Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_31Cob-23-2020.pdf
PDF · 90.03 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/23/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobkyne: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 36 857 033, proti žalovaným: 1/ KeRoPek s.r.o, 1. mája 900/1, Šaľa, IČO: 47 510 170, 2/ M. C., nar. XX. Q. XXXX, bytom X. M. XXX/X, Z., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Martin Križan, PhD., Nevädzová 6F, Bratislava, o zaplatenie 9.431,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 19. decembra 2019 č. k. 8Cb/14/2019-104, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o nej bude rozhodnuté osobitným uznesením súdu prvej inštancie. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ustanovením § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 52 ods. 1, 2, 3, § 265 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“); (pozn.: správne § 265 Obchodného zákonníka). Vecne dôvodil, že žalobkyňa žalobou doručenou súdu 11.6.2019 žiadala, aby súd zaviazal žalovaných 1/, 2/ zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 9.431,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 9.431,40 eur od 1.2.2016 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovanými uzatvorila dňa 6.7.2015 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 224142, na základe ktorej poskytla žalovaným ako dlžníkom úver vo výške 4.000 eur na podnikateľské účely. Poskytnutý úver sa žalovaní zaviazali zaplatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 276 eur v termínoch splatnosti dohodnutých v splátkovom kalendári. Žalovaní sa dostali od omeškania s úhradou splátok úveru, a preto im listom zo 17.1.2016 žalobkyňa oznámila, že je oprávnená v zmysle zmluvy zosplatniť všetky ich záväzky. Vzhľadom na to, že žalovaní dlžné splátky neuhradili, tieto sa stali splatnými 31.1.2016. Celková suma dlhu žalovaných predstavovala súčet neuhradených splátok a zmluvných pokút, ktoré boli zosplatnené vo výške 2.282,40 eur, pričom žalovaní doposiaľ zaplatili 1.902 eur. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že žalobkyňa poskytla úver vo výške 4.000 eur, za čo si vyžiadala odmenu 9.248 eur. Za nepravdivé označili tvrdenie uvedené v čl. 1.1 zmluvy, že veriteľ poskytol dlžníkovi peňažné prostriedky vo výške 13.248 eur, nakoľko sa jedná o súčet istiny a odmeny za poskytnutie istiny úveru. Žalovaní nikdy sumou 13.248 eur nedisponovali. Odmena v sume 9.248 eur je takmer 2,5 násobkom sumy poskytnutého úveru. Vzniesli námietku neplatnosti dohody o výške odmeny, nakoľko sa prieči dobrým mravom a je možné označiť ju za úžeru. Žalovaný 2/ sa považoval za spotrebiteľa, preto výšku dohodnutej odmeny považoval za rozpornú aj s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Tieto skutočnosti v súhrne mali za následok absolútnu neplatnosť revolvingovej zmluvy. Žalovaní 1/, 2/ tiež popreli tvrdenia žalobkyne o tom, že doposiaľ zaplatili 1.902 eur, nakoľko zaplatili 4.590 eur. Žalobkyňa tvrdila, že ako veriteľ poskytla dlžníkovi úver vo výške 13.248 eur, že dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu vo výške 9.248 eur a že vzájomné záväzky boli vyrovnané započítaním. Úroková sadzba poskytnutého úveru činila 34 %, čo nie je neprimerané.
