Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Sa-34-2020.pdf
PDF · 151.05 KB
Case nature
Area
Subarea
27Sa/34/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Martinou Brniakovou, v právnej veci žalobcu: K.ł C. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom F. XXa/X, XX-XXX W., J. K., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, za účasti ďalšieho účastníka konania: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 198, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 15991-4/2020-BA zo dňa 08. júla 2020
rozhodol:
Krajský súd v Žiline z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom v Bratislave Číslo: 15991-4/2020-BA vydané dňa 08. júla 2020 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca Číslo: 45752-1/2013-CA vydané dňa 27. septembra 2013 a vec v r a c i a na ďalšie konanie žalovanému.
Žalobcovi a ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo prvostupňový správny orgán) rozhodnutím Číslo: 45752-1/2013-CA zo dňa 27. septembra 2013 (ďalej ako rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo prvostupňové rozhodnutie) rozhodla podľa § 210 ods. 1 Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len ako zákon o sociálnom poistení) tak, že pánovi K. X., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od 08.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že od 01. mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004. Poukázal na úpravu podľa článku 11 odsek 3 písm. a), článku 13 odsek 1, 3 všetko základného nariadenia a uviedol, že dňa 26. februára 2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka kontrolu v sídle zamestnávateľa žalobcu zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti na Palárikovej ulici č. 76 v Čadci v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a tiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Kontrolní zamestnanci vypočuli aj Ing. Mgr. Miroslava Šperku LL.M., so sídlom R. XXX, konateľa ACARTUS Slovakia, s.r.o., ktorá obchodná spoločnosť má sídlo na Palárikovej ulici č. 76 v Čadci. Podľa jeho vyjadrenia sa dňa 26. februára 2013 v sídle spoločnosti nenachádzal žiaden zamestnanec a ani konateľ spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pán K. X. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia. Vzhľadom na to žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od 08.02.2012 podľa slovenskej legislatívy, v nadväznosti na čo Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu ako aj zamestnávateľa žalobcu: REPRUF, s.r.o., Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave (ďalej ako odvolací správny orgán alebo žalovaný) rozhodnutím Číslo 15991-4/2020-BA zo dňa 08. júla 2020 (ďalej ako rozhodnutie žalovaného alebo rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu) zamietla v celom rozsahu odvolania žalobcu a zamestnávateľa (REPRUF, s.r.o.) proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa vo veci vzniku sociálneho poistenia zamestnanca a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na úpravu podľa § 218 ods. 1, 2 Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákon o sociálnom poistení), ako aj na § 178 ods. 11 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení. Uviedol, že ako odvolací orgán preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka a dospel k záveru, že toto je vecne správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení. Poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ - obchodná spoločnosť REPRUF, s.r.o. je zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina v Oddieli: Sro, Vložka č.: 55897/L, s dňom zápisu 04. januára 2012. Uvedená obchodná spoločnosť - zamestnávateľ sa od 04. januára 2012 prihlásila do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou. Takisto prihlásila do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou i žalobcu ako zamestnanca, a to od 08. februára 2012. Žalovaný poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na to, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie) v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - ďalej len vykonávacie nariadenie. Poukázal na článok 11 odsek 3 písm. a) základného nariadenia, článok 13 odsek 3 základného nariadenia a uviedol, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu článku 13 odsek 3 základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry súdneho dvora tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť, v ktorej časti žalovaný poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05. To, že výkon práce musí byť reálny, je obsiahnuté aj priamo v článku 13 odsek 3 základného nariadenia. Nielen pojem reálneho výkonu činnosti je jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. V tejto časti žalovaný poukázal na Praktickú príručku o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku - ďalej len praktická príručka, ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie a ktorá presnejšie definuje podmienky uvedené v koordinačných nariadeniach a má pomáhať, aby nedošlo k dezinterpretácii pravidiel týchto koordinačných nariadení. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora EÚ a v iných nariadeniach EÚ však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania, ktorý osobu zamestnáva. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a podobne. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného
nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ktorá bola vykonaná v období od 26. februára 2013 do 08. marca 2013, Sociálna poisťovňa Čadca zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti zamestnávateľ samotnú kanceláriu nemá. Doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, 022 01 Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, pričom zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo poštou. Vykonanými kontrolami sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla spoločnosti. Taktiež neboli predložené doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy. Na základe toho Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky a tiež neboli splnené podmienky registrovaného sídla zamestnávateľa. Z dôvodu, že zamestnanec a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva z článku 3 odsek 2 vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa vydala prvostupňové rozhodnutie. V tejto časti poukázal žalovaný na článok 16 odsek 1, 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca postupovala správne, keď vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým rozhodla, že zamestnancovi zamestnávateľa nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, podľa slovenskej legislatívy podporuje aj určenie uplatniteľnej poľskej legislatívy zo strany ZUS, Oddział w Wrocławiu. Sociálnej poisťovni, ústredie bolo doručené oznámenie ZUS Oddział w Wrocławiu č. 470000/510/267/2014-UBS1 zo dňa 14. marca 2017, ktorým ZUS v súlade s článkom 16 odsek 2 vykonávacieho nariadenia určila, že pán K. X. (správne malo byť uvedené priezvisko X. - poznámka správneho súdu), podlieha od 01. mája 2011 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 odsek 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. V nadväznosti na to žalovaný námietky zamestnanca v odvolaní - žalobcu vyhodnotil ako námietky, ktoré nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
3. Podaním zo dňa 20.07.2020 podal žalobca včas správnu žalobu, ktorou navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vec postúpiť k preskúmaniu na Sociálnu poisťovňu, pobočka Čadca s príkazom na zohľadnenie právnych predpisov spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia počas opätovného preskúmania. Na odôvodnenie predloženej správnej žaloby vymedzil žalobca nasledovné žalobné body: I. poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie o tom, že žalobca podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 08.02.2012 do 31.01.2020. Zdôraznil, že poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, podľa ktorého žalobca podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Žalobca namietal neprimerané použitie článku 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia (Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29.04.2004 s tým, že uvedené ustanovenie nemalo byť v predmetnej veci použité, pretože žalobca nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, v nadväznosti na čo sa voči žalobcovi uplatňuje výlučne článok 13 ods. 3 základného nariadenia. U zamestnávateľa boli vykonané kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce. Žalobca poukázal na porušenie § 87 ods. 1 Zákonníka práce a zdôraznil, že v pracovnej zmluve žalobcu je stanovené, že sa práca musí vykonávať na území Slovenska, pretože zamestnávateľ chce dosiahnuť čo najširšie publikum a povaha práce vyžaduje, aby bola vykonávaná mimo sídla firmy prostredníctvom oboznámenia slovenských podnikateľov s ponukou spoločnosti. Vydané rozhodnutie má základ v neoprávnenom vyhlásení Zakładu Ubezpieczeń Społecznych, že práca má marginálny charakter. Označená poľská inštitúcia nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, pretože toto patrí výlučne Sociálnej poisťovni. Práca žalobcu, ktorý je aktívny tiež na Slovensku, nepredstavuje prácu marginálneho charakteru, preto sa na žalobcu vzťahuje iba článok 13
