Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/144/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, Bratislava, IČO : 00 420 166, zastúpený advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, Nám. Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému : EKOSTAVBY, s.r.o., Chrenovská 14, Nitra, IČO : 31 697 348, zastúpený Gabrielou Vyskočovou PhD., Podhájska 2083/23 Nitra - Zobor, o zaplatenie 2.340 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6. 3. 2019 č.k. - 283, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania, a to do právoplatného skončenia konania na Protimonopolnom úrade SR vo veci podanej Zväzom hotelov a reštaurácií, ohľadom preskúmania ceny odmien uplatňovaných žalobcom, podľa , , ; návrh zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané, že na základe podnetu Zväzu hotelov a reštaurácií prebieha na Protimonopolnom úrade SR konanie o otázke, ktorú súd nie je oprávnený riešiť v tomto konaní a ktorá môže mať význam pre rozhodnutie v ňom. Ďalej žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.950 € spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 28. 1. 2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (žalobca sa domáhal zaplatenia celkom sumy 2.340 € s príslušenstvom) žalobu žalobcu zamietol (pre dôvodne vznesenú námietku premlčania žalovaným). O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 66,66 %. 2/ V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca v konaní domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv podľa autorského za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015, vo výške 2.340 €. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku túto posudzoval za obdobie od 1.1.2015 do podania žaloby dňa 28.2.2015 a dospel k záveru, že je dôvodná. Podľa Obč. zák., právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úrok obohatil. V predmetnom konaní sa žalobca domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.1.2015 od 31.12.2015, pričom žalobu na súde podal dňa 28.2.2017. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa žalobca o bezdôvodnom obohatení žalovaným v zmysle autorského zákona od 1.1.2015 dozvedel hneď od uvedeného dňa, pretože nemal so žalovaným uzavretú licenčnú zmluvu, pričom za rok 2014 žalovaný odmenu podľa autorského zákona riadne zaplatil. Pokiaľ žalovaný uviedol, že o bezdôvodnom obohatení nemal vedomosť pretože v roku 2014 za neho túto odmenu vyberal iný subjekt a on nemal vlastnú databázu používateľov predmetu ochrany podľa autorského zákona a začal si

ju budovať až v roku 2015, išlo podľa názoru súdu zo stany žalovaného o účelové tvrdenie a nedostatky v evidencii žalobcu nemôžu ísť na úkor žalovaného. 3/ V ďalšom súd prvej inštancie poukazoval na autorské právo, s povahou absolútneho práva, ktoré sa zameriava na ochranu výsledkov tvorivej duševnej činnosti aut diela. Autorské právo vzniká okamihom, kedy je dielo vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami (§ 15 autorského zákona). Týmto okamihom sa na autora viažu oprávnenia, ktoré mu umožňujú slobodne sa rozhodnúť o spôsobe použitia diela. Autorské právo v sebe zahŕňa nielen právo autora na použitie jeho diela, ale aj právo udeľovať súhlas na jeho použitie inej osobe a právo určiť si odmenu za udelenie tejto možnosti. Pre špecifickosť tvorivej duševnej činnosti autorov musel zákonodarca prijať takú právnu úpravu, ktorá by umožnila podporu, ochranu a ďalší rozvoj tejto tvorivej činnosti a to prostredníctvom kolektívnej správy práv autorov diel. S prihliadnutím na rozvoj techniky šírenia informácií nemajú samotní autori reálnu možnosť zistiť, skontrolovať, alebo si overiť rozsah použitia ich diel inými používateľmi a získať' od nich zodpovedajúcu odmenu, ktorú môžu použiť na svoju ďalšiu tvorbu. Aby sa zabránilo svojvôli používateľov a zjednodušil systém ochrany práv autorov, bol zavedený inštitút kolektívnej správy práv, ktorý zabezpečuje majetkové vyrovnanie práv autorov s používateľmi ich diel, pričom organizácia kolektívnej správy je povinná konať s odbornou starostlivosťou, v rozsahu udeleného oprávnenia a vykonávať správu a ochranu práv autorov ako svoju hlavnú činnosť. Organizácia kolektívnej správy práv eviduje zoznamy autorov ako aj predmetov ochrany a uzatvára s používateľmi diel tzv. hromadné licenčné zmluvy, ktorými za odmenu udeľuje súhlas na použitie diel. Používatelia tým získajú istotu legálneho používania predmetov ochrany a autori získajú finančné prostriedky, ktoré im umožnia ďalší rozvoj ich tvorivej duševnej činnosti. 