov, ktorá jej vola žalobcom účtovaná. Viac krát sa snažila so žalobcom dohodnúť, ale nevedeli jej povedať presnú sumu. Uvádza, že úrok je spolu s dlžnou sumou skoro 600,-Eur a že nie je ochotná zaplatiť výšku v tejto sume, pričom ak jej žalobca pošle na jej e-mailovú adresu presnú sumu, a to 5% úrok zo sumy 100,-Eur, hneď túto sumu ohradí.
5. Následne doručil vyjadrenie k odporu žalobca, ktorý navrhol žalobe vyhovieť. Zároveň žalobca navrhol pokračovanie konania na miestne príslušnom súde, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu v celom rozsahu, a preto vec bola postúpená tunajšiemu súdu.
6. Vyjadrenie k odporu bolo žalovanej doručené do vlastných rúk dňa 12.02.2021, tiež s uznesením na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalobcu k odporu v stanovenej lehote. Žalovaná sa k vyjadreniu písomne nevyjadrila.
7. Vzhľadom na skutočnosť, že v tomto spore ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000,00 Eur, súd bez nariadenia pojednávania vyhlásil rozsudok v zmysle ust. § 297 CSP dňa 29.04.2021. Strany sporu sa na verejné vyhlásenie rozsudku nedostavili.
8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:
9. Zo zmluvy označenej ako zmluva o úvere č. 514380 zo dňa 30.11.2017 vyplýva, že túto zmluvu uzatvoril žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník . Obsahom záväzku žalobcu bolo poskytnúť v prospech žalovanej bezúčelový úver vo výške 100,- eur. Žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odmenu vo výške 28,- eur, t.j. celkovo v sume 128,- eur. Sumu 28,- eur titulom odmeny si žalobca žalobou neuplatnil. Úver bol poskytnutý dlžníkovi bezhotovostne na účet dlžníka. Splatenie bolo dojednané ako jednorazové (teda nie v pravidelných opakujúcich sa splátkach), pričom jedna dojednaná splátka mala byť v celkovej výške úveru zaplatená do 28.12.2017. Žalovaná nerozporovala tvrdenie, že sumu istiny 100,- eur vyčerpala bezhotovostne na ňou uvedený bankový účet. Rovnako nebolo namietané tvrdenie, že žalovaná doposiaľ nesplnila svoj záväzok ani čiastočne.
10. Podľa bodu IV zmluvy veriteľ upozorní na omeškanie so splátkou úveru, a to buď emailom na emailovú adresu uvedenú v registrácii spotrebiteľa alebo SMS správou na číslo mobilného telefónu spotrebiteľa alebo písomne na adresu spotrebiteľa. Spotrebiteľ dáva výslovný súhlas k tomu, aby mu veriteľ zasielal akékoľvek upomienky ako formou SMS alebo emailovej správy na mobilný telefón alebo na emailové adresy veriteľovi známe, alebo na jeho užívateľský účet. Veriteľ je oprávnený požadovať od spotrebiteľa paušálnu náhradu nákladov spojených s upomienkou v sume 3,- eur za každú odoslanú upomienku. Na úhradu dlhu bola žalovaná opakovane vyzývaná emailom, a to výzvou zo dňa 01.01.2018, 02.01.2018, 14.10.2020 a 26.10.2020.
11. Vzhľadom na to, že na strane žalobcu vystupuje subjekt z iného členského štátu EÚ (spoločnosť so sídlom v Českej republike), ide o spor s cudzím prvkom, a preto súd najskôr riešil, či má právomoc prejednať tento spor a aké právo je rozhodné, právo ktorého štátu je nutné aplikovať. Súd konštatuje, že právomoc na prejednanie sporu má, a to v zmysle čl. 18 Nariadenia EURÓPSKEHO PARLAMENTUA
RADY (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Je nepochybné, že žalobca vystupoval ako dodávateľa, teda podnikateľ, ktorý poskytuje úvery a pôžičky v rámci svojej obchodnej činnosti, čo vyplýva aj z výpisu z jeho obchodného registra. Žalovaná je fyzickou osobou, ktorej boli peňažné prostriedky poskytnuté na svoju osobnú spotrebu, teda má postavenie spotrebiteľa. Žalovaná má bydlisko v SR, a preto slovenský súd má právomoc vec prejednať.