ods. 3 základného nariadenia. Zamestnanie na Slovensku je viac ako 5% a práca v takomto rozsahu nie je prácou o marginálnom charaktere (bod 10. článku I. správnej žaloby). V pracovnej zmluve žalobcu je výslovne napísané, že prácu vykonáva na Slovensku, v nadväznosti na čo žalobca dochádza na Slovensko a z vykonanej práce predkladá zamestnávateľovi príslušné správy. Žalobca namieta neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo žalobca vykonáva prácu na vlastný účet o úplne odlišnom charaktere a pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. vykonáva prácu promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom. II. Žalobca ďalej namieta porušenie predpisov o konaní, ktoré ovplyvnilo výsledok vo veci. Tvrdí ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako dôkazu dokladov uvedených žalobcom, ktoré prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre posúdenie veci a boli vydané pre podnikateľov na totožnom skutkovom a právnom stave. Namieta nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly vykonanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a uznanie, že práca nie je v skutočnosti vykonávaná, zatiaľ čo žalobca pracuje na území Slovenska, nie nevyhnutne v meste, ktoré je sídlom spoločnosti. Práca žalobcu nemôže byť vykonávaná v priestoroch spoločnosti, pretože sa opiera o aktívnu reklamu zamestnávateľa medzi fyzickými osobami, právnickými osobami a podnikateľmi podnikajúcimi na Slovensku. K reálnemu výkonu činností zamestnanca dochádza a kontrola vykonaná Sociálnou poisťovňou Čadca bola vykonaná bez účasti žalobcu, ktorý bol ukrátený aj písomného oznámenia pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je vydané na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho. III. Ďalej na odôvodnenie predloženej správnej žaloby žalobca uviedol, že vykonával podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z tejto činnosti platil príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 08.02.2012 dodatočne uzavrel pracovnú zmluvu s firmou REPRUF, s.r.o., so sídlom v Čadci na území Slovenskej republiky a pracoval tam do 31.01.2020. Z dôvodu novej zmluvy podal žalobca na Sociálnu poisťovňu návrh o určenie príslušnej legislatívy podľa obsahu článku 16 odsek 1 vykonávacieho nariadenia. Žalobca mal podľa pracovnej zmluvy plniť úlohy, ktoré dostal na území SR, pričom jeho práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Okrem toho dôchodkový orgán nesprávne použil voči žalobcovi článok 11 odsek 2 písm. a) základného nariadenia. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa článku 11 odsek 2 písm. a) základného nariadenia bol zároveň porušený článok 11 odsek 1 základného nariadenia, v súlade s ktorým osoby, pre ktoré platí nariadenie, podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Uvedené spôsobilo, že žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Konštatovanie v napadnutom rozhodnutí, že žalobca podlieha poľskej legislatíve, sa pričinilo k tomu, že podlieha poľskej legislatíve z dôvodu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň je prihlásený k poisteniu na Slovensku v príslušnej slovenskej inštitúcii z dôvodu vykonávania nájomnej práce. Takáto situácia podľa základného nariadenia je neprípustná. Sociálna poisťovňa v napadnutom rozhodnutí porušila aj článok 5 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého doklady vydané inštitúciou štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, ako dlho nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, v ktorom boli vydané. Žalobca poukázal na to, že je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že na základe predmetnej pracovnej zmluvy bol zaregistrovaný pre potrebu sociálneho poistenia v Slovenskej republike a príslušná slovenská inštitúcia mu udelila doklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Takéto posúdenie môže byť vykonané iba na základe kolíznou normou označených predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. Určenie uplatniteľných predpisov inštitúcii s uvedením miesta nájomnej práce vylučuje ohodnotenie inštitúciou miesta bydliska. Pokiaľ Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa, táto bola vykonaná tendenčným spôsobom, s cieľom vylúčenia žalobcu zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku a nie na zistenie skutočností. Kontrola nepreukázala žiadne nezrovnalosti, a preto nebol poslaný spoločnosti REPRUF, s.r.o. kontrolný protokol a nebolo od nej ani požadované doplnenie dokladov alebo zlepšenie jej fungovania. Zamestnávateľ žalobcu dáva žalobcovi prácu v časovom rozsahu, ktorý zaručí, že jeho práca nepredstavuje marginálnu prácu, pretože predstavovala viac ako 5% reálneho času vo vzťahu k jeho podnikateľskej činnosti. Prácu žalobca vykonáva s príslušnou frekvenciou uvedenou v pracovnej zmluve, podľa vôle zamestnávateľa. Sociálna poisťovňa z dôvodov, ktoré nie sú žalobcovi známe, tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože zamestnanci REPRUF, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom nikde v zmluve nie je požiadavka na žalobcu, aby bol v sídle spoločnosti.