4/ V predmetnom konaní bolo nesporné, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy práv podľa na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 č.k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.5.2010 a podľa na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-1587/2016-232/10421zo dňa 18.8.2016 na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, okrem iného v odbore káblová retransmisia a v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami, ktorá vykonáva kolektívnu ochranu a kolektívne uplatňovanie práv zastúpených nositeľov ochrany. Rovnako bolo v konaní nesporné, že žalovaný bol v roku 2015 prevádzkovateľom R. F. W. v U., ktorý je zaradený ako ubytovacie zaradenie v kategórii 3* a má celkom 45 izieb, všetky vybavené televízorom so satelitným prijímačom. Nesporné bolo v konaní aj to, že žalovaný v roku 2015 nemal so žalobcom uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala na použitie predmetov ochrany, na použitie diel, vo vzťahu ku ktorým žalobca spravuje autorské práva. 5/ Spornou v predmetnom konaní bola len výška bezdôvodného obohatenia. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.3.20012 sp. zn. C-162/10 prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 118.3.2010 sp. zn. C-136/09 prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/26/ES z 22.mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorského práva a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. To znamená, že pokiaľ žalovaný verejne uvádzal, že všetkých 45 izieb v hoteli je vybavených televízorom so satelitným prijímačom, išlo o verejný prenos a súd považoval žalovaného za používateľa predmetov ochrany práv (ktorých správu vykonáva žalobca), v tomto prípade však neoprávneného, keďže hromadnú licenčnú zmluvu mal uzatvorenú len s dvomi organizáciami kolektívnej správy, a to SOZA a SLOVGRAM, avšak so žalobcom licenčnú zmluvu uzatvorenú nemal. Žalovaný v priebehu konania nespochybnil, že s týmito organizáciami mal uzatvorenú zmluvu, teda získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov, výrobcov zvukovoobrazových záznamov na používanie diel, na používanie ich výkonov formou ďalšieho verejného prenosu. Podľa názoru prvoinštančného súdu už z uvedeného vyplýva, že žalovaný nepriamo potvrdil existenciu verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení. 6/ Súd prvej inštancie ďalej argumentoval tým, že podľa autorského zákona sa žalobca môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene, v prospech nositeľov práv nároku vydania bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva, a to vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Vykonaným dokazovaním, dôkazmi žalobcu predloženými na CD, mal súd za preukázané, že žalobca v roku 2015 uzatvoril hromadné licenčné zmluvy na rovnaké predmety ochrany s 218 prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení, pričom odmena bola stanovená

práve podľa sadzobníka žalobcu. Keďže sa v roku 2015 pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv vychádzalo zo sadzobníka žalobcu a bolo uzatvorených vyše 200 zmlúv, súd prvej inštancie dospel k záveru, že uvedená odmena za získanie práva na použitie predmetov ochrany chránených žalobcom bola obvyklá v čase neoprávneného zásahu žalovaného do týchto práv. Žalobca preto mohol požadovať od žalovaného odmenu v zmysle svojho sadzobníka. Súd prvej inštancie zároveň poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 24.3.2011, podľa ktorého sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licencie iným používateľom, t.j. za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Na základe uvedeného súd prvej inštancie podanú žalobu vyhodnotil ako dôvodnú a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.950 €, ktorá predstavuje dvojnásobok odmeny určenej podľa sadzobníka žalobcu pre 3* hotel pri počte 45 izieb, za nepremlčané obdobie od 1.3.2015 do 31.12.2015 vo výške 1.950 € [26 € x 45 izieb = 1.170 € x 2 (§ 56 ods. 1 písm. g/ autorského zákona) = 2.340 € ročne : 12 mesiacov = 195 € mesačne x 10 mesiacov (od 1.3.2015 do 31.12.2015, lebo 2 mesiace súd vyhodnotil ako obdobie, kedy došlo k premlčaniu práva na odmenu, a v tejto časti žalobu zamietol)]. 