Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (62)Rozsudok_12CoCsp-36-2020.pdf
PDF · 94.79 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoCsp/36/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu C. V., so sídlom S. XX, XXX XX O., H.: XX XXX XXX, právne zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, proti žalovanému O. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. T. XX, XXX XX P. B. - B. P., právne zastúpený Advokátska kancelária BABIN, PETKO & partners, s.r.o., so sídlom Hlavná 2885/29, 080 01 Prešov, o zaplatenie 1.058,90 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 16Csp/169/2018-132 zo dňa 04.02.2020, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok v I. zamietavom výroku.
II. Mení rozsudok v II. výroku o trovách konania tak, že žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v tomto spore už v poradí druhým) súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol a II. súvisiacim výrokom o trovách konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou zaviazal žalobcu.
2. Učinil tak po tom, ako mu bol jeho skorší rozsudok na odvolanie žalobcu pre procesné pochybenie, tkvejúce v nedoručení pre spor relevantného podania žalovaného žalobcovi, odvolacím súdom zrušený. V zmysle pokynu odvolacieho súdu potom doručil žalobcovi označené podanie žalovaného a doplnil dokazovanie oboznámením obsahu spisu od ostatného pojednávania. V novom rozhodnutí uviedol, že ako to vyplýva z § 1 zákona č. 381/2001 Z.z., zákon rozlišuje medzi poistníkom (ten, kto uzavrel poistnú zmluvu) a poisteným (tým na koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti), teda poistený nemusí byť totožný s poistníkom, ale zároveň nie je vylúčené, že pôjde o totožný subjekt. Na posúdenie toho, kto je poistený v zmysle citovaného zákona je preto potrebné vychádzať zo všeobecného právneho predpisu, v danom prípade z Občianskeho zákonníka o tom, kto zodpovedá za vzniknutú škodu. Bolo bezo sporu, že žalovaný bol v čase vzniku škodovej udalosti zamestnaný (v obdobnom pomere) u poistníka, t.j. v spoločnosti P. s.r.o., čo bolo napokon potvrdené aj svedeckou výpoveďou, ako aj samotnou výpoveďou žalovaného. Škodová udalosť nastala v čase, keď žalovaný vykonával činnosť na pokyn spoločnosti P. s.r.o. na motorovom vozidle, ktoré mu táto spoločnosť zverila do užívania. Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že len z výpovede žalovaného vyplynulo, že tento bol zamestnaný u poistníka, keďže táto skutočnosť bola potvrdená aj svedeckou výpoveďou svedka, za ktorého bol žalovaný v podstate náhradným pracovníkom. Následne sa súd zaoberal v zmysle pokynu odvolacieho súdu aj vecnou
legitimáciou strán sporu vo vzájomnej súvsťažnosti medzi nimi. Je nepochybné, že zodpovedným subjektom pri náhrade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla je jeho prevádzateľ a môže ním byť aj vodič podľa jeho subjektívnej zodpovednosti, to však len za predpokladu, že škoda nebola spôsobená v rámci plnenia jeho pracovných povinností. Ak teda vodič prevádzateľa motorového vozidla spôsobí dopravnú nehodu v rámci plnenia pracovných úloh prevádzateľa, ako tomu bolo aj v tomto prípade, potom nezodpovedá za spôsobenú škodu poškodenému on, ale jeho zamestnávateľ, a to v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť vodiča je len následná, a to podľa pracovnoprávnych predpisov, kedy ide už o právny vzťah medzi ním a jeho zamestnávateľom. Žalovaný nepoužil motorové vozidlo bez súhlasu zamestnávateľa, teda v žiadnom prípade nemožno hovoriť o tzv. excese, preto v tomto konkrétnom prípade žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný a z toho dôvodu súd žalobu voči nemu opätovne zamietol. Pre úplnosť poznamenal, že hoci poistený (žalovaný), ktorý nebol poistníkom má povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu, je potrebné skúmať aj dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k porušeniu povinnosti. V danom prípade sa vinník škodovej udalosti, ako aj poškodený jednoznačne zhodli, že nejde o dopravnú nehodu, ale o škodovú udalosť, pričom škoda sa na mieste javila ako zrejme neprevyšujúca 1.500,- Eur (oba automobily boli pojazdné, bez vytekajúcich kvapalín), čo však nič nemení na nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Záverom akcentoval ešte tú skutočnosť, že žalobca tvrdil, že žalovaný mu uhradil 100,- Eur v súvislosti s touto škodovou udalosťou, túto skutočnosť, však žalobca nijako relevantne nepodložil a žalovaný ju poprel. Ani v ďalšom konaní žalobca toto tvrdenie žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1, § 2 písm. f), g), § 4 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. a), § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 125 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, § 64 ods. 1 písm. d), § 66 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke; výrok o trovách konania podľa ustanovení § 251, § 252, § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)