Vykonávanie práce žalobcu v stacionárnom režime by nemalo zmysel, pretože žalobcov zamestnávateľ má záujem o prácu žalobcu v teréne. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdávané zamestnávateľovi, ktorý zostáva ich jediným disponentom. Za vykonanú prácu dostáva žalobca náležitú odmenu stanovenú v pracovnej zmluve na uvedený bankový účet. Žalobca zdôraznil, že námietky Sociálnej poisťovne, že práca nebola vykonaná, sú neopodstatnené.
4. Podaním zo dňa 22.01.2021 sa k žalobe vyjadril žalovaný. S poukazom na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - ďalej len základné nariadenie a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - ďalej len vykonávacie nariadenie, zdôraznil, že základnou úlohou týchto koordinačných nariadení je určenie uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá ustanovené v článku 13 základného nariadenia. Žalovaný uviedol, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych (ďalej len ZUS) Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ktorá bola vykonaná v dňoch od 26.02.2013 do 08.03.2013, bolo zistené, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Žalobca ani zamestnávateľ ku kontrole a ani počas celého administratívneho konania nepredložili Sociálnej poisťovni relevantné doklady, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky skutočne došlo a tiež ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní. Následne bolo Sociálnej poisťovni v súlade s článkom 16 odsek 2 vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 14.03.2017, ktorým ZUS na základe analýzy zhromaždených podkladov určila, že zamestnanec v súlade s článkom 11 odsek 3 písm. a) základného nariadenia podlieha od 01.05.2011 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 odsek 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. V tejto časti poukázal žalovaný na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 10Sžso/20/2015. Práve uvedené definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou bolo hlavným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Sociálna poisťovňa v danom prípade nevyhodnocovala podmienky na určenie uplatniteľnej legislatívy, pretože na to v zmysle koordinačných nariadení nebola príslušná. Túto právomoc mala poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, ktorá po vlastnej analýze zistených skutočností a zhromaždených dokladov určila zamestnancovi poľskú uplatniteľnú legislatívu. S poukazom na § 226 ods. 1 písm. e) zákona o sociálnom poistení žalovaný uviedol, že Sociálna poisťovňa, ktorá vedie register poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, je povinná kontrolovať správnosť údajov v tomto registri. V prípade, že sú v registri poistencov uvedené nesprávne údaje, je Sociálna poisťovňa povinná urobiť také kroky, aby zosúladila skutkový stav veci so stavom právnym. Žalobca bol ako zamestnanec zamestnávateľom prihlásený do registra poistencov od 08. februára 2012. Vzhľadom na kontrolou zistené skutočnosti bolo potrebné odstrániť následky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov. Pobočka Sociálnej poisťovne preto za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydala v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení rozhodnutie o nevzniku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy. Následne jediný procesný postup, ktorý mohla Sociálna poisťovňa, ústredie, vzhľadom na definitívne určenie poľskej legislatívy, čím bolo nepochybné, že zamestnanec od 01. mája 2011 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, využiť, bol v rámci odvolacieho konania prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Napadnutým rozhodnutím teda len došlo k deklarovaniu skutočností, že zamestnancovi od 08. februára 2012 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. V tejto časti poukázal žalovaný na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžso/41/2015 z 22.08.2017.
Vo vzťahu k námietke žalobcu o neprimeranosti použitia článku 11 odsek 3 písm. a) základného nariadenia, kde žalobca v žalobe nesprávne uvádza článok 11 odsek 2 písm. a) a s tým súvisiacim stavom, že v danom období podlieha uplatniteľnej legislatíve dvoch štátov, žalovaný uviedol, že ZUS ako aj Sociálna poisťovňa majú preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky nedochádza, a teda tu neexistuje súbeh v zmysle článku 13 odsek 3 základného nariadenia ako naznačuje žalobca. Pokiaľ tvrdí žalobca v žalobe, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené marginálnym výkonom práce zamestnanca na území Slovenskej republiky, nie je toto tvrdenie pravdivé, pretože ani Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca a ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú, že by činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykazovala znaky zanedbateľných, teda marginálnych činností.