7/ Keďže sa žalovaný so zaplatením priznanej sumy dostal do omeškania, súd prvej inštancie ho podľa Obč. zák., v spojení s Obč. zák. zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania, vo výške určenej v zmysle nariadenia vlády č. , t.j. vo výške 5,05 % ročne, od 28.1.2017, čo je deň nasledujúci po výzve žalobcu k vydaniu bezdôvodného obohatenia. Vo zvyšku súd žalobu na zaplatenie úroku z omeškania zamietol. 8/ Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku doplnil, že v konaní nevykonal dokazovanie správou, dohodou, medzi žalobcom a OZIS na otázku, v akej výške a aký bol percentuálny spôsob delenia spoločne vyberanej autorskej odmeny v roku 2014, ani znalecké dokazovanie na otázku výšky bezdôvodného obohatenia žalobcu, pretože predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia podľa autorského zákona, podľa ktorého - sa bezdôvodné obohatenie vydá vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Súd prvej inštancie tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že výška odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, je odmena určená žalobcom v jeho sadzobníku, keď tomuto záveru zodpovedá aj doterajšia súdna prax. Pre rozhodovanie súdu o vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2015 bolo irelevantné, ako si žalobca delil spoločne vyberanú autorskú odmenu s OZIS v roku 2014. Vykonanie znaleckého dokazovanie s poukazom na úpravu upravenú v autorského zákona teda súd považoval za nehospodárne. 8/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa podľa pomeru úspechu vo veci a žalobcovi, ktorého absolútny úspech v konaní predstavuje 66,66 % (úspech žalobcu je 83,33 %, úspech žalovaného je 16,67 %), priznal náhradu trov konania v rozsahu 66,66 %, s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne v zmysle po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

9/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým žalobe žalobcu vyhovel a proti výroku o náhrade trov konania. Žalovaný navrhoval v odvolacom konaní rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku vo veci samej zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podal žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy a tým nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Poukazoval na to, že už v odpore proti platobnému rozkazu namietal neprimeranú výšku bezdôvodného obohatenia uplatňovanú žalobcom, ktorú odvodzoval z jeho sadzobníka poplatkov a 200 zmlúv, ktoré za predmetné obdobie mal uzavreté s inými prevádzkami. Súd prvej inštancie sa s výškou bezdôvodného obohatenia v podstate nezaoberal. Žalovaný žiadal vykonať dôkaz dohodou, ktorú mal žalobca uzatvorenú s OZIS do r. 2014, kedy uplatňovali spolu dve organizácie kolektívnej správy od žalovaného sumu 449,60 € a v akom percentuálnom podiele si mali deliť vymožené sumy. Tento dôkaz bol navrhnutý z dôvodu preukázania neúmerného nárastu požiadavky žalobcu za r. 2015, čo je predmetom tohto konania. Pokiaľ ide o oprávnenosť výšky požadovanej žalobcom, čo bol jediný dôvod podaného odporu, súd prvej inštancie poukázal na uznesenie ÚS SR z r. 2011 o obvyklosti licenčnej odmeny, za akú sa licencie poskytovali iným používateľom a tiež z dôvodu, že tomuto záveru zodpovedá aj doterajšia súdna prax. Ak v r. 2014 bola stanovená výška 449,60 €, tak potom pre ďalší rok nárast o niekoľko 100 % by mal žalobca riadne zdôvodniť a súd by sa týmto mal zaoberať. Aj novela autorského , ktorým sa mení a dopĺňa , nasvedčuje tomu, že došlo k aplikačným problémom v rámci kolektívnej správy práv. Nemôže predsa sadzobník organizácie kolektívnej správy požívať absolútnu súdnu ochranu, len z toho dôvodu, že bol schválený

v súlade s jeho stanovami. Ak aj uzavrel žalobca 200 licenčných zmlúv, to ešte nezakladá dôvod, že ide o cenu obvyklú, keď ďalších tisíce prevádzok zmluvu odmietlo uzavrieť práve z dôvodu požadovaných neprimeraných odmien. 10/ Na odvolanie žalovaného sa vyjadril žalobca (č.l. 309 a nasl. spisu), navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca ešte vo vyjadrení k odporu žalovaného objasnil, že realizoval na základe osobitnej dohody s OZIS spoločný výber odmien, kedy odmeny uplatňoval za žalobcu OZIS a to podľa sadzobníka platného od r. 2009. V zmysle uvedeného sadzobníka bola v zariadení kategórie hotel 3* , čo je prípad žalovaného, odmena za zvukovoobrazové zariadenie v izbách určených na ubytovanie hostí vo výške 23 € a bola rešpektovaná používateľmi. Žalobca ukončil spoluprácu s OZIS k 31. 12. 