12. Čo sa týka určenia rozhodného práva, súd použil NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTUA RADY (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Súd uvádza, že v bode 4 predložených všeobecných obchodných podmienok je zakotvená voľba práva v prospech právneho poriadku Českej republiky. Súd ale konštatuje, že takáto „dohoda“ nenapĺňa kritériá čl. 3 uvedeného nariadenia, nakoľko táto bola zakotvená vo všeobecných obchodných podmienkach veriteľa jednostranne ním, bez možnosti zmeny, a teda táto bola vopred naplánovaná veriteľom bez možnosti participácie dlžníka na takejto voľbe. V konečnom dôsledku tak ide len o voľbu veriteľa ,ktorý jednostranne koncipuje obchodné podmienky, bez možnosti zmeny v prípade, že dlžník by s takýmto predformulovaným ustanovením nesúhlasil. V danom prípade tak sa nemôže jednať o výslovnú dohodu oboch zmluvných strán ohľadom voľby právneho poriadku. Otázne je, či vzhľadom na rozsah a množstvo zmluvných dojednaní, ktoré sú tiež obsahom všeobecných podmienok, spotrebiteľ vôbec vie, že podaním žiadosti o úver vlastne súhlasí s tým, aby sa právne vzťahy spravovali cudzím právom, a teda otázna je vôbec vôľa spotrebiteľa uzavrieť s veriteľom dohodu o voľbe práva, ktorá by tak bola neplatná pre nedostatok vôle spotrebiteľa podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Súd však uvádza, že vzhľadom na „zakamuflovanine“ voľby rozhodného práva do obchodných podmienok medzi desiatky ďalších ustanovení nie je možné túto dohodu považovať za jasnú a výslovnú obojstrannú dohodu v zmysle čl. 3 nariadenia. Súd preto z týchto dôvodov konštatuje, že na voľbu práva neprihliadol a uplatnil čl. 6 ods. 1 cit. nariadenia (ktorý platí v prípade obsancie voľby práva), podľa ktorého bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b)akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny,a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
13. Vychádzajúc z tohto ustanovenia tak súd konštatuje, že rozhodným právom podľa cit. článkuje právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, teda právo slovenské. Okrem už vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré súd neakceptoval veriteľom do obchodných podmienok vsunutú voľbu práva, súd uvádza, že v zmysle čl. 6 ods. 2 nariadenia voľba práva v žiadnom prípade nemôže spotrebiteľ zbaviť ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným. To znamená, že aj keby teoreticky súd posúdil dohodu o voľbe českého práva ako prípustnú a akceptoval by ju, kogentné ustanovenia slovenského právneho poriadku, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľa by nemohli byť obídené a nimi by napriek tomu bolo nutné sa riadiť v prospech spotrebiteľa (viď ďalej časť o uplatnení úrokov z omeškania neprípustne nad rámec kogentných ustanovení slovenského právneho poriadku).
14. Podľa § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), spotrebiteľským úverom nie sú: úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace.
15. Podľa § 2 písm. a) až d) ZoSÚ, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povovlania, veriteľom fyzická alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, iným veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. c), f) a l), pričom tieto úvery alebo pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a m) až r); za iného veriteľa sa nepovažuje banka, pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa osobitného predpisu, ktorá má povolenie na činnosť udelené Národnou bankou Slovenska, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
16. Podľa § 24 ods. 1 ZoSÚ, na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú ustanovenia § 2, 3 a 4, § 6 až 8, § 9 ods. 1, 2, 9 a 10, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, 23 a 25 a tohto paragrafu.
17. Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
18. Podľa § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k) OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.
19. Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
20. Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
21. Podľa § 40 ods. 4 veta prvá OZ, písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila.
22. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 vety prvej OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
23. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
24. Podľa § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
25. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že občan ako spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok vopred určených dodávateľom, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Vo všeobecných pravidlách pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách zákon stanovuje, že takého ustanovenia v zmluvách, spôsobujúce nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy typové či adhézne, sú zmluvy, ktoré o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov s tým, že dodávateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje podmienky jej realizácie. Návrh zmlúv býva často predtlačený na formulároch s tým že fyzická osoba- spotrebiteľ nemá možnosť dosiahnuť zmenu v návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať, môže návrh buď prijať alebo neprijať a zmluvu neuzavrieť. Dodávateľ je osoba konajúca pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je silnejšou zmluvnou stranou, ponúkajúcou
spotrebiteľovi k spotrebe určitú vec, vrátane finančných prostriedkov, ktorej forma distribúcie je predmetom podnikania dodávateľa. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predstavuje slabšiu zmluvnú stranu, nemôže vopred ovplyvniť pripravený návrh zmluvy. Zákon zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ku ktorým patrí aj predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere. Vychádza sa z predpokladu, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa všeobecne očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkaného tovaru a služieb, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní. Zákon predpokladá, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. V súlade s prílohou Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zákon uvádza príkladne podmienky zakotvené v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za neprijateľné. Podľa článku 5 uvedenej smernice všetky písomné ustanovenia spotrebiteľských zmlúv musia byť vyjadrené zrozumiteľne, v prípade nezrozumiteľnosti sa podmienka má vykladať v prospech spotrebiteľa. Podľa článku 4 ods. 2 smernice ak hlavný predmet zmluvy, cena alebo úhrada, prípadne tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom nie sú vyjadrené zrozumiteľne, je potrebné preskúmať, či tieto podmienky nie sú nekalé. Oprávnené pochybnosti o zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vzbudzuje absencia dôležitého a povinného údaju - ročnej percentuálnej miery nákladov.
26. Súd prijal argumentáciu žalobcu, žalovaná porušila zmluvne dohodnuté podmienky splatnosti poskytnutého úveru, neuhradila z poskytnutých finančných prostriedkov žiadnu čiastku, žalobca oprávnene požadoval zaviazať žalovanú na zaplatenie nesplateného úveru, v tejto časti súd vyhodnotil nárok žalobcu za dôvodný a žalobe vyhovel. Keďže žalobca splnil svoj zmluvný záväzok zo zmluvy o pôžičke a reálne poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 100,- eur, pričom žalovanej vznikla povinnosť žalobcovi vrátiť požičanú sumu do 28.12.2017 a žalovaná túto svoju povinnosť nesplnila ani len čiastočne, bolo právne dôvodné žalobe o zaplatenie istiny t.j. o zaplatenie sumy 100,- eur vyhovieť. Táto suma predstavuje iba istinu, ktorá bola žalovanej požičaná, bez akýchkoľvek ďalších úrokov a poplatkov.
27. Žalobca si ďalej uplatnil úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne z dlžnej sumy 100,- eur od 05.01.2018 do zaplatenia. Súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Úroky z omeškania boli uplatnené od 05.01.2018. Pôžička sa stala splatnou podľa zmluvy dňa 28.12.2017, a teda pokiaľ v tento deň nedošlo k jej úhrade, deň 29.12.2017 je prvým dňom omeškania žalovanej s úhradou dlhu. Ak si žalobca uplatnil úroky z omeškania až od 05.01.2018, je zrejmé, že v tento deň žalovaná už bola niekoľko dní v omeškaní s úhradou dlhu. K prvému dňu omeškania úroková sadzba predstavovala 5,00 % ročne, ako základná úroková sadzba ECB 0,00 % (platila od 16.03.2016) plus 5 % v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z , a preto súd priznal úroky z omeškania v sadzbe 5% ročne a vo zvyšku žiadaných úrokov z omeškania žalobu zamietol. Ustanovenie o výške úrokov z omeškania je v slovenskom právnom poriadku stanovené kogentne, dohodou nie je možné sa od tohto ustanovenia odchýliť. Preto v žiadnom prípade (aj keby platila voľba českého práva, v zmysle ktorého by patrili žalobcovi úroky z omeškania prípadne i v sadzbe vyššej) by nebolo možné zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu kogentné ustanovenia slovenského právneho poriadku poskytujú (čl. 6ods. 2 Nariadenia Rím 1).