5. Žaloba bola doručená na vyjadrenie i ďalšiemu účastníkovi konania, ktorý však vyjadrenie k žalobe nepodal.
6. K vyjadreniu žalovaného k žalobe žalobca repliku nepodal.
7. Správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu a pri tomto prieskume zákonnosti postupoval zohľadniac skutočnosť, že v danej veci ide o vec sociálnu podľa § 199 a nasl. SSP (Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP) a žaloba je podaná žalobcom fyzickou osobou, kedy správny súd podľa § 203 ods. 2 SSP nie je viazaný žalobnými bodmi. Správny súd skonštatoval, že žaloba je dôvodná. O zrušení rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa rozhodol podľa § 191 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a) SSP (pri zrušení i rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa zohľadniac dispozitívny úkon žalobcu, ktorý navrhol i zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa), teda z dôvodu, že tieto rozhodnutia vydali orgány, ktoré na to neboli zo zákona oprávnené. Podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP a pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a rovnako za splnenia podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP. Na termíne dňa 29.04.2021 správny súd verejne vyhlásil rozsudok vo veci.
8. Podľa § 199 ods. 1 písm. a), ods. 2, ods. 3 SSP: Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie po a) Sociálnej poisťovne. V konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 203 ods. 2 SSP: Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
Podľa § 120 ods. 4 Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom a účinnom k momentu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia - ďalej len zákon o sociálnom poistení: Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení: Do pôsobnosti pobočky patrí po a) rozhodovať v prvom stupni po 1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 172 ods. 1, ods. 3, ods. 5 zákona o sociálnom poistení: Na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom. Konanie vo veciach podľa odseku 1 je
a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"), b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie"). Predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále.
Podľa § 194 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona o sociálnom poistení: Organizačná zložka Sociálnej poisťovne konanie zastaví, ak a) účastník konania vzal žiadosť alebo podanie na začatie konania späť skôr, ako bolo o nich rozhodnuté, a ak s tým súhlasia ostatní účastníci konania, b) odpadol dôvod konania začatého z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne alebo c) prebieha v tej istej veci konanie v inej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne. Ak sa začalo konanie o povinnosti uhradiť preplatok na dávke, o povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, pokuty a penále pred úmrtím účastníka konania, konanie sa dňom jeho úmrtia zastaví; rozhodnutie o zastavení konania sa nevydáva. Konanie sa zastaví, ak účastník konania neodstránil nedostatky podania podľa § 193 ods. 1 v lehote určenej organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne. Konanie sa zastaví aj vtedy, ak sa účastník konania v lehote určenej organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne nepodrobil vyšetreniu zdravotného stavu potrebného na rozhodnutie o nároku na dávku a nároku na výplatu dávky.
Podľa § 30 ods. 1 písm. e) Zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní (správny poriadok) - ďalej ako správny poriadok: Správny orgán konanie zastaví, ak po e) zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.
Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej ako základné nariadenie): Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
Podľa článku 11 ods. 1, ods. 3 písm. a) základného nariadenia: Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. S výhradou článkov 12 až 16: Osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia: Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa článku 16 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 nariadenia EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej ako vykonávacie nariadenie): Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu
určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo, že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
Podľa článku 76 ods. 4 základného nariadenia: Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie. Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky podľa tohto nariadenia.