3. Tento rozsudok včas podaným odvolaním v celosti napadol žalobca, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p (nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). Poukázal na to, že z ust. § 12 ods. 2 písm. f), § 2 písm. f). § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. a § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. vyplýva, že vodič motorového vozidla je poisteným v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., a preto ako poistený je povinný ohlásiť dopravnú nehodu, ktorá je poistnou udalosťou policajtovi, čím je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného. Namietal, že k záveru o nemožnosti považovať žalovaného za poisteného dospel súd prvej inštancie len na základe výsluchu žalovaného, ktorý uviedol, že v čase, kedy došlo k poistnej udalosti bol zamestnaný u poistníka. Súd prvej inštancie tak nekriticky prevzal tvrdenia žalovaného bez vykonania ďalšieho dokazovania, najmä predloženia listinného dôkazného prostriedku preukazujúce jeho tvrdenia. Ak zamestnanec nespôsobil škodu pri priamom výkone zamestnania (ale pri činnosti, ktorou sledoval vlastné záujmy), ide z jeho strany o exces, za ktorý nesie výlučnú zodpovednosť. V danom smere poukázal na to, že žalovaný si nesplnil svoju zákonnú povinnosť písomne ohlásiť poistnú udalosť do 15 dní od jej vzniku, ak sa stala na území SR. O poistnej udalosti sa tak dozvedel iba z oznámenia o poistnej udalosti poistníkom. Z identifikovaného dokumentu však nevyplýva, že žalovaný ako vodič motorového vozidla bol v pracovnom pomere s poistníkom. Podotkol, že žalobca nie je povinný zisťovať, či vodič motorového vozidla spôsobil škodu pri výkone činnosti pre zamestnávateľa. Má za to, že ide o skutočnosť, ktorú mal v konaní jednoznačne preukázať žalovaný, ktorý to však neurobil. V dôsledku uvedeného nemožno vylúčiť jeho pasívnu vecnú legitimáciu. Žalobu voči žalovanému tak súd prvej inštancie nemohol bez ďalšieho zamietnuť, preto je napadnutá časť rozsudku súdu prvej inštancie nezákonná a je potrebné ju zmeniť.
4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že argumenty, ktoré prezentoval pred súdom prvej inštancie neboli len nekriticky prevzaté do rozhodnutia súdu, pretože vo veci bolo vykonané dokazovanie podľa návrhu strán sporu a na základe zistených skutočností vec aj správne právne posúdil. Pre súdne konanie je dôležitá predovšetkým vecná legitimácia na strane žalobcu a žalovaného v konaní. V tomto prípade žalobca uplatnil nárok na základe uzatvorenej poistnej zmluvy zo dňa 10.06.2015 so spoločnosťou P. s.r.o., so sídlom v I.. Dopravná nehoda ku ktorej došlo XX.XX.XXXX nebola sporná. Sporná bola v konaní zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu. V konaní preukázal, že vykonával prácu pre spoločnosť P. s.r.o.. Následne po takto zistenom skutkovom stave, súd prvej inštancie správne konštatoval, že zo strany žalovaného nebol zistený exces, auto viedol pri výkone prác na základe pokynov spoločnosti, preto za vzniknutú škodu nemôže zodpovedať. V konečnom dôsledku súd prvej
inštancie svoje závery tak po skutkovej ako aj právnej stránke podrobne rozobral v rozsudku v bodoch 11. až 49. V zmysle uvedeného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.
5. Žalobca k podanému vyjadreniu uviedol, že na podanom odvolaní trvá v celom rozsahu. Zdôraznil, že k prijatému záveru dospel súd prvej inštancie len na základe výsluchu žalovaného, ktorý uviedol, že v čase, kedy došlo k poistnej udalosti bol zamestnaný u poistníka, teda len nekriticky prevzal tvrdenia žalovaného bez vykonania ďalšieho dokazovania, najmä bez predloženia listinného dôkazného prostriedku preukazujúceho jeho tvrdenia. Mal za to, že ide o skutočnosť, ktorú mal žalovaný jednoznačne preukázať v konaní, avšak neurobil to. V dôsledku uvedeného nemožno vylúčiť pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného. Žalobu voči žalovanému tak súd prvej inštancie nemohol bez ďalšieho zamietnuť, a preto je napadnutá časť rozsudku prvoinštančného súdu nezákonná a je potrebné ju zmeniť.
6. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu žalobcu nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383, § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli, na webovej stránke súdu a právnemu zástupcovi žalobcu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné v merite veci priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie je vo výroku vecne správne, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ( § 387 ods. 1 C.s.p.). Iná situácia je pri výroku o trovách konania, kde sú splnené podmienky pre jeho zmenu (§ 388 C.s.p.).
8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).