28. Okrem toho si žalobca uplatnil sumu 12,- eur za 4 ks upomienok. V skutkovom opise žaloby žalobca uvádza, že si túto sumu uplatňuje ako zmluvnú pokutu (teda ako paušálnu náhradu nákladov za upomienku). Súd dospel k záveru, že v tejto časti je žaloba nedôvodná. Súd konštatuje, že sa jedná o zmluvnú pokutu, a to tiež s poukazom na znenie bodu IV zmluvy, kde sa výslovne uvádza, že veriteľ je oprávnený požadovať od spotrebiteľa paušálnu náhradu nákladov spojených s upomienkou v sume 3,- eur za každú odoslanú upomienku. Ak sa jedná o paušálnu náhradu nákladov, tak takáto suma má charakter zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta vo svojej podstatne totiž predstavuje paušalizovanú náhradu škody (teda tu nákladov), ktorá je vopred jednotne určená pre prípad porušenia nejakého konkrétneho zmluvného záväzku. Aj v citovanom ustanovení zmluvy sa pojednáva o tom, že spotrebiteľ je povinný vždy zaplatiť paušálnu náhradu nákladov za každú upomienku. V danom prípade sa výška platby, na ktorú sa dlžník zaväzuje, neodvíja od konkrétnej sumy skutočných nákladov za upomienku, ale zaväzuje sa zaplatiť jednotnú sumu bez potreby tieto náklady veriteľom vyčíslovať, teda bez nutnosti
preukazovať, koľko reálne veriteľ za tú - ktorú upomienku vynaložil prostriedkov, bez potreby vyčíslovať koľko ho spracovanie a odoslanie upomienky reálne stálo, ako je to charakteristické pre uplatnenie si nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (kde sa nahrádza reálne iba to, čo bolo aj skutočne vynaložené, čo ale nie je tento prípad, keďže sa uplatňuje paušálne stanovená suma bez rozdielu). Takáto platba má preto charakter zmluvnej pokuty, a preto je nutné ju tak i posudzovať. V konečnom dôsledku aj žalobca ju tak v žalobe kvalifikuje. Súd je toho názoru, že takýto typ nároku nemôže byť z právneho hľadiska považovaný ani za odplatu (cenu, resp. poplatok) za istú službu žalobcu (ako dodávateľa) poskytnutú na základe požiadavky žalovanej (ako spotrebiteľa), keďže z podstaty tohto nároku vyplýva, že ide o nárok viažuci sa primárne na porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok riadne a včas a až sekundárne na zaslanie upomienky. Podľa názoru súdu uvedené paušálne náklady za upomienky nie sú ničím iným len ďalším duplicitným prostriedkom sankcionovania dlžníka za porušenie jeho peňažných záväzkov (popri zákonnom práve veriteľa na úroky z omeškania; aj tento právny inštitút je tiež vo svojej podstate sankciou/paušalizovanou náhradou škody vzniknutej porušením právnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvného záväzku škodcu, ktorý má povahu peňažného plnenia) a do istej miery aj neprimeraným prostriedkom obchádzania kogentného ustanovenia § 517 ods. 2 OZ o najvyššej prípustnej výške úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch. Pritom určite nemôže byť suma 3,- eur adekvátnou náhradou za domnelé výdavky žalobcu spojené so zaslaním upomienky, ktoré zaslanie upomienky je automaticky vykonané prostredníctvom elektronických prostriedkov žalobcu ( automatickým jednotným emailom) bez reálneho podielu ľudského faktora a neprináša veriteľovi takmer žiadnu škodu vo forme s týmto spojených vynaložených výdavkov. Okrem toho súd konštatuje, že takéto dojednanie nie je prijateľné aj s poukazom na fakt, že spotrebiteľa prakticky zaväzuje zaplatiť paušálnu sumu za každú upomienku, bez ohľadu na to, koľko ich veriteľ zašle a akým spôsobom. Súd nespochybňuje, že upomienka má svoj význam vtedy, ak skutočne