9. Z pripojeného administratívneho spisu vyplýva skutočnosť vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného tak, ako sú čo do podstatného obsahu identifikované v bode 1. a 2. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je tiež doklad vydaný subjektom Zakład Ubezpieczeń Społecznych Oddział we Wrocławiu číslo: 470000/510/267/2014-UBS1 zo dňa 14.03.2017 vrátane prekladu do slovenského jazyka, podľa ktorého na základe procedúry zahrnutej v článku 16 odsek 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 týkajúceho sa vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 v oblasti koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia (Z. z. EÚ L 284 zo dňa 30.10.2009 str. 1, s nesk. zm.) Zakład Ubezpieczeń Społecznych s pobočkou vo Wroclave informuje žalovaného o tom, že pre nasledovnú osobu - pán K. X., nar. XX.XX.XXXX bola odo dňa 01.05.2011 určená poľská legislatívna na základe článku 11 odsek 3 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, ktorý hovorí o tom, že osoba, ktorá vykonáva v určitom členskom štáte prácu na základe pracovnej zmluvy alebo samostatnú zárobkovú činnosť, podlieha legislatíve daného členského štátu. Uvedený doklad bol doručený Sociálnej poisťovni, ako vyplýva z prezentačnej pečiatky, ktorou je podľa obsahu pripojeného administratívneho spisu opatrený. V pripojenom administratívnom spise sa ďalej nachádza záznam číslo 34099-2/2013-CA vyhotovený Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca zo dňa 08.03.2013 o vykonaní kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky u subjektu - kontrolovaného subjektu REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, podľa výsledku ktorého boli výsledky kontroly uvedené v zázname prerokované dňa 14.03.2014 a uvedeného sa zúčastnili zodpovední zamestnanci kontrolovaného subjektu REPRUF, s.r.o. - splnomocnený zástupca F. J., ktorý opatril tento záznam aj podpisom. Prílohu k uvedenému záznamu tvorí správa o kontrole, ktorá zaznamenáva výsledky kontroly. Podľa registračného listu fyzickej osoby, ktorý je prílohou pripojeného administratívneho spisu - prihlášky prijatej ako formulár dňa 08.02.2012, bol žalobca ako fyzická osoba (zamestnanec + SZČO + DPO + FO, za ktorú platí štát) evidovaný s obdobím poistenia začínajúcim dňom vzniku poistenia od 08.02.2012 u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o.
10. Podľa úpravy § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených označeným zákonom. Z citovanej právnej úpravy vyplýva vymedzenie rozsahu prieskumu zákonnosti vykonávaného správnymi súdmi vo vzťahu ku postupom a rozhodnutiam správnych orgánov. Uvedený prieskum zákonnosti zahŕňa posudzovanie skutočností, či rozhodnutia správnych orgánov a procesné postupy vedúce k ich vydaniu sú v súlade s relevantnou procesno- právnou a hmotno-právnou úpravou.
11. V tomto konaní neboli sporné skutočnosti, v zmysle ktorých bol žalobca v relevantnej dobe fyzickou osobou s bydliskom na území Poľskej republiky, pričom vykonával činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a zároveň mal uzatvorenú pracovnú zmluvu so zamestnávateľom LONEVYL, s.r.o., so sídlom v Čadci, teda so zamestnávateľom majúcim formu obchodnej spoločnosti, sídliacou na
území Slovenskej republiky. Na základe uvedených skutočností sa na žalobcu priamo vzťahuje úprava vyplývajúca z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Úprava uvedených nariadení má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou členských štátov EÚ, čo vyplýva zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
12. Skutočnosť bydliska žalobcu na území Poľskej republiky odôvodňuje voči žalobcovi určenie uplatniteľnej legislatívy inštitúciou štátu jeho bydliska, t.j. v prejednávanej veci príslušnou poľskou inštitúciou. Uvedené vyplýva z článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Len takto určená inštitúcia, v danom prípade príslušná poľská inštitúcia určená na vykonávanie sociálneho zabezpečenia, je potom oprávnená, a teda má právomoc, posudzovať a vyhodnocovať splnenie podmienok pre aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia vo vzťahu k žalobcovi. Takéto ustálenie inštitúcie vybavenej právomocou určovať uplatniteľné právne predpisy a posudzovať splnenie predpokladov podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia zabezpečuje napĺňanie účelu úpravy oboch uvedených koordinačných nariadení a cieľov týchto nariadení. Zároveň sa tým vylučuje, aby pri aktuálne a aj v relevantnej dobe častom jave výkonu činnosti osôb, majúcich bydlisko v členských štátoch EÚ, tieto v dôsledku voľného pohybu pracovnej sily v rámci EÚ ako zamestnané osoby a osoby samostatne zárobkovo činné súčasne v rôznych členských štátoch EÚ, podliehali systémom sociálneho zabezpečenia naraz viacerých štátov na jednej strane alebo žiadnemu z týchto systémov sociálneho zabezpečenia na druhej strane.
