Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoCsp-18-2023.pdf
PDF · 111.24 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/18/2023
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, zast. Advokátskou kanceláriou Gallo, s.r.o., so sídlom Jilemnického 4012/30, Martin, IČO: 36 715 352, proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXX, o zaplatenie 469,14 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 30.1.2023, č.k. 10Csp/577/2022-64
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 30.1.2023, č.k. 10Csp/577/2022-64 (ďalej len „rozsudok“) zamietol žalobu (I.) a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal a žalobca na ich náhradu nemá právo (II.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu vo výške 469,14 € s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 469,14 € od 28.2.2020 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 3.5.2018 uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke č. 21377200/8059700213, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 523,09 € na kúpu spotrebného tovaru špecifikovaného v zmluve. Kúpna cena tovaru bola 543,09 €, z ktorej žalovaný pri podpise zmluvy uhradil formou akontácie sumu 20 €. Na zvyšok kúpnej ceny bola žalovanému poskytnutá pôžička, ktorú mal žalovaný splácať v pravidelných 60 mesačných splátkach v sume 13,48 €, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 808,80 €. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaný na svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke zaplatil sumu 202,20 €. Vzhľadom na to, že porušil svoju povinnosť splácať jednotlivé povinné splátky riadne a včas, žalobca listom z 22.12.2019 (Predžalobná upomienka), vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok v dodatočnej lehote na plnenie a zároveň ho upozornil na možnosť zosplatnenia úveru. Keďže žalovaný ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradil, žalobca dňa 19.2.2020 úver zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom z 22.2.2020 označeným ako Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. Celkový dlh žalovaného tak ku dňu podania žaloby predstavuje sumu 469,14 €. Žalobca si zároveň uplatnil aj zákonný úroky z omeškania v zákonnej výške, a to od šiesteho dňa nasledujúceho po vyhlásení okamžitej splatnosti, keďže Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou, s obvyklou dobou doručenia zásielky 5 dní. Žalobca súčasne uviedol, že zmluvnú pokutu vo výške 53,52 € si neuplatňuje.
3.1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že žalobca na preukázanie svojich skutkových tvrdení predložil listinu označenú ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere a datovanú k 3.5.2018 (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej malo byť poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru na kúpu tovaru za kúpnu cenu 543,09 €. Vzhľadom na akontáciu vo výške 20,- €, sa žalobca mal zaviazať poskytnúť žalovanému doplatok kúpnej ceny zodpovedajúci celkovej výške úveru 523,09 €, s čerpaním dňa
3.5.2018. Výška splátky bola určená sumou 13,48 € mesačne, so splatnosťou k 20. dňu v kalendárnom mesiaci a s poznámkou, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov sú uvedené v Splátkovom kalendári v čl. XVI. Zmluvy. Počet splátok bol 60 s tým, že prvá splátka bola splatná 20.6.2018. V zmluve bola ďalej uvedená ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) vo výške 20,68 % a fixná ročná úroková sadzba vo výške 20,68 %. Celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť v zmysle zmluvy mala predstavovať 808,80 €, a teda celkové náklady spotrebiteľa boli v zmluve vyčíslené vo výške 285,71 €. Doba trvania zmluvy bola určená údajom: 60 mesiacov alebo do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy (čl. II. Zmluvy). Obsahom čl. XVI. zmluvy bol Splátkový kalendár, z ktorého vyplýval dátum splatnosti každej zo 60-tich splátok, ako aj spôsob započítavania jednotlivých splátok na úhradu istiny a úrokov, a tiež výška zostatku istiny po úhrade