Dojednaná odmena bola slobodným prejavom vôle zmluvných strán. Za úver bolo doposiaľ vyplatených 4.590 eur. Žalovaná suma 9.431,40 eur pozostáva zo sumy 8.769 eur ako súčtu neuhradených splátok (31 x 276 eur, časť splátky v sume 213 eur) a sumy 662,40 eur (uplatnený nárok na zmluvnú pokutu). Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa poskytla žalovanej 1/ ako dlžníkovi úver vo výške 4.000 eur. Žalovaná 1/ je obchodnou spoločnosťou, pričom úver bol poskytnutý na účet tejto obchodnej spoločnosti. Tieto finančné prostriedky boli zahrnuté do účtovníctva obchodnej spoločnosti a použité na jej podnikateľské aktivity. Pojem spotrebiteľ, tak ako je definovaný v čl. 2 písm. b/ smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 sa musí vykladať tak, že sa vzťahuje výlučne na fyzické osoby. Spoludlžník je priamym dlžníkom a má rovnaké povinnosti ako dlžník voči veriteľovi. Dlžník a spoludlžník spolu vstupujú do zmluvného vzťahu, čo znamená, že sú v rovnakom pomere zodpovední za riadne splatenie celého dlhu. Veriteľ môže od ktoréhokoľvek žiadať dlh a splnením povinnosti jedného z nich zaniká povinnosť u druhého. Spoludlžník, ktorý veriteľovi splatil dlh môže žiadať od hlavného dlžníka to, čo za neho plnil. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu a že žalovaného 2/ nemožno v spore považovať za spotrebiteľa. Veriteľ totiž neplnil žalovanému 2/ z čoho vyplýva, že sa nestal spotrebiteľom služby, ktorú poskytol dodávateľ. S poukazom na niektoré súdne rozhodnutia (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 57/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1848/2004, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Odo 236/2005, R 6/1998) súd prvej inštancie uviedol, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Zákon nechráni taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku. Aplikácia § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. Každé porušenie zásad poctivého obchodného styku je zároveň v rozpore s dobrými mravmi a dôsledkom potom bude absolútna neplatnosť právneho úkonu. Z prehľadu úrokových sadzieb bánk v Eurozóne pri úveroch do 1 milióna eur s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov súd prvej inštancie zistil, že priemerná úroková sadzba bola 2,88 %. Úroková miera pri poskytovaní úverov komerčnými bankami na Slovensku v prospech nefinančných spoločností s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov, bola v mesiaci júl 2015 vo výške 3,44 %. Žalobkyňa poskytla úver za úrok, ktorý činil 34,90 %. Pri porovnaní úrokov komerčných bánk na Slovensku s úrokom, ktorý bol stanovený v prejednávanej veci, súd prvej inštancie zistil, že sa jedná o 10,14 násobok. Uvedené vyhodnotil aj vzhľadom na citovanú judikatúru za úrok neprimeraný, ktorý je proti zásadám poctivého obchodného styku, preto sa jedná o absolútne neplatný právny úkon a vzhľadom k tomu žalobu zamietol.
2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Dôvodila, že závery súdu o neplatnosti dojednania úrokov sú nesprávne a v rozpore s § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Neplatnosť úrokov súd odôvodnil odkazom na súdne rozhodnutia prijaté výhradne vo vzťahu k zmluve o pôžičke bez toho, aby odôvodnil ich použiteľnosť na úverovú zmluvu. Ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka priznáva veriteľovi právo požadovať úroky aj vtedy, ak nie je ich výška v úverovej zmluve dojednaná alebo ak výška úrokov prevyšuje najvyššiu prípustnú hodnotu úrokov. Zakotvuje tiež výslovne i riešenie situácie vzniknuté tým, že strany dojednajú v úverovej zmluve úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona. Právna úprava teda jednoznačne vylučuje záver o neplatnosti dojednania o úrokoch. Uvedené súd prvej inštancie nerešpektoval, a preto po právnej stránke dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania o úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej zmluvnú odmenu). Žalobkyňa ďalej namietala, že súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, aké boli úrokové miery pri poskytovaní úverov komerčnými bankami v čase uzavretia úverovej zmluvy. Žiadne zákonné ustanovenie nedáva oporu pre použitie takéhoto porovnávacieho údaja. Postup súdu bol v rozpore s ustanovením § 502 Obchodného zákonníka, ktoré odkazuje na úrok obvyklý, za aký poskytovali úvery banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Skutkový záver súdu vo vzťahu k výške úrokom, vo vzťahu k hodnotám, s ktorými bol úrok za úver poskytnutý žalovanej 1/ porovnávaný, je nesprávny a nezákonný. Tým, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, s čím by vlastne úrok za úver poskytnutý žalovanej 1/ mal porovnávať, dospel k nesprávnemu záveru vo vzťahu k týmto zmluvným úrokom. V súvislosti so záverom súdu o rozpore úrokov s poctivým obchodným stykom namietala, že rozsudok neobsahuje žiadne konkrétne skutkové okolnosti a právne závery. V kontexte toho, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ani zákonnou úpravou týkajúcou sa úrokov, sú tieto úvahy súdu aj predčasnými.