2014, nakoľko spoluprácu považoval za neefektívnu, najmä potom, keď zistil, že v r. 2013 OZIS pri uplatňovaní odmien zohľadňoval používateľmi tvrdenú obsadenosť ubytovacieho zariadenia. V r. 2014 už OZIS obsadenosť zariadenia nezohľadňoval pri vyberaní odmien pre žalobcu, pričom žalovaný neuviedol a nepreukázal, či a akú odmenu uhradil OZIS v r. 2014. Predmetom daného konania je vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného používania predmetov ochrany žalovaným v r. 2015, kedy pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia je podľa aplikovateľnej právnej úpravy, t.j. , relevantné zistenie výšky licenčnej odmeny, ktorá bola obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, t.j. v r. 2015. Je tak nesporné, že žalovaným navrhované dokazovanie, ktoré sa malo týkať skutkových okolností a výšky odmien v r. 2013

- 2014 a o ktorom súd prvej inštancie rozhodol tak, že od neho upúšťa, nemalo žiadnu relevanciu pre posúdenie nároku žalobcu uplatneného žalobou. Napriek tomu žalobca uviedol, že podľa sadzobníka žalobcu platného od 1. 1. 2015 bola odmena stanovená z pôvodnej výšky 23 € (platnej od r. 2009) na 26 € a pri jej schvaľovaní bolo zohľadnených viacero skutočností ako napr. rozšírenie vysielacích kanálov jednotlivých TV, medziročná inflácia (r. 2010 = 1 %, r. 2011 = 3,9 %, r. 2012 = 3,6 %, r. 2013 = 1,4 %). OZISu z vyberaných odmien prislúchal minimálny podiel vzhľadom na portfólio ním spravovaných predmetov ochrany. Od 1. 1. 2016 vyberá OZIS odmeny spoločne so SLOVGRAM, pričom „priradenie“ odmien pre nositeľov práv zastupovaných OZIS sa v spoločnom sadzobníku neprejavilo zvýšením sadzieb, nakoľko OZIS skutočne zastupuje minoritný počet nositeľov práv v porovnaní s celkovým počtom nositeľov práv zastupovaných inými organizáciami kolektívnej správy. 11/ Súd prvej inštancie skúmal, za akú odmenu obvykle v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv získali iní používatelia licencie za použitie žalobcom spravovaných predmetov ochrany. Žalobca uzatvoril v r. 2015 celkovo 218 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. Z uznesenia ÚS SR vyplýva, že licenčná odmena určená sadzobníkom, ktorú akceptujú používatelia tým, že v súlade so sadzobníkom uzatvárajú hromadné licenčné zmluvy, sa stáva odmenou obvyklou a súd nemôže zaviazať organizáciu kolektívnej správy k tomu, aby používateľ mal právo používať predmety ochrany za odmenu nižšiu, nakoľko by tým organizáciu kolektívnej správy prinútil konať v rozpore s autorským zákonom stanovenou povinnosťou poskytovať licencie všetkým používateľom za rovnakých podmienok a znamenalo by tiež vystavenie nositeľov práv k dielam svojvôli používateľov. Žalobca dodal, že odmeny platné podľa sadzobníka žalobcu platné od 1. 1. 2015 sú platné v rovnakej výške aj k dnešnému dňu. SLOVGRAM a OZIS v rámci verejného prenosu technickými zariadeniami udeľuje súhlas za výkonných umelcov, teda sa jedná nie o autorské práva ale o práva súvisiace s autorským právom. Je to žalobca a SOZA, ktorí vykonávajú kolektívnu správu autorského práva k dielam. SOZA v r. 2015 uplatňovala podľa sadzobníka za zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 3* odmenu 9,50 € a žalobca odmenu 26 €. Z vybratých odmien však SOZA v rámci jedného odvysielaného audiovizuálneho diela vypláca odmenu iba autorovi hudobného diela, kým žalobca vypláca odmenu pôvodnému režisérovi a scenáristovi, v prípade zahraničného audiovizuálneho diela (čo je prevažná väčšina vo vysielaní) aj režisérovi a scenáristovi slovenského znenia, žalobca vypláca aj odmenu autorovi literárnej predlohy, choreografovi, výtvarníkom v prípade animovaných diel, bábkarom, prípadne ďalším autorom výtvarných diel, pokiaľ boli použité v audiovizuálnom diele, autorovi prekladu, autorovi úpravy dialógov a pod. Pokiaľ žalovaný uvádza, že licenčnú zmluvu so žalobcom neuzatvoril, pretože nesúhlasil s výškou licenčnej odmeny navrhovanej žalobcom, tak žalobca poukazuje na § 82 ods. 1 AZ, podľa ktorého mohol žalovaný žiadať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd. Podanie žaloby podľa § 82 ods. 1 AZ samé osebe neznamenalo oprávnenie používateľa používať predmety ochrany. V zmysle § 82 ods. 2 AZ používateľ bol v prípade, že sa nedohodol s príslušnou organizáciou kolektívnej správy na obsahu hromadnej licenčnej zmluvy, oprávnený použiť spravované predmety pri súčasnom splnení dvoch podmienok : jednak že podá žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy v