tej ktorej splátky. Súd prvej inštancie poukázal na čl. XVIII. zmluvy označený ako Podpis zmluvy, ktorý obsahoval miesto pre podpis žalovaného s údajom o dátume a čase podpisu 3. mája 2018 o 12.42 hod., avšak bez príslušného podpisu žalovaného. Na uvedenom mieste sa nachádzal len podpis zástupcu banky (žalobcu), identifikovaného menom, priezviskom i zastávanou pracovnou pozíciou, s rovnakými údajmi o dátume a čase podpisu 3.5.2018 o 12:42 hod. Rovnako aj na ostatných listinách pripojených k zmluve a obsahujúcich miesto pre podpis žalovaného s údajom o rovnakom dátume a čase podpisu, podpis klienta (žalovaného) chýba. Z výpisu z úverového účtu súd prvej inštancie zistil, že dňa 6.6.2018 bola na ťarchu účtu žalobcu zaúčtovaná platba s VS-6347 vo výške 523,09 € v prospech príjemcu označeného ako D. A. E. F.. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že predžalobnou upomienkou zo dňa 22.12.2019 žalobca žalovanému oznámil, že k uvedenému dňu eviduje k zmluve nedoplatok na splátkach v celkovej výške 40,44 € a vyzval žalovaného na bezodkladnú úhradu nedoplatku s upozornením, že ak do 5.2.2020 nedôjde k jeho úhrade, bude oprávnený úver zosplatniť. Z Oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru z 22.2.2020 vyplýva, že keďže žalovaný napriek výzve dlžné splátky v stanovenej lehote neuhradil, stal sa jeho dlh zo zmluvy splatným v celom rozsahu (dlžná čiastka predstavovala k uvedenému dňu sumu 469,20 €). Z prehľadu splátok a úhrad žalovaného k zmluve mal súd preukázané, že žalovaný uskutočnil 15 platieb po 13,48 € zodpovedajúcich v súčte sume 202,20 €, pričom na následne predpísané splátky už neuhradil žiadnu sumu.
3.2. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 261 ods. 6 písm. d), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 34, § 40 ods. 1 a 3, § 46 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1 až 4, § 54a, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 a § 2 písm. a) a e) zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku (ďalej len „zákon č. 266/2005 Z.z.“) a § 1 písm. a) a § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii; právne posúdil vzťah strán ako záväzkový z úverovej zmluvy, ktorý je potrebné posúdiť podľa ustanovení § 52 a nasl. OZ. Žalobca uplatnený nárok založil na tvrdení o platnom uzatvorení zmluvy na diaľku, prostredníctvom internetu, avšak vykonaným dokazovaním toto žalobné tvrdenie súd prvej inštancie nemal za preukázané. Žalobca totiž ako listinný dôkaz, ktorým malo byť uzavretie zmluvy preukázané, predložil len zo strany banky podpísané písomné vyhotovenie zmluvy. Podpis žalovaného zmluva neobsahuje, z čoho súd prvej inštancie vyvodil záver, že k uzavretiu zmluvy medzi stranami nedošlo, a teda žalobca nemohol žalovanému poskytnúť akýkoľvek spotrebiteľský úver. Žalobca síce počas celého konania trval na tom, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy prostriedkami diaľkovej komunikácie (prostredníctvom internetu), a teda bez vyhotovenia zmluvy v listinnej forme podpísanej zmluvnými stranami, avšak uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie neznamená, že na diaľku uzavretá zmluva v zmysle zákona č. 266/2005 Z.z. nemusí spĺňať aj (iným) zákonom vyžadované náležitosti pre daný typ zmluvy, a to tiež s ohľadom na postavenie veriteľa, ktorý v takom vzťahu vystupuje ako profesionál, ktorý má široké možnosti zabezpečenia spoľahlivej identifikácie druhej zmluvnej strany i autentifikácie jej podpisu, a to či už formou SMS kľúča, Grid kartou, elektronickým osobným kľúčom, prípadne inými bezpečnostnými predmetmi. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky vo výške 523,09 €, ktoré plnenie právne posúdil ako plnenie bez platného právneho titulu. Žalobcovi tak vznikol nárok na vrátenie sumy 320,89 € titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný mu vrátil poskytnuté plnenie len vo výške 202,20 €. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľského vzťahu, súd v zmysle § 54a OZ ex offo skúmal, či nedošlo k jeho premlčaniu. Z vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že peňažné prostriedky v celkovej výške 523,09 € boli žalovanému poskytnuté dňa 6.6.2018, kedy zároveň začala