13. V pomeroch prejednávanej veci bolo nesporné, že príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej ako ZUS) určila ako uplatniteľnú legislatívu vo vzťahu k žalobcovi poľskú legislatívu. Uvedené bolo v konaní preukázané v súlade s ustanovením článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na ustanovenie článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podľa ktorého platí hodnovernosť a záväznosť dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané nezrušil ani nevyhlásil za neplatné). Správny súd konštatuje, že v administratívnom a ani v konaní pred správnym súdom, neboli zo strany žalobcu ani ďalšieho účastníka produkované konkrétne skutkové tvrdenia ani označené konkrétne dôkazy preukazujúce opak (napr. podanie správnej žaloby v Poľskej republike, ktorou by ďalší účastník namietal závery ZUS). Skutočnosti preukazujúce opak vo vzťahu k vyššie uvedenému záveru správneho súdu o určení uplatniteľnej poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi neboli zistené ani samotným správnym súdom. V tejto časti poukazuje správny súd na list ZUS zo dňa 14.03.2017 vrátane jeho prekladu, tak ako sú súčasťou pripojeného administratívneho spisu. Podľa jeho obsahu žalobca podlieha poľským právnym predpisom odo dňa 01.05.2011.
14. Žalovaný nenamietal uvedené predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, teda poľskej legislatívy. Neoznámil, že nemôže takéto určenie legislatívy prijať alebo, že zaujíma odlišné stanovisko (v administratívnom konaní ani v konaní pred správnym súdom to netvrdil a nevyplýva to ani z obsahu pripojeného administratívneho spisu), po nespornom doručení dokladu ZUS zo dňa 14.03.2017 Sociálnej poisťovni, ako vyplýva z prezentačnej pečiatky Sociálnej poisťovne, ústredie, ktorou je tento doklad podľa obsahu administratívneho spisu opatrený, v lehote dvoch mesiacov v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. V nadväznosti na to sa toto určenie stalo podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty od informovania žalovaného, definitívnym. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov - poľskej legislatívy potom vylučuje aplikáciu článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vzhľadom na absenciu existencie neistoty vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. Na tomto mieste odôvodnenia správny súd poukazuje na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorých: Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné, ako aj na závery podľa bodu 34. odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 9Sžsk/120/2019 zo dňa 25.11.2020, v zmysle ktorého: Vo vzťahu k žalobcovi 1/ a argumentom uvedeným v kasačnej
sťažnosti kasačný súd uvádza, že z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi 1/ bola poľskou inštitúciou ZUS (príslušnou podľa nariadenia) určená uplatniteľná poľská legislatíva. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že im nie je zrejmé, ako došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy, kasačný súd poukazuje na list poľskej inštitúcie ZUS zo dňa 04.04.2013 č. 340000/500/144/2013/PUWU/UBS- OM/76063003346/JS, ktorým bolo žalobcovi 1/ oznámené, že od 01.01.2013 naďalej podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho poistenia. Tým, že žalovaná nenamietala voči takémuto určeniu, stalo sa určenie poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi 1/ konečné. Žalovaná je určením legislatívy príslušnou inštitúciou členského štátu bydliska viazaná.
15. Dôsledkom uvedeného definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov je absencia právomoci správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení vo vzťahu k žalobcovi (v tejto časti poukazuje správny súd na závery vyplývajúce z odôvodnenia podľa rozsudku NS SR sp. zn. 9Sžsk/120/2019 zo dňa 25.11.2020, sp. zn. 7Sžsk/117/2019 zo dňa 30. septembra 2020, sp. zn. 9Sžsk/49/2019 zo dňa 25.11.2020 ako aj zjednocujúce závery vyplývajúce z rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp. zn. 1Vs/1/2018).
