Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-122-2020.pdf
PDF · 90.89 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/122/2020
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu Ing. S. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. X., C. A., zastúpený PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., IČO: 36 854 581, so sídlom Puškinova 5823/16, Prešov, proti žalovanej Mgr. J. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX/XXXX, W., zastúpená advokátkou JUDr. Iva Pavlíková, so sídlom Jána Milca 11, Žilina, IČO: 37 802 810, o zaplatenie 21 000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 46C/66/2019-72 z 02.03.2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 21 000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 07. 05. 2019 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, odvolaním nenapadnutom, p o n e c h á v a nedotknutý.
Vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol a v nadväzujúcom výroku III. o nároku žalobcu na náhradu trov konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1) Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 451 ods. 1, 2, § 454, § 456, § 458 ods. 1 až 3, § 657, § 658 ods. 1 a 2, § 563, § 121 ods. 3, § 544 ods. 1 až 3, § 545 ods. 1 až 3, § 517 ods. 1 a 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 21 000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z uvedenej sumy od 07.05.2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III. určil, že žalobca má voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Z vykonaného dokazovania mal preukázané a nesporné, že 13.12.2018 bola vyhotovená zmluva o pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom. V zmysle zmluvy o pôžičke sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky v sume 21 000,- € prevodom na bankový účet žalovanej 13.12.2018, t.j. v deň uzatvorenia zmluvy. Podľa čl. II zmluvy sa dlžník podpisom zmluvy zaviazal splatiť pohľadávku veriteľa v hotovosti do rúk veriteľa alebo na jeho bankový účet v termín do 21.01.2019. Podľa čl. III. si veriteľ a dlžník dohodli pre prípad omeškania s plnením dlhu zmluvnú pokutu vo výške 0,285% denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania a zároveň si dohodli aj nárok na zákonný úrok z omeškania z dlžnej sumy v nasledujúci deň odo dňa splatnosti pôžičky. Osvedčený podpis žalovanej na zmluve je datovaný 20.12.2018, pričom z vyjadrenia samotného žalobcu vyplýva, že zmluva bola žalovanou v uvedený deň podpísaná. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov vyplynulo, že skutočne poukázal na účet žalovanej sumu 21 0000,- € dňa 13.12.2018, keď prijatie sumy pôžičky žalovaná nerozporovala a tak ho mal za nesporné. Žalovaná v podanom odpore nepoprela samotnú skutočnosť, že zo strany žalobcu jej bola poskytnutá suma 21 000,- €, namietala iba výšku uplatneného nároku. Na pojednávaní 02.03.2020 právna zástupkyňa žalovanej uviedla, že žalovaná nepopiera žalobcom uplatnenú istinu, nakoľko jej žalobca uvedenú sumu 13.12.2018 skutočne poskytol, avšak žiadala odstrániť nejasnosť
medzi datovaním zmluvy o pôžičke a osvedčením podpisu žalovanej, keď na základe vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu k okolnostiam uzavretia pôžičky trvala na tom, že nárok uplatnený v konaní je nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, pričom v prejednávanej veci je zrejmé, že žalovaná podpísala zmluvu 20.12.2018 a peniaze jej preukázateľne boli poskytnuté 14.12.2018. Na základe uvedeného tak za nespornú považoval žalobcom uplatnenú istinu pohľadávky a spornou ostalo iba príslušenstvo pohľadávky, t.j. nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a zákonný úrok z omeškania. Právnym titulom, od ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok voči žalovanej, bola zmluva o pôžičke, ktorej podstata spočíva v tom, že na základe nej prenecháva veriteľ dlžníkovi určité množstvo druhovo určených vecí na drobné nakladanie, resp. spotrebovanie. Ďalším necharakteristickým znakom je, že má reálnu (nekonsensoálnu) povahu, preto