plynúť objektívna trojročná premlčacia doba práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Súd mal za to, že s ohľadom na prerušenie plynutia premlčacích lehôt, ku ktorému došlo na podklade zákona č. 62/2020 Z.z., sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z plnenia poskytnutého dňa 6.6.2018 premlčal uplynutím 76. dňa od posledného dňa trojročnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 2 OZ (od 6.6.2021), teda dňa 21.8.2021. Žaloba bola podaná na súde dňa 27.9.2022, teda až po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby, pričom v zmysle § 54a OZ premlčaný nárok nie je možné vymáhať. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku žalobcovi nemožno priznať žalovanú sumu (ani žiadnu jej časť), a preto žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mal v konaní plný úspech, avšak náhradu trov konania neuplatnil a žalobca ako neúspešná strana sporu nemá právo na náhradu trov konania.
4.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a navrhol, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodovanie. V odvolaní sa nestotožnil s právnymi závermi súdu uvádzanými v odôvodnení rozsudku. Zotrval na tvrdení, že so žalovaným uzatvorili dňa 3.5.2018 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 21377200/8059700213, na základe ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške 523,09 €. V danom prípade ide o tzv. webovú zmluvu, ktorá je uzatváraná prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie (cez internet), tzn. bez vyhotovenia zmluvy v listinnej forme podpísanej zmluvnými stranami. Zmluve samotnej predchádzalo uzatvorenie tzv. rámcovej zmluvy, predmetom ktorej je popis spolupráce pri uzatváraní zmlúv o úvere prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie. Žalobca uviedol, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 3.5.2018 bol žalovaný oboznámený so spôsobom uzatvorenia zmluvy, a to konkrétne v jej ustanoveniach čl. XI. Zmluva na diaľku, čl. XII. Uzatvorenie zmluvy prostredníctvom elektronických prostriedkov s využitím biometrického podpisu. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nebol k podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere žiadnym spôsobom nútený a túto nepodpísal pod nátlakom, bol s parametrami zmluvy riadne oboznámený a o skutočnosti, že došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy svedčia aj čiastkové úhrady žalovaného. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že zmluva bola riadne uzatvorená. Žalobca ďalej uviedol, že na sporný prípad je potrebné aplikovať aj zákon č. 266/2005 Z.z.. V zmysle ust. § 2 písm. a) zákona č. 266/2005 Z.z. sa zmluvou na diaľku považuje zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom o poskytnutí finančnej služby výlučne prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie. Podľa § 2 písm. e) zákona č. 266/2005 Z.z. je prostriedkom diaľkovej komunikácie prostriedok, ktorý bez súčasného fyzického kontaktu dodávateľa a spotrebiteľa možno použiť pri poskytovaní finančnej služby na diaľku, najmä elektronická pošta, telefón, fax, adresný list, ponukový katalóg. S poukazom na uvedené mal žalobca za to, že zmluva bola medzi stranami riadne uzavretá a nie je možné ju považovať za absolútne neplatný právny úkon. Taktiež nie je možné konštatovať, že peňažné prostriedky, ktoré boli poskytnuté žalovanému zo strany žalobcu, predstavujú plnenie bez právneho dôvodu. Zároveň žalobca zastával názor, že v tomto prípade nebola pohľadávka premlčaná, a to ani sčasti.
4.2. Žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022, v ktorom tento uzavrel, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 OZ začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených troch mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 - dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§ 101 OZ).