16. Samotnú komunikáciu medzi poľským orgánom sociálneho zabezpečenia a žalovaným, v rámci ktorej bol žalovanému preukázateľne doručený list poľského subjektu ZUS zo dňa 14.03.2017, hodnotí správny súd výlučne v rovine naplnenia úpravy podľa článku 76 ods. 4 základného nariadenia, teda ako naplnenie vzájomných informačných povinností orgánov sociálneho zabezpečenia jednotlivých štátov Európskej únie navzájom a nie v rovine postupu týchto orgánov pri odstraňovaní neistoty v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.
17. Na základe uvedených záverov správny súd konštatuje existenciu dôvodu pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a) SSP, teda z dôvodu, že boli vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Zároveň správny súd podľa § 191 ods. 4 SSP súčasne so zrušením rozhodnutí správneho orgánu prvého i druhého stupňa vec vrátil na ďalšie konanie žalovanému. Správny orgán prvého stupňa ani žalovaný neboli orgánmi, ktoré by mali právomoc na vydanie rozhodnutia podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniknutí jednotlivých poistení žalobcu ako zamestnanca ďalšieho účastníka (REPRUF, s.r.o.) dňa 08.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Uvedená skutočnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku vo veci konať. V nadväznosti na to pri zohľadnení úpravy podľa § 194 zákona o sociálnom poistení, ktorý neumožňuje v takomto prípade konanie zastaviť podľa úpravy zákona o sociálnom poistení, pretože jeho aplikácia je v danej veci vylúčená z dôvodu skutočnosti, že žalobca podlieha poľskej legislatíve, žalovaný nie je viazaný ani úpravou § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorá vylučuje použitie všeobecného právneho predpisu o správnom konaní. Žalovaný má možnosť, v danom prípade povinnosť, zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. e) správneho poriadku ak zistí, že nie je správnym orgánom príslušným (čo zahŕňa i jeho právomoc) na konanie a vec nemožno postúpiť inému orgánu. Na tomto mieste správny súd poukazuje na závery podľa uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018. V nadväznosti na základ rozhodnutia správneho súdu neboli vyhodnocované vecné námietky žalobcu vymedzené vo včas podanej správnej žalobe, týkajúce sa miesta výkonu práce, sídla zamestnávateľa, skutočného - reálneho výkonu práce (v tejto časti ani žalovaným označená judikatúra - rozsudok SD EÚ sp. zn. C - 10/05 ohľadom inštitútu pracovníka), druhu práce, rozsahu vykonávanej práce, kontroly - jej výsledkov a okolností, za ktorých bola realizovaná.
18. Podľa § 167 ods. 3 písm. a) SSP: Správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak po a) existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 169 SSP: Ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania.
19. Žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené, a preto je účastníkom v tomto konaní úspešným žalobca. Žalobca má v nadväznosti na to voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. Správny súd
však žalobcovi náhradu trov konania nepriznal na základe aplikácie úpravy § 167 ods. 3 písm. a) SSP. Za dôvod hodný osobitného zreteľa, na základe ktorého nebola žalobcovi náhrada trov konania priznaná, považuje správny súd skutočnosť, že postavenie žalobcu v administratívnom konaní sa po naplnení postupu správnych orgánov podľa záväzného právneho názoru správneho súdu v zmysle odôvodnenia tohto rozsudku nezmení a bude rovnaké ako v čase, keď bolo vydané preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného, a teda sa jedná o situáciu, keď nie je možné skonštatovať skutočný reálny dopad rozhodnutí správnych orgánov na právne postavenie žalobcu a rozhodnutie správneho súdu v tejto veci malo vo väzbe na to povahu rozhodnutia o akademickej otázke. Ďalšiemu účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal s poukazom na úpravu podľa § 169 SSP a pri zohľadnení skutočnosti nezistenia vzniku trov konania na strane ďalšieho účastníka v súvislosti s plnením povinností, ktoré by mu boli správnym súdom uložené a zároveň pri zohľadnení absencie dôvodov hodných osobitného zreteľa na priznanie ďalších trov konania ďalšiemu účastníkovi konania a absencie návrhu na takéto priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi, všetko v zmysle úpravy § 169 SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote do 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.