lehote 30 dní, odkedy začal používať predmety ochrany alebo odkedy mu zaniklo právo na použitie spravovaných predmetov ochrany a zároveň že sa podľa písm. a/ dohodol na ukladaní peňažných prostriedkov za použitie spravovaných predmetov ochrany alebo podľa písm. b/ preukázal bankovú záruku alebo zloženie peňažných prostriedkov do notárskej úschovy alebo do úschovy súdu. Žalovaný však nesplnil ani jednu z uvedených podmienok § 82 ods. 2 AZ a po celú dobu r. 2015 mal postavenie neoprávneného používateľa predmetov ochrany. Žalobca má za to, že v konaní preukázal svoju vecnú aktívnu legitimáciu, existenciu ďalšieho verejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovaného ako aj výšku obvyklej odmeny, od ktorej sa odvíja výška bezdôvodného obohatenia. Žalobca vo vyjadrení poukázal na 105 rozsudkov v skutkovo a právne obdobných konaniach, v ktorých mali súdy za to, že je aktívne vecne legitimovaný a že ním preukázaná odmena v sadzobníku bola zvyčajnou, resp. obvyklou odmenou a preto jeho žalobám vyhoveli. Obdobne v 22 prípadoch odvolacie súdy vyhovujúce rozhodnutia súdov prvej inštancie potvrdili. V skutkovo a právne obdobnej veci rozhodoval už aj Najvyšší súd SR o dovolaní žalovaného voči rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , kedy NS SR uznesením sp. zn. dovolanie odmietol. 12/ Ďalšie podania strany sporu nepodali. 13/ Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (t.j. vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a ), keď rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa a ; odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. 14/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, a teda náležite zistil skutkový stav v zmysle , vec tiež posúdil správne po právnej stránke. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, na akých dôvodoch založil svoje rozhodnutie, v súlade s ust. . Skutočnosť, že sa žalovaný s právnymi závermi súdu prvej inštancie nestotožňuje, neznamená, že rozhodnutie je arbitrárne. 15/ Ako je zrejmé, z obsahu odvolania žalovaného, tento vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, teda nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný rovnako ako pred súdom prvej inštancie namietal výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú považoval za neprimerane vysokú, keď výšku odmeny stanovenú v sadzobníku žalobcu považoval za rozhodujúcu. 16/ V zmysle , súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. T.j. súd nemusí vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, spočíva výlučne na súde. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku (bod 26 odôvodnenia) uviedol, z akých dôvodov nevyhovel návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania správou, dohodou, medzi žalobcom a OZIS ohľadom spôsobu delenia spoločne vyberanej autorskej odmeny za rok 2014, a ani návrhu žalovaného na vykonanie znaleckého dokazovania, kedy vysvetlil, prečo tieto návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania vyhodnotil ako irelevantné pre rozhodnutie vo veci a z hľadiska konania ako nehospodárne. Súd prvej inštancie akceptoval žalobcom stanovenú výšku odmeny podľa sadzobníka žalobcu, keď túto posúdil ako obvyklú odmenu. Obvyklá odmena je taká, za akú boli v rozhodnom období poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia v rozhodnom období licenciu získali. Žalobca preukázal, že v rozhodnom období uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv za odmenu, dohodnutú podľa jeho sadzobníka, čo ju vzhľadom na uvedené množstvo, robí odmenou obvyklou. Aj v zmysle uznesenia ÚS SR sp. zn. II.ÚS/101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy (ako na to poukázal vo svojom rozhodnutí aj súd prvej inštancie). Rovnako žalovaný nevyužil možnosť danú autorským zákonom () žiadať, aby obsah hromadnej licenčnej zmluvy, vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany, určil súd. 17/ Z vykonaného dokazovania je zrejmý vznik majetkového prospechu na strane žalovaného na úkor autorov, ktorých majetkové práva spravuje žalobca, ako aj skutočnosť, že žalovaný v r. 2015 ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov diel, ktorých zastupuje žalobca. Žalovaný sa takýmto spôsobom obohatil a je povinný toto obohatenie (s výnimkou premlčaného nároku) žalobcovi vydať. 18/ Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (, ). 19/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. v spojení s a a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne

podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).