4.3. Žalobca ďalej uviedol, že evidoval úhradu 15 splátok, a teda žalovaný sa dostal do omeškania so 16. splátkou (splatnou dňa 20.10.2019) ako prvou v celosti neuhradenou splátkou, pričom začiatok premlčacej doby plynie až prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splátkou splatnou dňa 20.10.2019, t.j. od 20.1.2020. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že premlčacia doba uplynula najneskôr 20.1.2023 a nakoľko žaloba bola podaná dňa 27.9.2022, nepovažoval uplatnený nárok za premlčaný. Žalobca poukázal aj na to, že žalovaný je v spore pasívny, doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy a neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by žalobcov nárok na zaplatenie žalovanej sumy spochybňovali. Preto považoval svoje tvrdenia v tomto prípade v zmysle § 151 ods. 1 C.s.p. za nesporné. Na podporu svojich argumentov poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp/40/2020 zo dňa 21.10.2020 a rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
9CoCsp/90/202 zo dňa 25.1.2022. Žalobca nesúhlasil ani s výrokom napadnutého rozsudku o nepriznaní náhrady trov konania, nakoľko uzatvorenú zmluvu medzi stranami nepovažuje za absolútne neplatný právny úkon a žaloba bola podaná dôvodne, preto zastával názor, že mu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
4.4. K odvolaniu proti rozsudku žalobca priložil aj údaje k „starej“/„novej“ zmluve na diaľku – id. zák. č.: 868904/868904; rodné číslo: 8103038746/8103038746; zákaznícke číslo: 108689047A /108689047A; č. op.: EB468080; d.vygenerovania zc.: 7.9.2013/6.8.2014; meno: A.; priezvisko: B.; heslo: fb6118508fc964bf3eb11c17b2d53013; Zn.D poslana: N/mail; kurier podpis vyzaduje/obsahuje: False/ False; suhlas so Zn D: True; username suhlas so Zn D: 108689047A; prve heslo zmena: False/True; sms kod – nová zmluva /žalovaná/(64coq8); tel. c. prvotne/pevna; email a i.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § § 379 a 380 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
7. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm. f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (písm. h/).
8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. týkajúci sa skutkových vád rozhodnutia (nesprávnych skutkových zistení), je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 C.s.p.
9. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením [odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.] je omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
10. Odvolací súd po preskúmaní veci z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľa uvedených v odvolaní dospel k záveru, že žalobca opodstatnene uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, lebo súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové zistenia a spor nesprávnym spôsobom posúdil aj po právnej stránke.
11. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy titulom záväzku žalovaného zo spotrebiteľskej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 3.5.2018.
12. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v celom rozsahu na podklade úvahy, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, prípadne že k uzavretiu zmluvy vôbec nedošlo, pretože
zmluva o spotrebiteľskom úvere nebola podpísaná zo strany dlžníka (žalovaného), v dôsledku čoho nenadobudla platnosť a účinnosť.
13. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca na výzvu súdu prvej inštancie o predloženie podpísanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8059700213 zo dňa 3.5.2018 v podaní doručenom súdu dňa 10.11.2022 (č.l. 43) uviedol, že strany sporu uzatvorili zmluvu o pôžičke na kúpu spotrebného tovaru bližšie špecifikovaného v zmluve (športové potreby). V danom prípade ide o tzv. webovú zmluvu, ktorá je uzatváraná prostriedkami diaľkovej komunikácie (prostredníctvom internetu), tzn. bez vyhotovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v listinnej forme podpísanej zmluvnými stranami. Zmluve samotnej predchádza uzatvorenie tzv. rámcovej zmluvy, predmetom ktorej je podpis spolupráce pri uzatváraní zmlúv o úvere prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie. Pokiaľ už bol žalovaný evidovaný žalobcom ako klient na základe iných skôr uzatvorených zmlúv, ani samotná rámcová zmluva neobsahuje podpis strán. V podaní zo dňa 7.12.2022 (č.l. 50 – 51) žalobca opakovane zotrval na svojej žalobnej argumentácii, že v danom prípade sa jedná o riadne uzavretú zmluvu v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 266/2005 Z.z., ktorú nie je možné považovať za absolútne neplatný právny úkon. Zároveň súdu zaslal výpis z účtu žalobcu, ktorý preukazuje odoslanie peňažných prostriedkov vo výške 523,09 € v zmysle zmluvy. Žalobca v uvedenom podaní poukázal tiež na to, že žalovaný je v spore pasívny, doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy a neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nárok na zaplatenie dlžnej sumy spochybňovali. Na záver svojho vyjadrenia žalobca citoval z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp/40/2020 zo dňa 21.10.2020, podľa ktorého: „Ani v prípade spotrebiteľských sporov nie je súd oprávnený popierať skutkové tvrdenia za spotrebiteľa. Súd má byť nestranným rozhodcom v spore medzi dodávateľom a spotrebiteľom, nemôže byť advokátom spotrebiteľa“.