na vznik záväzkového vzťahu nestačí uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi. Vznik pôžičky teda predpokladá dohodu strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky, ku ktorému môže pri peňažnej pôžičke dôjsť nielen fyzickým odovzdaním peňažnej sumy, ale aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt vzniká okamihom odovzdania predmetu pôžičky, pričom pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peniaze) v dohodnutom čase, ktorý nemusí byť určitý konkrétnym dňom, ale stačí, ak je dohodnutý tak, že čas vrátenia možno určiť, dokonca stačí aj dohoda, že čas vrátenia veriteľ ponechá na vôľu dlžníka. V spore o vrátenie pôžičky má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil, pričom ak neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, musí rozhodnutie súdu vyznieť v jeho neprospech. Žalobca pritom odvodzoval svoj nárok od zmluvy o pôžičke, datovanej 13.12.2018, pričom tvrdil, že k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky došlo taktiež 13.12.2018, pričom pri odstraňovaní rozporov uviedol, že žalovaná podpísala zmluvu 20.12.2018, t.j. v deň, keď bol osvedčený jej podpis na zmluve o pôžičke. Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o pôžičke, od ktorej žalobca odvodzuje v konaní nároky na zaplatenie istiny s príslušenstvom, bola uzavretá (platne a účinne) až 20.12.2018, pričom k reálnemu odovzdaniu peňazí preukázateľne došlo 13.12.2018. Nakoľko zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt vzniká v okamihu odovzdania peňazí, tá by musela vzniknúť v deň odovzdania peňazí 13.12.2018, t.j. žalobca nepreukázal, že v deň uzavretia zmluvy o pôžičke aj reálne došlo k odovzdaniu predmetu zmluvy. Nakoľko nemal preukázanú existenciu zmluvy o pôžičke zo dňa 13.12.2018, neostalo mu iné, ako konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu právneho titulu, na základe ktorého si uplatňuje nároky v konaní, t.j. platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke. Preto dospel k záveru, že na základe nespornej skutočnosti, že poskytol 13.12.2018 žalovanej 21 000,- prevodom na jej účet, ide o plnenie bez právneho dôvodu, čo predstavuje nárok z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ, nakoľko žalovaná sa pripísaním uvedenej sumy na jej účet zo strany žalobcu bez právneho bezdôvodne obohatila, keďže zmluva o pôžičke predstavovala neplatný právny úkon, pretože nemala náležitosti požadované zákonom. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Mal zato, že v predmetnej veci sa žalovaná bezdôvodne obohatila, nakoľko jej bolo poskytnuté plnenie bez právneho dôvodu a tak je ho povinná v zmysle § 456 vrátiť žalobcovi. Preto žalobe v časti uplatnenej istiny vyhovel v celom rozsahu a žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 21 000,- €. Pokiaľ si žalobca uplatnil aj nárok na zmluvnú pokutu a úrok z omeškania z dôvodu neplatnosti zmluvy o pôžičke a skutočnosti, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila, mal zato, že mu nevznikol nárok na zmluvnú pokutu a preto v tejto časti žalobu zamietol. Ďalej mal zato, že záväzkové vzťahy, pri ktorých vzniká veriteľovi právo na plnenie (pohľadávka) a dlžníkovi povinnosť na plnenie (dlh), vznikajú nielen z dvojstranných právnych úkonov (zmlúv), ale aj mimozmluvne, pri splnení zákonom stanovených podmienok, teda, okrem iného, aj z bezdôvodného obohatenia. Keďže sa jedná o dlh peňažný, z ktorého riadnym a včasným nesplnením spája ust. § 517 OZ dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka a s právom veriteľa požadovať okrem plnenia aj úroky z omeškania, priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej dňa 06.05.2019, čím sa nasledujúcim dňom dostala do omeškania, keďže žalobca nepreukázal, že by žalovanú vyzval na vrátenie poskytnutého plnenia, a preto vo zvyšnej časti požadovaného úroku z omeškania od 22.01.2019 žalobu vo zvyšnej časti zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, keďže žalobu v celej uplatnenej istine zamietol a zamietol ju len v rozsahu časti príslušenstva.