10. Kruciálnou otázkou tohto sporu bolo, či žalovanému v tomto spore svedčí pasívna vecná legitimácie, a ak áno, či porušil svoju povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu. Súd prvej inštancie založil svoj záver o nedostatku vecnej pasívnej legitimácii žalovaného v tomto spore na jeho tvrdení, ako aj na tvrdení svedka, že v čase dopravnej nehody bol žalovaný zamestnancom obchodnej spoločnosti P. s.r.o., ktorá bola prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda na druhom vozidle, pričom žalovaný spôsobil škodu v rámci plnenia si svojich pracovných úloh a nepoužil motorového vozidlo bez súhlasu zamestnávateľa. K porušeniu povinnosti žalovaného ohlásiť dopravnú nehodu vzal za dôvod hodný osobitného zreteľa tú skutočnosť, že oba zúčastnené strany sa na mieste zhodli, že nejde o dopravnú nehodu, ale o poistnú udalosť ako i to, že žalovaný mal podľa tvrdenia žalobcu, žalobcovi uhradiť sumu 100,-Eur, ktoré tvrdenie žalovaný poprel a žalobca toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal.
11. Podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka prevádzkovateľ motorového vozidla zodpovedá za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. Vodič motorového vozidla zodpovedá podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti. Zodpovednosť prevádzateľa vozidla za škodu spôsobenú jeho prevádzkou (§ 427 a nasl. Občianskeho zákonníka) nevylučuje (súbežnú) zodpovednosť vodiča vozidla za škodu spôsobenú pri rovnakej škodovej udalosti porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť vodiča podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy len v prípade, keď v čase škodovej udalosti riadil v súvislosti s plnením pracovných povinností vozidlo prevádzkované jeho zamestnávateľom, pretože podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v takomto prípade za škodu zodpovedá zamestnávateľ.
12. Zodpovednosť podľa ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka je daná na strane právnickej osoby v tých prípadoch, keď škodca je voči nej v takom právnom vzťahu, že je namieste stanovenie tejto zodpovednosti miesto samotného škodcu, ktorý škodu spôsobil pri jej činnosti, na ktorú bol použitý. Pôjde tu o akúkoľvek takú činnosť, ktorá spadá do pôsobnosti právnickej osoby z hľadiska vecného, miestneho a časového; patrí sem aj činnosť osôb, ktoré túto vykonávali pre právnickú osobu mimo pracovného pomeru. Musí však ísť o vnútorný, účelový vzťah k činnosti právnickej osoby, ktorá túto činnosť vyvíja, a nie o činnosť, ktorou by konajúca osoba sledovala svoj osobný záujem. Len v prípade, že konanie osoby, ktorá škodu spôsobila, nemožno považovať za činnosť právnickej osoby, na ktorú bola konajúca osoba použitá, išlo by o vybočenie z tejto činnosti - exces - a v takom prípade by potom bola daná priama zodpovednosť tejto osoby.
13. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
14. Potom vychádzajúc zo zistených skutočností obsiahnutých v spise, so zreteľom na všetky dostupné okolností prípadu, úvaha súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného, nemôže byť hodnotená ako zjavne neprimeraná, ak z pred ním vystúpivšieho dokazovania, konkrétne z oznámenia o poistnej udalosti, ktoré do spisu doložil práve žalobca (čl. 9), a na ktoré poukazuje aj vo svojom odvolaní vyplynulo, že hoc žalovaný nebol v čase nehody zamestnancom prevádzkovateľa motorového vozidla - obchodnej spoločnosti P.., bola jazda žalovaného s týmto motorovým vozidlom v inkriminovanom čase vykonaná s vedomím a súhlasom prevádzkovateľa motorového vozidla - obchodnej spoločnosti P. s.r.o., ktorá by bola potom nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v tomto spore ide. Správne potom súd prvej inštancie rozhodlo, ak žalobu v merite veci zamietol. Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalobcu, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, nepovažoval odvolací súd reagovať špecifickou odpoveďou.
15. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. zamietavom výroku ako vecne správne potvrdil.
16. Pokiaľ ide o II. výrok o trovách konania. Súd prvej inštancie v tu napadnutom rozsudku opomenul, že rozhoduje po druhýkrát, kedy bol povinný rozhodnúť aj o trovách pôvodného odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.), v ktorom bol úspešný žalobca, na základe ktorého odvolania bol prvý rozsudok súdu prvej inštancie odvolacím súdom zrušený. Naopak pre zmenu, v tejto časti odvolacieho konania bol úspešný žalovaný, ak na základe opäť žalobcom podaného odvolania, bol rozsudok súdu prvej
inštancie odvolacím súdom tentokrát v merite veci potvrdený. Vo fáze odvolacieho konania tak boli čiastočne ne/úspešné obe sporové strany, preto im nemohla byť priznaná náhrada trov konania tejto fázy (§ 255 ods. 1, § 396 ods. 1 C.s.p.). V prvoinštančnom konaní bol plne a vždy úspešný žalovaný, preto odvolací súd zmenil II. súvisiaci výrok o trovách konania napadnutého rozsudku tak, že úspešnému žalovanému v konaní pred súdom prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu postupom podľa § 388, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. O výške priznanej náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p.
17. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).