sleduje pripomenutie splatného záväzku, ak má informatívny charakter a je uplatnená v dobrej viere veriteľom s cieľom predísť sporu. Ale z prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca posielal prvé dve upomienky prakticky deň po dni (01.01.2018 a 02.01.2018), čo samo osebe nasvedčuje skôr tomu, že jediným účelom zasielania upomienok je navýšenie si zisku žalobcu. Je nelogický postup veriteľa, ktorý dva dni po sebe zašle upomienku s tým istým textom dlžníkovi a účtuje si za obe zmluvnú pokutu, hoc je jasné, že opakované odosielanie upomienky deň po dni ani nie je účelné, no napriek tomu za obe účtuje si pokutu. Ďalšie dve upomienky posielal dňa 14.10.2020 a 26.10.2020 opäť v krátkom slede za sebou, a to v čase, kedy je jasné, že dlžník je už niekoľko mesiacov v omeškaní a za stavu, kedy na uplatnenie si nároku cestou súdu ani nie je nutné dlžníka vyzývať, už vôbec nie s odstupom 3 dní po sebe. Zmluvné ustanovenie tak, ako je formulované v bode IV zmluvy teda veriteľovi dáva úplnene obmedzené možnosti v tom, kedy sa rozhodne poslať upomienku, v akom počte, ako často, napriek týmto nedostatkom zaväzuje zaplatiť spotrebiteľa domnelý náklad za každú upomienku, ktorú si veriteľ zmyslí poslať bez ohľadu na to, či táto plní svoj účel a je opodstatnená. V absurdnom prípade tak veriteľ môže poslať od prvého dňa omeškania s úhradou dlhu dlžníkovi upomienky každý jeden deň v počte napríklad 50 a spotrebiteľ je povinný z každú jednu upomienku mu aj zaplatiť, čo je v rozpore jednak s elementárnou logikou, ale podstatným spôsobom znevýhodňuje spotrebiteľa v tom zmysle, že je povinný platiť za opakovaný úkon, ktorý reálne nemá žiaden zmysel ani pre dlžníka ani pre veriteľa, nie je vyžadovaný ani pre následné uplatnenie si práva na súde, ale napriek tomu veriteľ ho svojvoľne môže realizovať v neobmedzenom počte krát, bez akejkoľvek limitácie. Toto ustanovenie pritom nie je výsledkom vzájomných jednaní zmluvných strán, ale je obsahom každej zmluvy totožného veriteľa s každým dlžníkom, a preto ani nebolo individuálne dojednané. Z dôvodu, že stavia spotrebiteľa do extrémne nevýhodnej pozície ( z vyššie opísaných dôvodov), toto ustanovenie súd považuje za neplatné aj podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Súd preto žalobu v tejto časti zamietol.
29. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
30. Podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu k veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
31. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 100 eur s úrokom z omeškania a zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 12 eur. Súd žalobcovi priznal sumu 100 eur s úrokom z omeškania. Procesný úspech žalobcu je teda vo výške 90%. Procesný úspech žalovaného je vo výške 12,- eur. Vzhľadom k predmetu
konania je to 10%. Čistý procesný úspech žalobcu s prihliadnutím na jeho procesný neúspech je vo výške 80 % (90% - 10%). Preto je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 80%.V tomto rozsahu súd preto žalobcovi priznal náhradu trov konania. O výške trov rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku podľa § 262ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia odvolanie na Okresný súd Trebišov (§ 362 ods.1 CSP).
Podľa ust. §-u 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. §-u 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. §-u 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada má vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.