2) Proti napadnutému rozsudku v časti čo do výroku III. o nároku žalobcu na náhradu trov konania podala z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP odvolanie žalovaná a žiadala ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie poukazujúc na to, že
žalobca nesprávne kvalifikoval svoju žalobu ako zmluvný vzťah titulom pôžičky, avšak správne malo byť žalované bezdôvodné obohatenie tak, ako to namietala. Zároveň sa domáhal aj zmluvného úroku, ktorý by v čase rozhodnutia súdu predstavoval istinu 23 880,15 €, čo je suma vyššia ako samotná žalovaná istina. Vzhľadom na uvedené pochybil, keď žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, vzhľadom na uvedené žiadala rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) zrušiť a vec mu vrátiť v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3) Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote podľa obsahu čo do výroku II. odvolanie aj žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP a žiadal ho zmeniť tak, že mu budú priznané všetky uplatnené nároky v plnom rozsahu, resp. rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal zato, že zmluva o pôžičke z 13.12.2018 sa vzťahuje na pôžičku poskytnutú toho istého dňa, aj keď bola zo strany žalovanej podpísaná až 20.12.2018, čo vyvodzuje z čl. I zmluvy, v ktorom je jednoznačne uvedené, že práve na základe tejto zmluvy žalobca požičal žalovanej 13.12.2018 peňažné prostriedky vo výške 21 000,- €. Ak by súd aj dospel k záveru, že napriek čl. I sa táto zmluva nevzťahuje na pôžičku poskytnutú dňa 13.12.2018, mal vec posúdiť tak, že medzi stranami bola uvedeného dňa, t.j. v deň reálneho odovzdania peňazí, uzavretá ústna, resp. konkludentná zmluva o pôžičke, ktorej obsah je vyjadrený v písomnej zmluve o pôžičke zo dňa 13.12.2018. Ďalej poukázal na nesprávne posúdenie pôžičky z 13.12.2018 ako bezdôvodné obohatenie, keďže zmluva o pôžičke môže vzniknúť aj tak, že dlžník sa s veriteľom dohodne, že veriteľova vec, ktorá sa už nachádza u dlžníka z iného právneho dôvodu, sa bude považovať za požičanú vec. Uzavretie zmluvy o pôžičke predstavovalo privatívnu nováciu záväzku podľa § 570 OZ. Preto, ak súd uzavrel, že plnenie poskytnuté 13.12.2018 je bezdôvodným obohatením, tak potom zmluvu o pôžičke z 13.12.2018 bol povinný posúdiť ako nováciu záväzku, pre strany sporu záväznú. V obidvoch prípadoch je písomná zmluva z 13.12.2018 pre strany sporu záväzná, spolu s ustanoveniami o splatnosti pôžičky a ustanoveniami upravujúcimi zabezpečovacie inštitúty. Súd prvej inštancie poskytol ochranu dlžníkovi, ktorý mu mal vrátiť požičanú sumu v značnej výške v lehote do 21.01.2019, pričom tak neučinil ani do dňa odvolania. Výklad zákona spôsobom, ako ho učinil, nie je želaným javom, pretože ohrozuje princíp právnej istoty a elementárnej spravodlivosti, keďže k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, ale predovšetkým podľa jeho zmyslu a účelu.
4) Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť, pričom, pokiaľ išlo o tvrdenia o novácii záväzku, príp. o vzniku konkludentného záväzku, uviedla, že ide o nové prostriedky procesnej obrany a útoku, ktoré žalobca v prvostupňovom konaní neprodukoval a ani v odvolacom konaní ich neopiera o žiadne dôkazy (§ 366 CSP). Mala zato, že zmluvu o pôžičke, vzhľadom na jej reálnu povahu, nemožno uzavrieť konkludentne, pričom novácia záväzku podľa § 516 a § 570 OZ je možná za existencie platného záväzku, ktorý by na základe dohody strán obsahovo zmluvné strany zmenili. Žalobca ku dňu 13.12.2018 neprodukoval iný dôkaz ako výpis z účtu, ktorým preukázal úhradu istín 21 000,- €, teda neprodukoval k poukázaniu finančných prostriedkov žiadnu dohodu strán k akýmkoľvek náležitostiam platnej zmluvy. Tvrdeniam žalobcu o dobrej viere zastala názor, že mal možnosť v konaní uplatniť všetky prostriedky procesného útoku, resp. obrany a preto súd prvej inštancie postupoval v súlade s čl. 11 ods. 4 CSP.
5) Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť, keďže bol úspešný v základe nároku a neúspešný iba v rozsahu príslušenstva, pričom jeho neúspešnosť pramenila v postupe žalovanej, ktorý je pritom v rozpore s dobrými mravmi, keďže vylákala od neho pôžičku, pričom deklarovala, že v daný deň, keď bola pôžička poskytnutá, t.j. 13.12.2018, zmluvu o pôžičke podpíše s tým, že jej podpis bude úradne overený, pričom tak učinila u notárky až 20.12.2018, čím ho oklamala. Následne mu pôžičku nevrátila v dohodnutom termíne, v dôsledku čoho sa bol nútený domáhať jej zaplatenia súdnou cestou a pôžičku mu nevrátila ani do dňa vyhotovenia vyjadrenia. V rámci odporu 21.05.2019 nespochybňovala uzavretú zmluvu, ani skutočnosť, že pôžičku od žalobcu dostala a nevrátila. Na pojednávanie sa nedostavila, pričom právna zástupkyňa žiadala o jeho odročenie z dôvodu krátkosti času na prípravu a navrhovaného výsluchu žalovanej, ktorá sa však ani na ďalšie pojednávanie nedostavila. Až na tomto pojednávaní právna zástupkyňa uviedla, že z dôvodu poskytnutia pôžičky skôr, ako bola zmluva o pôžičke zo strany žalovanej podpísaná, ide o bezdôvodné obohatenie, z ktorého dôvodu išlo o novú skutočnosť, ktorá do tohto pojednávania tvrdená nebola, preto domáhania sa náhrady trov žalovanou považoval za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
6) Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvala na skutočnostiach uvedených v odvolaní.
7) Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadril.
8) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podaných odvolaniach (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a nadväzujúcom výroku III. o nároku žalobcu na náhradu trov konania rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo výroku I., ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 21 000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z uvedenej sumy od 07.05.2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku odvolaním nenapadnutom, ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
9) Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
10) Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa ust. § 220 ods. 2 CSP tvorí súčasť základného práva, správna súdna ochrana vyžaduje, aby sa súd jasným, korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, keďže inak sa stáva nepreskúmateľným, čo znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11) Súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie istiny 21 000,- € a úroku z omeškania od 07.05.2019 priznal z dôvodu bezdôvodného obohatenia, keďže nemal zo strany žalobcu preukázanú existenciu zmluvy o pôžičke z 13.12.2018, kedy reálne došlo k odovzdaniu peňazí, t.j. prevodu 21 000,- € žalobcu na účet žalovanej a ani odovzdanie tejto sumy na základe písomnej zmluvy z 20.12.2018 po jej podpise žalovanou (žalobcom podpísanej 13.12.2018), majúc zato, že zo strany žalobcu išlo o plnenie bez právneho dôvodu. Vzhľadom na uvedené žalobcovi priznal úrok z omeškania až odo dňa doručenia žaloby žalovanej a nie od splatnosti pôžičky, dohodnutej v písomnej zmluve a v tejto časti žalobu žalobcu zamietol, keďže nemal preukázané, že by žalobca žalovanú na vrátenie poskytnutého plnenia vyzval, ako aj v časti v písomnej zmluve dohodnutej zmluvnej pokuty pre neplnenie povinnosti zo strany žalovanej.
12) Krajský súd konštatuje, že z obsahu spisu, konkrétne žaloby a vyjadrenia zástupcu žalovaného, vyplýva, že žalobca sa svojich nárokov domáha na základe zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami 13.12.2018, kedy došlo aj k reálnemu prevodu 21 000,- € žalobcu na účet žalovanej, s termínom splatnosti 21.01.2019, pričom žalovaná vo svojom odpore proti vydanému platobnému rozkazu, ktorý musela vecne odôvodniť a opísať rozhodujúce skutočnosti, o ktoré oprela svoju obranu proti uplatnenému nároku (§ 149 , § 267 ods. 1 CSP), tvrdenia žalobcu o uzavretí pôžičky a jej splatnosti nepoprela a neuznala len celkovú výšku žalovanej uplatnenej pohľadávky, z ktorého dôvodu sa tvrdenia žalobcu považujú medzi stranami za nesporné, teda sa na nich zhodli a na ich zmeny súd neprihliada (§ 151 ods. 1, § 186 ods. 2 CSP) a to ani po vstupe právneho zástupcu žalovanej do konania. Tieto skutočnosti navyše vyplývajú aj zo samotného textu zmluvy o pôžičke, ktorú žalovaná na znak súhlasu s jej obsahom 20.12.2018 podpísala, vrátane dohody o zmluvnej pokute, ktorá môže byť dojednaná aj po uzavretí samotnej zmluvy o pôžičke.
13) Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. je síce vecne správne, ale na základe iných dôvodov. Keďže v tejto časti nadobudlo právoplatnosť, krajský súd vzhľadom na uvedené podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým vo zvyšku žalobu zamietol (o zaplatenie úrokov z omeškania od splatnosti pôžičky a o zmluvnú pokutu), ako aj nadväzujúcom výroku III. o nároku žalobcu na náhradu trov konania zrušil, keďže sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s uvedenými skutočnosťami nevysporiadal a vychádzajúc z princípu dvojinštančnosti súdneho konania mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, počas ktorého po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu vo veci opätovne rozhodne a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa jasne a korektným spôsobom vysporiada so všetkými horeuvedenými skutkovými a právnymi závermi a
v nadväznosti na ne aj námietkami žalovaného, či už počas prvostupňového alebo odvolacieho konania a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ust. § 220 CSP.
14) Súčasne súd prvej inštancie podľa ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania.
15) Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Žiline v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).