Napriek skutočnosti, že v priebehu konania bolo poukázané aj na ustanovenie § 502 Obchodného zákonníka, ktoré je práve v otázke úrokov ustanovením lex specialis, súd prvej inštancie práve toto ustanovenie vôbec neaplikoval. Dôvody tohto postupu sú nepreskúmateľné, pričom ide nielen o otázku nesprávneho právneho posúdenia (nepoužitie príslušnej právnej normy na prejednávanú vec), ale aj o otázku porušenia práva žalobkyne na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a spravodlivý proces (s poukazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 736/16, IV. ÚS 115/03). Podmienka súvislosti uvedeného argumentu žalobkyne odkazujúceho na § 502 Obchodného zákonníka bola splnená, pretože označené ustanovenie upravuje otázku úrokov za úver komplexne a má nesporne aplikačnú prednosť pred ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka alebo odôvodneniami súdnych rozhodnutí, na ktoré sa v rozsudku poukazuje.
3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je dôvodné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie vo veci samej na právnom názore, že dohodnutý úrok v úverovej zmluve uzavretej medzi stranami sporu je neprimeraný, v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto sa jedná o absolútne neplatný právny úkon.
6. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
7. Zákon (CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozhodnutia súdu obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu), ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.
8. Rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné. Aj zo zásady iura novit curia („súd pozná právo“) možno vyvodiť, že súd sa aj bez návrhu účastníka konania musí vyrovnať so všetkými relevantnými právnymi normami, aplikovateľnými na konkrétny prípad. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (napr. IV. ÚS 77/02).
9. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
10. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom).
11. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).
12. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa požiadavky kladené na odôvodenie rozhodnutia, nakoľko ak na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany súd prvej inštancie neprihliadol, pričom v danom prípade sa jednalo o argumentáciu žalobkyne v súvislosti s aplikáciou § 502 Obchodného zákonníka, mal povinnosť odôvodniť to v rozhodnutí vo veci samej. Uvedené však v rozsudku súdu prvej inštancie absentuje. Odvolateľke bolo preto znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (primerane možno aplikovať závery vyjadrené v stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete), pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom.
13. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd preto zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia, sa odvolací súd ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní nezaoberal.
14. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, postupujúc v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania rozhodnúť (pri aplikácii zásady predvídateľnosti postupu súdu), na základe riadne vykonaného dokazovania vyhodnotiť dôkazy a posúdiť uplatnený nárok žalobkyne. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol (za súčasného vysporiadania sa so zásadnou argumentáciou žalobkyne ohľadom ust. § 502 Obchodného zákonníka, resp. s tým, prečo na ňu neprihliadol), a to aj vo vzťahu k nároku uplatnenému ako zmluvná pokuta a rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania (v tejto časti v napadnutom rozsudku absentuje akékoľvek odôvodnenie). Odvolací súd zároveň dáva po pozornosti súdu prvej inštancie, že dojednanie úroku v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nemá za následok neplatnosť tohto dojednania, ale uplatnenie takého práva veriteľom nepožíva právnu ochranu (§ 265). K takému záveru však bude možné dospieť až po dôslednom aplikovaní § 502 Obchodného zákonníka na danú vec, nakoľko ak zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti vrátane záväzku dlžníka zaplatiť úroky, nemožno mať pochybnosť o správnosti aplikácie ustanovenia § 502 ods. 1 druhá veta.
15. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
16. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.
17. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
18. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie, ani odvolanie.