14. Podľa § 40 ods. 1 a 3 veta pred bodkočiarkou OZ, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou.
15. Podľa § 40 ods. 4 OZ, písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Písomná forma je zachovaná vždy, ak právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenou elektronickou pečaťou.
16. Podľa § 9 ods. 1 prvá veta zákona č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.
17. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 266/2005 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou na diaľku zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom o poskytnutí finančnej služby výlučne prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie.
18. Podľa § 2 písm. e) zákona č. 266/2005 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, prostriedkom diaľkovej komunikácie prostriedok, ktorý bez súčasného fyzického kontaktu dodávateľa a spotrebiteľa možno použiť pri poskytovaní finančnej služby na diaľku, najmä elektronická pošta, telefón, fax, adresný list, ponukový katalóg.
19. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva č. 8059700213 medzi stranami sporu prostredníctvom internetu dňa 3.5.2018 nebola platne uzatvorená. Podľa posúdenia odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné vziať do úvahy prednosť osobitnej právnej úpravy (lex specialis) zákona č. 129/2010 Z.z. a ustanovenia zákona č. 266/2005 Z.z. a túto právnu úpravu na záväzkový vzťah sporových strán prednostne aplikovať. Uvedené právne predpisy predstavujú špeciálnu právnu úpravu vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka ako lex generalis, ktorá nevyžaduje v každom jednotlivom prípade autorizáciu elektronickým podpisom či pečaťou, ale umožňuje identifikáciu subjektov aj prostredníctvom iných prostriedkov diaľkovej komunikácie. V danom prípade existuje elektronická stopa preukazujúca komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným, ktorá predchádzala uzavretiu zmluvy na diaľku (predložená žalobcom) a ktorá umožňuje identifikáciu žalovaného ako je označený v zmluve. Forma elektronického vyhotovenia zmluvy umožňuje zachytenie jej obsahu v každom jednotlivom okamihu tak pre potreby spotrebiteľa ako aj veriteľa. Taktiež nebolo v konaní
sporné, že na základe predmetnej zmluvy žalovaný prevzal finančné prostriedky a svoj dlh aj čiastočne plnil, čo len dokazuje, že k uzavretiu zmluvy medzi stranami došlo takým spôsobom, ako tvrdil žalobca. V danom prípade jednoznačne je identifikovateľný tak obsah právneho úkonu ako aj jeho zmluvné strany. Na základe uvedeného odvolací súd súhlasí s odvolateľom v tom, že vzhľadom na zákonnú úpravu nevyžadujúcu v každom jednotlivom prípade zaručený elektronický podpis, jeho absencia nemá za následok nedostatok písomnej formy a neplatnosť právneho úkonu.
20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na rozdiel od záverov prijatých súdom prvej inštancie, považuje záväzkový vzťah medzi stranami za spotrebiteľský vyplývajúci zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, platne uzavretej zákonom č. 266/2005 Z.z. predvídaným a dovoleným spôsobom uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy (prostriedkom diaľkovej komunikácie). Odvolací súd podotýka v tejto súvislosti, že pokiaľ okolnosť podpisu zmluvy nebola zo strany žalovaného v konaní nijakým spôsobom spochybnená, jedná sa o nespornú skutočnosť v konaní v zmysle § 151 ods. 1 C.s.p. („Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“), ktorú si súd mal osvojiť ako zistený skutkový stav (nesporné skutkové zistenie). V danom prípade ani ochrana spotrebiteľa neopodstatňovala potrebu dokazovania tejto nespornej skutočnosti a neodôvodňovala pochybnosti o žalobcom tvrdenom skutkovom stave a existencii právneho vzťahu strán založeného uzatvorením platnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
21. Odvolací súd poukazuje tiež na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS/625/2003 zo dňa 14.4.2005, podľa ktorého: „Základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, keď všeobecné súdy uprednostňujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosti zmluvy nezakladajúcim“. Citovaný nález by mal predstavovať základ nazerania na sporové konanie, spotrebiteľské spory nevynímajúc. Základnou podmienkou je predovšetkým zhoda (konsenzus) vôle zmluvných strán o obsahu zmluvy. Zmluva vzniká, ak sa strany dohodnú na obsahu zmluvy, teda keď adresát právneho úkonu prijme návrh na uzatvorenie zmluvy. Návrh musí byť prijatý v celosti a bez výhrad. Je potrebné poukázať tiež na judikatúrou opakovane prezentovanú doktrínu, podľa ktorej nie je možné aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa uskutočňovať selektívne a spätne. Nie je možné dospieť k záveru, že ochrana spotrebiteľa umožňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia len s odôvodnením, že je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Uvedený záver by vnášal do právnych vzťahov značnú neistotu a znamenal by tiež výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov (Najvyšší súd ČR sp. zn. 32Cdo/3337/2010, 32Cdo/1592/2012, tiež 33Cdo/1069/2014).
22. Odvolací súd zastáva názor, že požiadavka na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany je preto dôvodná len tam, kde prišlo k nezákonnému alebo nečestnému obohateniu sa na úkor spotrebiteľa, alebo kde boli dojednané plnenia, ktoré značne znevýhodňujú jeho postavenie.
23. Súd prvej inštancie vedený nesprávnymi právnymi úvahami a pod vplyvom odlišného nazerania na spôsob posúdenia otázky vzniku a obsahu úverového vzťahu strán, neustálil skutkový stav potrebný pre záver o dôvodnosti základu a výšky uplatneného nároku. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. neostávalo iné, ako preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre posúdenie dôvodnosti základu a výšky uplatneného nároku, pričom pri posudzovaní veci vyjde z úvah vyjadrených odvolacím súdom v tomto uznesení, vyhne sa pritom formalistickému prístupu pri hodnotení rozhodujúcich skutočností a sústredí sa na dosiahnutie podstaty procesným poriadkom sledovaného cieľa civilného sporového konania, ktorým je ochrana zákonnosti, spotrebiteľské právo nevynímajúc, nie ale ochrana spotrebiteľa pred dôsledkami porušenia jeho právnych povinností. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, prípadne i s použitím § 295 C.s.p., si súd zabezpečí dostatočný skutkový podklad (zistenia) potrebný pre posúdenie obsahových náležitostí úverovej zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase jej uzavretia a v súvislosti s tým ustáli výšku dlžnej sumy a po prípadnom doplnení dokazovania vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočnosti, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (článok 11 ods. 1 C.s.p.), pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde tiež z právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v
tomto uznesení, ktorým je viazaný (§ 391 ods. 2 C.s.p.). Nové rozhodnutie súd náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované § 220 ods. 2 C.s.p., ale i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.
24. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o nároku strán na náhradu trov konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. C.s.p. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 C.s.p.